1*16*016 Biela mačka **(5,8k)

 31. Biela mačka  **(5,8k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil raz jeden kráľ. Mal troch synov, ktorí boli takí bystrí a statoční, že sa začal obávať, že začnú vládnuť kráľovstvu ešte predtým, ako zomrie. Teraz kráľ, keď už cítil v kostiach, že už mu telo starne, vôbec mu ani na um neprišlo, žeby sa vzdal vládnutia vo svojom kráľovstve, pokiaľ to mohol ešte veľmi dobre riadiť. Tak si myslel, že najlepší spôsob, ako žiť v mieri, je presmerovať mysle svojich synov prísľubmi, z ktorých by mohol hocikedy vycúvať, keby prišiel čas a musel by sa nimi riadiť.

Tak poslal po nich všetkých. A potom k nim láskavo prehovoril a dodal: „Budete celkom súhlasiť so mnou, moje drahé deti, že môj vysoký vek robí pre mňa dosť nemožné starať sa o všetko dôkladne, ako som bol zvyknutý robievať. Začínam sa obávať, že toto môže ovplyvniť blahobyt mojich občanov. Preto si želám, aby jeden z vás nastúpil na môj vládnuci trón. Ale na oplátku chcem taký podarúnok, je to posledný príkaz odo mňa, čo by ste mali spraviť pre mňa. Teraz, keď myslím na penziu a odchod na vidiek, zdá sa mi, že pekný, plný života a verný malý pes by bol pre mňa veľmi dobrou spoločnosťou. Bez ohľadu na váš vek sľubujem, že ten z vás, kto mi prinesie nádherného, roztomilého a najkrajšieho malého psíka, stane sa s okamžitou platnosťou mojím nástupcom.“

Všetci traja princovia boli výrazne prekvapení jeho nevídaným rozmarom vlastniť malého psa. I kvôli tomu, že dal šancu nastúpiť na trón i mladším synom, ktorú by inak nemali. Najstarší zo synov bol príliš zdvorilý na to, aby mal voči tomu nejaké námietky. Prijali poverenie so svojím nekonečným potešením. Zaželali mu pekný deň a zbohom. Ich otec, kráľ, im daroval nejaké striebro a vzácne kamene. Určil čas, kedy sa majú stretnúť. A to bolo presne o rok v tú istú hodinu a na tom istom mieste. Vtedy mali teda priniesť drobných psíkov pred svojho kráľa.

Potom odišli spolu do zámku, ktorý bol zhruba míľu vzdialený od ich veľkomesta. Sprevádzali ich svoji vlastní priatelia, ktorým usporiadali veľkú hostinu. Tí traja bratia si sľúbili navzájom byť navždy priateľmi a zdieľať všetko, čo im ich šťastena osudu nadelí. A tak vyrazili na cestu. Odsúhlasili si medzi sebou, že sa stretnú v tomto istom zámku v dohodnutý čas, teda predtým, ako sa spolu dostavia pred kráľa. Každý z nich si vybral inú cestu. Tým dvom starším sa prihodilo mnoho zaujímavých dobrodružstiev. No my sa budeme venovať tomu najmladšiemu. On bol mladý, rozjasaný, veselý, a rúči. Mal zvládnuté všetko, čo sa od princa očakáva vedieť. A čo sa týka jeho odvahy, jednoducho tá bola taká ohromná, že nemala konca kraja.

Nebolo dňa bez toho, že by nekúpil niekoľko psov – veľkých i malých, anglických chrtov, dogy, psa prepeličiara – kokeršpaniela, rôznych malých psíkov, a šteňatá. Hneď ako kúpil veľmi pekného, si bol istý, že uvidel ešte krajšieho. Tak potom sa zbavil všetkých ďalších a kúpil tamtoho. Keďže bol sám, rýchlo sa nazdal, že je nemožné vziať so sebou tridsať či štyridsať tisíc psov. Cestoval zo dňa na deň. Ani nevedel, kam ho nohy nesú. Až napokon za súmraku, keď sa už zotmelo, dosiahol úžasný a temný les. Nevedel cestu, ktorým smerom sa má pohnúť. A keď sa zdalo, že záležitosti už nemôžu byť horšie, začalo hrmieť a hustý dážď sa lial ako z krhly. Potom, ako prechádzal lesom dlhočizný čas, spozoroval slabé kmitajúce svetlo. Pustil sa teda za ním dúfajúc, že by tam mohol nájsť nejakú chalúpku, v ktorej by mohol nájsť prístrešie a útočisko pred nepriaznivým počasím počas noci. Čas sa mu zdal čoraz dlhší. Bol navigovaný svetielkom, ktoré videl v diaľke. Keď bol už u konca, ocitol sa pred dverami najnádhernejšieho zámku, aký si len kedy dokázal predstaviť. To bolo čisté červené svetlo, ktoré odtiaľ trblietavo žiarilo a ukazovalo mu cestu krížom cez les. Steny boli z najfajnovejšieho porcelánu pomaľované najdelikátnejšou hrou farieb. A princ si všimol, že všetky poviedky, ktoré kedy čítal, tam boli namaľované. Lenže keďže bol neúnosne mokrý a dážď prinášal znovu a znova ďalší príval vody, prišiel až ku dverám zo zlata. Uvidel tam srnčiu labku, visiacu na reťazi z diamantov. Nuž sa začal zamýšľať nad tým, ktože by len mohol bývať v tomto veľkolepom zámku.

