1*23*023 Alibaba a 40 zbojníkov **(3,0k)

 17. Alibaba a 40 zbojníkov  **(3,0k)

V jednom meste v Perzii prebývali dvaja bratia. Jeden sa volal Kasim a druhý Alibaba. Kasim sa oženil s bohatou ženou a žil v bohatstve a prepychu. Zatiaľ čo Alibaba sa staral o svoju manželku a svoje deti rúbaním a sekaním dreva v susednom lese, ktoré potom predával v meste. Jedného dňa, keď bol Alibaba v lese, uvidel skupinu jazdcov na koňoch, ako cválali smerom k nemu. Za nimi sa tiahol veľký oblak prachu. Obával sa, že sú to zlodeji, tak sa kvôli bezpečnosti vyštveral na strom. Keď prišli blízko k nemu, zosadli z koní. Napočítal ich štyridsať. Odsedlali svoje kone a priviazali ich ku stromom. Najlepšie oblečený z nich, ktorého Alibaba považoval za ich kapitána, vošiel medzi nejaké kríky a povedal: „Sezam, otvor sa!“ povedal to tak hlasno, že ho Alibaba počul. Skala sa posunula a otvorili sa v nej dvere. Skupinka vošla dnu. Dvere sa za nimi samé zatvorili. Zostali vnútri nejaký čas. Alibaba sa bál, že keď vyjdú von, že ho chytia. Tak trpezlivo sedel na strome. Napokon sa dvere otvorili znovu a štyridsať zbojníkov vyšlo von. Kapitán vošiel dnu ako posledný a vyšiel von ako prvý. Všetci museli prejsť vedľa neho. Potom povedal: „Sezam, zatvor sa!“ A dvere na skale sa zatvorili. Každý muž osedlal svojho koňa a nasadol naň. Kapitán sa im postavil s koňom do čela a odcválali preč tak rýchlo, ako prišli.

Vtedy Alibaba zliezol zo stromu. Prišiel ku dverám zahaleným kríkmi. A povedal: „Sezam, otvor sa!“ a dvere v skale sa otvorili. Alibaba, ktorý tam vnútri očakával temné bezútešné miesto, bol veľmi prekvapený, keď tam našiel veľkú a dobre osvetlenú trezorovú miestnosť vyhĺbenú ľudskou rukou. Svetlo tam prenikalo z otvoru hore v klenbe na strope. Videl tam balíky plné hodvábu a brokátu. Všetko nahromadené na kope. Boli tam aj veľké hromady zlata, striebra a peniaze v kožených vreckách. Vošiel dnu a dvere za ním sa zatvorili. Striebro si nevšímal, ale zobral toľko batohov zlata, koľko si myslel, že jeho osly, ktoré sa pásli neďaleko, zvládnu uniesť. Zavolal ich, naložil to na ne a pozakrýval to konármi. Vyslovil znovu: „Sezam, otvor sa!“ Dvere sa otvorili, zatvorili, a on odišiel domov.

Zaviedol svoje osly na dvor, zatvoril bránu, odniesol batohy s peniazmi do domu a pred manželkou ich vysypal na stôl. Zaprisahal ju, aby to udržiavala v tajnosti. A on že pôjde a zakope to zlato za domom pri plote. „Najskôr to odvážme,“ povedala manželka. „Pôjdem od niekoho požičať váhy, zatiaľ čo ty vykopeš jamu.“ Tak bežala ku Kasimovej manželke požičať váhy. Jej švagriná poznala Alibabovu chudobu, tak bola zvedavá, čo za zrno chce vážiť na váhach. Preto potrela hovädzím lojom spodok váh. Alibabova manželka prišla domov a začala vážiť kopec zlata, ktorý mali doma. Ku svojmu uspokojeniu veľakrát nabrala zlato na váhy. Potom išla a vrátila váhy svojej švagrinej bez toho, aby si všimla, že kúsok zlatniaka bol prilepený na spodku váh. To si však Kasimova manželka všimla hneď ako prvé. Bola veľmi zvedavá. Keď prišiel Kasim domov, hneď mu povedala: „Kasim, tvoj brat je bohatší ako ty. On nepočíta peniaze, on ich váži.“ Prosil ju, aby mu vysvetlila túto záhadu, čo ona aj urobila. A ukázala mu zlatniak a povedala mu, kde ho našla.

