1*19*019 Zlatovláska **(4,0k)

 26. Zlatovláska  **(4,0k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna princezná, ktorá bola tým najkrajším stvorením na svete. A pretože bola taká krásna a jej vlasy boli ako z najvzácnejšieho zlata a vlnili sa a točili skoro až po zem, volali ju Zlatovláska. Vždy nosila na hlave korunku z farebných kvetov. Jej šaty boli ozdobené diamantmi a vzácnymi perlami. Každý, kto ju stretol, sa hneď do nej zaľúbil.

Jeden zo susedov bol mladý kráľ, ktorý ešte nemal manželku. Bol veľmi bohatý, šikovný a rúči. Keď sa dopočul o peknej Zlatovláske, tak hlboko sa do nej zamiloval, že nemohol ani jesť, ani piť. Tak sa rozhodol poslať za ňou veľvyslanca popýtať ju, aby sa zaňho vydala. Dal veľvyslancovi nádherný koč, viac než sto koní a sto služobníkov. Povedal mu, aby naisto priniesol zo sebou princeznú. Keď sa vydal na cestu, o ničom inom sa na kráľovskom dvore nehovorilo. Kráľ si bol taký istý, že princezná bude súhlasiť, že jej dal šiť pekné šaty. Takisto dal vyrábať nový nádherný nábytok, aby bolo všetko hotové, keď príde princezná. Medzitým prišiel veľvyslanec do princezninho paláca a priniesol správu od svojho kráľa. Ale či prišiel v nevhodný deň alebo či ju poklona nepotešila, nevedno. Len odpovedala, že je kráľovi veľmi zaviazaná, ale ešte si neželá sa sobášiť. Veľvyslanec bol z toho veľmi smutný a vybral sa na cestu späť domov. Všetky dary priniesol so sebou. Princezná bola na to veľmi dobre vychovaná, že keď neakceptovala kráľovu ponuku, nemohla prijať ani jeho perly a diamanty. Tak si ponechala len 25 sponiek do vlasov, aby nebol rozmrzený.

Keď sa veľvyslanec dostal do mesta, kde kráľ netrpezlivo očakával princeznú, všetci boli veľmi znechutení za to, že nepriniesol so sebou princeznú. Kráľ plakal ako malé dieťa a nikto ho nevedel utešiť. Na kráľovskom dvore bol jeden mladý muž, ktorý bol bystrejší a rúčejší než hocikto iný. Volali ho Šarmantný. Všetci ho mali radi okrem niektorých. Tí boli voči nemu veľmi závistliví a hnevali sa naňho, lebo bol kráľov obľúbenec a vedel všetky štátne tajomstvá. Po veľvyslancovom príchode povedal prenáhlene: „Keby kráľ poslal mňa za princeznou Zlatovláskou, som si istý, že by som ju doviedol ku kráľovi ja sám.“

Jeho nepriatelia potom prišli za kráľom a povedali mu: „Vaše Veličenstvo, ťažko tomu uveríte, čo sa Šarmantný opovážil povedať. Že vraj, keby bol býval poslal jeho po princeznú Zlatovlásku, ona by určite bola prišla späť spolu s ním.“ Kráľ bol veľmi nahnevaný, keď si to vypočul.

„Ách, ajaj-jáj!“  – povedal: „Smeje sa nad mojím nešťastím a myslí si, že je očarujúcejší a fascinujúcejší než ja sám? Choďte a dajte ho zavrieť do mojej vysokej veže. A nech mu nenosia žiadne jedlo. Hlad nech ho premôže od života.“

Tak kráľovi strážcovia a ochrancovia zabehli za Šarmantným, ktorý už dávno zabudol, že by niečo také bol unáhlene preriekol. Zavliekli ho preč do väzenia s preveľkým ubližovaním, s krivdami a krutosťou. Chudáčisko väzeň. Posteľ mal spravenú z trochy stebiel trávy. A keby nebolo malého potoka, ktorý tiekol krížom cez vežu, bol by určite zomrel od smädu.

