1*14*014 Pán Kocúr v čižmách **(1,6k)

 5. Pán Kocúr v čižmách  **(1,6k)

Bol raz jeden mlynár, ktorý nezanechal svojim trom synom nič viac ako jeden mlyn a svoje zvieratá – somára a mačku. Najstarší dostal mlyn, prostredný somára a najmladšiemu nezostalo nič iné až na kocúra. Chudobný mladý chlapík sa cítil dosť nepohodlne mať z mnoho len tak málo.

„Bratia moji,“ vraví, „mohli by sme si žiť celkom spokojne spojením nášho tovaru. Z mojej strany, keď si dobre opečiem a zjem kocúra a spravím si z jeho kože baranicu, takú dobrú ušianku, nuž zomriem veru hladom.“

Kocúr, ktorý to všetko počul, síce sa tváril akoby nič, dosť vážnym a serióznym spôsobom preriekol: „Nesužuj že sa, môj dobrý pán. Nič iné nepotrebuješ robiť, len mi daj batoh a zožeň pre mňa pár kožených čižiem urobených mi na mieru, nech si môžem vykračovať po blate či tŕnistých černiciach. Potom zbadáš, že ja pre teba nie som až taká zlá výhra, ako si predstavuješ.“

Kocúrov pán sa veľmi nepozastavoval nad tým, čo mu jeho kocúr bol povedal. Veľakrát ho už videl, ako hrá tie svoje prešibané kúsky pri chytaní potkanov a myší. Ponevieral sa vždy pri topánkach. Dokonca vedel seba dobre schovať i v jedle a tváriť sa, akoby bol mŕtvy. Takže prijať od neho nejakú výpomoc zo zúfalej situácie neprichádzalo veľmi do úvahy. No napokon predsa len dostal kocúr to, po čom túžil. Galantne sa poobúval do čižiem. Prehodil si batoh cez plece a prednými labkami si ho pridŕžal. Takto vystrojený odišiel na územie premnožené dokonca až zamorené králikmi a zajačími norami. Nahádzal do svojho batoha otruby, bodliaky a pichliače. Roztiahol sa tam doširoka niekde na machu, ako keby bolo už po ňom. A takto tam čakal na prvých mladých zajacov, ktorým ešte nebol známy jeho starý dobrý kúsok, najstaršie klamstvo sveta. A zo zvedavosti a nenásytnosti by prišli a prehrabúvali by sa mu v jeho batohu, že čo to tam vlastne vložil do vreca.

Zriedkavo sa stávalo, že by nedostal niekoho na svoj trik. Rozbehaný a pojašený mladý zajac mu skočil hop-kom do vreca. Pán Kocúr v čižmách okamžite potiahol za šnúrky, chytil ho a vykrútil mu krk bez akéhokoľvek zľutovania. S hrdosťou na seba i na svoju korisť odišiel s tým do paláca a vyžiadal si audienciu u jeho majestátnosti kráľa. Odprevadili ho po poschodiach až ku kráľovskému obydliu. Tam s prejavením ľahkej zbožnej úcty povedal jeho výsosti: „Vaše blahorodie, pane, zajaca tu mám od králičích nor, ktorého mi šľachetný lord Markíz de Karabas“ (čo bol titul, ktorý s potešením používal kocúr pre svojho pána) „nariadil prezentovať vašej majestátnosti od neho.“

„Povedz že svojmu pánovi,“ vraví mu kráľ, „že mu ohromne ďakujem a že mi urobil preveľkú radosť.“

Inokedy odbehol a ukryl sa pomedzi kukuričné klasy na poli. Vtom párik zvedavých jarabíc poľných mu vbehol do batoha. On len potiahol za šnúrky a mal ich oboch chytených vo vnútri. Vybral sa znovu ku kráľovi a podaroval mu takýto darček o dvoch jarabíc. Takisto ako to urobil so zajacom, ktorého bol chytil u králičích nor. Kráľ prijal podobným spôsobom aj jarabice poľné. S veľkým potešením mu dokonca i daroval nejaké peniaze na pijatiku.

