1*20*020 Dávidko Whittington **(2,7k)

 14. Dávidko Whittington  **(2,7k)

Dávid Whittington bol ešte len malý chlapec, keď mu zomreli rodičia. Taký malý, že si ich vôbec nepamätal. Ani nevedel, kde sa narodil. Túlal sa a šantil po krajine celý v otrhanom oblečení. Až raz stretol kočiša, ktorý išiel do Londýna. Zobral ho so sebou na nákladný konský voz. Ani si za cestu nič nevypýtal. Toto veľmi potešilo malého Dávida. Veľmi túžil vidieť Londýn, pretože počul, že cesty tam boli dláždené zlatom a bol rozhodnutý, že si dobrých 40 kg nakladie do vreca. Ale aké veľké bolo jeho sklamanie a rozčarovanie zo života, úbohý chlapec! Cesty boli dláždené špinou a prachom, a nie zlatom. Ocitol sa na veľmi čudnom mieste. Bol bez priateľa, bez jedla a bez peňazí.

Hoci kočiš bol taký štedrý, že ho odviezol na voze zadarmo. No potom, keď ho doviezol do mesta sa už o to, čo sa s ním stane, nestaral. Úbohému chlapcovi bola za chvíľu taká zima a bol taký hladný, že si želal byť radšej v dobrej kuchyni pri teplom ohni na vidieku.

Z núdze si vypýtal milodar od viacerých ľudí. No nikto si ho nevšímal. Jeden z nich ho vyzval: „Choď do práce, naničhodný darebák!“ – „Aj pôjdem,“ povedal Dávid, „prisahám na dušu. Budem pracovať i pre vás, ak budete chcieť.“

Muž si myslel, že to zaváňalo ostrovtipom a neokrôchanou drzosťou. Hoci úbohý mladík chcel len ukázať, že je pripravený na akúkoľvek prácu. Nuž muž ho uderil palicou, ktorú mal v ruke, po hlave. Takú silnú ranu mu utŕžil, až mu tiekla z hlavy krv. V tejto situácii, okrem toho omdlievajúc od nedostatku jedla, položil sa predo dvere pána Fitzwarrena. Bol to obchodník. Keď ho tam uvidela kuchárka, ktorá bola veľmi nečistej povesti a zlej nátury, nuž taká nehanebnica, nariadila mu, aby odtiaľ bleskurýchle vypadol a šiel si po svojom, inak ho obarí horúcou vodou. Pán Fitzwarren práve prichádzal z obchodnej burzy. Začal sa navážať na úbohého chlapca, nadávať mu a kázal mu nájsť si nejakú prácu a nezaháľať.

Dávidko mu odpovedal, že veľmi rád by šiel do práce, keby ho niekto chcel zamestnať. Rád by pracoval dokonca len za jedlo, lebo už tri dni nič nejedol. A že je len chudobný vidiecky chlapec. Nikoho tu nepozná. A že nevie, na koho sa má obrátiť, kto by ho bol zamestnal.

Potom sa snažil postaviť, ale bol už taký zoslabnutý, že znovu spadol na zem. To vzrušilo obchodníka tak veľmi súcitom, že nakázal svojim služobníkom vziať ho do vnútra, dať mu kus mäsa na jedenie a na pitie nejaký drink. Potom ho nechal pomáhať kuchárke robiť akúkoľvek špinavú prácu, ktorú mu nariadila. Ľudia majú sklony vyčítať tým, ktorí žobrú o jedlo, ich záhaľčivosť a lenivosť. Avšak to, že by takí ľudia aj chceli pracovať, neberú do úvahy a prácu im nezoženú. A to sa už nenazýva charita.

No vráťme sa k Dávidkovi. Ten si mohol žiť svoj šťastný život, keby si to nebol hneď na začiatku pohneval s kuchárkou. Tá ho nešetrila tvrdou kritikou a nadávkami, keď si čo len na chvíľu oddýchol pri peci, a mlátila ho kade ruka, kade noha, koľko sa doňho zmestilo. Ach, úbohý Dávidko Whittington! Napokon sa ho zastala až obchodníkova dcéra Alica. Prejavila voči nemu empatiu a súcit. Zľutovala sa nad ním a donútila ostatných služobníkov, aby s ním zaobchádzali milo a vľúdne.

