1*13*013 Mlynček mel **(1,6k)

 4. Mlynček mel  **(1,6k)

Kde bolo, tam bolo, dávno, veľmi dávno, pred dávnymi časmi žili dvaja bratia. Jeden bol bohatý a druhý chudobný. Keď prišiel vianočný večer, chudobný nemal doma do čoho zahryznúť, ani mäso, ani chlieb. Tak išiel k svojmu bratovi a úpenlivo ho prosil v božom mene, aby mu dal niečo na vianočný večer. Vôbec to nebolo po prvý raz, čo bohatší brat bol nútený dať niečo chudobnejšiemu. A teraz sa tiež tomu veľmi nepotešil, presne tak ako aj inokedy.

„Keď spravíš to, o čo ťa požiadam, dostaneš celú šunku,“ povedal mu. Chudobný sa mu okamžite poďakoval a sľúbil mu, že tak urobí.

„No dobre, tu je šunka. Teraz musíš ísť rovno do Haly mŕtveho muža,“ povedal bohatý brat a hodil mu šunku.

„Nuž, spravím tak, ako som sľúbil,“ povedal druhý. Zobral šunku a vydal sa na cestu. Išiel a išiel. Deň sa mu zdal dlhý skoro ako celý život. Keď nadišiel večer, prišiel na miesto, kde svietilo jasné svetlo.

„Vôbec nepochybujem, že toto je to miesto,“ povedal muž so šunkou.

Jeden starý muž s dlhou bielou bradou stál pred domom v kôlni a sekal vianočné polená.

„Dobrý večer,“ povedal muž so šunkou.

„Dobrý večer aj tebe. Kam ideš v túto neskorú hodinu?“ spýtal sa muž.

„Idem do Haly mŕtveho muža, len neviem, či som na správnej ceste,“ odpovedal chudobný muž.

„Ó! Áno, ideš správne, pretože to je tu,“ povedal starý muž. „Keď sa dostaneš do vnútra, všetci budú chcieť od teba kúpiť tvoju šunku, pretože oni tam nemajú veľa toho na jedenie. Ale nesmieš ju predať, až pokým ti za ňu nedajú ručný mlynček, ktorý stojí vedľa dverí. Keď odtiaľ vyjdeš von, naučím ťa, ako zastaviť ručný mlynček, ktorý je užitočný skoro na všetko.“

Tak muž so šunkou poďakoval starcovi za jeho dobrú radu a zaklopal na dvere. Keď vošiel dnu, všetko sa stalo presne tak, ako mu bol povedal starý muž. Všetci ľudia, malí i veľkí, sa nahrnuli okolo neho ako mravce na mravenisku. Každý sa mu snažil dať lepšiu ponuku za šunku.

„Moja drahá manželka a ja máme právo na šunku, pretože to má byť na našu vianočnú večeru, ale keďže máte dobré srdcia a ponúkate mi najlepšiu cenu za ňu, tak vám ju predám,“ povedal muž. „Ale ak ju mám predať, tak jedine za ručný mlynček, ktorý stojí práve tam vedľa dverí.“

Najprv oni nechceli o tom ani počuť a dohadovali a vyjednávali s mužom, ale on neupustil od toho, čo povedal. A ľudia tam boli napokon nútení mu dať ručný mlynček. Keď muž prišiel znovu na dvor, spýtal sa starého drevorubača, že ako sa dá zastaviť ručný mlynček. Keď ho to naučil, vydal sa na cestu domov tak rýchlo, ako len mohol. Ale domov sa dostal aj tak, až keď hodiny odbíjali polnoc na vianočný večer.

„Kde na svete si len bol?“ povedala mu jeho stará manželka. „Ja som tu sedela, čakala na teba hodinu po hodine a nemala som ani dva kúsky zelerovej vňate dať do hrnca na vianočnú kašu.“

„Ó! Nemohol som prísť skôr. Musel som sa postarať o niečo veľmi dôležité a dlhú cestu som mal pred sebou. Veď za chvíľu uvidíš, nebolo to zbytočné!“ povedal muž a nastavil ručný mlynček na stôl. Potočil ním prvýkrát a mali na stole svietnik i svietiace sviečky, potom obrus na stôl, a potom mäso, pivo a všetko, čo bolo potrebné na vianočnú večeru. A z mlynčeka vyšlo von všetko, čo rozkázal. „Boh nás požehnal!“ povedala stará žena, ako sa objavila jedna vec za druhou, a chcela vedieť odkiaľ zohnal mlynček, ale on jej to nebol povedal.

