1*22*022 Malý Palček **(3,0k)

 18. Malý Palček  **(3,0k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž so svojou manželkou. Mali spolu niekoľko detí, všetko samí chlapci. Živili sa predávaním konárov a raždia na kúrenie, ktoré zbierali v lese. Najstarší syn mal 10 rokov, najmladší 7.

Boli veľmi chudobní. Ich 7 detí úplne vyčerpávali ich zdroje, pretože žiaden z nich si nebol schopný ešte zarábať na chlieb a živobytie. Najmladší z nich bol veľmi chabého zdravia. Len niekedy prehovoril, tak sa pri ňom cítili trochu prihlúpo. Bol veľmi malý, úplne malinký, nie väčší ako palec. Tak ho začali volať malý Palček.

Úbohé dieťa bolo považované za zodpovedné za všetko, čo sa stalo zle a bolo v dome v neporiadku. Či bol vinný alebo nie, vždy obviňovali jeho. Napriek tomu bol viacej prešibaný a mal väčší dôvtip a múdrosť ako všetci jeho bratia dokopy. Síce hovoril len málo, o to viacej počúval a myslel.

I stalo sa, že prišiel veľmi zlý rok. Hladomor bol taký veľký, že títo chudobní ľudia sa rozhodli poslať svoje deti preč. Raz večer, keď všetci boli v posteli, otec sedel so svojou manželkou pri blčiacom ohni v krbe. Jeho srdce mu išlo roztrhnúť od zármutku.

„Ty sama vidíš, že nie sme schopní uživiť svoje deti. A ja ich nechcem vidieť umierať od hladu pred svojimi očami. Rozhodol som sa, že ich nechám zajtra v lese. To sa dá spraviť veľmi ľahko. Keď budú zbierať raždie a popadané konáre a viazať ich do zväzkov, môžeme utiecť preč a nechať ich tam bez toho, že by si niečo všimli.“

„Ách!“ zvolala manželka. „Máš ty snáď také zatvrdnuté srdce vziať svoje deti so sebou do lesa len preto, aby si ich tam nechal?“

Márne jej manžel poukazoval na ich extrémnu chudobu, no ona s tým nesúhlasila. Bola naozaj chudobná, ale bola to predsa len ich matka. Akokoľvek, vidieť deti zomierať pred sebou od hladu by jej spôsobilo väčší zármutok. Tak napokon s tým súhlasila a odišla do postele zamorená slzami.

Malý Palček si vypočul každé slovo z toho, o čom sa rozprávali. Ako si deti ľahli vtedy do postele, začul, ako sa rodičia začali o niečom so zaujatím rozprávať. Rýchlo vstal a schoval sa pod otcovu stoličku, aby si mohol všetko vypočuť bez toho, aby si ho všimli rodičia. Potom si ľahol späť do postele, ale celú noc ani oka nezažmúril a myslel len na to, čo musí urobiť. Skoro ráno skoro vstal, vyšiel na breh rieky, nazbieral do vreciek plno malých bielych kamienkov okruhliakov a vrátil sa domov.

Všetci odišli z domu, ale malý Palček sa ani pol slovom nezmienil svojim bratom o tom, čo vedel. Prišli do veľmi hustého lesa, kde nemohli vidieť jeden druhého na vzdialenosť desiatich krokov. Muž začal sekať drevo. Deti zase začali zbierať prúty a konáre a robili z nich zväzky. Keď ich otec a matka videli deti plne zaneprázdnené prácou, necitlivo a ľahostajne odišli preč. Utiekli od nich pomedzi krovie a nechali ich tam.

Keď deti zbadali, že boli ponechané samé na seba, začali plakať tak hlasno, ako len vedeli. Malý Palček ich nechal plakať, lebo vedel, ako sa dostať zase domov. Ako prišli do lesa, nechával za sebou biele kamienky okruhliaky, ktoré mal vo vrecku. Tak im povedal: „Nebojte sa bratia moji. Otec a matka nás tu nechali, ale ja vás zavediem späť domov, len ma nasledujte.“

Oni tak urobili. A on ich priviedol domov tou istou cestou, ako prišli do lesa. Neodvážili sa vojsť do domu, ale sadli si pri dvere a počúvali, o čom sa ich otec s matkou rozprávali.

