1*21*021 Úžasná ovečka **(5,2k)

 30. Úžasná ovečka  **(5,2k)

Kde bolo, tam bolo, ešte za čias, keď žili víly, bol raz jeden kráľ, ktorý mal tri dcéry. Všetky tri boli mladé, krásne a bystré. Najmladšia z tých troch, ktorá sa volala Mirinda, bola z nich najkrajšia a najmilšia.

Kráľ, jej otec, jej dal viacej šiat a drahokamov za mesiac, ako tým druhým dvom za celý rok. Ale ona bola taká štedrá, že sa o všetko delila so svojimi sestrami. A všetky boli také šťastné, ako len mohli byť, a navzájom sa mali veľmi rady.

V súčasnosti mal kráľ veľmi veľké problémy so susednými kráľovstvami, ktoré ho nechceli nechať v mieri a začali viesť proti nemu neľútostnú vojnu. Kráľ sa tak veľmi obával, že dobyjú jeho kráľovstvo, že vytvoril veľkú armádu a vydal sa na boj proti nim. Nechal princezné s ich guvernantkami na zámku, kde sa prinášali správy o vojne každý deň. O tom, že niekedy kráľ zabral mesto, inokedy vyhral bitku. Napokon zvíťazil nad svojimi nepriateľmi. Ponáhľal sa rýchlo späť na zámok, tak rýchlo, ako len mohol. Chcel vidieť drahú malú Mirindu, ktorú tak veľmi ľúbil.

Tri princezné si obliekli saténové šaty, ktoré mali špeciálne pre túto príležitosť. Jedna zelené, druhá modré a tretia biele. Ich drahokamy boli tých istých farieb. Najstaršia mala smaragdovozelené, druhá tyrkysovo modré a najmladšia diamantové. Takto ozdobené išli stretnúť kráľa. Spievali pri tom verše, ktoré zložili o jeho víťazstvách.

Keď ich uvidel tak krásne oblečené, nežne ich objal, ale Mirinde dal viacej bozkov ako druhým dvom.

Práve sa podávala uvítacia večera. Kráľ a jeho dcéry sa usadili ku stolom. On vždy hľadal vo všetkom dôvod a zvláštny význam. Preto sa spýtal najstaršej: „Povedz mi, prečo si si vybrala zelené šaty?“ – „Otec môj,“ odpovedala, „ako som počula o tvojich víťazstvách, myslela som, že zelená by znamenala moju radosť a nádej k tvojmu skorému návratu.“ – „To je veľmi dobrá odpoveď,“ povedal kráľ a obrátil sa k druhej: „A ty, dcéra moja, prečo si si zobrala modré šaty?“ – „Otec môj,“ odpovedala princezná, „aby som ti ukázala, že neustále dúfame v tvoj úspech a že tvoj pohľad od teba je u mňa vítaný ako nebo s najkrajšími hviezdami.“ – „Nuž,“ odpovedal kráľ, „vaše odpovede sú veľmi múdre a úžasné. A ty, Mirinda, prečo si sa obliekla celá do bieleho?“ – „Pretože,“ odpovedala, „biela mi pristane zo všetkých farieb najviacej.“ – „Čože!“ odpovedal nahnevane kráľ, „to bolo všetko, na čo si myslela, nafúkané dieťa?“ – „Myslela som, že ťa tým poteším,“ povedala princezná, „to je všetko.“ Kráľ, ktorý ju ľúbil, bol spokojný s jej odpoveďou. Dokonca predstieral, že bol rád, že mu povedala svoj dôvod až neskôr.

„A teraz,“ povedal, „keď sme sa dobre najedli, ešte nie je čas ísť spať, povedzte mi, o čom ste snívali minulú noc.“

Najstaršia povedala, že snívala o tom, že jej prinesie krásne šaty so vzácnymi kameňmi a zlatom vyšívané tak, že by boli jasnejšie než slnko.

Druhá snívala o tom, aby jej kráľ priniesol kolovrátok na pradenie, aby mohla priasť krásne košele.

Ale najmladšia povedala: „Snívala som o tom, aby moja druhá sestra bola zosobášená a na jej svadbe, ty, otec, by si držal zlatý džbán a povedal: ‚Poď Mirinda, podržím ti džbán, aby si si mohla namočiť svoje ruky do vody.‘“

Kráľ bol veľmi nahnevaný, keď počul tento sen, a strašne sa zamračil. V skutočnosti urobil taký strašný výraz tváre, že všetci vedeli, aký bol nahnevaný. Vstal od stola a bez slova odišiel do postele, ale nemohol zabudnúť na dcérin sen. Pomyslel si: ‚Želá si to pyšné dievča, aby som bol jej otrok? Nie som prekvapený, že si vybrala biele saténové šaty bez toho, aby pomyslela na mňa. Nemyslí si, že som hodný jej uváženia! Ale hneď urobím koniec jej samoľúbosti!‘

