1*11*011 Kráska a zviera **(6,5k)

33. Kráska a zviera  **(6,5k)

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil jeden obchodník, ktorý mal také šťastie, že vo všetkom, do čoho sa pustil, sa mu nesmierne darilo. Preto bol veľmi bohatý. Akokoľvek, mal aj veľkú rodinu. Šesť synov a šesť dcér. Ako rástli, prišiel na to, že im nemôže zabezpečiť všetko, čo si len zaželajú, tak ako boli zvyknutí od mladi.

Ale jedného dňa ho postihlo neočakávané nešťastie. Jeho dom chytil oheň a veľmi rýchlo zhorel až do tla i s kvalitným nábytkom, vzácnymi knihami, cennými obrazmi, zlatom, striebrom, a iným hodnotným tovarom. To bol však len začiatok jeho ťažkostí. Ich otec, ktorý až do tohto momentu prosperoval v každej oblasti, zrazu stratil každú loď na mori. Či už mu ju prepadli piráti, stroskotala alebo zhorela. Potom sa dozvedel, že jeho úradníci vo vzdialených krajinách, ktorým úplne dôveroval, sa ukázali byť nepoctiví. A tak z veľkého bohatstva padol do najhlbšej chudoby.

Všetko, čo mu zostalo, bol malý dom viac ako 100 námorných míľ ďaleko od mesta, kde žil. Bol nútený odísť so svojimi deťmi, ktoré zažívali zúfalstvo zo zvyknutia si na tento tak odlišný a nepohostinný život. Naozaj, dcéry najskôr dúfali, že ich priatelia, ktorých mali veľký počet, budú trvať na tom, aby zostali bývať v ich domoch, keď už nemali svoj vlastný dom. Ale veľmi skoro zistili, že z ich priateľov sa stali ich bývalí priatelia. A ich nešťastie pripisovali k ich rozhadzovačnosti a neukázali im ani len náznak, žeby boli ochotní im nejako pomôcť. Tak si ani nemohli zobrať nič so sebou na odchod do chalupy, ktorá stála uprostred tmavého lesa a zdala sa byť najmenej útešným miestom na povrchu zeme. Keďže už boli príliš chudobní na to, dovoliť si nejaké služobníctvo, dievčatá museli ťažko pracovať ako vidiečanky. Synovia sa museli z ich stránky starať o kultivovanie pôdy, sejbu, žatvu, a zber úrody, aby sa uživili. Nosili hrubé oblečenie a žili najjednoduchším spôsobom života. Dievčatá neprestajne ľutovali luxus a zábavy z ich predchádzajúceho života. Iba najmladšia sa snažila byť statočná a radostná zo života, ktorý mali. Tiež bola veľmi smutná, keď ich postihlo to nešťastie a ich otec zbankrotoval. Však čoskoro sa vzchopila a nabrala prirodzenú veselosť. Rozhodla sa vidieť vo všetkom len to pozitívne a zlepšovať náladu bratom i otcovi po úmornom dni ťažkej roboty. Snažila sa presvedčiť sestry, aby si užívali z toho, čo majú, tešili sa zo života, tancovali a spievali a pospevovali si pri práci. Ale ony si dobré časy pamätali viacej a tým pádom boli viacej zarmútené. Dokonca o nej prehlásili, že tento mizerný život je všetko načo sa ona hodí. Ale táto najmladšia dcéra bola oveľa krajšia a bystrejšia než jej sestry. A skutočne, bola taká ľúbezná, že ju volali jednoducho Kráska. Po dvoch rokoch, keď si už všetci zvykli na nový život, stalo sa niečo, čo narušilo ich pokojný život. Ich otec dostal správu, že jedna z jeho lodí, o ktorej veril, že sa stratila, prišla bezpečne do prístavu s bohatým nákladom. Všetci synovia a dcéry si hneď mysleli, že ich chudobe je už konečne rázny koniec a chceli sa okamžite vydať do mesta. Ale ich otec bol opatrnejší. Prosil ich, aby chvíľu ešte vyčkali, lebo bol práve čas pre zber úrody. Okrem toho mohol byť predsa len zle informovaný. Tak sa rozhodol, že pôjde dopredu sám zistiť, čo je vo veci s tou obchodnou loďou a jej nákladom. Iba najmladšia dcéra mala nejaké pochybnosti o tom, že budú čoskoro znovu takí bohatí ako predtým alebo aspoň takí bohatí, aby mohli žiť pohodlne v meste a chodili sa zabávať a navštevovať veselú spoločnosť. Tak už aj žiadali otca, aby im kúpil šperky a drahé šaty, čo by stáli  hotoví majetok. Jeho najmladšia dcéra Kráska nevidela v týchto veciach veľké potešenie, tak nepýtala nič. Jej otec si všimol jej tichosť a tak sa jej spýtal: „A čo mám priniesť pre teba, Kráska?“

„Jedinú vec, čo si želám, je, aby si sa vrátil bezpečne domov,“ odpovedala.

Ale toto iba namrzelo jej sestry za to, že ony chceli od neho toľko veľa, a považovali to z jej strany za obviňovanie z toho, že chceli také veľké množstvo drahých vecí. Jej otec bol potešený, ale pomyslel si, že v jej veku by určite chcela nejaký pekný darček. Tak jej povedal, že nech si predsa len niečo vyberie.

„Dobre, drahý otec,“ povedala, „keď na tom trváš, prosím ťa, prines mi ružu. Odkedy sme sem prišli, som žiadnu nevidela a mne sa tak veľmi ľúbia.“

