1*01*001 Bronzový prsteň **(3,4k)

22. Bronzový prsteň  **(3,4k);

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil raz jeden kráľ, ktorého palác bol obklopený priestrannou záhradou. Hoci záhradníkov bolo veľa a pôda bola dobrá a kyprá, táto záhrada neplodila žiadne kvety, ani ovocie, dokonca ani trávu alebo aspoň chabé stromčeky.

Kráľ bol zúfalý kvôli tomu. Keď mu raz jeden starý múdry muž povedal: „Tvoji záhradníci nerozumejú svojej robote, ale čo môžeš očakávať od ľudí, ktorých otcovia boli obuvníci a tesári?“ – „Ty máš veľkú pravdu,“ smutne riekol kráľ. „A z toho dôvodu,“ pokračoval starý muž, „mal by si zohnať záhradníka, ktorého otec i starý otec boli tiež záhradníci. Potom budeš mať veľmi skoro záhradu plnú zelenej trávy, veselých pestrofarebných kvetov a budeš si pochutnávať na šťavnatom a sladkom ovocí.“

Tak kráľ poslal poslov do každého mesta, dediny  a malej osady v jeho veľkej kráľovskej ríši, aby hľadali záhradníka, ktorého predkovia, otec a starí otcovia boli tiež záhradníci. A tak napokon po štyridsiatich dňoch jedného takého záhradníka zo záhradníckej rodiny našli. „Poď s nami a buď záhradníkom nášho kráľa,“ povedali mu. „Ako ja môžem ísť ku kráľovi,“ povedal záhradník, „chudobný úbožiak ako ja?“ –  „To vôbec nie je dôležité,“ odpovedali mu. „Tu máš nové oblečenie pre teba a pre celú tvoju rodinu.“ – „Ale ja k tomu i dlžím peniaze niekoľkým ľuďom.“ – „My zaplatíme tvoje dlhy“ povedali mu.

Tak sa záhradník nechal presvedčiť a odišiel s poslami preč ku kráľovi spolu aj so svojou manželkou a synom. Kráľ sa mu veľmi potešil. Bol rád, že našiel skutočného záhradníka, ktorému dôveroval a poveril ho staraním sa o záhradu. Muž nenašiel žiadne ťažkosti v tom, aby mu kráľovská záhrada plodila kvety a ovocie. Na konci roka park už nebol také isté pusté miesto ako predtým. Kráľ nešetril darmi na záhradníkovi a doslova ho nimi obhádzal, ako dobrého nového služobníka.

Tak, ako už vieme, záhradník mal syna, ktorý bol veľmi rúči mladý muž s vyberanými spôsobmi a slušným správaním. Každý deň nosil kráľovi najlepšie čerstvé ovocie a najkrajšie kvety jeho dcére. Táto princezná bola nádherná a mala len šestnásť rokov, no kráľ sa už zamýšľal nad tým, aby sa jeho dcéra vydala. „Moje drahé dieťa,“ povedal jej, „už máš vek na to, aby si si mohla zobrať nejakého muža za manžela. Veľmi rozmýšľam nad tým, aby si sa vydala za syna môjho prvého ministra.“ – „Ocino,“ odpovedala princezná, „ja si nikdy nevezmem za manžela syna ministra.“ – „Prečo nie?“ spýtal sa jej kráľ. „Pretože milujem záhradníkovho syna,“ odpovedala mu princezná. Ako to kráľ počul rýchlo sa veľmi nahneval. Potom plakal a vzdychal a vyhlásil, že taký manžel nie je hodný jeho dcéry. Ale mladá princezná sa nenechala odradiť a pevne si stála za svojím rozhodnutím, že sa vydá za záhradníkovho syna.