„Musia sa tu cítiť veľmi bezpečne pred zlodejmi,“ povedal si len tak pre seba. „Veď tu vôbec nie je žiadna prekážka pre nikoho, aby mohol odrezať diamantovú reťaz a vyrypnúť tie vzácne granátové kamene – rubíny. A tak urobiť seba bohatým na celý svoj dlhý život.“

Potiahol za srnčiu labku a okamžite zazvonil strieborný zvonec a dvere sa rozleteli dokorán. Princ však nevidel nič iného, iba množstvo rúk vo vzduchu. Každá z nich držala malý lampáš na svietenie. Bol tak veľmi prekvapený, že zostal stáť na mieste úplne bez pohybu až dovtedy, keď pocítil, ako ho tlačia dopredu nejaké ruky. Bol síce trochu nepoddajný, napokon však predsa len vstúpil dnu. S rukou na svojom meči bol pripravený na všetko, čo by sa len mohlo stať. Vstúpil do sály dláždenou lazuritom, zatiaľ čo dva ľúbezné hlasy mu spievali:

„Ruky, čo sa vznášajú nad tebou,

čakajú pohotovo tvoje príkazy poslúchnuť.

Ak tvoje srdce sa nebojí dobývať lásku,

na tomto mieste si v bezpečí i keby si bol len na vlásku.“

Princ skoro nemohol uveriť, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, keď bol privítaný takýmto spôsobom. Sprevádzali a usmerňovali ho záhadné ruky. Prišiel ku dverám z koralu, ktoré sa samé od seba pred ním otvorili. Vošiel dnu a našiel sa v rozsiahlej sále matky—perly. Z nej sa dalo vojsť do početného množstva ďalších izieb, trblietajúcich sa tisíckami rôznych druhov svetiel. Jednoducho, boli plné krásnych obrázkov a vzácnych vecí, až sa princ cítil úplne zmätený. Prešiel cez šesťdesiat izieb. Vtom ruky, ktoré ho sprevádzali, prestali mu určovať smer. Princ uvidel pohodlne vyzerajúce kancelárske otáčavé a hojdacie kreslo. Bolo blízko rohu komína. A znovu, v tom istom momente, sa oheň v krbe rozžiaril a začal horieť. Pekné, mäkké, šikovné ruky mu vyzliekli jeho mokré a zablatené ošatenie a nahradili ho novým oblečením z najbohatšieho materiálu vyšívaným zlatom a zelenými smaragdami. Nedokázal odolať obdivovaniu všetkého, čo videl. Obratné ruky ho vyčkávali v ďalšom jeho konaní. Niekedy sa objavili tak náhle a odrazu, že ho donútili poskočiť si trochu.

Keď bol celkom obriadený – a môžeme si byť istí, že vyzeral veľmi odlišne od mokrého a vyčerpaného princa, ktorý stál vonku v daždi a ťahal za srnčiu labku – magické ruky ho viedli do parádnej izby. Na stenách tam boli namaľované historky pána Kocúra v čižmách a nespočetné množstvo ďalších zvláštnych a slávnych mačiek a kocúrov. Stôl tam bol pripravený na neskorú večeru s dvoma zlatými taniermi, zlatou lyžicou a vidličkou. Servírovací stolček bol pokrytý riadmi a pohármi z krištáľového skla pokrytého drahocennými kameňmi. Princ sa zamýšľal nad tým, koho len môže byť toto miesto. Keď zrazu prišiel tucet mačiek nesúcich si svoje gitary a začali vyhrávať. Vytvárali tak najzvláštnejší druh hudby, aký sa kedy len dal počuť. Nikto iný tieto zvláštne melódie ani len neslýchal. Zoradili sa v jednom konci miestnosti pod vedením mačky, ktorá určovala tempo a začala mňaukať všetky predstaviteľné tóny. Pritom brnkala svojimi pazúrmi na strunách gitary. Princ si urýchlene zapchal rukami uši, ale i tak len pohľad na týchto komických muzikantov ho donútil k búrlivému smiechu.

„Čo za zábavnú vec uvidím ako ďalšiu?“ povedal si len tak pre seba. V tom momente sa otvorili dvere a prišla k nemu drobnučká postava zahalená dlhým čiernym závojom. Bola sprevádzaná dvoma mačkami, ktoré mali na sebe čierne plášte a niesli si so sebou i meče. Za nimi nasledovala veľká výprava mačiek, ktoré priniesli v klietkach plno potkanov a myší.

Princ bol tak veľmi udivený, že si myslel, že sa mu to len sníva. Lenže tá malá postavička prišla k nemu. Poodkryla si svoj závoj a on zbadal, že je to tá najľúbeznejšia, malá biela mačka, akú si hocikto vedel čo i len predstaviť. Jej výzor mala veľmi mladý a zároveň plný smútku. Svojím sladkým nežným hlasom, ktorým hovorila priamo do princovho srdca, povedala mu: „Kráľovič, kráľov syn, veľmi pekne ťa tu vítam. Kráľovná mačiek a kocúrov je rada, že ťa tu môže vidieť a že ťa konečne stretla.“

„Moja milá mačka,“ odpovedal princ, „ďakujem ti za veľmi láskavé prijatie tu u teba. Ale ja som si aj tak istý, že ty nie si len obyčajná mačička. Naozaj, je pravdou, že spôsob, akým rozprávaš, a veľkoleposť tvojho zámku to jasne preukazuje.“

„Kráľov syn,“ povedala biela mačka, „veľmi ťa prosíkam, ušetri ma od týchto komplimentov, pretože nie som na ne zvyknutá. Ale teraz,“ dodala, „nechajme si naservírovať neskorú večeru a nech sú hudobníci ticho, keďže princ nerozumie tomu, čo spievajú.“

