1*25*025 Snehulienka a Ruženka **(2,2k)

9. Snehulienka a Ruženka  **(2,2k)

V jednej malej chalúpke žila raz chudobná vdova. Záhradku mala pred domom. Rástli v nej dva kríky ruží. Jeden pozostával z bielych ruží a druhý z červených. Mala dve deti, ktoré boli presne ako tie dva kríky ruží. Ony boli tie najľúbeznejšie a najlepšie deti na svete, vždy usilovné, optimisticky založené a radostné. Snehulienka bola tichšej povahy a bola citlivejšia než Ruženka. Ruženka rada behávala po poli a po lúkach, trhávala kvety a chytala motýle. Snehulienka posedávala doma so svojou matkou a pomáhala jej s domácimi záležitosťami. Poprípade jej nahlas čítala, keď nebolo nič na práci. Obe deti milovali seba navzájom tak veľmi, že vždy sa prechádzali ruka v ruke, keď chodili spolu po okolí. Snehulienka povedala: „Nikdy neopustíme jedna druhú.“ Ruženka jej nato: „Pokiaľ budeme nažive, tak nie.“ A ich maminka dodala: „Čokoľvek jedna dostane, nech spolu zdieľa s tou druhou.“ Často sa potulovali v lese, zbierali čučoriedky a žiadna zver sa ich neodvážila napadnúť. Naopak, dôverne k nim prichádzali, nechali sa pohladiť a do dlaní im sadali motýle. Zajac sa nechal od nich ponúknuť kapustnými listami z ich rúk. Srnky sa pásli na tráve vedľa nich. Jeleň sa šťastlivo predvádzal parožím blízko nich. A vtáctvo sadalo na konáre okolo nich a spievalo a štebotalo tak hlasito, ako len mohlo z plných pľúc.

Žiadna zloba sa im neprihodila. Ak sa zdržali neskoro večer v lese a nadišla noc, ľahli si na mach a prespali tam až do rána. A i napriek tomu, že sa celú noc neukázali doma, ich matka vedela, že sú v bezpečí, a necítila sa úzkostlivo kvôli nim. Raz, keď spali celú noc v lese a zobudilo ich až raňajšie slnko, všimli si krásne mladé dievčatko v žiarivých bielych šatách sedieť blízko ich miesta, kde oddychovali. Malá postavička sa postavila, pozrela na ne, nič nepovedala a bleskurýchle zmizla v lese. Keď sa popozerali okolo seba, všimli si, že spali blízko priepasti, kam by istotne mohli ľahko spadnúť, keby išli v tme ďalej ešte niekoľko krokov. Keď rozprávali svoje dobrodružstvo svojej starej maminke, tá povedala, že to musel byť záchranný anjel dobrých detičiek.

Snehulienka a Ruženka udržiavali matkinu chalúpku tak krásne čistú a upratanú, že bolo potešením vojsť do nej dnu. V lete sa Ruženka starala o domček a každé ráno, ešte predtým ako vstala ich matka, položila na stôl kyticu kvetov z každého záhonu ruží. V zime Snehulienka zapálila oheň v krbe. Dala zohrievať vodu v kanvici, ktorá bola síce vyrobená z mosadze, ale tak krásne vyleštená, že žiarila ako zo zlata. Večer, keď padali snehové vločky, ich matka povedala: „Snehulienka, choď zatvoriť okenice na oblokoch.“ Sedeli pri ohnisku. Zatiaľ čo ich maminka si nasadila okuliare a čítala im nahlas. Obe dcérenky sedeli, počúvali a dávali pozor. Vedľa nich na zemi ležalo malé jahňa a za nimi sedela malá biela holubica, ktorá si hlavu zakrývala krídlami.