Potom sa kráľ poradil so svojimi ministrami. „Toto je to, čo musíš urobiť,“ povedali mu. „Keď sa chceš zbaviť záhradníka, pošli obidvoch nápadníkov do veľmi vzdialenej krajiny. Ten, ktorý sa vráti ako prvý, ten si bude môcť zobrať princeznú za manželku.“ – Kráľ nasledoval túto radu a ministrov syn sa ukázal so skvelým koňom a peňaženkou plnou zlatých  mincí. Zatiaľ čo záhradníkov syn mal iba starého krívajúceho koňa a peňaženku plnú len medených mincí. Preto si každý myslel o tom chudobnom synovi, že sa zo svojej púte už nikdy nevráti.

Deň predtým, ako začali s putovaním, princezná sa stretla so svojou láskou. Povedala záhradníkovmu synovi: „Buď statočný a zapamätaj si – navždy ťa milujem. Vezmi si moju peňaženku plnú šperkov. Míňaj ich pomaly a rozumne kvôli mojej láske, a rýchlo príď späť a požiadaj ma o ruku.“

Obidvaja nápadníci odišli spoločne z kráľovského mesta, ale kôň ministerského syna bežal rýchlo cvalom dopredu. Ďaleko za sebou zanechal záhradníkovho syna a stratil ho z pohľadu za najvzdialenejšími vrchmi a kopcami.  Cestoval niekoľko dní a zanedlho sa dostal k fontáne, vedľa ktorej postávala stará žena oblečená do starých handier, ktorá si potom sadla na kameň.

„Dobrý deň ti prajem, mladý cestovateľ,“ – povedala mu. Ale ministrov syn si ju vôbec nevšímal a nepozdravil ju. „Zľutuj sa nado mnou, cestovateľ,“ povedala znovu. „ Zomieram od hladu, ako vidíš. Som tu už tri dni a nikto mi nič nedal.“ – „Nechaj ma na pokoji, ty stará bosorka,“ okríkol ju mladý muž. „Ja nemôžem pre teba nič urobiť,“ a pokračoval vo svojej ceste.

V ten istý večer priklusal i záhradníkov syn k fontáne na svojom krívajúcom sivom koni. „Prajem ti dobrý deň, mladý cestovateľ,“ povedala mu žena žobráčka. „Pekný dobrý deň aj tebe dobrá žena,“ on jej nato povedal. – „Mladý cestovateľ, zľutuj sa nado mnou.“ – „Zober si moju peňaženku, dobrá žena,“ on jej povedal, „a vysadni za mňa na koňa, lebo tvoje nohy určite nie sú veľmi silné.“  Stará žena sa nedala dvakrát prosiť a hneď vyskočila zaňho na koňa. Takýmto spôsobom dosiahli hlavné mesto mocného kráľovstva. Ministrov syn sa ubytoval vo veľkom hostinci. Záhradník a stará žena zoskočili z koňa a udomácnili sa v hostinci pre žobrákov.

Na druhý deň záhradníkov syn počul veľký hluk na ulici. Kráľovskí kuriéri prechádzali okolo a hrali na rôzne hudobné nástroje. Smutne, prenikavo a žalostne kvílili: „Kráľ, náš vládca, je starý a nemohúci. Dá veľkú odmenu hocikomu, kto ho vylieči a vráti mu späť silu, ktorú mal v mladosti.“ Vtedy stará žena povedala jej dobrodincovi: „Toto je to, čo musíš urobiť, aby si získal odmenu, ktorú kráľ sľubuje. Choď preč z mesta cez južnú bránu. Tam nájdeš tri besné mačky rôznych farieb. Prvá bude biela, druhá čierna a tretia červená. Musíš ich usmrtiť a každú zvlášť upáliť. Potom pozbieraj popol. Ulož všetok popol do vrecka vlastnej farby. Napokon choď pred dvere do paláca a hlasne vykrikuj: ‚Oslavovaný lekár prišiel až z Janina. Jedine on samotný dokáže vyliečiť kráľa a vrátiť mu späť silu z jeho mladosti.‘ Kráľovi lekári povedia – ‚Toto je podvodník a nie učený muž.‘ Oni ti spravia všelijaké rôzne ťažkosti, ale ty ich napokon prekonáš. Budeš mať audienciu u chorého kráľa. Musíš požadovať toľko dreva, koľko tri mulice dokážu uniesť, a veľký kotol na varenie. Potom sa musíš zatvoriť v izbe so sultánom. Keď bude kotol horúci, musíš ho tam hodiť a nechať ho v horúcom kúpeli, až dokedy mu nezmäknú svaly. Potom usporiadaj kosti na správne miesto. Popráš ich popolom zo všetkých troch vreciek a kráľovi sa prinavráti život. Bude taký energický a svižný, ako vtedy, keď mal dvadsať rokov. Pre svoju odmenu musíš požadovať bronzový prsteň, ktorý má tú silu, že je schopný ti vytvoriť a poskytnúť hocičo, čo si len zažiadaš. Choď, syn môj, a nezabudni na moje inštrukcie.“

