1*24*024 Janko a Marienka **(2,4k)

11. Janko a Marienka  **(2,4k)

Kde bolo, tam bolo, na okraji veľkého lesa žil raz jeden chudobný drevorubač so svojou manželkou a dvoma deťmi. Chlapec sa volal Janko a dievča Marienka. Darilo sa im celkom dobre. Mali síce málo, ale vždy mali čo jesť. Však raz, keď bol v krajine veľký hladomor, drevorubač sa nevedel postarať o to, aby mala rodina na každodenný chlieb. Počas jednej noci, keď sa len tak prehadzoval v posteli, plný starostí a obáv zo zajtrajšieho dňa, vzdychol si a povedal manželke: „Čo s nami len bude? Ako nachováme naše deti teraz, keď nemáme ani my čo jesť?“ – „Ja ti poviem, manžel môj,“ odpovedala žena. „Zajtra skoro ráno vezmeme deti do najhustejšej časti lesa. Tam im rozložíme oheň a obom z nich dáme kúsok chleba. Potom si pôjdeme po našej práci a necháme ich tam samotných.“ – „Nie, manželka moja,“ povedal manžel. „To ja neurobím. Čo by som to mal za srdce, kebyže nechám deti samotné v lese? Divé zvery by ich veľmi skoro roztrhali na kúsky.“ – „Och! Ty pochábeľ,“ povedala. „Potom musíme všetci štyria zomrieť hladom. A tebe nezostáva nič iné, len nám ohobľovať dosky na truhly.“ Nenechala ho na pokoji, dokým s ňou nesúhlasil. „Ale aj tak mi bude veľmi ľúto úbohé deti,“ dodal manžel.

Ani deti nemohli spať kvôli hladu. Počuli všetko, o čom sa ich macocha rozprávala s ich otcom. Marienka horko zaplakala a povedala Jankovi: „Už je s nami koniec. Už nám určili osud.“ – „Nie, nie tak, Marienka,“ povedal Janko. „Netráp sa. Nemaj strach. Nájdem spôsob, ako vyviaznuť z tejto situácie.“ A keď starci zaspali, vstal, obliekol si kabát, otvoril zadné dvere a vykradol sa von. Mesiac jasne svietil a osvetľoval biele okruhliaky, ktoré sa pred domom trblietali ako kúsky striebra. Janko z nich nazbieral do vrecka toľko, koľko sa mu ich len zmestilo. Potom sa vrátil späť a povedal Marienke: „Buď pokojná, moja drahá sestra, a choď spať. Boh nás neopustí.“ A tiež si ľahol do postele.

Na svitaní, ešte predtým, ako vyšlo slnko, prišla žena zobudiť obe deti: „Vstávajte, leňosi! Všetci ideme do lesa po drevo.“ Dala im kúsok chleba a povedala: „Tu máte niečo na jedenie. Ale zjedzte to až na obed, lebo to je všetko, čo dnes dostanete.“ Marienka si dala chlieb pod zásteru, lebo Janko mal kamienky vo svojich vreckách. Potom sa všetci vydali na cestu do lesa. Zakaždým, keď prešli kúsok cesty, Janko zastal a obzrel sa späť smerom k domu. A toto opakoval znovu a znovu. Jeho otec si to všimol a povedal mu: „Janko, čo tak uprene pozeráš dozadu a prečo stále zaostávaš vzadu za nami? Buď opatrný a nestrať sa nám.“ – „Och, otec, pozerám naspäť na svoju bielu mačku, ktorá sedí na streche a kýva mi na šťastnú cestu.“ Žena zvolala: „Aký si ty somár! To nie je tvoja mačka, ale to raňajšie slnko svieti nad komínom.“ Ale Janko sa nepozeral dozadu na svoju mačku, ale vždy, keď sa otočil, odhodil jeden z bielych okruhliakov zo svojho vrecka na chodník.