Práve vtedy, keď prišli ich rodičia domov, lord panského sídla im poslal desať korún, ktoré im dlžil už hodný čas a na ktoré sa už dávno nespoliehali. Toto im dalo celkom nový život, lebo títo chudobní ľudia už skoro celkom umierali od hladu. Zberač raždia hneď poslal svoju manželku k mäsiarovi. Keďže to bolo už dlhší čas, čo sa poriadne najedli, priniesla trikrát toľko mäsa, čo by zvládli zjesť dvaja ľudia. Keď sa najedli, žena povedala: „Ach, Bože! A kdeže sú teraz naše deti? Pochutnali by si teraz na dobrej hostine z toho, čo nám zostalo. Ale ty si musel prísť s tou myšlienkou nechať ich v lese. Povedala som ti, že to budeme ľutovať. Čo teraz asi robia samé v lese? Bohužiaľ! Drahý Bože, vlci ich už možno zjedli. Si veľmi neľudský, takto stratiť svoje deti.“

Zberač raždia celkom strácal trpezlivosť, pretože ona to už opakovala možno vyše dvadsaťkrát. Že by to mali ľutovať a že mala pravdu, keď to vravela. Vyhrážal sa jej, že ju zmláti, keď nebude držať jazyk za zubami. Možnože on bol rozmrzený ešte viacej než jeho manželka. Ale ona ho stále provokovala a dráždila. Mal povahu ako väčšina mužov, ktorí majú radi, keď ich manželky múdro hovoria, ale myslia si o nich, že sú dotieravé, keď tak robia neustále. Bola celá zaplavená slzami a nariekala. „Ach, božemôj! Kde sú teraz moje deti, moje úbohé deti?“ Povedala to tak hlasno, že deti, ktoré boli pri bránke, začali kričať jedno cez druhé. „Tu sme! Tu sme my!“ Okamžite bežala otvoriť dvere a povedala objímajúc ich: „Som rada, že vás vidím, moje drahé deti. Určite ste veľmi hladné a vyčerpané. A ty môj drahý Peter, ty si tak strašne zablatený. Poď sem nech ťa očistím.“

Treba povedať, že Peter bol najstarší syn, ktorého milovala nadovšetko, pretože bol trochu ryšavý, takisto ako i ona. Posadali si k večeri a jedli s veľkou chuťou, čo potešilo aj otca, aj matku. Priznali sa im, ako sa báli a aké vystrašené boli v lese. Hovorili skoro všetci naraz. Dobre sa im vodilo, dokedy im vydržali peniaze. Ale keď sa desať korún minulo, zase sa dostali do tých istých ťažkostí. Ale aby si boli istí, že sa ich deti nevrátia, rozhodli sa zaviesť ich ešte do väčšej vzdialenosti a hlbšieho lesa ako predtým.

Nemohli o tom hovoriť veľmi potajme, lebo zase ich rozhovor vypočul malý Palček, ktorý sa rozhodol, že túto ťažkú situáciu vyrieši tak, ako predtým. Ale hoci vstal veľmi skoro ráno, aby šiel nazbierať malé okruhliaky, bol veľmi sklamaný. Dvere boli zamknuté na dvakrát. Tak nevedel, čo si má počať. Keď im otec dal ráno kus chleba na raňajky, Malý Palček sa rozhodol, že namiesto okruhliakov bude hádzať kúsky chleba povedľa cesty, kadiaľ pôjdu. A tak si chleba ukryl do vrecka.

Ich otec a matka ich priviedli do najhustejšieho a najtmavšieho neznámeho lesa. Tam sa im stratili z dohľadu a nechali ich tam. Malý Palček si z toho nerobil ťažkú hlavu, lebo si myslel, že pomocou kúskov chleba, ktoré porozhadzoval povedľa cesty, ako išli, nájde cestu späť. Ale aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď z kúskov chleba nenašiel ani omrvinku. Všetko pojedli vtáky. Všetci boli teraz vo veľkej nevýhode, úplne stratení. Otec ich zaviedol oveľa ďalej, ako kedykoľvek boli. Ich zmysel pre orientáciu mali veľmi popletený a cítili sa zmätene. Boli samotné v neznámom lese ponechané len na seba.

Nadišla noc. Zdvihol sa veľmi silný vietor, ktorý ich hrozne vyľakal. Predstavovali si, že počujú zo všetkých strán zavýjať vlkov, ktoré ich chcú roztrhať a zjesť. Sotva sa odvážili pohnúť hlavami či prerieknuť. Vtom začalo silno pršať, čo ich rozmočilo na kožu. Ich chodidlá sa šmýkali každým krokom, ktorý spravili. Zapadli do bahna. Boli doslova vo veľkej zablatenej šlamastike. Ich ruky a nohy ich už veľmi neposlúchali. Boli skoro celí ochromení.

