1*08*008 Aladín a čarovná lampa **(5,1k)

28. Aladín a čarovná lampa **(5,1k)

Žil raz jeden chudobný krajčír, ktorý mal syna nazývaného Aladín. Bol to ľahkovážny, záhaľčivý a lenivý chlapec, ktorý nerobil nikdy nič iné, len sa hral so svojou futbalovou loptou počas celého dňa s ďalšími ponevierajúcimi sa chlapcami, ako bol aj on. Toto tak trápilo jeho otca, že od zármutku zomrel aj napriek matkiným slzám a modlitbám. Aladín však nezmenil svoje spôsoby. Jedného dňa, keď sa hral na ulici ako zvyčajne, akýsi cudzinec sa ho spýtal na jeho vek a že či nie je náhodou synom krajčíra zvaného Mustafa. „Áno, som, pane,“ odpovedal Aladín, „ale on už pred nedávnom zomrel.“ Nato ho cudzinec, ktorý bol vlastne známy africký kúzelník, objal okolo krku, pobozkal ho na čelo a povedal mu: „Ja som tvoj strýko. Spoznal som ťa podľa toho, ako veľmi sa podobáš na môjho brata. Choď za svojou matkou a povedz jej, že ju idem navštíviť.“ Aladín bežal domov a povedal svojej matke o svojom novo nájdenom strýkovi. „Skutočne, dieťa moje,“ povedala, „tvoj otec mal brata, ale ja som si vždy myslela, že je mŕtvy.“ Akokoľvek, pripravila večeru a vyzvala Aladína vyhľadať svojho strýka. Ten prišiel naložený vínom a ovocím. Hneď ako si odložil, padol na zem a pobozkal miesto, kde Mustafa zvykol sedávať. Požiadal Aladínovu matku, aby nebola prekvapená, že ho predtým nevidela, lebo štyridsať rokov žil v zahraničí. Potom sa otočil k Aladínovi a spýtal sa ho na jeho povolanie. Na čo chlapec len pokrútil hlavou, zatiaľ čo jeho matke vyhŕkli slzy z očí. Keď sa dozvedel, že Aladín sa len zaháľal a nenaučil sa žiadne remeslo, ponúkol mu, že mu zaobstará obchod, ktorý naplní preňho tovarom. Na ďalší deň kúpil  Aladínovi kvalitné oblečenie a zobral ho na spoločnú vychádzku po okolí celého mesta. Ukázal mu rôzne zaujímavé miesta. Domov k jeho matke prišli až navečer. Tá sa veľmi potešila, keď ho uvidela v dobrej nálade a skvelo oblečeného.

Na ďalší deň kúzelník zobral Aladína do nejakých veľmi prekrásnych záhrad a do rôznych barov. Bola to dlhá cesta za bránami mesta. Sadli si pri fontánke a kúzelník vytiahol koláč zo svojho vrecka, ktorý rozdelil medzi nich dvoch. Potom cestovali dopredu, až kým neprišli k hore. Aladín bol taký unavený, že úpenlivo prosil, aby už išli naspäť, ale kúzelník mu začal vyprávať zaujímavé príbehy a viedol ho aj napriek jeho vôli ďalej. Napokon došli ku dvom horám rozdelených úzkym údolím. „Ďalej už nepôjdeme,“ povedal falošný strýko. „Ukážem ti niečo nádherného. Ty len nazbieraj suché konáre a ja zapálim oheň. Zahrejeme sa.“ Keď už bol oheň zapálený, čarodejník hodil naň prášok, ktorý mal so sebou, a povedal nejaké magické zaklínadlo. „Abraka dabra…“, ale ďalej mu už nebolo rozumieť. Zem sa trochu zatriasla a otvorila rovno pred nimi. Odkryl sa štvorcový plochý kameň s mosadzným kruhom uprostred, za ktorý sa dal vytiahnuť. Aladín chcel utiecť preč, ale čarodejník ho chytil a uderil ho päsťou rovno do hlavy a to tak silno, že spadol na zem rovno pred jeho očami. „Čo som urobil zle, strýko?“ urevaný chlapec sa vyzvedal žalostne. Na čo mu čarodejník povedal už láskavejšie: „Ničoho sa neboj, len ma poslúchaj. Pod týmto kameňom leží veľkolepé bohatstvo, ktoré všetko bude tvoje. Nikto iný sa ho nesmie ani len dotknúť. Preto musíš urobiť presne tak, ako ti hovorím.“ Pri slove bohatstvo Aladín zabudol na svoj strach a uchopil mosadznú obruč, ako mu bol povedal. Povedal pritom mená jeho otca a starého otca. Kameň sa dal potom celkom zľahka nadvihnúť. Pod ním sa objavili nejaké schodíky. „Choď dolu,“ povedal čarodejník. „Na spodku týchto schodov nájdeš otvorené dvere, ktoré vedú do troch veľkých hál. Zdvihni si plášť a prejdi cez ne bez toho, aby si sa niečoho dotkol, inak okamžite zahynieš. Tieto haly vedú do záhrady plnej najchutnejších ovocných stromov. Kráčaj až dovtedy, dokedy neprídeš na to správne miesto, kde leží osvetlená lampa. Vylej z nej olej, ktorý obsahuje a prines mi ju.“ Pritom dal Aladínovi prsteň zo svojho prsta, aby mu priniesol šťastie.

