1*09*009 Nebojácny mládenec **(3,4k)

 23. Nebojácny mládenec  **(3,4k)

Jeden otec mal dvoch synov. Starší z nich bol múdry a bystrý. Vždy sa o niečo zaujímal. Ale mladší bol sprostý a nedokázal sa naučiť ani rozumieť ničomu. Tak veľmi bol nešikovný a ľavý do všetkého, že keď ho druhí videli, hneď si hovorili: „Ten bude len bremeno pre svojho otca!“ Keď bolo treba niečo urobiť, vždy to musel urobiť ten starší. Ale keď bolo treba niečo urobiť za neskorého súmraku alebo v noci, či keď cesta viedla cez cintorín alebo nejaké duchovné miesto, vždy odpovedal: „Ó! Nie otec. Nič ma nedonúti tam ísť. Trasie ma od hrôzy!“ lebo sa bál a bol poverčivý. Keď sedeli večer okolo ohňa a rozprávali si príbehy naháňajúce hrôzu, poslucháči niekedy povedali: „Och, až ma trasie od strachu.“ Mladší sedel v rohu. Počul hlášku a nemohol rozumieť, čo to znamená. Pomyslel si: „Oni vždy hovoria: ,To mi naháňa strach! To mi naháňa strach!‘ Ja sa ničoho nebojím. Možnože je to vlastnosť, ktorá sa ma netýka.“

A tak sa stalo, že raz mu jeho otec povedal: „Hirken, ty si vždy len tam v kúte. Rastie z teba veľký a silný chlap. Musíš sa naučiť zarobiť si na svoj vlastný chlieb. Pozri na svojho brata. Koľko bolesti už podstúpil, ale peniaze, ktoré som dal na tvoje vzdelanie sú vyhodené do vzduchu.“ – „Môj drahý otec,“ on odpovedal, „ja sa rád učím – v skutočnosti, keby bolo možné, rád by som sa naučil aj to, ako mať strach. Vôbec nerozumiem, ako sa môže niekto niečoho báť.“ Starší sa zasmial, keď to počul, a pomyslel si: „Božemôj! Aký kubo je môj brat! Nikdy mu neprišlo nič poriadneho do cesty. Je ako vetvička ohnutý, ako taký naklonený strom.“ Otec si povzdychol a odpovedal mu: „Veľmi skoro sa naučíš mať strach, ale to ti nepomôže postarať sa o živobytie.“

Krátko nato, keď ich  prišiel poctiť svojou návštevou kostolník, otec sa rozvyprával o svojom mladšom synovi i povedal mu, aké ľavé ruky má jeho mladší syn úplne vo všetkom. Nič nevedel a vôbec nič sa nenaučil. „Iba si pomyslite! Keď som sa ho spýtal, aký zmysel vidí v živote a čo by sa chcel naučiť pre život, povedal mi, že sa chce naučiť mať strach.“ – „Ak to je všetko,“ povedal kostolník, „ja ho to naučím. Len ho pošlite ku mne. Ja ho naučím, čo je to, aby niekto mal strach do špiku kostí.“ Otec sa celkom potešil ponuke, pretože si pomyslel: „Bude to dobrá disciplína pre mladíka.“ A tak ho kostolník zobral k sebe domov. Jeho povinnosťou bolo zvoniť na zvon. Po niekoľkých dňoch ho zobudil o polnoci. Donútil ho vstať, vystúpiť na vežu a zvoniť na veľký zvon. „Teraz, priateľu, naučím ťa mať strach,“ pomyslel si. Vykradol sa tajne dopredu a keď mladík bol hore a otočil sa, že chytí lano na zvonenie, uvidel stáť vedľa diery na zvonici bielu postavu. „Kto je tam?“ zvolal, ale postava nevydala žiadnu odpoveď, ani sa neotočila a ani nepohla. „Odpovedz,“ kričal mladík, „alebo choď preč. Nemáš tu čo pohľadávať o tejto hodine v noci.“ Ale kostolník sa nehýbal, aby si mladík myslel, že vidí ducha. Mladík zavolal naňho druhýkrát: „Čo tu chceš? Hovor, ak si čestný človek, lebo ťa ovalím a padneš dolu schodmi.“ Kostolník si pomyslel: „To nemôže myslieť vážne,“ tak zase nevydal ani hlások a stál tam, ako keby bol z kameňa. Potom mladík zakričal naňho tretíkrát a keďže ani to nemalo žiaden efekt, urobil úder oproti prízraku a zhodil ho dolu schodmi tak, že ten spadol dolu asi desať schodov a zostal ležať v rohu. Hneď nato zazvonil na zvonec. Potom odišiel domov do postele. Bez slova si ľahol a zaspal. Kostolníkova manželka dlho čakala na manžela, ale on sa vôbec neobjavil. Napokon bola veľmi úzkostlivá ohľadom toho, že kde je. Tak zobudila mladíka a spýtala sa ho: „Nevieš, kde je môj manžel? On išiel do veže pred tebou.“ – „Nie, neviem,“ odpovedal mladík. „Ale niekto tam stál na schodoch, práve vedľa diery vo zvonici. A pretože neodpovedal mi na otázku a ani nešiel preč, považoval som ho za darebáka a päsťou som ho zložil. Lepšie by bolo, kebyže idete pozrieť, či to bol on. Bol by som dosť vynervovaný, keby to tak bolo.“ Manželka tam bežala a našla svojho manžela, ako leží stonajúci v rohu so zlomenou nohou.