Obchodník sa teda vydal na cestu a dostal sa do mesta tak rýchlo, ako sa len dalo. Ale len čo zistil, že jeho bývalí spoločníci, mysliac si o ňom, že je mŕtvy, si rozdelili tovar, ktorý loď priniesla, medzi sebou. A po 6 mesiacoch ťažkostí a nákladov ocitli sa takí chudobní, že sa im podarilo zachrániť len toľko, ako keď sa začali plaviť, čo im zaplatilo aspoň časť plavby lode. Akoby veci nemohli byť ešte horšie, bol nútený odísť z mesta v najhoršom počasí. Tak síce bol vzdialený od domova len niekoľko námorných míľ, bol skoro na smrť unavený od zimy a od únavy. Hoci vedel, že mu to zaberie niekoľko hodín, bol taký úzkostlivý ohľadom konca svojej cesty, že sa rozhodol pokračovať ďalej. Žiaden dom nebolo vidno na okolí. Jediný prístrešok, ktorý sa mu podarilo nájsť, bol veľký starý dutý strom, kde prečkal v skrčenej polohe celú noc. Tá sa mu zdala najdlhšou, akú kedy zažil. Napriek uťahanosti, zavýjanie vlkov ho udržovalo bdelého. Ale aj keď sa rozvidnelo, nebol na tom oveľa lepšie. Sneh, celú noc padajúci, zasypal všetky cesty a muž nevedel, ktorým smerom sa má vybrať. Po chvíli si urobil nejakú cestičku. A hoci bola spočiatku drsná a klzká a spadol dokonca niekoľkokrát, našiel cestičku medzi stromami a už sa mu kráčalo ľahšie. Ako stále kráčal medzi stromami, ocitol sa pred nádherným zámkom. Obchodníkovi sa zdalo veľmi divné, že žiaden sneh nenapadal na aleju – rovnú cestu lemovanú stromami. Po jej stranách rástli pomarančové stromy pokryté kvetmi a ovocím. Keď prišiel na prvé nádvorie zámku, uvidel schodišťové rameno so schodmi zo vzácneho achátu. Vyšiel hore po nich a prešiel niekoľkými nádherne zariadenými izbami. Príjemne hrejivý vzduch ho oživil a priviedol k lepšej nálade. Pocítil veľký hlad, ale zdalo sa, že v tomto nádhernom, obrovskom paláci nie je nikto, kto by mu mohol ponúknuť niečo na jedenie. Všade kraľovalo hlboké ticho. Napokon, keď už bol unavený od bezduchého prechádzania sa po prázdnych izbách a galériách, zastavil sa v jednej menšej izbe. V krbe horel oheň a blízko vedľa neho bol gauč. Myslel si, že to muselo byť pripravené pre niekoho, kto bol niekde tu nablízku. Tak si sadol, že počká a uvidí, kto by sem mohol prísť. Veľmi skoro však upadol do sladkého hlbokého spánku.

Po niekoľkých hodinách sa prebudil na extrémne veľký hlad. Stále tam bol sám. Ale hneď vedľa gauča našiel malý stôl, na ktorom bola prinesená dobrá večera. Sám nevedel odkiaľ sa tam vzala. Keďže už vyše 24 hodín nič nejedol, nestrácal čas a pustil sa do svojho jedla. Dúfal, že čoskoro bude mať šancu poďakovať svojmu ohľaduplnému hostiteľovi. Ktokoľvek to len môže byť. Ale nikto sa tam zatiaľ neobjavil. Znovu ho premohol spánok. S plným bruchom zaspal veľmi spokojným spánkom, z ktorého, keď sa prebudil, bol úplne osviežený a plný síl. Zase nikde nebolo čo i len známky, že by niekto bol na okolí. Hoci čerstvé jedlá delikátnych a veľmi chutných koláčov, zákuskov a ovocia boli pripravené hneď vedľa gauča na malom stolíku. Bol prirodzene nesmelý, tak mu ticho začalo naháňať hrôzu a strach. Rozhodol sa, že ešte raz poprezerá všetky izby, ale zbytočne. Ani len služobníka nenašiel. V celom paláci nebola ani len známka po živote! Začal uvažovať, čo by mal urobiť. Začal sa zabávať nad myšlienkou pri predstave, že všetko toto bohatstvo, ktoré tu uvidel patrí jemu. A ako to rozdelí medzi svoje deti. Potom odišiel von do záhrady. Síce všade na okolí bola zima, v záhrade slnko jasne svietilo, vtáky spievali, kvety kvitli, vzduch bol lahodný, a pofukoval jemný vánok. Obchodník v extáze po tom, čo všetko videl a počul, povedal si pre seba:

„Všetko toto musí byť určené pre mňa. Pôjdem hneď v túto minútu domov, prinesiem sem svoje deti a podelím sa s nimi o tieto radosti.“

Napriek tomu, že mu bola zima a že bol vyčerpaný, keď sa vrátil do zámku, zobral svojho koňa do stajne a dal ho napojiť a nakŕmiť. Teraz už myslel len na to, že ho osedlá na cestu domov. Vydal sa cestičkou, ktorá viedla do stajní. Vedľa tejto cestičky bol živý plot zo samých ruží po oboch stranách. Obchodník si pomyslel, že nikdy nevidel ani neovoňal také nádherné kvety. Pripomenuli mu svoj sľub, ktorý dal svojej najmladšej dcére, Kráske. Zastal a odtrhol pre ňu jednu ružu. Keď ho zrazu vyľakal čudný hluk spoza neho. Otočil sa a uvidel desivé zviera – Zvera, ktoré sa zdalo byť veľmi nahnevané a povedalo strašným hlasom:

„Kto ti povedal, že môžeš trhať moje ruže? Nebolo dosť toho, čo som pre teba spravil, dovolil ti byť v mojom paláci a bol k tebe láskavý? Toto je spôsob, ako ty ukazuješ svoju vďačnosť? Kradnutím ruží? Tvoja drzosť nezostane nepotrestaná!“ Obchodník vystrašený zúrivými slovami pustil osudnú ružu na zem, hodil sa na zem a zvolal: „Prepáč mi, šľachetný pane. Ja som skutočne vďačný za tvoje pohostinstvo, ktoré bolo také veľkolepé, že som ani len nepomyslel na to, že by si mohol byť urazený takou drobnosťou, akou je vziať si jednu ružu.“ Ale hnev Zvera sa nezmenšil jeho rečou.

„Ty si veľmi dobre pripravený s ospravedlneniami a lichotením,“ zvolal. „Ale to ťa nezachráni od smrti, ktorú si zaslúžiš.“

„Žiaľbohu!“ pomyslel si obchodník, „keby len moja dcéra vedela, že do akého nebezpečenstva ma jej ruža dostala.“

A v zúfalstve začal rozprávať Zverovi všetko svoje nešťastie a dôvod svojej cesty. Nezabudol spomenúť ani Kráskino želanie.