Kasim začal byť závistlivý. V noci nemohol ani oko zažmúriť. Ešte pred svitaním išiel k svojmu bratovi. „Alibaba,“ povedal a ukázal mu zlatniak. „Ty predstieraš, že si chudobný a pritom vážiš zlato.“ Alibaba zbadal, že cez hlúposť svojej a Kasimovej manželky vedel ich tajomstvo. Tak sa mu ku všetkému priznal a ponúkol mu podiel. „To očakávam,“ povedal Kasim, „ale musíš mi povedať, kde nájdem ten poklad, inak všetko odhalím a ty o všetko prídeš.“ Alibaba mu teda viacej z láskavosti ako zo strachu povedal o jaskyni a kľúčové slová, ktoré má použiť. Kasim odišiel od Alibabu. Na druhý deň vstal skoro. Chcel zhrabnúť všetko bohatstvo z jaskyne pre seba. Zobral so sebou desať oslov s veľkými debničkami. Skoro našiel miesto a dvere v skale. Povedal: „Sezam, otvor sa!“ a dvere sa otvorili a za ním zatvorili. Mohol celý deň očami jesť to bohatstvo, čo tam videl. Ale poponáhľal sa nazhromaždiť čo najviac, ako len mohol. Ale keď bol pripravený odísť, srdce mu tak búšilo od toľkého bohatstva, že si nevedel spomenúť na slovo „Sezam“. Namiesto toho povedal: „Jačmeň, otvor sa!“ a dvere zostali zatvorené. Začal vymenúvať niekoľko iných druhov obilia a zrna. No na správne slovo si nedokázal spomenúť. Dvere zostávali pevne zatvorené, skala sa ani nepohla. Bol taký vystrašený z nebezpečenstva, v ktorom sa nachádzal, že potrebné heslo zabudol, ako keby ho nikdy ani nebol počul.

Okolo poludnia sa zbojníci vrátili do jaskyne a uvideli Kasimove osly túlať sa s veľkými debničkami na chrbtoch. Hneď spozorneli. Vytasili svoje šable a prišli ku dverám. Kapitán povedal: „Sezam, otvor sa!“ a dvere sa otvorili. Kasim, ktorý počul dupot ich koní, rozhodol sa predať svoj život draho. Keď sa dvere otvorili, vybehol von a jednou ranou zrazil na zem kapitána. Avšak márne. Zbojníci ho behom chvíľky dobodali šabľami a zabili. Ako vošli do jaskyne uvideli plné vrecia bohatstva pripravené na odnos. Nevedeli si predstaviť, ako sa niekto mohol dostať dnu bez toho, aby vedel ich tajomstvo. Kasimovo telo rozťali na štyri časti a vyvesili vo vnútri jaskyni, aby odlákali prípadných ďalších nežiaducich dobrodruhov, ktorí by tu chceli zbohatnúť.

Ako sa priblížila noc, Kasimova manželka sa cítila veľmi nepokojne. Bežala ku svojmu švagrovi a povedala mu, že kam išiel jej manžel. Alibaba sa ju snažil čo najviacej upokojiť. Potom sa vydal do lesa hľadať Kasima. Prvú vec, čo zbadal, keď vstúpil do jaskyne, bol jeho mŕtvy brat. Zhrozený hororom, ktorý tam videl, dal jeho telo na jedného osla a vrecia zlata na ďalšie dva. Pozakrýval to konármi a vrátil sa domov. Dva osly naložené zlatom zaviedol do svojho domu, a toho s bratovým telom ku Kasimovmu domu. Dvere mu otvorila slúžka Morgiana, o ktorej vedel, že je statočná i prešibaná. Zložil telo Kasima z osla a povedal jej: „Toto je telo tvojho pána Kasima, ktorý bol zavraždený. Ale musíme ho pochovať tak, ako keby bol zomrel v posteli. Porozprávam sa s tebou ešte neskôr. Teraz povedz svojej pani, že som prišiel.“ Kasimova manželka, keď sa dozvedela o nešťastnom osude svojho manžela, horko zaplakala. Ale Alibaba jej ponúkol, že môže bývať s ním a jeho manželkou, ak zachová mlčanie a nechá si svoje názory pre seba. Všetko ostatné má ponechať na Morgianu. Na čo ona pristúpila a súhlasila s tým. Až potom si poutierala slzy.