V jeden večer, ako tak sedeli útulne pospolu, niekto zaklopal na dvere a chcel vojsť dnu. Stará maminka povedala: „Ruženka, nože rýchlo otvor dvere. To musí byť nejaký cestovateľ, ktorý hľadá prístrešok.“ Ruženka sa ponáhľala otvoriť dvere. Myslela si, že uvidí nejakého chudobného muža stojaceho vonku v tme. Ale tam nebol nikto taký. Stál tam medveď, ktorý strčil svoju tlstú chlpatú čiernu hlavu cez dvere. Ruženka zakričala hlasno a odskočila s hrôzou naspäť. Jahňa začalo bľačať, holubica zatrepotala krídlami a Snehulienka odbehla a schovala sa za maminkinou posteľou. Ale medveď začal hovoriť. Povedal: „Neobávajte sa. Ja vám neublížim. Som napoly zmrznutý. Len si želám sa trochu zahriať.“ – „Môj úbohý medveď,“ povedala matka. „Ulož sa vedľa krbu, avšak daj si pozor, aby si si nespálil svoj kožuch.“ Potom zvolala: „Snehulienka a Ruženka, poďte sem. Medveď vám neublíži. On je dobrým čestným stvorením.“ Tak obe vyšli zo svojich skrýš. Za chvíľu sa odvážili aj jahňa a holubička prísť tiež bližšie. A všetci zabudli na svoj strach. Medveď požiadal deti, aby mu oprášili kožuch od snehu. Tak zobrali metličku a poriadne z neho pozmetali sneh, až pokým bol jeho kožuch celý suchý. Potom sa zviera roztiahlo pred ohniskom, aby sa zahrialo. Celkom spokojne a šťastne si pri tom zavrčal. Deti si naňho pomaly začínali zvykať. Viedli si svoj bezstarostný život pri bezradnom hosťovi. Ťahali ho za kožuch svojimi drobnými rukami. Vykladali si svoje malé nôžky na jeho chrbát. Prevracali ho z jednej strany na druhú. Dokonca zobrali malú orieškovohnedú lieskovú paličku a vyprášili ho ňou po kožuchu. Keď vrčal, len sa smiali. Medveď sa podvolil všetkým ich hrám. Len keď zašli príliš ďaleko kričal: „Ó, deti! Ušetrite môj život!“

„Snehulienka, Ruženka, nebite svojho medvedíka.“

Keď už bol čas ísť spať, všetci išli do postele. Matka povedala medveďovi: „Môžeš si poležať pri ohnisku kozuba a bude ti ako v siedmom nebi. To je tvoj prístrešok pred chladom a vlhkom.“ Hneď, ako sa ráno rozvidnelo, ho deti vyviedli von, a on odklusal cez sneh do lesa. Od toho času medveď prichádzal každý večer v tú istú hodinu zohriať sa pri ohnisku kozuba a nechal deti hrať sa s ním a robiť s ním rôzne šibalstvá a žartíky. Tak si naňho zvykli, že dvere sa nezatvárali dokedy ich čierny chlpáč, ich chlpatý priateľ medveď, sa neukázal.

Keď prišla jar, všetko vonku sa zazelenalo a medveď povedal Snehulienke: „Teraz musím ísť preč a neukážem sa celé leto.“ – „Kam ideš, môj drahý medveď?“ spýtala sa Snehulienka. – „Musím ísť do lesa a ochrániť svoje poklady pred zlomyseľnými trpaslíkmi. V zime, keď je zem natvrdo zamrznutá, musia byť pod zemou. Nemôžu sa cez ňu prekopať. Ale teraz, keď slnko roztopilo ľady a zahrialo zem, môžu sa dostať na povrch zeme zo spodku, tajne sledovať, čo je na zemi a ukradnúť, čo sa len dá. To, čo sa im raz dostane do rúk, odnesú do svojich jaskýň a len veľmi ťažko sa to znova dostane naspäť na božie svetlo.“ Snehulienka bola celkom smutná nad odchodom svojho priateľa. Otvorila mu dvere. Medveď, ako vychádzal, zachytilo sa mu kúsok z kožucha na dverách. Snehulienka si myslela, že zachytila pohľadom pod tým trblietajúce sa zlato, ale nebola si tým istá. Medveď náhlivo odbehol a skoro zmizol pomedzi stromami.

