1*07*007 Popoluška **(2,3k)

 10. Popoluška  **(2,3k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden džentlmen, ktorý si vzal za svoju druhú zákonitú manželku najpyšnejšiu povýšeneckú ženu, ktorú kedy len svet videl. Ona mala z predchádzajúceho manželstva dve dcéry, ktoré boli presne ako ich matka úplne vo všetkom rovnaké. On mal tiež od svojej bývalej manželky, ktorá mu už, bohužiaľ, zomrela, mladú dcéru. Bola živým zobrazením neprekonateľnej dobroty a príjemnosti vo svojom charaktere, ktorý zdedila po svojej zomrelej matke. A teraz bola tým najmilším a najpríjemnejším stvorením na svete.

Hneď ako skončili svadobné ceremónie, macocha začala ukazovať a prejavovať svoju pravú tvár. Neznášala túto peknú mladú dcéru svojho manžela a jej dobré vlastnosti hlavne preto, lebo jej dcéry popri nej vyzerali veľmi ohavne. A tak aj pôsobili na ľudí okolo . Macocha svoju nevlastnú dcéru zamestnávala najhoršími prácami v dome. Musela umývať riady, upratávať stoly, čistiť izbu svojej macochy a nevlastných sestier, a vykonávať rôzne podobné podradné činnosti. Musela tiež bývať v úbohej podkrovnej izbietke na starej slamenej posteli. Zatiaľ čo jej nevlastné sestry spávali v prepychových izbách, kde bola honosná podlaha s vykladanými dlaždicami, postele podľa najnovšej módy a zrkadlá také veľké, že sa v nich mohli vidieť od hlavy až po päty.

Úbohé dievča znášalo všetko trpezlivo a neodvážilo sa sťažovať svojmu otcovi, ktorý by sa bol veľmi rozhneval, lebo jeho manželka ho celého ovládala a rôznymi spôsobmi mu len a len komplikovala a znepríjemňovala jeho napoly rozvrátený život. Keď si jeho dcéra spravila svoju prácu, zvykla ísť pri ohnisko v krbe a tam sa zahrievať. Tak ju začali volať Popoluška. Ona však aj napriek tomu, že mala zašpinený výzor od popola, bola stokrát krajšia a šarmantnejšia ako obe jej nevlastné škaredé sestry, ktoré boli vždy veľmi prepychovo a bohato vyobliekané.

I stalo sa, že kráľ usporiadal bál pre všetkých ľudí, ktorí sa vedia módne obliecť. Aj macochine dcéry boli pozvané, pretože sa veľmi módne obliekali. Obe boli veľmi potešené touto pozvánkou. A tak boli presne tak ako vždy veľmi zaneprázdnené tým, čo si majú na seba obliecť. Aké šaty, aké spodničky, aký závoj a tak rôzne. Toto bolo pre peknú Popolušku len nová starosť. Pretože ona musela žehliť ich bielizeň a nazberané suknice. Ony sa vtedy nerozprávali o ničom inom len o tom, ako sa majú obliecť.

Staršia povedala: „Ja si oblečiem svoj červený zamatový kostým s francúzskymi ozdobnými čipkami a nášivkami.“ Mladšia jej odpovedala: „Ja si dám na seba svoju najnovšiu veľmi peknú sukňu a k tomu načačkanú blúzku vyšívanú diamantmi. Takú peknú, že takú tam určite nikto nebude mať.“

Dali poslať po najlepšiu komornú, aby im pomohla pri obliekaní a upravila im obidvom čepiec. Popolušku zavolali tiež, aby sa s ňou poradili pri obliekaní, lebo mala veľmi dobrý vkus a úsudok a aj názory na obliekanie. Vždy im vedela čo najlepšie poradiť. Veľmi si želali, aby každej z nich spravila účes, ktorý vedela spraviť ozaj veľmi pekne a pôsobivo. Ako im ozdobovala vlasy, na rovinu sa jej spýtali:

„Popoluška, chcela by si ísť na bál?“

„Bohužiaľ,“ povedala, „nič také sa nestane. Len sa mi vysmievate.“

„To máš pravdu,“ odpovedali jej. „Ľudia by sa na tebe smiali, keby videli Popolušku, ako si ty, na bále.“

