1*04*004 Bellissima Najkrajšia **(6,7k)

34. Bellissima Najkrajšia  **(6,7k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna kráľovná, ktorá mala veľa detí, ktoré sa jej rozutekali po svete. Napokon jej zostala len jedna dcéra. Ale ona jej vynahradila ďalších tisíc detí. Takú veľkú radosť z nej mala.

Jej matka, ktorá od smrti kráľa, jej otca, nemala nič vzácnejšie na celom svete než túto malú princeznú, sa tak veľmi bála, že ju stratí, že ju celkom rozmaznávala a nikdy sa nesnažila nijako opraviť chyby v jej správaní. Následkom toho bolo, že táto malá osôbka, ktorá bola naozaj veľmi pekná a raz v budúcnosti mala nosiť kráľovskú korunu, vyrástla na veľmi pyšnú a tak veľmi zaľúbenú do svojej vlastnej krásy, že pohŕdala každým na celom svete.

Kráľovná, jej matka, svojím láskaním a lichotením napomáhala jej v tom, že si začala myslieť, že nič nie je dosť dobré pre ňu. Skoro vždy bola oblečená v najkrajších dámskych šatách ako víla alebo kráľovná, ktorá ide na poľovačku. A všetky dámy na kráľovskom dvore sa obliekali podľa jej štýlu ako lesné víly.

A aby ju urobila ešte márnotratnejšou než predtým, kráľovná dala namaľovať jej portrét najšikovnejším maliarom a nechala ho poslať viacerým susedným kráľom, s ktorými bola veľmi priateľská.

Keď oni uvideli jej portrét, zahoreli vrelou láskou voči princeznej. Každý z nich. Ale na každého to malo odlišný účinok. Jeden od lásky až ochorel. Druhý sa celkom pojašil. A zopár, tých najšťastnejších, sa rozhodlo ju navštíviť čo najskôr, ako len bolo možné. Ale títo úbohí princovia boli hneď ako očarovaní od momentu, ako ju zbadali.

Nikdy nebolo tak veselo na kráľovskom dvore, ako teraz. Dvadsať nádherných kráľov urobilo všetko, čo len mohli, aby urobili seba milými a sympatickými spoločníkmi. A potom, ako minuli tak veľa peňazí na dary, mysleli si o sebe, že sú veľmi šťastní, ak princezná povedala aspoň: „To je pekné.“

Všetok tento obdiv ohromne potešil kráľovnú. Neprešiel deň, čo by nedostala sedem či osem tisíc sonetov, toľko isto žalospevov, chórových spevov a piesní, ktoré jej posielali všetci básnici z celého sveta. Všetka próza a poézia bola o Bellissime Najkrajšej, lebo to bolo jej meno. Všetky veľké ohne a vatry, ktoré mali, boli urobené z týchto veršov, ktoré praskali a iskrili lepšie než hocijaký dobrý druh dreva.

Bellissima Najkrajšia mala už šestnásť rokov a každý princ si želal sa s ňou zosobášiť, ale neodvážili sa jej to povedať. Ako by aj mohli, keď každý z nich vedel, že hociktorý z nich by si dal aj hlavu odťať päť alebo šesťkrát denne, len aby ju potešil. A ona by si pomyslela, že to je len bezvýznamná maličkosť. Kráľovná, ktorá si veľmi želala ju už vidieť ako nevestu na svadbe, nevedela, ako ju presvedčiť, aby nad tým seriózne rozmýšľala.

„Bellissima Najkrajšia,“ povedala, „skutočne si želám, aby si nebola taká pyšná. Čo ťa ženie k tomu, aby si opovrhovala všetkými týmito kráľmi? Veľmi si želám, aby si sa s jedným z nich zosobášila, a ty sa vôbec nesnažíš ma potešiť.“

„Teraz som veľmi šťastná,“ odpovedala Bellissima Najkrajšia, „nechaj ma na pokoji, pani mama. Ja sa nechcem zaujímať o nikoho.“

„Ale veď by si bola veľmi šťastná s jedným z týchto princov,“ povedala kráľovná, „a ja sa veľmi nahnevám, keď sa zaľúbiš do niekoho, kto ťa nie je hoden.“

Ale princezná bola tak veľmi namyslená na seba, že nepovažovala nikoho z jej milovníkov za dostatočne bystrého alebo rúčeho pre ňu. Jej matka, ktorá začínala byť na ňu skutočne nahnevaná kvôli jej rozhodnutiu nezosobášiť sa, si to veľmi vyčítala a želala si, aby jej nebola dovoľovala robiť si toľko veľa toho, čo len chcela.

Napokon, keďže nevedela čo robiť, rozhodla sa poradiť s jednou čarodejnicou nazývanou „Púštna víla.“ Toto bolo veľmi obťažné spraviť, lebo tá bola strážená hrôzostrašnými levmi. Ale našťastie kráľovná počula už dávno predtým, že každý, kto chce bezpečne prejsť pomedzi tie levy musí im hodiť koláč urobený z múky z prosa, cukrových bonbónov a krokodílích  vajec. Tento koláč pripravila vlastnými rukami a položila do malého košíka. Potom sa rozhodla ísť hľadať vílu. Ale keďže nebola zvyknutá chodiť ďaleko, skoro sa unavila. Sadla si pri kmeň stromu, aby si odpočinula, a rýchlo zaspala. Keď sa zobudila, k jej veľkému zdeseniu našla košík prázdny. Koláč bol preč! A ako keby to nemohlo byť ešte horšie, v tej istej chvíli počula rev veľkých levov, ktorí zistili, že tam majú nevítanú návštevu, a začali ju hľadať.

„Och, čože mám robiť?“ zvolala. „Levy ma roztrhajú na kusy a zjedia.“ A tak veľmi bola vystrašená, že nedokázala pobehnúť čo i len jeden jediný krok. Začala nariekať a oprela sa o strom, pod ktorým spala.

Len potom zrazu začula niekoho vravieť: „Uhm, uhm!“

Popozerala okolo seba, potom na strom. A tam zbadala malého drobného mužíčka, ktorý jedol pomaranče.

„Och! Kráľovná,“ povedal, „ja ťa poznám veľmi dobre a viem, ako veľmi sa bojíš levov. A v tom máš celkom pravdu, lebo tie už zjedli veľa ľudí. To isté od nich môžeš očakávať i ty, lebo nemáš pre nich žiaden koláč.“

„Musím sa zmieriť so smrťou,“ povedala nešťastná kráľovná. „Bohužiaľ! Nemala som tak veľmi nástojiť na tom, aby sa moja dcéra vydala.“

„Ó! Ty máš dcéru,“ zvolal Žltý trpaslík. Tak ho nazývali, lebo to bol trpaslík, ktorý mal žltú tvár a žil v pomarančovom strome. „Som veľmi rád, že to počujem, lebo som hľadal manželku po celom svete. Teraz, keď mi sľúbiš, že sa ona za mňa vydá, žiaden z levov, tigrov či medveďov sa ťa ani len nedotkne.“

Kráľovná pozrela naňho. Skoro tak veľmi sa obávala jeho malej škaredej tváre, ako predtým levov. Tak sa nezmohla ani na slovo.

