1*18*018 Hrozná hlava **(3,1k)

 20. Hrozná hlava  **(3,1k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami žil raz jeden kráľ. Jeho jediným dieťaťom, ktoré mal, bola jeho dcéra. Kráľ veľmi horlivo túžil mať syna alebo aspoň vnuka, ktorý by prevzal trón a vládol po ňom. Rozprával sa o tom s prorokom. Ten mu povedal, že ak jeho dcéra bude mať syna, tak ten jej syn, jeho vnuk, ho usmrtí. Táto správa ho tak vystrašila, že sa rozhodol, že svoju dcéru nikdy nevydá, lebo si myslel, že radšej nech nemá žiadneho vnuka, než aby ho jeho vlastný vnuk priviedol na druhý svet. Kvôli tomu zavolal všetkých svojich robotníkov. Prikázal im, aby vykopali veľkú hlbokú jamu v zemi. Potom v tej veľkej jame dal postaviť z mosadze väzenie. Keď bolo dokončené, uzamkol doňho svoju dcéru. Nijaký muž ju nikdy nevidel. A ona nikdy nevidela polia alebo more, ale len oblohu a slnko. Na vrchu domu z mosadze bolo totiž v streche doširoka otvorené okno. Tak princezná mohla sedieť pozerajúc na nebo a sledovať oblaky, ako plávajú krížom po oblohe. Rozmýšľala pritom, že či sa vôbec niekedy dostane zo svojho väzenia. Zrazu sa jej v jeden deň zazdalo, že sa nad ňou otvorilo nebo. Veľká spŕška zlatistého svetla vnikla dnu cez okno na streche a rozložila sa po celej miestnosti a rozžiarila ju. Onedlho nato princezná porodila dieťa, malého chlapca. Ale keď sa kráľ, jej otec, o tom dopočul, veľmi sa nahneval a bol plný strachu. Obával sa preveľmi, že dieťa, ktoré má byť príčinou jeho smrti, je už na svete. Akokoľvek však bol zbabelý, nemal to srdce zabiť princeznú a jej dieťa priamo. Dal vyrobiť veľkú mosadznú debničku. A potom ich do nej položil. Odviedol ich ďaleko od brehu. A tam ich vyhodil na šíre more, dúfajúc, že buď sa utopia, zomrú hladom alebo možnože prídu do nejakej krajiny, kde budú mimo jeho cesty a plánov v živote.

Tak princezná a jej dieťatko sa plavili a nechali sa unášať po mori v debničke celý deň i noc. Ale dieťa sa nebálo vĺn, ani vetra, pretože nevedelo, že mu môžu ublížiť. Spalo hlbokým sladkým spánkom. Princezná mu spievala uspávanku. A takto asi znela:

„Spi, moje dieťa sladko spi!

Tvoja mama vie, že si tu ty.

Tvoje srdce nech tu leží v pokoji,

V úzkej mosadznej debničky moci.

Pochmúrna, bezhviezdna je noc,

Môžeš spať a nikoho nečuť moc,

Ani mračná burácať, ani žiaden krik.

Nocou sa unášať, len to môžeme my.

Spi! V mäkkom zamate sa hrej.

Úsmev na tvári mi daj len.

