1*15*015 Felícia a hrniec dobrôt **(2,8k)

 15. Felícia a hrniec dobrôt  **(2,8k)

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden chudobný nádenník, ktorý už vnímal svoj život tak, akoby sa mal už skončiť. Cítil v kostiach, že už nebude dlho žiť. Zaželal si rozdeliť svoje vlastníctvo medzi svojho syna a dcéru, ktorých veľmi vrúcne miloval.

Tak ich zavolal k sebe a povedal im: „Vaša matka si priniesla so sebou ku mne do vienka dve stoličky a slamenú posteľ. Okrem tohto mám sliepku, hrniec dobrôt a strieborný prsteň, ktoré mi darovala urodzená dáma, ktorá u nás raz prespala v úbohej chatke, v našom chudobnom obydlí. Keď odchádzala preč, povedala mi: „Zaobchádzaj opatrne s mojimi darmi, dobrý človek. Dozeraj na to, aby si nestratil prsteň alebo nezabudol polievať dobrôtky. Čo sa týka tvojej dcéry, sľubujem ti, že bude oveľa krajšia než hocikto, koho si kedy len stretol vo svojom živote. Nazvi ju Felícia. Keď dorastie, daj jej prsteň a hrniec dobrôt na utešenie zo svojej chudoby.“ Vezmi si obe tie veci, moje drahé dieťa,“ dodal, „a tvoj brat si môže ponechať všetko ostatné.“

Obe deti sa zdali byť celkom uspokojené. A keď ich otec zomrel, plakali za ním. Jeho majetok si rozdelili tak, ako im povedal. Felícia verila, že ju jej brat ľúbi, ale keď si sadla na jednu zo stoličiek, brat jej nahnevane povedal: „Nechaj si hrnček dobrôt a prsteň, ale mojich vecí sa nedotýkaj. Mám rád, keď sú veci v dome na svojom mieste.“

Felícia, ktorá bola veľmi nežná, nepovedala nič, ale postavila sa ticho, plačúc. Medzitým Bruno, tak sa volal jej brat, sedel pohodlne pri ohnisku. Teraz, keď prišiel čas na večeru, Bruno mal lahodné vajíčko a Felícii odhodil len škrupinu, vraviac: „Tu máš. To je všetko, čo ti môžem dať. Ak sa ti to nepáči, choď von a chyť si nejaké žaby. Veľmi veľa ich je v močiari blízko odtiaľto.“ Felícia mu neodpovedala, ale horko začala plakať a odišla do svojej malej izby. Hneď ako tam prišla, ju zaplavila sladká vôňa z hrnčeka dobrôt. Tak sa rozhodla, že si na nich pochutná. A smutno povedala:

„Prekrásne dobrôtky, vy ste také sladké a tak pekné. Vy ste jediný komfort, ktorý mi zostal. Buďte si úplne isté, že sa o vás postarám, dobre vás polejem vodou a nikdy nedovolím žiadnej krutej ruke odtrhnúť vás od vašich stoniek.“

Ako bola zohnutá nad nimi, všimla si, že boli veľmi suché. Tak zobrala krčah a odbehla za jasnej mesačnej noci k fontáne, ktorá bola neďaleko. Keď ju dosiahla, sadla si na okraji, aby si oddýchla. Sotva si sadla, keď uvidela vznešenú dámu, prichádzajúcu k nej. Bola obklopená množstvom služobníkov. Šesť dvorných dám nieslo jej vlečku.

Keď prišli blízko k fontáne, rozprestreli pre ňu plátennú strechu, pod ktorú umiestnili gauč potiahnutý látkou vyšívanou zlatom. Za chvíľu sa podávala chutná večera na stole pokrytým riadmi zo zlata a krištáľového skla. K pohodliu im prispievalo zvučanie tej najlahodnejšej hudby, ktorú vytváral vietor šumotom lístia na stromoch a žblnkotajúca tečúca voda z fontánky.

Felícia bola ukrytá v tieni, príliš veľmi udivená všetkým tým, čo videla, aby si trúfla čo len sa pohnúť. Za chvíľu však kráľovná povedala: „Mám chuť sa stretnúť s tou pastierkou, ktorá je pri tamtom strome. Choďte za ňou a požiadajte ju prísť sem.“

Tak Felícia prišla ku kráľovnej a bojazlivo ju pozdravila, ale s takou eleganciou a pôvabom, že všetkých tým veľmi príjemne prekvapila a dojala.

