1*06*006 Spiaca princezná (Šípková Ruženka) **(3,1k)

21. Spiaca princezná (Šípková Ruženka) **(3,1k)

Kedysi žili spolu jeden kráľ a kráľovná. Bolo im veľmi ľúto, že nemali žiadne deti. Tak veľmi ľúto, že sa to nedá ani vyjadriť. Precestovali všetky oceány. Skúsili rôzne slávnostné prísahy a polohy. Vydali sa na rôzne náboženské púte. Vyskúšali všetky možnosti, ale nemalo to žiaden účinok.

Napokon predsa len mala kráľovná dcéru. Usporiadali veľmi veľké slávnostné krstiny. Princezná mala za svoje krstné mamy všetky malé víly, ktoré bolo možné nájsť v celom kráľovstve. Našli ich celkom sedem. Každá z nich jej mala dať dar, ako bolo v daných časoch zvykom víl. Týmto spôsobom dostala princezná do vienka všetku predstaviteľnú dokonalosť a bezchybnosť v živote.

Keď skončili ceremónie krštenia, celá spoločnosť sa vrátila do kráľovského paláca, kde bola pripravená pre víly veľká hostina. Pre každú z nich tam bola pripravená skrinka z hrubého zlata v nádhernom ligotavom obale. V nej bola sada, pozostávajúca z lyžičky, noža a vidličky z čistého zlata. To všetko bolo okrášlené diamantmi a rubínmi. No ako všetci sedeli za stolom, všimli si v sále veľmi starú vílu, ktorú nepozvali, pretože už vyše päťdesiat rokov o nej nebolo ani chýru, ani slychu na žiadnej veži. Takže sa všetci nazdávali, že je buď po smrti alebo začarovaná.

Kráľ hneď prikázal, aby dali pre ňu pripraviť stolovanie. Už ju však nemohol obdarovať zlatou skrinkou ako ostatné víly, pretože ich dali urobiť len sedem pre sedem víl. Stará víla si všimla, že ju znevažujú. Tak si zamrmlala nejaké hrôzostrašné zaklínadlo pomedzi zuby. Jedna z tých mladých víl, ktorá sedela pri nej začula, ako hromží. Usúdila, že pravdepodobne chce dať princeznej nejaké zlovestné prianie ako dar. Ako náhle vstali od stola, ukryla sa za nástenné závesy – drapérie,  aby mohla byť posledná, ktorá bude želať niečo princeznej, a napravila tak veľmi, ako len mohla, zlobu, ktorú so sebou priniesla stará víla.

Medzitým všetky víly začali princeznej blahorečiť a dávať jej dary. Najmladšia jej dala do vienka dar, že bude najkrajšou osobou na svete. Ďalšia jej dala do daru, že bude mať mentálnu schopnosť a rýchlosť úsudku anjela. Tretia, že bude báječne pôvabná vo všetkom, čo len urobí. Štvrtá, že bude excelentná tanečnica. Piata, že bude spievať krásne a vynikajúco, ako taký slávik len vie. Šiesta, že bude vedieť hrať všetky druhy hudby k úplnej dokonalosti.

Stará víla prišla tiež na rad. Triasla hlavou viacej od zlosti ako od veku. Potom povedala, že princezná sa bodne do prsta a následkom zranenia podľahne smrti. Tento hrôzostrašný dar či skôr nedobrodar spôsobil, že celá spoločnosť sa zatriasla a všetci, ktorí tam boli, sa rozplakali a hrnuli slzy.

V tomto strnulom momente mladá víla vybehla spoza drapérie a hlasno preriekla tieto slová: ,,Buďte si všetci istí, koľko vás tu len je, kráľ a kráľovná, moja úcta, vaša dcéra nezomrie od tohto nešťastia. Síce ak mám pravdu povedať, nie je v mojej moci úplne odčiniť to, čo stará víla vykonala. Princezná sa, bohužiaľ, skutočne pichne do prsta, ale nebojte sa, ona nezomrie, len na takých dobrých sto rokov zaspí spánkom spravodlivých. Po tejto lehote príde kráľov syn, kráľovič. S veľkou dávkou šťastia ju prebudí. Ona potom bude žiť svoj krásny život v jeho náručí po jeho boku.‘‘

