1*17*017 Vodná ľalia a zlaté priadky **(2,6k)

13. Vodná ľalia a zlaté priadky  **(2,6k)

Kde bolo, tam bolo, v jednom veľkom lese žila jedna stará žienka, ktorá mala tri dcéry. Všetky tri boli veľmi krásne. Najkrajšou z nich však bola tá najmladšia. Ich chalúpka bola celkom ukrytá v lese medzi stromami. Takže nikto nevidel ich krásu. Len slnko cez deň, mesiac v noci a oči hviezd sa na nich dívali. Stará žena sa starala o to, aby dievčiny stále usilovne pracovali od rána až do večera. Stáčali zlaté ľanové vlákno na tkanie. Keď jedna praslica bola prázdna, hneď ju nahradili druhou. Takže nemali žiaden oddych. Niť musela byť rovnomerne jemná a tenká. A keď bola hotová, stará žena ju zamkla do tajnej miestnosti. Ona sama sa vybrala dvakrát či trikrát každé leto na cestu. Vždy sa vrátila až neskoro v noci. Dievčatá teda nikdy nevideli, čo priniesla späť so sebou. Predtým, ako odišla, dala prácu všetkým z nich na každý deň svojej neprítomnosti. Nikdy im nepovedala, že čo sa stalo s ľanovým vláknom ani na čo bolo použité.

Teraz, keď znovu prišiel čas pre starú ženu vydať sa na jednu takúto cestu, dala prácu každej z dievčin s obvyklým varovaním: „Deti, nikdy sa nepozrite a za žiadnych okolností ani len nehovorte s nijakým mužom. Ak tak urobíte, vaša niť stratí na kvalite a oslnivom jase a nešťastia rôznych druhov sa začnú diať.“ Ony sa len smiali nad týmto často opakovaným upozornením, vraviac: „Ako môže zlatá niť stratiť na žiare? A veď dokonca nemáme ani šancu sa rozprávať s mužom.“

Tri dni po odchode starej ženy v lesoch na okolí poľoval mladý princ. Príliš ďaleko sa vzdialil od svojej družiny a stratil sa v hore. Unavený, hľadajúc svoju cestu späť, zoskočil z koňa, že si oddýchne pod stromom. Koňa nechal pri strome a zaspal.

Keď sa prebudil, slnko už zapadalo. Znovu sa snažil nájsť cestu z lesa. Napokon našiel úzky chodníček, ktorý horlivo nasledoval. Ten ho doviedol k malej chatrči. Dievčiny sedeli vonku pred svojím príbytkom, aby sa schladili pri večernom vánku. Ako ho zbadali, dve staršie sa hneď vyľakali, lebo si spomenuli na varovanie svojej starej matky. No najmladšia povedala: „Nikdy predtým som nevidela nikoho, ako je on. Chcem sa mu prizrieť zblízka.“ Ony ju úpenlivo prosili, aby išla dovnútra, lenže keď videli že nepôjde, nechali ju tak. Princ pri príchode dievčinu zdvorilo pozdravil. Povedal jej, že sa stratil v lese a že je aj hladný, aj vyčerpaný. Tak mu priniesla niečo na zjedenie. A bola taká potešená z jeho konverzácie, že úplne zabudla na varovanie svojej starej matky a rozprávali sa spolu hodiny. Medzitým ho princovi spoločníci hľadali široko ďaleko, ale bezúčelne. Tak poslali kráľovi dvoch poslov povedať mu smutnú správu. Ten okamžite nariadil celý regiment vojenskej kavalérie (jazdectva) a pešieho pluku, aby ho išli hľadať.

Po troch dňoch hľadania ho našli pri chatke. Princ sedel pri dverách. Bol taký šťastný v spoločnosti dievčaťa, že celý ten čas sa mu zdal ako jedna hodina. Pred odchodom jej sľúbil, že sa po ňu vráti. Dovedie ju na otcov kráľovský dvor a urobí ju tam svojou nevestou. Keď odišiel, sadla si ku kolovrátku, aby dobehla stratený čas. Ale aká bola vydesená, keď zbadala, že jej vlákno stratilo všetku svoju žiaru a jas. Jej srdce začalo rýchlo biť a horko zaplakala. Vtedy si spomenula na slová svojej starej matky a nevedela si ani predstaviť, aké nešťastie ju ešte len čaká.