V jeden deň, keď bol celý v zúfalom rozpoložení, povedal si len tak pre seba: „Ako by som len mohol uraziť kráľa? Prečo by som vlastne vôbec niečo také robil?? Veď ja som jeho najväčším obľúbencom. A i keď možno bola taká možnosť, aj tak som nič zlého voči nemu neurobil.“

Akoby náhodou kráľ práve prechádzal popri veži a spoznal po  hlase svojho bývalého obľúbenca. Vtom zastal, aby si to vypočul i napriek Šarmantného nepriateľom, ktorí s veľkou nevôľou sledovali jeho počínanie. Snažili sa ho presvedčiť, aby zabudol naňho, podľa nich zradcu. No kráľ ich napomenul, hovoriac: „Len buďte potichu, ja si želám vypočuť si jeho sťažnosť na jeho životnú porobu!“

Potom otvoril dvere na veži a zavolal Šarmantného. Ten prikročil k nemu veľmi smutne. Pobozkal kráľovi ruku, vraviac: „Čože som to urobil, Vaše Veličenstvo, Sire, že som si zaslúžil takéto kruté zaobchádzanie?“ – „Posmieval si sa mne a môjmu veľvyslancovi,“ povedal kráľ, „a okrem iného si povedal, že keby som bol býval poslal po princeznú Zlatovlásku teba, určite by si ju bol priniesol zo sebou späť.“

„To je v skutočnosti pravda, Vaše Veličenstvo, Sire,“ odpovedal Šarmantný. „Nakreslil a zobrazil by som na plátne taký váš obraz a k tomu predniesol o vás také dobré kvality spôsobom, že som si istý, že žiadna princezná by vám nebola schopná odolať. Ale vážne si nedokážem predstaviť, čím som si vás tým mohol rozhnevať.“

Kráľ nemohol zazrieť žiaden dôvod na hnev či potýčku, keď mu daná záležitosť bola prezentovaná v tomto lepšom svetle. A začal sa mračiť a hádzať hnevlivé pohľady na dvoranov, ktorí nesprávne a falošne opísali správanie jeho obľúbenca. Tak vzal Šarmantného späť so sebou do paláca a po výdatnej večeri mu povedal: „Ty vieš veľmi dobre, že milujem tú peknú Zlatovlásku tak veľmi, ako nikto. Jej odmietnutie moju náklonnosť voči nej vôbec nemení. Lenže neviem, ako ju donútim zmeniť svoj názor na celú túto záležitosť. V skutočnosti by som ťa tam mal poslať, aby si ju presvedčil, nech sa so mnou zosobáši.“

Šarmantný odpovedal, že je s tým perfektne uzrozumený a sám osobne si želá vydať sa na cestu hneď na druhý deň.

„Ale musíš počkať, kým ti zoženiem veľkú eskortu a sprievod pre teba,“ preriekol kráľ. No Šarmantný mu na to odpovedal len toľko, že chce len dobrého jazdeckého koňa na cestu. Kráľ, ktorý bol veľmi potešený z jeho prívetivého prístupu, že bol hneď prichystaný odcestovať, dal mu listy pre princeznú a zaželal mu rýchlu cestu a šťastný dojazd. Bol práve pondelok ráno, keď sa vybral sám osamote za svojou záležitosťou kvôli kráľovi na vybavovačky. Nemyslel pritom na nič iné, len na to, ako presvedčí princeznú Zlatovlásku, aby si vzala kráľa za manžela. Mal so sebou malý zápisník vo vrecku. A vždy, keď ho napadla nejaká šťastná a rozumná myšlienka, zosadol z koňa, sadol si pod strom a pripísal k óde na nahováranie princeznej pre kráľa ďalší verš, aby ho nezabudol.

