1*12*012 Princezná chyžná **(5,2k)

 29. Princezná chyžná  **(5,2k)

Kde bolo, tam bolo, pred dávnymi časmi žil kráľ, ktorý mal veľa synov. Nevieme presne, koľko ich bolo, ale najmladší z nich nechcel zostať pokojne doma a bol rozhodnutý ísť do sveta a vyskúšať svoje šťastie. Po dlhom čase bol kráľ predsa len donútený dať mu svoje povolenie odísť. Keď cestoval niekoľko dní, prišiel k domu jedného obra. Zamestnal sa uňho ako služobník. Ráno musel ísť obor so svojím stádom kôz na pastviny. Ako odchádzal, povedal kráľovmu synovi, aby vyčistil stajne. „A potom, ako to urobíš, dnes už nemusíš robiť viacej roboty, lebo si prišiel k láskavému pánovi, na čo skoro prídeš. Ale čo ti dám urobiť, musí byť urobené dobre a dôkladne. V žiadnom prípade však nesmieš ísť do iných izieb okrem tej, v ktorej si spal minulú noc. Avšak ak tak predsa len urobíš a neposlúchneš ma, pripravím ťa o tvoj život.“

„Nuž istotne, on by mal byť dobrý pán!“ povedal si princ. Ako sa prechádzal po izbe hore a dole, pohmkával si a pospevoval, lebo si myslel, že bude mať plno času vyčistiť stajne. „Ale mohlo by byť zábavné a zaujímavé pozrieť sa alebo aspoň sa mrknúť tiež do ďalších izieb,“ pomyslel si princ. „Určite tam musí byť niečo, čoho sa obáva, žeby som bol uvidel, keď mi nedovolil ísť do tých izieb.“ Tak vošiel do prvej izby. Vriaci kotol visel z plafónu. Niečo v ňom vrelo, ale princ nevidel žiaden oheň pod ním. „Čudujem sa nad tým, čo je v ňom,“ pomyslel si. Namočil kúsok svojho vlasu do hrnca a vlas sa premenil na meď. „To je zvláštna polievka. Keby to niekto ochutnal, jeho hrdlo by sa premenilo na meď,“ pomyslel si mladík. Potom odišiel do vedľajšej miestnosti. Tam tiež visel vriaci kotol zo steny. Vrelo to v ňom a bublalo, ale tiež žiaden oheň nebol pod ním. „Tiež vyskúšam, čo je v ňom zač,“ povedal princ. Zobral kúsok vlasu a ponoril ho do vriacej zmesi. Keď ho vytiahol bol celý strieborný. „Taká drahá polievka nie je v celom paláci môjho otca,“ povedal princ, „ale všetko závisí od toho, ako to chutí.“ Potom odišiel do tretej miestnosti. Tam tiež visel zo steny vriaci kotol. Vrelo to v ňom takisto, ako i v ostatných dvoch. Princ vyskúšal to potešenie zistiť aj to, čo je v tomto hrnci. Zobral kúsok vlasu a namočil ho do zmesi. Keď ho vytiahol sa celý žiarivo trblietal a bol pozlátený. „Niektorí hovoria – od zlého k horšiemu, či z dažďa pod odkvap,“ povedal princ, „ale toto je stále lepšie a lepšie. Keď tu sa varí zlato, čo sa môže variť tam vedľa?“ Bol rozhodnutý sa ísť pozrieť i do štvrtej miestnosti. Otvoril dvere, ale žiaden vriaci kotol tam nebol. Bola tam lavička, na ktorej sedelo pekné dievča, ktoré vyzeralo ako kráľova dcéra. No ktokoľvek to bol, bola taká krásna, že princ nevidel žiadnu jej podobnú, ktorá by sa jej v kráse vyrovnala.

„Ó! Nebesá! Čo tu ty robíš?“ povedala tá, čo sedela na lavičke.

„Včera som tu zobral miesto služobníka,“ povedal princ.

„Radšej si nájdi lepšie miesto, ako slúžiť tu,“ povedala mu.

„Ó, ale ja si myslím, že mám láskavého pána,“ povedal princ. „Dnes mi nedal ťažkú prácu urobiť. Keď vyčistím stajne, budem s prácou hotový.“

„Áno, ale ako si myslíš, že to urobíš?“ spýtala sa ho. „Ak to vyčistíš tak ako iní ľudia, desať vidiel nečistôt sa ti nahromadí v stajni za každé vyhodené vidly senáže. Ale ja ťa naučím, ako to urobiť. Musíš otočiť vidly hore nohami a pracovať s rúčkou. Potom sa všetka nečistota odprace na jeden raz.“

