1*05*005 Červená čiapočka **(1,0k)

2. Červená čiapočka  **(1,0k=1000 slov)

Kde bolo, tam bolo, žilo raz v jednej dedine jedno vidiecke dievča. Bolo to najkrajšie stvorenie, aké kedy len mohol človek stretnúť. Jej matka ju mala príliš veľmi rada a jej stará babka ju tiež milovala nadovšetko. Jej dobrá mama jej ušila červenú čiapku, ktorá sa jej tak páčila, že ju všade nosila. A tak ju začali volať Červená čiapočka.

V jeden deň, keď jej matka urobila múčnik s pudingovým krémom, povedala jej:

„Moja drahá dcérenka, choď a pozri sa, ako sa darí tvojej starej mame, lebo som počula, že je veľmi chorá. Odnes jej pudingový múčnik a tento malý hrnček masla.“

Malá Červená čiapočka sa okamžite vydala na cestu ku svojej starej babke, ktorá žila vo vedľajšej dedine. Ako išla cez les, stretla majstra vlka, ktorý si vo svojej mysli zaumienil, že ju zje, ale obával sa, lebo v tomto kraji sa potulovalo veľa horárov. Spýtal sa jej, že kam ide. Úbohé dieťa nevedelo, že je nebezpečné postávať a rozprávať sa s vlkmi, tak mu povedalo:

,,Idem pozrieť moju starú babku. Nesiem jej pudingový múčnik a malý hrnček masla od svojej mamky.“

„Býva tvoja babka veľmi ďaleko?“ spýtal sa vlk.

„Ó, ani nie. Hneď tu vo vedľajšej dedine,“ odpovedala malá Červená čiapočka „Je to za tým mlynom, ktorý vidíš tam v diaľke. Prvý dom v tej dedine.“

„Nuž,“ povedal vlk, „ja som ju tiež už dlho nevidel. Je to moja dobrá kamarátka, tak ju pôjdem tiež pozrieť. Ty choď svojou cestou a ja pôjdem cez kopec. Uvidíme, kto tam bude skôr.“

Vlk začal bežať tak rýchlo, ako len vedel. Idúc najkratšou cestou. A malé dievčatko išlo dlhšou cestou. Cestou zbierala orechy. Naháňala motýle. A robila kytičky z poľných kvetov, ktoré rástli povedľa chodníka. Netrvalo dlho a vlk bol už predo dvermi domu starej žienky. Zaklopal na dvere – klop, klop.

„Kto je tam?“

„Tvoje vnúča, malá Červená čiapočka,“ odpovedal vlk s pozmeneným hlasom, aby ho nespoznala, „ktorá ti priniesla pudingový múčnik a malý hrnček masla od mamy.“

Stará babka, ktorá bola v posteli, lebo bola nejaká chorľavá, zakričala:

„Zatiahni za paličku a západka na dverách sa nadvihne.“

Vlk potiahol západku a dvere sa otvorili. Hneď nato skočil na starú ženu a na jeden hlt ju celú prehltol, lebo už tri dni nič nejedol, taký bol hladný. Potom zatvoril dvere a ľahol si do postele starej babky. Očakával malú Červenú čiapočku, ktorá prišla nejaký čas nato, a zaklopala na dvere.

„Kto je tam?“

Malá Červená čiapočka, keď počula hrubý dunivý hlas vlka, tak sa najskôr obávala. Ale potom si spomenula, že stará babka má chrípku a že preto má taký chrapľavý a zachrípnutý hlas. Odpovedala:

„To som ja tvoja vnučka, malá Červená čiapočka, ktorá ti priniesla pudingový múčnik a malý hrnček masla, ktorý ti posiela mama.“

Vlk na ňu zavolal. Pritom sa snažil zjemniť si svoj hlas, ako len mohol.

„Zatiahni za paličku a západka na dverách sa nadvihne.“

Malá Červená čiapočka potiahla paličku a dvere sa otvorili.