Malý Palček sa vyštveral na vrchol stromu, aby zistil, či uvidí niečo v diaľke. Keď sa popozeral všetkými smermi, napokon uvidel trblietavé svetielko, ako keby pochádzalo od sviečky, ale veľmi ďaleko od lesa. Zišiel dolu. Ale keď zoskočil na zem, už ho nevidel, z čoho bol veľmi smutný. Avšak ako kráčal so svojimi bratmi tým smerom, ako videl svetlo, keď vyšli von z lesa, znovu ho uvidel.

Napokon prišli do domu, kde svietila malá sviečka. Cestou ich sprevádzal strach, že sa im svetlo stratí z dohľadu. Čo sa im stalo vždy, keď prešli menším údolím. Zaklopali na dvere a stará dobrá žienka prišla a otvorila im dvere. Spýtala sa, že čo by chceli.

Malý Palček jej povedal, že ony sú chudobné deti, ktoré sa stratili v lese, a že rady by u nej chvíľu pobudli pre zmilovanie božie.

Žene pripadali deti veľmi pekné a milé. Nuž začala plakať a povedala im: „Ach bože! Zlaté detičky, to vážne tu chcete zostať? A či neviete, že tento dom patrí ukrutnému obrovi, ktorý jedáva malé deti?“

„Ó! Drahá madam,“ odpovedal malý Palček, ktorému sa triasol každý kĺb v tele, takisto ako i jeho bratom, „čo len môžeme robiť? Naisto si na nás pochutnajú vlci, ak nás odmietnete nechať tu prenocovať. Tak radšej by sme boli, keby nás zjedol džentlmen. A možnože nás i ušetrí, hlavne, ak ho pekne poprosíte.“

Obrova manželka, ktorá verila, že by ich mohla zatajiť pred manželom do rána, nechala ich vojsť dnu. Nechala rozhorieť pre nich v krbe veľmi veľký oheň, aby sa zahriali. Na ražni sa už opekala celá ovca pre obrovu večeru.

Ako sa deti trochu zahriali, počuli trikrát hlasné zaklopanie na dvere. To bol obor, ktorý sa práve vracal domov. Hneď nato schovala deti pod posteľ a išla otvoriť dvere. Obor sa spýtal, či je večera už hotová a nalial si víno. Sadol si za stôl. Ovca bola ešte surová, málo prepečená a krvavá, ale on ju mal takú najradšej.

Zaňuchal nosom napravo a naľavo, vraviac: „Človečinu cítim.“ Manželka mu nato: „Ale, to musíš cítiť teľa, ktoré som zabila a stiahla z kože.“ Obor jej odpovedal: „Hovorím ti ešte raz, človečinu tu cítim. A to je niečo, čomu nerozumiem.“ A pozrel nazlostene na svoju manželku. Vstal od stola a šiel rovno k posteli, kde našiel chlapcov

„Ách, jáj!“ povedal. „Tak ty si ma chcela oklamať. Ty prekliata žena. Neviem, prečo rovno nezjem aj teba. Ale je dobré pre teba, že si už stará tvrdá mršina. Tieto deti sa mi veľmi zídu. Budú zabávať troch mojich známych obrov, ktorí prídu o dva dni.“

S tým ich povyťahoval, jeden po druhom, spod postele. Úbohé deti padli na svoje kolená a prosili o zmilovanie. Lenže toto bol jeden z najkrutejších obrov na svete. Namiesto ľútosti nad nimi, ich už pomaly hltal očami. Dokonca povedal svojej manželke, že budú dobrá pochutina s dobrou ostrou pikantnou omáčkou. Nuž zobral veľký nôž a brúsil ho o kameň, ktorý držal v druhej ruke. Potom zobral jedno z tých detí, keď mu manželka povedala: „Prečo by si to robil teraz? Nie je dosť času zajtra?“ Obor sa otočil: „Prestaň so svojím táraním. Budú chutné a mäkké.“ – „Ale ty už máš toľko mäsa na jedenie pripraveného,“ odpovedala jeho manželka. „Nemáš šancu to všetko pojesť. Tu je teľa, dve ovce a polovica ošípanej a svini.“ – „To je pravda,“ preriekol obor. „Daj im najesť dosýta. Nech neomdlejú. A ulož ich do postele.“

Stará dobrá žena sa tomu potešila a pripravila im dobrú večeru. Ale ony sa tak báli, že nemohli zjesť ani kúsok. Čo sa týka obra, ten si znovu sadol k stolu a pokračoval v pití. Bol nanajvýš spokojný, že bude mať čím pohostiť svojich priateľov. Vypil o tucet pohárov viacej než zvyčajne, čo mu stúplo do hlavy a bol nútený ísť spať.