„Áno. Dobre. Počúvnem to,“ povedal princ. Potom zostal sedieť tam, kde bol celý deň. Veľmi skoro sa dohodli, že by sa spolu radi zosobášili, princ a kráľova dcéra. Tak prvý deň sa mu nezdala byť dlhá služba u obra. Ale keď sa blížil večer, mu povedala, že by bolo lepšie, keby išiel čistiť stajne predtým, ako sa vráti domov obor. Keď tam prišiel, chcel vyskúšať, či to, čo mu hovorila, je pravda. Tak začal pracovať rovnakým spôsobom, ako videl robiť stajníkov  v stajniach svojho otca. Veľmi skoro si však uvedomil, že je to zbytočná námaha. Lebo pracoval tak len chvíľu a už bolo sotva nejaké miesto na státie v stajni. Tak urobil tak, ako ho princezná bola naučila. Obrátil vidly hore nohami a pracoval s rúčkou. V momente, akoby žmurknutím oka, bola stajňa čistá, ako keby ju niekto vydrhol dočista. Keď tak urobil, išiel späť do izby, v ktorej mu obor dovolil prebývať. Tam chodil hore—dole po dlážke. A začal si pohmkávať a pospevovať.

Potom prišiel domov obor so stádom kôz. „Vyčistil si stajne?“ spýtal sa obor.

„Áno, teraz sú čisté a útulné, pane,“ povedal kráľov syn.

„Idem sa na to podívať,“ povedal obor a išiel popozerať stajne, ale všetko bolo tak, ako povedal princ.

„Ty si určite hovoril s mojou majsterkou chyžnou, pretože to, ako vyčistiť stajne, by nikdy nemohlo prísť z tvojej vlastnej hlavy.“

„S vašou majsterkou chyžnou? Kto by to len mohol byť, pane?“ povedal princ, snažiac sa vyzerať tak hlúpo ako osol. „Rád by som ju spoznal, ak tu niekde je.“

„Nuž, čoskoro ju spoznáš,“ povedal obor.

Na druhý deň ráno obor musel ísť znovu pásť stádo svojich kôz, tak povedal princovi, že v ten deň mu musí priviesť jeho koňa, ktorý bol na horskej strane, a že potom, keď to spraví, bude mať voľno po zvyšok dňa, „Lebo si prišiel k dobrému pánovi, sám na to prídeš,“ znovu mu povedal obor. „Ale nechoď do žiadnej z izieb, ako som ti hovoril včera, lebo inak ti vykrútim krk,“ povedal mu a potom odišiel preč so svojím stádom kôz.

„Áno, naozaj si veľmi dobrý pán,“ povedal princ a pomyslel si: „ale aj tak pôjdem dovnútra a porozprávam sa s pánovou princeznou. Možno zanedlho bude radšej mojou princeznou ako jeho.“

Tak išiel za ňou. Tá sa ho opýtala, že akú prácu mu dal obor na dnes urobiť.

„Ó! Nie veľmi nebezpečnú prácu. Mne sa páči. Ja ju zľahka urobím,“ povedal kráľov syn. „Iba musím ísť na horskú stranu po jeho koňa.“

„Nuž, ako si predstavuješ, že to urobíš?“ spýtala sa ho pánova princezná.

„Ó! To nie je veľké umenie odcválať na koni domov,“ povedal kráľov syn. „Myslím, že som už predtým jazdil na oveľa rýchlejších koňoch, ako je tento.“

„Áno, ale to nie je až taká ľahká vec odcválať na tomto koni domov,“ povedala jeho pánova princezná. „Ale ja ťa naučím, ako to urobiť. Keď prídeš blízko neho, oheň sa vyženie z jeho nozdier ako plamene na borovicovej horiacej pochodni, preto buď veľmi opatrný. Zober si uzdu, ktorá visí tamto na dverách. Švihni ho ňou trochu po papuli a potom bude taký krotký, že s ním môžeš robiť, ako sa ti zapáči.“ Povedal, že si to uchová v pamäti. Potom znovu sedel celý deň s pánovou princeznou. Rozprávali a debatovali nielen o jednej veci, ale i o plno ďalších. Ale prvá a posledná vec, o ktorej sa teraz rozprávali bolo, že akí šťastní by boli, keby sa mohli spolu zosobášiť a dostať sa preč od obra. Princ by aj bol zabudol ísť na horskú stranu pre koňa, keby mu nepripomenula princezná majsterka chyžná, ako sa večer blížil, že už by bolo lepšie, keby išiel priviesť koňa predtým, ako príde obor. Tak tak urobil. Zobral uzdu, ktorá visela na dverách na háku a už si aj svižne vykračoval na horskú stranu. Netrvalo dlho a zbadal koňa. Oheň a červené plamene mu šľahali von z jeho nozdier. Ale mládenec opatrne čakal na svoju príležitosť. A práve, keď bol oproti nemu rozbehnutý a priblížil sa, tak ho šľahol trochu uzdou po čeľusti. Kôň zostal stáť tak pokojne, ako jahňa. A už neboli žiadne ťažkosti ho priviesť domov do stajne. Potom išiel princ znovu späť do svojej izby. A tam si začal pohmkávať a pospevovať.