„Nech ťa netrápi, odkiaľ to mám. Vidíš, je to dobrá vec. A voda, ktorá odtiaľ vytečie, nikdy nezamrzne.“ Povedal muž. Tak mlel z mlynčeka mäso a nápoje a všelijaké dobré veci, až mali toho plný dom. Na tretí deň pozval všetkých svojich priateľov na hostinu. Teraz, keď jeho bohatý brat uvidel, koľko veľa ľudí bolo uňho v dome na oslavnom bankete, tak bol veľmi rozmrzený a nahnevaný, pretože bratovi závidel všetko, čo mal. „Na vianočný večer bol taký chudobný, že prišiel ku mne a žobral čo len o máličko. Preboha! A teraz robí hostinu, ako keby bol aj gróf, aj kráľ!“ pomyslel si. „No len pre nebesá, povedz mi, odkiaľ si zohnal všetky tieto bohatstvá,“ povedal svojmu bratovi.

„Spoza dverí,“ povedal ten, čo vlastnil mlynček, pretože nechcel najskôr povedať bratovi celú pravdu. Ale neskôr, keď popili trochu viacej, nemohol sa zdržať toho, povedať mu celú pravdu, ako prišiel k mlynčeku. „Tak a už vieš, čo mi prinieslo všetko toto bohatstvo!“ povedal a priniesol mlynček. Vymlel z neho jednu vec a potom ďalšiu. Keď to brat videl, trval na tom, že chce ten mlynček. Po dlhom presviedčaní ho aj dostal, ale musel dať zaň tristo dolárov. Chudobný brat mu ho mal nechať dovtedy, dokedy neskončí kosenie sena. Myslel si: „Keď ho budem mať tak dlho, môžem namlieť mäso a nápoje, ktoré mi vydržia mnoho a mnoho rokov.“ Počas toho času, ako si viete predstaviť, mlynček by nezhrdzavel. Keď začal zber sena, prišiel po mlynček, ale druhý brat si dal veľký pozor, aby bohatého brata nenaučil, ako mlynček zastaviť. Keď bohatý muž priniesol mlynček domov, bol už večer. Ráno rozkázal svojej starej žene, aby išla von a rozprestierala seno po žencoch, a povedal jej, že on sa v ten deň sám postará o dom.

Tak keď nadišiel čas obeda, nastavil mlynček na kuchynský stôl a povedal: „Mel slede a hustú mliečnu polievku. Mel to oboje naraz rýchlo a dobre.“