Raz, v jeden deň, keď začal cestovať už od skorého svitania, cválal na koni ponad veľkú lúku, zrazu ho pochytila veľmi dobrá myšlienka. Pri vŕbe, čo rástla pri potoku, zoskočil z koňa, sadol si a oprel sa o strom, že si ju tam napíše. Keď ju napísal do notesa, popozeral sa okolo seba a bol šťastný, že sa našiel na takom krásnom mieste. Keď vtom zrazu uvidel veľkého zlatého kapra ležiaceho vyčerpaného na tráve, ako lapal po dychu. Ako vyskočil po malej muške, vyhodilo ho to na breh, kde ležal až doteraz. Bol bezvládny a takmer mŕtvy. Šarmantný sa nad ním zľutoval. Hoci si neodpustil predstavu o tom, aký výdatný a chutný obed by z neho mohol mať. Nežne ho chytil, zdvihol ho a dal ho naspäť do vody. Hneď ako šťastná rybka pocítila osviežujúci chlad vody, ponorila sa až na spodok rieky, zavrtela chvostom a plutvami a priplávala naspäť k brehu, kde už plná odvahy riekla: „Veľmi zdvorilo ti ďakujem, Šarmantný, za tvoju láskavosť, čo si voči mne prejavil. Zachránil si mi život, ktorý mi už visel na vlásku. V jeden krásny deň sa ti za to veľmi dobre odplatím.“ Ako tak povedala, sa rybka potopila znovu do vody, nechajúc Šarmantného preveľmi udiveného nad jej slušnými spôsobmi.

V iný deň, počas svojho cestovania, uvidel krkavca čierneho vo veľkom nebezpečenstve, ako mu išlo o život. Úbohé vtáča bolo prenasledované orlom, ktorý mu šiel stále bližšie a bližšie po krku. Netrvalo by dlho a bol by ho dolapil. Šarmantný dlho nečakal. Pripravil luk a šíp, vystrelil po orlovi, trafil ho a prebodol šípom. Ten padol mŕtvy bezvládne na zem. Čierny krkavec pristál radostne na strome. „Šarmantný,“ povedal, „to bolo bezodne štedré od teba zachrániť úbohého krkavca. Nie som nevďačný a jedného dňa ti to štedro odplatím.“ Šarmantný si pomyslel, že to bolo veľmi pekné gesto od krkavca, takéto niečo mu povedať, a pokračoval svojou cestou.

Predtým, ako slnko vyšlo hore na oblohu, sa ocitol v hustom lese, kde bolo veľmi ťažko vidieť na cestu. Zrazu tam začul sovu nariekať v zúfalstve. „Čujme že!“ povedal si. „Tá sova musí byť vo veľkých ťažkostiach. Určite sa chytila do slučky či nejakej inej pasce.“ A začal po nej pátrať. Našiel ju vo veľkej sieti, ktorú lovci vtákov rozprestreli deň predtým. „Koľké nešťastie, že ľudia spôsobujú také utrpenie nevinným stvoreniam, ktoré im ničím neublížili!“ Vytiahol nôž a rozrezal povrazy na sieti. Sova prudko vyletela do tmy, ale potom jedným kývnutím krídla sa vrátila ku Šarmantnému a povedala mu: „Netreba na to veľa slov, aby som ti povedala, akú veľkú službu si mi preukázal. Za pár minút by prišli poľovníci a vtáčnici a zabili by ma. Len toľko si pamätaj, že v jeden deň sa ti vďačne odmením.“

Tieto tri príhody boli najzaujímavejšie dobrodružstvá, ktoré sa prihodili Šarmantnému na svojej ceste. Potom sa ponáhľal, čo mu len sily stačili, do paláca za princeznou Zlatovláskou.

Keď tam došiel, všetko, čo videl, bolo nádherné, rozkošné a veľkolepé. Diamantov bolo všade toľko veľa, ako i kamienkov. Všade boli zlaté a strieborné veci. Všetci boli nádherne oblečení. Sladkosti a cukrovinky na každom kroku a plno iných krásnych vecí všade na okolí ho dostávali do úžasu. Pomyslel si: „Ak princezná dá súhlas k sobášu s kráľom a zanechá všetku tú nádheru tu, môže si myslieť, že je šťastný!“

Potom sa starostlivo poobliekal do bohatého brokátu (tkaniny so žakárovým vzorom) s jasnočervenými a bielymi perami. Prehodil si parádnu vyšívanú šatku cez plece. Dal si záležať na tom, aby vyzeral veľmi rozjasane a pôvabne, ako len bolo možné. Dostavil sa ku dverám do paláca. V ruke držal drobného malého psíka, ktorého kúpil cestou tam. Strážcovia ho salutovali s rešpektom. Hneď poslali posla ku princeznej, aby jej oznámil príchod Šarmantného ako veľvyslanca susedného kráľa.