„Kráľovská milosť by sotva mala šancu získať mi prepáčenie pre to, čo ostatné dcéry chceli, aby som im priniesol,“ povedal, „ale myslel som, že smiem vziať aspoň pre Krásku jednu ružu. Veľmi ťa prosím, odpusti mi. Vidíš, že som nechcel nikomu ublížiť.“

Zver na chvíľu pouvažoval. Potom povedal menej zúrivým tónom:

„Odpustím ti pod jednou podmienkou a tou je to, že mi dáš jednu zo svojich dcér.“

„Ach!“ zvolal obchodník. „Keby som bol taký krutý, že by som si vykúpil svoj život za život svojej dcéry, aké ospravedlnenie si mám vymyslieť, aby som ju sem priniesol?“

„Žiadne ospravedlnenie nebude nevyhnutné,“ odpovedal Zver. „Ak príde, musí prísť dobrovoľne. Pod žiadnou inou podmienkou ju nechcem. Zisti, či niektorá z nich je dostatočne odvážna a ochotná zachrániť tvoj život a prísť sem. Vyzeráš byť ako čestný muž. Budem ti dôverovať a pustím ťa domov. Dám ti jeden mesiac na to, aby si prišiel sem s jednou svojou dcérou, nechal ju tu a zachránil si tak svoj život. Ak žiadna z nich nepríde, musíš prísť ty sám. Navždy sa s nimi rozlúčiš a tvoj život bude patriť mne. A nepredstavuj si, že sa predo mnou schováš. Ak nedodržíš svoje slovo, nájdem ťa a prinesiem sem,“ dodal Zver prísne.

Prijal ponuku. Hoci si skutočne nemyslel, že niektorá z jeho dcér by bola ochotná sem prísť, sľúbil, že sa vráti v dohodnutý čas. Potom chcel plný úzkosti konečne opustiť spoločnosť Zvera a popýtal ho o povolenie, aby sa mohol hneď vydať na cestu. Ale Zver mu odpovedal, že môže odísť až nasledujúci deň.

„Zajtra budeš mať pre seba pripraveného koňa,“ povedal. „Teraz choď, zjedz svoju večeru a čakaj na moje príkazy.“

Úbohý obchodník sa cítil viacej mŕtvy ako živý. Išiel späť do svojej izby, kde mu bola na malom stole, prinesenom hneď vedľa krbu s planúcim ohňom, servírovaná tá najchutnejšia večera. Ale bol príliš vystrašený na to, aby mal chuť na jedlo. A iba trochu z jedál ochutnal, lebo sa bál Zvera, keby neposlúchol jeho príkaz. Keď dojedol, počul veľký hluk vo vedľajšej miestnosti, ktorý, ako už vedel, znamenal, že práve k nemu prichádza Zver. Keďže nemohol nijako uniknúť pred jeho návštevou, snažil sa zostať čo najviacej pokojný a neukázať na sebe žiadne obavy. Tak keď sa ho Zver hrubánsky opýtal, či sa dobre navečeral, pokorne odpovedal, že áno a že ďakuje za láskavé pohostenie. Potom ho Zver upozornil, aby si zapamätal ich dohodu a pripravil svoju dcéru presne na to, čo má očakávať.

„Ráno nevstávaj zavčasu,“ dodal, „dokedy neuvidíš slnko na oblohe a nebudeš počuť zvoniť zlatý zvonec. Potom tu pre seba na stole nájdeš raňajky a na nádvorí svojho koňa pripraveného na jazdu. On ťa tiež prinesie späť o mesiac s tvojou dcérou. Šťastnú cestu. Zober ružu Kráske a zapamätaj si svoj prísľub!“

Obchodník bol úplne rád, keď Zver konečne odišiel preč z jeho blízkosti, lebo sa ho veľmi obával. Hoci nemohol zaspať kvôli smutným udalostiam, ktoré mali nasledovať, aj tak si ľahol a prečkal noc. Spal, až dokedy nevystúpilo slnko na oblohu. V zhone zjedol raňajky. Išiel odtrhnúť Kráske ružu. Sadol na koňa, ktorý s ním odcválal tak rýchlo, že veľmi skoro stratil z dohľadu palác. Keď kôň pricválal pred dvere jeho chalupy, mal ešte stále myšlienky obalené v pochmúrnej nálade.

Jeho synovia a dcéry, ktorí boli veľmi znepokojení kvôli jeho dlhej neprítomnosti, sa mu ponáhľali oproti, aby sa s ním stretli. Horlivo sa chceli dozvedieť výsledok cesty. Keďže sedel na vynikajúcom koni a na drahom sedle, predpokladali, že výsledok jednania bol viacej než priaznivý. Spočiatku zatajil pred nimi celú pravdu. Len povedal Kráske, ako jej dal ružu:

„Tu je to, čo si si pýtala, aby som ti priniesol. Radšej ti nebudem hovoriť, čo všetko ma to stálo.“

Toto všetko len zvýšilo ich zvedavosť tak veľmi, že im napokon vyrozprával všetky dobrodružstvá, ktoré zažil od začiatku až do konca. Všetci boli z toho veľmi nešťastní.

Dievčatá nariekali nad svojimi stratenými túžbami. Synovia vyhlásili, že ich otec by sa nemal vrátiť do toho strašného zámku. Že mal by radšej robiť plány na to, ako zabije Zvera, keď si poňho príde. Ale on im pripomenul, že sľúbil, že sa vráti späť. Potom boli všetky dievčatá veľmi nahnevané na Krásku. Povedali jej, že to bola všetko jej chyba a že keby si vybrala niečo praktického, toto by sa nikdy nemuselo stať. Horko si sťažovali, že teraz musia trpieť kvôli jej hlúposti.