Stará žena sa vrátila v noci. Hneď si všimla, že vlákno stratilo svoj lesk. A tak si vedela predstaviť, čo sa stalo počas jej neprítomnosti. Zúrila a bola nahnevaná. Povedala dcére, že priniesla mizériu a utrpenie pre obidvoch, aj pre ňu, aj pre princa. Dievča nedokázalo prestať na to myslieť. Napokon to už nedokázala zniesť viacej a rozhodla sa vyhľadať pomoc od princa.

Ako dieťa sa naučila rozumieť reči vtákov. Toto sa jej teraz veľmi dobre zišlo. Keď uvidela čierneho krkavca, ako si narovnával perie na konári borovici, nežne naňho zavolala: „Drahé vtáča, najbystrejšie zo všetkých vtákov, s najrýchlejšími krídlami, pomôžeš mi?“ – „Ako ti mám pomôcť?“ spýtal sa krkavec. Ona mu odpovedala: „Odleť preč, do veľkolepého mesta, kde stojí kráľovský palác. Vyhľadaj kráľovského syna a povedz mu, že som upadla do veľkého nešťastia.“ Potom povedala čiernemu krkavcovi, ako vlákno stratilo svoju žiaru, ako strašne sa nahnevala jej stará matka a ako sa bojí, že sa jej prihodí veľké nešťastie. Čierny krkavec jej prisľúbil, že jej vyplní jej žiadosť. Rozprestrel krídla a odletel preč. Dievča prišlo domov a pracovalo ťažko celý deň namotávaním priadze, ktorú jej staršie sestry stáčali. Pretože jej stará matka ju nenechala už viacej stáčať vlákno. Keď nadišiel večer, počula čierneho krkavca zakrákať „krá, krá, krá,“ z borovicového stromu. Náhlivo sa tam ponáhľala vypočuť si odpoveď.

Veľkým šťastným osudom čierny krkavec našiel v záhrade paláca syna veterného čarodejníka, ktorý rozumel reči vtákov a ktorému sa zdôveril so svojou správou. Keď sa to od neho princ dozvedel, bol z toho veľmi smutný. Poradil sa so svojimi priateľmi, čo robiť a ako oslobodiť mladé dievča. Potom povedal synovi veterného čarodejníka: „Povedz čiernemu krkavcovi nech rýchlo letí späť k dievčaťu a nech jej povie, že nech je pripravená na deviatu noc, že vtedy si po ňu príde a odvedie ju preč od starej ženy.“ Syn veterného čarodejníka to povedal krkavcovi. A ten letel tak rýchlo, že ešte v ten istý večer dosiahol chatku. Dievča poďakovalo vtákovi srdečne a odišlo domov. Nikomu nepovedala, čo jej povedal.

Keď sa blížila deviata noc, bola veľmi nešťastná, lebo sa obávala, žeby sa mohla stať nejaká nešťastná náhoda a všetko znivočiť. V túto noc potichu, trasúc sa, očakávala nejakú malú vzdialenosť od domu, čo sa bude diať. Vtedy začula tlmený dupot konských koní. Skoro sa objavila ozbrojená skupinka vedená princom, ktorý prezieravo skúmal a značil všetky stromy, aby poznal cestu späť. Keď uvidel dievčinu, zoskočil z koňa a pomohol jej vysadnúť na koňa. Nasadol za ňu a odcválali smerom domov. Mesiac žiaril veľmi jasne, tak nemali žiadne ťažkosti zbadať označené stromy.

Ako svitalo nebolo počuť žiadne vtáčence. Možno preto, lebo princ a dievča mysleli len na seba. Keď vyšli z lesa, slnko bolo už vysoko na oblohe.