Odniesla ho dolu a potom sa ponáhľala s hlasnými protestmi k mladíkovmu otcovi. „Tvoj syn práve spôsobil veľké nešťastie,“ nariekala, „zhodil môjho manžela dolu schodmi tak, že si zlomil nohu. Zober si tohto na nič dobrého darebáka z nášho domu.“ Otec bol zhrozený, ponáhľal sa k mladíkovi a dobre mu vynadal.

„Čo za podlé žartíky sú toto? Zlomyseľnosť musela vstúpiť do tvojej hlavy!“ – „Otec,“ odpovedal, „len ma počúvaj. Ja som celkom bez viny. On tam stál v noci a vyzeral ako niekto, kto mi chce ublížiť. Ja som vôbec nevedel, kto to je. Trikrát som ho varoval, že nech prehovorí alebo nech odíde.“ – „Ó!“ zahundral otec, „ty mi neprinesieš nič iné, len samé nešťastie. Choď preč z mojich očí. Ja nemám s tebou viacej čo do činenia.“ – „Áno, otec, pôjdem, dobrovoľne a rád. Len počkám do denného svetla,  potom sa vydám na cestu,  naučím sa mať strach a budem majster umenia, ktoré sa mi postará o živobytie.“ – „Nauč sa, čo si želáš,“ povedal mu otec, „mne je to všetko jedno. Tu máš 50 dolárov pre seba. Vydaj sa s nimi na cestu do šíreho sveta, ale daj si pozor, nikomu nehovor to, že odkiaľ pochádzaš ani kto je tvoj otec, pretože som tebou zahanbený.“ – „Áno otec, čokoľvek si želáš. Ak je to všetko, čo žiadaš, to si dokážem udržať v pamäti.“

Keď sa rozvidnelo, mladík si dal 50 dolárov do svojho vrecka a vydal sa na ťažkú strastiplnú cestu plnú rizika. Stále si opakoval sebe: „Aby som len mohol vedieť mať strach! Len nech sa naučím mať strach!“ Práve v tom momente, ako si to opakoval, prišiel jeden muž. Keď sa pohli trochu ďalej, videli v dohľade šibenicu. Tak mu povedal: „Pozri! Tam je strom, kde bolo obesených sedem ľudí a teraz sa učia lietať. Sadni si podeň a počkaj pokiaľ padne tma. Potom sa určite naučíš báť.“ – „Keď to je všetko, čo mám urobiť,“ odpovedal mladík, „to sa dá ľahko urobiť. Ale keď sa tak rýchlo naučím báť, dal by som ti 50 dolárov. Len príď ku mne zajtra zavčas rána. Potom mladík išiel pod šibeničný strom, sadol si podeň a čakal na večer. Pretože cítil zimu, zapálil si oheň. Ale polnoc bola taká studená, že sa aj napriek zapálenému ohňu nemohol zohriať. Ako vietor fúkal, telá sa hýbali z jednej strany na druhú. Pomyslel si: „Ak ja sa tu trasiem a hyniem od zimy, ako veľmi sa musia triasť tie úbohé telá a aké zimomriavky musia mať!“ A pretože bol nežného srdca, priložil si rebrík, na ktorý sa vyštveral a zvesil všetkých sedem tiel, pekne jedno po druhom. Potom rozdúchal oheň a telá položil okolo ohňa, aby sa zahriali. Ale ony tam len sedeli a nehýbali sa, až napokon oheň pochytil ich odev. Potom tým mŕtvym obesencom povedal: „Dávajte si pozor, lebo vás znova povesím.“ Ale mŕtvi muži ho nepočuli a nechali svoje staré handry horieť. Vtedy sa nahneval a povedal: „Ak nie ste starostliví o seba vy, potom ani ja vám nemôžem pomôcť. Nemienim s vami kúriť.“ A zavesil ich znovu do radu na strom. Potom si sadol pri oheň a zaspal. Nasledujúce ráno prišiel za ním muž, ktorý si želal, aby dostal svojich 50 dolárov. Povedal: „Teraz už vieš, čo je to mať strach?“ – „Nie,“ odpovedal, „akoby som aj? Tí chlapíci ani len neotvorili ústa a boli takí sprostí, že nechali svoje staré zdrapy odevu zhorieť na ich telách.“ Vtedy si muž uvedomil, že nedostane svojich 50 dolárov. Nuž odišiel preč so slovami: „Bol by som požehnaný, keby som ho predtým nikdy nebol stretol v mojom živote.“