Okrem nazlostenej kuchárky mal Dávidko ešte jeden problém, ktorý mu bránil v šťastí. Na príkaz pána domu spával na žinenke vypchatej vlneným odpadom v podkroví. Bolo tam veľké množstvo potkanov a myší. V noci po ňom, dokonca i po nose, behali a rušili ho zo spánku. Po istom čase prišiel k nim do domu za obchodníkom jeden statkár. Za vyčistenie svojich topánok dal Dávidkovi jeden cent. Ten si cent vložil do vrecka a bol rozhodnutý, že ho čo najlepšie zužitkuje. Na druhý deň uvidel na ulici ženu s mačkou pod pazuchou. Hneď k nej pribehol a pýtal sa na cenu za ňu. Keďže mačka vedela veľmi dobre chytať myši, žena pýtala za ňu dosť veľa peňazí. No Dávidko jej povedal, že má na celom svete len jeden cent a že mačku veľmi chce a súrne potrebuje. Tak mu ju teda nechala.

Dávid schoval mačku v podkroví. Bál sa, že jeho hrozná nepriateľka, kuchárka, by z nej skoro život palicou vytĺkla. V podkroví bola mačka v bezpečí. Tu vyzabíjala alebo aspoň vystrašila a odohnala všetky myši a potkany. Tak úbohý chlapec mohol teraz v noci tvrdo spať ako chutný zajko.

Zanedlho nato tento obchodník mal loď pripravenú vyplávať. Ako mal vo zvyku, zavolal svojich služobníkov za účelom, že každý z nich mohol ponúknuť na obchodovanie niečo, aby vyskúšal svoje šťastie. Čokoľvek poslali loďou, nemuseli platiť ani za náklad, ani za clo, pretože obchodník bol toho názoru, že čím viacej pomôže chudobným podieľať sa na jeho šťastí v bohatstve, tým ho boh všemohúci viacej požehná.

Všetci služobníci sa dostavili, ale úbohý Dávidko, ktorý nemal žiadne peniaze ani tovar, nemohol prísť na to, čo by poslal obchodovať loďou, aby vyskúšal svoje šťastie. No jeho dobrá priateľka slečna Alica vedela, že je chudobný, tak mu nakázala tiež prísť. Potom sa ponúkla, že mu dá niečo, čo bude môcť investovať. Obchodník však mal námietky a povedal svojej dcére, že to musí byť niečo jeho vlastné. Načo úbohý Dávidko povedal, že nemá nič až na mačku, ktorú kúpil za cent, ktorý dostal. „Zabehni po mačku, mladý muž,“ povedal obchodník, „a pošli ju.“ Dávid priniesol mačku a dával ju kapitánovi so slzami v očiach. Povedal mu, že teraz ho budú zase v noci vyrušovať myši a potkany tak, ako vždy predtým. Celá spoločnosť sa smiala nad dobrým dobrodružstvom. Ale slečna Alica, ktorej bolo ľúto chudobného chlapca, dala mu niečo na kúpenie ďalšej mačky.

Zatiaľ čo mačka bojovala na mori so vzdúvajúcimi vlnami, úbohý Dávidko bol doma ťažko bitý tyrankou pani kuchárkou, ktorá ho kruto využívala. Bola k nemu dosť nepríjemná hlavne kvôli tomu, že investoval mačku na loď. Závidela mu a nechcela mu dopriať. Až sa napokon chudák chlapec rozhodol utiecť z tohto miesta. Zbalil si zopár vecí, ktoré mal a ráno na deň Halloweenu sa vydal na cestu preč. Cestoval ďaleko, až po Holloway. Tam si sadol na kameň rozmýšľajúc, ktorým smerom sa má ďalej pustiť. Ako takto dumal, zvony, ktorých bolo šesť, začali na veži vyzváňať. Zdalo sa mu, akoby mu pospevovali:

„Choď späť Whittington,

V Londýne budeš trojnásobne primátor.“

„Lordom primátorom Londýna!“ pomyslel si len tak pre seba. „Čo by nezadržalo hocikoho stať sa lordom primátorom Londýna a voziť sa v nádhernom kočiari? Nuž, pôjdem ja znovu späť a budem znášať to tlčenie päsťami a zlé zaobchádzanie od Cecílie radšej, ako prísť o šancu byť lordom primátorom!“  Tak sa vrátil domov. Veľkou dávkou šťastia sa dostal do domu ešte predtým, ako si pani Cecília všimla jeho odchod.