„Čo?! Ty váhaš, pani?!“ kričal trpaslík. „Tebe sa musí veľmi páčiť, aby si bola zjedená zaživa.“

Ako hovoril, kráľovná zbadala levov, ako sa hrnuli dolu kopcom smerom k nim. Každý z nich mal dve hlavy, osem nôh, štyri páry zubov. Ich koža bola tvrdá ako pancier korytnačky a celé boli jasnočervené.  Nad týmto hrôzostrašným výhľadom úbohá kráľovná, ktorá sa triasla ako holubica, keď vidí jastraba, začala kričať: „Ó! Drahý pán trpaslík, Bellissima Najkrajšia sa za teba vydá. To ti sľubujem.“ – „Ó, skutočne!“ povedal pohŕdavo. „Bellissima Najkrajšia je dosť veľmi pekná, ale ja sa s ňou nechcem nejako veľmi výnimočne zosobášiť. Môžeš si ju nechať.“ – „Ó! Šľachetný pane,“ povedala kráľovná vo veľkom rozčúlení, „neodmietaj ju. Ona je najpôvabnejšia a najroztomilejšia princezná na svete.“ – „Och, nuž,“ odpovedal, „zoberiem si ju ako dobročinný skutok. Ale buď si vedomá toho a nezabudni, že ona je už odteraz moja.“

Ako tak povedal, malé dvierka sa otvorili v kmeni stromu pomarančovníka. V náhlivosti, práve včas, dvere sa zavreli buchnutím pred tvárami levov. Kráľovná bola taká popletená, že si ani nevšimla ďalšie malé dvere v strome pomarančovníka. Ako sa otvorili, ocitla sa na poli z bodliakov a žihľavy. Bolo obklopené bahnistou priekopou. Trochu ďalej bola drobná chatka so slamenou strechou, z ktorej prišiel Žltý trpaslík vo veľmi sviežej nálade. Mal obuté drevené topánky a na sebe žltý kabát. A keďže nemal žiadne vlasy a mal veľmi dlhé uši, vyzeral ako príšerný malý objekt.

„Som potešený,“ povedal kráľovnej, „že ty budeš moja testiná – matka mojej manželky. Mala by si vidieť dom, v ktorom bude žiť tvoja Bellissima Najkrajšia so mnou. Týmito bodliakmi a žihľavou môže kŕmiť osla, na ktorom môže jazdiť hocikedy, keď sa jej zapáči. Bude piť vodu z tohto potoka a jedávať žaby, ktoré tu dorastajú do veľmi tučných a pribratých rozmerov. Okrem toho budem pri nej vždy rúči, príjemný a veselý, ako ma i teraz vidíš. Budem mať k nej bližšie, ako má k nej jej vlastný tieň.“

Nešťastná kráľovná vidiac všetko toto na jedno, aký mizerný život čaká jej dcéru s týmto trpaslíkom, nemohla zniesť túto myšlienku. Akoby bez citu odpadla na zem bez toho, že by povedala čo len slovo. Keď sa prebrala k životu k jej veľkému potešeniu ležala doma v posteli. Ba čo viac, mala na hlave najľúbeznejšiu čipkovanú nočnú čiapku, akú kedy len videla vo svojom živote. Najprv si myslela, že všetky jej terajšie dobrodružstvá, hrôzostrašné levy a jej prísľub Žltému trpaslíkovi, ktorý by sa mal zosobášiť s jej Bellissimou Najkrajšou, museli byť len snom. Ale bola tu nová čiapka s prekrásnou stuhou a čipkou, aby jej pripomenula, že to všetko bola pravda, čo ju urobilo takou nešťastnou, že nemohla ani jesť, ani piť, dokonca ani spať kvôli tomu, že na to neustále myslela.

Princezná, ktorá napriek svojej tvrdohlavosti, skutočne ľúbila svoju matku celým svojim srdcom, bola veľmi zarmútená, keď ju videla takú smutnú. A často sa jej pýtala, aká záležitosť ju trápi. Ale kráľovná nechcela, aby sa dozvedela pravdu, len povedala, že je chorá alebo že nejaký susedný kráľ sa vyhrážal vojnou proti nej. Najkrajšia Bellissima vedela celkom dobre, že niečo sa pred ňou skrývalo a že ani jedna z týchto vecí nebola dôvodom kráľovninho nepokoja. Tak sa teda rozhodla, že pôjde za Púštnou vílou a pozisťuje u nej, čo trápi jej matku. Veľa už o nej počula, aká je múdra. A pomyslela si, že sa jej rovno opýta i na to, či je dobrý nápad sa pre ňu sobášiť.

Tak s veľkou starostlivosťou urobila správne bábovku, aby ňou nakŕmila a upokojila levov. A v jednu noc odišla do svojej izby veľmi skoro predstierajúc, že ide spať. Ale v skutočnosti obalila seba do dlhého bieleho závoja, zišla dolu tajným schodiskom a vydala sa samotná na cestu hľadať Púštnu vílu.

Ale keď prišla tak ďaleko, ako bol ten osudný strom pomarančovník, ktorý bol celý pokrytý kvetmi a ovocím, zastala. Začala zbierať nejaké pomaranče. Potom položila na zem svoj košík a začala ich jesť. Ale keď už chcela pokračovať v ceste, košík jej zmizol a nevedela ho nikde nájsť. Čím viacej hľadala na okolí, tým viacej bola vystrašená. Keď tu zrazu uvidela pred sebou Žltého trpaslíka.