Morgiana išla medzitým k lekárnikovi a požiadala ho o pastilky proti kašľu. „Pre môjho chorého pána,“ povedala. „Už nemôže ani jesť, ani hovoriť. A nikto nevie, čo za chorobu má.“ Priniesla domov pastilky proti kašľu. Vrátila sa na druhý deň a žiadala už len nejaký vitamín na povzbudenie pre tých, ktorý sa práve chystajú zomrieť. Tak večer nikto nebol prekvapený veľkým nárekom a oplakávaním Kasima svojou manželkou a Morgianou. Všetkým vraveli, že Kasim zomrel. Na ďalší deň Morgiana išla k starému šustrovi blízko brány do mesta, ktorý skoro ráno otváral svoj stánok s topánkami. Dala mu zlatniak do ruky a povedala mu, aby zobral ihlu a niť a nasledoval ju. Zaviazala mu oči vreckovkou a doviedla ho do izby, kde ležalo telo. Dala mu dole šatku z očí a povedala mu, aby zošil štyri časti tela dokopy. Nato mu zase zakryla oči a doviedla ho domov. Potom pochovali Kasima. Všetci plakali. Morgiana si od žiaľu až vlasy trhala. Na druhý deň išla Kasimova vdova žiť u Alibabu, ktorý dal Kasimov obchod svojmu najstaršiemu synovi.

Štyridsať zbojníkov, keď sa vrátilo do jaskyne, zistilo, že Kasimovo telo zmizlo spolu aj s niekoľkými vrecami peňazí. „Naisto sme prezradení,“ povedal kapitán. „Musíme pátrať a odčiniť to, a nájsť toho, kto vie naše tajomstvo. Dvaja muži to museli vedieť. Jedného sme zabili. Teraz musíme nájsť druhého. Aby sme to ukončili, jeden z nás, veľmi odvážny a zručný, musí ísť do mesta ako pocestný a zistiť koho sme zabili. Či ľudia hovoria o čudnom spôsobe niekoho smrti. Ak posol zlyhá, musí zomrieť, inak budeme prezradení.“ Jeden zo zbojníkov sa navrhol, že sa na to podujme. Ostatní ho pochvaľovali za jeho statočnosť.

Preobliekol sa na pocestného a pri brieždení vošiel do mesta, práve pri Mustafovom stánku topánok. Zbojník mu poprial dobrý deň, vraviac: „Čestný muž, ako môžeš ešte zošívať topánky v tvojom veku?“ – „Nuž, starý to som,“ odpovedal šuster, „no oči mám veľmi dobré. A veril by si, keď ti poviem, že som už zošíval aj mŕtve telo dokopy na mieste, kde som mal ešte menej svetla než mám teraz?“ Zbojník sa hneď potešil nad svojím šťastím. Hneď dal starcovi zlatniak a želal si, aby mu ukázal dom, kde zošíval mŕtve telo. Najprv Mustafa odmietol vraviac, že mal zaviazané oči. Ale keď dostal ďalší zlatniak, začal rozmýšľať, ako sa otáčal, keď mal zaviazané oči pri chôdzi. Až sa napokon dostali rovno až pred Kasimov dom, kde zbojník označil bielou kriedou dvere. Natešený poprial Mustafovi veľa šťastia a vrátil sa do lesa. Morgiana z času na čas chodila von, a keď zbadala kriedou značku na dverách, hneď vycítila, že to bude variť nejaký problém. Zobrala kriedu a označila na obidvoch stranách ďalšie tri domy, bez toho, žeby to povedala domácim.