Mladý muž nasledoval pokyny starej ženy – žobráčky. Ako vychádzal z mesta, našiel tam tri besné mačky – bielu, čiernu a červenú. Obetoval ich, spálil a pozbieral z nich popol do troch vreciek. Potom bežal k palácu a hlasno vykrikoval: „Slávny lekár práve prišiel až z Janina. On jediný dokáže vyliečiť kráľa a prinavrátiť mu silu z jeho mladosti. Kráľovi lekári sa najprv smiali nad neznámym pocestným, ale sultán nariadil, aby cudzinec k nemu predstúpil. Priniesli mu kotol na varenie a hromady dreva. Veľmi skoro si v ňom kráľ užíval veľmi horúci kúpeľ. Uprostred poludnia záhradníkov syn usporiadal kráľovi kosti na správne miesto. Sotva posypal trochu popola ponad ne, starý kráľ znovu ožil a našiel seba znovu mladým a silným. „Ako sa ti odvďačím, dobrodinec?“ od radosti mu hlasno rozprával. „Zoberieš si polovicu z mojich pokladov?“ – „Nie,“ odpovedal záhradníkov syn. – „Ruku mojej dcéry?“ – „Nie.“ – „Tak si zober polovicu môjho kráľovstva.“  – „Nie. Daj mi akurát ten bronzový prsteň, ktorý ti splní všetko, čo si len želáš.“ – „Jaj, beda!“ povedal kráľ, „Ja som vytvoril veľký obchod s tým úžasným prsteňom. No napriek tomu, predsa len si si ho zaslúžil. Tu ho máš.“ A podal mu ten skvelý bronzový prsteň.

Záhradníkov syn sa vrátil späť ku starej žene žobráčke, ktorej poprial veľa šťastia. Potom povedal bronzovému prsteňu: „Priprav nádhernú loď, ktorou budem môcť pokračovať vo svojej ceste. Nech trup lode je z najrýdzejšieho zlata, sťažeň zo striebra a plachty z brokátu; nech sa posádka skladá z dvanástich mladých mužov vznešeného výzoru, oblečených do kráľovských šiat. Svätý Mikuláš nech je na kormidle. Čo sa týka nákladu, nech sú to diamanty, rubíny, smaragdy, a granáty.

A okamžite sa zjavila loď na mori, ktorá sa vo všetkých znakoch podobala na tú loď podľa opisu záhradníkovho syna. Sotva vstúpil na palubu, pokračoval vo svojej ceste. Práve prišiel k veľkému mestu, kde si zriadil nádherný palác. Po niekoľkých dňoch tam stretol svojho rivala, protivníka, ministrovho syna, ktorý minul všetky svoje peniaze a bol nútený zamestnať sa nepríjemnou robotou – zametaním a zbieraním odpadkov. Záhradníkov syn mu povedal:

„Ako sa voláš, kto je tvoja rodina a z ktorej krajiny pochádzaš?“ – „Ja som syn prvého ministra, pochádzam z veľkého národa a napriek tomu sa pozri, akú ponižujúcu robotu som nútený robiť, aby som mal na živobytie.“