Keď prišli doprostred lesa, otec povedal: „Tak teraz, deti, choďte a prineste čo najviac dreva. Ja založím oheň, aby vám nebola zima.“ Janko a Marienka priniesli toľko dreva a rôznych konárov, že keď to nahromadili na kopu, bol z toho skoro malý kopec. Kopu raždia zapálili a keď plamene šľahali vysoko hore, žena povedala: „Deti, teraz sa uložte vedľa ohňa a odpočiňte si. My ideme narúbať trochu dreva do lesa. Keď skončíme, vrátime sa späť vyzdvihnúť vás. Janko a Marienka si sadli pri oheň. Na obed zjedli svoje kúsky chleba. Počuli rúbať sekeru, tak si mysleli, že otec je celkom blízko. No to nebola sekera, ktorú počuli, ale to bol hrubý konár, ktorý bol priviazaný o strom, a ako fúkal vietor, tak búchal o strom. Ako tak sedeli už dlhší čas, tak zaspali únavou. Keď sa zobudili, všade už bola najčernejšia tma. Marienka začala plakať a povedala: „Ako sa teraz dostaneme domov?“ Ale Janko ju upokojil. „Počkaj chvíľu,“ povedal, „pokiaľ bude svietiť mesiac, nájdeme cestu z lesa veľmi ľahko.“ Keď sa na oblohe zjavil mesiac v splne, zobral Marienku za ruku a nasledovali biele okruhliaky, ktoré žiarili pri mesačnom svite ako strieborné mince. Ukazovali im cestu domov. Kráčali celú noc a na svitaní prišli znovu do domu svojho otca. Zaklopali na dvere. Keď im macocha otvorila, zvolala: „Ach, vy nezbedné decká, aký dlhý čas ste spali v lese! Už sme si mysleli, že sa nikdy nevrátite späť.“ Ale ich otec sa náramne naradoval, lebo ho trápilo svedomie, že nechal deti samé v lese.

Onedlho nato ľudia znovu trpeli núdzou a nemali čo jesť. Deti v jednu noc znovu začuli, ako ich macocha hovorí zase ich otcovi: „Všetko je znovu zjedené. Už máme len pol bochníka chleba, keď ten zjeme, od hladu naisto zomrieme. Musíme deti poslať z domu preč. Zavedieme ich ešte do hlbšieho lesa tentokrát už tak, aby nenašli cestu späť. Inak sa pred hladom neuchránime.“ Mužovi od strachu až srdce poskočilo. Nahlas si pomyslel: „Istotne by bolo lepšie posledný kúsok jedla zjesť s mojimi deťmi!“ Ale manželka vôbec nepočúvala jeho argumenty. Namiesto toho mu nadávala a robila mu výčitky. Keďže muž jej už raz v tom ustúpil, bol nútený jej ustúpiť i tentokrát.

I teraz boli deti hore, ešte nespali a tak si znova vypočuli ich konverzáciu. Keď starci zaspali, Janko zase vstal. Znovu chcel ísť nazbierať okruhliaky ako i predtým. Ale macocha zatarasila ťažkou závorou dvere a Janko sa nemohol dostať von. Avšak i tak utíšil svoju malú sestru: „Neplač, Marienka, a spokojne spi. Boh nám určite pomôže.“

Skoro ráno macocha zobudila deti. Dostali kúsok chleba. Teraz len veľmi malý krajček. Na ceste do lesa ho Janko drobil vo vrecku. Každých pár minút sa zastavil a omrvinky z chleba hádzal za sebou na zem. „Janko, čo zastavuješ a pozeráš okolo seba?“ spýtal sa otec. „Pozerám späť na svojho holuba, ktorý sedí na streche a hlavou mi kýva na šťastnú cestu,“ odpovedal Janko. „Pochábeľ!“ povedala macocha. „To nie je tvoj holub. To sa raňajšie slnko trbliece na komíne.“ Ale Janko i naďalej hádzal omrvinky za sebou na zem. Deti doviedli až do toho najhlbšieho lesa. Zaviedli ich oveľa ďalej, ako kedykoľvek boli vo svojom živote predtým. Znovu zapálili veľký oheň, vatru na zohriatie. A macocha im povedala: „Len sa tu posaďte deti a ak ste unavené pokojne si pospite. My ideme do lesa narúbať drevo. Večer, keď skončíme, prídeme vás vyzdvihnúť.“ Na poludnie Marienka rozdelila svoj chlieb medzi seba a svojho brata, lebo Janko svoj porozhadzoval pozdĺž celej cesty. Potom zaspali. Prešiel večer, no nikto neprišiel vyzdvihnúť úbohé deti. Zobudili sa až počas hlbokej noci. Janko upokojil svoju sestru, vraviac: „Len počkaj Marienka. Keď vyjde mesiac, uvidíme omrvinky z chleba, ktorý som rozhádzal pozdĺž cesty sem. Tie nám ukážu cestu späť do domu.“ Keď sa zjavil mesiac, vstali. No nemohli nájsť žiadne omrvinky. Namiesto toho tam bolo plno vtáctva, ktoré lietalo hore-dole a všetko to vyzobali. „Nevadí,“ povedal Janko Marienke. „Určite nájdeme cestu z lesa späť.“ Ale to sa im nepodarilo. Túlali sa po okolí celú noc i nasledujúci deň od rána do večera, ale nemohli nájsť cestu z lesa von. Boli už veľmi hladní. Na jedenie mali len zopár ríbezlí, ktoré našli rásť na lesných kríkoch. Napokon boli takí unavení, že ich už nohy odmietali niesť ďalej. Tak si ľahli na mach pod stromom a rýchlo zaspali.