Mladík šiel tiež svojou cestou a začal si mrmlať pre seba: „Ó! Keby som tak vedel mať strach! Keby som sa tak bál od strachu!“ Prepravca, ktorý prechádzal povedľa neho, začul tieto slová a spýtal sa ho: „Kto si?“ – „Neviem,“ povedal mladík. „Odkiaľ pochádzaš?“ – „Neviem.“ – „Kto je tvoj otec?“ – „Nesmiem povedať.“ – „Čo si to stále mrmleš popod nos?“ – „Ó!“ povedal mladík, „dal by som svet za to, naučiť sa báť, ale nikto ma to nevie naučiť.“ – „Hlúposti a nezmysly!“ povedal prepravca. „Poď so mnou a ja ťa to za chvíľu naučím.“ Mladík išiel teda s prepravcom. Večer prišli do istého baru, kde mali stráviť noc. Vtedy, keď vchádzali do baru, on zase zopakoval to isté a dosť hlasno: „Ó! Keby som len tak vedel mať strach! Keby som len tak mal strach!“ Barman ho začul a povedal mu: „Ak je to to, po čom vzdycháš a túžiš, tu budeš mať k tomu každú príležitosť.“ – „Ó! Drž jazyk za zubami!“ povedala barmanova manželka. „Toľko veľa ľudí už zaplatilo za svoju zvedavosť životom. To by bola tisícnásobná škoda, keby tie jeho krásne oči už nikdy neuvideli denné svetlo sveta.“ Ale mladík povedal: „Nezáleží na tom, aké je to zložité. Ja trvám na tom, aby som sa to naučil. Prečo? Lebo som sa tak rozhodol.“ Nenechal barmana na pokoji, kým mu nepovedal, že v susednom zámku straší. Každý, kto tam prebdie tri noci, sa ľahko naučí veľmi sa báť a mať veľký strach. Kráľ sľúbil mužovi, ktorí sa odváži toto urobiť a uspeje, že mu dá svoju dcéru za ženu, a ona je tá najkrajšia deva pod slnkom. V zámku boli ukryté aj veľké poklady strážené zlými duchmi, ktoré by sa potom vyslobodili. Toľko pokladov tam je, že chudobného človeka by urobili viacej než bohatým. Veľa mužov už vošlo dnu, ale ani jeden sa odtiaľ nevrátil. Mladík sa rozhodol. Išiel ku kráľovi a povedal mu nasledovné: „Ak by mi bolo dovolené, chcel by som tri noci stráviť v tom strašidelnom kaštieli.“ Kráľ sa naňho pozrel a pretože sa mu pozdával, mu povedal: „Môžeš si vypýtať tri veci, pritom žiadna z nich nesmie byť živá, ale môžeš si ich zobrať so sebou do zámku.“ On odpovedal: „Nuž, prosím si oheň, otáčací sústruh a lavičku na krájanie s pripevneným nožom.“