Za niekoľko dní matka poslala deti do lesa pozbierať popadané raždie a konáre. Na ich potulkách prišli k veľkému stromu, pod ktorým si ľahli na mach. Pri kmeni stromu uvideli niečo skákať vo vysokej tráve hore a dolu. Čo to bolo, nevedeli rozlíšiť. Keď sa priblížili bližšie, zbadali trpaslíka s vráskavou tvárou a s bradou na lakeť dlhou. Koniec brady bol zaseknutý do pukliny na strome. Malý mužíček skákal ako pes na reťazi a zdalo sa, že nevie, ako sa má vyslobodiť. Hodil zlostný pohľad svojich červených očí a zakričal: „Čo tam len tak postávate? Poďte sem a pomôžte mi!“ – „Čo robíš, malý muž?“ spýtala sa Ruženka. „Ty sprostá zvedavá hus!“ odpovedal trpaslík. „Chcel som rozštiepiť strom, aby som narobil triesky z dreva do našej kuchyne na oheň. Tie hrubé polená, ktoré slúžia na urobenie ohňa v kozube, chamtiví ľudia, ako i vy, všetko spália a my si nemáme na čom ohriať trochu jedla. Úspešne som zasekol klin, všetko išlo dobre, ale prekliate drevo bolo také klzké, že sa vymrštilo ako pružina a strom sa zatvoril tak rýchlo, že som nemal čas vytiahnuť svoju prekrásnu bielu bradu. Tak tu som pevne pripútaný a nemôžem sa dostať preč. A vy, hlúpe s peknými tváričkami, krv a mlieko dievčatá, tu len stojíte a smejete sa! Uf! Darebáčky jedny!“

Deti urobili všetko, čo bolo v ich silách, ale nedokázali zaseknutú bradu vytiahnuť von. Bola zaseknutá príliš pevne. „Odbehnem a niekoho sem dovediem,“ povedala Ruženka. „Ty bláznivý chmuľo! Čo si zadebnená?“ Stratil nervy trpaslík. „Na čo je volať ešte niekoho? Už ste tu dve. Už i to je veľa pre mňa. Nič lepšie nemáš v hlave na mysli?“ – „Nebuď netrpezlivý,“ povedala Snehulienka. „Uvidíš, pomôžeme ti.“ Vybrala nožnice z vrecka a odstrihla koniec jeho brady. Hneď ako sa trpaslík ocitol na slobode, uchopil vrece plné zlata, ktoré bolo ukryté medzi koreňmi stromu, zdvihol ho a zamrmlal hlasno: „Prekliate drzé decká! Aká to drzosť, odstrihnúť z mojej skvelo pestovanej bielej briadky!“ S týmito slovami si prehodil vrece ponad chrbát a zmizol v lese bez toho, žeby sa bol obzrel späť na deti.

Krátko nato Snehulienka a Ruženka si vyšli von zohnať ryby na jedenie. Ako sa priblížili k potoku, uvideli niečo ako veľký lúčny koník, skákajúci smerom k vode, ako keby chcel skočiť do vody. Bežali dopredu a spoznali ich starého priateľa – trpaslíka. „Kam ideš?“ spýtala sa Ruženka. „Istotne nechceš skočiť do vody?!“ – „Nie, ja nie som taký pochábeľ,“ zakričal trpaslík. „Čo nevidíš? Tá prekliata ryba sa ma snaží stiahnuť do vody!“ Malý mužík sedel na brehu rieky a chytal ryby. Keď mu na nešťastie vietor zaplietol bradu s lankom na chytanie rýb. Takmer okamžite nato sa mu do návnady na lanku zachytila veľká ryba. Slabé malé stvorenie nemalo silu ju vytiahnuť von. Ryba mala veľké plutvy a ťahala trpaslíka smerom k sebe. On sa držal pri zemi čo najtesnejšie s celou svojou silou každého stebla trávy, ale veľmi mu to nepomáhalo. Musel sa prispôsobovať každému pohybu ryby a bol vo veľkom nebezpečenstve, že ho stiahne do vody. Dievčatá prišli práve v správnu chvíľu. Pevne ho držali. Snažili sa mu rozmotať bradu. Ale márne. Jeho brada a lanko boli veľmi zauzlené ako klbko chomúta. Nezostávalo nič iné len vybrať nožnice a odstrihnúť z brady, a obetovať tak kúsok z nej.

Keď trpaslík zbadal, čo spravili, rozkričal sa na nich: „To nazývate slušné spôsoby? Vy jedovaté huby! Takto znetvoriť kamarátovi briadku? Nestačilo vám, že ste mi z nej odstrihli minule? Musíte i teraz z nej odstrihnúť i ten najlepší kúsok? Takto sa nemôžem ukázať medzi mojimi ľuďmi. Želám si, aby ste boli radšej v Jerichu ako soľné stĺpy.“ Potom si zobral vrecko perál, ktoré ležalo v kroví, a bez ďalšieho slova ho odtiahol preč a zmizol za prvým kameňom.