Aladín našiel všetko tak, ako mu čarodejník povysvetľoval. Nazbieral nejaké chutné ovocie zo stromov. Zobral lampu a prišiel k otvoru do jaskyne. Čarodejník naňho zakričal: „Poponáhľaj sa a daj mi tú lampu.“ Toto Aladín odmietol pod podmienkou, že tak urobí až potom, keď bude vonku z jaskyne. Čarodejníka pochytila zúrivá zlosť a rozhodil trochu prášku na oheň. Povedal zaklínadlo a kameň sa posunul naspäť na svoje pôvodné miesto, čím zatarasil cestu von.

Čarodejník navždy opustil Perziu, čo jasne dokázalo, že nebol skutočným Aladínovým strýkom, ale že to bol len prešibaný zlovestný čarodejník, ktorý čítal v magických knižkách o čarovnej lampe, ktorá by ho urobila najmocnejším mužom na svete. Hoci on sám vedel, kde ju nájsť, mohol ju získať iba pomocou niekoho druhého. Vybral si na tento účel naivného mladíka Aladína, ktorý mu mal pomôcť získať túto čarovnú lampu a ktorého by potom poľahky pripravil o život.

Počas dvoch dní zostal Aladín v úplnej tme v podzemí.  Plakal a lamentoval. Napokon zložil ruky do modlitby. Ako sa modlil náhodou pošúchal prsteň, ktorý mu čarodejník nestihol zobrať. Okamžite obrovský a desivý džin sa zjavil pred ním a povedal mu: „Čo by si chcel odo mňa? Ja slúžim tomu prsteňu a poslúchnem všetko, čo si len zaželáš.“ Aladín bez strachu odpovedal: „Dostaň ma z tohto miesta na zem! Hneď nato sa zem otvorila a on sa ocitol vonku. Keď si jeho oči zvykli na svetlo, vydal sa domov, ale na prahu dverí omdlel. Taký bol unavený. Keď prišiel k sebe, povedal svojej matke, že čo sa stalo. Ukázal jej lampu a ovocie, ktoré nazbieral v záhrade a ktoré bolo v skutočnosti vzácnymi kameňmi. Potom si vypýtal trocha jedla. „Bohužiaľ, dieťa moje,“ povedala, „Nemám nič v dome, ale nastáčala som trochu bavlny. Pôjdem a predám ju.“ Aladín jej povedal, nech si ponechá bavlnu, že namiesto toho pôjde radšej predať lampu. Keďže však bola veľmi špinavá, začal ju leštiť, aby ju mohol predať za vyššiu cenu. Okamžite sa pred ním zjavil strašidelný džin a spýtal sa, že čo by si želal. Matka hneď omdlela, ale Aladín chytil lampu a povedal smelo: „Prines mi niečo na jedenie!“ Džin priniesol striebornú misku, dvanásť strieborných tanierov plných rôznych druhov mäsa, dva strieborné poháre, a dve fľaše vína. Keď Aladínova matka prišla k sebe, spýtala sa: „Odkiaľ sa nabralo toľko vynikajúceho pohostenia?“ – „Nepýtaj sa, ale jedz,“ odpovedal Aladín. Tak si sadli k raňajkám a sedeli a jedli, až dokedy nebol čas večere. Aladín povedal svojej matke o lampe. Ona ho prosila, aby ju predal, že nechce mať nič spoločné s démonmi. „Nie,“ povedal Aladín, „keďže šťastná náhoda nám ukázala jej dobré vlastnosti, budeme ich využívať. A takisto aj prsteň, ktorý budem vždy nosiť na prste.“ Keď zjedli všetko, čo džin priniesol, Aladín predal jeden strieborný tanier. A tak až dovtedy, pokým žiadne nezostali. Potom znovu požiadal džina o jedlo, ktorý mu priniesol jedlo a spolu s ním ďalšiu súpravu tanierov. Takto si žili mnoho rokov.