Kráľ, aby sa vyhol nešťastiu predpovedaným tou nepríjemnou starou vílou, dal okamžite verejne vyhlásiť, že každý človek, muž či žena, pod hrozbou smrti a doživotného väzenia, má zakázané stáčať vlákno na praslici a vretene, či už akúkoľvek ihlicu mať doma. Šestnásť rokov ubehlo ako voda. Kráľ a kráľovná boli práve na jednom ich statku za zábavou. Mladá princezná sa naháňala hore-dole po paláci. Behala z jednej izby do druhej. Až napokon vbehla do malej izbietky až na vrchole veže, kde bola samotná a opustená jedna stará dobrá žena. Priadla si svoje vlákna na vretene a praslici s ihlicou. Táto dobrá žena nikdy nič nepočula o zákaze týkajúceho sa vretena.

,,Stará dobrá žena, čože tu robíš?‘‘ povedala princezná.

,,Stáčam vlákno, moje pekné dieťa,‘‘ povedala stará žena, ktorá nemala ani tušenia, s kým hovorí.

,,Aha!‘‘ povedala princezná, ,,toto je veľmi pekné. Ako to robíš? Daj mi to. Ja som veľmi šikovná. Určite to aj ja viem robiť.‘‘

Vzala to do ruky. Avšak behom chvíľky či v náhlivosti bola trochu neobratná. A vtedy i pričinením starej víly, ako jej nadelila v životnom osude, pichla sa do ruky ihlicou a omdlela.

Stará dobrá žena nebola si vedomá toho, ako sa má zachovať v danej situácii. Nuž začala kričať o pomoc a modlikať sa a prežehnávať. Ľudia prišli zo všetkých štvrtí a z každého kúta zistiť, že čo sa deje. Princeznej vyliali do tváre za vedro studenej vody. Porozopínali ju. Potriasli jej rukami. Ponamáčali jej spánky na hlave a čelo svätenou vodou, ale nič z toho ju neprinieslo naspäť k vedomiu.

Vtedy sa sám pán kráľ, ktorý sa medzitým už stihol vrátiť, prišiel pozrieť, čo to za hluk tam robia ľudia. Hneď si pospomínal na predpovede od víl. Rozmýšľal veľmi tuho nad tým, že čo všetko treba v tejto situácii robiť.  Zaniesol ju do najskvostnejšej izby v paláci a položil ju do postele, ktorá bola celá vyšívaná zlatom a striebrom.

Každý by ju považoval za malý anjel, lebo až tak veľmi bola krásna. Omdlenie jej ani trochu neubralo na kráse jej pleti. Líca mala ako kytica z ružových klinčekov. Jej pery boli koralovočervené. V skutočnosti, hoci mala oči zatvorené, bolo počuť, ako zľahka dýcha, čo upokojilo všetkých okolo nej, lebo aspoň vedeli, že žije. Kráľ nariadil, aby ju nerušili a nechali ju pokojne spať, dokedy nepríde hodina jej prebudenia.

Tá dobrá víla, ktorá jej zachránila život zmenením smrti na sto rokov spánku, bola vtedy, keď sa táto nehoda stala princeznej v kráľovstve Matakin, ktoré bolo odtiaľ 2000 míľ vzdialené. Jeden malý trpaslík ju o tom hneď informoval. On mal sedemmíľové čižmy. To boli také, ktoré pri jednom kroku spravili sedem míľ. Víla takmer okamžite, asi hodinu nato, prišla v ohnivom dvojkolesovom voze ťahanom drakmi.

Kráľ jej pomohol vystúpiť z voza. Ona schválila všetko, čo urobil. Ale vo svojej prezieravosti sa domnievala, že keď sa princezná preberie, nebude vedieť, čo má robiť sama v tomto starom paláci. Tak so svojou zázračnou paličkou sa dotkla všetkého v paláci (okrem kráľa a kráľovnej) – teda guvernantky, vychovávateľky, dvorných dám, komorných, džentlmenov, úradníkov, vyslancov, služobníkov, šéfkuchárov, kuchárov, pomocníkov, strážnikov, členov kráľovskej gardy, pážat, a lokajov. Tiež sa dotkla všetkých koní, ktoré boli v stajni, veľkých strážnych psov vonku a takisto princezninho malého kokeršpaniela Mopsiho, ktorý ležal pri nej na posteli.