I stalo sa zanedlho, matka poslala obe dievčence do mesta kúpiť ihly, niť, čipky, a stužky. Ich cesta viedla cez planinu zarastenú trávou, kde boli veľké balvany a kamene porozhadzované tu a tam. Ako sa ťažko vliekli pozdĺž svojej cesty, uvideli veľkého vtáka pomaly krúžiť nad nimi, ale stále nižšie a nižšie, až pokým sa neusadil na kameni neďaleko nich. Hneď nato začuli ostrý prenikavý krik a jačanie. Bežali dopredu a s hororom zistili, že orol chytil do pazúrov ich starého priateľa trpaslíka a snažil sa ho odniesť preč. Deti s nežným srdcom uchopili malého mužíka za nohy a zápasili s vtákom tak dlho, až napokon orol nechal svoju korisť. Keď sa trpaslík prebral z prvého šoku, kričal svojím jačavým hlasom: „To ste nemohli zaobchádzať so mnou opatrnejšie? Roztrhali ste môj malý kožuštek na kúsky. Ste úplne bez úžitku, nemotorné nehanebnice. Len to ste!“ Potom vzal vrecko vzácnych drahokamov a zmizol medzi skalami v jaskyni. Dievčatá už boli zvyknuté na jeho nevďačnosť a išli si svojou cestou a vybavili si svoje záležitosti v meste. Na ich ceste domov, ako išli zarastenou planinou, prekvapili trpaslíka, ako vysýpa na zem vzácne drahokamy a hrá sa s nimi na otvorenom priestranstve, lebo si myslel, že tak neskoro večer nikto nepôjde okolo. Večerné slnko žiarilo na trblietajúce sa drahokamy, a ony sa ligotali a leskli tak krásne, že deti stáli bez pohnutia a uprene sa na ne pozerali. „Čo tam tak stojíte a zízate?“ zakričal trpaslík a jeho popolavo sivá tvár sa sfarbila do fialova od zlosti a zúrivosti. Už sa chystal ísť preč s týmito nahnevanými slovami, keď vtom bolo počuť hlučné zavrčanie a veľký čierny medveď doklusal z lesa. Trpaslík začal skákať smerom do jaskyne, ale nemal šancu sa ukryť, lebo medveď bol už blízko. Tak len kričal hrôzou: „Drahý pán Medveď, ušetri môj život! Dám ti všetky svoje poklady. Len pozri na tie vzácne drahokamy, ktoré tu ležia. Ušetri ma! Aké potešenie by si mal z úbohého slabého kamoša, ako som ja? Ani by si ma necítil medzi zubami. Tam si radšej zober tie dve zlomyseľné dievčatká. Ony budú lepším kúskom mäska pre teba. Sú ako tlsté mladé prepelice. Zjedz ich pre božie nebesá.“ Ale medveď vôbec nevenoval pozornosť jeho slovám. Zlovestnému malému stvoreniu dal taký úder svojou labou s pazúrmi, že ten sa odvtedy už viacej ani nepohol.

Dievčatá utiekli preč, ale medveď na nich zavolal: „Snehulienka a Ruženka, neobávajte sa. Počkajte a ja pôjdem s vami.“ Vtedy ho spoznali po hlase a zostali stáť. Keď prišiel k nim bližšie, zbadali, že kožuch z neho pomaly opadol a zrazu krásny muž stál pred nimi. Celý bol oblečený v zlate. „Ja som kráľov syn,“ prehovoril. „Bol som odsúdený na zánik tým malým príšerným trpaslíkom, ktorý ukradol môj poklad, aby som sa túlal po lesoch ako divý medveď, až pokým ma smrť neoslobodí. Teraz ten naničhodný trpaslík dostal svoju zaslúženú odplatu, svoje potrestanie.“

Snehulienka sa s ním napokon zosobášila. Ruženka si zase vzala jeho brata. Veľké bohatstvo, ktoré pozbieral trpaslík v jaskyni, si rozdelili medzi sebou. Ich stará maminka žila ešte mnoho rokov pokojne so svojimi deťmi. Starala sa o dva kríky ruží, ktoré jej rástli pred domom pod oknami. A každý rok na nich rozkvitali tie najkrajšie červené a biele ruže.

[@_Grimm_..]