„A čože tu robíš, moje milé dieťa?“ spýtala sa kráľovná. „Či sa ty nebojíš zlodejov?“

„Ach! Madam,“ povedala Felícia, „chudobná pastierka, ktorá nemá nič také, čo by jej mohli ukradnúť, sa nemusí obávať zlodejov.“

„Takže ty nie si veľmi bohatá, všakže?“

„Ja som taká chudobná,“ odpovedala Felícia, „že hrniec s dobrôtkami a strieborný prsteň sú mojím jediným majetkom na svete.“

„Ty máš ale statočné srdce,“ povedala kráľovná. „Čo by si povedala, keby ti ho niekto chcel ukradnúť?“

„Ja neviem, aké to je stratiť srdce, madam,“ odpovedala, „ale počula som, že bez srdca nikto nemôže žiť. A keď je zlomené, tak určite nastane smrť. No i napriek mojej chudobe by mi bolo ľúto, že nežijem.“

„Ty máš úplne pravdu, treba sa starať o svoje srdce, ty peknučká,“ povedala kráľovná. „Ale teraz povedz že mi, už si sa stihla napiť?“

„Vôbec nie, madam,“ odpovedala Felícia. „Môj brat vychlípal všetku polievku, čo bola pripravená.“

Potom teda kráľovná nariadila urobiť pre ňu miesto pri stole a sama osobne nakládla Felícii tanier s dobrými pochúťkami. Ale ona bola príliš ohromená na to, aby pociťovala nejaký hlad.

„Chcem vedieť jednu vec. Čo tu ty robíš pri fontánke tak neskoro v noci?“ jej vzápätí povedala kráľovná.

„Prišla som nabrať do džbána vody pre moje dobrôtky, madam,“ odpovedala. Sklonila sa a zdvihla džbán, stojací vedľa nej. No keď ho ukázala kráľovnej, bola užasnutá, že sa premenil na taký zo zlata a celý sa trblietal veľkolepými diamantmi. A voda, ktorou bol naplnený, bola oveľa aromatickejšia než tá zo sladkých vonných ruží. Ona sa ani neodvážila si ho vziať k sebe, až dokedy jej kráľovná nepovedala:

„To je tvoje, Felícia. Choď a polej tým svoje dobrôtky. A nech ti pripomínajú, že kráľovná Zeleného lesa ti je priateľsky naklonená.“

Pastierka sa hodila ku kráľovniným nohám a ďakovala jej pokorne pre jej milostivé slová.

„Och! Madam,“ zvolala, „keby som vás mohla veľmi úctivo poprosiť, aby ste tu zostala nachvíľu, odbehla by som po hrnček s dobrotami pre vás. Tie by sa nemohli dostať do lepších rúk ako k vám.“

„Choď, Felícia,“ povedala kráľovná pohladiac jej líce nežne. „Budem tu čakať, až dokedy neprídeš naspäť.“

Tak Felícia zobrala svoj džbán a bežala do svojej malej izby. Ale zatiaľ čo bola preč, Bruno jej vošiel do izby a zobral hrnček dobrôt. Namiesto neho jej tam nechal kapustu. Keď Felícia uvidela nešťastnú kapustu, bola veľmi citovo skľúčená. Nevedela, čo má robiť. Napokon sa rozbehla k fontánke. Kľakla si pred kráľovnú a povedala jej:

„Madam, Bruno mi ukradol hrnček dobrôt. Tak nemám už nič iné okrem strieborného prsteňa. Ale veľmi zdvorilo vás prosím prijmite ho ako dôkaz mojej vďačnosti.“

„Ale ak si vezmem tvoj prsteň, moja pekná pastierka,“ povedala kráľovná, „tebe nič nezostane. Čo budeš potom robiť?“

„Ach, madam,“ odpovedala skromne, „ak mám vaše priateľstvo, bude sa mi dobre dariť.“

Tak kráľovná si vzala prsteň a dala si ho na prst. Vysadla na konský záprah, ktorý bol urobený z koralu zdobeného smaragdami. Ťahalo ho šesť koňov belších než mlieko. Felícia hľadela za ňou, až dokedy sa nestratili z dohľadu v kľukatej ceste lesom. Potom odišla naspäť do chatky, mysliac na všetky tie nádherné veci, ktoré sa jej prihodili.

Prvá vec, ktorú urobila, keď prišla do izby, vyhodila kapustu von z okna.

No bola veľmi prekvapená, keď počula zvláštny slabý hlas vykríknuť: „Jaj! Už ma skoro zabili!“ Nevedela povedať, odkiaľ ten hlas prišiel, pretože kapusty zvyčajne nerozprávajú.