Jedného dňa Aladín počul nariadenie od sultána, ktorý dal vyhlásiť, že každý musí zostať doma za zatvorenými okenicami, zatiaľ čo jeho dcéra princezná sa pôjde okúpať. Aladína sa zmocnila túžba uvidieť jej tvár, čo bolo veľmi ťažké, lebo vždy bola zahalená závojom. Schoval sa za dvere do kúpeľov a nazeral cez štrbinu. Princezná nadvihla závoj, ako vošla do vody. Vyzerala tak nádherne, že Aladín sa do nej na prvý pohľad zamiloval. Prišiel domov taký zmenený, až sa jeho matka vyľakala. Povedal jej, že ľúbi princeznú tak vrúcne, že nemôže bez nej žiť. Zaumienil si teda požiadať jej otca o jej ruku. Jeho matka, keď to počula, vybuchla smiechom. Ale Aladín si u nej presadil, aby išla k sultánovi a požiadala ho o jej ruku preňho – pre svojho syna. Priniesla vreckovku a položila do nej zopár magických ovocí z čarovnej záhrady, ktoré sa trblietali a žiarili ako najkrajšie drahokamy. Zobrala to, aby urobila dojem na sultána. Potom sa za ním vydala. Veľký vezír a lordi rady práve prišli. Vstúpila do haly tak, aby ju sultán videl. On ju však vôbec nebral na vedomie. Prichádzala sem každý boží deň počas celého týždňa a stále sa postavila na to isté miesto, aby si ju sultán mohol všimnúť. Keď končil šiesty deň, sultán povedal vezírovi: „Vídavam tu istú ženu v audienčnej sále, ako nesie niečo vo vreckovke. Zavolaj ju nabudúce ku mne, nech sa dozviem, že čo chce.“ Na ďalší deň na znak od vezíra, prišla k trónu a zostala kľačať, kým jej sultán nepovedal: „Vstaň, dobrá žena, a povedz mi, čože tu chceš.“ Ona zaváhala. Tak sultán poslal všetkých preč okrem vezíra. Vyzval ju, aby hovorila úprimne. Sľúbiac jej pritom, že jej prepáči všetko, čo mu chce povedať a čo má na srdci. Ona mu potom rozpovedala o jeho synovej búrlivej láske k jeho dcére princeznej. „Ja sa modlím, aby na ňu zabudol,“ povedala, „ale márnivo. Vyhrážal sa, že urobí nejaký zúfalý skutok, ak by som odmietla a neprišla popýtať Vaše Veličenstvo o ruku princeznej. Teraz, prosím pekne, prepáčte mne samotnej i môjmu synovi Aladínovi.“ Sultán sa jej láskavo opýtal, čože to má zabalené vo vreckovke. Hneď nato otvorila vreckovku a ukázala mu drahokamy. On bol užasnutý nad toľkou nádherou. Obrátil sa k vezírovi a povedal mu: „Čo povieš? Nemal by som dať princeznú niekomu, pre koho má takú veľkú cenu?“ Vezír, ktorý ju chcel pre svojho syna, požiadal sultána, aby vyčkal tri mesiace, počas ktorých dúfal, že jeho syn jej zoženie oveľa drahší dar. Sultán pristúpil na to a povedal Aladínovej matke, že síce pristúpil na ponuku, ona sa však nesmie objaviť pred ním skôr ako za tri mesiace.

Aladín čakal trpezlivo na dohodnutý termín, skoro celé tri mesiace. Ale ešte predtým, ako tri mesiace uplynuli, jeho matka išla na nákupy. Išla do mesta nakúpiť olej. Pritom si všimla, že všetci sa nejako výnimočne zvláštne radujú. Tak sa spýtala, že čo sa deje. „Ty nevieš?“ tak znela odpoveď, „syn veľkého vezíra sa ide sobášiť so sultánovou dcérou dnes večer.“ Bežala a ponáhľala sa domov ako bez dychu. Povedala to Aladínovi, ktorý bol spočiatku z toho skoro celý ako ochromený, ale napokon si spomenul na čarovnú lampu. Pošúchal ju a džin sa objavil, vraviac: „Aké je tvoje želanie?“ Aladín odpovedal: „Sultán, ktorého veľmi dobre poznáš, porušil svoj sľub voči mne a vezírov syn si teraz ide vziať za manželku princeznú. Môj rozkaz znie: Dnes večer sem prines nevestu a aj jej ženícha!“ – „Pán môj, počujem a poslúchnem,“ povedal džin. Aladín potom vošiel do svojej spálne, kde naisto uprostred noci džin priniesol posteľ s vezírovým synom a princeznou. „Vezmi tohto novomanžela,“ povedal džinovi, „daj ho niekam do studených hôr a vráťte sa až ráno na svitaní.“ Hneď nato džin zobral vezírovho syna a nechal Aladína s princeznou. „Ničoho sa neboj,“ Aladín jej povedal, „ty si moja manželka, ktorá mi bola sľúbená tvojím nečestným otcom. Neboj sa, nijako ti neublížim.“ Princezná bola príliš vystrašená na to, aby hovorila. Prežila najmizernejšiu noc svojho života. Zatiaľ čo Aladín spal vedľa nej spokojným spánkom. V dohodnutú hodinu džin priniesol ženícha roztraseného od zimy, a položil ho do postele. Potom džin preniesol posteľ spolu s novomanželmi naspäť do paláca.