A čo sa stalo so slečinkou mačkou medzitým? Doplavila sa až ku brehom Afriky. Aké veľmi nebezpečné a riskantné sú cesty na mori. Aké neisté sú vetry a vlny. Vôbec sa na ne nedá spoľahnúť. Koľko len životov už stáli lodné nešťastia na plavbách.

Kapitánovi sa ťažko navigovala loď, kvôli burácajúcim búrlivým vlnám, ktoré siahali až po sťažne. Ani vietor im neprial a zavliekol loď k barbarskému pobrežiu, ktorý obývali moslimskí Maurovia neznámi pre Angličanov. Títo ľudia privítali námorníkov s veľkou dávkou zdvorilosti. Kapitán s nimi teda chcel obchodovať. Ukázal im zloženie tovaru na palube a jedného z nich poslal po kráľa tej krajiny. Ten bol z toho tak príjemne potešený, že poslal po kapitána lode a jeho zástupcu do svojho paláca. Nebolo to ďaleko, menej než dva kilometre od pobrežia. V paláci sa usadili na hustom pokrovci ozdobenom kvetinami zo zlata a striebra. Kráľ a kráľovná sa usadili na vyvýšenom mieste v miestnosti. Hneď nato priniesli slávnostnú večeru, ktorá pozostávala z viacerých jedál. Ani sa nestihli do jedla zahryznúť. Tu, kde sa vzali, ktovie odkiaľ prišli, zrazu tam bolo ohromné množstvo myší a potkanov. Vynorili sa zo všetkých kútov. V momente zožrali všetko mäso.

Správca lode zostal prekvapený v úžase. Obrátil sa ku prítomným šľachticom a spýtal sa ich, že či táto háveď, títo drobní hlodaví škodcovia, myši a potkany, či zvyknú útočiť aj na ľudí. „Ó, áno!“ odpovedali mu. „Sú veľmi agresívni. Kráľ by dal dokonca i polovicu svojho bohatstva, len aby bol zbavený týchto škodcov. Oni nielenže zožerú všetku večeru, ako ste mohli sám na vlastné oči vidieť, i v jeho vlastnej miestnosti ho napádajú, dokonca aj v jeho vlastnej posteli. Preto je veľmi vďačne zaviazaný za to, že naňho niekto v noci dáva pozor. Taký veľký strach z nich má.

Správca lode od radosti skoro z kože vyskočil. Totiž si spomenul na bedáka Dávidka a jeho mačku. Nuž povedal Jeho Veličenstvu, kráľovi, že má na palube lodi jedno roztomilé božské stvorenie, ktoré dokáže odstrániť všetkých týchto drobných škodcov, či už potkanov alebo myši. Kráľovi poskočilo srdce tak vysoko od radosti nad touto novinkou, že mu jeho turban padol z hlavy. „Prines mi toto stvorenie,“ povedal. „Títo škodcovia sú príšernou hrôzou na kráľovskom dvore. A ak vykoná to, čo hovoríš, naložím na tvoju loď zlato a drahokamy vo veľkom množstve výmenou za ňu.“ Správca lode, ktorý dobre poznal svoju prácu, využil príležitosť a snažil sa čo najlepšie ohodnotiť drahú mačičku. Povedal Jeho Veličenstvu, že to bude veľmi nevýhodné rozlúčiť sa s ňou. Pretože, keď nebude na palube, všetky potkany a myši zničia tovar na lodi, ale že vyhovie Jeho Veličenstvu a prinesie ju. „Bež, bež po ňu,“ povedala kráľovná. „Netrpezlivo očakávam vidieť to drahé stvorenie.“

Ako o dušu bežal správca na loď. Medzitým sa podávala ďalšia večera. To už tu bol správca späť aj so svojou mačkou. Potkany a myši sa tiež vrátili a pochutnávali si na výdatnej večeri. Okamžite položil drahú mačičku na zem, a tá vyzabíjala veľké množstvo z nich.