Vstal vo veľkom zúrivom hneve. A hoci ešte nesvitalo, poslal po kapitána svojich strážcov a povedal mu: „Počul si sen princeznej Mirindy? Považujem to za veľmi čudné veci voči mne. Preto ti nariaďujem zobrať ju preč do lesa a tam ju zbaviť života. A aby som si bol istý, že si to urobil, musíš mi priniesť jej srdce a jej jazyk. Ak sa ma pokúsiš oklamať, dám ťa usmrtiť!“

Kapitán gardy bol veľmi udivený, keď počul taký barbarský príkaz, ale neodvážil sa protirečiť, aby kráľa ešte viacej nerozhneval alebo aby neposlal niekoho iného. Tak odpovedal, že pôjde po princeznú a urobí tak, ako kráľ povedal. Ledva ho vpustili do jej izby, lebo bolo ešte zavčasu, ale povedal, že kráľ poslal po Mirindu. Teda rýchlo vstala a vyšla von. Malá slúžka nazývaná Paty Pata jej držala vlečku na šatách. Jej domáce zvieratká malá opička a jej psík bežali za ňou. Opica sa volala Grabugeon a malý pes Tintin.

Kapitán gardy prosil Mirindu, aby išla s ním dolu do záhrady, kde si vraj kráľ užíval čerstvý vzduch. Tam predstieral, že ho hľadá, ale keďže ho nemohol nájsť, povedal: „Bez pochyby Jeho Veličenstvo sa išlo poprechádzať do lesa.“ Otvoril malé dvere, ktoré viedli do lesa, a prešli cez ne.

O tomto čase už začalo svitať. Princezná pozrela na svojho sprievodcu. Uvidela v jeho očiach slzy a zdal sa jej príliš smutný na to, aby prehovoril.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa veľmi láskavo. „Zdáš sa byť príliš veľmi žalostný.“ – „Ach, bože! Princezná,“ odpovedal, „kto by nebol žalostný, keď mu prikázali takú strašnú vec, ako mne? Kráľ nakázal, aby som ťa tu pripravil o život, priniesol mu tvoje srdce a jazyk, a ak neuposlúchnem, prídem o svoj život.“

Úbohá princezná bola zhrozená. Pomaly obledla a začala jemne vzlykať. Pozrela na kapitána gardy so svojimi nádhernými očami a povedala nežne: „Skutočne budeš mať to srdce zabiť ma? Nikdy som ti nijako neublížila a vždy som o tebe pekne rozprávala pred kráľom. Ak som si zaslúžila otcov hnev, budem trpieť následky bez sťažovania, beda mi! Ale on je nespravodlivý v tom, že si sťažuje na mňa, keďže som sa k nemu vždy správala s láskou a rešpektom.“

„Ničoho sa neboj, princezná,“ povedal kapitán gardy. „Radšej zomriem ja sám, ako by som ťa mal zraniť. Ale i keď ja budem mŕtvy, ty nebudeš v bezpečí. Musíme nájsť spôsob, ako presvedčiť kráľa o tom, že nie si nažive.“

„Ako to môžeme urobiť?“ povedala Mirinda. „Pokým mu neprinesieš moje srdce a jazyk, tak ti neuverí.“ Princezná a kapitán gardy hovorili tak horlivo, že si nevšimli Paty Patu, ktorá všetko vypočula. Teraz prišla a hodila sa Mirinde k nohám.

„Madam,“ povedala, „ponúkam Vám svoj život. Nechajte ma zomrieť namiesto Vás. Budem len veľmi šťastná, ak budem môcť zomrieť pre takú láskavú pani.“

„Len to nie, Paty Pata,“ zvolala s plačom princezná bozkávajúc ju, „to nikdy nedovolím. Tvoj život je pre mňa taký dôležitý, ako ten môj. Hlavne teraz, keď si prejavila voči mne takú veľkú náklonnosť a chceš sa obetovať za mňa.“

„Máš pravdu, princezná,“ povedala opica Grabugeon prichádzajúc k nim, „je dobré ľúbiť takú vernú slúžku, ako je Paty Pata. Ona je pre teba oveľa užitočnejšia než ja. Ponúkam ti môj jazyk a moje srdce veľmi srdečne. A moje meno bude navždy zapamätané v krajine Goblin.“

„Nie, nie, moja malá Grabugeon,“ odpovedala Mirinda, „nedokážem zniesť pomyslenie na to, aby som prišla o tvoj život.“

„Taký dobrý psík, ako som ja,“ kričal pes Tintin, „nedokáže ani len pomyslieť na to, aby jedna z vás zomrela pre svoju pani. Ak niekto má zomrieť, nech som to ja.“

A tak sa začala veľká debata medzi slúžkou Paty Patou, opicou Grabugeonou a psíkom Tintinom. Všetci traja sa začali naparovať, kto z nich má zomrieť namiesto princeznej. Až napokon opica Grabugeon, ktorá bola rýchlejšia než ostatní, vyškriabala sa na najbližší strom, až na vrcholec, a chcela skočiť strmhlav hlavou dolu na zem a bola by na mieste mŕtva!

Princeznej bolo veľmi ľúto, že opica Grabugeon chce skočiť. Ale kapitán gardy povedal, že má malý jazyk. Bohužiaľ, ten bol naozaj veľmi malý, nie väčší než princeznin palec. S ľútosťou skonštatovali, že kráľ by sa nedal oklamať takým malým jazykom ani na chvíľu.