Na nasledujúci deň kráľ dal všetko potrebné do kaštieľa. Keď nastala noc, mladík vstúpil dnu. Zapálil ohňom svetlo v jednej z izieb. Lavičku s pripevneným nožom na krájanie položil vedľa seba. A napokon si sadol na lavičku. „Ó! Keby som len vedel mať strach!“ povedal. „Ale nenaučím sa to ani tu.“ Keď sa blížila polnoc, rozhodol sa, že urobí oheň. Keď sa rozhorel, počul z rohu vreskot. „Mňau, mňau! Ako veľmi nám je zima!“ – „Vy úbožiaci!“ zakričal. „Čo vrieskate? Keď vám je zima, poďte bližšie, poseďte si pri mojom ohni a zahrejte sa.“ Ako tak povedal, dve veľké čierne mačky prudko priskočili k ohňu a posadili sa oproti sebe. Každá po jednej jeho strane vedľa neho. Civeli divoko na neho so svojimi žeravými očami. Po čase, keď sa zohriali, povedali mu: „Priateľu, zahrajme si karty!“ – „Prečo nie?“ odpovedal. „Ale najprv mi ukážte labky.“ Keď mu ich ukázali, vystrčili pazúry. „Ha!“ povedal. „Aké veľké pazúry vy máte! Počkajte minútku. Musím vám ich poobstrihovať.“ Potom ich chytil za zátylok na krku. Dal ich na krájajúcu lavičku a poriadne im ostrihal ich pazúry. „Ako si vás zblízka pozerám,“ povedal, „už nemám viacej chuť hrať s vami karty.“ A po týchto slovách ich poriadne zasiahol päsťou, až od úderu zomreli. Potom ich hodil do vody. Ale keď tie dve poslal na večný odpočinok a znovu si sadol k ohňu, z každého rohu a kúta prišli štyri ďalšie čierne mačky a čierne psy so žeravými reťazami v takom húfe, že nemal šancu odtiaľ uniknúť. Revali príšerným spôsobom. Vyskakovali na oheň, porozhadzovali ho a snažili sa ho zahasiť. Chvíľu ich pokojne pozoroval, ale keď to už prestal považovať za žart, uchopil krájajúci nôž a zvolal: „Zmiznite! Zberba, practe sa preč!“ Potom ich začal naháňať s veľkým nožom v ruke. Niektoré utiekli. Ostatné podrezal a hodil do neďalekej vodnej nádrže. Keď sa vrátil, nechal znovu rozhorieť oheň a zahrial sa. Ako si však sadol, oči sa mu začali zatvárať od únavy a nedokázal ich udržať dlhšie otvorené. Vtedy sa mu vkradla do nálady chuť pospať si. Popozeral sa okolo seba a uvidel v rohu veľkú posteľ. „To je tá dôležitá vec,“ povedal a ľahol si do nej. Ale len čo si zatvoril oči, posteľ sa začala hýbať sama od seba a lietala s ním po celom zámku. „Ako na diaľnici,“ povedal, „ibaže trochu rýchlejšie.“ Potom posteľ ešte zrýchlila, ako keby bola ťahaná šiestimi koňmi. Prešla ponad prah dverí, hore schodmi, dolu schodmi. A zrazu veľký treskot a rachot! Veľkým skokom sa otočila hore nohami a dopadla naňho ako veľká hora. Ale on poodhadzoval všetky prikrývky a vankúše preč do vzduchu a podarilo sa mu spod nej dostať von. Povedal: „Teraz hocikto, kto má chuť, môže jazdiť na tej posteli.“ Ľahol si vedľa ohňa a spal tak až do úsvitu. Keď ráno prišiel kráľ a uzrel ho ležať na zemi, pomyslel si, že duchovia boli príliš krutí voči nemu. Povedal: „Koľká škoda! A taký milý chlapík to bol.“ Mladík to počul. Postavil sa a povedal: „Ešte sa mi nič zlého nestalo.“ Kráľ bol užasnutý, ale bol veľmi rád. Preto sa ho spýtal, že ako sa mu darilo. „Prvá trieda,“ odpovedal. „A teraz, keď som prežil jednu noc, určite prežijem i tie ďalšie dve.“ Keď prišiel do baru, barman otvoril oči dokorán a povedal: „Nuž, už som si myslel, že ťa už nikdy živého neuvidím. Už si sa naučil, čo je to mať strach?“ – „Nie,“ odpovedal, „je to beznádejné. Keby mi len niekto povedal, ako sa to dá naučiť!“