Zbojník medzitým povedal svojim druhom o svojom objave. Kapitán sa mu poďakoval a že nech im teda ukáže ten označený dom. Ale keď tam prišli uvideli vyše šesť domov označených kriedou rovnakým spôsobom. Sprievodca bol taký zmätený, že nevedel, čo má povedať. Keď sa vrátili, hneď bol o hlavu kratší, za to, že zlyhal. Vybrali ďalšieho zbojníka. Tomu sa tiež podarilo podplatiť Mustafu. Tento zbojník označil dom červenou kriedou. Ale Morgiana bola zase múdrejšia a dôvtipná. Tak i tento prišiel o hlavu. Kapitán sa rozhodol, že tentokrát pôjde on sám, ale múdrejšie než tí dvaja pred ním. Neoznačil dom, ale pozrel si ho zblízka, ako sa len dalo, aby si ho zapamätal. Keď sa vrátil, rozkázal mužom ísť do vedľajšej dediny a kúpiť 19 oslov a 38 kožených nádob, všetky prázdne, až na jednu. Tá mala byť plná oleja. Do ostatných nádob dal svojich po zuby ozbrojených mužov. Devätnásť oslov bolo plne naložených 37 zbojníkmi v kožených nádobách, plus jedna nádoba plná oleja. Takto prišli do mesta pri zotmení. Kapitán zastavil svoje osly pred Alibabovým domom, ktorý sedel pred domom, aby sa schladil. „Z diaľky veziem nejaký olej. Chcem ho predať zajtra na trhu. Už je však dosť neskoro. Neviem kde skloním hlavu v noci. Iba ak by si mi spravil službu a nechal ma prenocovať u seba.“ Hoci Alibaba videl kapitána so zbojníkmi v lese, zamaskovaného za obchodníka s olejom ho nespoznal. Ponúkol ho vojsť dnu. Otvoril bránu, aby vošli osly. Morgiane nakázal pripraviť večeru a posteľ pre hosťa. Vzal cudzinca do haly. A potom, čo sa najedli, išiel sa zase porozprávať s Morgianou do kuchyne, zatiaľ čo kapitán išiel von pod zámienkou pozrieť osly. V skutočnosti však išiel dať rozkazy svojim mužom. Začínajúc pri prvej koženej nádobe a končiac pri poslednej, každému zbojníkovi povedal: „Ako náhle vyhodím z okna izby, kde budem spať, nejaké kamene, rozrežte nožmi vrecia a vyjdite von a ja v momente budem pri vás.“ Vrátil sa do domu a Morgiana ho zaviedla do hosťovskej izby. Potom povedala sluhovi Abdalovi, aby dal variť vodu na polievku pre domáceho pána, ktorý si chce ešte zajesť pred spaním. Medzitým jej došiel olej v lampe a tá zhasla. „Nerob si starosti,“ povedal Abdalah. „Choď na dvor a zober trochu oleja z tých kožených nádob na dvore.“ Morgiana sa mu poďakovala za radu, zobrala hrnček na olej a odišla na dvor. Keď prišla k prvej koženej nádobe, zbojník vnútri povedal potichu: „Je už čas?“

Každá iná slúžka, keby našla muža v koženom vreci namiesto oleja, by spustila vreskot a kričala by. Ale Morgiana vedela v akom nebezpečenstve je jej pán, tak bola pokojná. Vymyslela plán. Každému zbojníkovi vo vreci povedala potichu: „Ešte nie, zanedlho.“ Napokon prišla k nádobe s olejom a naplnila ním svoj hrnček. Teraz už vedela, že jej pán si myslel, že sa baví s obchodníkom s olejom, a pritom si vpustil do domu 38 zbojníkov. Vrátila sa do kuchyne. Nechala lampu zapálenú. Zobrala veľkú kanvicu a nabrala do nej doplna olej. Dala to potom variť. Keď bol olej horúci, poliala dostatočne dosť z neho do každého vreca, v ktorom boli zbojníci, aby ich to udusilo a zabilo. Keď spravila tento statočný kúsok, vrátila sa späť do kuchyne, zhasla svetlo na lampe a čakala, čo sa bude diať.