Obor mal sedem detí, všetko samé dcéry. Tieto malé obryne mali veľmi jemnú pokožku, pretože jedávali chutné mäso, takisto ako ich otec. Ale mali malé šedé, celkom okrúhle oči, krivé zaoblené nosy a veľmi dlhé ostré zuby, medzi ktorými mali veľké medzery. Ešte boli len mladé, ale už boli veľmi zlomyseľné. Už sa zopárkrát zahryzli do malých detí, aby mohli piť ich krv.

Ukladali ich spať veľmi skoro. Každá z nich mala počas spánku zlatú korunu na hlave. Spávali spolu v tej istej izbe v jednej veľkej posteli. A do tejto postele obrova manželka uložila aj sedem malých chlapcov. Potom išla spať do postele k svojmu manželovi.

Malý Palček si všimol, že obrove dcéry mali na hlavách koruny zo zlata. Obával sa, že obor bude ľutovať, že ich nezabil. Tak vstal okolo polnoci. Vzal svoju čiapku a tie svojich bratov a veľmi pomaly ich vymenil za zlaté korunky obrýň a na hlavy im dal ich čiapky. Zlaté korunky položil na hlavy svojich bratov a na svoju hlavu. Nech si obor myslí, že chlapci sú jeho dcéry a že jeho dcéry sú malí chlapci, ktorých chcel zabiť.

Všetko sa stalo podľa jeho predstavy a želania. Pretože obor sa po polnoci zobudil. Bolo mu ľúto odkladať to, čo môže spraviť cez noc do rána. Vstal náhlivo z postele a vzal veľký nôž.

„Len sa pozrime, ako si naši malí darebáci spia.“ Potom tápavo vošiel do izby svojich dcér. Prišiel k posteli, kde spali malí chlapci. Všetci do jedného spali hlbokým spánkom, až na malého Palčeka. Ten celý zatajoval dych, keď si všimol, ako obor šmátra každému z nich okolo hlavy, že či majú zlaté koruny, či sú to jeho dcéry. „Trochu viacej som popil, ale sú to moje dcéry, majú korunky.“

Potom odišiel ku posteli, kde ležali jeho dcéry obryne. Nahmatal na každej z nich na hlavách chlapčenské malé čiapky. „Ách!“ povedal. „Moji veselí chlapíci, tu ste. Pustíme sa do menšej prácičky, aby ste o nič neprišli. Tak ako sme mali už večer.“ A ako vyslovil tieto slová, bez zbytočných ďalších rečí podrezal hrdlo všetkým svojim siedmim dcéram.

Potešený z dobre vykonanej práce si ľahol späť ku svojej manželke. Hneď ako malý Palček počul obra hlasno chrápať, zobudil svojich bratov. Obliekli sa a nasledovali ho. Potajme sa vykradli z domu do záhrady. Preskočili múr a bežali celú noc. Celý čas sa triasli od strachu. Vôbec nevedeli, ktorým smerom bežia.

Keď obor vstal, povedal svojej manželke: „Choď na poschodie a obleč tých malých uličníkov, ktorí prišli minulú noc.“

Manželka bola veľmi prekvapená nad dobrotou svojho manžela. Ani nesnívala o tom, že ich bude ešte obliekať. Vyšla hore po schodoch. Ale keď vošla do izby, kde mali spať, našla tam len sedem svojich dcér zabitých a váľajúcich sa v hromade vlastnej krvi. Okamžite sa cítila malátna na omdletie. Presne tak, ako všetky ženy v podobnej situácii. Obor sa obával, že tam je nejako dlho. Preto sa šiel za ňou pozrieť, čo robí. Nebol o nič menej ohromený než jeho manželka nad týmto strašným úkazom.