Každý, dokonca aj hociktorý slušný a svedomitý človek, by bol býval spravil ich vlasy veľmi nevkusne a nevydarene, ako nejaké poburujúce faux pas (fopa), pretože naozaj pôsobili na ľudí svojim špatným výzorom veľmi pohoršujúco. Ale Popoluška bola taká dobrá, že im spravila ich účesy veľmi pekne. Potom pôsobili skutočne dobrým dojmom, lebo aspoň svoje účesy mali dobre vydarené. Skoro dva dni nič nejedli. Za tých pár dní chceli schudnúť čo najviac, koľko sa len dalo. Takmer neustále sa pozerali do zrkadla, či schudli aspoň o kúsok. Napokon prišiel ich šťastný veselý deň a odišli na kráľovský dvor. Popoluška ich sledovala, ako odchádzali, otvorenými očami tak dlho, ako len mohla. Keď sa jej stratili z dohľadu, začala srdcervúco plakať a nariekať.

Jej krstná mama, keď ju uvidela celú uplakanú, spýtala sa jej, že čo sa stalo, že tak veľmi plače.

„Ja by som si želala, aby som mohla, aby som mohla…“ A nemohla dokončiť vetu. Slzy sa jej nahrnuli do očí a začala neúnavne vzlykať, až sa začala vo svojich slzách priam utápať.

Jej krstnej materi, ktorá bola tiež víla, sa jej uľútostilo, a tak teda riekla: „Ty si tiež želáš ísť na bál. Všakže, nie je tak?“

„Ó, áno,“ povzdychla si Popoluška s trpkými slzami v očiach.

„Nuž,“ povedala krstná mama, „buď dobré dievča a ja sa postarám o to, aby si mohla ísť na tú veselicu, na ten ich bál.“ Potom s ňou išla do jej izby a povedala jej: „Bež rýchlo do záhrady a prines mi tekvicu.“

Popoluška takmer okamžite vbehla do záhrady a priniesla najväčšiu tekvicu, čo tam len bola. Zvláštne. Vôbec si nevedela predstaviť, ako by jej tekvica mohla pomôcť ísť na bál. Jej krstná mama vybrala vnútrajšok z tekvice. Až zostala len šupka. Čarovnou paličkou sa dotkla šupky tekvice, ktorá sa hneď premenila na veľmi krásny kočiar, ktorý bol celý ozdobený zlatom a krásne zvučiacimi malými zvončekmi.

Potom jej prikázala priniesť z pascí na myši všetky myši. Našla ich šesť. Všetky boli ešte živé. Aj tých sa dotkla svojou čarovnou paličkou a premenila ich na veľmi pekné a dobre stavané kone. Už chýbal len kočiš.

„Pôjdem sa pozrieť,“ povedala Popoluška, „či sa do nejakej pasce náhodou nechytil nejaký ten potkan. Mohli by sme z neho spraviť kočiša.“

„Veľmi dobre, milé dieťa,“ odpovedala jej krstná mať. „Choď a pozri sa.“

Popoluška priniesla pascu, v ktorej boli chytené tri potkany. Víla vybrala toho s najväčšou bradou. Dotkla sa ho svojou čarovnou paličkou a ten sa hneď premenil na tlstého veselého kočiša, ktorý mal tie najelegantnejšie uhladené bokombrady, aké kedy len oči videli. Potom jej povedala:

„Choď znovu do záhrady a zo záhradného jazierka prines šesť jašteríc.“

Hneď ako to spravila, víla ich premenila na lokajov, ktorí sa hneď postavili za kočiar a svižným krokom hneď už aj pochodovali. Ako keby v živote nič iné ani neboli bývali robili. Všetci boli oblečení v uniformách, veľmi pekne vyšívaných, s dobre vyzerajúcimi nášivkami.

„Nuž, už máš všetko vybavenie na to, aby si mohla ísť na bál. Všakže? Tešíš sa?“

„Ó, áno,“ zvolala, „ale nemôžem tam ísť v týchto starých nadmieru ošúchaných handrách, ktoré mám na sebe.“

Jej krstná mati sa jej len dotkla čarovnou paličkou. V tom samom momente sa jej oblečenie premenilo na skvostné šaty vyšívané zlatom a striebrom a ozdobené vzácnymi šperkmi. Keď toto urobila, dala jej pár sklenených tanečných topánok. Najkrajšie, ako si len vie niekto predstaviť. Takto skvostne vyparádená nastúpila na ten kočiar. Jej krstná mama jej ešte nariadila, aby nezostávala po polnoci. Ak by zostala dlhšie, čo len chvíľku dlhšie, jej kočiar sa premení znovu na tekvicu, jej kone na myši, kočiš na potkana, jej lokaji na jašterice a jej oblečenie na také isté, aké mala predtým.