Úbohá Kráska bola veľmi skľúčená a tak im teda povedala:

„Naozaj som spôsobila nešťastie. Ale urobila som to úplne v nevinnosti. Kto mohol predpokladať, že pýtať o ružu uprostred leta by mohlo spôsobiť toľko utrpenia? Ale keďže ja som spôsobila zdroj problémov, som to jedine ja, kto by mal za to trpieť. Teda pôjdem s otcom naspäť, aby dodržal svoje dané slovo.“

Spočiatku nikto nechcel ani len počuť o tejto dohode. Jej otec a bratia, ktorí ju veľmi draho ľúbili, vyhlásili, že nič ich nedonúti, aby jej dovolili odísť. Ale ona bola vo svojom rozhodnutí neoblomná. Ako sa blížil čas odchodu, rozdelila svoje malé vlastníctvo medzi svoje sestry. Povedala zbohom všetkému, čo ľúbila. A keď osudný deň prišiel, povzbudila otca a dodala mu odvahy. Vysadli spoločne na koňa a ten ich odniesol naspäť. Viacej sa zdalo, že skôr leteli, ako cválali. Ale tak plynule, že Kráska sa vôbec nebála. Naozaj. Cesta ju tešila, len keby sa nebála toho, čo ju malo čakať na jej konci. Jej otec sa ju stále snažil presvedčiť, aby sa vrátili, ale bezvýsledne. Zatiaľ čo sa rozprávali, nastala noc. Potom, k ich veľkému prekvapeniu, nádherné svetlá začali svietiť vo všetkých smeroch. Skvelé ohňostroje ožiarili oblohu pred nimi. Celý les bol nimi osvetlený. Dokonca bolo i príjemne teplo, i keď predtým bolo dosť chladno. Toto trvalo až dovtedy, dokedy neprišli k príjazdovej ceste lemovanej pomarančovými stromami. Vedľa cesty boli sochy, držiace horiace pochodne. Keď prišli bližšie, uvideli palác, celý osvetlený od strechy až po zem. Jemná hudba hrala po celom nádvorí. „Zver musí byť veľmi hladný,“ povedala Kráska, snažiac sa zasmiať, „keď sa tak veľmi teší z príchodu svojej koristi.“

Ale napriek všetkej úzkosti nedokázala prestať obdivovať všetky tie nádherné veci, ktoré videla.

Kôň zastavil pri spodku schodišťa, ktoré viedlo na terasu. Keď zostúpili z koňa, jej otec ju doviedol do malej izby, v ktorej bol predtým. Našli tam v krbe rozhorený oheň. Stôl bol prestretý delikátnymi jedlami a chutnou večerou.

Obchodník vedel, že toto bolo pripravené pre nich. Kráska, ktorá prešla toľkými miestnosťami a nevidela Zvera, bola o čosi menej vystrašená. Celkom si želala pustiť sa do jedla, lebo po dlhej ceste sa cítila byť veľmi hladná. Ale sotva dojedli, počuli hlučné kroky Zvera, ako sa približoval. Kráska sa pritúlila ku svojmu otcovi v hrôze a v strachu, ktorý bol oveľa väčší, keď uvidela, aký vystrašený bol i on. Keď sa Zver objavil, síce sa triasla pri pohľade naňho, urobila veľké úsilie, aby zakryla svoj strach a teror z neho pred ním a pozdravila ho s veľkým rešpektom.

Toto očividne Zvera potešilo. Ako sa na ňu pozrel, povedal tónom, ktorý by nahnal strach najodvážnejšiemu srdcu, hoci sa nezdal byť nahnevaný:

„Dobrý večer, starý muž. Dobrý večer, Kráska.“

Obchodník bol príliš vystrašený odpovedať, ale Kráska odpovedala sladkým hlasom: „Dobrý večer, Zver.“

„Prišla si dobrovoľne?“ spýtal sa jej Zver. „Budeš tu spokojná a súhlasíš s tým, že tu zostaneš, keď tvoj otec odíde?“

Kráska odpovedala statočne, že je celkom pripravená tam zostať.

„Mám z teba radosť,“ odpovedal Zver. „Keďže si prišla so svojím vlastným súhlasom, smieš zostať. Čo sa týka teba, starý muž,“ dodal, obrátiac sa k obchodníkovi, „zajtra pri východe slnka sa dáš na odchod. Keď zazvoní zvonec rýchlo vstaň, zjedz svoje raňajky, a pred schodišťom nájdeš toho istého koňa, ktorý na teba bude čakať, aby ťa vzal domov. Ale zapamätaj si, už nikdy nesmieš očakávať, že ešte niekedy uvidíš tento palác.“

Potom sa obrátil ku Kráske a povedal jej:

„Zober svojho otca do vedľajšej miestnosti a pomôž mu vybrať všetko, čo si myslíš, že by sa zapáčilo tvojim sestrám a bratom. Nájdeš tam dve truhlice na cestovanie. Naplň ich tak veľmi, ako sa len dá. Je to len kvôli tomu, aby si im poslala niečo vzácne, aby na teba v dobrom spomínali.“

Potom od nich odišiel s pozdravom: „Dovidenia, Kráska. Zbohom, starý muž.“ Hoci Kráska myslela so zdesením na otcov odchod, obávala sa neposlúchnuť príkazy Zvera. Išli teda do vedľajšej miestnosti, ktorá bola plná poličiek a skriniek. Boli veľmi prekvapení bohatstvami, ktoré obsahovali. Bolo tam plno skvelých šiat vhodných pre kráľovnú spolu s ozdobami vhodnými k nim. Keď Kráska otvorila skrinky, bola celkom oslnená krásou šperkov, ktoré ležali v hromadách na každej poličke. Potom, čo si vybrala veľké množstvo, ktoré rozdelila medzi svoje sestry, urobila kopec šiat pre každú zo svojich sestier. Otvorila poslednú skriňu, a tá bola plná zlata.

„Myslím si, otec,“ povedala, „že zlato bude pre teba užitočnejšie. Tak vyberme všetky veci odtiaľ preč a naplňme kufre zlatom.“ Tak aj urobili. Ale čím viacej dali do kufrov, tým sa zdalo, že je tam stále viac a viac miesta. Dali naspäť všetky šperky a šaty, ktoré vybrali. Kráska dokonca pridala oveľa viacej šperkov, ako boli schopní odniesť naraz. Napokon boli kufre také ťažké, a stále neboli plné, že dokonca i slon by mal problém ich odniesť!