Hneď ako začalo svitať Felícia, ktorá bola veľmi nešťastná kvôli jej hrnčeku dobrôt, vyšla ho pohľadať von. Prvá vec, ktorú našla bola nešťastná kapusta. Odsunula ju nohou, vraviac: „Čo tu robíš? A ako si sa odvážila položiť sa na miesto môjho hrnčeka dobrôt?“

„Keby ma neboli odniesli,“ odpovedala kapusta, „môžeš si byť celkom istá, ani by som nepomyslela na to ísť tam.“

Trochu sa zachvela od strachu, že počuje kapustu rozprávať, ale tá pokračovala: „Ak budeš taká dobrá a zasadíš ma znova medzi moje kamarátky, poviem ti, kde sú teraz tvoje dobrôtky – sú ukryté v Brunovej posteli!“

Felícia bola zúfalá, keď to počula, nevediac, ako ich získať späť. Predsa len zasadila kapustu veľmi vľúdne na svoje staré miesto. Keď s prácou skončila, uvidela Brunovu sliepku. Schytila ju do rúk a povedala jej: „Poď sem, ty ohavné malé stvorenie! Budeš trpieť za tie nemilé veci, ktoré môj brat napáchal na mne.“

„Joj! Pastierka,“ povedala sliepka, „nezabíjaj ma. Ja som dosť veľká klebetnica. Viem ti povedať niektoré prekvapivé veci, ktoré by si si možnože rada vypočula. Never tomu, že si len dcéra úbohého nádenníka, ktorý ťa vychoval. Tvoja matka bola kráľovná, ktorá mala už šesť dcér. Kráľ sa jej vyhrážal, že ak mu neporodí syna, ktorý by zdedil kráľovstvo, tak jej dá zoťať hlavu.

Tak keď kráľovná mala ďalšiu malú dcéru, bola dosť vystrašená. Preto sa dohodla so svojou sestrou, ktorá bola víla, vymeniť ju za jej malého syna. Kráľovná bola zatvorená vo veľkej veži príkazom od kráľa. A keď po veľmi veľa dní, ktoré prešli, nepočula nič o víle, unikla cez okno pomocou rebríka z lana. Vzala so sebou i svoje malé dieťa. Ako sa túlala niekoľko dní, bola napoly mŕtva od zimy a únavy, napokon prišla k tejto chatke. Ja som bola nádenníkova manželka a veľmi dobrá opatrovateľka. Kráľovná mi ťa dala na starosť a povedala mi o smole svojho osudu. Potom zomrela ešte predtým, ako mi stihla povedať, že čo sa má s tebou stať.

Tak ako po celý život som nevedela udržať tajomstvo, nemohla som si pomôcť nevyprávať túto zvláštnu príhodu svojim susedom. V jeden deň prišla sem veľmi krásna dáma a jej som to povedala tiež. Keď som jej povyprávala tú príhodu, dotkla sa ma čarovnou paličkou a okamžite sa zo mňa stala sliepka. A to znamenalo koniec môjho rozprávania! Bola som veľmi smutná. Môj manžel, ktorý bol vtedy preč, sa nikdy nedozvedel, čo sa stalo zo mňa. Potom, čo ma všelikde hľadal, uveril, že som sa musela utopiť alebo byť zjedená divými zvieratami v lese. Tá istá dáma sem prišla ešte raz. Nariadila, že ty sa máš volať Felícia, a nechala tu prsteň a hrnček dobrôt pre teba. A zatiaľ, čo bola v dome, dvadsaťpäť kráľovských strážcov ťa prišlo hľadať. Bezpochyby preto, aby ťa zabili. Ale ona zamrmlala niekoľko slov a okamžite sa všetci z nich premenili na kapusty. Jednou z nich bola tá, ktorú si vyhodila včera z okna.

Neviem, ako mohla tá kapusta rozprávať. Nikdy som žiadnu z nich nepočula povedať čo i len jedno slovo. Ani ja som odvtedy nemohla hovoriť až doteraz.“

Princezná bola veľmi ohromená nad príbehom sliepky a povedala láskavo: „Je mi veľmi ľúto, čo sa ti stalo, moja úbohá opatrovateľka, a želám si, aby bolo v mojej moci ťa prinavrátiť do tvojej pôvodnej podoby. Ale nesmieme zúfať. Zdá sa mi, že po tom, čo si mi povedala, niečo zvláštne sa musí veľmi skoro stať. Akokoľvek, práve teraz musím ísť pohľadať moje dobrôtky, ktoré ľúbim viacej než hocičo na svete.“