„Bohužiaľ, moja malá opica Grabugeon, stratila by som ťa, a nebola by som na tom lepšie ako predtým.“

„Česť zachrániť Váš život je na mne,“ prerušila ju jej slúžka Paty Pata. A predtým, ako jej stihli v tom zabrániť, chcela skočiť aj tá zo stromu a bolo by po nej.

Ale kapitán gardy povedal, že jej jazyk je celý čierny. No a to by tiež neoklamalo kráľa.

„No nie som nešťastná?“ plakala úbohá princezná, „stratila by som všetko, čo som ľúbila a nebola by som na tom o nič lepšie.“

„Keby si prijala moju ponuku,“ povedal pes Tintin, „bolo by ti ľúto len za mnou a ja by som mal všetku tvoju vďačnosť.“

Mirinda pobozkala svojho malého psíka. Horko zaplakala. Nemohla sa pozerať, ako kapitán chce usmrtiť jej Tintina. Otočila sa smerom do lesa a tam uvidela strelenú srnku, ako leží mŕtva na zemi. Tak zobrali jazyk a srdce od srnky a kapitán gardy s tým odišiel. Trochu sa prešla. Keď sa vrátila kapitán gardy bol už preč. Zostala sama. Vedľa nej ležali na zemi slúžka Paty Pata, opica Grabugeon a pes Tintin. Zaspali, ako na ňu čakali. Nemohla odísť predtým, že by na kôru stromu napísala ich mená, a to, ako jej chceli pomôcť a zachrániť jej život. Potom začala rozmýšľať o tom, kde by mohla odísť do bezpečia, pretože tento les bol blízko zámku jej otca a náhodný okoloidúci by ju mohol spoznať. Okrem toho les bol plný levov a vlkov, ktoré ju mohli napadnúť a zožrať tak ľahko, ako zatúlanú sliepku. Tak začala kráčať tak rýchlo, ako len mohla. Ale les bol taký veľký a slnko také horúce, že skoro zomrela od hroznej horúčavy a únavy. Ktorým smerom len pozrela, zdalo sa, že les nemá konca kraja. Strach jej naháňala i myšlienka, keď si predstavovala každú minútu, ako počuje kráľa bežiaceho za ňou, aby jej ublížil. Cítila sa veľmi mizerne. Ako pokračovala v ceste plakala. Nevedela, ktorou cestičkou sa vydať. Tŕnisté kríky ju príšerne škriabali a trhali jej krásne šaty na kúsky.

Napokon začula mečanie oviec a povedala si: „Bezpochyby tu niekde musia byť pastieri so svojím stádom oviec. Oni mi určite pomôžu nájsť cestu do dediny, kde by som mohla žiť preoblečená za vidiecku roľníčku. Bohužiaľ! Nie vždy sú to králi a princezné, ktorí sú najšťastnejší ľudia na svete. Kto by si bol niekedy pomyslel, že budem nútená utiecť preč a skrývať sa, pretože kráľ, očividne zo žiadneho dôvodu, si želal moju hlavu?“

Tak si vraviac, prišla k miestu, kde počula mečanie. Ale aké veľké bolo jej prekvapenie, keď na roztomilej čistinke obklopenou dookola stromami uvidela veľkú ovečku s vlnovým kožúškom bielym ako sneh. Jej rohy žiarili akoby boli zo zlata. Okolo krku mala veniec zapletený kvetmi, na každej nohe retiazku z veľkých perál a golierik z diamantov. Ležala na brehu pri pomarančových kvetoch, pod prístreškom baldachýnu z látky zo zlata, ktorý ju chránil pred horúčavou od slnka. Skoro sto ďalších ovečiek bolo roztrúsených po okolí. Ale nežrali trávu. Niektoré z oviec pili kávu, limonádu alebo pivo s rumom. Ďalšie jedli zmrzlinu, jahody s krémom alebo cukrovinky. Zatiaľ čo ostatné hrali rôzne hry. Mnohé z nich mali na sebe zlaté golieriky a na nich drahokamy, kvety a stuhy.

Mirinda zostala stáť od prekvapenia v nemom úžase nad týmto nečakaným úkazom. Snažila sa pohľadom vypátrať všetkými smermi, kde je pastier týchto výnimočných oviec, ktorý ich mal pásť a mať na starosti. Keď práve vtedy k nej pribehla jedna krásna ovečka niekoľkými skokmi.