Sľúbila svojej krstnej mame, že určite odíde z bálu pred polnocou. Odišla na koči plná radosti a nadšenia. Keď tam prišla, kráľovmu synovi povedali, že prišla skvostná princezná, ktorú nikto nepozná. Vyšiel von na nádvorie ju privítať. Podal jej ruku, aby mohla z kočiara  vystúpiť. Doviedol ju až do tanečnej siene medzi všetku spoločnosť. Hneď všetci zaraz stíchli, keď ju zbadali. Hostia prestali tancovať. Husle prestali hrať. Každý si všímal len neznámu princeznú a obdivoval jej krásu.

„Ó, aká je pekná! Ó, aká je šarmantná!“

Samotný kráľ, i keď už bol veľmi starý, nedokázal sa na ňu vynadívať a odtrhnúť z nej svoj zrak. Dokonca i kráľovnej povedal potichu, že už veľmi dlho nevidel také krásne a ľúbezné stvorenie.

Všetky dámy si začali šepkať, že i ony si dajú spraviť také isté krásne šaty a účes, ak by sa im podarilo zohnať takú vzácnu látku, z ktorej mala i neznáma princezná oblečenie. Veľmi túžili po tom, že si nájdu nejakú krajčírku s takými šikovnými rukami, žeby im vedela tak precízne spraviť ich šaty, ako mala ona.

Kráľov syn ju usadil na čestné miesto, hneď vedľa seba. Potom ju zobral do tanca. Ona tancovala tak veľmi pôvabne, že všetci ju obdivovali ešte viacej. Neskôr sa servírovali veľmi delikátne jedlá. Princ však z toho ochutnal len kúsok. Tak veľmi bol zahĺbený pozorovaním a údivom nad krásou neznámej princeznej.

Tá počas večera prišla k svojim sestrám a prisadla si k nim. Povedala im zopár zdvorilých poznámok len tak na okraj. Dala im zopár kúskov ovocia, pomaranče a zopár veľmi kyslých citrónov, ktorými ju bol ponúkol princ. Veľmi ich to prekvapilo, pretože ju nespoznávali. Keď bolo na hodinách trištvrte na dvanásť a polnoc sa blížila, zdvorilo pozdravila spoločnosť a unáhlene sa ponáhľala preč tak rýchlo, ako len mohla.

Keď prišla domov, hneď bežala za svojou krstnou maminkou. Poďakovala sa jej, a povedala jej, že by si srdečne priala ísť na bál i na druhý deň, lebo princ v nej našiel zaľúbenie a nazval ju svojou favoritkou.

Ako horlivo rozprávala svojej krstnej mamine, čo všetko sa stalo na bále, zanedlho po polnoci jej dve sestry prišli kočom na nádvorie. Popoluška im teda išla otvoriť dvere.

„No toto, ako dlho ste zostali! Taká som ospalá,“ povedala. Pritom zívala, pretierala si oči a naťahovala si ruky, ako keby sa práve zobudila z hlbokého spánku.

„Keby si bola na bále,“ povedala jedna zo sestier, ,,vôbec by si nebola unavená. Prišla tam najskvostnejšia princezná. Najkrajšia, akú kedy len oči videli. Preukázala nám samé zdvorilosti a dala nám pomaranče a citróny.“

Popoluška sa tvárila voči tomu veľmi ľahostajne. V skutočnosti sa ich len opýtala na meno tej princeznej. Ony jej povedali, že nevedia. A že kráľ bol kvôli nej veľmi znepokojený a dal by celý svet za to, aby vedel, kým ona vlastne je. Na toto sa Popoluška usmiala a povedala:

„Ona musí byť potom v skutočnosti veľmi krásna. Aké šťastné ste boli! Mohla by som ju tiež uvidieť? Ach! Drahá sestrička Šarlota, požičaj mi tie tvoje žlté šaty, ktoré nosíš vo všedný deň.“

„Ale čo, buď si istá!“ zvolala Šarlota. „Požičať moje šaty takej špinavej Popoluške, ako si ty! Bola by som blázon.“

Popoluška očakávala takúto odpoveď. Bola teda naozaj veľmi rada, že jej žiadosť zamietla. Pretože by si ich musela obliecť, ale ona to myslela len zo žartu.