Tak záhadné ruky začali prinášať neskorú  večeru. Ako prvé priniesli dve misky s jedlom. Jedna obsahovala dusených holubov na pare, druhá frikasé – jemne nakrájané pečené mäso z tučných myší. Pohľad na tú druhú princovi úplne znechutil neskorú večeru. No biela mačka si to všimla. Uvidiac jeho reakciu, uistila ho, že jedlá mienené preňho boli pripravené v oddelenej kuchyni. A že môže si byť celkom istý, že neobsahujú ani žiadne potkany, ani myši. Princ sa cítil veľmi istý v tom, že ona by ho nebola bývala oklamala. Keď zrazu si všimol na labke bielej mačky, že tam má náramok, na ktorom bol zobrazený portrét. Veľmi úpenlivo ju prosil, aby mu dovolila pozrieť sa naň. K jeho veľkolepému prekvapeniu na ňom uvidel výnimočne rúčeho mladíka, ktorý sa naňho hodne podobal. Čo by mohlo znamenať, že to je vlastne jeho portrét! Biela mačka si povzdychla, ako sa naň pozrel. Zdala sa byť smutnejšia než kedykoľvek predtým. Princ sa obával a neodvážil sa spýtať žiadne otázky zo strachu, že by ju to nasrdilo a bolo jej proti srsti. Tak začal hovoriť o iných záležitostiach. Pri tom zistil, že ona sa zaujímala o akýkoľvek námet, ktorý si uchovával len pre seba a teraz zdieľal s ňou. Zdalo sa mu, že ona vie veľmi dobre, čo sa deje vo svete. Keď sa navečerali, odišli do vedľajšej izby. Táto bola  zariadená ako divadlo. Samé mačky tam hrali a tancovali pre ich potešenie. Potom mu biela mačka zaželala krásnu dobrú noc. Tajomné ruky ho odprevadili do izby, ktorú si predtým ešte nestihol všimnúť. Visela tam na stenách pestrá mozaika s krídlami motýľov všetkých možných farieb. Boli tam i zrkadlá, ktoré siahali od podlahy až ku stropu. Bola tam i malá snehobiela posteľ s veľmi jemnými a zázračne tenkými záclonami previazaná stužkou. Princ šiel do postele v úplnej tichosti nevediac, ako by mohol začať konverzáciu s tajomnými rukami, ktoré naňho čakali. Ráno sa prebudil na veľký hluk, čo prichádzal z vonka až k nemu spoza okna, z ktorého bol veľmi zmätený. Zrovna za ním prišli tajomné ruky. Rýchlo ho obliekli do poľovníckej rovnošaty. Keď potom pozrel na všetky mačky, tie sa zhromaždili na nádvorí. Viedli ich nejaké anglické chrty. Niektorí vytrubovali na trúbky. Pretože biela mačka išla na poľovačku. Tajomné ruky mu zase priniesli prekvapenie – dreveného koňa. Očakávali, že naň vysadne, čím bol veľmi pobúrený a pohoršený. No nemalo akýkoľvek zmysel robiť námietky, pretože tajomné ruky ho rýchlo usadili na jeho chrbte  a veselo sa ňom potom natriasal a poskakoval.

Sama biela mačka jazdila na opici, ktorá sa vyšplhala až hore, priamo k orliemu hniezdu, kde dostala chuť na mladé orlíčatá. Nikdy predtým nezažil tak veľmi potešenia hodnú zábavu  pri poľovačke. Keď sa vrátili naspäť do zámku, biela mačka s ním spoločne popíjala. Keď dopili z pohárov alkohol, tak mu podala krištáľový kalich, ktorý musel obsahovať nejakú magickú tekutinu, pretože hneď ako dopil nápoj z krčaha, zabudol úplne na všetko, dokonca i na malého psa, ktoré bol šiel zháňať pre kráľa. Len myslel na to, aký je šťastný s touto bielou mačkou! A ako dni bežali ďalej, rôzne druhy zábaviek striedali jedna druhú, až dokedy neprešiel skoro celý rok. Princ úplne zabudol na dohovorené stretnutie so svojimi bratmi, dokonca si nevedel ani spomenúť, v ktorej krajine to bolo. Biela mačka však vedela, kedy sa mal vrátiť späť. A v jeden deň, ktorý prišiel skoro, mu povedala: „Vieš ty vôbec, že už iba tri dni ti zostávajú na nájdenie malého psíka pre tvojho otca a že tvoji bratia už nejakých pekných a milých našli?“ Princ sa vtedy zrazu prebral z tranzu a prinavrátila sa mu i pamäť a horko zaplakal: „Čo sa to len so mnou stalo, že som zabudol na takú dôležitú vec. Celý môj životný osud na tom závisí. Keby som aj našiel za ten krátky čas dostatočne vzhľadného psíka, ktorý by mi dopomohol získať kráľovstvo, kdeže nájdem koňa, ktorý by ma za tri dni odniesol domov.“ A začal byť veľmi rozčúlený a namrzený. Biela mačka mu však povedala: „Kráľovský syn, nerob si starosti, nemaj obavy. Ja som tvoja dobrá priateľka a urobím pre teba všetko také ľahké, ako preniesť pierko. Môžeš sa tu spokojne ešte jeden deň povaľovať. Ja mám už teraz pre teba dobre rozbehaného horského koňa, ktorý ťa dopraví do tvojej vlasti za cirka dvanásť hodín.