Ako náhle sa všetkých týchto dotkla čarovnou paličkou, všetci okamžite zaspali a mali sa zobudiť naraz spolu so svojou princeznou, aby boli pri nej, keď sa prebudí a bude ich potrebovať. Dokonca aj plamene v ohni, kde sa opekali jarabice poľné a bažanty, akoby zmrzli. Všetko bolo napokon pripravené tak, ako malo byť. Víla si spravila dobre svoju prácu.

Teraz kráľ a kráľovná pobozkali svoje drahé dieťa bez toho, aby ho prebudili. Odišli z paláca a dali vyhlásiť, aby sa tam nikto ani len neodvážil priblížiť.

Toto, všakovak, ani nebolo nevyhnutné, lebo štvrťhodinu nato park na okolí zarástol nesmiernym množstvom stromov, veľkých i malých, kríkov a malín černicových. Navzájom sa preplietali, že ani človek, ani zviera nemohlo prejsť cez túto zátarasu. Tak nič nebolo možné uvidieť len vrcholky veží paláca. A to bolo možné tiež len z veľmi veľkej vzdialenosti. Víla sa postarala i o to, že žiaden zvedavec ju nemohol rušiť počas spánku.

Keď sto rokov prešlo a syn kráľa, ktorý vtedy vládol a ktorý bol zo vzdialenej rodiny spiacej princeznej, bol na poľovačke a spozoroval obrysy princezninho paláca, tak sa spýtal, že čo to bolo za veže, ktoré videl uprostred toho veľkého hustého lesa.

Každý mu odpovedal podľa toho, čo počul. Niektorí mu na to: „Je to zrúcanina starého zámku. Že vraj tam strašia duchovia. Pozor na to!“ Ďalší: „Všetci čarodejníci a bosorky tam chodia na sviatky a nočné stretnutia.“ Ďalší všeobecný názor bol: „Býva tam obor ľudožrút, ktorý už uniesol veľmi veľa detí. Ako zábavu jedáva malé deti. No nikto ho nemôže nájsť, lebo on jediný môže prejsť cez hustý les.“ Princovi sa až mozog zastavil. Nevedel, čo si má o tom pomyslieť. Keď mu zrazu jeden veľmi dobrý vidiečan navyprával toto: ,,Kiež by sa páčilo Vašej kráľovskej Výsosti to, čo vám chcem povedať. Počul som to od otca, ktorý, povedzme, to počul od môjho starého otca. V tom zámku je princezná. Najkrajšia, akú kto kedy videl. Musí spať sto rokov. Potom ju má zobudiť kráľov syn, na ktorého čaká.‘‘

Mladý princ bol celý v ohni z týchto slov. Veril, že by mohol ukončiť túto zvláštnu záležitosť. Unášaný láskou a cťou sa rozhodol, že sa na to pozrie. Sotva sa priblížil k lesu, všetky veľké stromy, kríky a černice sa rozostúpili a urobili mu cestu, aby mohol prejsť.  Na konci jeho úmornej cesty bol zámok, ktorý videl už z diaľky. Čo ho veľmi prekvapilo bolo, že nikto z jeho ľudí nemohol ísť za ním, pretože stromy sa znovu rozvetvili a zaplietli za ním, hneď ako prešiel cez ne. Akokoľvek, on bol odhodlaný pokračovať vo svojej ceste. Mladý princ, ktorý je plný lásky, je vždy odvážny a statočný.

Prišiel až k priestrannému vonkajšiemu dvoru, kde všetko, čo videl, by nechalo v horore i toho najodvážnejšieho muža. Všade na okolí panovalo hrozivé ticho. Obraz smrti bolo vidno všade, kde sa len človek pozrel. Bolo vidno len telá ľudí a zvierat bez života. Všetci vyzerali akoby mŕtvi. On však veľmi dobre vedel, že iba spali, lebo ich tváre mali rubínovú farbu. Niektorí v ich pohárikoch mali dokonca ešte stále trochu vína.