Keď nadišiel večer, prišiel obor domov. „Priviedol si mi koňa späť z horskej strany?“ spýtal sa.

„To som urobil, pán môj. Bolo to úžasné jazdiť na tom koni, ale pricválal som s ním rovno domov a hneď som ho dal do stajne,“ povedal princ.

„Už to aj idem skontrolovať,“ povedal obor a odišiel do stajne. Ale kôň tam stál presne tak, ako povedal princ. „Ty si sa určite rozprával s princeznou majsterkou chyžnou, lebo na to, ako sem priviesť koňa, by si nikdy nebol býval prišiel z vlastnej hlavy,“ znovu mu povedal obor.

„Pán môj, včera si mi hovoril o tejto princeznej a dnes o nej znovu hovoríš. Ach! Nech ťa nebesá žehnajú, pane, ale prečo mi ju neukážeš? Bolo by mi potešením ju stretnúť,“ povedal princ, ktorý zase predstieral, že je sprostý a hlúpy a že o nej nevie.

„Ó! Stretneš sa s ňou veľmi skoro,“ povedal obor.

Na tretí deň ráno obor musel znovu ísť pásť svoje kozy na pasienky. „Dnes musíš ísť do podzemia a priniesť mi dane,“ povedal princovi. „Keď toto urobíš, môžeš oddychovať po zvyšok dňa. Aspoň vidíš ku akému nenáročnému pánovi si prišiel,“ a potom odišiel preč.

„Nuž, akokoľvek ľahké úlohy mi dávaš, teraz si mi dal veľmi ťažký hlavolam do hlavy. Ako túto prácu len urobím?“ pomyslel si princ. „Musím zase nájsť princeznú. Ty hovoríš, že je tvoja, ale napriek tomu by mi hádam vedela poradiť i tento raz, ako mám urobiť aj túto prácu,“ a tak sa rozhodol znovu ísť za ňou a vyhľadať ju. Tak keď sa ho princezná majsterka chyžná spýtala, že akú prácu mu dal na dnešný deň, povedal jej, že má ísť do podzemia vybrať dane.

„Ako si predstavuješ to urobiť?“ spýtala sa ho pánova princezná.

„Ó! To mi ty musíš povedať, drahá princezná,“ povedal princ, „pretože ja som nikdy nebol v podzemí. Keby som aj poznal cestu do podzemia, neviem koľko mám vypýtať za dane.“

„Ó! Ja ti hneď poviem. Musíš ísť ku kameňu, ktorý je pod horským hrebeňom. Zober si tamtú palicu, ktorá je v kúte, a zaklop ňou na skalnatú stenu,“ povedala princezná chyžná. „Potom niekto, kto sa bude trblietať ako od ohňa, vyjde von. Povedz mu, akú záležitosť si prišiel vybaviť. Keď sa ťa opýta, koľko chceš, povedz mu, že toľko, koľko dokážeš uniesť.“

„Dobre, budem si to dobre uchovávať v pamäti,“ potom si prisadol k princeznej a sedel tam, až dokedy sa nezačalo zvečerievať. Sedel by tam rád až doteraz, keby mu princezná nepripomenula, že už je najvyšší čas, aby išiel po dane, aby to stihol do príchodu obra.

Tak sa vydal na cestu a urobil presne to, čo mu pánova princezná povedala. Prišiel ku skalnatej stene. Mal so sebou palicu, ktorou o ňu zaklopal. Potom vyšiel odtiaľ jeden muž žiariaci od ohňa tak veľmi, že iskry mu lietali aj z očí, aj z nosa. „Čo chceš?“ povedal.

„Prišiel som od obra, ktorý požaduje od vás daň,“ povedal kráľov syn.

„Koľko toho chceš?“ spýtal sa ho tamten.

 „Žiadam len toľko, koľko som schopný odniesť so sebou,“ povedal princ.

„Je dobré od teba, že si nežiadal o nakládku na koňa,“ povedal ten, čo vyšiel spoza kameňa. „Ale teraz poď so mnou do vnútra.“

Princ vošiel dnu. Aké len veľké množstvá zlata a striebra tam videl! Uprostred hory ležali drahé vzácne kamene a kamienky na kopách ako na skládke odpadu. Zobral náklad, ktorý bol taký veľký, ako dokázal uniesť. A s tým odišiel svojou cestou. Večer, keď obor prišiel z pasienkov s kozami, princ bol už vo svojej komnate a znovu si pohmkával a pospevoval tak, ako predchádzajúce dva večery.

„Bol si po daň?“ spýtal sa obor.

„Áno, bol som, pán môj,“ povedal princ.

„Kam si to teda položil?“ spýtal sa obor.

„Vrece zlata je práve tam na lavičke,“ povedal princ.