„Veľmi som ti povďačný a dokonca ti aj veľmi pekne ďakujem, prekrásna mačička,“ povedal princ. „No k akému úžitku mi to bude, keď sa vrátim k otcovi bez nejakého malého, drobného psíka?“

„Pozri sem,“ odpovedala biela mačka držiac v ruke žaluď z dubového stromu, „vo vnútri  je krajší pes než hociktorý iný zo série Pes – filmová hviezda!“

„Ale no tak, drahá biela mačička,“ povedal princ, „ako len dokážeš byť protivná a takto nepríjemne sa na mne zabávať!“

„Len počúvaj,“ povedala, držiac ten dubový žaluď, a priložila mu ho k uchu. Výrazne bolo počuť, ako z vnútra vychádza tenký a výrazný hlas štekajúci: „Baf-baf!“

Princ bol z toho všetkého veľmi potešený. Psík, ktorý sa zmestí do dubového žaluďa musí byť naozaj veľmi maličký. Chcel ho vybrať von a pozrieť sa naň, lenže biela mačka povedala, že lepšie by bolo, keby to otvoril, až keď bude pred kráľom, aby drobnému psíkovi nebola zima počas dlhej jazdy na koni. Poďakoval sa jej azda tisíckrát a keď sa mal už vydať na cestu, veľmi váhavo a neisto jej povedal: „Tieto dlhé dni prešli s tebou tak rýchlo,“ povedal jej, „len toľko si ešte želám, aby som si ťa mohol teraz zobrať so sebou.“

Ale biela mačka potriasla hlavou a namiesto odpovede si len zhlboka vzdychla.

Napokon princ prišiel do zámku, kde sa dohodli traja bratia, že sa stretnú, ako prvý. No veľmi dlho na nich čakať nemusel, zjavili sa hneď skoro po ňom. Keď zbadali jeho horského koňa, uprene naň zazerali, ako skáče na nádvorí ako hunter – plemeno koňa používaného pri honoch.

Princ ich uvítal s radostnou náladou, a oni mu začali vyprávať všetky svoje napínavé dobrodružstvá, ktoré na svojich cestách zažili. Pritom sa postaral o to, aby sa vyhol tomu, rozprávať im, čo on robil celý ten rok. Dokonca ich nechal v tom, si myslieť, že jazvečík, ktorého niesol tiež so sebou, bol ten pes, ktorého niesol kráľovi. Všetci traja boli radi, že sa takto stretli znovu. Tí dvaja starší si v duchu navrávali, že ich psy sú krajšie ako najmladšieho jazvečík, teda že majú väčšie šance uspieť pred kráľom. Nasledujúce ráno odišli spoločne v dvojkolesovom voze. Dvaja starší bratia niesli v košíkoch takých drobných a krehkých psíkov, že sa ich skoro vôbec neodvážili ani dotknúť. Čo sa týkalo jazvečíka, ten bežal za vozom kade—tade, a bol už od blata taký zamazaný, že nejeden by sa bol pomýlil i v tom, že či to je vlastne pes. Keď došli až k palácu všetci naokolo sa k nim nahrnuli, aby ich privítali. Následne vošli do veľkej kráľovskej siene. Keď dvaja starší bratia predstavili svojich malých psíkov, nikto nevedel rozhodnúť, že ktorý z nich je krajší. Tí dvaja starší bratia sa už medzi sebou začali dohadovať, že si kráľovstvo podelia rovným dielom na dve polovičky. Keď najmladší vošiel dnu, vytiahol z vrecka žaluď, ktorý mu dala biela mačička. Rýchlo ho otvoril a tam na útulnom malom vankúši zbadali drobnučkého psíka, ktorý by zľahka bol prešiel i cez prsteň. Princ ho vzal a položil na dlážku. Ten sa hneď postavil na všetky štyri a začal rozkošne tancovať. Kráľ v danom momente nevedel, čo má povedať. Nemal ani slovo na jazyku. Pretože už vážne nebolo možné, aby sa niekde na zemi našlo niečo krajšie ako toto malé stvorenie. No jednako, keďže sa veľmi ešte nechcel vzdať svojej koruny, povedal im, aby išli ešte raz do sveta a hľadali na zemi i za morom kúsok mušelínu – jemnú polopriesvitnú tkaninu, takého jemného, žeby sa dal prevliecť cez oko ihly. Bratom sa veľmi nechcelo ísť znova na cesty. Napokon tí dvaja starší s tým súhlasili, pretože im to dávalo ďalšiu šancu na víťazstvo o korunu. Tak začali tam, kde predtým. Najmladší sa pobral tiež. Nasadol na svojho horského koňa a odcválal na ňom spätne ku svojej milovanej bielej mačke. Všetky dvere na zámku boli otvorené dokorán. Všetky okná i vežičky boli osvetlené jasavou slnečnou žiarou. Zámok teraz vyzeral byť oveľa nádhernejší a vznešenejší než predtým. Tajomné ruky sa ponáhľali s ním stretnúť. Zaviedli horského koňa do stajní. Zatiaľ čo on sa ponáhľal za svojou bielou mačkou. Keď ju našiel, ona práve spala v malom košíku na bielom saténovom vankúši, ale ako začula jeho kroky, zodvihla hlavu a veľmi sa potešila, že ho znovu vidí.

„Ako veľmi som len dúfala, že sa ku mne vrátiš späť, ty kráľovič,“ povedala mu. On ju potom hladkal a láskal po srsti. Povedal jej o jeho úspešnej ceste a to, že prišiel k nej požiadať ju o pomoc, keďže veril, že vážne nie je možné získať to, čo kráľ tentokrát požadoval. Biela mačka nahodila seriózny výraz tváre a povedala, že musí popremýšľať o tom, čo sa musí stať. Našťastie na zámku bolo plno rôznych mačiek, ktoré vedeli priasť veľmi dobre. Ak by niekto mohol vytvoriť ten drobný mušelín, tak to by boli tieto zvláštne mačky, ktoré sú tu. Tak im to dala rovno hneď aj na prácu.