„Počúvaj ma. Hoci ja neviem skoro vôbec nič o tebe, som ochotný ti pomôcť. Ja ti dám loď, ktorá ťa zoberie späť do tvojej vlastnej krajiny pod jednou podmienkou.“ – „Čokoľvek to je, prijímam to a želám si to.“ – „Nasleduj ma do môjho paláca.“ – Ministrov syn nasledoval bohatého cudzinca, ktorého nespoznával. Keď dorazili do paláca záhradníkov syn naznačil svojim otrokom, čo majú urobiť. Úplne vyzliekli nového prichádzajúceho. „Nech sa tento prsteň rozžeraví do červena,“ nariadil pán. „Označte ním tohto muža na jeho chrbte.“ – Otroci ho poslúchli.  

„Teraz, mladý muž,“ – povedal bohatý cudzinec, „Ja ti dám loď, ktorá ťa zoberie naspäť do tvojej rodnej krajiny.“ A ako vyšiel von, zobral bronzový prsteň a povedal: „Bronzový prsteň, poslúchni svojho pána. Priprav mi loď, ktorá je postavená z napoly zhnitých drevených trámov natretých na čierno a nech sú plachty roztrhané ako staré handry. Námorníci nech sú neduživí a chorľaví. Jeden tam má byť iba z jednou nohou, druhý iba z jedným ramenom, tretí nech je hrbáč, ďalší nech sú chromí alebo s drevenou nohou alebo slepí, a väčšina z nich má byť škaredých a poznačených jazvami. Teraz vykonaj moje príkazy.“

Ministrov syn nastúpil na loď a vďaka priaznivému vetru sa napokon konečne doplavil až do svojej rodnej krajiny. Napriek žalostným podmienkam, v ktorých sa vrátil, prijali ho radostne. „Ja som prvý, ktorý sa vrátil,“ povedal kráľovi. „Teraz splň svoj sľub a daj mi princeznú za manželku.“ – Hneď sa začali pripravovať sobášne oslavy. Ale pre úbohú nevestu  boli plné smútku a bola veľmi nahnevaná kvôli tomu.

Ďalšie ráno za úsvitu úžasná loď so všetkými možnými plachtami sa doplavila a kotvila pred mestom. Kráľ sa vtedy náhodou pritrafil pri okne, pozerajúc na prístav a veľkú krásnu loď. Hlasno rozmýšľal: „Čo  je toto za čudnú loď, ktorá má trup zo zlata, strieborné sťažne a hodvábne plachty. Tí mladí muži sú ako princovia, kto to potom obsluhuje celú tú loď? A vidím to skutočne Svätého Mikuláša na kormidle? Choďte, hneď a zaraz, a pozvite kapitána lode do môjho paláca.“

Jeho služobníci ho poslúchli a veľmi skoro vstúpil do vnútra očarujúci rúči mladý princ oblečený v bohatom hodvábe ozdobenom perlami a diamantmi. „Mladý muž,“ povedal kráľ, „si veľmi vítaný, ktokoľvek len si. Urob mi prosím ťa láskavosť. Buď mojím hosťom dovtedy, dokedy sa budeš zdržiavať v mojom hlavnom meste.“

„Veľká vďaka, pane,“ odpovedal kapitán, „Prijímam tvoju ponuku.“  — „Moja dcéra sa akurát ide vydávať,“ povedal kráľ; „odmietol by si ju?“ – „Ja by som bol nadšený a očarený, pane.“ – Skoro nato prišla princezná aj so svojím snúbencom. – „Prečo, akože je to takto?“ poburoval sa hlasno kapitán. „Vydal by si takú roztomilú princeznú za takého človeka, ako je tento?“ – „Ale veď to je syn môjho prvého ministra.“ – „Čo na tom záleží? Nemôžeš mu darovať svoju dcéru. Muž, s ktorým je zasnúbená, je jeden z mojich služobníkov.“ – „Čože? Tvoj služobník?“ – „Bez pochyby. Stretol som ho vo veľmi vzdialenom meste, kde bol nútený kvôli tomu, aby prežil, odpratávať prach, neporiadok a odpadky z domov. Ja som sa nad ním zľutoval a spravil som ho jedným zo svojich služobníkov.“