„Šarmantný,“ povedala princezná, „už samé jeho meno sľubuje veľa. Nemám vôbec žiadne pochybnosti, že dobre vyzerá a že všetkých fascinuje.“ – „V skutočnosti, madam,“ povedali jej všetky jej dvorné dámy naraz jedným dychom, „videli sme ho z okna podkrovnej miestnosti, kde sme priadli ľan siaty a nemohli sme robiť nič iné len pozerať za ním, dokedy bol v dohľade.“

„Aby sme si boli na istom,“ povedala princezná, „takto sa vy zabávate, všakže? Pozerajúc na cudzincov z okna! Rýchlo mi dajte moje saténové modré vyšívané šaty a učešte moje zlatisté vlasy. Nech mi niekto upletie venček z čerstvých kvetov. Dajte mi moje topánky na vysokých podpätkoch a môj vejár. A rozkážte pozametať veľkú sálu a vyleštiť môj trón, lebo chcem všetkým dať najavo, že ja som skutočne pekná Zlatovláska.“

Viete si predstaviť, ako sa jej dvorné dámy ponáhľali čo najrýchlejšie vybaviť jedno i druhé, aby prichystali princeznú. V zhone sa skoro potkýnali jedna o druhú. Až sa skoro zdalo, že nikdy neskončia. Akokoľvek, napokon ju predsa len vzali do galérie zrkadiel, aby sa sama uistila, že nič nechýba v jej výzore. Potom si sadla na trón zo zlata, čierneho ebenového dreva a bielej slonoviny. Medzitým dvorné dámy vzali gitary a začali jemne spievať. Potom Šarmantného voviedli dnu. Od úžasu a obdivu ten bol ako bleskom zasiahnutý. Vôbec sa nezmohol ani na pol slova. Avšak, predsa len nabral kus odvahy a predniesol svoju reč na pytačky, ktorú statočne ukončil úpenlivou prosbou, aby ho princezná ušetrila zármutku a neuspokojenia z toho, aby sa vracal späť bez nej.

„Pán Šarmantný,“ odpovedala, „všetky dôvody, ktoré si mi poskytol sú veľmi uspokojivé, a uisťujem ťa, že vyhovela by som ti radšej ako hocikomu inému. Ale musíš vedieť, že pred mesiacom, ako som kráčala popri rieke s mojimi dvornými dámami, dala som si dole rukavicu a ako som tak urobila, prsteň, čo som mala na prste, sa mi vytiahol z prsta a skotúľal sa do rieky. Hodnotila som si ho viacej než celé kráľovstvo. Vieš si predstaviť, aká rozčúlená a utrápená som bola, keď som ho stratila. Prisahala som, že nikdy nepristúpim na žiadnu ponuku na sobáš od veľvyslanca, pokiaľ nebudem mať naspäť prsteň. Tak teraz vieš, čo sa očakáva od teba. Pretože ak by sme sa rozprávali pätnásť dní a pätnásť nocí, nezmenil by si môj názor na sobáš.“

Šarmantný bol veľmi prekvapený touto odpoveďou. Hlboko sa princeznej poklonil a požiadal ju, aby prijala od neho aspoň vyšívanú šatku a malého psíka, ktorého priniesol so sebou. Ale ona mu odpovedala, že nechce žiadne darčeky a že nech si pamätá, čo mu práve rozprávala. Keď prišiel späť ku svojmu ubytovaniu, šiel do postele bez večere. Jeho malý pes, ktorý sa volal Šantík, tiež nemohol jesť, ale prišiel k nemu a ľahol si vedľa neho. Celú noc Šarmantný bedákal a lamentoval. „Ako len nájdem prsteň, ktorý spadol do rieky pred mesiacom?“ vravel si. „Je zbytočné sa o to čo i len pokúsiť. Princezná mi to musela povedať s dôvodom, že vedela, že je to nemožné.“ A potom znovu nariekal.