„Čo sa ti stalo moja pekná?“ povedal jej. „Kvôli čomu plačeš?“ – „Bohužiaľ!“ odpovedala. „Niet divu, že plačem. Stratil sa mi košík s bábovkou, ktorý mi mal pomôcť dostať sa bezpečne do jaskyne Púštnej víly.“ – „A čo od nej chceš, krásavica?“ spýtalo sa malé monštrum. „Lebo ja som jedným z jej priateľov. A kvôli tomu som taký bystrý, ako i ona.“ – „Kráľovná, moja matka,“ odpovedala princezná, „nedávno upadla do takého veľkého smútku a zarmútenia, že sa obávam, že zomrie. A obávam sa i toho, že ja som tomu dôvodom, pretože ona si veľmi želá, aby som sa zosobášila. A musím ti povedať pravdu. Ešte som nenašla nikoho, kto by ma bol hoden ako manžel. Tak kvôli týmto dôvodom si želám rozprávať sa s Púštnou vílou.“ – „Neber si na seba zbytočné starosti, princezná,“ odpovedal jej Trpaslík. „Ja ti viem odpovedať rovnako dobre, akoby i ona vedela. Kráľovná, tvoja matka, ťa sľúbila na sobáš niekomu.“ – „Ona ma sľúbila niekomu?“ prerušila ho princezná. „Och, nie! Som si istá, že nie. Povedala by mi, že to spravila. Mňa daná záležitosť veľmi zaujíma. Nechcem, aby ona spravila niečo v tejto veci bez môjho vedomia. Musíš sa mýliť.“ – „Krásna princezná,“ zvolal trpaslík odrazu a hodil sa pred ňou na kolená, „ja si trúfam tvrdiť, že budeš potešená jej výberom, keď ti poviem, že to som ja, komu sľúbila tvoju ruku a kto bude mať to šťastie sa s tebou zosobášiť.“ – „Čo?! To teba?!“ zvolala Bellissima Najkrajšia a začala cúvať. „Moja matka si želá, aby som sa zosobášila s tebou?! Ako môžeš byť taký hlúpy, takéto niečo si myslieť?“ – „Och! To nie je tak, že sa veľmi zaujímam o tú česť,“ volal Trpaslík nahnevane, „ale prichádzajú sem levy. Ony ťa zjedia na tri hlty. A potom bude koniec tebe i tvojej pýche.“

A skutočne, v tom momente začula princezná ich hrôzostrašné zavýjanie prichádzať bližšie a bližšie. „Čo by som mala urobiť?“ ona plakala. „Musia všetky moje dni skončiť takýmto spôsobom?“ – Zlomyseľný trpaslík pozrel na ňu a začal sa smiať škodoradostne. „Aspoň,“ povedal, „ty máš to potešenie zomrieť slobodná. Krásna princezná ako ty musí istotne uprednostniť radšej zomrieť, ako sa stať ženou úbohého malého trpaslíka, ako som ja.“ – „Ó, nehnevaj sa na mňa,“ kričala princezná zopínajúc svoje ruky. „Radšej sa zosobášim so všetkými trpaslíkmi, ako zomrieť hrôzostrašným spôsobom a dať sa zožrať zaživa levmi.“ – „Veľmi dobre sa na mňa pozri, princezná, skôr ako mi dáš svoje slovo,“ povedal jej. „Ja nechcem na teba tlačiť, aby si sa rozhodovala pod tlakom a v náhlivosti.“ – „Ó!“ nariekala, „levy prichádzajú. Už som sa dosť dlho na teba pozerala. Som taká vystrašená. Zachráň ma v túto minútku, lebo inak zomriem z toho teroru.“

A skutočne. Ako to povedala, odpadla na zem ako bez citu. Keď sa prebrala a prišla k vedomiu, ocitla sa doma vo svojej malej postieľke. Ako sa tam dostala, nevedela sama od seba. Ale bola veľmi pekne oblečená a mala na sebe najkrajšie čipky a stuhy. Na jej prste bol malý prsteň urobený z jedného červeného vlasu, ktorý jej tak pevne sedel na prste, že sa vôbec nedal dať dole, ako len veľmi sa snažila. Keď princezná uvidela všetky tie veci a spomenula si, čo sa stalo, tiež upadla do hlbokého smútku, ktorý prekvapil a znepokojil celý kráľovský dvor. Najviacej tým trpela hlavne kráľovná. Vyše stokrát sa jej pýtala, či sa jej niečo prihodilo, ale ona jej vždy odpovedala, že nič zvláštne sa nestalo.

Napokon hlavní velitelia z kráľovstva, úzkostlivo si želajúci, aby sa princezná vydala, poslali odkaz ku kráľovnej, v ktorom ju naliehavo prosili o to, aby sa princezná vydala a vybrala si manžela čo najrýchlejšie, ako je len možné. Ona im odpovedala, že nič by ju nepotešilo viacej, ale jej dcéra, ako sa zdá, si neželá sa sobášiť. Tak im odporučila, aby išli a porozprávali sa o tom s princeznou. Teda sa hneď vybrali za ňou. Teraz už Bellissima Najkrajšia nebola až tak veľmi pyšná pre jej príhodu so Žltým trpaslíkom. Nevidela lepšiu možnosť, ako sa zbaviť toho malého monštra, ako vydať sa za nejakého mocného kráľa. Tak teda odpovedala na ich prosbu veľmi kladne, vraviac, že síce je šťastná aj sama, ale aby ich utešila, súhlasí sa vydať za kráľa z kráľovstva, ktoré sa volalo Zlaté Bane. Tam žil veľmi rúči a mocný princ, ktorý bol zaľúbený do princeznej už roky, ale nikdy si nemyslel, že by sa ona niekedy vôbec mohla oňho zaujímať. Môžete si ľahko predstaviť, aký bol len natešený, keď sa dozvedel túto novinku a ako nahnevalo ostatných kráľov, že stratili nádej, že sa s nimi niekedy zosobáši. Ale koniec koncov si naozaj Bellissima Najkrajšia nemohla zobrať dvadsať kráľov. A bolo pre ňu takisto veľmi ťažké si vybrať čo i len jedného, keď vo svojej márnivosti verila, že nikto na celom svete jej nebol hodný.

Prípravy začali na najväčšiu svadbu, ktorá kedy bola v paláci. Kráľ Zlatých Baní poslal takú nesmiernu sumu peňazí, že celé more bolo pokryté loďami, ktoré ich priniesli. Poslovia boli poslaní do najveselších a najvyberanejších kráľovských dvorov, hlavne do francúzskeho kráľovského dvora, hľadať všetko nezvyčajné a vzácne na ozdobenie princeznej. Hoci ona bola taká krásna, že nič, čo by nosila, ju nemohlo spraviť už krajšou. Aspoň to bolo to, čo si kráľ Zlatých Baní myslel, ktorý nikdy nebol šťastnejší než vtedy, keď bol s ňou.

A čo sa týka princeznej, čím častejšie videla kráľa, tým viacej sa jej páčil. On bol taký štedrý, rúči a bystrý, že napokon bola doňho skoro tak veľmi zaľúbená, ako bol on do nej. Akí šťastní len boli, keď sa spolu túlali v prekrásnej záhrade. Niekedy počúvali sladkú romantickú hudbu! A kráľ napísal piesne pre Bellissimu Najkrajšiu.  Táto sa jej obzvlášť veľmi páčila:

       _Veselé je všetko v lese,

       _keď princezná tam sa nesie.

       _Všetky kvety môžeme nájsť,

       _ako dole na zemi rastú nám.