Nepočuj svoju matku plačúcu,

A vodu o kolísku tlčúcu!“

Nuž napokon nastal deň. Veľká mosadzná debnička bola unášaná vlnami smerom k pobrežiu ostrova. Tam uviazla na pobreží s princeznou a s jej dieťatkom. Išiel okolo jeden vidiečan a uvidel ju. Vytiahol ju na pobrežie, na suchú zem a otvoril ju. A pozriteže! V debničke obitej mosadzou bola krásna dáma a malý chlapec. Tak ich vzal k sebe domov a bol k nim veľmi láskavý. Chlapca vychovával ako svojho vlastného, až z neho vyrástol mladý muž. Teraz, keď chlapec nadobudol svoju plnú mužnú silu, kráľ tej krajiny sa zaľúbil do jeho matky. Chcel sa s ňou zosobášiť, ale vedel, že ona by sa nikdy nevzdialila od svojho syna. Tak vymyslel plán, že čo spraviť s jej synom. Veľká kráľovná neďalekej krajiny sa chcela zosobášiť. Tak jej kráľ otec povedal, že všetci jej nápadníci mu musia priniesť svadobný dar pre ňu. Urobil veľkú hostinu a všetkých ich pozval. Oni všetci priniesli darčeky. Niektorí priniesli zlaté šálky, iní náhrdelníky zo zlata a jantáru a niektorí krásne kone. Ale chlapec nemal nič, hoci bol synom princeznej. Pretože jeho matka nemala nič, čo by mu dala. Tak sa mu zvyšok spoločnosti začal smiať. Kráľ mu však povedal: „Ak nemáš nič, čo by si mohol darovať, možno by si mohol priniesť hroznú hlavu.“

Chlapec bol hrdý a povedal bez rozmýšľania: „Potom teda prisahám, že prinesiem hroznú hlavu, ak sa dá priniesť živým mužom. Ale neviem, o akej hlave to vyprávate.“

Potom mu povedali, že niekde, veľmi ďaleko preč odtiaľto, bývajú tri strašné sestry, monštruózne ľudožrútske ženy. Majú zlaté krídla a pazúry z mosadze. A namiesto vlasov im na hlavách rastú hady. Tieto ženy boli také príšerné, že každý, kto sa na ne pozrel, sa okamžite premenil na kameň. Dve z nich sa nedali usmrtiť, ale tá najmladšia s veľmi krásnou tvárou sa dala. A to bola jej hlava, ktorú mladý muž prisľúbil priniesť. Viete si predstaviť, že to vôbec nebolo ľahké dobrodružstvo.

Keď toto všetko počul, možno i ľutoval, že prisahal priniesť hroznú hlavu, ale bol rozhodnutý dodržať svoju prísahu. Tak odišiel z hostiny, kde všetci sedeli, pili a veselili sa. Kráčal pozdĺž morského pobrežia pri súmraku večera. Až prišiel na miesto, kde našli veľkú debničku, v ktorej bol kedysi on so svojou matkou.

Neďaleko odtiaľ si sadol na kameň, pozerajúc na more, a rozmýšľal, kde by mal začať so splnením svojej úlohy. Vtedy pocítil, ako sa ho niekto dotkol za plece. Keď sa otočil, uvidel mladého muža ako kráľovho syna. Bola s ním krásna vysoká dáma, ktorej modré oči žiarili ako hviezdy. Boli oveľa vyšší než bežní smrteľníci. Mladý muž mal palicu. Na nej boli zlaté krídla a okolo nej obtočené dva hady zo zlata. Na hlave mal čiapku s krídlami, ktoré mal aj na topánkach. Prihovoril sa chlapcovi a spýtal sa ho, že prečo je taký nešťastný. Ten mu porozprával, ako sľúbil priniesť hroznú hlavu a teraz nevie, kde má začať svoju cestu.

Vtedy mu mladá dáma povedala: „To bola veľmi bláznivá a unáhlená prísaha, ale treba ju dodržať, ak ju urobil statočný muž.“ Chlapec jej odpovedal, že sa neobáva ničoho, len keby vedel spôsob, ako to má urobiť.

Potom mu dáma povedala, že zabiť strašnú ženu so zlatými krídlami a mosadznými pazúrmi a odťať jej hlavu vôbec nie je ľahké. Na to potrebuje tri veci: čiapku neviditeľnosti, meč ostrosti a topánky rýchlosti. Čiapka neviditeľnosti ho urobí neviditeľným, keď ju bude mať na hlave. Meč ostrosti roztne železo jedným seknutím. A napokon topánky rýchlosti mu umožnia letieť vo vzduchu. 