Šantík ho počul a povedal: „Môj drahý pán, nezúfaj. Šťastena sa môže prinavrátiť. Ty si príliš dobrý na to, aby si nebol šťastný.“ Ale Šarmantný ho dvakrát potľapkal, nepovedal nič a veľmi skoro zaspal.

Hneď ako začalo svitať, Šantík začal vyskakovať. A keď zobudil Šarmantného, vyšli spolu von. Najprv do záhrady, potom na kraj rieky, kde sa túlali hore-dole. Šarmantný si myslel smutne, že sa bude musieť neúspešne vrátiť naspäť, keď vtom počul niekoho volať: „Šarmantný, Šarmantný!“. „Ktože ma to volá?“ povedal. Šantík, ktorý bol veľmi malý, sa pozrel blízko do vody a zavolal: „Vidím zlatého kapra prichádzať.“  A vskutku tam bol zlatý kapor, ktorý takto riekol Šarmantnému: „Ty si mi zachránil život na lúke pri vŕbe a ja som ti sľúbil, že ti to v dobrom odplatím. Vezmi si toto. To je prsteň princeznej Zlatovlásky.“ Šarmantný zobral prsteň z úst veľkého zlatého kapra. Tisíckrát rybičke poďakoval. A on a Šantík sa hneď pobrali do paláca, kde jej niekto povedal, že sa po nej pýtal.

„Ach! Dobrý mladík,“ povedala, „určite sa došiel rozlúčiť, lebo prišiel na to, že úloha sa nedá splniť.“

Vtom vošiel Šarmantný, podal princeznej prsteň a povedal jej: „Madam, splnil som vašu úlohu. Vydáte sa teda za môjho kráľa?“ Keď princezná uvidela jej prsteň nepoškodený, ako jej ho priniesol, bola taká udivená, že myslela, že sníva. „Skutočne, Šarmantný,“ povedala, „musíš byť obľúbencom nejakej víly, inak by si ho nikdy nebol býval našiel.“ – „Madam,“ odpovedal, „pomáhalo mi len potešenie splniť vaše želanie.“

„Keďže si taký milý,“ povedala, „možno by si mohol pre mňa urobiť ďalšiu službu. Lebo dokedy nebude urobená, ja sa nevydám. Jeden princ, čo sa volá Galifron, sa chcel raz so mnou zosobášiť, ale ja som ho odmietla. Odvtedy sa mi vyhráža a prisahal, že zničí moju krajinu. Ale čo som mala urobiť? Nemohla som sa zosobášiť s hrozivým obrom, vysokým ako veža, ktorý jedáva ľudí tak, ako opica gaštany. A ktorý rozpráva tak hlasno, že každý, kto ho počuje, celkom ohluchne. Napriek tomu, on mi i naďalej naháňa strach a zabíja ľudí i zvieratá v mojom kráľovstve. Tak predtým, ako si vypočujem tvoju ponuku, musíš ho zabiť a priniesť mi jeho hlavu.“

Šarmantný bol dosť vydesený nad touto požiadavkou, ale odpovedal: „Nuž dobre, princezná. Budem bojovať s týmto Galifronom. Určite ma zabije, ale v každom prípade budem bojovať za vašu obranu.“

Vtedy sa princezná vyľakala a povedala všetko možné, čo jej prišlo na myseľ, aby odhovorila Šarmantného od bojovania s obrom, ale to bolo zbytočné. Ten sa dobre vyzbrojil, vzal so sebou malého Šantíka a vydal sa na cestu do Galifronovej krajiny. Každý, koho stretol, mu vyprával, aký hrôzostrašný obor Galifron je. Nikto sa k nemu neodvážil ani priblížiť. Čím viacej o ňom počul, tým bol viacej vystrašený. Malý Šantík sa snažil povzbudiť svojho pána: „Zatiaľ čo budeš bojovať s obrom, drahý pán môj, ja pôjdem a zahryznem sa mu do nôh. Keď sa zohne dolu, aby sa na mňa pozrel, môžeš ho zabiť.“ Šarmantný pochválil psíkov plán, ale vedel, že mu to veľmi nepomôže.