       _Smerom dolu ku zemi

            _šliape po nich vážení.

       _Jasné kvety hľadia na ňu,

       _prerastajú ponad trávu.

       _Ó, princezná, preč sú mraky.

       _Spievajú s nami všetky vtáky.

       _Očarená je zem láskou.

       _Chodím si tu v ruke s kráskou.

Oni boli skutočne takí šťastní, že dĺžka dňa im nestačila na to, aby si vedeli poriadne vychutnať svoju lásku. Všetci neúspešní kráľovi sokovia odišli domov v zúfalstve a s dlhým nosom. Povedali zbohom princeznej tak smutne, že jej ich až ľúto bolo. „Ach, drahá dáma,“ povedal jej kráľ Zlatých Baní, „prečo smútiš za nimi? Načo míňaš svoju ľútosť nad týmito princami, ktorí ťa ľúbia tak veľmi, že všetky ich starosti a strasti by boli zabudnuté a vynahradené jediným úsmevom od teba?“

„Malo by ma mrzieť,“ odpovedala Bellissima, „ak si si všimol, ako veľmi ľutujem týchto princov, ktorí ma navždy opúšťajú. Ale pre teba, pane, je to úplne odlišné. Máš všetky dôvody sa so mnou potešiť, ale oni v hlbokom žiali odchádzajú preč, tak mi nesmieš brániť v mojom súcite.“

Kráľ Zlatých Baní bol úplne premožený dobromyseľnými spôsobmi princeznej, že kvôli jeho zasahovaniu sa hodil k jej nohám. Pobozkal jej ruku snáď tisíckrát a veľmi ju prosil o odpustenie.

Napokon prišiel šťastný deň. Všetko bolo pripravené na sobáš Bellissimy Najkrajšej. Trúbky krásne zvučali. Všetky ulice mesta boli ovešané zástavami a posypané kvetmi. Ľudia sa náhlili k veľkému námestiu pred palácom. Kráľovná bola taká rozradostnená, že sotva mohla vôbec spať. Vstala ešte predtým, ako bolo svetlo, aby dala potrebné rozkazy a vybrala šperky, ktoré princezná mala mať na sebe. A to nebolo nič iné, len samé diamanty. Dokonca i jej topánky boli nimi doslova obsypané. Jej šaty zo strieborného brokátu boli vyšívané tuctom zlatých slnečných lúčov. Len ťažko sa dá predstaviť, koľko veľa to stálo. Ale nič nemohlo byť brilantnejšie než krásna princezná. Na hlave niesla kráľovskú korunu. Jej pôvabné vlasy jej siahali skoro až k jej nohám. Jej vznešená postava sa dala ľahko odlíšiť od ostatných dám, ktoré boli okolo nej.

Kráľ zo Zlatých Baní nebol o nič menej šľachetnejší a nádhernejší. Bolo ľahké vidieť na jeho tvári, aký je šťastný. Každý, kto prišiel pri neho, bol obdarený množstvom darov, lebo všade po celej banketovej hale boli rozmiestnené sudy plné zlata, nespočetné množstvo vriec z hebkého zamatu, vyšívané perlami a naplnené peniazmi. Každé jedno malo tisíc kúskov zlata a dávali sa každému, kto len ruku natiahol. Množstvo ľudí sa to ponáhľalo urobiť. Môžeme si byť naozaj istí s tým, že niektorí túto časť oslavy považovali za najzaujímavejšiu.

Kráľovná a hlavne princezná sa už išli usadiť s kráľom, keď uvideli, ako sa k nim blížia od konca galérie dva mýtické netvory – baziliškovia. Ťahali za sebou veľmi zle urobenú debničku. Za nimi bola vysoká stará žena, ktorej ošklivosť bola ešte prekvapujúcejšia než jej extrémne starý vek. Mala na sebe naberaný golier z čierneho taftu, červenú zamatovú kapucňu a vystuženú sukňu krinolínu. Ale celkovo bola celá oblečená len v starých obnosených handrách. Silno sa opierala o barlu. Táto čudná stará žena bez toho, žeby povedala čo i len slovo, pokrivkávaním prešla trikrát celú galériu. Nasledovali ju baziliškovia. Potom zastala uprostred a hrozivo mávajúc jej barlou začala vykrikovať:

„Hej, hej, hej, kráľovná! Hej, hej, hej, princezná! Myslíte si, že môžete len tak beztrestne porušiť sľub, ktorý ste dali môjmu priateľovi Žltému trpaslíkovi? Ja som Púštna víla. Môžem vám povedať, že bez Žltého trpaslíka a jeho pomarančového stromu moje veľké levy by vás už dávno zožrali. V rozprávkovej krajine my nestrpíme, aby nás niekto takto urážal. Rozhodnite sa rýchlo, čo urobíte, pretože ja prisahám, že si princezná musí zobrať Žltého trpaslíka. Ak nie, tak nechám zhorieť svoju barlu!“

„Ách! Princezná,“ povedala kráľovná, plačúc, „čo to počujem? Čo si to sľúbila?“ – „Ách! Matka,“ odpovedala Bellissima Najkrajšia smutne, „čo si to ty sama o mne sľúbila?“

Kráľ Zlatých Baní rozhorčený nad tým, že stará zlomyseľná žena mu chce zobrať nevestu, prišiel k nej a začal sa jej vyhrážať mečom. Povedal jej: „Odíď z mojej krajiny hneď a zaraz, mizerné stvorenie, v inom prípade ti zoberiem život a zbavím sa tak tvojej zlomyseľnosti.“

Sotva dopovedal tieto slová, keď veko od debničky padlo na zem so strašným hrmotom. K ich hororu vyskočil odtiaľ Žltý trpaslík. Vysadol na veľkú španielsku mačku a zakričal: „Len sa ponáhľaj!“ Dohnal sa medzi Púštnu vílu a kráľa. „Len skús položiť čo i len prst na žiarivú vílu! Tvoja hádka je len medzi mnou a tebou. Ja som tvoj nepriateľ a ty si môj súper. Tá neverná princezná, ktorá sa mala za teba vydať, bola prisľúbená už mne. Pozri, či nemá na prste prsteň z jedného z mojich vlasov. Pokús sa jej ho dať dolu z prsta. Zistíš, že sa ti to nepodarí. Uvidíš, že ja som silnejší než ty.“ – „Mizerný malý netvor!“ povedal kráľ. „Ty sa odvažuješ nazývať sa princezniným milencom a žiadať ju o také bohatstvo? Vieš ty vôbec, že ty si trpaslík a že si taký škaredý, že sa nikto na teba ani len nedokáže pozerať? A že ja som ťa mal zabiť už skôr, keby si bol hodný takej slávnej smrti?“