„Zver si z nás robí žarty,“ zvolal obchodník. „Musel predstierať, že nám dá všetky tieto vzácne veci, vediac, že nebudeme schopní ich všetky odniesť.“

„Počkajme a uvidíme,“ povedala Kráska. „Nemôžem uveriť, že by nás chcel oklamať. Všetko, čo môžeme urobiť, je že ich zabalíme a necháme pripravené na odnesenie.“

Tak všetko urobili tak, ako sa dohodli, a vrátili sa do malej izby, kde k ich prekvapeniu už boli pripravené raňajky. Obchodník jedol s veľkou chuťou. Zverova štedrosť ho viedla dokonca k tomu, aby uveril, že mu možno čoskoro dovolí prísť naspäť a navštíviť Krásku. Ale ona si bola istá, že jej otec ju opúšťa už navždy. Tak bola veľmi smutná, keď zvon zvučne zazvonil druhýkrát, čo ich upozornilo na to, že sa musia rozlúčiť. Vyšli dolu na nádvorie, kde čakali dva kone. Jeden naložený dvoma lodnými kuframi a druhý pre obchodníka na cestovanie. Netrpezlivo prestupovali z nohy na nohu, ako sa mali rozlúčiť. Obchodník bol nútený ju náhlivo vyobjímať. A ona mu zaželala šťastnú cestu. Ako náhle vysadol na koňa, odišiel preč takým rýchlym tempom, že Kráska ho stratila z dohľadu vo veľmi krátkom čase. Potom začala plakať. Jej kroky ju doviedli naspäť do svojej vlastnej izby. Ale skoro sa cítila veľmi ospalo. Keďže nemala nič lepšieho na práci, ľahla si a okamžite upadla do spánku. Snívalo sa jej, že sa prechádza povedľa potoka, okolo ktorého je stromoradie. Nariekala nad svojím smutným osudom. Keď vtom mladý princ, rúčejší než hocikto, akého dovtedy videla, prišiel k nej a vrúcnym hlasom, ktorý šiel priamo do jej nežného srdca, jej povedal: „Ach, Kráska! Ty vôbec nie si taká nešťastná, ako predpokladáš. Tu budeš odmenená za všetko, čo si bola nútená trpieť hocikde inde. Každé tvoje želanie sa ti tu splní. Len sa ma snaž nájsť. Nezáleží na tom, ako budem zamaskovaný. Ja ťa vrelo ľúbim. A keď ma urobíš šťastným, nájdeš svoje vlastné šťastie. Dôveruj svojmu srdcu tak veľmi, ako si krásna, a budeme mať všetko, čo si len zaželáme.“

„Čo mám urobiť, drahý princ, aby som ťa urobila šťastným?“ spýtala sa Kráska.

„Len buď vďačná,“ odpovedal, „a nedôveruj príliš svojim očiam. A nadovšetko, neopusti ma až dovtedy, dokedy ma neoslobodíš z môjho krutého trápenia.“

Potom si všimla, že sa ocitla v izbe so vznešenou a krásnou dámou, ktorá jej povedala:

„Drahá Kráska, snaž sa neľutovať nič z toho, čo si nechala za sebou a opustila, pretože si bola predurčená k oveľa lepšiemu životu a osudu. Len sa nenechaj oklamať výzormi, ktoré uvidíš.“

Kráske sa jej sny tak veľmi páčili a pozdávali, že sa vôbec nenáhlila z nich prebrať a užívala si krásne snenie. Ale zobudili ju hodiny, ktoré ju dvanásťkrát nežne volali po mene. Potom, keď vstala, našla vedľa seba toaletný stolík so zrkadlom a zásuvkami. Bol tam pripravený so všetkým, čo len mohla chcieť. Keď sa krásne upravila v zrkadle, vo vedľajšej miestnosti našla pre seba pripravený veľký obed z vyberaných jedál. Ale obed netrvá dlho, keď je človek len sám so sebou. Veľmi skoro sa útulne usadila do rohu pohovky a začala rozmýšľať nad očarujúcim princom, ktorého videla vo svojom sne.

„Povedal, že by som ho mohla urobiť šťastným,“ pomyslela si Kráska.

„To sa zdá, že tento strašný Zver ho drží ako zajatca. Ako by som ho mohla vyslobodiť? Lámem si hlavu len nad tým, prečo mi obaja povedali neveriť výzorom? Vôbec tomu nerozumiem. Ale napokon, bol to len sen. Prečo by som sa mala nad tým trápiť? Radšej pôjdem a nájdem niečo, čím sa zabavím.“

Tak vstala a začala skúmať niektoré z veľkého množstva izieb v paláci.

Prvá, do ktorej vstúpila, bola lemovaná zrkadlami. Kráska videla svoj obraz všade, na každej strane, kde sa len pozrela. Pomyslela si, že ešte nikdy nevidela takú roztomilú izbietku. Potom jej zrak uchvátil náramok, ktorý visel na svietniku. Vzala si ho do ruky a k jej veľkému prekvapeniu našla na ňom portrét svojho neznámeho ctiteľa. Presne takého istého, akého videla vo sne. S veľkým potešením si ho navliekla na zápästie. Vošla do galérie obrazov, kde veľmi skoro našla portrét toho istého rúčeho princa v životnej veľkosti. Bol tak dobre namaľovaný, že keď ho pozorne študovala, zdalo sa jej, že sa na ňu láskavo usmieva. Napokon odtrhla svoju pozornosť od obrazu a prešla do ďalšej izby. Táto obsahovala skoro všetky hudobné nástroje pod slnkom. Tu sa jej veľmi zapáčilo. Skúšala na niektoré z nich hrať a spievala pri nich dovtedy, dokedy nebola unavená. Ďalšia izba bola knižnica. Tu našla knihy zo všetkých oblastí, o ktorých len mohla čítať. Zdalo sa jej, že tých kníh je toľko veľa, že celý život by jej nestačil na to, aby prečítala aspoň názvy týchto kníh. Pomaly sa začínalo zotmievať a na krajinu padol súmrak. Voskové sviečky v diamantových a rubínových svietnikoch začínali samé od seba svietiť v každej izbe.

Kráska už bola po dlhom dni veľmi hladná, tak sa vrátila do svojej izbietky, kde práve včas našla pre seba naservírovanú večeru, na ktorú už mala veľkú chuť. Čo ju veľmi trápilo, bolo to, že celý deň nepočula nikoho ani žiaden zvuk. Hoci ju jej otec varoval, že bude celý čas sama, začínala sa už nudiť.

Ale práve počula, ako Zver prichádza. Začala sa triasť a rozmýšľala nad tým, či ju prišiel teraz zjesť.

Avšak vôbec sa nezdal byť zúrivý. Len povedal chrapľavo:

„Dobrý večer, Kráska.“ Ona mu odpovedala veselo a podarilo sa jej zakryť strach, ktorý jej naháňal. Potom sa jej Zver opýtal, že ako si užívala deň. Povedala mu o všetkých izbách, v ktorých bola a čo v nich videla.