Ďalší deň obe sestry išli znovu na bál. Išla aj Popoluška. Tentokrát bola oblečená oveľa nádhernejšie než predtým. Princ bol celý večer pri nej. Stále jej skladal rôzne poklony a milo sa k nej prihováral. Nevedela sa nabažiť jeho komplimentov. Tak rýchlo jej bežal čas, že skoro zabudla včas odísť tak, ako jej prikázala jej krstná mama. Keď hodiny odbíjali dvanásť, rýchlo vstala a utiekla tak rýchlo a svižne, ako taká srnka. Princ šiel hneď za ňou, ale nestihol ju dobehnúť. Ako sa ponáhľala takým menším nedopatrením na schodoch sa jej vyzula jedna sklenená tanečná črievička. Našiel ju princ. Opatrne si ju vzal k sebe. Popoluška prišla domov peši. Bola úplne bez dychu. Na sebe mala svoje staré otrasné, úbohé oblečenie. Z jej najlepšieho oblečenia jej nezostalo nič iné len jedna z jej malých tanečných topánok. Kráľov syn sa spýtal strážcov pri bráne zámku, že či nevideli ísť von nejakú princeznú.

Tí mu odpovedali, že nevideli nikoho vyjsť von iba mladé dievča v otrhanom oblečení, ktorá vyzerala ako chudobná slúžka, a nie ako šľachetná pani.

Keď sa dve sestry vrátili z bálu, Popoluška sa ich spýtala, či sa dobre zabávali a či prišla aj tá pekná princezná. Odpovedali jej, že áno. Že prišla aj ona. Keď však odbila polnoc, v takom zhone odišla, že stratila jednu zo svojich sklenených tanečných topánok. Bola to jedna z najkrajších črievičiek, aké len kedy svet videl. Princ si ju zobral k sebe a počas celého bálu sa na ňu pozeral a rozmýšľal, komu len môže patriť. Istotne bol veľmi zaľúbený do tej, ktorej patrila tá črievička.

To, čo jej povedali, bola čistá pravda. Pár dní nato dal princ vyhlásiť za zvukov trúbky, že sa ožení s dievčinou, ktorej bude pasovať tá malá črievička. Všetky princezné a vojvodkyne si ju chceli vyskúšať, ale bola to pre nich len márna snaha. Prišli na rad i jej dve nevlastné sestry, ale akokoľvek sa snažili, nepodarilo sa im obuť malú črievičku. Popoluška, ktorá ich videla, spoznala svoju topánku a s úsmevom na tvári im povedala:

„Dajte mi ju vyskúšať. Možnože mne bude akurát.“

Jej sestry vybuchli smiechom a začali si ju žartovne doberať. Džentlmen, ktorý dával mladým devám skúšať topánku, si pozorne prezrel Popolušku. Veľmi sa mu pozdávala a podľa neho bola veľmi príťažlivá. Povedal, že má príkazy, aby si topánku vyskúšala každá mladá dievčina. Nariadil jej teda, aby sa tiež usadila. Črievička sa jej dala obuť veľmi zľahka a pasovala jej, akoby bola pre ňu z vosku uliata. Údiv jej dvoch sestier bol abnormálne veľký. Oveľa väčší bol ich údiv, keď Popoluška z vrecka vytiahla druhú sklenenú tanečnú topánku a obula si i tú. Potom prišla jej krstná matka. Dotkla sa jej oblečenia čarovnou paličkou a zrazu mala Popoluška na sebe tie najnádhernejšie šaty, ktoré boli bohato ozdobené a oveľa krajšie než tie, ktoré mala na bále.

Teraz v nej už obe jej sestry rozpoznali tú krásnu dámu, ktorú uvideli na bále. Hodili sa na zem k jej nohám a žiadali o prepáčenie za to, že sa k nej celý život zle správali. Popoluška ich zodvihla a povedala im, že im z celého srdca odpúšťa. A dodala, že by bola veľmi rada, keby sa už navždy mali rady.

Na koči ju doviezli až k mladému princovi. Ten, keď ju zbadal veľmi zvodne a šarmantne oblečenú v krajších šatách, ako mala predtým, sa do nej ešte väčšmi zaľúbil. O niekoľko dní nato sa s ňou zosobášil. Popoluška bola nielen veľmi krásna, ale i veľmi dobrá. V ten istý deň našla pre svoje sestry dvoch bohatých lordov z kráľovského dvora. Obe sestry jej potom boli za to vďačné celý svoj život. Dokonca ju napokon i veľmi ľúbili. A princ s ňou potom žil veľmi šťastne na zámku už po celý život.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]