Potom sa objavili tajomné ruky, nesúce svietiace lampáše, a sprevádzali princa a bielu mačku ku dlhej galérii s výhľadom cez okná na rieku. Pozerajúc von, uvideli veľkolepé predstavenie rôznych druhov ohňostrojov. Potom nasledovala neskorá večera, ktorú si princ vychutnával oveľa viac než trblietajúce a svietiace ohňostroje, pretože už bolo dosť neskoro a bol preukrutne hladný po dlhom cválaní a jazde na koni. A dni sa postupne míňali tak rýchlo, ako vždy predtým. Neexistovala ani na chvíľu možnosť cítiť sa nudne pri bielej mačke. A ona naozaj mala talent vymyslieť vždy novú a novú zábavku. Áno, bola múdrejšia než akákoľvek mačka na svete či ako len mačky dokážu byť bystré. Ale keď sa jej princ opýtal, ako sa im darí vyrobiť ten tenký mušelín, len mu povedala:

„Kráľovič, nepýtaj sa ma na to. Môžeš hádať, ak sa ti páči. No s určitosťou ti môžem povedať, že ti to zatiaľ ešte neprezradím.“

Princ bol taký šťastný, že sa skoro vôbec nezaujímal o čas. A rok prešiel ako voda. Biela mačka mu povedala, že sa nemusí obávať o daný kúsok mušelínu, pretože ho urobili naozaj veľmi vynikajúco.

„Tentokrát,“ dodala, „dám ti aj vhodný sprievod, eskortu.“ Ako sa princ pozrel na nádvorie, uvidel znamenitý dvojkolesový voz z vylešteného zlata, nalakovaný ohnivými farbami tisícimi rôznymi spôsobmi. Ťahalo ho dvanásť snehobielych koňov, zapriahnutých po štyroch vedľa seba. Ich konský postroj bol ohňovo farebný zamat, ozdobený diamantmi. Nasledovalo ho sto vozov. Každý ťahaný ôsmimi koňmi. Boli poháňaní kočišmi v skvelých uniformách a tisíc strážcov sprevádzalo sprievod. „Choďte!“ povedala biela mačka. „Keď sa objavíš pred kráľom v takejto paráde, určite ti neodmietne dať korunu, ktorú si zaslúžiš. Vezmi si tento vlašský orech, ale neotvor ho skôr ako pred ním. Nájdeš v ňom kúsok látky, o ktorú si ma žiadal.“

„Moja milá biela mačička,“ povedal princ, „ako sa ti len dostatočne odvďačím za tvoju láskavosť voči mne? Len mi povedz, že si želáš, aby som tu navždy zostal s tebou, a ja sa na večné veky vzdám myšlienky na to, aby som bol kráľom.“

„Kráľov syn,“ odpovedala, „to ukazuje dobrotu tvojho srdca, že sa zaujímaš tak veľmi o malú bielu mačku, ktorá je dobrá len na chytanie myší. Ale nesmieš zostať. Musíš ísť.“

Tak princ bozkal jej malú labku a vydal sa na cestu. Viete si predstaviť, ako rýchlo cestovali, keď vám poviem, že dosiahli kráľov palác za polovičný čas, než by to trvalo divokému horskému koňovi. Tentokrát sa princ trochu oneskoril na stretnutie s bratmi na dohodnutom zámku. Tak si mysleli, že nepríde a dosť sa tomu potešili. Hrdo predložili svoje kúsky mušelínu kráľovi a v kostiach cítili istý úspech. A naozaj, látka bola taká jemná, že prešla okom veľkej ihly. Lenže kráľ, ktorý rád robil veci zložitejšími, poslal po špeciálnu ihlu, ktorá bola uchovávaná medzi kráľovskými klenotmi a mala také malé očko, že hneď si všetci všimli, že je nemožné, aby ich mušelín cez to prešiel. Princovia boli nahnevaný. Začali si sťažovať, že to bol trik. Keď zrazu trúbky ohlásili, že prišiel najmladší princ. Jeho otec a bratia boli užasnutí nad veľkoleposťou, akou prišiel. Potom, ako sa pozdravili, vybral z vrecka vlašský orech a otvoril ho. Úplne očakával, že v ňom nájde kúsok mušelínu, ale namiesto toho tam bol lieskový orech. Rozlúskol aj ten, a v ňom ležala kôstka od čerešne. Všetci sa začali pozerať na seba. Kráľ sa potichu chichotal a smial pre seba pri myšlienke nájsť kúsok mušelínu v tej škrupine.

Akokoľvek, princ rozlúskol čerešňovú kôstku, ale všetci sa už zabávali, keď uvideli, že vnútri bolo len jej vlastné jadro. Otvoril aj to a našiel zrno pšenice. V ňom bolo zrnko prosa. Vtom on sám začal dumať nad tým a mrmlať jemne:

„Mačička, biela mačička, či si ty zo mňa robíš žarty?“

Okamžite pocítil, ako keby mu mačací pazúrik ostro poškriabal ruku. Dúfajúc, že to malo znamenať povzbudenie, otvoril zrnko prosa. A vytiahol odtiaľ štyristo lakťov dlhý kus mušelínu, utkaného z najkrajších farieb a najnádhernejších vzoriek. A keď priniesli ihlu prešiel cez jej oko s najväčšou ľahkosťou, dokonca so šesťnásobnou rezervou! Kráľ obelel. A ďalší princovia zostali ticho stáť plní smútku. Nikto nemohol poprieť, že toto bol ten najbáječnejší kúsok mušelínu, ktorý čo len mohol byť nájdený na celom svete.