„Poď bližšie, princezná,“ zavolala na ňu, „nemaj strach z takých jemných a mierumilovných zvierat, ako sme my.“

„Aký divný zázrak!“ zvolala princezná a začala ustupovať dozadu. „Tak tu je ovca, ktorá vie rozprávať.“

„Tvoja opica a i pes vedeli rozprávať, madam,“ povedala ovca. „Čuduješ sa viacej tým dvom alebo nad nami, ovcami?“

„Víla im dala tú schopnosť rozprávať,“ odpovedala Mirinda. „Tak som bola na ne zvyknutá.“

„A možnože to isté sa stalo i nám tu,“ odpovedala ovečka tajomne. „Ale princezná, čo ťa sem doviedlo?“

„Tisíc a sto nešťastí, pani ovečka,“ odpovedala. „Ja som tá najnešťastnejšia princezná na celom svete. A teraz si hľadám nejaký prístrešok pred hnevom svojho otca.“

„Poď so mnou, madam,“ povedala ovečka. „Ponúkam ti prístrešok, úkryt, o ktorom budeš vedieť len ty a ja. A okrem toho všetko, čo tam na okolí uvidíš, tak toho budeš pani.“

„Ja už nevládzem chodiť,“ povedala Mirinda. „Som už z dlhej cesty dosť unavená. Už nevládzem spraviť ani jeden krok.“

Ovečka so zlatými rohami rozkázala, aby jej priviezli koč. Hneď nato sa pred nimi objavilo šesť kôz a k nim bola zapriahnutá tekvica, ktorá bola taká veľká, že i dvaja ľudia by sa mohli v nej pohodlne usadiť. Zvnútra bolo všetko pokryté látkou a vankúšmi zo zamatu. Princezná si do koča z tekvice nastúpila a veľmi dobre sa pri tom pobavila, že to je veľmi zvláštny a nový druh koča. Kráľ týchto oviec sa usadil vedľa nej a kozy bežali s nimi plnou rýchlosťou. Zastali, až keď sa dostali do jaskyne. Vstup do nej bol zablokovaný veľkým kameňom. Kráľ sa ho dotkol svojou nohou a ten sa okamžite odvalil preč. Potom pozval princeznú dovnútra, že aby sa nebála. Keby nebola tak veľmi vystrašená všetkým tým, čo sa stalo, nič by ju nebolo donútilo ísť do strach naháňajúcej jaskyne. Lenže sa tak obávala toho, že čo by sa stalo, keby nešla, že by skočila i do studne v danom momente. Tak bez zaváhania nasledovala ovečku, ktorá išla pred ňou nižšie, nižšie a nižšie. Až si napokon myslela, že vyjdú na druhú stranu sveta. Naozaj si nebola istá, či ju nevedie do rozprávkovej krajiny. Napokon uvidela pred sebou veľkú planinu, celkom pokrytú rôznymi kvetmi, ktorých vôňa sa jej zdala byť krajšia než hocičo predtým. Tiekla tam široká rieka a okolo nej boli oranžové kvety. Boli tam i fontánky, v ktorých prúdilo víno všetkými smermi a vytváralo najkrajšie kaskády a potôčky. Planina bola pokrytá rôznymi stromami. Rôzne aleje, rovné cesty lemované stromami, kde jarabice poľné, už opražené, viseli zo všetkých konárov. Ale takisto bažanty, prepelice, morky, ale i zajace. Len ste museli natiahnuť ruku správnym smerom, napravo či naľavo, a naisto ste ich mohli dočiahnuť. Na miestach, kde priestor bol tmavší padali hŕstky homárov plnených mäsovými pirôžkami, biele pudingy, klobásy, torty, a rôzne sladkosti. Dokonca i kúsky zlata a striebra, diamanty a perly. Tento nezvyčajný druh dažďa a dobrôtky na celom mieste by vábili, bez pochyby, množstvo ľudí. Samozrejme, ak by kráľ oviec bol spoločenskejší. Ale zo všetkých uhlov pohľadu bolo očividné, že bol vážny ako sudca.

Bolo to najkrajšie obdobie v roku, keď Mirinda prišla do tejto rozkošnej krajiny. Jediný palác, ktorý videla, bol dlhý rad pomarančových stromov, jazmínu, medových zemolezov, voňavých pižmových ruží a ich poprepletaných vetví, ktoré vytvárali tie najkrajšie možné predstaviteľné izby. Tie boli ovešané zlatými a striebornými gázami. Boli v nich veľkolepé zrkadlá, svietniky a tie najkrajšie obrazy. Na túto úžasnú ovečku bol premenený kráľ, ktorý poprosil princeznú nech tu kraľuje ako kráľovná ponad všetkým, čo tu vidí. Uistil ju, že hoci už niekoľko rokov bol veľmi smutný a zavalený starosťami, ona má tú moc umožniť mu zabudnúť na všetok jeho smútok a žiaľ.

„Ty si taká láskavá a štedrá, šľachetná ovečka,“ povedala princezná, „že ani neviem, ako ti dostatočne poďakovať, ale musím sa priznať, že všetko tu sa mi akoby len zdalo, že vážne neviem, čo si mám o tom pomyslieť.“

Ako hovorila, prišla skupinka ľúbezných víl a ponúkla jej jantárovo oranžové košíky plné ovocia, ale keď načiahla k nim svoje ruky, tie sa skĺzli preč. A ona sa ich nemohla ani dotknúť.

„Ach!“ zvolala, „čo sú zač? S kým som to?“ a začala plakať.