„Pôjdem to pozrieť,“ povedal obor. Prišiel k lavičke, kde stálo veľké vrece, a bolo také plné, že keď ho obor rozviazal, trochu zlata a striebra sa z neho vysypalo.

„Ty si sa určite rozprával s mojou princeznou!“ povedal obor. „Ak si tak spravil, tak ti vykrútim krk.“

„Pánova princezná?“ povedal princ. „Včera mi môj pán hovoril o princeznej. Dnes o nej hovorí znovu. Takisto ako i v prvý deň. Želám si, aby som ju videl na vlastné oči,“ povedal.

„Áno, áno. Počkaj do zajtra,“ povedal obor, „a potom ťa ja sám k nej zavediem.“

„Ach! Pán môj, ďakujem, ale ty si zo mňa len žarty robíš,“ povedal kráľov syn.

Na druhý deň ho obor zobral k princeznej majsterke chyžnej. „Teraz ho zabi a uvar ho vo vriacom kotle. Keď budeš mať vývar z neho hotový, daj mi vedieť,“ povedal obor. Potom si ľahol na lavicu a zaspal. Skoro okamžite začal chrápať tak, že to znelo ako hromy na kopcoch.

Pánova princezná zobrala nôž a trochu ním porezala princovi malíček. Len toľko, aby tri kvapky krvi kvapli na stoličku. Potom zobrala všetko staré oblečenie a handry, obnosené topánky a rôzny odpad, ktorý jej prišiel pod ruku, a položila to do visiaceho kotla, aby sa to v ňom uvarilo. Potom naplnila malú truhlicu zlatým prachom. Dala do nej hrudku soli a vodnú fľašku, ktorá visela na dverách. Zobrala so sebou aj zlaté jablko a dve zlaté kurence. Potom pánova princezná a kráľov syn utiekli čo najväčšou rýchlosťou, ako len mohli. Až napokon prišli až k moru. Tam bol prístav. Nalodili sa na loď, ktorú sa im tam podarilo zohnať a plávali ňou ďaleko preč.

Teraz, keď obor spal už dosť dlhý čas, začal sa naťahovať na lavici, na ktorej ležal. „Už to bude vrieť?“ spýtal sa.

„Ešte to len začína vrieť,“ povedala prvá kvapka krvi na stoličke.

Tak obor pokračoval vo svojom spánku. A spal po dlhý, dlhý čas. Potom sa začal znovu trochu hýbať. „Bude to už teraz hotové?“ spýtal sa, ale ani tentokrát sa viac neotočil ako predtým, len sa pomrvil na lavičke, lebo bol ešte stále napoly ospalý.

„Napoly uvarené!“ povedala druhá kvapka krvi. Obor zase uveril, že to bola znovu panská princezná, tak sa len otočil na lavici a spal ďalej. Keď spal znovu po veľa hodín, začal sa hýbať a naťahovať. „Je to už uvarené?“ spýtal sa.

„Už je to celkom pripravené,“ povedala tretia kvapka krvi. Potom sa obor posadil a začal si pretierať oči, ale nevidel nikoho, kto sa s ním rozprával. Tak zavolal na svoju princeznú chyžnú, ale nikto mu neodpovedal.

„Ach! Dobre, na chvíľu si odbehla,“ pomyslel si obor. Zobral lyžicu a prišiel k vriacemu kotlu ochutnať. Tam však nebolo nič iné len staré handry, obnosené topánky a také rôzne bezcenné braky. Všetko to bolo zvarené spolu dokopy, takže nevedel povedať, že či je to ovsená kaša či hustá polievka. Keď to uvidel, pochopil, že čo sa stalo. Dostal takú veľkú zúrivosť, že sotva vedel o tom, čo robí. Odišiel preč za princom a princeznou majsterkou chyžnou tak rýchlo, že až vietor hvízdal za ním. Zanedlho prišiel k vode, ale nevedel sa dostať cez ňu. „Nuž dobre, hneď nájdem na to riešenie, len musím zavolať môjho riečneho pijana,“ povedal obor a zavolal ho. Tak jeho riečny pijan si ľahol k moru a vypil jeden, dva, tri dúšky vody. Voda tým pádom v mori klesla tak nízko, že obor uvidel panskú princeznú a princa na mori v ich lodi. „Teraz musíš vyhodiť do mora hrudku soli,“ povedala pánova princezná. Princ tak urobil a krížom cez more vyrástla taká veľká vysoká hora, že obor nemohol cez ňu prejsť. Riečny pijan vody tiež už nevládal vypiť viacej vody. „Nuž dobre. Však s tým si tiež nejako poradím,“ povedal obor. Tak si zavolal svojho prevŕtavača kopcov, ktorý sa prevŕtal cez kopec, takže riečny vodný pijan mohol zase piť vodu z mora. Ale ako bola spravená diera cez kopec, pánova princezná povedala princovi, že aby kvapol dve kvapky z fľaše do mora. A keď tak urobil, more bolo okamžite znovu plné vody. Predtým, ako sa poriadne napil vody z mora riečny pijan, aby ho vysušil, sa im podarilo dostať na breh a boli v bezpečí. Tam sa rozhodli, že pôjdu k princovmu otcovi. Ale princ by v žiadnom prípade nedovolil, aby tam panská princezná kráčala pešo, pretože to považoval za nevhodné aj pre ňu, aj preňho ísť pešo.