Žltý trpaslík bol hlboko rozzúrený nad týmito slovami. Popohnal ostrohami svoju mačku, ktorá strašne zajačala, skákala sem a tam a naháňala strach každému okrem statočného kráľa. Ten prenasledoval Trpaslíka a bol mu vždy v pätách. Vyzýval ho na boj s tvárou v tvár, jeden proti jednému. Až sa dostali von na nádvorie paláca so strašným rachotom. Kráľ bol celkom vyprovokovaný. Prenasledoval ho náhlivo. Bojovali osamote, ale celý dvor ich pozoroval zo strán a z balkónov. Keď zrazu slnko sčervenelo ako krv, až bolo také tmavé, že sotva vôbec videli. Hromy a blesky rachotili, akoby všetko malo zhorieť v plameňoch. Dvaja baziliškovia sa objavili. Každý na jednej strane zlého trpaslíka. Boli to obri vysokí ako hora. Oheň šľahal z ich úst a uší, až napokon vyzerali ako žeravé pece. Žiadna z týchto vecí nemohla vystrašiť šľachetného mladého kráľa. Trúfalosť jeho odvahy a postoja uistila v jeho silu ostatných, a možno i zahanbila samého Žltého trpaslíka. Ale veľmi ho vystrašilo, keď videl, čo sa deje milovanej princeznej. Pretože Púštna víla, ktorá vyzerala strašnejšie než predtým, vysadla na okrídleného leva a s dlhými hadmi ovinutými okolo jej krku jej uštedrila taký silný úder kopijou, že princezná padla kráľovnej do náručia krvácajúca a v bezvedomí. Jej láskavá matka, ktorá cítila bolesť princeznej tak veľmi, ako princezná sama, vydala zo seba taký prenikavý plač a nárek, že ako to začul kráľ, úplne stratil odvahu a duchaprítomnosť. Zanechal boj a náhlil sa ku svojej princeznej. Chcel ju zachrániť alebo zomrieť spolu s ňou. Ale Žltý trpaslík bol preňho príliš rýchly. Vyskočil so svojou španielskou mačkou hore na balkón, uchmatol Bellissimu Najkrajšiu z kráľovninho objatia. A predtým, ako ho niekto mohol zastaviť, vyskočil na strechu paláca a zmizol i so svojou korisťou.

Kráľ zostal bez pohybu. So zdesením a zúfalstvom pozeral na príšernú udalosť, ktorej nebol schopný zabrániť. A ako keby to nemohlo byť ešte horšie, všetko pred očami mu úplne stmavlo a cítil sa byť unášaný vetrom nejakou silnou rukou.

Toto nové nešťastie bolo prácou zlomyseľnej Púštnej víly, ktorá prišla pomôcť Žltému trpaslíkovi uniesť princeznú a ktorá sa zaľúbila do rúčeho mladého kráľa Zlatých Baní,  hneď ako ho uvidela. Myslela si, že keď ho odnesie do nejakej hroznej jaskyne a pripúta ho reťazami ku skale, potom strach zo smrti by ho donútil zabudnúť na Bellissimu Najkrajšiu a stal by sa jej otrokom. Tak hneď ako prišli na miesto, mu vrátila zrak, ale nechala ho priviazaného k reťaziam a pomocou svojej mágie sa objavila pred ním ako krásna víla. Predstierala, že sa tam len náhodou zatúlala.

„Čože to vidím?“ zvolala. „Si to ty, krásny princ? Čo za nešťastie ťa prinieslo do tohto bezútešného miesta?“ Kráľ, ktorý bol oklamaný jej zmeneným výzorom, odpovedal: „Bohužiaľ, krásna víla, víla, ktorá ma sem priniesla mi zatemnila zrak, ale po jej hlase som rozpoznal, že to bola Púštna víla. Hoci prečo ma odniesla sem, ja neviem povedať.“

„Ach!“ zvolala predstierajúca Púštna víla, „ak si upadol do jej rúk, neodídeš skôr, než sa s ňou oženíš. Ona uniesla už viacerých takto a vždy dostane všetko, čo si zaumieni.“ Pokým predstierala, že jej je kráľa ľúto, on si zrazu všimol jej chodidlo, ktoré bolo akoby nejakého netvora, a hneď vedel, že to musí byť Púštna víla, pretože svoje chodidlá nevedela zmeniť bez ohľadu na to, akokoľvek peknú si spravila svoju tvár.

Bez toho, aby dal na sebe badať, že ju spoznal, povedal dôverne: „Nie, že by sa mi nepáčila Púštna víla, ale nemôžem zniesť spôsob, ako ochraňuje Žltého trpaslíka a to, že ma tu necháva zviazaného ako zločinca. Je pravda, že milujem roztomilú princeznú, ale ak by ma víla oslobodila mojou vďačnosťou by bolo, že by som ľúbil iba ju.“

„Skutočne to myslíš vážne, čo si povedal, princ?“ spýtala sa víla celkom oklamaná.

„Istotne,“ odpovedal princ. „Ako by som ti mohol klamať? Vidíš, že je tak veľmi lichotiace mojej márnivosti byť milovaný vílou viac než obyčajnou princeznou. Ale aj keď zomieram kvôli nej, budem tvrdiť, že ju nenávidím až dovtedy, dokedy nebudem slobodný.“

Púštna víla, celkom dojatá týmito slovami, sa zaraz rozhodla premiestniť princa na príjemnejšie miesto. Tak ho premiestnila na dvojkolesový voz, do ktorého zapriahla labute namiesto netopierov, ktoré ho zvyčajne ťahali, a odletela s ním preč. Ale predstavte si utrpenie princa, keď zo závratnej výšky, v ktorej sa náhlili, uvidel svoju milovanú princeznú na zámku celého postaveného z leštenej ocele. Jeho steny tak horúco odrážali slnečné lúče, že každý, kto sa chcel priblížiť, zhorel na popol. Bellissima Najkrajšia sedela v spleti obkolesená malými potôčikmi so svojou tvárou položenou vo svojich rukách a horko plakala. Ale ako ju míňali okolo, pozrela na kráľa a Púštnu vílu. Teraz víla bola taká bystrá, že nielen kráľovi sa zdala byť krásna, ale i úbohá princezná si myslela o nej, že je najkrajšia bytosť, ktorú kedy videla.

„Čože!“ plakala. „Nebola som dosť nešťastná v tomto opustenom zámku, do ktorého ma strašný Žltý trpaslík priniesol? Musela som sa dokonca dozvedieť i to, že môj kráľ Zlatých Baní ma prestal milovať, hneď ako ma stratil z pohľadu? Ale kto je moja sokyňa, ktorej krása je väčšia než moja?“

Ako si toto vravela, kráľ, ktorý ju skutočne ľúbil tak veľmi, ako nikdy nikoho, sa cítil preukrutne smutno, lebo bol odtrhnutý od svojej milovanej princeznej. Ale vedel veľmi dobre, že od mocnej víly môže uniknúť len s veľkou dávkou trpezlivosti a prefíkanosťou.

