1*26*026 Pastierka husí **(1,9k)

 8. Pastierka husí  **(1,9k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna kráľovná. Jej manžel bol už dávno mŕtvy. Mala prekrásnu dcéru. Keď ona dospela, zasnúbila sa s princom, ktorý býval veľmi ďaleko. Keď nadišiel čas jej sobáša a odchodu do jeho kráľovstva, jej matka jej nabalila veľmi bohatú batožinu, rôzne ozdoby, zlato a striebro, šperky a rôzne čačky. V skutočnosti všetko, čo patrilo do kráľovskej výbavy, lebo svoju dcéru naozaj veľmi ľúbila. Zobrala si so sebou aj družičku, ktorá ju mala odprevadiť a cestovať s ňou až k ženíchovi. Každá z nich mala spoľahlivého koňa. Princeznin kôň sa volal Falada a vedel rozprávať.

Keď nadišla hodina odchodu, matka odišla do spálne. Zobrala malý nožík a porezala si prst. Potom pod ním podržala čistú bielu vreckovku a nechala tri kvapky krvi na ňu padnúť. Dala ju svojej dcére vraviac: „Drahé dieťa, dobre si postráž túto vreckovku. Môže sa ti veľmi dobre zísť na svojej ceste.“

Tak si dali smutné zbohom a rozlúčili sa. Princezná si dala vreckovku do puzdra na šatách, nasadla na koňa a vydala sa na dlhú cestu do ženíchovho kráľovstva. Potom, čo cválali asi hodinu, princezná vysmädla a povedala svojej družičke: „Prosím ťa, zíď z koňa a prines mi do môjho zlatého pohára z tamtoho potoka. Chcem sa napiť.“ – „Ak si smädná,“ odpovedala slúžka, „zosadni sama z koňa, kľakni si k potoku a napi sa. Ja už nechcem byť viacej tvoja slúžka.“ Princezná bola taká smädná, že zosadla, nahla sa nad prameň potoka a napila sa. Nemala dovolené piť zo zlatého kalicha. Ako pila si pomyslela: „Ach, nebesá! Čo len mám robiť?“ A tri kvapky krvi jej odpovedali: „Keby len tvoja matka vedela, jej srdce by puklo na dvoje.“

Ale princezná bola mierna a trpezlivá. Nepovedala nič o drzom správaní svojej slúžky a ticho zase nasadla na koňa. Cválali ďalej niekoľko míľ. Deň bol veľmi horúci a slnečné lúče na ne žiarili horúco. Tak princezná znovu vysmädla. Ako prechádzali cez potok, povedala znovu svojej slúžke: „Prosím ťa, choď mi nabrať do môjho zlatého pohára trochu vody.“ Už dávno zabudla na drzé slová svojej slúžky. Ale tá jej len odpovedala povýšenecky, ešte viacej než predtým: „Keď chceš piť, zosadni a napi sa z potoka. Ja ti už slúžku robiť nebudem.“ Princeznú donútil smäd zostúpiť z koňa a zohnúť sa nad tečúcim potokom a napiť sa. Plakala a povedala si pre seba: „Ach, nebesá! Čo mám len robiť?“ A tri kvapky krvi jej odpovedali: „Keby len tvoja matka vedela, srdce by jej istotne puklo na dvoje.“

Ako sa napila, ľahla si vedľa potoka a vreckovka s troma kvapkami krvi jej vypadla z vrecka rovno do potoka. A ona vo svojej úzkosti si vôbec nevšimla jej stratu. Ale slúžka si to všimla s potešením, lebo vedela, že jej dávala moc nad ňou. Stratou vreckovky s kvapkami krvi princezná zoslabla a stala sa bezmocnou. Keď chcela vysadnúť na svojho koňa Falada, slúžka na ňu zakričala: „Ja budem jazdiť na Faladovi. Ty si musíš sadnúť na môjho koňa.“ Tomuto sa musela princezná podvoliť. Potom jej slúžka kruto nariadila, aby si vyzliekla svoje kráľovské šaty a obliekla si slúžkine. A napokon musela prisahať na nebesá, že keď dôjdu do paláca, o celej záležitosti nič nepovie. Keby neprisahala, slúžka by ju na mieste hneď zabila. Ale kôň Falada všetko pozoroval a uchoval si to v pamäti na srdci.