„To je nemožné!“ – kričal kráľ. – „Želáš si, aby som ti dokázal, čo práve hovorím? Tento mladý muž sa vrátil na lodi, ktorá bola spravená preňho, neschopná dlhšej plavby s čiernym ošúchaným trupom, námorníci boli vetchí a nemohúci. Ledva stáli na nohách.“ – „To je v skutočnosti pravda,“ povedal kráľ. „To nie je pravda, to je klamstvo,“ kričal ministrov syn. „Ja nepoznám tohto muža!“ – „Pane,“ – povedal mladý kapitán, „nariaď snúbencovi svojej dcéry, aby sa vyzliekol a uvidíme značku môjho prsteňa vypálenú na jeho chrbte.“

Kráľ sa práve chystal vydať ten rozkaz, keď ministrov syn, aby sa zachránil od takej potupy, priznal, že daný príbeh je pravdivý. „A teraz, pane,“ povedal mladý kapitán, „nespoznávaš ma?“ – „Ja ťa spoznávam,“ preriekla princezná, „ty si záhradníkov syn, ktorého som vždy ľúbila a milovala, a to si ty, za koho si želám sa vydať.“ – „Mladý muž, ty by si mal byť môj zať,“ burácajúco preriekol kráľ. „Slávnosti na sobáš sa už začali, tak ty si zoberieš tento dnešný deň moju dcéru za svoju zákonitú manželku.“ – A tak presne v tento deň sa záhradníkov syn zosobášil s krásnou princeznou.

Niekoľko mesiacov ubehlo. Mladý párik bol taký šťastný, ako boli dlhé dni. Kráľ bol naradostený, že sa mu podarilo zohnať takého skvelého zaťa. Ale v súčasnosti kapitán zlatej lode bol nútený sa nevyhnutne vydať na dlhú plavbu loďou. Po nežnom objatí so svojou manželkou sa nalodil. Na predmestí hlavného mesta býval jeden starý muž, ktorý strávil svoj život študovaním čierneho umenia – alchýmie, astrológie, mágie, a kúzelníctva. Tento muž prišiel na to, že záhradníkov syn uspel v sobáši  s princeznou len pomocou mocného ducha, ktorý prebýva v bronzovom prsteni. Jedného dňa si povedal: „Ja si zaobstarám ten prsteň.“ Tak odišiel dole k morskému pobrežiu a chytil tam nejaké malé červené rybky. Skutočne, ony boli naozaj celkom nádherne pekné. Potom sa vrátil späť a prechádzajúc okolo princezninho okna začal vyhlasovať hlasno: „Kto chce malé pekné červené rybky?“ – Princezná ho začula, tak poslala k nemu jedného zo svojich otrokov, ktorý povedal pouličnému predavačovi: „Čo pýtaš za tvoje rybky?“ – „Jeden bronzový prsteň.“ – Bronzový prsteň? Ach, ty stará naivka! A kde taký môžem nájsť?“ – „Pod vankúšom v princezninej izbe.“ – Otrok sa vrátil späť ku svojej panej. „Ten starý šialený muž nechce ani zlato, ani striebro.“ –„A čo teda chce?“ – „Bronzový prsteň, ktorý je ukrytý pod vankúšom.“ – „Nájdi prsteň a daj mu ho,“ povedala princezná. A tak teda otrok našiel bronzový prsteň, ktorý kapitán zlatej lode mimovoľne zabudol doma. Odniesol ho tomu mužovi s rybkami, ktorý sa s ním veľmi rýchlo vytratil.

Sotva došiel do jeho vlastného domu, kde sa prihovoril prsteňu: „Bronzový prsteň, poslúchni svojho pána. Želám si, aby sa zlatá loď premenila na čierne drevo a posádku, aby tvorili škaredí černosi, nech Svätý Mikuláš opustí kormidlo a nech jediným nákladom sú na lodi len čierne mačky.“  Mocný duch z bronzového prsteňa ho poslúchol.