Napokon prechádzali popri obrovom zámku. Vo veľkom horore zistili, že každá cesta, ktorá viedla do paláca bola obsypaná kosťami. Zanedlho videli prichádzať Galifrona. Jeho hlava bola vyššie než najvyššie stromy. Spieval strašným hlasom:

„Prineste malých chlapcov a dievčatá.

Nerobte im žiadne vrkoče na hlavách,

Lebo ich zjem všetky po jednom

A je mi jedno, či sú s vrkočom.“

Hneď nato mu Šarmantný zakričal podobným spôsobom:

„Poď sem a stretni odvážneho Šarmantného.

Takého, ako ja, si ešte nestretol nebojácneho.

Hoci na výške som veľmi nepobral,

Som dosť veľký na to, aby som ti hlavu odťal.“

Hoci bol Šarmantný veľmi vystrašený, podarilo sa mu celkom odvážny rým vystrúhať. Keď Galifron počul tieto slová, pozrel okolo seba. Uvidel Šarmantného stáť neďaleko s mečom v ruke. Obor sa zahnal naňho obrovskou železnou palicou. A určite by ho bol býval zabil, keby ho bol zasiahol. Ale v tom samom momente čierny krkavec pristál na obrovej hlave a svojím zobákom začal ďobať do obrovej hlavy a veľkými krídlami ho mlátiť po hlave. Poplietol ho a oslepil krídlami tak, že všetky jeho údery vyšli naprázdno do vzduchu. Šarmantný sa poponáhľal a uštedril obrovi ostrým mečom zopár silných smrteľných úderov. Napokon obor padol bezvládne mŕtvy na zem. Hneď nato mu Šarmantný odrezal hlavu. Čierny krkavec si sadol na strom obďaleč a zakrákal: „Vidíš, nezabudol som ti na dobré obrátiť to, že si mi pomohol uniknúť pred orlom. Dnes, myslím, že som splnil svoj sľub a dobrým sa ti odplatil.“ – „Naozaj. Ja som ti teraz oveľa viacej vďačnejší, ako si mi ty bol,“ odpovedal Šarmantný. Potom vysadol na koňa a odcválal na koni s Galifronovou hlavou.

Keď dosiahol mesto, ľudia v húfoch bežali za ním a kričali: „Pozriteže sa, statočný Šarmantný zabil obra!“ Aj princezná začula veľký krik, ale neodvážila sa spýtať, čo sa stalo, lebo sa obávala, že to Šarmantný bol zabitý, že to preto. Ale ten veľmi skoro prišiel do paláca aj s obrovou hlavou, ktorá princeznej stále naháňala hrôzu, hoci už bola neškodná.

„Princezná,“ povedal Šarmantný, „zabil som tvojho nepriateľa. Dúfam, že teraz už dáš súhlas k sobášu s mojím kráľom.“ – „Ó, preboha, nie!“ povedala princezná, „najskôr musíš ešte priniesť trochu vody z Temnej jaskyne. Neďaleko odtiaľto je hlboká jaskyňa. Vchod do nej strážia dva draky s ohnivými očami, ktoré nikoho nevpustia dnu. Keď sa dostaneš dnu, nájdeš tam obrovskú dieru, ktorou sa musíš pustiť dovnútra. Je plná ropúch a hadov. Na spodku tejto diery je ďalšia menšia jaskyňa. V nej pramení Fontána zdravia a krásy. Trochu z tej vody mi musíš priniesť. Všetko, čo sa ňou poleje, stane sa nádherným. Krásne veci navždy zostanú krásnymi a škaredé sa tiež stanú pôvabnými. Keď je niekto mladý, nikdy nezostarne. Keď je niekto starý, navždy omladne. Ako vidíš, Šarmantný, nemohla by som opustiť kráľovstvo bez tejto zázračnej vody.“

„Princezná,“ povedal, „ty nikdy nebudeš potrebovať tú vodu. Avšak ja som len nešťastný veľvyslanec, ale ty si asi želáš moju smrť. Kam ma pošleš, tam pôjdem, hoci viem, že odtiaľ niet návratu.“ No princezná nejavila žiadne známky, že by sa dala obmäkčiť.