V danom momente kráľ oviec prišiel späť ku nej a z toho, že ju našiel v slzách bol taký znepokojený, že si skoro strhal svoju vlnu. „Čo sa stalo, krásna princezná?“ zvolal. „Správal sa k tebe niekto bez náležitého rešpektu?“

„Ó! Nie,“ povedala Mirinda. „Len nie som zvyknutá žiť s vílami a ovcami, ktoré rozprávajú, a všetko tu mi naháňa strach. Bolo to veľmi milé od teba priniesť ma na toto miesto, ale budem ti oveľa vďačnejšia, keď ma zoberieš zase hore na svet.“

„Neobávaj sa,“ povedala úžasná ovečka. „Úpenlivo ťa prosím, buď trpezlivá a vypočuj si môj nešťastný príbeh. Bolo to už dávnejšie, no bol som vtedy kráľ. Moje kráľovstvo bolo najnádhernejšie na svete. Moji poddaní občania ma milovali a moji susedia mi závideli a báli sa ma. Všetci ma rešpektovali. Vravelo sa, že žiaden kráľ si to nebol nikdy zaslúžil viacej ako ja.

„Veľmi rád som chodil na poľovačky. Jedného dňa, keď sme honili jeleňa, zanechal som svojich spoločníkov ďaleko za sebou. Zrazu som uvidel, ako zviera preskočilo mláku vody. Náhlivo som popchol koňa za ním, ale neprešli sme ani veľa krokov a pocítil som silnú horúčavu namiesto chladu z vody. Mláka sa vysušila a veľká priepasť sa otvorila predo mnou, z ktorej šľahali ohnivé plamene. Bezmocne som dopadol na spodok priepasti. Už som to vzdal. Myslel som si, že som stratený. Keď vtom som počul hlas vravieť: ‚Nevďačný princ. Ani oheň nie je dosť horúci nato, aby zahrial tvoje studené srdce!‘ – ‚Kto si sťažuje na moju tvrdosť na tomto bezútešnom mieste?‘ zvolal som. ‚Nešťastná bytosť, ktorá ťa beznádejne ľúbi,‘ odpovedal hlas. A v tom istom čase začali plamene blikať, až zhasli. Potom som uvidel jednu vílu, ktorú som poznal od nepamäti a ktorej škaredosť ma vždy desila. Opierala sa o rameno tej najkrajšej mladej dievčiny, ktorá mala okolo zápästí zlaté reťaze a očividne jej slúžila ako otrokyňa. ‚Prečo? Ragota,‘ povedal som, lebo to bolo meno tej víly. ‚Čo má znamenať toto všetko? To ty si zariadila, aby som bol tu?‘ – ‚A koho je to chyba,‘ odpovedala, ‚že si mi nikdy nerozumel, až doteraz? Musí mocná víla ako ja znížiť sa k vysvetľovaniu svojho správania tebe, ktorý nie je v porovnaní s ňou o nič viacej než mravec, hoci si myslíš o sebe, že si veľký kráľ?‘ – ‚Povedz si, čo žiadaš,‘ povedal som netrpezlivo, ‚čo je to, čo chceš? Moja koruna, moje mestá alebo moje poklady?‘ – ‚Poklady!‘ povedala víla pohŕdavo. ‚Kebyže sa rozhodnem, urobím každého môjho kuchynského pomocníka bohatším a mocnejším, ako si ty. Ale,‘ dodala jemne, ‚ak mi dáš svoje srdce, ak sa so mnou oženíš, pridám dvadsať kráľovstiev k tvojmu, ktoré už máš. Budeš mať sto zámkov plných zlata a päťsto plných striebra. Stručne, všetko, čo si odo mňa zažiadaš.‘ – ‚Madam Ragota,‘ povedal som, ‚keď je niekto na spodku priepasti, kde očakáva, že bude usmažený zaživa, je nemožné myslieť na sobáš s takou očarujúcou osobou, ako si ty! Veľmi ťa prosím, osloboď ma. Potom ti vhodne odpoviem.‘ – ‚Ach!‘ povedala. ‚Keby si ma skutočne miloval, nezáležalo by ti na tom, kde si, či v jaskyni, v lese, v líščej diere alebo na púšti. Odpovedal by si mi rovnako dobre. Nemysli si, že ma oklameš. Páčilo by sa ti uniknúť, ale uisťujem ťa, že tu zostaneš. Prvou vecou, ktorú ti dám robiť, je, že budeš strážiť moje ovce. Ony sú veľmi dobrá spoločnosť a hovoria tak dobre, ako i ty.‘“

„Ako rozprávala, priblížila sa. Voviedla ma na túto planinu, kde teraz stojím, a ukázala mi svoje stádo, ale ja som tomu venoval málo pozornosti. Povedať pravdu. Obdivoval som jej krásnu otrokyňu. Úplne som zabudol na všetko ostatné. Krutá Ragota si to všimla. Začala byť zúrivá a hodila na ňu taký strašný pohľad, že tá spadla akoby bez života na zem. Pri pohľade na tento hrôzostrašný obraz vytasil som meč a ponáhľal som sa k Ragote. Určite by som jej odťal hlavu, keby nebolo jej magického umenia a nespútala ma k miestu, kde som stál. Všetko moje úsilie sa pohnúť bolo zbytočné. Až napokon som padol na zem v zúfalstve. Povedala mi pohŕdavým úsmevom: ‚Chcem, aby si pocítil moju moc. Zdá sa, že si teraz lev. Ja chcem, aby si bol ovca.‘