Nasledujúce ráno, keď najmladšie dievča neprišlo do práce, stará žena sa spýtala jej sestier, že kde je. Tie predstierali, že nevedia. No stará žena rýchlo uhádla, čo sa stalo, lebo v skutočnosti to bola zlomyseľná zlá čarodejnica. Rozhodla sa, že utečencov potrestá. Kvôli tomu nazbierala deväť druhov rastlín ľuľkovca zlomocného na zaklínanie. Pridala soľ, ktorú najprv začarovala. Všetko to zmiešala a zabalila do látky v tvare načuchranej gule. Potom to za nimi poslala na krídlach vetra vraviac:

„Vzdušný vír! – rodič všetkých vetrov!

Požičaj svoju moc a ktorá zhrešila, choď za ňou!

Leť s touto čarovnou guľou.

Navždy ju vezmi z jeho náručia.

A pochovaj ju, kde vody zurčia sa.“

Uprostred dňa princ a jeho muži prišli k hlbokej rieke. Jej brehy boli prepojené takým malým a úzkym mostom, že naraz mohol prejsť len jeden jazdec. Kôň, na ktorom bol princ s dievčaťom, bol práve uprostred mosta, keď čarovná guľa preletela okolo. Kôň sa naľakal a postavil sa na zadné. A predtým, ako hocikto mohol pomôcť, zhodil dievčinu do zurčiaceho prúdu rieky pod nimi. A voda ju odniesla nevedno kam. Princ sa pokúsil skočiť za ňou, ale jeho muži mu v tom zabránili. Napriek jeho snahe ho odviedli domov. Na zámku sa na šesť týždňov zavrel do tajnej miestnosti. Medzitým ani nič nepil, ani nejedol. Taký veľký bol jeho žiaľ. Napokon zostal z toho taký chorý, že zúfalstvo pohltilo jeho život. Zo strachu o princov život kráľ povolal všetkých čarodejníkov na pomoc, aby ho vyliečili. Ale žiaden ho nevedel vyliečiť. Napokon syn veterného čarodejníka povedal kráľovi: „Pošli po starého čarodejníka z Fínska. On je viacej ako všetci čarodejníci spolu v tvojom kráľovstve.“ Hneď poslali posla do Fínska. O týždeň nato prišiel sám starý čarodejník na krídlach z vetra. „Ctihodný kráľ,“ povedal starý čarodejník, „vietor zavial túto chorobu na tvojho syna a magická guľa vytrhla mu svoju milú z náručia. To je to, čo mu spôsobuje neustále veľký zármutok. Dopraj mu, nech vietor naňho stále fúka a nech odfúkne jeho zármutok.“ Potom kráľ donútil syna prechádzať sa po vetre. Ten napokon postupne vyzdravel a povedal príhodu, čo sa mu stala pri rieke, svojmu otcovi, kráľovi. „Zabudni na tú dievčinu,“ povedal kráľ, „a vezmi si inú nevestu.“ Ale princ mu povedal, že už nemôže ďalšiu milovať.

O rok neskôr išiel zrazu po moste, kde prišiel o svoju milú. Ako si spomenul na nešťastie, horko zaplakal. Dal by vtedy všetko na svete, keby znovu bola pri ňom nažive. Uprostred svojho zármutku si myslel, že počul spievajúci hlas. Pozrel po okolí, ale nemohol nikoho uvidieť. Potom počul ten hlas znovu ako hovorí:

„Bohužiaľ! Začarovaná.

Všetkými tu opustená.

Takto tu musím navždy byť!

Môj milý ani nepomyslí na mňa,

Na oslobodenie nevesty z prekliatia,

Ktorá mu taká drahá bola vždy.“

Bol veľmi udivený. Zoskočil zo svojho koňa. Pozeral všade i pod most, či sa tam niekto neskrýval. Ale nikto tam nebol. Vtedy zbadal vodnú ľaliu, ako pláva na vodnej hladine. Napoly bola ukrytá pomedzi listami. Ale kvety veď nespievajú. S veľkým očakávaním čakal, že či nebude počuť viacej. Vtedy ten istý hlas zanôtil:

„Bohužiaľ! Začarovaná.

Všetkými tu opustená.