Zobral svojho malého psa a vydal sa na cestu. Každý, koho stretol po ceste, mu vravel: „Koľká škoda! Taký rúči mladý muž a tak nedbalo ide zahodiť svoj život! Do jaskyne ide sám. I keby mal sto mužov so sebou by neuspel. Prečo princezná chce od neho stále len nemožné?“ Šarmantný nepovedal nič, ale bol veľmi smutný. Keď prišli pod kopec, zliezol z koňa a nechal ho sa napásť. Medzitým sa Šantík zabával naháňaním múch. Šarmantný vedel, že nemôže byť ďaleko od Temnej jaskyne. Popozeral okolo seba a všimol si, ako od jedného škaredého kameňa vychádzal hustý dym. Za chvíľu si všimol draka, ktorému z úst a očí šľahali horúce plamene. Jeho telo bolo žlté a zelené, pazúry svetločervené a jeho chvost mal stokrát stočený. Šantík bol veľmi vystrašený pri pohľade naňho. Nevedel, kam sa má schovať. Šarmantný bol celkom rozhodnutý získať zázračnú vodu alebo zomrieť. Vytasil meč. Zobral krištáľovú fľaštičku, ktorú mu dala pekná Zlatovláska, aby naplnil. Šantíkovi povedal: „Cítim v kostiach, že túto expedíciu neprežijem. Keď budem mŕtvy, choď za princeznou a povedz jej, že úloha ma stála život. Potom nájdi môjho kráľa a povedz mu všetky dobrodružstvá, ktoré som musel podstúpiť.“

Ako hovoril, počul volajúci hlas: „Šarmantný, Šarmantný!“ – „Ktože ma to volá?“ vravel si. Vtom uvidel sovu, sediacu v dutine stromu, ktorá mu riekla: „Zachránil si mi život, keď som bola chytená v sieti. Teraz sa ti za to dobrým odvďačím. Dôveruj mi s fľaštičkou, lebo poznám všetky cesty v Temnej jaskyni. Naplním ti ju vodou z Fontány zdravia a krásy.“ Šarmantný jej dal fľašku s veľkou radosťou. Sova vletela do jaskyne bez toho, že by si ju drak bol všimol. Po nejakom čase sa vrátila späť s fľaškou naplnenou až po okraj zázračnou tekutinou. Šarmantný jej poďakoval celým svojím srdcom a radostne sa ponáhľal späť do mesta.

Vrátil sa rovno do paláca. Poľnú fľašu dal princeznej, ktorá nemala už žiadne námietky. Tak sa Šarmantnému poďakovala. Nariadila prípravy na odchod. A skoro už odchádzali spolu preč z jej kráľovstva za kráľom. Princezná si veľmi obľúbila Šarmantného ako príjemného spoločníka. Nuž mu povedala: „Prečo nezostaneme v mojom kráľovstve? Urobila by som ťa kráľom a boli by sme takí šťastní!“

Ale Šarmantný jej odpovedal: „Nikdy by som neurobil niečo, čo by nazlostilo môjho kráľa, ani za cenu kráľovstva, hoci si myslím, že si nádherná ako slnce.“