Bruno odišiel do lesa. Nikdy by nepomyslel na to, že Felícia bude prehľadávať jeho izbu kvôli dobrôtkam. Ona bola veľmi potešená jeho neočakávanou neprítomnosťou. Myslela len na to, že ich dostane späť bez väčších ťažkostí. Lenže hneď ako otvorila jeho izbu, uvidela desivú armádu potkanov, ktoré strážili slamenú posteľ. A keď sa pokúšala k nej priblížiť, začali na ňu skákať, hrýzť ju a zúrivo škriabať. Dosť vyľakaná sa stiahla späť, plačúc a vzlykajúc: „Och, moje drahé dobrôtky, ako sa vám len môže dariť v takej zlej spoločnosti?“

Potom si zrazu spomenula na džbán s vodou. Dúfala, že možnože má nejakú magickú moc. Zabehla poň, priniesla ho a pokropila niekoľkými kvapkami vody zúrivú háveď potkanov. Behom chvíľky nebolo vidieť ani chvost, ani fúz žiadneho potkana. Všetky z nich sa pobrali čo najrýchlejšie, ako im len nohy stačili, do svojej diery. Tak si princezná mohla teraz bezpečne vziať svoj hrnček dobrôt. Našla ich už zomierať od nedostatku vlahy. Náhlivo naliala všetku vodu z krčaha na svoje dobrôtky. Ako sa zohla nad ne vychutnávajúc ich lahodnú vôňu, mäkký hlas zašuchotal spomedzi lístkov a povedal:

„Pôvabná Felícia, napokon prišiel deň, keď ja mám to potešenie povedať ti, že dokonca i kvety ťa milujú a tešia sa z tvojej krásy.“

Princezná, celkom premožená zvláštnosťou počutia kapusty, sliepky a dobrôtok, ako jej niečo hovorili, a hrôzostrašným pohľadom na armádu potkanov, zrazu obelela a stratila vedomie.

V danej chvíli sa vrátil Bruno. Pracovať ťažko v horúčave nezlepšilo jeho výbušnú povahu. Keď uvidel, že Felícii sa podarilo nájsť svoje dobrôtky, bol taký nahnevaný, že ju vytiahol do záhrady a zavrel za ňou dvere. Čerstvý vzduch jej čoskoro pošteklil nos, prebrala sa z bezvedomia a otvorila oči. Vtedy uvidela, ako pred ňou stojí kráľovná Zeleného lesa, vyzerajúca roztomilo a očarujúco ako vždy.

„Máš zlého brata,“ povedala jej. „Vypiekol s tebou. Mám ho preto potrestať?“

„Och, nie madam,“ odpovedala. „Ja sa naňho nehnevám.“

„Ale za predpokladu, že napokon on nie je tvoj brat, čo by si povedala potom?“ spýtala sa kráľovná.

„Ó, lenže ja si myslím, že ním určite je,“ odpovedala Felícia.

„Čože!?“ povedala kráľovná. „Čo si nepočula, že ty si princezná?“

„Bolo mi tak povedané práve pred chvíľou, madam. Lenže ako mám tomu uveriť bez akéhokoľvek dôkazu?“

„Ach, drahé dieťa,“ povedala kráľovná. „Spôsob, ako rozprávaš, ma uisťuje, že i napriek pokornej a skromnej výchove si skutočná princezná. A ja ťa uchránim od toho, aby sa k tebe správali zle a postarám sa o to, aby s tebou zaobchádzali len tak, ako prináleží skutočnej princeznej.“

V tejto chvíli bola vyrušená príchodom veľmi rúčeho mladíka. Mal na sebe sako zo zeleného zamatu zaviazaného smaragdovými sponami. Na hlave mal korunu s dobrôtkami. Kľakol si na jedno koleno a pobozkal kráľovnej ruku.

„Ach!“ zvolala, „moja dobrôtka, môj klinček, môj drahý syn. Aké šťastie to je ťa vidieť navráteného do svojej prirodzenej podoby s Felíciinou  pomocou!“ A objala ho radostne. Potom sa obrátila k Felícii a povedala jej:

„Roztomilá princezná. Viem všetko, čo ti povedala sliepka. Ale nemohla si počuť, že vánok, ktorému bola zverená úloha odniesť môjho syna do veže, kde kráľovná, tvoja matka, ho tak úzkostlivo očakávala, namiesto toho ho nechal v záhrade kvetov, zatiaľ čo letel preč povedať to tvojej matke. Hneď nato víla, s ktorou som sa pohádala, premenila ho na dobrôtky – klinčeky. A ja som nemohla urobiť nič, ako tomu zabrániť.