„Vieš čo, počkaj aspoň chvíľku, veľmi krátky čas, zatiaľ čo prídem domov a privediem z otcových stajní sedem koní,“ povedal. „Nie je to ďaleko odtiaľto. Nebudem dlho preč, ale nenechám moju zasnúbenú nevestu ísť do paláca pešo.“

„Ó! Nie, nechoď. Pretože ak pôjdeš domov do kráľovho paláca, ty na mňa zabudneš. Ja to predvídam.“

„Ako by som mohol zabudnúť? Veď sme pretrpeli toľko zla spolu a milujeme sa skutočnou veľkou láskou,“ povedal princ a trval na tom, že pôjde domov pre koč so siedmimi koňmi. Ona mala naňho čakať pri morskom pobreží. Pánova princezná mu musela ustúpiť, pretože bol úplne rozhodnutý, že to urobí. „Ale keď prídeš domov, nesmieš si dávať načas každého zdraviť, ale choď rovno do stajne, zober kone, zapoj ich do koča a vráť sa čo najrýchlejšie, ako len môžeš. Všetci prídu k tebe a budú chcieť vedieť, ako sa ti darilo, ale ty sa musíš správať, ako keby si ich nevidel. A v žiadnom prípade nič neochutnávaj, lebo privedieš na nás veľké utrpenie,“ povedala a on jej to sľúbil.

Ale keď prišiel domov do kráľovského paláca, jeden z jeho bratov sa práve išiel ženiť. A nevesta a všetci jej najbližší priatelia a príbuzenstvo prišli do paláca. Tak sa všetci v zástupe tlačili okolo neho. Pýtali sa ho na toto, na tamto, na všelijaké veci a chceli, aby išiel s nimi, ale on sa správal, ako keby ich nebol videl. Odišiel priamo do stajne. Vyviedol odtiaľ kone a začal ich zapriahať. Keď videli, že nemohli nijakým spôsobom presadiť uňho svoj názor, prišli von za ním s mäsom a nápojom a s najlepším, čo pripravili na svadbu. Princ odmietol sa hocičoho čo i len dotknúť. Nerobil nič iné, len pripravoval konský záprah tak rýchlo, ako len mohol. Napokon, akokoľvek, nevestina sestra mu zakotúľala cez trávnik jablko a povedala: „Keďže nechceš jesť nič iného, možno zopár hryznutí z jablka ťa osvieži, lebo musíš byť aj hladný, aj smädný po takej dlhej ceste.“ Zobral teda jablko. Kúsok si z neho odhryzol. Ale tak skoro, ako mal v ústach kúsok jablka, tak rýchlo zabudol na pánovu princeznú a že mal ísť po ňu priniesť ju na koči.

„Čo to tu len stváram s koňmi a kočom?“ povedal. Potom dal kone späť do stajne a vošiel do kráľovho paláca. A tam bolo dohovorené, že by sa mal zosobášiť s nevestinou sestrou, od ktorej dostal jablko.

Princezná majsterka chyžná sedela na brehu mora dlho—dlhý čas a čakala na princa, ale žiaden princ neprišiel. Tak išla preč. Keď kráčala a už prešla hodnú vzdialenosť, prišla k malej chatrči blízko malého lesa, ktorá bola hneď vedľa kráľovského paláca. Vstúpila dnu a spýtala sa, či tam môže zostať. Chatrč patrila starej bosorke, ktorá mala veľmi zlú zúrivú povahu. Bola napoly človek a napoly škandinávsky netvor – zlomyseľná trolka. Najskôr nechcela princeznú nechať u nej, ale po dohovore dobrým slovom a zaplatení vysokého prenájmu jej napokon dovolila zostať. Avšak chatrč bola vo vnútri taká špinavá a čierna ako ošipáreň. Tak princezná povedala, že ju dá trochu do poriadku a že ju vyčistí, nech vyzerá z vnútra tak čisto, ako i ostatné domy. Starej babizni sa nápad veľmi nepáčil. Zamračila sa a bola veľmi nazlostená. Ale princezná majsterka chyžná sa nad tým veľmi netrápila. Vytiahla debničku so zlatým práškom a za hrsť z neho hodila do ohňa. Zlato začalo vrieť až napokon bol zlatý prach v celej chatrči a pozlátil dom aj z vnútra aj z vonka. Ale keď zlato začalo vrieť stará bosorka bola taká vystrašená, že si myslela, že veľký zlý duch si prišiel po ňu. V panike, ako vchádzala, zabudla zohnúť hlavu vo dverách a uderila si ju tak veľmi, že si ju rozbila a padla mŕtva na zem. Nasledujúce ráno šerif cestoval okolo. Bol veľmi udivený, keď videl zlatú chatrč žiariacu a trblietajúcu sa v húštine. Ešte viacej sa udivil, keď prišiel bližšie a vo vnútri zbadal krásnu mladú devu, ktorá tam sedela. Na prvý pohľad sa do nej zaľúbil. Hneď prešiel k veci. Otvoril jej svoje srdce a prosil ju pekne a láskavo, aby sa zaňho vydala.