Kráľ sa obrátil ku svojim trom synom a s hlbokým povzdychom povedal:

„Nič ma neteší viacej v mojom starom veku, ako si uvedomiť vašu ochotu uspokojiť moje želania. Choďte ešte raz. Ten, kto z vás na konci roka prinesie najkrajšiu princeznú, zosobáši sa s ňou a bez akéhokoľvek odkladania získa kráľovskú korunu. Pretože môj následník musí byť istotne zosobášený.“ Princ síce uvažoval nad tým, že už dvakrát čestne vyhral kráľovstvo, ale bol príliš slušne vychovaný na to, aby sa hádal kvôli tomu. Tak šiel späť ku svojmu nádhernému vozu a obklopený svojou eskortou sa vrátil ku svojej bielej mačke rýchlejšie, ako prišiel. Tentokrát ho už očakávala. Cestička bola pokrytá kvetmi. V tisícke sudov horeli uhlíky parfumovaného dreva, ktoré rozvoniavalo vo vzduchu. Biela mačka naňho čakala usadená v galérii, odkiaľ pozorovala jeho príchod. „Nuž, kráľov syn,“ povedala, „znovu si tu a bez koruny.“ – „Madam,“ povedal, „vďaka tvojej štedrosti som ju už vyhral dvakrát za sebou. Ale skutočnosť je taká, že môj otec je taký neochotný mi ju dať, že by som nemal žiadne potešenie si ju vziať.“

„Nevadí,“ odpovedala. „Je dobré sa pokúsiť a ešte lepšie zaslúžiť si to. Keďže musíš tentokrát so sebou priniesť ľúbeznú princeznú, jednu takú ti pohľadám. Medzitým sa tu môžeš oddávať radovánkam. Na dnes večer som vybavila zápas medzi mojimi mačkami a riečnymi potkanmi, len pre tvoje osobné potešenie a zábavku.“ Tak tento rok prešiel oveľa príjemnejšie ako predchádzajúce dva. Niekoľkokrát si princ nedokázal pomôcť opýtať sa bielej mačky, že ako je možné, že dokáže hovoriť.

„Možnože si víla,“ povedal, „alebo si začarovaná a zmenená na mačku?“

Ale ona mu dala len vyhýbavé odpovede, ktoré mu nepovedali nič. Dni sa míňali veľmi rýchlo. Princ bol veľmi šťastný a nikdy by nepomyslel na návrat späť. Keď v jeden večer, ako spolu sedeli, biela mačka mu povedala, že ak chce so sebou vziať domov ľúbeznú princeznú nasledujúci deň, musí byť pripravený urobiť to, čo mu povie.

„Vezmi tento meč,“ povedala, „a odtni mi hlavu!“

„Ja!?“ zvolal princ. „Odťať ti hlavu! Biela mačička, môj miláčik, ako by som sa len mohol odvážiť to urobiť?“

„Naliehavo ťa žiadam. Urob, ako ti hovorím, kráľov syn,“ odpovedala.

Slzy nabehli do princových očí a veľmi ju prosil, aby chcela hocičo iné. Aby mu dala akúkoľvek inú úlohu na dôkaz svojej oddanosti voči nej. Len nech ho ušetrí žiaľu zabiť svoju drahú mačičku. Ale nič, čo povedal, nezmenilo jej rozhodnutie. Napokon vytasil meč a so zúfalstvom a roztrasenou rukou odťal jej malú bielu hlavu. A predstavte si, s úžasom a potešením, zrazu pred ním stála krásna a ľúbezná princezná. Zatiaľ čo on nebol schopný slova od údivu, otvorili sa dvere a vošla príjemná spoločnosť rytierov a dám. Všetci boli odetí do mačacej kože. Ponáhľali sa s veľkou radosťou k princeznej. Bozkávali jej ruku a blahoželali jej, že sa jej znovu prinavrátila jej pôvodná podoba. Zdvorilo ich prijala. Ale po niekoľkých minútach ich veľmi pekne poprosila, aby ju nechali s princom osamote. A tomu povedala:

„Ako vidíš princ, predpokladal si správne, že nie som len obyčajná mačka. Môj otec vládol ponad šiestimi kráľovstvami. Kráľovná, moja matka, ktorú vrúcne ľúbil, mala vášeň pre cestovanie a objavovanie nových krajov. Keď som mala len niekoľko týždňov, získala od neho povolenie navštíviť istú horu, o ktorej počula veľa úžasných príbehov. Vydala  sa na cestu, vezmúc so sebou množstvo služobníctva. Cestou tam prechádzali popri starom zámku patriacemu vílam. Nikto doň predtým nevošiel, ale povrávalo sa, že je plný najnádhernejších vecí. A moja matka si spomenula, že víly mali v záhrade také ovocie, ktoré nebolo nikde vo svete a chutilo naozaj výnimočne dobre. Veľmi si priala z neho ochutnať. Nasmerovala svoje kroky smerom do záhrady. Pri príchode ku dverám, ktoré žiarili zlatom a drahokamami, prikázala sluhom, aby hlasno zaklopali. No bolo to úplne zbytočné. Zdalo sa, že všetci obyvatelia zámku museli buď spať alebo byť mŕtvi. Teraz, keď bola zložitosť získať ovocie ešte väčšia, kráľovná po ňom zatúžila ešte viacej. Tak prikázala, aby priniesli rebríky, aby sa mohla dostať cez stenu do záhrady. Hoci sa stena nezdala veľmi vysoká a pospájali rebríky, aby ich urobili čo najdlhšie, bolo celkom nemožné dostať sa na vrch steny.