Kráľ sa prenáramne naradoval. Vidieť také malé stvorenie, ako ničí jeho dávnych nepriateľov, to bolo preňho útechou. Aj kráľovná bola veľmi potešená a želala si, aby mačku priniesli bližšie k nej. Hneď nato na ňu správca zavolal: „Cica, cica, mačička!“. A mačka hneď pribehla k nemu. On ju potom ukázal kráľovnej, ktorá hneď cúvla a bála sa čo i len dotknúť takého stvorenia, ktoré narobilo toľko neporiadku a zmätku medzi potkanmi a myšami. Akokoľvek, keď ju správca pohladil a nazval ju „Mačička, cicka!“, kráľovná sa jej tiež dotkla a nazvala ju „Mašiška, šiška“, lebo nepoznala cudzie jazyky. Potom ju položil kráľovnej do lona, kde ona začala priasť a hrala sa s rukou Jej Veličenstva. A potom spievajúcim pradením zaspala.

Kráľ, ako videl hrdinské výkony roztomilej mačičky a potom, ako mu oznámili, že jej mačiatka sa môžu rozmnožiť po celej krajine, dohodol sa s kapitánom a správcom lode na celý lodný náklad. Celá loď sa zaplnila a bolo na nej desaťkrát toľko za mačku ako predtým. Na lodi sa potom odplavili od Ich Veličenstiev a ich kráľovstva s priaznivým vetrom v plachtách domov do Anglicka, kam mali namierené.

Sotva začalo svitať ráno, keď pán Fitzwarren vstal spočítať peniaze potrebné na dnešné obchody. Práve vošiel do učtárne, posadil sa za stôl, keď niekto prišiel a počul klopkanie na dvere. „Kto je tam?“ spýtal sa pán Fitzwarren. „Priateľ,“ počul odpoveď. „Čo je to za priateľa, čo prichádza v takýto nevhodný čas?“ – „Skutočný priateľ nikdy neprichádza nevhod,“ ozvalo sa spoza dverí. „Prinášam vám dobré správy z lode Jednorožec.“ Obchodník sa ponáhľal v takom zhone, že zabudol i na svoje povinnosti. Okamžite otvoril dvere. Za nimi stál kapitán a správca lode. Mali so sebou skrinku plnú drahokamov a súpis nákladu, na ktorý, keď obchodník pozrel, zdvihol hore oči a ďakoval nebesám, že mu zoslali takú výnosnú obchodnú cestu. Potom mu porozprávali o dobrodružstvách s mačkou a ukázali mu skrinku drahokamov, ktorú priniesli pre Dávida Whittingtona. Nato zvolal vo veľkej vážnosti, a trochu i poeticky:

„Choďte, pošlite poňho, povedzte mu o jeho sláve,

A volajte ho pán Whittington. Áno, tak ho tu volajme.“

Nie je našou záležitosťou kritizovať tieto riadky. My nie sme kritici, ale dejepisci. Je postačujúce vedieť, že sú to slová pána Fitzwarrena. Hoci nie je naším účelom ani v našej moci dokazovať, že bol dobrý básnik, musíme presvedčiť čitateľa, že to bol dobrý človek, ktorý mal veľmi dobrý charakter. Keď sa vtedy jeden z prítomných ozval a povedal mu, že toľké bohatstvo je príliš veľa pre takého chudobného chlapca, ako je Dávid Whittington, odpovedal mu: „Nech mi boh zakáže pripraviť chlapca čo i len o jeden cent. Je to len jeho až do štvrtiny centa.” Potom rozkázal poslať po pána Dávida Whittingtona. Ten v tom čase práve čistil kuchyňu a ospravedlnil sa, že nemôže ísť do učtárne, vraviac, že izba je zametená a jeho topánky sú zaprášené a plné drobných nečistôt. Akokoľvek, obchodník ho donútil vojsť dnu. Nakázal mu sadnúť si na stoličku. Chlapec si už myslel, že ho idú hrešiť a nadávať mu kvôli robote, ako sa tak príliš často stávalo v kuchyni. Naliehavo prosil svojho pána nerobiť si žarty z úbohého obyčajného pracovníka, ktorý nechcel nikomu ublížiť, ale nech ho len nechá ísť za svojou robotou. Obchodník ho vzal za ruku a povedal mu: „V skutočnosti, pán Whittington, a myslím to vážne, som s vami veľmi spokojný. Poslal som pre vás, aby som vám zablahoželal k veľkému úspechu. Vaša mačka mi zaobstarala viacej peňazí, ako je hodnota celého môjho obchodu. Prajem vám, buďte šťastný a užívajte si majetok čo najdlhšie, ako sa len dá!“