Potom prešiel dvor vydláždený mramorom. Prešiel hore schodmi až do stráženej miestnosti, kde stáli stráže a vojaci s mušketami na svojich pleciach a chrápali tak hlasno, ako sa len dalo. Potom, čo prešiel cez niekoľko izieb plných džentlmenov a dám, kde všetci stále spali. Niektorí stáli. Niektorí sedeli. Napokon prišiel do izby, ktorá sa celá trblietala zlatom. Na posteli, kde boli odokryté záclony, sa mu naskytol najskvostnejší pohľad na princeznú. Podľa výzoru odhadol, že má okolo šestnásť rokov. Jej žiarivá krása sa mu zdala božskou. Ako sa k nej priblížil, celý sa chvel a bol plný obdivu. Padol pred ňou na kolená a pobozkal ju.

V tom začarovanie skončilo. Princezná sa prebrala a pozerala naňho nežným a ľúbezným pohľadom. Povedala mu: „Si to ty, môj princ?‘‘ spýtala sa ho. „Veľmi dlho som na teba čakala.“

Princ bol očarený týmito slovami. Oveľa viacej ho dojal aj spôsob, ako sa k nemu prihovorila. Nevedel, ako má ukázať radosť a vďačnosť. Hneď jej vyznal lásku a ubezpečil ju, že ju miluje viacej než seba. Ich rozhovor prerúšali len ich slzy od šťastia, že sa našli. Viacej plakali, ako sa rozprávali. Boli len málo výreční a viacej sa nechali unášať láskou, ktorá medzi nimi vzplanula. Dobrá víla sa postarala o to, aby mala princezná počas spánku tie najkrajšie a najpríjemnejšie sny, aby vedela s princom veľmi dobre debatovať. A skutočne. Rozprávali sa medzi sebou už vyše štyri hodiny. Pritom si nestihli povedať ani polovicu z toho všetkého, čo chceli.

Medzitým sa prebudil celý palác. Všetci si začali robiť svoju robotu. A nie všetci boli zahĺbení do lásky. Každý z nich skoro zomieral od hladu. Hlavná dvorná dáma si to hneď všimla. Povedala princeznej, že obed je pripravený na servírovanie. Princ pomohol princeznej vstať z postele. Ona bola už kompletne oblečená. Mala na sebe veľkolepé nádherné šaty. I keď boli trochu na štýl, aké nosila princova stará prababka. No Jeho kráľovská Výsosť, princ, si dával veľký pozor, aby ju niečím neurazil. On sám mal na sebe oblečený vysoký golier, čo ho tiež robilo trochu staromódnym.

Vošli do zrkadlovej sály, kde obedovali. Obsluhovalo ich princeznino služobníctvo. Muzikanti hrali na husle a hoboj. Vynikajúco im spríjemňovali atmosféru. Všetci mali veľkú radosť a tešili sa z hudby, lebo za posledných sto rokov tu nebolo počuť žiadnu hudbu. Aristokratický kňaz ich zosobášil v kaplnke na zámku. Princezninou družičkou bola hlavná dvorná dáma, ktorá i niesla jej vlečku. Ani sa veľmi nevyspali a princ sa s princeznou zavčas rána rozlúčil a ponáhľal sa do mesta, kde ho už očakával jeho otec.

Princ mu povedal, že stratil cestu v lese a musel prespať v chalúpke u jedného starého dedka, ktorý mu dal na jedenie nejaký syr a kus tmavého chleba.

Jeho otec kráľ bol dobrý muž a veril mu. Jeho matka sa však nedala presvedčiť, že to je pravda. A všimla si, že princ skoro každý deň chodil na poľovačku. Niekedy sa zdržal aj tri či štyri dni. Vždy si našiel nejakú dobrú výhovorku. Kráľovná začínala tušiť, že sa oženil. S princeznou bol ženatý už viac ako dva roky. Mal s ňou už dve deti, dcéru a syna. Dcéra bola staršia a volala sa Ranná rosa. Syn bol mladší. Volal sa Denný úsvit.