Práve sultán prišiel zaželať svojej nie veľmi dobre vydarenej dcérenke dobré ráno. Nešťastný vezírov syn vyskočil na rovné nohy a schoval sa. Zatiaľ čo princezná nepovedala ani pol slova a bola pritom prenáramne smutná. Sultán k nej poslal jej matku. Tá jej povedala: „Akoto že, dieťa moje, sa nechceš rozprávať so svojím vlastným otcom? Čože sa takého prihodilo?“ Princezná si niekoľkokrát za sebou zhlboka vzdychla. Napokon predsa len matke povedala, že čo sa stalo takého podozrivého a divného v noci. A tým bolo to, že počas noci posteľ bola odnesená do nejakého čudného domu a že čo všetko takého zvláštneho sa tam prihodilo. Jej matka jej neverila ani slovo. Napriek tomu ju utešovala, že to bol len akýsi zlý sen. Potom jej pomohla vstať do nového dňa a nakázala jej, aby sa podobnými hlúposťami a nezmyslami už viacej nezaoberala.

Nasledujúcu noc sa stalo presne to isté. Boli už bezradní. Nevedeli, čo si s tým  majú počať. A na nastávajúce ráno princezná zase odmietala rozprávať. Sultán sa jej začal už pomaly vyhrážať, že jej dá odťať hlavu, keď nepovie, že čo je vo veci. Ona sa potom ku všetkému, čo sa dialo v noci popriznávala a nahovárala pritom vezírovho syna, nech to i on prizná a potvrdí, že čo všetko sa tam dialo. Sultán povedal vezírovi, že nech sa opýta svojho syna. Ten poznal tiež pravdu. Dodal k tomu, že síce ľúbi princeznú, ale že radšej zomrie, ako by mal prežiť takú strašidelnú a studenú, doslova mrazivú noc ešte raz. A že si želá, aby bola svadba zrušená. Jeho želanie bolo splnené a hostiny, zábavy a oslavy svadby sa ukončili.

Keď konečne tri mesiace uplynuli, Aladín poslal svoju matku pripomenúť sultánovi jeho sľub. Stála na tom istom mieste ako predtým. Sultán už dávno zabudol na Aladína, ale keď ju zbadal, hneď si naňho spomenul a poslal po ňu. Ako videl jej chudobné a úbohé oblečenie, neprikláňal sa veľmi k tomu, aby dodržal svoje slovo. A tak sa spýtal vezíra na radu. Ten mu poradil, aby stanovil takú vysokú cenu, že žiaden žijúci človek by ju nemohol splniť. Sultán sa obrátil k Aladínovej matke, vraviac: „Dobrá žena, sultán musí dodržať svoj sľub. Ja si svoj pamätám, ale tvoj syn mi musí najprv poslať štyridsať košov zo zlata prekypujúcich drahokamami, ktoré ponesú štyridsiati čierni otroci sprevádzaní toľkými istými bielymi a všetci budú vynikajúco oblečení. Povedz mu, že čakám na jeho odpoveď.“ Aladínova matka sa hlboko poklonila a odišla domov, mysliac, že všetko je už stratené. Predala Aladínovi správu a dodala: „On bude určite dlho čakať na tvoju odpoveď!“ – „Nie tak dlho, matka, ako si myslíš,“ odpovedal jej syn. „Ja by som pre princeznú spravil oveľa viacej než len to.“ Predvolal si džina a za pár chvíľ prišlo 80 otrokov, ktorí zaplnili celý dom i záhradu. Aladín ich poslal v pároch, dvaja vedľa seba a za nimi išla jeho matka. Boli tak bohato oblečení s nádhernými šperkami na ich pásoch, že ľudia sa v húfoch zhromažďovali, aby ich mohli vidieť. Na hlavách niesli zlaté koše plné vzácnych drahokamov. Vstúpili do paláca. Pokľakli pred sultánom. Potom sa postavili do polkruhu okolo trónu s preloženými ramenami. Medzitým Aladínova matka prezentovala prinesené bohatstvo sultánovi. On dlhšie neváhal a povedal: „Dobrá žena, vráť sa a povedz tvojmu synovi, že ho čakám s otvoreným náručím.“ Ona nestrácala čas. Rýchlo prišla domov a povedala to synovi. Pritom ho súrila, aby sa ponáhľal. Ale Aladín najprv zavolal džina. „Chcem voňavý kúpeľ,“ povedal, „bohato vyšívaný odev, koňa, ktorý v kráse a rýchlosti tromfne sultánovho, a dvadsať otrokov, ktorí ma budú sprevádzať. Okrem toho šesť otrokov nádherne oblečených, ktorí budú sprevádzať moju matku. A napokon desaťtisíc kusov zlata v desiatich pokladniciach.“ Bolo to rýchlejšie spravené, ako povedané. Aladín vysadol na svojho koňa a míňal ulicu za ulicou. Otroci niesli toľko zlata , že to bolo tak kopcom naukladané, že sa im i vysýpalo z pokladníc. Tí, ktorí sa s ním hrávali v detstve ho už nespoznávali. Na takého rúčeho mladého muža vyrástol, že bolo možné i pohľad na ňom nechať. Keď ho sultán zbadal, prišiel dolu z trónu privítať ho, objal ho a zaviedol ho do haly, kde bola hostina pripravená na stoloch. Sultán si totiž zaumienil, že Aladína zosobáši s princeznou ešte v ten istý deň. Ale Aladín odmietol vraviac: „Musím jej najskôr postaviť palác čo najlepší, aký jej len bude vyhovovať,“ a pobral sa preč. Tak keď bol doma, povedal džinovi: „Postav mi palác z najkvalitnejšieho mramoru, jaspisovej keramiky, achátu a ďalších vzácnych kameňov. Uprostred neho mi postav veľkú halu s kupolou, ktorá bude mať štyri steny z masívneho zlata a striebra. V každej z nich bude šesť okien, ktorých mreže až na jednu nebudú dokončené a ktoré musia byť vysádzané diamantmi a rubínmi. Musia tam byť aj stajne a ošetrovatelia koní, paholci a otroci. Choď a postaraj sa o to!“