Za štvrť hodinu kapitán zbojníkov vstal a otvoril okno. Keďže sa všetko zdalo pokojné, vyhodil von na vrecia so zbojníkmi zopár kamienkov okruhliakov. Keďže si nevšimol, že by to malo nejaký účinok na zbojníkov, bol nepokojný. Vyšiel na dvor. Prišiel k prvému vrecu so zbojníkom a spýtal sa: „Ešte spíš?“ Zacítil horúci prevarený olej. Hneď vedel, že jeho sprisahanie zavraždiť Alibabu bolo prezradené. Zistil, že celá banda bola mŕtva. A keďže chýbal olej v poslednej koženej nádobe, hneď vedel aj spôsob, ako zomreli. Potom prelomil zámok na dverách vedúcich do záhrady, preskočil niekoľko múrov a unikol preč do tmy. Morgiana všetko toto počula a videla. Natešená svojím úspechom vošla do postele a zaspala.

Ráno, ako sa začínalo brieždiť, Alibaba vstal. Uvidiac vrecia s olejom stále na dvore, spýtal sa, že prečo obchodník odišiel bez svojich oslov. Morgiana ho vyzvala, aby sa pozrel do prvého koženého vreca, či tam je nejaký olej. Ako tam uvidel muža, cúvol zdesením. „Nebojte sa,“ povedala Morgiana. „Ten muž vám neublíži. Už je mŕtvy.“ Alibaba, keď sa spamätal z úžasu, spýtal sa, že čo sa stalo obchodníkovi. „Obchodník!“ povedala ona. „Nie je väčším obchodníkom ako ja!“ a povedala mu celý príbeh. Uistila ho, že to bol komplot zbojníkov z lesa, z ktorých iba traja zostali. A tá biela a červená krieda s tým má niečo do činenia. Alibaba dal hneď Morgiane slobodu a povedal jej, že obdivuje jej odvahu. Potom pochovali telá v Alibabovej záhrade, zatiaľ čo osly sa predali na trhu.

Kapitán sa vrátil do jaskyne osamotený, čo mu naháňalo strach bez svojich spoločníkov. Pevne sa rozhodol, že sa pomstí a zabije Alibabu. Dobre sa vyobliekal, vošiel do mesta a ubytoval sa v hostinci. Počas viacerých ciest do lesa a do jaskyne si doniesol značný majetok. Otvoril si obchod oproti tomu, čo mal Alibabov syn. Začal sa nazývať Kogia Hasan. A keďže sa slušne správal a bol dobre oblečený, vytvoril si dobré priateľstvo s Alibabovým synom a spolu s ním aj s Alibabom. Neustále ho pozýval so sebou jedávať. Alibaba sa mu chcel odvďačiť za láskavosť voči svojmu synovi, tak ho pozval k sebe do domu a ďakoval mu za to, ako vľúdne sa správa k jeho synovi. Privítal ho s úsmevom a dobrou náladou. Keď sa obchodník chystal na odchod, Alibaba ho zastavil. „Ale kamže, drahý pane. Čo taký zhon? Najedzte sa s nami!“ Obchodník odmietol, že má na to dobrý dôvod. Alibaba sa ho spýtal, že čo je tým dôvodom. Nuž mu odpovedal: „Nemôžem jedávať žiadne jedlá, ktoré obsahujú soľ.“ – „Keď to je všetko,“ Alibaba nato, „tak vám poviem, že všetko, čo dnes budeme jesť, či už mäso alebo chlieb, bude bez soli.“ A hneď išiel nariadiť Morgiane do kuchyne, aby do jedla nedávala žiadnu soľ. Tá bola veľmi prekvapená. „Čo je to za muža,“ povedala, „ktorý nejedáva soľ s mäsom?“ – „Je to čestný muž, Morgiana,“ odpovedal jej. „Tak sprav tak, ako ti hovorím.“ Ale nemohla odolať pokušeniu prezrieť si tohto čudného muža. Tak pomohla Abdalovi odniesť jedlá na stôl. V momente, ako zbadala Kogia Hasana, vedela, že je to zbojnícky kapitán a že pod oblečením ukrýval dýku. Pomyslela si: „Nie som vôbec prekvapená. Tento zlomyseľný muž, ktorý nechce jesť soľ, sa bude snažiť zabiť môjho pána. Ale ja mu zmarím jeho plány.“