Kráľovná bola zúfalá. Ale prišla noc, tak nariadila, že sa utáboria tam, kde sú. Ľahla si do postele cítiac sa ako chorá. Taká bola nespokojná. Uprostred noci sa zrazu prebudila. K jej veľkému prekvapeniu vedľa jej postele uvidela sedieť škaredú malú starú ženu. Tá jej povedala:

„Vaša majestátnosť, musím priznať, že nám robí starosti, že chceš ochutnať z nášho ovocia. Aby sme ťa ušetrili trápenia, moje sestry a ja sme sa dohodli, že vám dáme toľko, koľko ste schopní odniesť so sebou, pod jednou podmienkou. A tou je, že nám dáš svoju malú dcéru a vychováme ju ako našu vlastnú.“

„Ach, moja drahá madam,“ zvolala kráľovná, „neexistuje nič iné, čo by si si vzala za ovocie? Dobrovoľne ti dám aj svoje kráľovstvá.“

„Nie,“ odpovedala stará víla, „nechceme nič iné len tvoju malú dcéru. Bude taká šťastná, aký dlhý je len deň. Dáme jej všetko, čo je len hodnotné v rozprávkovej krajine, ale nesmieš sa s ňou stretnúť až dovtedy, dokedy sa nezosobáši.“

„Hoci je to ťažká podmienka,“ povedala kráľovná, „súhlasím, pretože určite by som zomrela, kebyže neochutnám z toho ovocia. A tak by som stratila svoju malú dcéru rovnako.“

Tak stará víla ju zaviedla do zámku. A hoci bolo uprostred noci, kráľovná mohla jasne vidieť, že všetko tam bolo oveľa krajšie, ako jej vyprávali, čomu môžeš, princ, ľahko uveriť,“ rozprávala biela mačka, „keď ti poviem, že to bol tento zámok, v ktorom sme teraz. Stará víla jej povedala: „Nazbieraš si ovocie sama, kráľovná? Alebo ho mám privolať, aby prišlo sem k tebe?“

„Veľmi pekne ťa prosím, nech sem príde samé,“ zvolala kráľovná. „To bude pre mňa niečo úplne nové. S takým niečím som sa ešte nestretla.“ Stará víla dvakrát zapískala a potom zvolala:

„Marhule, broskyne, nektárinky, čerešne, slivky, hrušky, melóny, hrozno, jablká, pomaranče, citróny, egreše, jahody, a maliny poďte sem!“

V momente sa začali kotúľať jedno cez druhé. Dokonca neboli ani zaprášené, ani skazené. Kráľovná, keď ich ochutnala, našla ich celkom také chutné, ako pekne vyzerali. Hneď vedela, že mohli rásť len na stromoch víl.

Stará víla jej dala zlaté koše, v ktorých mohla ovocie zobrať so sebou preč. Bolo toho toľko, čo by sa zmestilo na štyristo mulíc. Potom pripomenula kráľovnej ich dohodu a zaviedla ju naspäť do tábora. Na druhý deň ráno odišla naspäť do svojho kráľovstva. Ale nezašla ani veľmi ďaleko a už oľutovala svoju dohodu. Keď ju kráľ prišiel uvítať a uvidel ju veľmi smutnú, hneď vedel, že niečo nie je v poriadku. Tak sa spýtal, že čo sa stalo. Najskôr sa kráľovná obávala povedať mu pravdu. Keď došli do paláca, prišlo si po malú princeznú päť hrôzu naháňajúcich škriatkov, ktorých poslali víly. Tak kráľovná musela priznať pravdu o tom, čo sľúbila. Kráľ sa veľmi nahneval. Kráľovnú aj s jej malou dcérou dal do veľkej veže a bezpečne strážiť. Malých škriatkov vyhnal z kráľovstva. Ale víly poslali veľkého draka, ktorý zjedol všetkých ľudí, ktorí sa mu postavili do cesty. Z papule mu šľahali plamene a spálil všetko na okolí v krajine, kadiaľ prechádzal. Napokon po márnych pokusoch zbaviť sa monštra, bol kráľ donútený súhlasiť s tým, že malú princeznú napokon predsa len dajú vílam. Tentokrát si po ňu prišli víly osobne na voze zo samých perál, ktorý ťahali morské koníky. Nasledoval za nimi drak vedený na reťazi z diamantov. Moju kolísku umiestnili medzi staré víly, ktoré ma zahŕňali láskaním. Hnali sme sa ďaleko preč, krížom cez vzduch, do veže, ktorú dali postaviť pre mňa. Tam som vyrástla. Bola som obklopená všetkým, čo bolo krásne a vzácne. Učila som sa všetkému, čo prináleží vedieť princeznej. Jedinú spoločnosť mi však robil papagáj a malý psík, ktorí obaja nevedeli hovoriť. Každý deň prichádzala ku mne na návštevu jedna z víl na osedlanom drakovi. Akokoľvek, v jeden deň, ako som sedela pri okne, uvidela som rúčeho mladého princa, ktorý, ako sa zdalo, poľoval v lese, ktorý obklopoval moje väzenie. Zbadal ma, zostal stáť a pozeral na mňa. Keď uvidel, že som si ho všimla, s veľkou úctou ma pozdravil. Vieš si predstaviť, ako som sa veľmi potešila, že mám niekoho nového, s kým sa môžem rozprávať. Napriek tomu, ako vysoko bolo moje okno, náš rozhovor sa predĺžil, až dokedy nenastala hlboká noc. Potom mi môj princ zdráhavo zamával na rozlúčku. Ale odvtedy prišiel znovu ešte veľmi veľakrát. Napokon som súhlasila s tým, že sa s ním zosobášim. Otázkou však bolo, ako utečiem zo svojej veže. Víly mi vždy zadovážili dostatočné množstvo ľanu siateho pre moje stáčanie vlákna. Mojou usilovnosťou som urobila dosť povrazu na spravenie rebríka, ktorý dosiahol až po spodok veže. Lenže bohužiaľ, ako mi princ pomáhal zostúpiť, najzlostnejšia a najškaredšia víla zo starých víl práve priletela na drakovi. Predtým, ako môj nešťastný milý mal šancu sa obrániť, bol zjedený drakom. A čo sa týka mňa. Víly boli veľmi rozzúrené. Plánovali ma vydať za kráľa škriatkov. Ich plán som úplne odmietla. Tak ma zmenili na bielu mačku. Keď ma priniesli sem, našla som tu všetkých lordov a dámy kráľovského dvora svojho otca čakajúcich na mňa pod tým istým začarovaním. Zatiaľ čo ľudia nižšej hodnosti boli urobení neviditeľnými, až na ich ruky. Len tie bolo z nich vidno.