Tak vraviac, dotkla sa ma svojou čarovnou paličkou, a stal som sa tým, čo vidíš. Nestratil som možnosť rozprávať a ani cítiť úbohosť môjho súčasného stavu. ‚Počas piatich rokov budeš ovca,‘ povedala. ‚Budeš vládnuť tejto peknej planine. Medzitým, ja nebudem môcť vidieť tvoju tvár, ktorú tak veľmi milujem. Ľahšie ťa budem nenávidieť, presne tak, ako si zaslúžiš byť nenávidený.‘

Ako skončila rozhovor, zmizla. Keby som nebol zo všetkého príliš nešťastný, bol by som rád, že odišla. Rozprávajúce ovečky ma prijali za svojho kráľa. Povedali mi, že ony boli tiež nešťastní princovia, ktorí rozličnými spôsobmi urazili pomstychtivú vílu a boli pridaní do jej stáda na niekoľko rokov, niektorí viacej, iní menej. Naozaj z času na čas niektorí z nich znovu nadobudnú svoju pôvodnú formu a idú na svoje miesto v hornom svete. Ale ďalšie bytosti, ktoré si videla sú súperi alebo nepriatelia Ragoty, ktorá ich uväznila na sto rokov i viac. Tak tí až potom môžu ísť späť. Mladá otrokyňa, o ktorej som ti hovoril, je jedna z nich. Veľmi často som ju videl a bolo mi vždy veľkým potešením. Nikdy sa so mnou nerozprávala. Keď som bol blízko nej, uvidel som len jej tieň, čo mi dosť liezlo na nervy. Akokoľvek, všimol som si, že jeden z mojich spoločníkov v nešťastí bol veľmi pozorný voči tejto malej víle. Prišiel som na to, že to bol jej milenec, ktorého od nej krutá Ragota už dávnejšie vzala preč. Odvtedy som sa nezaujímal a nestaral o nič iné, len o to, ako získať znovu naspäť svoju slobodu. Veľmi často som chodieval do lesa. Tam som ťa stretol krásna princezná. Niekedy som jazdil na voze, na ktorom si sa práve viezla so všetkým pôvabom a zručnosťou na svete. Niekedy si tam jazdila tak odvážne na koni, že sa zdalo, že nikto iný nemá takú zručnosť jazdiť ako o závod na planine. Princezná zo zámku, ty jazdíš tak zľahka, že ty by si vždy vyhrala cenu. Ó! Princezná, ja ťa ľúbim tak dlho a teraz sa ti odvažujem rozprávať o mojej láske k tebe! Akú nádej môže mať nešťastná ovečka ako ja?“

Mirinda bola taká prekvapená a zmätená všetkým tým, čo počula, že sotva vedela, čo odpovedať kráľovi oviec. No predsa sa len zmohla na zopár slov, dala mu nádej dúfať a povedala, že sa už neobáva tieňov, keď vedela, že jedného dňa predsa len ožijú. „Bohužiaľ!“ pokračovala. „Keby moja úbohá slúžka Paty Pata, moja drahá opica Grabugeon a malý pekný psík Tintin mohli byť tu so mnou pre moju záchranu, nič iné by som si tu už neželala.“

Hoci kráľ oviec tu bol väzňom, stále mal nejakú moc a privilégiá. Pánovi svojho koňa povedal: „Choď a vyhľadaj v tieňoch to dievča, opicu a psa. Ony potešia princeznú.“

V momente nato, princezná ich uvidela prichádzať smerom k nej. Ich prítomnosť jej spôsobila veľkú radosť. I keď neprišli dostatočne blízko nato, aby sa ich dotkla.

Kráľ oviec bol taký milý a veselý a tak veľmi miloval Mirindu, že napokon i ona ho začala ľúbiť. Taká rúča ovečka, ktorá bola vždy zdvorilá a ohľaduplná, len ťažko mohla nepotešiť, hlavne, keď sme vedeli, že to bol vlastne kráľ a že jeho zvláštne uväznenie príde skoro ku koncu. Tak princeznine dni sa míňali veľmi živo a veselo, zatiaľ čo čakala na šťastný koniec. Kráľ oviec usporadúval bály, koncerty a lovecké zábavy. Dokonca i tiene sa pridali k zábave. A všetci verili, že to je ich skutočný život.

Kráľ mal kuriéra, ktorý mu donášal najnovšie novinky z okolia. V jeden večer, keď prišiel kuriér, oznámil, že sestra princeznej Mirindy sa ide sobášiť za veľkolepého princa a že nič nemôže byť nádhernejšie ako prípravy na svadbu.