Vieš si predstaviť, aká veľmi nahnevaná som bola. Ako som sa snažila odčiniť ujmu, ktorú urobila. Mohla som len priniesť princa dobrôtok z klinčekov na miesto, kde si ty vyrastala, dúfajúc, že keď ty vyrastieš by ťa mohol milovať a tvojou starostlivosťou byť premenený do svojej pôvodnej podoby. A ako teraz vidíš, všetko napokon dopadlo dobre, presne tak, ako som dúfala. Tým, že si mi dala svoj strieborný prsteň, to bolo znamenie, že čaro je skoro u konca. Poslednou šancou mojej nepriateľky, ako ťa vystrašiť, bola jej armáda potkanov. Lenže ona s tým dobre nepochodila. Tak teraz, moja drahá Felícia, ak sa ty zosobášiš s mojím synom, s týmto strieborným prsteňom tvoja šťastná budúcnosť je zaručená. Myslíš že je dosť rúči a prívetivý na to, aby si sa zaňho vydala?“

„Madam,“ odpovedala Felícia, červenajúc sa rumencom na tvári, „ty ma zaplavuješ láskavosťou. Viem, že si mojej matky sestra a ovládaš umenie ako premeniť vojakov, ktorí boli poslaní sem ma zabiť, na kapusty. Robíš mi veľkú česť tým, že mi ponúkaš sobáš, vydať sa za tvojho syna. Ako ti len môžem vysvetliť príčinu mojej váhavosti? Po prvýkrát vo svojom živote cítim, aké šťastie by to bolo byť milovaná. Naozaj mi vieš dať princovo srdce?“

„To je už tvoje, ľúbezná princezná!“ zvolala, vezmúc jej a jeho ruku. „Pre toto strachuplné začarovanie, ktoré ma nútilo byť v tichosti, už dávno som vám chcela povedať, ako nesmierne vás milujem.“

Toto urobilo princeznú veľmi šťastnú. Potom kráľovná, ktorá už nezniesla pohľad na ňu, oblečenú ako chudobná pastierka, dotkla sa jej čarovnou paličkou vraviac: „Želám si, aby si bola odetá tak, ako sa patrí tvojmu postaveniu v spoločnosti a tvojej kráse.“ A okamžite princeznine bavlnené ošatenie sa stalo skvelým rúchom so strieborným brokátom (tkanina so žakárovým vzorom) vyšívané rubínmi. A jej jemné tmavé vlasy obopínala kráľovská koruna z diamantov, z ktorej plával vo vzduchu čisto-biely závoj. So svojimi žiarivými očami a pôvabnou farbou na jej lícach mala celkom oslnivý výraz tváre, takže princ bol len málo schopný tomu odolať.

„Ako si len krásne vzhľadná, Felícia!“ ten zvolal. „Nenechávaj ma v napätom očakávaní. Ja ťa naliehavo žiadam, povedz mi, že sa za mňa vydáš.“

„Jáj!“ povedala kráľovná s úsmevom na tvári. „Myslím, že teraz ponuku už v žiadnom prípade neodmietne.“

Práve vtedy Bruno šiel naspäť do svojej práce. Vyšiel von z chalúpky. A keď uvidel Felíciu, myslel si, že sa mu len sníva. Ale ona ho zavolala veľmi láskavo.  Úpenlivo prosila kráľovnú, aby s ním mala súcit.

„Čože?!“ tá jej povedala. „Veď on bol k tebe taký nepríjemný a nevrlý.“

„Ó, madam,“ povedala princezná. „Ja som taká šťastná, že by som chcela, aby i všetci ostatní boli šťastní.“

„Kráľovná ju pobozkala. Potom jej riekla: „Nuž, urobiť ti radosť, zistíme teda, čo môžem spraviť z nazlosteného Bruna.“ A s mávnutím jej čarovnej paličky premenila chudobnú malú chatrč na úžasný palác plný rôznych pokladov. Iba dve stoličky a slamená posteľ zostali na svojom mieste, aby pripomínali Brunovi jeho predošlú chudobu. Potom sa kráľovná dotkla samého Bruna a urobila ho nežným, zdvorilým a vďačným. A on sa tisíckrát poďakoval kráľovnej i princeznej.

Nakoniec kráľovná prinavrátila sliepku a kapusty do ich prirodzenej podoby a nechala ich všetkých veľmi spokojných. Princ a princezná sa zosobášili tak skoro, ako im len okolnosti dovolili. Oslávili to skvostnosťou a vznešenosťou. A žili šťastne celý svoj život až doteraz, ak náhodou nepomreli.

[@ Fortunee. Par Madame la Comtesse d’Aulnoy.]