Slúžka teraz vysadla na Falada a skutočná nevesta na horšieho koňa. Tak pokračovali v ceste, pokým neprišli do paláca. Ich príchod sprevádzala veľká radosť všetkých. Princ im bežal oproti ich stretnúť. Považoval slúžku za svoju nevestu. Pomohol jej zosadnúť z koňa a voviedol ju do kráľovských komnát. Zatiaľ čo skutočná princezná zostala stáť na nádvorí. Starý kráľ, ktorý sa pozeral zo svojho okna, si ju všimol v jej neutešenej situácii. Zasiahlo ho priam do srdca, ako nežne, sladko a krásne ona vyzerala. Okamžite vošiel do kráľovskej komnaty a spýtal sa nevesty (slúžky), koho to priviedla so sebou a nechala stáť na nádvorí. „Och!“ odpovedala nevesta. „To je len dievča, ktoré mi robilo spoločnosť na ceste. Dajte jej niečo na práci, nech zbytočne neleňoší.“ Ale starý kráľ nemal žiadnu prácu pre ňu, ani si nevedel na nič také spomenúť. Tak povedal: „Mám malého chlapca, ktorý sa stará o husi. Dobre spraví, keď mu pomôže.“ Mládencovo meno bolo Kurdkin a skutočná nevesta princezná mu bola pridelená na pomoc pri pasení husí.

Skoro nato povedala falošná nevesta princovi: „Najdrahší manžel, prosím ťa, urob mi láskavosť.“ On odpovedal: „Samozrejme, že urobím. Čo si želáš?“ – „Povedz mäsiarovi, nech dá odťať hlavu tomu koňovi, na ktorom som prišla, lebo sa ku mne zle správal počas cesty sem.“ Ale pravdou bolo, že sa obávala, že kôň povie pravdu o tom, ako sa správala k princeznej. Podarilo sa jej presadiť u princa svoje a úbohý Falada bol odsúdený na smrť. Keď sa novina dostala do uší skutočnej princeznej, išla za mäsiarom a tajne mu sľúbila kúsok zlata, ak pre ňu niečo urobí. V meste bola veľká tmavá brána, cez ktorú musela prejsť každé ráno a večer s husami. „Bol by si taký láskavý a zavesil Faladovu hlavu tam na tú veľkú tmavú bránu, aby som ju mohla ešte raz vidieť?“ Mäsiar jej to prisľúbil, ako si želala. Odťal koňovi hlavu a pripevnil ju pevne na tú starú bránu, ako sa dohodli.

Nasledujúce ráno, ako ona a Kurdkin hnali svoj kŕdeľ husí, povedala, keď prechádzali cez bránu: „Ach! Falada! Ty si tu už visíš.“ A hlava odpovedala: „To si ty? Čestná princezná? Prejdi podo mnou. Keby len matka vedela, jej srdce by sa isto na dve časti rozlomilo.“

Potom prešla popod vežu a zahnala husi na pole. Keď sa dostali na miesto, kde pásavali husi, sadla si a rozplietla si vlasy, ktoré boli akoby z čistého zlata. Kurdkinovi sa veľmi páčilo ich trblietanie na slnku a veľmi chcel od nej, aby mu dala jeden pramienok zo svojich vlasov. Vtedy ona povedala:

„Fúkaj vietor, fúkaj hneď

A Kurdkinov klobúk odnes preč.

Nech ho naháňa po poliach, po lúkach,

Až moje vlasy budú do červeno-zlatista.

Zaveď ho na pole, na scestie

A učeš mi moje vlasy prekrásne.“

Vtedy nápor vetra odfúkol Kurdkinov klobúk preč. Musel ho naháňať cez hory a doly. Keď sa vrátil zo svojej honby za klobúkom, ona sa medzitým učesala a urobila si vrkoče z vlasov. Jeho šance dostať od nej jeden vlas boli nenávratne preč. Kurdkin sa na ňu veľmi hneval a nechcel sa s ňou ani rozprávať. Tak bez slova hnali husi až do večera a potom išli domov.

Nasledujúce ráno, ako prechádzali pod bránou, dievča zase povedalo: „Ach! Falada, ty si tu stále visíš.“ A hlava jej odpovedala: „To si ty, čestná princezná. Prejdi podo mnou. Keby len matka vedela, jej srdce by istotne puklo na dvoje.“

Potom išla svojou cestou. Až prišli na obecný pozemok, kde pásli husi. Sadla si a začala si česať vlasy. Vtedy k nej znovu pribehol Kurdkin a chcel vytrhnúť nejaký z jej vlasov na jej hlave, ale ona zvolala náhlivo:

„Fúkaj vietor, fúkaj hneď

A Kurdkinov klobúk odnes preč.

Nech ho naháňa po poliach, po lúkach,

Až moje vlasy budú do červeno-zlatista.

Zaveď ho na pole, na scestie

A učeš mi moje vlasy prekrásne.“

Vtedy nápor vetra zavial a odfúkol Kurdkinov klobúk ďaleko preč, takže musel za ním znovu bežať ďaleko. Keď sa vrátil s klobúkom, už mala dávno upravené svoje zlatisté vlasy a on už zase nemohol od nej získať ani jeden vlas. Tak len sledovali husi, kým sa nezotmelo.