„Ach!“ plakala princezná. „Aká nešťastná som, že zmeškám pohľad na také krásne veci! Tu som uväznená v podzemí len so spoločnosťou oviec a tieňov, zatiaľ čo moja sestra bude ozdobená ako kráľovná a obklopená všetkými, ktorí ju ľúbia a obdivujú. A všetci okrem mňa jej idú popriať šťastie!“

„Prečo si sťažuješ, princezná?“ spýtal sa kráľ oviec. „Či som povedal, že nepôjdeš na svadbu? Priprav sa tak skoro, ako len môžeš. Len mi sľúb, že sa vrátiš späť, lebo ja ťa tak veľmi milujem, že nemôžem žiť bez teba.“

Mirinda mu bola veľmi vďačná. Verne mu sľúbila, že nič na svete jej nezabráni vrátiť sa späť. Kráľ dal prihotoviť eskortu vhodnú jej úrovne. Ona sa nádherne obliekla, nezabudnúc na nič, čo by ju spravilo ešte krajšou. Jej voz bol ozdobený perlami a ťahaný sivohnedými okrídlenými levmi, ktoré boli prinesené z opačnej strany sveta. Princezninu karavánu sprevádzali vysokí strážcovia v nádherných uniformách.

Princezná dosiahla otcov palác práve vtedy, keď sa začala svadobná ceremónia. Hneď ako vošla, na všetkých zapôsobila dobrým dojmom jej krása a skvostnosť jej drahokamov. Zo všetkých strán bolo počuť zvolania na jej obdiv. I kráľ, jej otec, sa na ňu pozeral dosť pozorne, že sa bála, že ju spozná. Ale on si bol natoľko istý jej smrťou, že tá myšlienka mu ani na um neprišla.

Akokoľvek, strach, že nebude môcť odísť, ju donútil odísť skôr, ako ceremónia skončila. Odišla náhlivo. Nechala za sebou len malú koralovú skrinku so zelenými smaragdami. Na nej bolo napísané diamantmi: „Drahokamy pre nevestu.“ Hneď ako ju našli, ju otvorili. Obsahovala množstvo pekných a drahocenných vecí. Kráľ, ktorý chcel lepšie spoznať neznámu princeznú, bol zúrivo znepokojený, keď sa dozvedel, že tak náhlivo odišla. Vydal príkazy, že keď príde nabudúce, aby pozatvárali všetky dvere, aby nemohla tak ľahko odísť. Tak krátko bola Mirinda preč, no pre kráľa oviec sa to zdalo byť vyše sto rokov. Čakal ju pri fontáne v najhustejšej časti lesa. Zem bola pokrytá najkrajšími darčekmi, ktoré boli pripravené pre ňu, aby jej tak ukázal svoju radosť a vďačnosť za jej návrat.

Ako náhle bola v dohľade, ponáhľal sa jej ísť oproti. Bežal a vyskakoval ako ozajstná ovečka. Nežne ju hladkal, túlil sa jej k nohám a bozkával jej ruky. Povedal jej, ako ťažko mu bolo bez nej a ako ju netrpezlivo očakával. Rozprával s veľkou výrečnosťou, čo jej lichotilo.

Po nejakom čase prišla novina, že kráľova druhá dcéra sa ide sobášiť. Keď to Mirinda počula, prosila kráľa oviec, aby jej dovolil ísť na sobáš takisto ako predtým. Táto žiadosť mu spravila smutnú náladu. Ako keby sa malo stať nejaké nešťastie. Ale jeho láska k princeznej bola silnejšia než hocičo iné, tak jej nechcel žiadosť odmietnuť.

„Ty si želáš ma opustiť, princezná,“ povedal. „To nie si ty na vine. To je len nešťastný osud. Súhlasím s tým, že pôjdeš, ale ver mi. Väčší dôkaz lásky ti neviem dať.“

Princezná ho uistila, že sa zdrží len veľmi krátky čas, tak ako predtým. Prosila ho, aby sa netrápil. Že ona sama by veľmi žialila, keby sa niečo prihodilo a zabránilo jej vrátiť sa späť.

Teda sa s tou istou eskortou vydala na cestu. Práve, keď začala ceremónia, prišla k palácu. Všetci boli potešení, že ju znovu vidia. Bola taká pekná, že si mysleli, že je to nejaká princezná víla. A princovia, ktorí tam boli, nemohli sa na ňu vynadívať.

Kráľ bol radšej ako hocikto iný. Hneď vydal príkazy, aby pozamykali všetky dvere v danom momente. Keď bol sobáš takmer u konca, princezná sa odtiaľ rýchlo ponáhľala. Dúfala, že unikne preč bez povšimnutia, ale aké veľké bolo jej zdesenie, keď zistila, že všetky dvere boli pozamykané.

Pocítila úľavu, keď k nej prišiel kráľ. S najväčším rešpektom ju úpenlivo prosil, aby neodchádzala tak skoro preč. Ale aby ho poctila tým, že zostane na skvelú hostinu pripravenú pre princov a princezné. Voviedol ju do nádhernej sály, kde sa zhromaždil celý dvor. On sám vzal zlatú misku plnú vody a ponúkol jej, nech si v nej namočí končeky prstov.

V tomto momente už princezná nedokázala ovládnuť svoje emócie. Hodila sa ku kráľovým nohám a zvolala: „Môj sen sa napokon predsa len stal skutočnosťou – ponúkol si mi vodu, aby som si umyla v nej ruky na sobáši mojej sestry, a vôbec ťa to nenazlostilo.“

Kráľ ju hneď rozpoznal. A naozaj. Už veľakrát rozmýšľal nad tým, ako veľmi mu pripomína svoju úbohú malú Mirindu.