„Ách! Čo som to len urobil?“ zvolal. „Tí darebáci za to zaplatia a to hneď.“ Džbán vody vylial manželke do tváre. Keď prišla k sebe, povedal: „Daj mi rýchlo moje sedem míľové čižmy, nech ich dohoním a chytím.“

Rozbehol sa jedným smerom, druhým, pobehal celé okolie. Až napokon prišiel na cestu, kde boli úbohé deti. Ani nie sto krokov od domu svojho otca. Zbadali obra, ktorý jedným krokom prekračoval z jednej hory na druhú a cez rieky ako ponad najmenšie psie búdy. Malý Palček uvidel v skale, blízko miesta, kde boli, dieru. Tam sa on i jeho bratia schovali. Nevedeli, čo mohli očakávať od obra.

Obor sa medzičasom unavil od svojej dlhej a neplodnej cesty, lebo sedem míľové čižmy boli naozaj veľmi ťažké. Tak sa rozhodol, že si oddýchne. A zhodou okolností si sadol na kameň, pod ktorým boli ukrytí malí chlapci. Keďže obor bol skutočne veľmi uťahaný, zaspal. Po chvíli ako odpočíval, začal chrápať tak hlasno a strašne, že sa chlapci báli, ako keby ich bol chcel tým svojím strašným chrápaním rozkrájať ako veľkým nožom. Malý Palček sa nebál tak veľmi, ako jeho bratia. Povedal im, že by mali utiecť čo najskôr, ako sa len dá, pokiaľ obor zvučne spí hlbokým spánkom. Oni si vzali jeho radu a hneď utiekli domov. Malý Palček prišiel k obrovi. Opatrne mu vyzul čižmy a obul si ich na svoje nohy. Čižmy mu boli dlhé a veľké, ale keďže boli zázračné, mali to čaro prispôsobiť sa veľkosti nohy nositeľa, či už zväčšiť sa alebo zmenšiť. A tak mu napokon sadli ako uliate. Akoby boli robené pre neho. Okamžite pribehol k obrovmu domu, kde našiel jeho manželku horko plakať nad stratou obrom zavraždených dcér.

„Tvoj manžel je vo veľkom nebezpečenstve,“ povedal malý Palček. „Zajala ho banda zlodejov a prisahali, že ho zabijú, keď im nedá všetko zlato a striebro. Práve, keď mal dýky pod krkom, ma zbadal a požiadal, aby som sem prišiel a povedal vám rozpoloženie, v ktorom sa nachádza. Máte mi dať všetko, čo má nejakú hodnotu, bez výnimky. Inak ho zabijú bez zľutovania. A keďže je to veľmi súrne, ako vidíte, požičal mi svoje čižmy. Aby som sa rýchlejšie poponáhľal a ukázal vám, že vás nezneužívam.“

Stará dobrá žena skľúčene a nešťastne vystrašená dala mu všetko, čo mala, pretože obor bol veľmi dobrý manžel i keď zvykol jedávať malé deti. Malý Palček, keď získal všetky obrove peniaze, prišiel domov do otcovho domu, kde bol prijatý s hojnou radosťou.

Je veľmi veľa ľudí, ktorí neveria týmto okolnostiam. Tvrdia, že malý Palček nikdy neokradol obra. A že nemohol mu vyzuť veľké sedem míľové čižmy. A keby aj, mohol by v nich naháňať akurát malé deti. Títo ľudkovia tak vyhlasujú však, len keď sa dobre najedia a veľa popijú.

Iná historka tvrdí, že keď malý Palček vyzul obrovi sedem míľové čižmy a obul si ich, išiel na kráľovský dvor. Tam mali veľké obavy ohľadom jednej armády dvesto míľ vzdialenej, lebo o jej bojovej výprave už dlho nemali žiadne správy. Malý Palček išiel za kráľom a povedal mu, že mu donesie správu o vojenskej výprave ešte pred zotmením. Za týchto okolností a pod touto podmienkou mu kráľ sľúbil veľa peňazí. Slovo dodržal. Ešte v tú istú noc sa vrátil so správami z bojiska. Táto prvá expedícia ho spravila veľmi známym. Dostal, čokoľvek si zažiadal. Kráľ ho platil veľmi dobre za nosenie správ a rozkazov armáde. Istý čas pracoval ako kuriér a nosil správy. Zarobil si tak nemalé bohatstvo. Keď prišiel domov k otcovi, bolo nemožné vyjadriť, akú veľkú radosť mali všetci z jeho návratu. Uľahčil život celej rodine. Otcovi a bratom kúpil krásne miesta na bývanie. On sám si postavil veľký palác plný dokonalosti, v ktorom býva doteraz.

(@Charles_Perrault)