Na tretí deň ráno, potom, čo odišli z otcovského domu, sa začali znovu túlať a hľadať cestu domov. Ale zašli len hlbšie a hlbšie do lesa. Cítili sa tak, že keď im nikto nepomôže, určite zahynú od hladu a únavy. Uprostred dňa uvideli nádhernú malú snehobielu holubicu sedieť na vetve stromu. Spievala a hrkútala tak sladko, že zastali a počúvali ju. Keď dokončila melódiu, rozostrela krídla a letela pred nimi. Nasledovali ju, až prišli k malému domu, na streche ktorého pristála. Keď prišli celkom blízko, zistili, že chalúpka bola urobená zo sladkého pečiva, strecha zo zákuskov a okno z priesvitného cukru. Bola to perníková chalúpka. „Tak teraz sme zachránení,“ povedal Janko. „Spravíme si hostinu. Ja si zahryznem trochu zo strechy a ty, Marienka, zjedz trochu z okna, ktoré nájdeš sladké ako cukor.“ Janko natiahol ruku a odlomil kúsok zo strechy, aby zistil, ako to chutí. Marienka išla k okennému cukrovému krídlu a začala si na ňom pochutnávať. Keď nato začuli z izby vnútri jačavý hlas zvolať:

            „Mňam, mňam, mňam perníky,

            ktože to je z mojej chalúpky?“

Deti odpovedali:  „Nebeské dieťa z divokého lesa.“ A pokračovali v jedení bezstarostne. Jankovi veľmi zachutila perníková strecha a odhryzol si z nej už riadny kus. Zatiaľ čo Marienka zjedla už celý cukrový okenný rám a sadla si k tomu, aby si lepšie pochutnala. Zrazu sa dvere otvorili. Prastará žena opierajúca sa o palicu sa dokrivkala von. Janko a Marienka sa tak vyľakali, že im spadli z rúk kúsky zákuskov, ktoré držali. Ale stará žena pokývala hlavou a povedala: „Ojoj-jój! Drahé deti, to ste vy? Kto vás sem doviedol? Nebojte sa. Len poďte dovnútra a zostaňte so mnou. Nič zlého sa vám nestane.“ Zobrala ich oboch za ruku a doviedla do perníkovej chalúpky. Prestrela pred nich honosnú večeru – mlieko, palacinky s cukrom, kakaom a šľahačkou, s nastrúhanými jablkami a orieškami. Potom, čo sa najedli, pripravila pre nich dve krásne biele postele s nádhernými prikrývkami. Keď si Janko a Marienka do nich ľahli, cítili sa ako v siedmom nebi.

Stará žena sa zdala byť veľmi priateľská, ale v skutočnosti to bola stará bosorka, ktorá prepadávala malé deti a lákala ich do svojho perníkového domčeka. Vlastne len kvôli tomu postavila túto perníkovú chalúpku, aby ich zlákala dnu. Keď sa niektoré dostalo do jej moci, upiekla ho a zjedla. Pre tú príležitosť si spravila vždy veľkú hostinu. Bosorky mali červené oči a nevideli príliš ďaleko, ale, ako i zvieratá, mali veľmi dobre vyvinutý čuch a zacítili, keď bola nablízku ľudská bytosť. Keď Janko a Marienka sa dostali do jej moci, zlomyseľne sa smiala a povedala posmešne: „Už ich mám vo svojej moci, už mi nemôžu uniknúť.“ Vstala skoro ráno, ešte predtým, ako sa deti zobudili. Keď ich uvidela oboch spať pokojne s ich okrúhlymi ružovými lícami, zamrmlala si: „To bude delikátna lahôdka.“ Potom uchopila Janka za jeho drobnú ruku a odniesla ho do stajne. Mohol kričať, koľko len vládal, nepomohlo mu to. Nato prišla ku Marienke, zatriasla ňou, vzbudila ju a začala kričať: „Vstávaj, zdvihni svoje lenivé kosti! Choď pre vodu a navar niečo pre svojho brata. Keď bude tlstý, tak ho zjem.“ Marienka horko plakala, ale zbytočne. Musela spraviť to, do čoho ju stará bosorka nútila.