Ako ju vlk videl vojsť dnu, snažil sa schovať pod perinu tak veľmi, ako len mohol.

„Polož pudingový múčnik a malý hrnček masla na stôl, a poď sem ku mne.“

Malá Červená čiapočka si odložila kabát a ľahla si do postele k vlkovi. Veľmi sa začala čudovať nad tým, ako vyzerá jej babka v nočnom župane. Tak sa jej spýtala:

„Babka moja, prečo máš také veľké ruky?“

„To preto, aby som ťa mohla lepšie objímať, môj drahúšik.“

„Babka moja, aké veľké nohy ty máš!“

„To preto, aby som mohla lepšie bežať, dieťa moje.“

„Babka moja, aké veľké uši ty máš!“

„To preto, aby som ťa lepšie počula, vnúča moje.“

„Babka moja, aké veľké oči ty máš!“

„To preto, aby som ťa lepšie videla, vnučka moja.“

„Babka moja, a prečo máš také veľké zuby?“

„To preto, aby som ťa mohol rýchlo zjesť, lebo ja som v skutočnosti vlk, drahé vnúčatko.“

Ako to povedal, Červená čiapočka vyskočila z postele. Vlk sa za ňou rozbehol. Ale mal plné brucho z toho, že zjedol jej babku. Tak bol trochu nemotorný. Už sa zvečerievalo a každý deň večer o piatej hodine chodil k starej babke horár na čaj. Tak práve odbilo päť hodín a vo dverách sa zjavil horár. Keď zbadal vlka s veľkým bruchom a babku nikde, hneď mu došlo, že ju vlk zožral. Tak mu vraví:

„Ahoj vĺčok. Ja ťa dnes celý deň hľadám.“

„Ja som zožral starú babku. Teraz idem zjesť Červenú čiapočku. A keď sa odtiaľto rýchlo neodpraceš, tak potom zjem aj teba!“

„Len som ti chcel ukázať, akú novú a dobre naostrenú a blyšťavú sekeru ja mám. Pozri! Mohol by si si ňou narúbať drevo na oheň, aby ti v zime nebola zima.“

„Ukáž!“ A vlk už trochu krotkejšie, pomaly prišiel pri dvere k horárovi. No len ako sa priblížil, horár ho sekerou oťapil po hlave, až sa ten vlk na zemi roztiahol a odpadol. Za chvíľu mu na čele od buchnutia sekerou narástol veľký pupák. Horár, keď bol mladý, chodil robiť ošetrovateľa do nemocnice v zahraničí. Tak mal kurz prvej pomoci. Rýchlo rozpáral vlkovi brucho a vybral z neho babku. Dal jej prvú pomoc, dýchanie z úst do úst a masáž srdca. A napokon sa mu ešte predsa len podarilo starú babku prebrať z kómy. Potom vlkovi zašili do brucha nejaké kamene a za dve lopaty piesku, a odtiahli ho k potoku. Keď sa ten prebral z bezvedomia, veľmi ho smädilo z toho, čo mal plno piesku v bruchu. Myslel si, že to od toho, čo zjedol babku. Tak sa išiel napiť vody z potoka. Ale v bruchu mal aj veľmi ťažké kamene, ktoré ho prevážili. Nuž spadol do rieky a tam sa utopil. Tak a bolo po nenásytnom zlomyseľnom vlkovi.

Babka bola veľmi šťastná, že ju horár zachránil. K jeho pravidelnému čaju večer o piatej mu dala  doňho kopu cukru, za lyžicu masla a na malý tanierik kúsok pudingového múčnika, ktorý priniesla Červená čiapočka. Všetci traja boli potom veľmi šťastní. A odvtedy sa Červená čiapočka už nemusí báť chodiť cez les ku svojej babke, lebo vlka sa zbavili a už sa ho tam nemusí nikto báť.

[@Robert Hodosi]