Púštna víla tiež uvidela Bellissimu Najkrajšiu a snažila sa vyčítať z kráľových očí účinok, ktorý mal naňho tento jeho pohľad na ňu.

„Nikto ti nedokáže povedať lepšie ako ja to, čo si želáš vedieť,“ povedal jej. „Toto náhodné stretnutie s nešťastnou princeznou, ktorej som niekedy dvoril, čo bolo ešte predtým, ako som mal to šťastie stretnúť sa s tebou, malo na mňa, pripúšťam, len veľmi malý účinok,  ale ty znamenáš pre mňa oveľa viac než ona, a radšej by som zomrel, než aby som ťa opustil.“

„Ach, princ,“ povedala, „môžem skutočne veriť tomu, že ma tak veľmi miluješ?“

„Čas ukáže, madam,“ odpovedal kráľ. „Ale ak máš nejaký ohľad voči mne, prosím ťa, neodmietni pomôcť Bellissime Najkrajšej.“

„Vieš, čo ty odo mňa žiadaš?“ spýtala sa Púštna víla, mračiac sa a pozerajúc naňho podozrievavo. „Chceš odo mňa, aby som použila svoje čary proti Žltému trpaslíkovi, ktorý je môj najlepší priateľ, a vzala mu princeznú, ktorá je mojou sokyňou?“

Kráľ vzdychol, ale neodpovedal. Naozaj. Čo len mohol povedať takej prezieravej osobe? Napokon dorazili k rozsiahlej lúke, ktorá bola plná rôznych kvetov veselých farieb. Bola obkolesená hlbokou riekou a množstvom jemne zurčiacich malých potôčikov pod tieňmi stromov, kde bolo vždy chladno a sviežo. Kúsok ďalej stál kráľovský palác, steny ktorého boli priehľadne smaragdovozelené. Hneď ako labute, ktoré ťahali ich dvojkolesový voz, pristáli pod prístreškom pred vchodom, ktorý bol dláždený diamantmi a mal klenbu z rubínových diamantov, boli pozdravení zo všetkých strán tisíckami krásnych bytostí. Tieto ich prišli uvítať a radostne pozdraviť oslavným spevom:

_ „Keď láska v srdci kraľuje,

_Zbytočné sa zdráhať jej.

_Hrdosť, pocit ostré sú,

_Veľmi, väčšmi tromfnú ju.“

Púštna víla bola potešená, keď ich počula spievať o jej triumfe. Doviedla kráľa do najkrajšej izby, aká sa len dá predstaviť. Nechala ho na chvíľu osamote, aby si nemyslel, že je väzeň. Ale on vedel, že neodišla veľmi ďaleko a že ho sledovala z nejakého skrytého miesta. Tak prišiel k veľkému zrkadlu a spýtal sa ho: „Dôverný poradca ukáž mi, ako môžem byť viacej sympatický očarujúcej Púštnej víle, pretože nedokážem myslieť na nič iné, len na to, ako ju potešiť.“

A tak si podľa zrkadla začal kučeraviť vlasy a vidiac vznešenejšie sako na stole než to jeho, tak si ho starostlivo obliekol. Víla prišla späť a bola taká potešená, že nedokázala zatajiť svoju radosť.

„Som si celkom vedomá starostí, ktoré máš, aby si ma potešil,“ povedala, „a musím povedať, že si už perfektne uspel. Vidíš, nie je to ťažké potešiť ma, keď ti skutočne na mne záleží.“

Kráľ, ktorý mal svoje vlastné dôvody, aby si želal starať sa o to, aby bola stará víla v dobrej nálade, ju obdarúval krásnymi rečami. Po čase mu bolo dovolené sa prechádzať pri morskom pobreží. Púštna víla jej kúzlami vytvorila takú strašnú búrku, že i ten najodvážnejší pilot by nechcel cez ňu preletieť. Tak sa teda neobávala, že jej väzeň by chcel uniknúť. A on našiel aspoň malú úľavu, aby mohol myslieť smutne o jeho hroznej situácii bez toho, aby bol vyrušovaný svojím krutým únoscom.

Raz, len tak neviazane, keď sa prechádzal sem a tam, napísal tieto verše do piesku paličkou:

_ „Napokon na tomto brehu po dlhom dúfaní,

_uľahčím môjmu smútku sladkými slzami.

_Bohužiaľ, je to tak. Už viacej neuvidím

_moju lásku, ktorá môj smútok poteší.

_A ty divé, rozbúrené more,

_búrlivé vetrami v hĺbke i vo výške,

_ty držíš moju lásku ďaleko odo mňa

_a ja som väznený v tvojej moci z donútenia.

_Moje srdce je viacej divoké než tvoje,

_pretože osud je krutý voči mne.

_Prečo musím takto vo vyhnanstve hynúť?

_Prečo mám mať svoju princeznú unesenú?

_Ó, milé nymfy z jaskýň oceánu.

_Kto vie, aké sladké skutočné lásky byť môžu?

_Poďte hore, upokojte zúrivé vlny

_a urobte zúfalého milenca slobodným!“

Zatiaľ čo písal, začul hlas, ktorý upútal jeho pozornosť proti jeho vôli. Uvidiac, že vlny sa začali valiť vyššie než predtým, popozeral po mori a naraz uvidel ľúbeznú dámu vznášať sa po vode smerom k nemu na vrchole vzdúvajúcej sa vlny. Jej dlhé vlasy jej zakrývali telo. V jednej ruke držala zrkadlo a v druhej hrebeň. Namiesto nôh mala krásny zlatistý, trblietavý chvost ako ryba, pomocou ktorého plávala.