Chlapec jej odpovedal, že nevie, kde by mohol zaobstarať také veci. Takže keby sa i pokúsil, tak by zlyhal. Mladý muž, čo bol pri ňom, si vyzul svoje topánky a povedal mu: „Tu máš. Môžeš používať moje topánky, dokedy nezískaš hroznú hlavu, a potom mi ich musíš vrátiť späť. S týmito topánkami môžeš letieť ako vták alebo myšlienka ponad krajinu alebo morské vlny. Všade, kde topánky poznajú cestu, môžeš s nimi ísť. Ale sú cesty za hranicami sveta, ktoré nepoznajú. A na tieto cesty sa ty musíš vypraviť. Najskôr musíš ísť ku trom šedivým sestrám, ktoré žijú ďaleko na severe. Sú tak veľmi studené, že majú spoločne len jedno oko a jeden zub. Musíš sa vkradnúť blízko pri ne. Keď jedna z nich podá oko inej, musíš ho uchopiť a nevrátiť im ho dovtedy, dokedy ti nepovedia cestu ku trom záhradným vílam. Tie víly ti dajú čiapku temnoty a meč ostrosti. Takisto ti ukážu to, ako zaletieť poza tento svet do krajiny hroznej hlavy.“

Potom mu tá krásna dáma, ktorá bola pri ňom, povedala: „Choď hneď a zaraz. Nevracaj sa povedať zbohom svojej matke, pretože tieto veci musia byť urobené rýchlo. Tvoje topánky rýchlosti ťa zavedú do krajiny troch šedivých sestier. Tam cestu bezpečne poznajú.“

Tak sa jej chlapec poďakoval a zaviazal si topánky rýchlosti. Potom sa otočil len preto, aby poďakoval mladému mužovi a panej. Ale ako sa obzrel povedať mladému mužovi a jeho pani zbohom, oni oveľa skôr zmizli a nezostalo po nich ani stopy. Vôbec nevedel, kam sa podeli. Potom vyskočil do vzduchu, aby vyskúšal topánky rýchlosti. Tie ho odniesli rýchlejšie než vietor, ponad horúce modré more, ponad šťastné krajiny na juhu, ponad severské národy, ktoré popíjali kobylie mlieko, žili na veľkých konských vozoch a kočovali so svojimi stádami, a ponad široké rieky, kde lietali divé vtáky a náhlili sa pred ním preč. Prešiel ponad planiny a studené Severné more, ponad zasnežené polia a ľadové kopce na miesto, kde končí svet, všetka voda je zamrznutá, kde nie sú žiadni ľudia, žiadne zvery, dokonca ani zelená tráva. Tam v modrej jaskyni našiel tri šedivé sestry, ktoré boli najstaršie zo všetkých živých bytostí. Ich vlasy boli biele ako sneh a ich pokožka bola ľadovo modrá. Mrmlali si a prikyvovali ako keby zo sna a ich mrznúci dych sa vznášal okolo nich ako oblak. Otvor do jaskyne bol veľmi úzky. Nebolo ľahké prejsť tadiaľ, že by sa nedotkol jednej zo šedivých sestier. Ale ako sa chlapec vznášal na topánkach rýchlosti, podarilo sa mu vkradnúť dnu. Počkal pokiaľ jedna zo sestier povedala druhej, ktorá mala ich jedno oko: „Sestra, čo vidíš? Vidíš staré časy prichádzať späť?“ – „Nie, sestra.“ – „Tak mi podaj oko, možno ja uvidím ďalej než ty.“ Potom prvá sestra podala oko druhej, ale ako sa ho druhá snažila našmátrať, chlapec ho rýchlo zachytil z jej ruky. „Kde je oko, sestra?“ spýtala sa druhá šedivá sestra. „Ty si si ho vzala, sestra,“ povedala prvá šedivá žena. „Stratili ste oko, sestry? Stratili ste oko?“ povedala tretia šedivá žena. „Ak ho nenájdeme, už nikdy neuvidíme staré dobré časy prichádzať späť.“