Tak mlynček začal mlieť slede a hustú mliečnu polievku. Najprv boli naplnené všetky riady a nádoby. Potom to začalo mlieť na kuchynskú podlahu. Muž začal mlynček otáčať do všetkých strán. Urobil všetko, aby mohol mlynček zastaviť, ale akokoľvek ním točil a skrutkoval, mlynček pokračoval v mletí. Za krátky čas bolo polievky v dome toľko, že muž by sa pravdepodobne bol aj utopil. Tak sa rozbehol k dverám do predizby. S ťažkosťami sa mu podarilo prejsť cez prúd hustej polievky a zavrieť na predizbe dvere, lebo i tá bola už dosť veľmi naplnená. Bolo nebezpečné sa v nej zdržiavať, lebo i tá sa začala napĺňať hustou polievkou. Rýchlo sa ponáhľal otvoriť aj vchodové dvere. Keď sa mu ich podarilo otvoriť, rýchlo vybehol von. Slede a hustá mliečna polievka sa hrnuli za ním. Všetko sa to nahrnulo aj na farmu, aj na roľu. Teraz jeho stará žena, ktorá rozhadzovala seno na poli, si začala myslieť, že už by malo byť jedlo hotové a že už dávno mal byť čas obeda. Povedala ženám a žencom: „Hoci nás domáci pán ešte nevolá domov, predsa len pôjdeme. Možno sa mu veľmi nedarí urobiť dobrú hustú polievku a mala by som mu s tým predsa len pomôcť.“ Všetci postupne začali odchádzať domov. Ale ako prišli trochu pod kopec, stretli po ceste slede a hustú polievku s chlebom, ako sa oproti nim hrnuli a všetko to sa točilo jedno cez druhé. A sám domáci pán pred tou všetkou záplavou utekal. „Nech vám dá nebo každému z vás aspoň sto žalúdkov! Dajte si pozor, aby ste sa neutopili v tej polievke!“ kričal a prebehol vedľa nich, akoby mu bol v pätách a prenasledoval ho nejaký darebák či lapaj. Zastavil sa až dole v dedine, kde jeho brat býval. Toho potom naliehavo prosíkal, preboha, nech si len vezme mlynček naspäť a to hneď v tú chvíľu, pretože povedal: „Ak ten mlynček bude mlieť ešte hodinu, celý okres bude zničený sleďmi a hustou mliečnou polievkou.“ Ale brat mu povedal, že mlynček si vezme späť, až keď mu ten druhý vyplatí tristo dolárov. A ten bol povinný mu ich aj vyplatiť. Teraz chudobný brat mal aj peniaze a aj naspäť mlynček. Za veľmi krátky čas si dal postaviť farmu a veľký statkársky dom a mal oveľa viacej majetku ako jeho brat. Mlynček mu namlel toľko bohatstva, že dal dom dokonca i pozlátiť. Jeho farmársky dom stál neďaleko morského pobrežia. Žiaril a trblietal sa až na ďaleké more. Každý, kto sa plavil tadiaľ, chcel navštíviť bohatého muža v zlatom farmárskom dome. Všetci z nich chceli tiež vidieť zázračný mlynček, pretože správy o ňom sa rozniesli široko-ďaleko a nebolo nikoho, kto by o ňom nebol niečo počul.

Po veľmi dlhom-dlhočiznom čase prišiel jeden lodný kapitán, ktorý chcel tiež vidieť mlynček. Spýtal sa, či by dokázal vyrábať soľ. „Áno, on by mohol namlieť i soľ,“ povedal majiteľ mlynčeka. Keď to lodný kapitán počul, želal si zo všetkých svojich síl vlastniť mlynček. Nech by stál čokoľvek. Totiž si myslel, že by sa nemusel plaviť cez nebezpečné moria po veľké náklady soli. Najprv muž nechcel ani len počuť o tom, že by sa mal s mlynčekom rozlúčiť, ale lodný kapitán úpenlivo prosíkal a modlikal, až napokon mu ten mlynček muž predal. Dostal zaň veľmi veľa tisíc dolárov. Keď lodný kapitán dostal mlynček nezostával tam dlho, pretože sa obával, že muž zmení svoju mienku. A tak nemal ani čas sa dozvedieť, ako zastaviť mlynček od mletia, ale nalodil sa na svoju loď tak rýchlo, ako len vládal.

Keď sa odplavil trochu ďalej na more, zobral mlynček na palubu. „Mel soľ. Mel ju rýchlo a dobre,“ povedal lodný kapitán. Tak mlynček začal mlieť soľ, až to z neho len tak sypalo, ako keď voda tečie. Keď kapitán naplnil celú loď, presne toľko, koľko potreboval, chcel mlynček zastaviť. Avšak akokoľvek ho otočil, všelijako sa ho snažil zastaviť, nedarilo sa mu to. Mlynček len mlel a mlel, sypal a sypal kopce soli, ktoré rástli vyššie a neustále sa zväčšovali. Až sa napokon loď tak naplnila, že sa začala do nej naberať voda a loď sa potopila. A tam na dne mora, leží mlynček a stále, deň za dňom, melie a sype do mora soľ. A preto je more slané.

[@ Asbjornsen and Moe]