Spýtal sa jej i to, že či by bola šťastná v tomto paláci. Kráska odpovedala, že všetko bolo také krásne, že bola by naozaj veľmi šťastná a že si ťažko vie predstaviť lepší život ako tu na zámku. Asi po hodine rozhovoru si Kráska začínala myslieť, že Zver skoro vôbec nie je taký strašný, ako sa o ňom spočiatku domnievala. Potom sa postavil a povedal chrapľavým hlasom:

„Ľúbiš ma, Kráska? Vydáš sa za mňa?“

„Ó! Čo mám povedať?“ zvolala Kráska, lebo sa obávala, že sa Zver nahnevá, keď ho odmietne.

„Povedz – áno, alebo nie. Bez strachu,“ odpovedal jej.

„Ó! Nie, Zver,“ odpovedala Kráska náhlivo.

„Keďže vravíš nie, dobrú noc, Kráska,“ povedal.

Ona mu odpovedala: „Dobrú noc, Zver.“ S veľkou radosťou prišla na to, že ho to nevyprovokovalo k zúrivosti. Keď odišiel, išla veľmi skoro do postele a zaspala hlbokým spánkom. Snívalo sa jej zase o neznámom princovi. Myslela si, že prišiel k nej a povedal jej:

„Ach, Kráska! Prečo si ku mne taká nevľúdna? Mám strach, že budem nešťastný ešte veľmi dlhé dni.“

A potom sa sny menili, ale pôvabný princ figuroval vo všetkých z nich. Keď prišlo ráno, jej prvou myšlienkou bolo pozrieť sa na portrét a zistiť, či to bol určite on. Prišla na to, že zaiste bol.

Toto ráno sa rozhodla, že si bude užívať čerstvý vzduch v záhrade. Slnko hrejivo svietilo a fontánky hrali vo svojom vlastnom rytme. Ale ona chcela v úžase nájsť miesto, ktoré sa jej zdalo také známe zo sna. Práve prišla k potoku, kde myrtové stromy rástli a kde prvýkrát stretla princa vo svojich snoch. To ju donútilo myslieť si viac ako predtým, že on musí byť držaný u Zvera ako väzeň. Keď už bola unavená, vrátila sa naspäť do paláca. Našla tam novú izbu plnú materiálov pre rôzne druhy prác – stuhy na robenie mašličiek a hodvábne vlákna na robenie kytíc. Bola tam i voliéra plná vzácnych vtákov, ktoré boli také krotké, že ako zbadali Krásku, hneď k nej prileteli a sadali jej na plecia a na hlavu.

„Malé drobné stvorenia,“ povedala, „ako si len želám, aby vaša klietka bola blízko mojej izby, aby som často mohla počuť váš spev!“

Len čo to dopovedala, otvorila dvere a ku svojmu potešeniu zistila, že viedli do jej vlastnej izby, hoci si myslela, že tá bola úplne na opačnom konci paláca.

Ako vošla ďalej, našla v izbe oveľa viacej vtákov, papagájov a papagájov kakadu, ktoré vedeli rozprávať a všetky zdravili Krásku po mene. Naozaj ich našla také zábavné, že dva z nich si zobrala do svojej vlastnej izby. Tam sa s ňou rozprávali, zatiaľ čo ona jedla večeru. Potom prišiel Zver. Venoval jej zvyčajnú pozornosť. Spýtal sa jej tú istú otázku ako predtým. Zase dostal zápornú odpoveď, tak jej chrapľavo zaželal dobrú noc a pobral sa na odchod. A Kráska išla do postele snívať zase o záhadnom princovi. Dni sa míňali rýchlo s rôznymi zábavnými činnosťami. Po čase Kráska našla ďalšiu zvláštnu vec v paláci, ktorá ju dosť potešila po tom, čo bola unavená z osamoteného života. Bola tam jedna izba, ktorej doteraz nevenovala žiadnu veľkú pozornosť. Bola prázdna až na to, že pod každým oknom bolo pohodlné kreslo. Na každom okne viseli čierne závesy, ktoré jej bránili vidieť hocičo vonku. Ale druhýkrát, ako vošla do izby, bola trochu unavená, a tak si sadla do jedného z kresiel. Keď zrazu sa hneď závesy odhrnuli na strany a najzábavnejšie predstavenie pre deti sa začalo pred ňou odohrávať. Boli tam tanečníci, farebné svetlá, hudba, herci oblečení v pekných šatoch, a všetko bolo také veselé, že Kráska bola od radosti v extáze. Potom vyskúšala ďalších sedem okien do radu. V každom z nich našla iné prekvapujúce zábavné predstavenie. Tak sa Kráska už nikdy necítila viacej osamotená. Každý večer po večeri ju prišiel pozrieť Zver. Rozprávali sa. Vždy pred odchodom sa jej spýtal hrozným hlasom:

„Kráska, vydáš sa za mňa?“

Už sa zdalo, že Kráska si so Zverom rozumie veľmi dobre a že si ho celkom obľúbila, a tak keď mu povedala: „Nie, Zver,“ on odišiel veľmi smutný. Ale jej šťastné sny s rúčim mladým princom ju nechali čoskoro zabudnúť na Zvera. Avšak jednou vecou, ktorá ju vždy dosť rozrušila bolo, že v sne jej vždy pripomínal, aby neverila výzoru a nechala sa riadiť viacej svojím srdcom ako očami. Plno iných mätúcich vecí, nad ktorými uvažovala, tiež nemohla pochopiť.

Tak všetko sa odohrávalo v zabehaných koľajach po dlhý čas. Až napokon, akokoľvek bola Kráska šťastná, začala túžiť po tom, že znovu uvidí svojho otca, bratov a sestry. Jeden večer, ako ju Zver videl vyzerať veľmi smutnú, spýtal sa jej, že čo je vo veci. Kráska sa ho už prestala obávať. Teraz už vedela, že bol veľmi nežný, napriek zúrivému pohľadu a strašnému hlasu. Tak odpovedala, že by chcela vidieť svoj domov ešte raz. Ako to Zver počul smutne ho to zarmútilo a nešťastne zaplakal.