Ale v ten večer išiel Kurdkin za starým kráľom a povedal mu: „Odmietam viacej pásť husi s tým dievčaťom.“ – „Z akého dôvodu?“ spýtal sa starý kráľ. – „Pretože nerobí nič iné, len ma celý deň rozčuľuje,“ odpovedal Kurdkin. A pokračoval rozprávaním všetkých jej nerestí a povedal: „Každé ráno, ako vyháňame kŕdeľ husí na pašu popri tmavej bráne, povie konskej hlave, ktorá je tam zavesená: „Ach! Falada, ty si tu stále.“ A konská hlava jej odpovie: „To si ty, čestná princezná. Prejdi podo mnou. Keby matka vedela, jej srdce by istotne puklo na dvoje.“ Kurdkin potom pokračoval rozprávaním o pasení husí na obecnej lúke a o tom, ako vždy musel naháňať svoj klobúk.

Starý kráľ mu povedal, aby šiel a robil všetko tak, ako zvyčajne i nasledujúci deň. Keď nadišlo ráno, kráľ sám sa ukryl pri tmavej bráne a vypočul si, ako pastierka zdravila Faladu. Potom ich nasledoval cez polia a ukryl sa medzi kríkmi pri obecnej lúke. Uvidel na vlastné oči, ako pastier a pastierka dávali pozor na husi a ako po istom čase si dievča sadlo, rozpustilo si vlasy, ktoré sa leskli ako zo zlata, a zopakovalo:

„Fúkaj vietor, fúkaj hneď

A Kurdkinov klobúk odnes preč.

Nech ho naháňa po poliach, po lúkach,

Až moje vlasy budú do červeno-zlatista.

Zaveď ho na pole, na scestie

A učeš mi moje vlasy prekrásne.“

Potom prišiel príval vetra a odfúkol Kurdkinov klobúk preč, takže musel za ním bežať cez hory a doly. Medzitým si dievča učesalo a zaplietlo svoje vlasy. Toto všetko starý kráľ spozoroval a všimol si. Večer, keď pastierka prišla domov, si ju zavolal na stranu a spýtal sa jej, že prečo sa správala tak, ako sa správala. „Ja vám nesmiem povedať prečo. Ako by som sa mohla odvážiť zdôveriť so svojou prísahou hocikomu? Lebo som prisahala na nebesá, inak by som prišla o život.“ Napokon teda povedal: „Nuž, ak to nemôžeš povedať mne, povedz to tej železnej peci tamtohľa,“ a s tým odišiel preč. Ona si kvokla pri pec a začala vzlykať a nariekať, vylievať si svoje úbohé malé srdiečko, a povedala: „Tu sedím opustená celým svetom a falošná družička slúžka ma donútila vyzliecť si svoje oblečenie, zobrala moje miesto u ženícha, zatiaľ čo ja musím robiť podradnú pozíciu pastierky. Keby moja matka len vedela, jej srdce by istotne puklo na dvoje.“

Ale starý kráľ stál vonku pri komíne pece a vypočul si všetky jej slová. Potom vstúpil znovu do miestnosti a povedal jej nech vstane od pece. Rozkázal pre ňu, aby ju obliekli do kráľovského oblečenia, v ktorom vyzerala úžasne ľúbezne. Potom dal poslať po svojho syna. Odhalil mu, že dostal falošnú nevestu, ktorá bola nič viac než slúžka a družička, zatiaľ čo skutočná bola bývalá pastierka husí, ktorá stojí teraz vedľa neho. Mladý kráľ sa zaradoval z celého svojho srdca, keď uvidel jej krásu v plnom ošiali a dozvedel sa, aká dobrá a čestná ona je. Konala sa veľkolepá recepcia, na ktorú boli všetci pozvaní. Ženích sedel za vrchstolom, skutočná princezná na jednej strane vedľa neho a družička slúžka na druhej strane, ale ona bola tým všetkým taká popletená, že nespoznala princeznú v jej žiariacich šatách. Keď trochu pojedli a popili, a všetci sa veselo bavili, starý kráľ sa spýtal družičky slúžky, aby mu pomohla vyriešiť háklivý problém preňho. „Čo by sa malo stať istej osobe, ktorá všetkých oklamala?“ spýtal sa jej. A pokračoval s celým svojím príbehom, až sa napokon spýtal: „Aký trest by si zaslúžila taká osoba?“ Falošná nevesta odpovedala: „Zaslúži si, aby bola položená úplne nahá do sudu lemovaného ostrými klincami, ktorý by mal byť ťahaný koňmi hore a dolu po ulici, až pokým nezomrie.“

„Ty si tá osoba!“ zvolal kráľ, „a sama si vyriekla osud nad sebou. A nech sa deje, čo len chce, tak s tebou bude naložené.“ Keď sa rozsudok vykonal, mladý kráľ si zobral za manželku svoju skutočnú nevestu a obaja potom vládli nad kráľovstvom v mieri a v šťastí pre všetkých.

(@_Grimm_..)