„Dobre, ale máš dosť veľa peňazí?“

 „Ó! Áno. Čo sa týka peňazí, nie som na tom zle,“ povedal šerif. Tak teraz musel ísť domov vziať peniaze. Večer sa vrátil späť. Priniesol veľký batoh a v ňom boli dva bušele peňazí (objem = 2x 35,2 litrov), ktoré položil dole na lavičku. No keďže mal také pekne veľké množstvo peňazí, princezná chyžná mu povedala, že si ho vezme. Tak si sadli a začali sa rozprávať.

Ale sotva si sadli, majsterka chyžná sa zase postavila. „Zabudla som pozrieť, či dobre horí v komíne,“ povedala.

„Prečo musíš robiť takú vec práve teraz?“ povedal šerif. „Ja to urobím!“ Vyskočil na rovné nohy a jedným veľkým skokom už aj bol v úzkom komíne.

„Len mi povedz, keď budeš držať lopatu,“ povedala hlavná chyžná.

„Nuž, teraz ju už držím,“ povedal šerif.

„Potom drž lopatu. Lopata nech drží teba. A syp červené horúce uhlíky cez seba dolu až do ranného úsvitu,“ povedala princezná chyžná. Tak šerif musel stáť v komíne celú noc a sypať červené horúce uhlíky cez seba. Nezáležalo na tom, ako veľmi kričal od bolesti, naliehavo žiadal či úpenlivo prosil, kvôli tomu červené horúce uhlíky neboli chladnejšie ani o kúsok. Keď začal raňajší úsvit, mal ešte silu odhodiť lopatu, čo aj urobil. Vyšiel z komína a v tom dome, kde bol, sa už dlhšie nezdržiaval. Zobral nohy na plecia a utekal odtiaľ tak rýchlo, ako len mohol. Každý naňho civel a obzeral sa za ním, lebo bežal alebo skôr letel, ako keby bol šialený. Nemohol vyzerať horšie, keby bol poriadne ošklbaný a okradnutý a dobre od slnka opálený. Každý sa čudoval, kde len mohol byť, ale kvôli hanbe nepovedal nič.

Na druhý deň advokát jazdil na koni okolo miesta, kde bývala princezná chyžná. Videl, ako jasne svietila chatrč a leskla sa cez stromy. Išiel ku chatrči pozrieť sa, že kto to tam býva. Keď vošiel dnu a uvidel krásnu devu, zaľúbil sa do nej ešte viac ako šerif pred ním a začal sa uchádzať o jej priazeň. Tak princezná chyžná sa ho spýtala tak, ako šerifa predtým, či má dosť veľa peňazí. On jej odpovedal, že peniaze mu nikdy nechýbali a že ich má ozaj veľa. Zaraz išiel domov, že ich prinesie. Večer prišiel s veľkým vrecom peňazí. Tentokrát to boli 4 bušele vo vreci. Položil to na lavicu vedľa majsterky chyžnej. Tak mu sľúbila, že sa zaňho vydá. On si sadol vedľa nej na lavicu, aby sa na tom dohodli. Keď ona zrazu povedala, že zabudla zamknúť vchodové dvere a že to musí ísť urobiť.

„Prečo by si to robila?“ povedal advokát. „Kľudne seď, ja to urobím.“

Tak v momente bol na nohách a prišiel na verandu.

„Povedz mi, keď budeš držať západku na dverách,“ povedala princezná chyžná.

„Už držím západku,“ kričal advokát.

„Tak teraz drž dvere, dvere nech držia teba a ty stoj medzi jednou a druhou stenou, medzi futrami až do raňajšieho úsvitu.“

Aký tanec len mal advokát tú noc! Nikdy predtým nemal taký valčík a želal si, aby nikdy v živote nemal znovu taký tanec. Niekedy bol pred dvermi. Niekedy dvere boli pred ním. A to išlo od jednej strany vchodových dverí po druhú stranu. Až napokon sa advokát cítil taký zbitý, skoro až na smrť. Najskôr začal urážať princeznú chyžnú. Potom ju úpenlivo prosil a modlil sa, aby ten tanec už prestal. Ale dvere sa nestarali o nič iné len o to, aby bol pri dverách, držal západku a podopieral dvere z rôznych strán až do úsvitu nového dňa.