Mladý kapitán sa ocitol uprostred mora v týchto mizerných podmienkach. Hneď pochopil, že niekto mu musel ukradnúť bronzový prsteň z domu. Nariekal a bedákal hlasno nad svojím nešťastím. Ale to mu nijako nepomohlo a nespravilo dobrú náladu. „Bohužiaľ!“ povedal si pre seba. „Ktokoľvek zobral môj prsteň, pravdepodobne si zobral so sebou tiež aj moju drahú manželku. Čo bude dobré na tom ísť späť do svojej rodnej vlasti?“ — A tak sa plavil z ostrova na ostrov, z pobrežia k pobrežiu, veriac, že kdekoľvek šiel, všetci sa na ňom zabávali a robili si na jeho účet žarty. Veľmi skoro bola jeho chudoba taká veľká, že on a jeho posádka spolu aj s mačkami nemali čo jesť. Až sa museli uskromniť s bylinkami a korienkami. Túlaním sa dlhý čas objavili ostrov, ktorý bol obývaný iba myšami. Myši boli všade. Nič iné len myši. Niektoré čierne mačky ho nasledovali. A kvôli tomu, že nejedli už niekoľko dní, boli veľmi hladné a urobili poriadny zmätok medzi myšami.

Vtedy kráľovná myší usporiadala zasadnutie rady. „Tieto mačky nás, myši, všetky zjedia,“ povedala, „ak kapitán lode nezavrie všetky tieto zúrivé zvieratá dovnútra. Pošlime k nemu delegáciu najodvážnejších z pomedzi nás.“ – Niektoré myši sa samé od seba ponúkli na túto misiu a vydali sa na cestu za účelom nájsť mladého kapitána.
Oslovili ho: „Kapitán, choď rýchlo preč z nášho ostrova, lebo inak každá jedna myš z nás zahynie.“ – Kapitán im odpovedal: „Ochotne, dobrovoľne a rád. Mám však jednu podmienku. A ňou je to, že mi musíte najskôr priniesť späť bronzový prsteň, ktorý mi čarodejník ukradol. Ak toto nespravíte, nechám na ostrov vystúpiť všetky moje mačky a vy, všetky myši, budete vyhubené.“ Myši sa odobrali a odišli s veľkým zdesením. „Čo musí byť spravené?“ – spýtala sa kráľovná. – „Ako môžeme nájsť tento bronzový prsteň?“ – Usporiadala nové zasadnutie rady, na ktoré zavolala myši zo všetkých častí sveta. Zrazu sa tam objavili a prišli tam aj myši z veľmi vzdialenej krajiny. Jedna bola slepá, druhá bola chromá a tretia mala zastrihnuté uši. „Ho, ho, ho,“ – povedali nové návštevníčky. „My pochádzame z veľmi vzdialenej krajiny.“ – „Poznáte bronzový prsteň, ktorý poslúcha mocný duch?“ – „Hej, hej, hej! My ho poznáme. Jeden starý černokňažník si ho privlastnil. Cez deň si ho uchováva vo vrecku a počas noci ho má v ústach.“ –„Choďte a vezmite mu ho. Príďte s tým prsteňom tak rýchlo, ako je len možné.“ – Tak tie tri myši si vytvorili loďku a začali sa plaviť smerom do černokňažníckej krajiny. Keď sa dostali do hlavného mesta, ukotvili loďku a bežali rýchlo do paláca. Len slepú nechali na pobreží, aby dávala pozor na loďku. Potom čakali, pokým nenadišla noc. Zlomyseľný starý muž si ľahol do postele, vložil si bronzový prsteň do úst a veľmi rýchlo zaspal.

„Čo teraz môžeme urobiť?“ povedali si dve malé zvieratká sebe navzájom. Myš so zastrihnutými ušami našla lampu plnú oleja a fľaštičku s čiernym korením. Najskôr si namočila chvost do oleja a do čierneho korenia. Potom podržala svoj chvost pod černokňažníkovým nosom. „Hapčí! Hapčí!“ kýchlo sa starému mužovi, ale sa nezobudil. Pri tom šoku mu pri kýchnutí prsteň vyskočil z úst. Rýchlo ako myšlienka chromá myš chňapla vzácny talizman a odniesla ho preč k ich loďke.