Kráľovná sa viackrát vyzvedala od svojho syna, ako trávi svoj voľný čas. Veľmi sa chcela dozvedieť pravdu od neho. Ale on sa jej nikdy neodvážil zdôveriť so svojím tajomstvom. Aj keď ju veľmi ľúbil. Jeho matka totiž pochádzala z poloľudských ľudožravých obrov. Kráľ by si ju nikdy nebol zobral za manželku, keby nebola nesmierne bohatá. Povrávalo sa na kráľovskom dvore, že kráľovná ešte stále má veľké ťažkosti ovládať sa, aby neublížila malým deťom, keď išli okolo. Tak princ sa jej z daného dôvodu obával povedať pravdu.

O ďalšie dva roky nato kráľ zomrel. Princ sa stal lordom a kráľom. Verejne priznal svoj sobáš. Pripravil veľkú ceremóniu a doviezol si svoju manželku, teraz už kráľovnú, do paláca. Bola to veľkolepá oslava. Kráľovná si so sebou priniesla aj svoje dve deti.

Veľmi skoro nato kráľ išiel do vojny so svojím susedom cisárom Kontalabutom. V kráľovstve nechal vládnuť kráľovnú matku. Dôrazne jej kládol na srdce, aby sa dobre postarala o jeho manželku a deti. Kráľ bol nútený pokračovať vo svojej expedícii celé leto. Hneď ako odišiel, kráľovná matka poslala jej nevestu do vidieckeho domu v lese, aby mohla vládnuť, ako sa jej zachcelo, a aby si uspokojila svoje strašidelné chúťky.

Niekoľko dní nato zišla do kuchyne a povedala kuchárovi: „Mám veľkú chuť zjesť moju vnučku Rannú rosu zajtra na obed.“ „Ó, nie, madam,“ vykríkol šéfkuchár. „Som sa tak rozhodla a aj tak bude,“ odpovedala kráľovná. A to povedala už hlasom ľudožravého obra, ktorý má veľkú chuť jesť čerstvé mäso. „A pripravte mi ju so šťavnatou brusnicovou omáčkou.“

Úbohý muž vedel, že s ľudožravými obrami nie sú žiadne žarty. Zobral veľký nôž a odišiel do izby malej princeznej Rannej rosy. Ona mala vtedy už štyri roky. Prišla k nemu poskakujúc a so smiechom. Objala ho okolo krku a pýtala si od neho nejaký sladký bonbón, čo ho priviedlo do plaču. Nôž mu vypadol z ruky a dopadol na zem. Odišiel do zadného dvora, kde zabil malé jahňa. Pripravil ho na veľmi chutnej sladkokyslej šťavnatej omáčke. A naozaj. Jeho pani to tak veľmi chutilo, že ho uistila, že nič chutnejšie v živote zatiaľ nejedla. Malú princeznú Rannú rosu odniesol ku svojej manželke. Ukryl ju v ubytovaní, ktoré mal na spodku nádvoria.

Asi o týždeň neskôr zlomyseľná kráľovná prišla do kuchyne: „Teraz si chcem pochutnať na malom princovi Dennom úsvite.“

On jej neodpovedal ani slovom. Bol rozhodnutý, že ju oklame takisto ako predtým. Odišiel hľadať malého princa Denný úsvit. On mal ešte len tri roky. Hral sa s kúskom farebnej fólie a naháňal sa po izbe. Zobral ho pod rameno a odniesol ku svojej manželke, aby ho schovala vo svojej izbe spolu s jeho sestrou. Namiesto neho upiekol ľudožravej kráľovnej mladé kozľa. Kráľovná matka si na ňom veľmi pochutnávala a dobrorečila mu.