„Ach! Kráska, ty máš také tvrdé srdce, že necháš nešťastného Zvera osamote? Čo chceš viacej, aby som ťa spravil ešte šťastnejšou? Je to preto, že ma nenávidíš a že chceš uniknúť?“

„Nie, drahý Zver,“ odpovedala Kráska mäkkým hlasom. „Nie je pravda, že by som ťa nenávidela. Bolo by mi veľmi ľúto, keby som ťa už nikdy neuvidela. Len túžim znovu  uvidieť svojho otca. Len ma nechaj odísť na dva mesiace. Ja ti sľubujem, že potom sa vrátim a zostanem s tebou po zvyšok svojho života.“

Zver, ktorý smutno vzdychal, zatiaľ čo hovorila, teraz odpovedal:

„Nedokážem ti odmietnuť, čokoľvek si len zažiadaš. Aj keby ma to malo stáť život. Vezmi štyri kufre, ktoré nájdeš vo vedľajšej izbe hneď vedľa tvojej. Naplň ich so všetkým, čo si len želáš vziať so sebou. Ale zapamätaj si svoj sľub a príď späť po dvoch mesiacoch. Ak neprídeš načas, budeš to ľutovať, lebo nájdeš svojho verného Zvera mŕtveho. Nepotrebuješ žiaden voz, aby ťa priviezol naspäť. Len povedz zbohom všetkým svojim bratom a sestrám večer predtým, ako budeš chcieť odísť. Tu máš prsteň. A predtým ako pôjdeš do postele, len otoč prsteňom okolo prsta a povedz rozhodne: „Želám si ísť späť do zámku a znovu vidieť svojho Zvera.“ Dobrú noc, Kráska. Ničoho sa neboj, spi pokojne a zanedlho uvidíš znovu svojho otca.“

Ako náhle zostala Kráska samotná, poponáhľala sa naplniť kufre všetkými výnimočnými a vzácnymi vecami, ktoré videla okolo seba. A len vtedy, keď už bola unavená nakladaním vecí do kufrov, sa zdali byť plné.

Potom odišla do postele, ale sotva mohla zaspať od radosti. A keď sa jej to napokon podarilo, začalo sa jej snívať o svojom milovanom princovi. Bola zarmútená, ako ho videla ležať na trávnatom brehu rieky smutného, vyčerpaného a sotva pri vedomí.

„Čo sa deje?“ zvolala.

Pozrel na ňu vyčítavo a povedal jej:

„Ako sa ma môžeš pýtať? Si krutá. Nenechávaš ma tu náhodou istej smrti?“

„Ach! Nebuď taký žalostný,“ zvolala Kráska. „Idem iba uistiť svojho otca, že som v bezpečí a šťastná. Sľúbila som Zverovi lojálne, že sa vrátim späť. On by zomrel od žiaľu, kebyže nedodržím svoje slovo!“

„A či tebe na tom záleží?“ povedal princ. „Určite ti to je jedno, všakže?“

„Nie! Skutočne. Bola by som veľmi nevďačná, keby mi nezáležalo na takom láskavom Zverovi,“ zvolala Kráska rozhorčene. „Radšej by som zomrela, aby som ho zachránila od utrpenia. Uisťujem ťa, že to nie je jeho chyba, že je taký škaredý.“

Práve vtedy ju zvláštny zvuk zobudil. Niekto rozprával nie veľmi ďaleko od nej. Ako otvorila oči, prebudila sa v izbe, ktorú predtým nikdy nevidela a ktorá nebola taká nádherná, ako tie, na ktoré bola zvyknutá vo Zverovom paláci. Kde by len mohla byť? Vstala a náhlivo sa obliekla. Potom uvidela kufre, ktoré zabalila večer predtým. Tiež boli všetky v tej izbe. Zatiaľ čo rozmýšľala, akým kúzlom ju Zver aj s kuframi premiestnil na toto zvláštne miesto, začula hlas svojho otca. Ponáhľala sa do vedľajšej miestnosti a pozdravila ho radostne. Jej bratia a sestry boli udivený nad jej výzorom. Už nikdy neočakávali, že ju znovu uvidia, tak otázkam nebolo konca kraja. Ona sa tiež dosť veľa napočúvala toho, že čo sa im všetko prihodilo, zatiaľ čo bola preč od cesty ich otca domov. Ale keď počuli, že ich prišla pozrieť iba na krátky čas a že potom bude musieť odísť do Zverovho paláca navždy, hlasno začali nariekať. Napokon sa Kráska opýtala svojho otca, že čo by si mohol myslieť o jej zvláštnych snoch a prečo ju princ stále prosí neveriť výzorom. Po dlhom uvažovaní jej odpovedal: „Ty mi sama hovoríš, že Zver, síce je veľmi hrozivý, miluje ťa preveľmi a zaslúži si tvoju lásku a vďačnosť za nežnosť a láskavosť, ktorú ti poskytuje. Myslím, že princ musí mať na mysli, aby si rozumela, že máš Zverovi odvďačiť tak, ako si želá od teba aj napriek jeho škaredosti.“

Kráska si nevedela pomôcť, ale zdalo sa jej to veľmi pravdepodobné. Stále však pri myšlienke na princa, takého rúčeho a k svetu, necítila ku Zverovi až takú veľkú blízkosť, aby sa zaňho vydala. V každom prípade, za dva mesiace sa nevedela rozhodnúť. Ale už ju zunovala prítomnosť a potešenie zo spoločnosti sestier. Hoci boli teraz bohatí, žili znovu v meste a mali plno všelijakého príslušenstva, Krásku tu už nič veľmi netešilo. Často myslela na palác, kde bola taká šťastná. Hlavne to ju trápilo, že doma nikdy nemala tie krásne sny o princovi ako v paláci. Tak sa bez neho cítila veľmi smutno.