Kráľ zostal stáť ohromený úžasom týmto nezvyčajným úkazom. Ale ako prišla tak blízko k nemu, aby ju mohol počuť, povedala mu: „Viem, aký si smutný, že si stratil svoju princeznú a tým, že si držaný ako väzeň u Púštnej víly. Ak chceš, ja ti pomôžem opustiť toto osudné miesto, kde by si musel žiť a vláčiť sa svojím životom i viacej než tridsať rokov.“

Kráľ Zlatých Baní sotva vedel, čo má povedať na tento návrh. Nie, že by si neželal uniknúť, ale sa obával, že to môže byť len ďalší spôsob, ktorým sa ho Púštna víla snažila oklamať. Ako váhal, morská panna, ktorá odhadla jeho myšlienky, mu povedala:

„Môžeš mi dôverovať. Nesnažím sa ťa chytiť do pasce. Ja sa hnevám na Žltého trpaslíka a Púštnu vílu. Teda si neželám im pomáhať. Hlavne, keď stále vidím úbohú princeznú, ktorej krása a dobrota ma núti ju naozaj veľmi ľutovať. A vravím ti, že ak mi budeš dôverovať, pomôžem ti uniknúť.“

„Absolútne ti dôverujem,“ zvolal kráľ, „a urobím všetko, čo mi povieš. Ale ak si videla moju princeznú, prosím ťa, povedz mi, ako sa má a čo sa s ňou deje?“

„Nesmieme strácať čas rozprávaním,“ povedala. „Poď so mnou a ja ťa odnesiem do oceľového zámku. Na tomto pobreží necháme siluetu tvojej postavy, takže aj sama víla bude oklamaná, že si to ty.“

Ako tak povedala, rýchlo nahromadila zväzok morských rias. A ako fúkla trikrát, povedala:

„Moje milé morské riasy, nariaďujem vám vystrieť sa na brehu v podobe kráľa, až pokým nepríde Púštna víla.“ A hneď morské riasy vzali na seba podobu kráľa, ktorý na ne pozeral s veľkým údivom, lebo sa veľmi naňho podobali. Dokonca mali na sebe i kabát, ako bol jeho. Ale ležali tam pokojne a bledé ako sám kráľ, ako keby ho nejaká veľká vlna zachytila a vyhodila v bezvedomí na pobrežie. Potom morská panna zachytila kráľa a radostne sa spolu plavili.

„Teraz,“ povedala, „mám čas ti povedať o princeznej. Napriek úderu, ktorý dostala od Púštnej víly, Žltý trpaslík ju donútil vysadnúť zaňho na španielsku mačku. Ale ona veľmi skoro omdlela od bolesti a hrôzy. Prebrala sa až uprostred stien desivého oceľového zámku. Tu ju prijali najkrajšie dievčatá, ktoré kde len bolo možné nájsť. Tieto boli tiež unesené Žltým trpaslíkom. Ten sa ponáhľal k nej a preukazoval jej všakovakú pozornosť. Položili ju na pohovku pokrytú prestieradlom zo zlata a vyšívanú perlami veľkými ako orechy.“

„Ach!“ prerušil ju kráľ Zlatých Baní, „ak na mňa Bellissima Najkrajšia zabudne a bude súhlasiť sa zaňho vydať, zlomí mi to srdce.“

„Nemusíš sa toho obávať,“ odpovedala morská panna. „Princezná myslí len na teba a strašný trpaslík ju nedokáže presvedčiť, aby naňho čo i len pozrela.“

„Prosím pekne, pokračuj vo svojom rozprávaní,“ povedal kráľ.

„Čo viacej ti mám povedať?“ odpovedala morská víla. „Bellissima Najkrajšia sedela pri lese, keď si šiel okolo. Vtedy ťa videla s Púštnou vílou, ktorá bola tak šikovne prestrojená, že princezná ju považovala za krajšiu, než je ona sama. Vieš si predstaviť jej zúfalstvo pri myšlienke, že si sa zaľúbil do druhej?“

„Ona verí, že ja ľúbim druhú!“ zvolal kráľ. „Aká osudná chyba! Čo mám urobiť? Ako ju vyvediem z omylu?“

„To ty vieš najlepšie,“ odpovedala morská panna usmievajúc sa láskavo naňho. „Keď sa ľudia ľúbia tak veľmi, ako vy dvaja, nepotrebujú žiadnu radu od nikoho iného.“

Ako to dopovedala, sa dostali až pri oceľový zámok. Boli na strane vedľa mora, ktorú ako jedinú Žltý trpaslík nechal nechránenú od desivých žiariacich stien.

„Ja viem veľmi dobre,“ povedala morská panna, „že princezná sedí pri potôčku práve tam, kde si ju uvidel, keď si letel na koči okolo. Ale keďže budeš mať proti sebe veľa nepriateľov, pokým k nej prídeš, vezmi si tento meč. Ozbrojený ním môžeš prekonať každé nebezpečenstvo a najväčšie ťažkosti. Len sa vyvaruj jednej veci, ktorou je to, aby si ho nikdy  nenechal spadnúť z tvojej ruky. Zbohom. Teraz budem čakať pri tamtej skale. Ak budeš potrebovať pomoc s odnesením teba i tvojej milovanej princeznej, nesklamem ťa. Pretože kráľovná, jej matka, je moja najlepšia priateľka. To kvôli nej som ťa prišla zachrániť.“

Tak vraviac, dala kráľovi meč, ktorý bol urobený z jedného kusu diamantu. Bol žiarivejší než slnko. Princ nevedel nájsť slová na to, ako má vyjadriť vďačnosť. Tak ju len úpenlivo poprosil, aby mu verila. A povedal jej, že plne oceňuje dôležitosť jej daru a nikdy jej nezabudne jej pomoc a láskavosť.

Musíme sa teraz vrátiť naspäť k Púštnej víle. Keď tá zistila, že sa kráľ nevrátil, ponáhľala sa ho vyhľadať. Prišla na pobrežie so stovkou dám v zástupe, ktoré mu niesli plno darov. Niektoré niesli košíky plné diamantov, iné zlaté šálky najkrajšieho majstrovstva, jantár, koral, a perly. Ďalšie niesli na svojich hlavách balíky rôzneho bohatstva a krásneho materiálu. Zatiaľ čo iné mali ovocie a kvety, ba dokonca i vtáky. Ale aké bolo zdesenie víly, ktorá nasledovala túto veselú skupinku, keď uvidela na piesku rozprestretú figurínu kráľa, ktorú urobila morská panna z morských rias. Zasiahnutá údivom a smútkom, vydala zo seba strašný nárek. Hodila sa na zem vedľa figuríny kráľa. Plakala a nariekala. Začala zvolávať svojich jedenásť sestier, ktoré tiež boli víly a ktoré jej prišli pomôcť. Ale ony sa tiež dali oklamať figurínou kráľa. Napriek tomu, aké boli bystré, morská panna bola od nich oveľa bystrejšia. Všetko, čo mohli spraviť, bolo, že pomohli Púštnej víle urobiť nádherný monument ponad tým, čo považovali hrobom kráľa Zlatých Baní. Ale zatiaľ čo zbierali zelený jaspis a porfýr, agát a mramor, zlato a bronz, sochy a nástroje na zvečnenie kráľovej pamiatky, on vtedy ďakoval dobrej morskej panne a naliehavo ju žiadal, aby mu i naďalej pomáhala. Ona mu to blahosklonne sľúbila, keď sa s ním lúčila. Potom sa vydal smerom k oceľovému zámku. Kráčal rýchlo. Úzkostlivo sa obzeral okolo seba s túžbou zas a znova uvidieť svoju najdrahšiu Bellissimu Najkrajšiu. No nezašiel príliš ďaleko, keď bol obkolesený strašnými sfingami, ktoré by ho skoro roztrhali na kusy svojimi ostrými pazúrmi, keby nemal so sebou diamantový meč od morskej panny. Lebo, len čo ho vytasil, zablyskol sa pred ich očami a ony padli bezmocne k jeho nohám. Skoncoval s nimi s jedným úderom a zabil ich. Ale sotva sa otočil, aby pokračoval vo svojej ceste, stretol šesť drakov pokrytých šupinami tvrdšími než železo. Bolo to strach naháňajúce stretnutie. Kráľova odvaha však bola neotrasiteľná a pomocou jeho úžasného meča ich rozrezal na kusy, jedného po druhom. Teraz už dúfal, že prekonal ťažkosti, ale to, čo ho teraz čakalo, neočakával. Mal veľké ťažkosti si s tým poradiť. Pristúpilo k nemu dvadsaťštyri pekných pôvabných nýmf. Držali vence z kvetov, ktorými uzatvorili cestu.