Abdalah odniesol na stôl večeru, zatiaľ čo ona sa pripravila na najodvážnejší čin, aký len vedela vyhútať. Keď mal byť servírovaný dezert, Kogia Hasan bol osamote s Alibabom a jeho synom, o ktorých si myslel, že ich opije a potom usmrtí. Morgiana si medzitým dala na hlavu ozdobnú čelenku ako tanečné dievča. Poriadne si pritiahla opasok okolo pása, z ktorého visela dýka so striebornou rukoväťou. Povedala Abdalovi: „Zober svoj bubon a poďme trochu rozptýliť nášho pána a jeho hosťa.“ Abdalah zobral svoj bubon a začal na ňom vyludzovať rytmickú melódiu. Šiel pred Morgianou, až prišli ku dverám, kde prestal hrať. Morgiana urobila zdvorilostný úklon. „Poď že ďalej, Morgiana,“ povedal Alibaba, „nech sa pozrieme s Kogiom Hasanom, ako vieš tancovať.“ Otočil sa ku Kogiovi Hasanovi a utrúsil: „To je moja slúžka a gazdiná.“ Kogia Hasan vôbec nebol z toho natešený, lebo sa obával, že šanca zabiť Alibabu je mizivo preč. Nuž horlivo predstieral, že chce vidieť Morgianu tancovať. Tak Abdalah začal hrať na bubon a Morgiana tancovať. Po predvedení niekoľkých tanečných kúskov, vytiahla dýku a pokračovala v tanci. Niekedy smerovala s dýkou ku svojej hrudi, inokedy k hrudi svojho pána, akoby to bola súčasť tanca. Zrazu, keď už bola na konci s dychom, zobrala Abdalovi bubon, obrátila ho a držala v ľavej ruke. V pravej ruke držala dýku. Alibaba a jeho syn dali nejaké zlatniaky do bubna. Kogia Hasan, keď videl, že ide aj k nemu, vytiahol peňaženku, aby jej dal tiež nejaký dar. Ale zatiaľ čo tak robil, Morgiana vrazila dýku do jeho srdca.

„Nešťastné dievča!“ kričal Alibaba a jeho syn. „Čo si to urobila, takto nás zruinovať?!“

„To bolo na vašu záchranu pane, nie zruinovať vás,“ odpovedala Morgiana. „Pozrite sem,“ a otvorila falošné vrecko na oblečení obchodníka, ukazujúc na ukrývanú dýku pod oblečením. „Pozrite, akého nepriateľa ste tu hostili! Spomeňte si, nechcel s vami jesť žiadnu soľ a čo ešte viac? Pozrite naňho! Je to falošný obchodník s olejom a zároveň i kapitán štyridsiatich zbojníkov.“

Alibaba bol taký vďačný Morgiane, že mu zachránila život, že jej ponúkol sobáš so svojím synom. Obaja s tým hneď súhlasili. Niekoľko dní nato sa konala svadba s veľkou oslavou.

Na konci roka Alibaba, keďže nepočul nič o zostávajúcich dvoch zbojníkoch, usúdil, že sú mŕtvi. Vydal sa teda ku jaskyni. Otvoril dvere heslom: „Sezam, otvor sa!“ Vošiel dnu a videl, že odkedy sa zbavili kapitána, tam nikto nebol. Zobral odtiaľ toľko zlata, koľko len vládal uniesť, a vrátil sa do mesta. O tajomnej jaskyni povedal svojmu synovi, ktorý to zase povedal svojmu synovi. A tak Alibaba, jeho deti a i vnúčence boli bohatí a žili šťastne do konca svojich životov.

(@Arabian_Nights)