Palác bol dokončený na druhý deň. Džin ho tam odniesol a ukázal mu, že všetky jeho príkazy boli vskutku do slova vykonané. Dokonca aj zamatový koberec z Aladínovho paláca bol rozložený až k sultánovmu. Aladínova matka sa veľmi elegantne obliekla a kráčala do sultánovho paláca spolu so svojimi otrokmi. Zatiaľ čo on ju nasledoval na koni. Sultán poslal muzikantov s trúbkami a cimbalmi, aby im išli oproti. Vo vzduchu sa niesla hudba a veselá nálada. Vyprevadili ho až k princeznej, ktorú pozdravil a zaobchádzal s ňou s veľkou cťou. Neskoro večer povedala princezná dobrú noc svojmu otcovi a odišla so svojou matkou k Aladínovmu palácu spolu so stovkou otrokov. Pri pohľade na uhladeného Aladína, ktorý jej bežal oproti uvítať ju, bola priam očarená. „Princezná,“ povedal, „prosím obviňuj len svoju krásu, ak neviem, ako zdvorilo sa mám k tebe správať, a ak sa voči tebe niečím previním.“ Ona povedala, že ako ho zbadala, ochotne poslúchla svojho otca v tejto záležitosti. Po sobáši ju Aladín zobral do haly, kde boli plné stoly prestretých jedál. Popíjali spolu a potom tancovali až do polnoci. Na ďalší deň Aladín pozval sultána do svojho paláca. Pri vstupe do haly s 24 oknami s rubínmi, diamantmi a smaragdami sultán zvolal: „To je hotový div! Je len jedna vec, ktorá ma prekvapuje. Bolo to náhodou, že jedno okno zostalo nedokončené?“ – „Nie dizajnom, pane,“ odpovedal Aladín. „Ja som si želal, aby Vaše Veličenstvo malo slávu na dokončení tohoto paláca.“ Sultán bol potešený. Poslal po najlepších klenotníkov v meste. Nakázal im dokončiť to okno takisto, ako boli tie ostatné. „Pane,“ odpovedal klenotník, „nemôžeme nájsť dosť klenotov.“ Sultán poslal po svoje vlastné, ktoré skoro použili a minuli sa im, ale kvôli žiadnemu účinku. Za mesiac práce bola ani nie polovica hotová. Aladín vediac, že ich práca bola márnivá, nakázal im rozobrať to a poslať klenoty naspäť. Džin ukončil okno na jeho rozkaz. Sultán bol prekvapený, že dostal svoje klenoty späť. Navštívil Aladína, ktorý mu ukázal dokončené okno. Sultán ho objal. Závistlivý vezír medzitým tušil, že to bola práca zaklínadla.

Aladín si získal srdcia ľudí svojím zdvorilým správaním. Sultán ho urobil kapitánom svojho vojska. Vyhral preňho niekoľko bitiek. Ale zostal skromný a zdvorilý ako predtým. A tak žil v mieri a spokojnosti niekoľko rokov.

No čarodejník v ďalekej Afrike si stále pamätal Aladína. Jeho čarovnou mágiou zistil, že Aladín namiesto toho, aby úboho zahynul v jaskyni, odtiaľ unikol a zosobášil sa s princeznou, s ktorou žil vo veľkej vážnosti a v bohatstve. Čarodejník vedel, že chudobný krajčírov syn mohol toto dosiahnuť len pomocou čarovnej lampy. Tak cestoval noc aj deň, až pokým nedosiahol hlavné mesto Číny. Bol rozhodnutý zruinovať Aladína. Ako prechádzal po meste všade počul ľudí hovoriť o jeho úžasnom paláci. „Prepáčte mi moje ignorantstvo,“ opýtal sa, „čo je to za palác, o ktorom hovoríte?“ – „Nepočuli ste o paláci princa Aladína?“ bola odpoveď. „Je to najväčší div sveta! Ukážem vám cestu, ak sa tam chcete ísť pozrieť.“ Čarodejník sa poďakoval. Keď uvidel palác, hneď vedel, že ho postavil Džin z lampy. Od zúrivosti takmer zošalel. Rozhodol sa, že sa zmocní lampy a že znova uvrhne Aladína do najväčšej chudoby.