„Ó! Moja drahá dcéra,“ zvolal bozkávajúc ju, „dokážeš mi niekedy zabudnúť moju krutosť? Rozkázal som ťa usmrtiť, pretože som si myslel, že tvoj sen bol predzvesťou straty mojej koruny. A to aj je,“ dodal, „pretože obe tvoje sestry sú teraz vydaté, majú svoje vlastné kráľovstvá a to moje je teraz tvoje.“ Tak vraviac položil svoju korunu princeznej na hlavu a zvolal: „Nech dlho žije kráľovná Mirinda!“

Celý dvor kričal: „Nech dlho žije kráľovná Mirinda!“. Obe sestry mladej kráľovnej pribehli k nej, objali ju okolo krku a vybozkávali tisíckrát. Potom sa spolu smiali a plakali, rozprávali a bozkávali, všetko naraz. Mirinda ďakovala otcovi. Pýtala sa na všetkých, ako sa majú. Hlavne, kde je kapitán gardy, ktorému tak veľmi dlžila. Ale k jej veľkému zármutku sa dozvedela, že už nežije. Sadli si teda k veľkej hostine, k banketu. Kráľ sa spýtal Mirindy, že čo sa dialo potom, ako poslal po ňu kapitána gardy. Ona rozprávala s takým oduševnením, že všetci počúvali so záujmom a bez dychu. Ale zatiaľ čo si ona užívala s kráľom a svojimi sestrami, kráľ oviec netrpezlivo čakal na jej návrat. Keď prišiel čas jej návratu a ona dlho nechodila, jeho úzkosť bola taká veľká, že to už nedokázal uniesť.

„Ona sa viacej nevráti,“ nariekal. „Moja ovčia tvár sa jej nepáči. A bez Mirindy, aký dôvod má môj život? Žalostný život, to je všetko, čo mám! Och! Krutá Ragota. Tvoje potrestanie je úplné.“

Po dlhý čas nariekal nad svojím nešťastným osudom. Potom, keď videl, že sa už stmieva a princezná sa stále nevracala, rozhodol sa ísť smerom k mestu, kde bola. Išiel tak rýchlo, ako len vládal. Keď prišiel k palácu, spýtal sa na Mirindu. V tom čase však už všetci poznali jej príbeh a dobrodružstvá a nikto nechcel, aby išla späť ku kráľovi oviec. Tak mu tvrdohlavo odmietali povedať, že kde je Mirinda. Zbytočne prosil a modlikal, aby ho vpustili dnu. Hoci jeho naliehavé prosby by možno roztopili i to najtvrdšie srdce, nedonútili strážnu gardu vpustiť ho dnu. Napokon aj srdce ovečky sa zlomilo a stvrdlo ako kameň. Až napokon celá ovečka, čiže kráľ oviec, odpadol a zaspal na dlho pri bráne do paláca.

Medzitým kráľ, ktorý nemal ani najmenšieho tušenia, čo sa deje pri bráne svojho paláca, navrhol Mirinde, aby sa previezla vo svojom voze okolo po meste, ktoré bolo osvetlené tisíckami horiacich lampášov umiestnených na oknách a balkónoch a na veľkých námestiach. Ale čo za výjav sa jej naskytol hneď pri vstupe do paláca! Tam ležal jej drahý, jej láskavá ovečka, kráľ oviec, ticho a bez pohybu na chodníku pri bráne!

Vybehla z voza a bežala k nemu. Horko zaplakala, lebo si uvedomila, že porušila sľub, ktorý mu dala, a to ho asi stálo život. Dlho, dlhý čas bola nešťastná. Až si všetci mysleli, že ochorie a jej srdce skamenie spolu s ňou. Ani princezné nie sú vždy šťastné. Hlavne vtedy, keď nie sú schopné dodržať slovo. A veľké nešťastia sa stávajú ľuďom práve vtedy, keď si myslia, že dosiahli ich hlboké srdcové túžby a ciele.

Dlho ho chodila oplakávať pred bránu. Až raz sa jej zjavila víla Ragota, ktorá jej drahého pred piatimi rokmi premenila na ovečku, kráľa oviec. A povedala jej: „Za to, že ma odmietol, som ho premenila na ovečku. Päť rokov prešlo. Už si svoj trest vytrpel.“ Dotkla sa ovečky čarovnou paličkou a zo skamenenej ovečky, kráľa oviec, sa stal ozajstný kráľ, mužný hrdina, plný života. Stál pred Mirindou v plnej svojej nádhere. Tá ho hneď objala a vybozkávala. Padli si do náručia a na druhý deň bola veľká svadba. Žili potom spolu spokojne celý život ako muž a žena, kráľ a kráľovná. Ich kráľovstvo bolo najnádhernejšie na svete. Ich poddaní občania ich milovali a susedia im dopriali. Všetci ich rešpektovali. Lásky mali na rozdávanie. A vravelo sa, že žiaden kráľ a kráľovná si to neboli nikdy zaslúžili viacej ako oni dvaja.

(@ Madame d’Aulnoy)