Druhú noc išiel znovu do starého zámku. Sadol si vedľa ohňa a opakoval si svoj starý refrén: „Keby som sa len tak vedel naučiť mať strach!“ Ako sa priblížila polnoc, rozhostil sa okolo neho veľký rámus. Najskôr menší a postupne sa čím ďalej, tým viac zväčšoval. Asi minútu bolo ticho. Potom s veľkým krikom polovica muža padla dolu komínom. „Ahoj, ty tu!“ zakričal. „Tam v komíne je ďalšia polovička zo mňa. Ešte tu nie som celý.“ Znovu nastal veľký krik, kričanie a jačanie. A ďalšia polovička mužíka padla dolu. „Počkaj chvíľu,“ povedal. „Rozdúcham pre teba oheň.“ Keď tak urobil, obidve polovičky mužíka sa spojili a strašne vyzerajúci muž si sadol na jeho miesto. „Odsadni si! – povedal mladík. „Ja o tom nevyjednávam. Toto je moje miesto.“ Muž sa ho snažil odstrčiť, ale mladík mu to nedovolil ani na moment. Odtlačil ho silou a sadol si znovu na svoje miesto. Potom ešte viacej mužov dopadlo dolu komínom. Bolo to deväť kostier s nohami a s dvoma lebkami. Spoločne sa zhromaždili a hrali kolky so svojimi lebkami. Mladík si pomyslel, že by si tiež rád zahral a povedal: „Pozrite. Vadilo by vám kebyže si tiež zahrám túto hru?“ – „Nie, ale musíš mať peniaze.“ – „Ja mám dosť peňazí,“ odpovedal, „ale vaše gule nie sú dosť okrúhle.“ Potom zobral ich lebky, dal ich na otáčací sústruh a vyrobil z nich dokonalé gule. „Teraz sa točia oveľa lepšie,“ povedal. „A hop-lá, zábava začala.“ A tak teda s nimi hral. Prišiel o nejaké peniaze, ale keď odbila polnoc všetko zrazu zmizlo. Tak si znovu ľahol k ohňu a spokojne zaspal. Nasledujúce ráno, keď kráľ prišiel, úzkostlivo sa chcel dozvedieť novinky o tom, ako sa mu v noci darilo. „Hral som kolky,“ odpovedal, „a prišiel som o pár pencí.“ – „Bál si sa aspoň trochu?“ – „Nie, nemal som to šťastie,“ povedal. „Mal som veselú, zábavnú noc. Ach! Keby som len vedel, čo je to mať strach!“

Na tretiu noc si znova sadol na svoju lavičku a povedal si čo najviac skľučujúcim spôsobom: „Keby som len vedel mať strach!“ Keď bolo neskoro v noci, šesť veľkých mužov prišlo a nieslo truhlu. On len zvolal: „Haha! To bude určite môj bratranec, ktorý zomrel len pred niekoľkými dňami.“ Pokývol na nich prstom a zvolal: „Poďte že sem a ukážte mi môjho malého bratranca.“ Položili truhlu na zem. On sa k nej priblížil. Nadvihol kryt. V nej ležal mŕtvy muž. Dotkol sa jeho tváre. Bola studená ako ľad. „Počkajte,“ povedal, „ja ho trochu zahrejem.“ Zobral oheň. Zahrial mu ruky. A priložil oheň i k jeho tvári. Ale mŕtvy zostal studený i naďalej. Nadvihol ho a posadil ho k ohňu. Pomasíroval mu ramená, aby krv mohla znovu prúdiť. Keď ani to nemalo príliš veľký účinok, zdalo sa mu správne, že keď dvaja ľudia ležia vedľa seba, tak sa jeden od druhého zahrejú. Tak ho uložil do postele. Pozakrýval ho. Ľahol si vedľa neho a po čase sa telo ohrialo a začalo sa hýbať. Potom mu mladík povedal: „Teraz vidíš, môj malý bratranec, čo by sa ti stalo, keby som ťa nezahrial?“ Ale mŕtvy muž vstal a kričal: „Teraz ťa uškrtím.“ – „Čože?“ on povedal. „To je všetka tá vďaka, ktorú dostanem od teba?“ Ty by si mal byť vložený naspäť do truhly.“ Zdvihol ho. Hodil ho naspäť do truhly a zatvoril za ním vrchný kryt. Potom prišlo znovu šesť mužov a odniesli si ho preč aj s truhlou. „Ja jednoducho neviem mať strach,“ povedal si, „a je nad slnko jasnejšie, že sa to nenaučím počas celého svojho života.“