Nanešťastie Aladín bol na osemdňovom love, čo doprialo čarodejníkovi dosť veľa času na svoju zákernú hru. Kúpil tucet medených lámp. Dal ich do koša a išiel do paláca, vykrikujúc: „Nové lampy za staré!“  Nasledoval ho posmievajúci sa dav. Princezná sedela v hale s dvadsiatimi štyrmi oknami. Odtiaľ poslala otroka zistiť, čo je to za krik vonku. Ten sa vrátil naspäť s veľkým rehotom. Tak mu princezná vynadala. „Madam,“ odpovedal otrok, „Kto sa nemôže smiať, keď vidí starého blázna vymieňať nové lampy za staré?“ Ďalší otrok, ako to počul, povedal: „Tam je jedna stará, na ozdobnej lište. Tú si môže vziať.“ No a to bola tá zázračná lampa, ktorú tam Aladín nechal, lebo si ju nemohol vziať so sebou na lov. Princezná nevediac jej hodnotu, smejúco sa dala otrokyni lampu, nech ju vezme a nech ju vymení. Ona išla za čarodejníkom: „Daj mi novú lampu za túto.“ Ten ju rýchlo uchopil a vymenil za obyčajnú novú podľa jej výberu. Potom rýchlo zmizol uprostred posmievajúceho sa davu ľudí. Málo sa on staral o ich posmešky. Odišiel za brány mesta k osamotenému miestu, kde počkal až do súmraku. Keď nastala tma, vytiahol lampu a pošúchal ju. Džin sa objavil a čarodejník mu prikázal: „Palác spolu s princeznou okamžite odnes na osamotené miesto v Afrike.“

Nasledujúce ráno sultán pozrel cez okno smerom k Aladínovmu palácu. Palác zmizol. Pretrel si oči, ale aj tak palác tam už nebol. Poslal po vezíra a spýtal sa ho, že čo sa stalo s palácom. Vezír pozrel tiež tým smerom, ale palác nevidel. Zostal v nemom úžase. On to znovu zvrhol na začarovanie a zakliatie. Tentokrát mu sultán uveril. Poslal tridsať mužov na koňoch, aby doniesli Aladína spútaného v reťaziach. Stretli ho, ako cválal domov na koni. Zviazali ho a donútili ísť pešo za nimi. Akokoľvek, ľudia ho ľúbili. Išli za ním a nedovolili, aby mu niekto z vojakov ublížil. Odviedli ho až pred sultána, ktorý nariadil katovi odťať mu hlavu. Kat donútil Aladína kľaknúť si. Zaviazal mu oči. Zdvihol tureckú šabľu a pripravil sa na úder. V tom momente si vezír všimol, že dav ľudí sa násilím pretlačil na nádvorie. Mnohí sa vyšplhali na steny a prelomili barikády, aby zachránili Aladína. Tak vezír sám vyzval kata, aby zastavil svoj rozsudok. Ľudia skutočne pozerali výhražne na sultána, takže ten bol nútený sa im poddať a nariadil, aby bol Aladín rozviazaný a pred davom ľudí mu udelil milosť. Aladín sa teraz úpenlivo spytoval, že čo urobil. „Falošný darebák!“ povedal sultán. „Poď sem,“ a ukázal mu z okna miesto, kde stál jeho palác. Aladín bol taký udivený, že sa nezmohol na slovo. „Kde je palác a moja dcéra?“ spýtal sa sultán. „Prvé, čo ma najviac zaujíma, je moja dcéra a ja ju musím mať. Ty ju nájdeš alebo prídeš o hlavu.“ Aladín žiadal 40 dní na to, aby ju mohol nájsť. Ak zlyhá, že sa vráti a podstúpi rozsudok smrti na sultánovo želanie. Jeho prosbe bolo vyhovené. Smutne odišiel od sultána. Tri dni sa túlal ako zmyslov zbavený. Pýtal sa každého, že čo sa asi mohlo stať jeho palácu. Ale všetci sa mu len smiali alebo ho ľutovali. Napokon prišiel k brehu rieky. Kľakol si, aby povedal svoju modlitbu. Chcel tak spraviť ešte predtým, ako ukončí svoj život v rieke utopením. Avšak ako sa modlil, pošúchal svoj magický prsteň, ktorý stále nosil. Džin z prsteňa, ktorého videl v jaskyni sa mu objavil. Spýtal sa, aké je jeho želanie. „Zachráň môj život, džin z prsteňa,“ povedal Aladín, „a prines mi späť môj palác.“ – „To nie je v mojej moci,“ odpovedal mu džin z prsteňa. „Ja slúžim iba prsteňu. Musíš o to požiadať džina z lampy.“ – „Aj tak,“ povedal Aladín, „ ty ma však určite môžeš aspoň vziať k môjmu palácu a položiť ma pred okno mojej milovanej manželky.“ Hneď zaraz sa teda ocitol v Afrike pod oknom princeznej, ale bol taký uťahaný z cesty, že hneď zaspal.