Tak najlepšie jedlá varili pre chudého Janka, ale Marienka dostávala len krabie škrupiny. Každé ráno stará bosorka dokrivkala do stajne a jačavo zakričala: „Janko, vystrč svoj prst, nech ti ho chytím, aby som vedela, či tlstneš.“ Ale Janko vždy vystrčil len kosť. Stará žena, ktorá mala hmlistý zrak, si to nevšimla a stále si myslela, že je to Jankov prst. Čudovala sa, prečo priberá tak pomaly. Keď prešli štyri týždne a Janko bol stále chudý, stratila trpezlivosť a rozhodla sa, že nebude dlhšie čakať. „Hej, Marienka,“ povedala jej, „poponáhľaj sa a dones za vedro vody. Či je Janko tlstý alebo chudý, zajtra ho uvarím a zjem.“ Och, ako posmrkávala úbohá malá sestra, keď niesla vodu. Slzy jej stekali po lícach. „Dobré nebo, pomôž nám teraz!“ zvolala. „Keby nás aspoň divé zvery roztrhali v lese a zjedli. Aspoň by sme zomreli spoločne.“ – „Len sa upokoj!“ povedala stará striga. „To ti teraz nepomôže.“

Skoro ráno musela Marienka vstať a položiť kanvicu plnú vody na oheň. „Najskôr budeme piecť.“ povedala stará babizňa. „Už som zahriala pec a zamiesila cesto.“ Zatlačila Marienku smerom k peci, z ktorej už začínali šľahať plamene. „Prikrč sa!“ povedala ježibaba. „A pozri, či je dostatočne zakúrené, aby sme tam mohli dať piecť chlieb.“ Myslela si, že keď bude Marienka pri peci, tak ju strčí dnu, zavrie pec, upečie ju a tiež zje. Ale Marienka si všimla jej zámer a povedala: „Ja neviem, ako to mám urobiť. Ako sa dostanem dnu?“ – „Ty hlúpa hus!“ povedala stará babizňa. „Pozri, otvor je dosť veľký. Ja sama sa tam viem pozrieť.“ A vopchala hlavu do pece. Marienka ju hodne postrčila a striga bola dnu v peci. Zatvorila za ňou železné dvere a zavrela na nich závoru. Skvele! Ako len tá bosorka vrešťala. Bolo to celkom strašné. Ale Marienka utiekla. A stará bosorka zahynula hrôzostrašne upečením v plameňoch.

Marienka bežala rovno za Jankom. Otvorila malé dvere na stajni a kričala: „Janko, sme slobodní. Stará bosorka je mŕtva.“ Keď otvorila dvere, Janko vyskočil von ako vtáča. Obaja sa tešili od šťastia. Skočili si do náručia, skákali od radosti a bozkávali sa na líca! A keďže sa už nemuseli báť starej bosorky, vbehli do perníkovej chalúpky, prehľadali v nej každý roh v izbe. Našli tam skrinky plné perál a vzácnych kameňov. „Tieto sú ešte lepšie než biele okruhliaky,“ povedal Janko a nabral si z nich plné vrecká. A Marienka povedala: „Ja tiež niečo prinesiem domov,“ a naplnila si nimi plnú zásteru. „Ale teraz,“ povedal Janko, „poďme rýchlo preč z tohto zakliateho ježibabinho lesa.“ Ako tak blúdili niekoľko hodín, prišli k veľkému jazeru. „Neviem, ako sa dostaneme cez jazero,“ povedal Janko. „Nevidím žiaden most.“ – „Áno, a nie je tu ani žiadna prevozná loď,“ odpovedala Marienka. „Ale pozri, tam pláva biela kačka. Ak ju požiadame, pomôže nám prejsť cez jazero.“ Tak na ňu zavolala:

        „Tu sú dve deti, smutné velice.

       Nevidia žiadnu loď ani most bližšie.

       Poď sem kačka, poď sem medzi nás.

       Zober nás na chrbát, kvaky, kvaky-kvak.“

Kačka k nim priplávala, Janko jej vysadol na chrbát a ponúkol sestru, nech si sadne vedľa neho. „Nie,“ odpovedala Marienka, „boli by sme ťažký náklad pre kačku. Musí nás odniesť oddelene.“ Dobrá kačka tak urobila. Keď prišli na druhú stranu, kráčali chvíľu. Les sa im zdal stále známejší a známejší. Zakrátko uvideli otcovský dom v diaľke. Tak začali bežať, čo im len sily stačili. Vbehli do izby a hodili sa otcovi okolo krku.  Ten muž nemal šťastnú hodinu, odkedy ich nechal v lese. Ale macocha zomrela, tak tá mu aspoň už neznepríjemňovala život. Marienka vysypala plnú zásteru perál a vzácnych kameňov na stôl, ktoré sa rozkotúľali po celej dlážke. A za dve hrste vybral z vreciek i Janko. Tým sa všetky ich starosti skončili. A potom žili šťastne až doteraz, ak náhodou medzitým nepomreli.

[@_Grimm_]