Vtedy chlapec odvážne vyskočil pred ne uprostred studenej jaskyne a hlasno sa zasmial. Keď šedivé ženy začuli jeho smiech, začali plakať, lebo vedeli, že ich nejaký cudzinec pripravil o oko. Nemohli si pomôcť a od žiaľu sa im začali z očných jamôk hrnúť slzy, ktoré rýchlo mrzli ako cencúle a trieštili sa o zamrznutú podlahu v jaskyni. Začali úpenlivo prosiť chlapca, aby im vrátil späť ich oko. Jemu ich bolo veľmi ľúto, lebo ony sa cítili veľmi žalostne. Povedal im, že im ho dá pod jednou podmienkou, že mu povedia cestu ku záhradným vílam.

Ony len nešťastne zalamovali rukami, lebo si uvedomili, prečo prišiel a že chce získať hroznú hlavu. Hrozné ženy boli príbuzné trom šedivým sestrám. Bolo pre ne veľmi ťažké povedať chlapcovi cestu. Ale napokon mu povedali, aby sa držal stále smerom na juh, po pobreží s krajinou po svojej ľavej strane a morom po pravej strane dovtedy, dokedy nedosiahne ostrov záhradných víl. Potom im dal naspäť oko a ony zase začali vidieť, ako sa vracajú staré zlaté časy. Nuž chlapec sa hnal na juh medzi morom a krajinou. Krajinu mal vždy po svojej ľavej strane. A šiel tak až dovtedy, dokedy neuvidel krásny ostrov posiaty kvetnatými stromami. Tam vystúpil a našiel tam tri záhradné víly. Ony boli ako tri veľmi krásne mladé ženy. Jedna bola oblečená v zelenom, ďalšia v bielom, a tretia v červenom. Tancovali a spievali okolo jablone, na ktorej boli zlatisté jablká. A toto bola ich pieseň:

Pieseň západných víl:

Kolom a okolo zlatisté jablká,

Kolom a okolo tancujeme my.

Takto tancujeme už od starodávna,

Okolo čarovných stromov my tri.

Okolo, okolo, okolo chodíme,

Pokiaľ je jar zelená alebo potôčik tečie

Či sa vietor do vĺn opiera, či nie!

Nik nesmie ochutnať zlatisté ovocie,

Dokedy neprídu nové zlaté časy.

Veľa stromov vyrastie z výhonkov.

Veľa kvetov vykvitne z korienkov.

Veľa piesní znie potichu.

Možno len na lutne budú znieť

Alebo až keď nový čas sa sem prinesie.

Kolom a okolo zlatistého stromu,

Kolom a okolo tancujeme my,

Tak prevedieme starý svet k lepšiemu,

Leto a zimu, oheň a chlad.

Pieseň sa spieva, poviedka rozpráva

A my len tancujeme s rukami skríženými

Či s otvorenou náručou

Okolo kmeňa stromu víl.