Zobudil ho až vtáčí spev. Už mu bolo ľahšie na srdci. Videl jasne, že všetko jeho nešťastie bolo zapríčinené stratou čarovnej lampy. Márne si lámal hlavu nad tým, kto mu ju len mohol ukradnúť.

To ráno princezná vstala skôr ako po iné dni, odkedy ju sem do Afriky uniesol čarodejník. Bola nútená jeho spoločnosť strpieť raz za deň a to každý deň. Ona, akokoľvek, jednala s ním tak drsno, že on sa neodvážil žiť spolu s ňou. Ako sa ráno obliekala, jedna z jej žien pozrela vonka a uvidela Aladína. Princezná pribehla k oknu. Otvorila ho a zakričala na Aladína. Ten ju zbadal v okne. Zavolala ho, aby prišiel k nej. Veľká bola radosť milencov, keď stretli jeden druhého. Potom, čo ju pobozkal, Aladín sa jej spýtal: „Veľmi ťa prosím, princezná, v božom mene, predtým ako budeme hovoriť o niečom inom, kvôli šťastiu oboch nás, povedz mi, čo sa stalo so starou lampou, ktorú som nechal na ozdobnej lište v hale s dvadsiatimi štyrmi oknami, keď som odišiel na poľovačku?“ – „Žiaľbohu!“ povedala. „Ja som nevinnou príčinou nášho utrpenia,“ a povedala mu, že ako vymenila starú lampu za novú. „Teraz ja viem,“ zvolal Aladín. „Za toto sme vďační africkému čarodejníkovi! Kde je lampa?“ – „On ju nosí stále so sebou,“ povedala princezná. „Ja to viem. Raz ju vytiahol zo svojej náprsnej tašky, aby mi ju ukázal. Želal si, aby som zrušila moju vieru v teba a zosobášila sa s ním. Povedal mi, že na rozkaz môjho otca ti odťali hlavu. On vždy hovorí zle o tebe, ale ja odpoviem vždy len so slzami v očiach. Neviem, ako dlho v tom ešte vytrvám. Nepochybujem však o tom, že on je schopný použiť i násilie.“ Aladín ju utešil a nechal ju na chvíľu osamote. Odišiel do mesta a s prvým človekom, ktorého stretol si vymenil oblečenie. Kúpil istý prášok a vrátil sa k princeznej, ktorá ho pustila dnu malými vedľajšími dverami. „Daj si na seba najkrajšie šaty,“ povedal jej, „a prijmi čarodejníka tentokrát s úsmevom na tvári. Nech si myslí, že si už na mňa zabudla. Vyzvi ho k tomu, žeby si chcela s ním popíjať. A povedz mu, že chceš vyskúšať nejaké víno z jeho krajiny. On pôjde nejaké zobrať a vtedy, keď bude preč, ja ti poviem, že čo máš robiť ďalej.“ Počúvala pozorne Aladína a keď odišiel, veselo sa upravila po prvýkrát, čo odišla z Číny. Okolo pásu si omotala hodvábny pás. Dala si ozdobnú čelenku s diamantmi. Keď sa pozrela do zrkadla vyzerala krajšie ako kedykoľvek predtým. Prijala čarodejníka a povedala mu k jeho veľkému úžasu: „Rozmyslela som si to. Aladín je mŕtvy. Všetky moje slzy ho nevrátia späť ku mne. Tak som sa rozhodla, že ho nebudem viacej oplakávať. Ale ja som už znudená od vín z Číny. Veľmi rada by som ochutnala nejaké víno z Afriky.“ Čarodejník bežal hneď do svojej pivnice. Princezná si dala ten prášok, ktorý jej dal Aladín do svojho pohára. Keď sa vrátil, požiadala ho, že nech pije na jej zdravie vínom z Afriky. Podala mu svoj pohár na výmenu za jeho na znak uzmierenia sa s ním. Predtým ako sa čarodejník napil, začal reč o tom, že aká je ona krásna a skladať jej ódy na jej krásu a pôvab, ale princezná ho stroho prerušila a povedala: „Najskôr sa napime a potom mi môžeš rozprávať, čo len chceš.“ Ona si priložila pohár k ústam a držala ho tam, pokým čarodejník nevypil a nevyprázdnil svoj pohár do poslednej kvapky. Potom padol na zem bez akejkoľvek známky života, mŕtvy. Princezná otvorila dvere Aladínovi. Objala ho ramenami okolo krku. No Aladín ju zadržal, že na to ešte bude času dosť, že ešte majú veľa roboty. Potom prišiel k mŕtvemu čarodejníkovi a zobral mu lampu z jeho vesty. Rozkázal džinovi z lampy, aby odniesol palác a všetko v ňom späť do Číny. Toto sa stalo behom krátkej chvíľky. Princezná pocítila len dva malé šoky. A za krátku myšlienku boli zase doma.