Potom vstúpil do miestnosti muž väčšej veľkosti a veľmi hrozivého výzoru. Ale bol už starý a mal bielu bradu. „Och! Ty mizerné stvorenie, teraz sa naučíš, čo je to mať strach,“ zakričal, „pretože musíš zomrieť.“ – „Nie tak rýchlo,“ odpovedal mladík. „Keď musím zomrieť, najskôr ma musíš chytiť.“ – „Ja ťa chytím veľmi rýchlo,“ odpovedal monštruózny starý muž. – „Nežne, jemne, len sa tak nenaparuj. Ja som taký silný, ako i ty, a možnože i silnejší.“ – „Veľmi skoro to zistíme,“ povedal starý muž. „Ak si silnejší než ja, nechám ťa na pokoji. Poď! Vyskúšame.“ Potom ho zaviedol cez tmavé chodby do kováčskej dielne. Uchopil sekeru. Vzal nákovu a zabil ju do zeme až po vrch. „Ja to dokážem ešte lepšie než ty,“ zakričal mladík a zobral druhú nákovu. Starý muž sa chcel lepšie prizrieť, ako môže zabiť nákovu ešte hlbšie, tak prišiel blízko k nemu. Brada mu visela až po zem. Mladík nelenil. Zobral sekeru a nákovu mu priložil na koniec brady a pribil mu bradu aj s nákovou o zem. „Tak a teraz som ťa dostal,“ povedal mladík. „Tentoraz je rad na tebe, aby si zomrel.“ Zobral železný prút a začal ním mlátiť starého muža, až ten začal vzlykať, fňukať a úpenlivo ho prosiť, že nech ho už nechá na pokoji. Sľuboval mu pritom veľké bohatstvá z kaštieľa, ktoré tam boli ukryté. Mladík vytiahol sekeru aj s nákovou a uvoľnil starcovi bradu. Starý muž ho potom zaviedol naspäť do kaštieľa a ukázal mu v jednej z pivníc tri veľké debne plné zlata. „Jedna z týchto dební patrí chudobným,“ povedal. „Druhá je určená pre kráľa. A tretia je tvoja, tú si môžeš nechať pre seba.“ V tom momente odbila polnoc a duch zmizol. Mladíka  tam ponechal v tme. „Istotne sa mi podarí nájsť cestu odtiaľto,“ povedal si. A aj sa mu to podarilo. Prišiel späť do izby, kde bol oheň a zaspal pri ňom. Nasledujúce ráno prišiel za ním kráľ ho pozrieť, že ako sa mu darilo tretiu noc. Spýtal sa ho: „Nuž, teraz by si už určite mal vedieť, čo je to mať strach, či nie?“ – „Nie, neviem,“ odpovedal. „Nemám ani poňatia, čo to len môže byť. Môj mŕtvy bratranec tu bol. Prišiel starý muž s dlhou bradou, ktorý mi ukázal kopce peňazí a bohatstva dole v pivnici, ale čo je to mať strach mi nikto nepovedal.“ Kráľ mu nato povedal: „Oslobodil si zámok zo svojho prekliatia a ja ti za to dám za manželku moju dcéru.“ – „To je všetko síce veľmi roztomilé,“ povedal, „ale ešte stále neviem, čo je to mať strach.“

Tak vyniesli všetko zlato z kaštieľa a svadobná ceremónia začala. Nuž a mladík, ktorý nepoznal strach sa stal kráľom. Ale stále i ako mladý kráľ, i keď veľmi vrelo ľúbil svoju krásnu manželku, si vkuse opakoval: „Keby som len vedel mať strach. Keby som sa tak naučil mať strach.“ Až ju to napokon privádzalo do zúfalstva. Napokon jej slúžka povedala, že prišla s nápadom, ako ho naučia mať strach. Tak išla k potoku, ktorý im tiekol v záhrade. Bolo v ňom plno malých drobných rybičiek, hrúzov obyčajných. Nachytala do vedra plno týchto malých rybičiek a priniesla mladej kráľovnej. V noci, keď mladý kráľ zaspal, jeho manželka mu vyzliekla oblečenie. A vyliala naňho plné vedro týchto malých rybičiek, ktoré mu začali plávať po celom jeho tele. Vtedy sa zobudil a zakričal: „Ó! Aký ja mám len veľký strach! Ako sa len bojím! Drahá manželka! Áno, teraz už viem, čo je to mať strach!“

[@Grimm]