Ako náhle ho dvere nechali ísť, odišiel preč. Zabudol, kto má byť zaplatený za to, že trpel celú noc. Zabudol aj na vrece s peniazmi, aj na zásnuby, pretože sa zo strachu obával, že by dvere začali s ním zase tancovať. Každý, kto ho stretol, civel naňho a obzeral si ho, pretože bežal tak rýchlo, že skoro letel, a vyzeral horšie, ako keby doňho búchala a vrážala rohami celú noc črieda baranov.

Na tretí deň išiel okolo sudca. On tiež uvidel zlatý dom pri malom lesnatom poraste. Tiež cítil veľkú potrebu, že sa musí ísť pozrieť, že kto tam býva. Keď zazrel princeznú majsterku chyžnú, tak veľmi sa do nej zaľúbil, že jej začal dvoriť a nahovárať si ju skoro ešte predtým, ako ju pozdravil.

Majsterka chyžná mu odpovedala tak, ako tým dvom pred ním, že ak má dosť veľa peňazí, tak by ho chcela. „Ja mám dosť veľa peňazí. Už som sa o seba v tomto smere dávno postaral,“ odpovedal sudca. Od princeznej mu bolo hneď povedané, aby išiel domov a doniesol tie peniaze. Večer prišiel späť a mal so sebou ešte väčší batoh, ako priniesol advokát. Tento musel mať aspoň 6 bušelov. Položil ho na lavičku. A bolo dohodnuté, že sa vezmú. Ale sotva si sadli, povedala, že zabudla zavrieť teľa do chlieva a že musí ísť von a urobiť to.

„Nie, naozaj, to nemusíš urobiť,“ povedal sudca. „Ja som ten, kto to urobí.“ A i keď bol veľmi veľký a tlstý, vybehol von svižne ako mladý chlapec.

„Povedz mi, keď budeš držať teľa za chvost,“ povedala majsterka chyžná.

„Už ho držím za chvost,“ zakričal sudca.

„Tak teda drž teľa za chvost, chvost teľaťa sa bude držať teba a takto môžete cestovať po celom svete až do úsvitu a do rána bieleho!“ povedala majsterka chyžná. Tak sudca sa musel rozhýbať, pretože teľa išlo aj cez drsný terén, aj cez hladký, cez hory a doly. A čím viacej sudca kričal a reval, tým teľa išlo rýchlejšie. Keď začalo svitať, sudca bol napoly mŕtvy. A keď mohol konečne pustiť chvost teľaťa, zabudol aj na vrece peňazí a aj na všetko ostatné. Kráčal teraz pomaly, ozaj veľmi pomaly, oveľa pomalšie než šerif a advokát. Ale čím pomalšie išiel, tým mali všetci väčší čas civieť naňho a obzerať si ho. Každý sa nad ním čudoval, ale nikto si nevie predstaviť, aký otrhaný a ako veľmi unavený vyzeral po nočnom tanci s teľaťom.

Nasledujúci deň sa mal odohrávať sobáš v kráľovskom paláci. Starší brat sa mal odviezť so svojou nevestou do kostola. A brat, ktorý bol pracovať u obra, mal ísť s nevestinou sestrou. Ale keď sa usadili do koča a chceli odísť z paláca, jeden spojovací čapík na koči sa zlomil. Tak tam dali jeden náhradný, dva, tri… Nezáležalo, aké drevo použili, nedržalo to. Toto trvalo dlhý čas a oni sa vôbec nemohli dostať preč z paláca, tak mali dosť veľké problémy. Vtedy šerif – keďže i on bol pozvaný na kráľovský sobáš – povedal: „Tam na tom mieste, kde je húština, býva dievčina, a keď si od nej požičiate rúčku od lopaty, ktorou robí oheň, viem veľmi dobre, že tá to bude držať veľmi pevne.“ Tak poslali za ňou do húštiny posla. Prosil ju veľmi pekne, či by im mohla požičať rúčku od lopaty, o ktorej šerif hovoril, tak im ju požičala. Tak teraz mali spojovací čap, ktorý im nepraskol a nerozpadol sa na dve časti.

Ale zrazu, z ničoho nič, ako sa konečne pohli, spodok koča sa rozpadol na kusy. Urobili nový spodok tak rýchlo, ako len mohli, ale nezáležalo na tom, ako to priklincovali spolu alebo aké drevo použili, aj nový podvozok koča sa rozpadol na kusy. Tak boli na tom ešte horšie než predtým so spojovacím čapom. Vtedy advokát povedal, ktorý bol tiež pozvaný na svadobnú hostinu: „Preč odtiaľto v neďalekej húštine prebýva jedna dievčina. Ak by ste si mohli od nej požičať jednu polovicu vchodových dverí, som si istý, že to bude držať spolu.“ Tak znovu poslali posla do húštiny pri paláci, ktorý majsterku chyžnú pekne poprosil, či by im nepožičala pozlátené vchodové dvere, o ktorých advokát rozprával. Keďže bol k nej zase zdvorilý, tak mu ich požičala.