Kocúr v tom pokračoval dva či tri mesiace. Takto prinášal jeho majestátnosti, z času na čas, lovnú zverinu z úlovku svojho pána. Špeciálny bol jeden deň, keď bolo isté, že sa kráľ pôjde poprechádzať so svojou dcérou pozdĺž brehu rieky. Bola to tá najkrajšia princezná na svete. Nuž vtedy povedal svojmu pánovi: „Keď počúvneš moju radu, budeš mať postarané o svoj šťastný osud. Nie je to nič zložitého. Len choď a okúp sa v tej časti rieky, ktorú ti ukážem a zvyšok už ponechaj na mňa.“

Markíz de Karabas urobil tak, ako mu kocúr poradil bez toho, že by vôbec vedel čo, prečo a kvôli čomu. A zrazu Kocúr v čižmách začal kričať, doslova vykrikovať: „Pomóc!! Hej, pomôžte že! Môj lord markíz de Karabas sa topí v rieke.“

Pri tomto hluku kráľ vystrčil svoju hlavu z okna kočiara. Zistil, že to je ten jeho obľúbený kocúr, ktorý mu tak často nosieval takú dobrú lovnú zverinu. Okamžite nariadil svojim strážcom bežať na pomoc jeho lordstvu markízovi de Karabasovi. Zatiaľ čo vyťahovali úbohého markíza z rieky, Kocúr v čižmách prišiel ku kočiaru a povedal kráľovi, že zatiaľ čo sa jeho pán kúpal, prišli dajakí otrhaní darebáci, ktorí mu ukradli oblečenie a utiekli s tým niekam preč. Nuž kričal hlasno: „Zlodeji! Darební zlodeji!“ Tak hlasno, ako len vedel. Dokonca niekoľkokrát za sebou.

Prešibaný kocúr sa schoval pod veľký kameň. Kráľ okamžite rozkázal svojim ochrancom odbehnúť do jeho šatníka a priniesť svoje najlepšie oblečenie pre lorda markíza de Karabasa.

Kráľ mu prejavil úctu veľmi výnimočným spôsobom. Dal mu z toho svojho najlepšieho oblečenia, ktoré sa mu hodilo. Kvôli tomu, že mal veľmi dobré spôsoby a bol veľmi rúči ako osobnosť. Takže to skvelé oblečenie ho len dopĺňalo. Kráľova dcéra si vytvorila voči nemu tajnú náklonnosť. A markíz de Karabas dostal od nej dva či tri letmé pohľady plné rešpektu a láskyplných nežností. Zaľúbila sa doňho, až sa jej rozptýlila pozornosť. Kráľ ho teda pozval prisadnúť si k nim do kočiara, aby si spolu s nimi užíval vychádzku na čerstvom vzduchu popri rieke. Pán Kocúr v čižmách bol celkom prešťastný, keď videl, že jeho projekt je na dobrej ceste k úspechu. Vykračoval si ako predtým. Keď stretol nejakých vidiečanov, ktorí kosili lúku, povedal im: „Dobrí ľudia ste, ktorí tu kosíte. Ak nepoviete kráľovi, že kosíte lúku, ktorá patrí môjmu lordovi markízovi de Karabasovi, budete skosení ako liečivé bylinky do kvetináča.“

Kráľ sa skutočne spýtal koscov a žencov, že komu patrí lúka na ktorej kosia.

„Patrí to tu nášmu lordovi markízovi de Karabasovi,“ odpovedali mu všetci spoločne, pretože vyhrážky od Kocúra v čižmách brali dosť vážne i ich to hrozne vystrašilo.

„Ako vidíte, pane,“ povedal markíz, „toto je lúka, na ktorú sa dá spoľahnúť, že každý rok poskytne bohatú úrodu.“

Ako si pán Kocúr v čižmách vykračoval ďalej, v popredí stretol nejakých žencov, ako kosili obilie a kukuricu. Nuž im povedal: „Dobrí ľudkovia, ktorí tu žnete kukuricu a obilie, ak nepoviete kráľovi, že všetka táto kukurica patrí markízovi de Karabasovi, nakrájam vás na drobné kúsky ako kvetnaté byliny do vázy.

Kráľ, ktorý tadiaľ prechádzal len o chvíľu neskôr, sa ich vyzvedal komu to tá kukurica, ktorú tam videl, patrí.

„To všetko tu patrí nášmu lordovi markízovi de Karabasovi,“ odpovedali mu nato všetci ženci. Kráľa to veľmi potešilo. Takisto i markíza de Karabasa, ktorému hneď nato zablahoželal. Pán Kocúr v čižmách, ktorý sa vždy držal v popredí, urobil ten istý dohovor so všetkými, ktorých stretol. Kráľ bol udivený nad nesmiernym množstvom majetkov jeho lordstva markíza de Karabasa.