Len si predstavte zúfalstvo černokňažníka, keď sa zobudil a prebral a prsteň nemohol nikde nájsť. Ale v tom čase sa už tie tri myši plavili smerom k ostrovu, kde bola kráľovná myší čakajúca na nich. Bolo prirodzené, že sa začali rozprávať o bronzovom prsteni. „Ktorá z nás si zaslúži najväčší kredit?“ prekrikovali sa a kričali naraz jedna cez druhú. „Ja si zaslúžim najväčší kredit,“ povedala slepá myš, „pretože bez mojej ostražitosti nad našou loďkou, tá by bola unesená na otvorené more.“ — „Nie, v skutočnosti,“ kričala myš so zastrihnutými ušami, „najväčší kredit patrí mne. Veď som spôsobila, že prsteň vyskočil z úst toho starého muža.“ – „Nie, všetok kredit patrí mne, veď som skočila za prsteňom a uchňapla ho,“ kričala chromá myš. Veľké slová viedli k úderom a myši sa začali udierať navzájom. Ale bohužiaľ, keď bola hádka najzúrivejšia, bronzový prsteň im spadol do mora. „Ako sa teraz môžeme postaviť tvárou v tvár pred kráľovnú,“ povedali si myši, „pre naše bláznovstvo sme stratili talizman a zatratili sme našich k úplnému vykynoženiu. Už nemôžeme ísť naspäť do našej krajiny. Ukotvime na tomto púštnom ostrove a dožime tu svoje mizerné životy.“ Skorej povedané, ako urobené. Loďka dosiahla ostrov a myši vyšli na breh. Slepá myš bola rýchlo opustená svojimi dvoma sestrami, ktoré sa išli najesť orechov. Ale ako sa túlala po pobreží, našla mŕtvu rybu a začala ju jesť. Keď vtom jej prišlo pod zub niečo tvrdé. Kričala na druhé dve myši, ktoré rýchlo pribehli. „To je ten bronzový prsteň! Náš talizman!“ kričali radostne. Znovu nastúpili na loď a plavili sa rovno k myšiemu ostrovu. Už bolo načase, že prišli. Kapitán sa už chystal vylodiť náklad mačiek na ostrov. Keď mu práve vtedy delegácia myší priniesla ten vzácny prsteň. „Bronzový prsteň,“  rozkázal mladý muž, „poslúchni svojho pána. Nech moja loď vyzerá tak krásne, ako vyzerala pôvodne.“ — Okamžite sa dal mocný duch z prsteňa do roboty. Staré čierne plavidlo sa premenilo na nádhernú zlatú loď s plachtami z brokátu. Hneď tam mal rúčich a šikovných námorníkov, ktorí pribehli k strieborným sťažňom a hodvábnym povrazom. Veľmi skoro sa začali plaviť smerom k hlavnému mestu. Ach! Ako veselo si námorníci spievali, ako priam leteli ponad sklenené more. Napokon sa dostali až do prístavu. Kapitán ukotvil loď a bežal do paláca, kde našiel spať toho zlomyseľného muža. Princezná zovrela svojho manžela v dlhom pevnom objatí. Černokňažník sa pokúšal uniknúť, ale uchopili ho a zviazali pevnými povrazmi. Nasledujúci deň černokňažník bol priviazaný ku chvostu divokej mulici, ktorá ho povláčila po poli. Polámala mu tak všetky jeho kosti. Potom ho tam bezvládneho nechali ležať a napokon jeho telo roztrhali divé zvery. Princezná s princom si potom žili šťastne a na prsteň už dávali veľký pozor, ktorý im splnil ešte veľa pekných prianí a želaní.

@[Traditions Populaires de l’Asie Mineure. Carnoy et Nicolaides. Paris: Maisonneuve, 1889]