Napokon dosiahli kráľovské veľkomesto. Sám kráľ prišiel privítať princeznú. Priniesol jej veľkolepé dary. Potom sa oslavoval sobáš s veľkou radosťou. Ale Zlatovláske sa tak veľmi páčil Šarmantný, že bez jeho prítomnosti vôbec nevedela byť šťastná. Vždy ho ospevovala chválospevmi: „Keby nebolo Šarmantného,“ povedala kráľovi, „nikdy by som sem nebola bývala prišla. Musíš mu byť veľmi zaviazaný, lebo urobil i nemožné veci. Doniesol mi dokonca aj vodu z Fontány zdravia a krásy. Takže nikdy nezostarnem a každý rok budem krajšia a krajšia.“

Vtedy Šarmantného nepriatelia povedali kráľovi: „Čudujeme sa, že nežiarliš. Kráľovná si myslí, že sa Šarmantnému nikto nevyrovná. Ako keby hocikto iný, koho by si poslal, nespravil toľko isto, ako on!“ – „To je vskutku pravda, ako teraz nad tým rozmýšľam,“ povedal kráľ. „Zviažte mu obe ruky a nohy a hoďte ho do veže.“

Tak vzali Šarmantného a namiesto odmeny, že tak dobre slúžil kráľovi, ho zavreli do veže, kde mohol stretnúť len väzenského dozorcu, ktorý mu každý deň priniesol kus tmavého chleba a za džbán vody. Akokoľvek, aspoň malý Šantík ho chodieval pozerať každý deň a hovoril mu všetky novinky.

Keď sa pekná Zlatovláska dopočula, čo sa stalo, hodila sa ku kráľovým nohám a úpenlivo ho prosila, aby oslobodil Šarmantného. No čím viacej plakala, ten bol len viacej nahnevaný. Napokon uvidela, že je to zbytočné ho o niečo prosiť, a zostala veľmi smutná. Kráľ si pomyslel, že možnože nie je pre princeznú Zlatovlásku dostatočne pekný a rúči. Nuž si vzal do hlavy, že si umyje tvár vodou z Fontány zdravia a krásy. Tá bola vo fľaške na poličke v princezninej izbe, kde ju položila, aby ju mohla stále vidieť. No stalo sa, že jedna z dvorných dám, ako naháňala pavúka, prevrátila krištáľovú fľašku a rozbila ju, a zo zázračnej vody nezostala ani kvapka. Nevediac, že čo má robiť, náhlivo pozametala kúsky krištáľu. Potom si spomenula, že v kráľovej izbe je taká istá fľaštička, tiež naplnená trblietavou vodou. Tak bez toho, že by povedala niekomu pol slova, zabehla po tú fľašku a položila ju na kráľovninu poličku.

V tejto druhej fľaške však bola voda, ktorá sa používala na odstraňovanie zločincov. Namiesto toho, aby im odťali hlavu zvyčajným spôsobom, umyli im tvár touto vodou pre zločincov a tí okamžite zaspali a už ich nikto nezobudil. Tak, keď sa kráľ, mysliac si, že sa okrášli, pokropil danou vodou, navždy zaspal, a už ho nikto nikdy neprebudil.

Malý Šantík bol prvý, ktorý sa dozvedel novinku. Hneď to bežal povedať Šarmantnému. Ten ho poslal za princeznou poprosiť ju, aby nezabudla na úbohého väzňa. Celý palác sa hemžil v zmätku kvôli kráľovej smrti. No milý Šantík si našiel cestu ku princeznej a povedal jej: „Madam, nezabudni na uväzneného Šarmantného.“

Vtedy si spomenula na to, čo všetko pre ňu urobil. A hneď sa pobrala rovno do veže. Vlastnými rukami mu dala dolu putá a reťaze. Potom mu dala na hlavu zlatú korunu a na plecia kráľovský plášť. Nato mu povedala: „Poď, verný Šarmantný, urobím ťa kráľom a vezmem si ťa za manžela.“

Šarmantný bol znovu slobodný a šťastný. Padol jej k nohám a ďakoval jej za vzácne slová. Všetci boli šťastní, že sa stal kráľom. Hneď sa konala aj svadba. A bola to tá najkrajšia, akú si len kto vie predstaviť. Princ Šarmantný a princezná Zlatovláska žili potom spolu šťastne až doteraz.

(@ Madame d’Aulnoy)