Keď som už bola začarovaná, víly mi povedali celý môj životný príbeh. Pretože až dovtedy som celkom verila, že som bola ich dieťaťom. A upozornili ma, že jediným spôsobom, ako môžem znovu nadobudnúť pôvodnú podobu, bolo získať lásku princa, ktorý by sa vo všetkom podobal na môjho nešťastného milenca.“

„A tebe sa podarilo ho získať, moja ľúbezná princezná,“ prerušil ju princ.

„Ty si skutočne úžasný ako on,“ pokračovala princezná, „v hlase, v črtách i vo všetkom inom. A ak ma skutočne ľúbiš, všetky moje starosti sú u konca.“

„A moje tiež,“ zvolal princ. Hodil sa jej k nohám, vraviac: „Len ak súhlasíš vydať sa za mňa.“

„Ja ťa ľúbim už viacej ako hocikoho iného na celom svete,“ povedala, „ale teraz je čas ísť za tvojím otcom a vypočujme si, čo on na to povie.“

Tak jej princ podal svoju ruku a vyviedol ju von. Spolu nasadli na dvojkolesový voz. Ten bol oveľa nádhernejší než ten predtým. Ako i celá spoločnosť. Dokonca i konské kopytá boli z rubínových drahokamov a ozdobené diamantmi. A predpokladám, že to bola prvá vec, ktorú kedy niekto videl predtým.

Keďže princezná bola taká láskavá a bystrá, ako bola krásna, viete si predstaviť, akú veľmi príjemnú cestu mali spolu. Všetko, čo princezná povedala, sa zdalo princovi celkom očarujúce.

Keď prišli k zámku, kde sa mali bratia stretnúť, princezná si sadla na stoličku, ktorú niesli štyria strážcovia. Bola vytesaná z nádherného krištáľu a boli na nej hodvábne záclony, ktoré boli zavesené okolo nej, aby ju nebolo vidieť.

Princ uvidel svojich bratov, kráčajúcich po terase. Obaja mali krásnu princeznú. Pozdravili ho a spýtali sa ho, či si tiež našiel manželku. Odpovedal im, že našiel niečo oveľa vzácnejšie – bielu mačku! Oni sa na tom začali veľmi zabávať. A spýtali sa ho, že či sa bojí, že ho zjedia myši v paláci. Potom sa spoločne vydali do mesta. Každý princ a princezná sa viezli na nádhernom koči. Kone boli vyparádené na hlave ozdobnými chocholmi, vtáčími pierkami a trblietajúcim zlatom. Napokon prišiel najmladší princ aj s krištáľovou stoličkou, na ktorú všetci pozerali s obdivom a zvedavosťou. Keď kráľovskí dvorania uvideli, že prichádzajú, ponáhľali sa to povedať kráľovi.

„Sú dámy prekrásne?“ spýtal sa znepokojene.

A keď mu odpovedali, že nikto z nich nevidel predtým také krásne princezné, zdal sa byť celkom rozčúlený.

Akokoľvek, prijal ich zdvorilo, ale zdalo sa mu nemožné vybrať si spomedzi nich.

Potom sa otočil k najmladšiemu synovi a povedal:

„A ty si prišiel po tom všetkom celkom sám?“

„Vaše Veličenstvo,“ odpovedal princ, „na krištáľovej stoličke nájdeš malú bielu mačku, ktorá má také jemné labky a mňauká tak pekne, že budeš očarený jej pôvabom.“

Kráľ sa usmial. Sám šiel odtiahnuť záclonu, ale po dotyku princeznej krištáľ sa rozsypal na tisícky úlomkov. A výnimočne ľúbezná princezná stála pred ním v celej svojej kráse. Jej vlasy sa vznášali ponad jej plecami. Mala korunu s krásnych kvetov. Bola oblečená do šiat z veľmi mäkkého materiálu a čistej bielej farby.

„Sire, Vaše Veličenstvo,“ povedala, „neprišla som Vás pripraviť o trón, na ktorom vládnete tak veľkolepo. Ja mám už šesť kráľovstiev. Dovoľte mi venovať Vám jedno z nich. A každému z Vašich synov tiež po jednom. Nežiadam nič viac, len Vaše priateľstvo a Váš súhlas k môjmu sobášu s Vaším najmladším synom. My stále budeme mať tri kráľovstvá pre nás oboch.“

Kráľ a dvorania nedokázali utajiť svoju radosť a úžas. Naraz hneď oslávili sobáše troch princov. Slávnosti trvali niekoľko mesiacov. A potom každý kráľ so svojou kráľovnou odišiel do svojho kráľovstva, kde vládli šťastne a navždy, až doteraz.

[@ LaChatte blanche. Par Madame la Comtesse d’Aulnoy.]