Zatiaľ bolo všetko v poriadku. Kuchárovi sa podarilo oklamať starú kráľovnú. Ale raz večer táto zlomyseľná kráľovná prišla za šéfkuchárom a povedala mu: „Teraz chcem zjesť mladú kráľovnú s tou istou šťavnatou omáčkou ako i deti.“

Úbohý šéfkuchár bol bezradný. Nevedel, ako oklame starú kráľovnú teraz. Ako by našiel v lese nejaké zviera, ktorým by oklamal starú kráľovnú, aby si myslela, že je to jej nevesta? Mladá kráľovná, ak neuvažujeme o sto rokoch spánku, mala už dvadsať rokov. Rozhodol sa teda, že tentoraz splní rozkaz, ktorý mu dala stará kráľovná. Tak išiel s dýkou za mladou kráľovnou do chatky v lese. Poriadne sa rozzúril, aby nabral odvahu. Ale keď tam prišiel, hnev ho prešiel, hneď ako ju zbadal. Nemohol jej ublížiť. Povedal jej, aké rozkazy mu dala kráľovná matka.

„Urob to! Urob to!“ povedala mu mladá nevesta. „Vykonaj svoj rozkaz. Potom sa budem môcť ísť stretnúť so svojimi deťmi, svojimi úbohými nebožiatkami, ktoré som tak veľmi a nežne ľúbila.“ Keďže jej boli odobrané bez jej vedomia, už si myslela, že sú mŕtve.

„Nie, nie, madam!“ prehovoril so zvýšeným hlasom a skoro so slzami v očiach šéfkuchár. „Nedovolím, aby si zomrela. A uvidíš znovu aj svoje deti. Len musíš ísť so mnou ku mne domov, kde som ich ukryl. Tvoju svokru oklamem tým, že jej namiesto teba dám mladú laň.“

Odprevadil ju do svojho obydlia, kde mladá kráľovná našla svoje dve milované deti. Objala ich a od radosti sa spoločne rozplakali. Šéfkuchár pripravil laň. Znovu ju polial šťavnatou chutnou sladkokyslou brusnicovou polevou. Servíroval to starej kráľovnej na obed. Ona to zjedla ako veľmi chutnú hostinu. Pochutnávala si ako nikdy predtým. Zabávala sa nad svojou krutosťou. Už si aj vymyslela výhovorku a príbeh pre svojho syna, mladého kráľa, keď sa vráti. Povie mu, že jeho manželku a obe deti roztrhali a zjedli v lese divé vlky.

Jedného večera, keď sa stará kráľovná, ako bolo jej dobrým zvykom, prechádzala po dvoroch a nádvoriach, počula v jednej prízemnej izbe plakať malého princa a princeznú. Deti boli neposlušné a ich matka, mladá kráľovná, ich chcela potrestať a nacápala im zopár výchovných po zadku.

Stará kráľovná matka, ľudožravá poloľudská obryňa, veľmi dobre poznala hlas mladej kráľovnej a jej detí. Tak sa dozvedela, že ju šéfkuchár oklamal. Na druhý deň hrozným hlasom prikázala, aby uprostred veľkého nádvoria naplnili veľkú kaďu ropuchami, vretenicami, zmijami, a rôznou inou nebezpečnou háveďou. Mali tam hodiť mladú kráľovnú, jej deti a šéfkuchára so svojou manželkou. Títo piati mali byť privedení na nádvorie so zviazanými rukami.

Všetci z nich boli teda na jej rozkaz privedení na nádvorie. Sudca ich mal už hodiť do kade, keď v tom nečakane prišiel mladý kráľ. Nikto ho tak skoro nečakal. Klusal na koni. Keď zbadal nevídané hrôzostrašné predstavenie, zastal a spýtal sa: „Čo to má všetko znamenať? Čo sa tu do čerta deje?“

Nikto sa mu neodvážil odpovedať ani pol slova. Keď stará kráľovná matka, ľudožravá obryňa, uvidela, že spravila chybu, nevedela, čo má skôr urobiť, kde a kam do čoho skočiť. Veľmi sa rozzúrila. A v panike sama skočila do tej veľkej kade, kde ju všakovaké príšery rýchlo zožrali za živa až do špiku kostí. Mladý kráľ bol z toho veľmi smutný. Veď napokon to bola jeho matka. Veľmi sa však potešil svojej krásnej manželke a svojim pekným, milým deťom, s ktorými potom žil šťastne po dlhé roky až do teraz.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]