Takto tu musím navždy byť!

Môj milý ani nepomyslí na mňa,

Na oslobodenie nevesty z prekliatia,

Ktorá mu taká drahá bola vždy.“

Princ si zrazu spomenul na zlaté priadky a povedal si: „Ak tam odcválam na koni, ktovie, možno by mi to vedeli vysvetliť.“ Hneď, zaraz, odcválal k ich chatrči. Našiel tam dve dievky pri fontánke. Povedal im, že čo sa stalo ich sestre pred rokom. Odpovedali mu, že žltá vodná ľalia nemohla byť nikým iným ako ich sestrou, ktorá nebola mŕtva, ale premenená čarovnou guľou. Predtým než šiel spať, tá staršia urobila koláč z čarovných bylín, ktorý mu dala zjesť. V noci sa mu snívalo, že žije v lese a že môže rozumieť všetkému, čo si medzi sebou vtáci vyprávali. Nasledujúce ráno to povedal dievčatám. Tie mu povedali, že to spôsobil ten čarovný koláč. Poradili mu, aby veľmi dobre načúval vtáctvu a tomu, čo si medzi sebou hovoria. Keď sa znovu prebudil, počul, ako mu hovoria, aby sa vrátil späť a zbavil svoju nevestu nevoľníctva zo zajatia.

Sľúbil im to. Radostne sa vrátil domov. A ako jazdil cez les, dokonale počul a rozumel, čo si všetky vtáky hovoria. Počul drozda, ako vraví strake: „Akí sú len muži hlúpi! Vôbec nerozumejú najjednoduchším veciam. Už je celkom rok, čo dievča bolo premenené na vodnú ľaliu. A hoci už spieva tak smutno, že každý, kto prechádza cez most, ju musí počuť, zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by jej bol býval pomohol. Jej bývalý ženích tadiaľ išiel pred niekoľkými dňami a počul ju spievať, ale nebol o nič múdrejší než ostatní.“

„A on je pritom vinný za jej nešťastie,“ dodala straka. „Ak si bude všímať iba slová ľudí, navždy zostane kvetinou. Záležitosť by sa mala dostať pred starého čarodejníka z Fínska.“

Potom, ako princ počul túto správu, rozmýšľal, ako by dostal správu do Fínska. Počul, ako jedna lastovička hovorí druhej: „Poď, poletíme do Fínska, tam si postavíme lepšie hniezda.“

„Prestaňte, milí priatelia!“ zvolal princ. „Urobíte niečo pre mňa?“ Vtáky súhlasili. Tak im povedal: „Pošlite tisíc pozdravov odo mňa starému čarodejníkovi do Fínska a spýtajte sa ho, ako môžem dievčinu premenenú na kvetinu znovu premeniť do svojej pôvodnej podoby.“

Lastovičky odleteli preč. Princ prišiel k mostu. Tam čakal, že bude počuť zase tú istú pesničku. Ale nepočul nič viac len žblnkot vody a stonanie vetra. Tak teda nespokojný odcválal domov.

O niekoľko dní, ako sedel v záhrade, rozmýšľal nad lastovičkami, že asi museli zabudnúť na jeho správu. Vtom uvidel orla letieť ponad ním. Vták postupne zostúpil nižšie. Až sa napokon usadil na strome blízko princa a povedal mu: „Starý čarodejník z Fínska ťa zdraví a nakázal mi povedať ti, že ak chceš oslobodiť dievčinu, potom choď k rieke, namaž sa celý blatom a povedz – „Z muža na kraba!“ Potom sa z teba stane krab. Skoč odvážne do vody. Plávaj tak blízko, ako len môžeš, ku koreňom vodnej ľalii. Odstráň z nich blato a trstinu. Keď toto urobíš, pripni svoje klepetá k jej koreňom. Zdvihni ich na hladinu. Nech voda tečie ponad kvetinu a nech ju unáša prúd, až dokedy neprídete ku stromu jaseňa na ľavom brehu. Blízko neho je veľký kameň. Zastaňte tam a povedz – „Z kraba na muža a z vodnej ľalie na ženu!“ a obaja sa premeníte do svojej pôvodnej podoby.“