„Kam ideš, princ?“ spýtali sa ho. „Našou povinnosťou je strážiť toto miesto. Ak ťa necháme prejsť, veľké nešťastie sa stane tebe i nám. Žiadame ťa, aby si netrval na pokračovaní v ceste. Chceš zabiť dvadsaťštyri dievčat, ktoré ťa nijako nenahnevali?“

Kráľ nevedel, čo má urobiť alebo povedať. To bolo všetko proti jeho predstavám o sebe, ako rytierovi, urobiť niečo dámam, ktoré ho o niečo prosili. Ale ako váhal, hlas v jeho uchu mu povedal:

„Útoč! Zaútoč! A nikoho nešetri, inak je tvoja princezná navždy stratená!“

Tak bez odpovede nymfám, okamžite sa ponáhľal dopredu. Prelomil ich vence a porozhadzoval ich všetkými stranami. Potom pokračoval ďalej bez prekážok k malému lesu, kde uvidel Bellissimu Najkrajšiu. Sedela pri potoku. Vyzerala bledo a vyčerpaná. Vtedy prišiel pri ňu. Hneď by sa hodil na zem k jej nohám, ale ona sa odtiahla od neho preč s takým rozhorčením, ako keby bol Žltým trpaslíkom.

„Ach! Princezná,“ volal, „nehnevaj sa na mňa. Dovoľ mi, aby som ti všetko vysvetlil. Ja nie som neverný ani vinný za to, čo sa stalo. Ja som mizerný úbožiak, ktorý ťa nasrdil bez toho, aby som tomu mohol zabrániť.“

„Ach jaj!“ nariekala Najkrajšia Bellissima. „A či som ťa nevidela letieť vo vzduchu  s najkrajšou predstaviteľnou bytosťou? Bolo to snáď proti tvojej vôli?“

„Skutočne to bolo tak, princezná,“ odpovedal. „Zlomyseľná Púštna víla, nespokojná s tým, že ma priviazala ku skale, vzala ma dokonca v jej koči na druhú stranu zeme, kde by som bol i doteraz žijúci v zajatí, keby nebolo neočakávanej pomoci priateľskej morskej panny, ktorá ma priniesla sem, aby som ťa zachránil, moja princezná, z nehodných rúk, ktoré ťa tu držia. Neodmietaj pomoc od svojho najvernejšieho milenca.“ Ako to povedal, hodil sa jej k nohám a chytil ju za šaty. Ale beda! Ako tak urobil, upustil zázračný meč a ten padol na zem. Žltý trpaslík, ktorý sa krčil za hlávkovým šalátom, hneď nato vyskočil a uchopil meč, lebo veľmi dobre poznal jeho čarovnú moc.

Princezná vydala zo seba výkrik hrôzy, ako zbadala trpaslíka. Ale to len nazlostilo malé monštrum. Zamrmlal niekoľko magických slov, ktorými privolal dvoch obrov, ktorí spútali kráľa veľkými železnými reťazami.

„Teraz,“ povedal trpaslík, „som pánom osudu svojho rivala, ale darujem mu život a povolenie odísť bez zranenia, ak ty, princezná, dáš súhlas ku svojmu sobášu so mnou.“

„Nech radšej tisíckrát zomriem,“ kričal nešťastný kráľ.

„Beda!“ plakala princezná. „Musíš zomrieť? Mohlo by byť niečo hroznejšie?“

„Keby si sa musela vydať za toho malého darebáka, to by bolo oveľa strašnejšie,“ odpovedal kráľ.

„Aspoň,“ pokračovala, „zomrime spoločne.“

„Dopraj mi to uspokojenie zomrieť pre teba, princezná.“ povedal jej.

„Ó, nie, nie!“ zvolala a otočila sa k trpaslíkovi: „Radšej spravím tak, ako si želáš.“

„Krutá princezná!“ povedal kráľ. „Urobila by si môj život neznesiteľným tým, žeby si si zobrala druhého pred mojimi očami?“

„Nie tak,“ odpovedal Žltý trpaslík, „ty si súper, ktorého sa príliš veľmi obávam. Ty neuvidíš našu svadbu.“ Ako to povedal, napriek slzám Bellissimy Najkrajšej a jej náreku, bodol kráľa do srdca diamantovým mečom.

Úbohá princezná ako videla zomierať svojho milenca pri svojich nohách, nemohla dlhšie žiť bez neho. Puklo jej srdce a klesla na zem vedľa neho. Obaja upadli do hlbokého spánku, odkiaľ nebolo návratu.

Tak skončili nešťastní milenci, ktorým ani morská panna nemohla pomôcť, pretože všetka magická sila sa stratila s diamantovým mečom.

Čo sa týka zlomyseľného trpaslíka, on videl princeznú radšej bez života, ako zosobášenú s kráľom Zlatých Baní. Púštna víla, keď sa dopočula o dobrodružstvách kráľa, zhodila veľký monument, ktorý mu postavila. Bola taká nahnevaná nad trikom, ktorý na ňu zahral, že ho ku koncu znenávidela tak veľmi, ako ho predtým milovala.

Láskavá morská panna žialila nad smutným osudom milencov a zmenila ich na dva veľmi vysoké a široké stromy sekvoje, ktoré žijú už vyše tisíc rokov vedľa seba a majú spoločne poprepletané konáre, a tak sa objímajú. Keď vietor zaveje počuť, ako si listami stále niečo šepkajú o svojej láske, ktorá pretrvá i potom, ako život skončí. Všetky stromy o tom vedia. A keď je veterno, si o tom nežne šepkajú.

@[Madame d’Aulnoy]