Tieto dôstojné víly neboli ako šedivé ženy. Ony boli veľmi rady, keď uvideli chlapca a milo sa k nemu správali. Potom sa ho spýtali, že kvôli čomu prišiel. On im povedal, že ho poslali nájsť meč ostrosti a čiapku neviditeľnosti. Víly mu dali tieto veci, takisto i tašku, ochranný štít a okolo pásu meč s opaskom a diamantovou čepeľou. Čiapku mu dali na hlavu. Povedali mu, že i keď sú víly, keď má tú čiapku neviditeľnosti, tak ho nemôžu vidieť. Tak si ju dal dolu. Každá z víl ho pobozkala a zaželali mu veľa šťastia vo svojom osude. Potom znovu začali tancovať bez prestávania okolo zlatistého stromu, pretože to je ich záležitosť, strážiť ho, dokedy neprídu nové časy alebo možno až do konca sveta. Tak chlapec si dal na hlavu čiapku. Prehodil si tašku okolo pásu. Žiarivý ochranný štít si dal na svoje plecia. A letel ponad veľkú kľukatú rieku stočenú ako had okolo celého sveta. Pri brehoch tej rieky našiel tri strašné ženy, ako spali pod stromom topoľa. Všade okolo nich ležali topoľové listy. Svoje zlaté krídla mali ohnuté a mosadzné pazúry prekrížené. Dve z nich spali s ich strašnými hlavami pod ich krídlami ako vtáky. Hady v ich vlasoch sa zvíjali pod pierkami zo zlata. Najmladšia z nich spala medzi svojimi dvoma sestrami. Ležala na chrbte s jej krásnou smutnou tvárou otočenou k oblohe. A hoci spala, oči mala doširoka otvorené. Keby ju chlapec bol zazrel, hneď by sa bol premenil na kameň od zdesenia a súcitu. Ona bola taká príšerná. Ale on vymyslel plán, ako jej odťať hlavu bez toho, aby sa jej pozrel do tváre. Ako náhle z ďaleka uvidel tie tri sestry, vzal si zo svojich pliec lesknúci štít a použil ho ako zrkadlo. Videl, ako sa v ňom odrážali tri strašné ženy, takže sa na ne nepozeral priamo. Potom prišiel bližšie a bližšie, až bol na dosah meča k najmladšej. Odhadol vzdialenosť, vytasil meč ostrosti, zaťal raz a presne a odťal hroznú hlavu od jej pliec. Držal ju tak, aby ju videl len v lesknúcom sa štíte. Dal ju do tašky, ktorú mal okolo pása. A na topánkach rýchlosti odletel preč bez obzretia. Dve príšerné sestry sa náhle prebudili. Vzlietli ponad krajinu ako veľké vtáky. A hoci ho nemohli vidieť, pretože mal čiapku neviditeľnosti, leteli za ním vo vetre a nasledovali jeho pach ako poľujúce psy v lese. Prišli k nemu tak blízko, že mohol počuť klepot ich zlatých krídiel a ich vreskot, jednej i druhej, ako ho naháňali: „tu, sem“ – „nie, sem šiel, touto cestou.“. Ale topánky rýchlosti leteli pre ne príliš rýchlo. A napokon ich krik a rachot ich krídiel zanikol, ako prekročil rieku, ktorá tečie celým svetom.

Keď hrôzostrašné príšery zanechal ďaleko za sebou, chlapec sa ocitol na pravej strane rieky. Letel smerom na východ, pokúšajúc sa dostať do svojej krajiny. Keď sa vtedy pozrel dolu z oblohy, uvidel veľmi zvláštny výjav. Prekrásne dievča uviazané o stĺp blízko vody u mora. Dievča bolo veľmi vystrašené a také unavené, že keby nebola uviazaná železnou reťazou, bola by určite spadla do vody. Tak tam bola priviazaná a zavesená, ako keby bola mŕtva. Mládencovi mu jej bolo ľúto. Zaletel dolu a postavil sa vedľa nej. Keď k nej prehovoril, zdvihla hlavu, ale nikoho nevidela, tak ju jeho hlas vystrašil. Vtedy si spomenul, že má na hlave čiapku neviditeľnosti a že ho ona mohla iba počuť, a nie vidieť. Tak si dal čiapku dolu. Postavil sa pred ňu. Bol najrúčejším mladým mužom, akého kedy videla vo svojom živote. Mal krátke kučeravé blond vlasy, modré oči a usmievavú tvár. A ona bola preňho najkrajším dievčaťom na svete. Jediným úderom mečom ostrosti preťal železnú reťaz, ktorou bola pripútaná a oslobodil ju. Spýtal sa jej, že prečo s ňou tak kruto zaobchádzali. Povedala mu, že je dcérou kráľa danej krajiny. A že bola priviazaná preto, aby ju zjedol obrovský morský netvor, ktorý sem prichádzal každý deň zjesť jedno dievča. Ako mu to hovorila, veľká zúrivá hlava krutej morskej obludy sa vynorila z morských vĺn a chcela zjesť dievča. Ale beštia bola príliš nenásytná a tak veľmi rýchlo sa vynorila z vody, že chňapla prvýkrát naprázdno. Predtým, ako sa stihla vynoriť znovu, chlapec vytiahol z tašky hroznú hlavu a držal ju hore. Keď sa morská príšera vynorila druhýkrát, uprela oči na tú hlavu a okamžite sa premenila na kameň. A skamenená beštia je tam na morskom pobreží až dodnes.