Potom jej sestry. Zdalo sa, že si celkom zvykli na život bez nej. Trochu sa jej i zdalo, akoby im niekedy i trochu zavadzala. Tak by ani veľmi neľutovala, ak by odišla i skôr ako po dvoch mesiacoch. Ale zdržala sa kvôli svojmu otcovi a bratom, ktorí ju úpenlivo prosili, aby zostala čo najdlhšie. Dokonca sa jej zdalo, že by za ňou veľmi žialili čo i len pri myšlienke na jej odchod. To jej bralo odvahu, aby im povedala zbohom. Každé ráno, keď vstala, sa rozhodla, že večer otočí prsteňom a povie tú vetu, ktorá ju v noci prenesie do paláca. Keď prišla noc, vždy to však odložila na ďalší večer. Až napokon mala veľmi pochmúrny sen, ktorý jej pomohol rozhodnúť sa. Zdalo sa jej, že sa túla po opustenej cestičke v záhrade paláca. Keď zrazu počula veľké stonanie, ktoré, ako sa zdalo, prichádzalo spoza kríkov, ktoré zakrývali vchod do jaskyne. Rýchlo sa tam bežala pozrieť, že čo to môže byť. Našla tam Zvera vystretého na boku. Očividne zomieral. Mierne si vyčítala, že ona je príčinou jeho utrpenia. V tom istom momente majestátna pani sa zjavila a povedala jej vážne:

„Ach! Kráska, prišla si práve včas zachrániť jeho život. Pozri sa, že čo sa stáva, keď ľudia nedodržia svoje sľuby! Ak sa omeškáš čo len o jeden deň, nájdeš ho mŕtveho.“

Kráska bola taká vystrašená svojím snom, že hneď ráno oznámila svoj úmysel ísť zaraz naspäť. Ten istý večer povedala zbohom svojmu otcovi a všetkým svojim bratom a sestrám. A hneď ako bola v posteli, otočila prsteňom na prste a rozhodne povedala: „Želám si ísť späť do svojho paláca a znovu vidieť svojho Zvera,“ presne tak, ako jej bolo povedané, aby urobila.

Potom okamžite zaspala. Zobudila sa len, keď počula, ako ju budia hodiny melodickým hlasom dvanásťkrát: „Kráska, Kráska,…“, čo jej hneď prezradilo, že je znovu v paláci. Všetko bolo tak, ako predtým. Jej vtáky boli šťastné, že ju vidia. Ale Kráska si myslela, že nikdy nezažila taký dlhý deň, pretože úzkostlivo chcela vidieť znovu Zvera. Zdalo sa jej, že čas večere nikdy nepríde.

Ale keď mala byť večera a Zver sa vôbec neukázal, bola skutočne vystrašená. Snažila sa dlho začuť jeho kroky a veľmi dlhý čas naňho čakala. Rozbehla sa do záhrady, že ho pohľadá. Úbohá Kráska behala hore – dole uličkami, chodníkmi a alejami. Volala naňho, no márne. Nikto jej neodpovedal. Nemohla po ňom nájsť ani stopu. Až napokon, celkom unavená zastala, že si na chvíľu odpočinie. Uvidela, že stojí pri tienistej cestičke zo svojho sna. Ponáhľala sa ňou. Istotne tam niekde musí byť jaskyňa. Našla ju a pri nej ležal Zver. Myslela si, že spí. Celkom rada, že ho našla, pribehla k nemu a začala ho hladkať po hlave. Ale k jej hrôze, on sa vôbec nehýbal ani neotvoril oči.

„Ó! Nie! On je mŕtvy. A všetko je to moja vina,“ povedala Kráska a horko zaplakala.

Ale potom, ako naňho znovu pozrela, si všimla, že dýcha, čo sa jej veľmi zapáčilo. Náhlivo priniesla trochu vody z blízkej fontánky. Pokropila ho po tvári. A k jej veľkému prekvapeniu sa predsa len prebral k životu.

„Ó! Zver, ty si ma vystrašil!“ zvolala. „Nikdy by som nevedela, ako veľmi ťa ľúbim. Až do teraz, keď som sa obávala, že je už príliš neskoro zachrániť tvoj život.“

„Skutočne dokážeš ľúbiť také strašné stvorenie, ako som ja?“ spýtal sa Zver mierne. „Ach! Kráska, prišla si práve včas. Zomieral som, pretože som si myslel, že si zabudla na svoj sľub. Ale choď teraz naspäť dovnútra. Znovu ťa uvidím tu a tam.“

Kráska, ktorá očakávala, že sa na ňu možno nahnevá, bola uistená jeho nežným hlasom jeho láskavosťou. Keď sa vrátila do paláca, večera už na ňu čakala. Po večeri prišiel Zver ako zvyčajne. Rozprávali sa o čase, ktorý strávila so svojím otcom. Spýtal sa jej, či bola šťastná doma a či boli všetci radi, že ju znova stretli.

Kráska mu odpovedala zdvorilo. A dosť si užívala, ako mu vysvetľovala všetky detaily o tom, ako sa jej darilo. Keď prišiel čas, aby odišiel, znovu sa jej spýtal tak, ako toľkokrát predtým: „Kráska, vydáš sa za mňa?“

Ona mu jemne odpovedala: „Áno, drahý Zver.“

Ako to dopovedala, veľká žiara svetiel sa vymrštila pred oknami do vzduchu. Ohňostroje praskali, zbrane slávnostne strieľali a nad príjazdovou cestou lemovanou pomarančovými stromami bolo žiarivými písmenami na oblohe napísané: „Nech dlho žije princ a jeho nevesta.“

Kráska sa obrátila ku Zverovi s tým, že čo to všetko má znamenať. Zistila, že zmizol a na jeho mieste stál jej dlho milovaný princ zo snov! V tom istom momente bolo počuť na terase, že prišiel voz. Zakrátko vstúpili do izby dve dámy. Jednu z nich Kráska hneď rozpoznala ako vznešenú dámu, ktorú videla vo svojich snoch. Ďalšia bola taká majestátna a kráľovsky vyzerajúca, že Kráska nevedela, ktorú má skôr pozdraviť.

Ale tá, ktorú už poznala, povedala svojej spoločníčke:

„Nuž, kráľovná, toto je Kráska, ktorá mala takú odvahu, že zachránila tvojho syna od strašného zakliatia. Oni ľúbia jeden druhého a iba tvoj súhlas k ich sobášu je potrebný na to, aby boli úplne dokonale šťastní.“

„Súhlasím s celým mojím srdcom,“ zvolala kráľovná. „Ako sa ti len niekedy budem môcť dostatočne poďakovať, roztomilé krásne dievča, za to, že si priviedla môjho syna do jeho pôvodnej prirodzenej podoby?“

Potom láskyplne objala Krásku a princa, ktorý zatiaľ zdravil vílu a prijímal od nej blahoželanie.

„Teraz,“ povedala víla Kráske, „predpokladám, že by si chcela poslať po svojich bratov a sestry na tancovačku na svojej svadbe?“

A tak aj urobili. Svadba sa oslavovala hneď nasledujúci deň s čo najväčšou nádherou. A Kráska a princ žili spolu šťastne navždy až doteraz, ak náhodou nepomreli.

[@ La Belle et la Bete. Par Madame de Villeneuve.]