Sultán, ktorý sedel vo svojej komore, žialil za svojou stratenou dcérou. Keď vtom pozrel von oknom. Pretrel si oči a nemohol zase uveriť svojim očiam. Palác stál zase tam, kde predtým! Rýchlo sa tam ponáhľal. Aladín ho privítal v sále  s dvadsiatimi štyrmi oknami s princeznou po svojom boku. Potom mu povedal všetko, čo sa stalo. Na dôvažok mu ukázal mŕtve telo čarodejníka, aby mu uveril. Vyhlásili 10-dňovú hostinu. Už sa zdalo, že Aladín môže žiť svoj život už v pokoji a harmónii, ale nebolo to tak.

Africký čarodejník mal mladšieho brata, ktorý bol, ak si len bolo možné predstaviť, ešte viacej zlomyseľnejší a prešibanejší ako jeho starší brat. Cestoval do Číny, aby pomstil bratovu smrť. Navštívil pobožnú ženu nazývanú Fatima mysliac si, že mu ona môže v tejto záležitosti nejako pomôcť. Vošiel do jej komôrky. Pritisol jej dýku k hrudi. Potom jej povedal pod hrozbou smrti, že nech vstane a nech ho poslúchne na slovo. Vymenil si s ňou oblečenie. Natrel si tvár presne tak, ako mala ona. Dal si závoj a keďže bol veľmi krutý, zavraždil ju, aby nemohla o tom nikomu rozprávať. Potom išiel smerom k Aladínovmu palácu. Všetci ľudia mysleli, že je to svätá žena. Zhromažďovali sa okolo neho, bozkávali mu ruky a žiadali o požehnanie. Keď prišiel do paláca, bol taký hluk okolo neho, že princezná prikázala otrokyni pozrieť sa z okna a spýtať sa, že čo sa tam deje. Otrokyňa povedala, že je tam svätá žena, ktorá lieči dotykom ruky chorých ľudí. Hneď nato princezná, ktorá si už dlho želala ísť navštíviť Fatimu, poslala po ňu. Hneď pri príchode jej čarodejník ponúkol modlitbu pre zdravie a prosperitu. Keď tak urobil, princezná mu ponúkla posedieť chvíľu pri nej a požiadala ho, aby najradšej zostal pri nej navždy. Falošná Fatima, ktorá si neželala nič lepšieho, súhlasila. Ale čarodejník sa bál, že ho odhalí, tak mal závoj stále na tvári. Princezná mu ukázala sálu a spýtala sa ho, že čo si o nej myslí. „Je to skutočne prekrásne,“ povedala falošná Fatima. „No v mojej mysli tomu chýba ešte jedna vec.“ „A čo by to malo byť?“ spýtala sa princezná. „Je to len taká maličkosť – vajce vtáka Rocha,“ on jej odpovedal. „Keby viselo uprostred tejto kupoly, bol by to div na celom svete.“

Po tomto princezná nedokázala myslieť na nič iné, len na vajce vtáka Rocha. Keď sa Aladín vrátil z lovu, našiel ju vo veľmi zlej nálade. Veľmi ju prosil, aby mu povedala, že čo je v neporiadku. Ona mu povedala, že celé jej potešenie zo sály je preč, lebo by sa tam veľmi hodilo, aby z kupoly viselo vajce vtáka Rocha. „Ak to je všetko,“ odpovedal Aladín, „čoskoro budeš šťastná.“ Nechal ju a odišiel  pošúchať lampu. Keď  sa džin objavil, rozkázal mu priniesť vajce vtáka Rocha. Džin vydal taký hlasný a zúrivý vreskot, že sa až všetko na okolí zatriaslo. „Darebák!“ zakričal, „nie je ti dosť toho, čo všetko som pre teba už urobil? Ale ty musíš aj napriek tomu chcieť odo mňa, aby som ti priniesol môjho majstra a zavesil ho uprostred tvojej kupoly! Ty a tvoja manželka si zaslúžite aj so svojím palácom, aby ste boli spálený na uhoľ. Ale máš šťastie tentokrát. Lebo táto žiadosť nepochádza od teba, ale od brata afrického čarodejníka, ktorého sa ti podarilo zničiť. On je teraz v tvojom dome zamaskovaný za svätú ženu, ktorú zavraždil. To on dal to želanie do tvojej manželkinej hlavy. Dávaj si na seba dobrý pozor. On ťa chce zabiť.“ Tak ako to dopovedal, džin zmizol.

Aladín šiel späť k princeznej, vraviac, že ho bolí hlava a žiadajúc, aby poslali po svätú Fatimu, aby mu na ňu položila svoje liečivé ruky. Ale keď čarodejník prišiel bližšie, Aladín uchopil dýku a prepichol ňou čarodejníkovo srdce. „Čo si to urobil?“ kričala princezná. „Ty si zabil svätú ženu!“ – „Nie, to nie je tak,“ odpovedal Aladín. „To bol zlomyseľný čarodejník,“ a povedal jej, ako bola oklamaná čarodejníkom, ktorý sa len vydával za svätú Fatimu.

Potom už Aladín a jeho manželka žili v mieri. Po smrti sultána sa stal jeho nástupcom a kraľoval mnoho rokov a zanechal po sebe veľmi dlhú líniu slávnych a mocných kráľov.

(@ Arabian Nights)