Práve sa znovu pripravovali na cestu, ale kone neboli schopné utiahnuť koč. Už mali šesť koní. Zapriahli viacej koní a mali ich potom osem, potom desať, a potom dvanásť. Ale bolo jedno koľko koní zapriahli a ako silno ich šľahal kočiš korbáčom, koč sa z miesta nepohol ani o pol kolesa. Už začínalo byť dosť neskoro a museli ísť do kostola. Tak každý, kto bol v paláci, bol dosť vyvedený z rovnováhy a všetci cítili veľkú tieseň. Vtedy sudca prehovoril a povedal: „Preč odtiaľto v pozlátenej chalúpke v lesnej húštine žije dievčina. Ak by sa vám podarilo si od nej požičať jej teľa, ja viem, že by ten koč utiahlo i keby bol ťažký ako hora.“ Všetci si mysleli, že by to bolo smiešne, aby bol koč do kostola ťahaný teľaťom, ale bola to posledná možnosť. Poslali k nej posla ešte raz. Ten ju pekne a veľmi slušne, ako len vedel, poprosil, či by im nepožičala jej teľa, o ktorom im povedal sudca. Princezná majsterka chyžná ani tentokrát nepovedala nie a okamžite im to teľa požičala.

Teda zapriahli teľa, aby videli, že či sa koč pohne. A čuduj sa svete, ten sa pohol. Išiel cez drsný povrch, cez jemný, cez konáre i kamene, takže sa im od prekvapenia a nebezpečnej jazdy ťažko dýchalo. Niekedy boli na zemi, niekedy vo vzduchu. Keď sa dostali ku kostolu, koč sa začal točiť ako kolotoč. Bolo veľmi zložité a nebezpečné dostať sa z koča a ísť do kostola. Keď odchádzali z kostola, koč sa točil stále rýchlejšie, tak mali veľké ťažkosti nastúpiť naň a dostať sa naspäť na zámok.

Potom, ako sa usadili na zámku okolo stolov, princ, ktorý bol slúžiť u obra, povedal, že by mali pozvať na svadbu tú dievčinu, ktorá im požičala rúčku od lopaty, vchodové pozlátené dvere a teľa, že by to bolo od nich veľmi pekné gesto, lebo sú jej všetci na svadbe za jej pomoc veľmi vďační. „Pretože,“ povedal, „keby nám nepožičala tieto tri veci, nikdy by sme sa nepohli z paláca na sobáš do kostola.“

Kráľ si tiež myslel, že by to bolo spravodlivé a správne, tak poslal päť jeho najlepších mužov dolu k pozlátenej chatke, aby ju pozdravili zdvorilo od kráľa a že ju úpenlivo prosí, aby prišla na popoludňajšiu svadobnú hostinu na zámku.

„Pozdravte kráľa a odkážte mu, že ak je on tak príliš dobrý, aby prišiel za mnou, ja som tiež taká dobrá, aby som prišla za ním,“ odpovedala majsterka chyžná.

Tak kráľ musel ísť sám osobne za majsterkou chyžnou. Ona s ním ihneď odišla do paláca. Kráľ veril, že je dôležitejšia, ako sa zdá, že je, tak ju posadil na čestné miesto vedľa najmladšieho princa. Keď sedeli za stolom už hodnú chvíľku, princezná majsterka chyžná vytiahla kohúta, sliepku a zlaté jablko, ktoré si priniesla so sebou z obrovho domu. Položila ich na stôl a kohút so sliepkou začali bojovať medzi sebou o zlaté jablko.

„Ó! Pozri, ako tí dvaja bojujú o to zlaté jablko,“ povedal najmladší kráľov syn.

„Áno, presne tak, ako sme sa i my dvaja pohádali v hore predtým, ako sme sa rozlúčili,“ povedala princezná majsterka chyžná.

Tak princ ju zase spoznal. A viete si predstaviť, aký bol veľmi potešený. Rozkázal, aby tú bosorku-trolku, ktorá mu zakotúľala to jablko, z ktorého, keď si odhryzol, zabudol na všetko, roztrhali 24 koňmi tak, aby z nej nezostal ani kúsok. Potom dodržali svoj sľub, ktorý si dali a zobrali sa a mali skvostnú kráľovskú svadbu. Šerif, advokát a sudca, to je jedno, ako boli veľmi unavení, im prišli tiež na svadbu a tešili sa z ich teraz už radostných zážitkov.

[@ Asbjornsen and Moe]