Pán Kocúr v čižmách prišiel napokon k majestátnemu zámku. Pánom tam bol jeden obor, najbohatší zo všetkých známych. Najväčšie pozemky, ktoré kráľ mal, patrili k územiu tohto zámku. Kocúr sa dostatočne postaral o to, aby bol dobre informovaný o tom, čo to tam býva za obra a čo mohol od neho očakávať. U brány požiadal o rozhovor s ním vraviac, že nemôže len tak prejsť povedľa jeho zámku bez toho, aby mu nevzdal česť a nepreukázal rešpekt voči nemu.

Obor ho privítal neformálne, ako sa len dalo. Ponúkol mu čestné miesto na sedenie.

„Bolo mi povedané, dokonca ma uistili,“ vraví kocúr, „že máš taký vzácny dar, že si schopný sa premeniť na všetky druhy stvorení, na ktoré si len pomyslíš. Napríklad na leva, či slona a im podobným.“

„To je pravda,“ odpovedal obor svižne energicky, „a na dôkaz toho sa hneď teraz stanem levom.“

Kocúr bol taký nešťastný a skľúčene vystrašený pri pohľade na leva tak blízko neho, že vbehol hneď do odkvapovej rúry. Jeho čižmy mu boli úplne proti srsti pri chôdzi po škridle krytinovej na streche a chôdza v nich tam mu priniesla množstvo starostí a nebezpečenstva. Po krátkom čase, keď si Kocúr v čižmách všimol, že ľudožravý obor znovu nadobudol svoju prirodzenú podobu, zišiel dolu a priznal si, že bol skutočne dosť vystrašený.

„Okrem toho som bol informovaný,“ vraví kocúr, „ale nedá sa mi uveriť, že máš takisto tú moc premeniť sa na čo najmenšie zvieratká, akými sú napríklad potkan alebo myš. Ale musím priznať, že áno, to je naozaj nemožné.“

„Nemožné?!“ rozkričal sa obor. „Hneď to uvidíš!“

A v tom istom momente sa premenil  na myš, ktorá začala pobehúvať po dlážke. Kocúr si nedal viacej vravieť ani slovo a hneď skočil po nej a obra premeneného na myš zjedol.

Medzitým kráľ prechádzal neďaleko a všimol si tento nádherný obrov zámok. Pomyslel si, že by si ho rád pozrel zvnútra. Kocúr, ktorý počul hluk kočiara jeho majestátnosti, ako prechádzal ponad vysúvací most, vybehol von a povedal kráľovi: „Vaša majestátnosť, všetci ste vítaní. Toto je zámok môjho lorda markíza de Karabasa.“

„Čože! Môj lord markíz,“ skríkol kráľ, „tak tento zámok vám tiež patrí? Nič nemôže byť príjemnejšie a lepšie vyzerajúce než toto nádvorie a všetky majestátne budovy, ktoré ho obklopujú. Dovoľ nám vstúpiť dnu, ak nemáš žiadne námietky.“

Markíz ponúkol svoju ruku princeznej a nasledoval kráľa, ktorý šiel ako prvý. Vošli do priestrannej sály, kde našli veľkolepé pohostenie, ktoré obor pripravil pre svojich priateľov, ktorí ho mali práve v ten deň navštíviť, ale neodvážili sa vstúpiť dnu, vediac, že tam bol kráľ. Jeho majestátnosť bola absolútne nadchnutá dobrými vlastnosťami môjho lorda markíza de Karabasa. Takisto jeho dcéra, ktorá už bola doňho silno zamilovaná. Ako kráľ videl všetky jeho rozsiahle pozemky a sídlo a mal vypitých päť či šesť pohárov, povedal lordovi: „Do úvahy mi pripadá len jedno riešenie, môj drahý lord markíz, že by si sa stal mojím zaťom.“

Markíz de Karabas urobil niekoľko zdvorilostných úklonov. Prijal česť, ktorú mu udelila jeho majestátnosť kráľ osobne, a hneď nato, v ten istý deň, sa zosobášil s princeznou.

Kocúr v čižmách sa stal veľkolepým lordom. A už nikdy viacej nenaháňal myši, iba ak kvôli rozptýleniu a zábavke.

[@ Charles Perrault]