Keď prišiel chlapec s dievčaťom do kráľovského paláca, kde jej otec a všetci ostatní plakali, lebo si mysleli, že už je mŕtva. Nemohli uveriť vlastným očiam, keď ju uvideli živú prísť späť. Kráľ i kráľovná boli veľmi vďační mladíkovi, že im zachránil dcéru. Nemohli sa natešiť radosti, keď sa dozvedeli, že si ju chce zobrať za manželku. Tak tí dvaja sa zosobášili s veľkolepou oslavou. Keď strávili nejaký čas na kráľovskom dvore, odplavili sa na lodi do chlapcovej vlastnej krajiny. Keďže nemohol niesť svoju nevestu krížom cez vzduch, zobral topánky rýchlosti, čiapku neviditeľnosti, meč ostrosti a zaniesol ich hlboko do hôr. Tam ich našli muž a žena, ktorí mu ich požičali pri mori a tak mu pomohli v jeho ceste.

 Keď toto spravil, vybral sa so svojou nevestou domov. Zakotvili v prístave vo svojej domácej krajine. Prvého, koho stretol, bola jeho matka. Ponáhľala sa ako o život od zlomyseľného kráľa. Prišla na to, že kráľ je veľmi zlý a preto si ho nechcela vziať. Nevedela, kde je jej syn. No keď tak znenazdajky zmizol, myslela si, že ho dal kráľ tajne odstrániť. Už si nechcela vziať kráľa. Kráľovi sa nepáčilo, že ho odmietla. Bežal za ňou s mečom v ruke. Matka vbehla synovi do náručia. Ten mal čas ju len v náhlivosti pobozkať. Postavil sa pred ňu. A keď kráľ uderil mečom, chlapec zachytil úder svojím štítom a zavolal na kráľa: „Prisahal som ti, že ti prinesiem hroznú hlavu. Pozri, ako som dodržal svoju prísahu!“

Potom vytiahol hlavu zo svojej tašky. A keď sa na ňu pozrel bezcitný kráľ, okamžite sa premenil na kameň a zostal tam stáť aj so zdvihnutým mečom.

Všetci ľudia sa tešili, pretože zlomyseľný kráľ im už viacej nemohol vládnuť a ničiť im životy. Požiadali chlapca, aby teraz on bol ich kráľom, ale on odmietol. Povedal, že musí vziať svoju matku k jej otcovskému domu. Tak ľudia vybrali za kráľa muža, ktorý ju ako prvý našiel na pobreží ostrova vo veľkej debničke a celý čas bol k nej láskavý.

Potom sa chlapec so svojou matkou a manželkou vydal na more do matkinej vlastnej krajiny, z ktorej ju tak nevľúdne vyhnali. Na ceste sa zastavili na jednom kráľovskom dvore, kde práve boli hry a súťaže za rôzne ceny. Boli tam bežci, boxeri a hádzali sa kruhy do diaľky na kolík. Chlapec si pomeril sily s ostatnými. No keď hádzal kruh do diaľky, hodil ho tak ďaleko, že padol až do davu medzi ľudí. Tam zasiahol muža a ten zomrel. Tým mužom nebol nikto iný ako otec chlapcovej matky, ktorý utiekol zo svojho kráľovstva zo strachu, žeby ho jeho vnuk našiel a po tom všetkom zabil. A takto teda skončil úplnou náhodou a svojou zbabelosťou, a tak sa teda predpoveď naplnila.

Napokon sa chlapec so svojou manželkou a s matkou vrátili späť do kráľovstva, ktoré bolo ich. A po všetkých týchto ťažkostiach žili napokon veľmi šťastne a dlho.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]