Princ bol plný pochybností a strachu. Nejaký čas prešiel, aby bol dosť odvážny pokúsiť sa zachrániť dievčinu. Vtedy mu povedala vrana: „Prečo ty váhaš? Starý čarodejník ti nepovedal zle. Ani vtáci ťa neoklamali. Ponáhľaj sa a vysuš dievčaťu slzy.“

„Nič horšie ako smrť sa mi nemôže stať,“ pomyslel si princ, „a smrť je lepšia ako nekonečný smútok.“ Tak vyskočil na svojho koňa a odcválal na most. Znovu počul nariekanie vodnej ľalie. Dlhšie neváhal. Natrel sa celý blatom a povedal: „Z muža na kraba!“ a skočil do rieky. Chvíľu mu syčala voda v ušiach, ale potom bolo ticho. Priplával k rastline a začal čistiť jej korene. Tie však boli také zanesené blatom a trstinou, že mu to trvalo veľmi dlho. Uchopil ich a vyzdvihol ich ku hladine. Vodu nechal tiecť okolo rastliny, aby ju vyčistila. Prúd ich niesol dolu riečkou. Nikde však nemohol vidieť strom jaseňa. Napokon ho uvidel blízko veľkého kameňa. Tam zastavili a povedal: „Z kraba na muža a z vodnej ľalie na ženu!“ Ku svojmu veľkému potešeniu bol z neho znovu princ a jeho krásne dievča stálo hneď vedľa neho. Bola desaťkrát krajšia ako predtým. Mala na sebe nádherné svetložlté šaty a na nich sa trblietali drahokamy. Poďakovala mu za to, že ju oslobodil od krutého prekliatia zlou čarodejnicou. Potom súhlasila s tým, že sa zaňho vydá.

Prišli k mostu, kde nechal svojho koňa. Toho však nikde nevidel. Hoci si princ myslel, že bol krabom len niekoľko hodín, v skutočnosti bol pod vodou vyše desať dní. Zatiaľ čo rozmýšľali, ako sa dostanú na jeho otcov kráľovský dvor, uvideli nádherný koč so šiestimi koňmi s bohatým výstrojom a plnými života, ako prichádzali povedľa brehu. V tomto odišli do paláca. Kráľ a kráľovná boli v kostole a oplakávali svojho syna, za ktorým smútili a mysleli, že je už mŕtvy. Veľké bolo ich potešenie a úžas, keď vstúpil princ, vedúc so sebou krásnu devu za ruku. Zaraz oslávili svadbu. Bola veľká hostina a oslavovalo sa po celom kráľovstve šesť týždňov.

Nejaký čas potom princ a jeho nevesta sedeli v záhrade a vrana im povedala: „Nevďačné stvorenia! Či ste zabudli na dve úbohé dievčiny, ktoré vám pomohli z vášho trápenia? Musia navždy priasť zlaté vlákno? Nemajte žiadnu ľútosť so starou bosorkou. Jej tri dievčatá boli tri princezné, ktoré ukradla, keď boli deti. Spolu s nimi ukradla i strieborné náčinie, ktorým premieňa zlatý ľan. Jed by bol pre ňu najlepším trestom.“

Princ bol zahanbený, že zabudol na svoj sľub, a hneď sa vydal na cestu. Našťastie, keď dosiahol chatrč, stará žena bola preč. Dievčatá snívali o tom, že príde po ne a boli už pripravené s ním odísť. Ale najskôr urobili koláč, do ktorého dali jed, a nechali ho na stole, kde ho stará žena určite mohla uvidieť. A tak sa aj stalo. Keď stará žena prišla domov, zbadala koláč, ktorý vyzeral veľmi chutne, tak ho hneď zjedla a zaraz bolo po nej.

V tajnej komore našli päťdesiat nákladných vozov zlatého ľanu, a oveľa viacej zakopaného na záhrade. Chatrč bola zrovnaná so zemou. A princ so svojou nevestou a s jej dvoma sestrami žili spolu už navždy šťastne až doteraz.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]