Potom mu ukázali jeho poklad, čo zarobil. Keď ho presvedčili, že všetko to patrí jemu, padol na kolená a ďakoval všemohúcemu Pánu Bohu za jeho prezieravú starostlivosť o takého chudobného a úbohého človiečika. Potom položil celý poklad k nohám svojho pána. Ten však odmietol akúkoľvek časť z toho a povedal mu, že sa teší z jeho prosperity a dúfa, že bohatstvo, ktoré získal, mu prinesie pohodlie v živote a urobí ho šťastným. On potom išiel za svojou pani, svojou dobrou priateľkou slečnou Alicou, ktorá od neho odmietla vziať akúkoľvek časť peňazí, ale povedala mu, že sa srdečne teší z jeho úspechu a že mu želá všetko predstaviteľné šťastie v živote. Potom obdaroval kapitána, správcu lode a celú lodnú posádku za to, že sa tak dobre postarali o jeho náklad. Malé dary rozdelil aj medzi služobníkov v dome. Nezabudol ani na svoju starú nepriateľku kuchárku. Hoci tá si to len málo zaslúžila.

Potom pán Fitzwarren odporučil pánu Whittingtonovi zopár ľudí, ktorí ho obliekli ako džentlmena a dovolil mu žiť v jeho dome, dokedy si nezoženie niečo lepšie.

Ako išiel čas z Dávidka Whittingtona sa stal ozajstný pán Whittington. Tvár mal umytú, vlasy upravené a bol oblečený v bohatom obleku. Stal sa z neho dobre vychovaný vznešený mladý muž. A keďže bohatstvo prispieva k ľudskému sebavedomiu a sebadôvere, zbavil sa nesmelého správania, ktorého hlavným dôvodom bola depresia ducha, a skoro sa z neho stal veselý a dobrý spoločník. Dokonca až natoľko, že slečna Alica, ktorá ho predtým ľutovala, sa teraz doňho bezhlavo zamilovala.

Keď si jej otec všimol, že obaja k sebe prechovávajú vrúcne city, navrhol im, nech sa zosobášia, s čím obe strany radostne súhlasili. Na svadobnej ceremónii sa zúčastnili lord primátor, členovia Aldermenského súdu, šerifovia, spoločnosť novinárov, Kráľovská akadémia umenia a množstvo vynikajúcich obchodníkov. Bola to elegantná zábava pre všetkých, ktorí boli prítomní.

História ďalej zaznamenáva, že žili veľmi šťastne, mali niekoľko detí a zomreli vo veľmi vysokom starom veku. Pán Whittington slúžil ako šerif Londýna a bol trikrát lordom primátorom. Posledný rok, keď bol primátorom, prijímal kráľa Henryho 5. a jeho kráľovnú po dobytí Francúzska. Pri tejto príležitosti kráľ vyzdvihol zásluhy Whittingtona a povedal: „Žiaden princ nemal takého prínosného občana.“ – to povedal Whittingtonovi za stolom. Nato mu on odpovedal: „Žiaden občan ešte nemal takého skvelého kráľa.“ Jeho Veličenstvo s rešpektom voči jeho dobrému charakteru mu skoro na to udelilo rytiersky titul.

Teraz už rytier sir Richard Dávid veľa rokov pred svojou smrťou sa neustále staral o jedlo veľkého množstva chudobných občanov. Postavil kostol a školu pre nich s ročným príspevkom pre chudobných študentov. Vedľa školy dokonca postavil i nemocnicu.

Tiež postavil väznicu Newgate pre zločincov. Štedro prispieval Svätej Bartolomejskej nemocnici a ďalším verejným charitám.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]