1*28*028 Princ Miláčik **(4,3k)

27. Princ Miláčik  **(4,3k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ, ktorý bol taký dobrý ku svojim poddaným, že ho volali Jeho Veličenstvo Dobrý kráľ. I stalo sa v jeden deň, keď bol na poľovačke, že malý biely zajac, ktorého naháňali psy, mu skočil do náručia a hľadal tam ochranu. Kráľ ho pohladil jemne a povedal mu: „Nuž, zajačik, keď si prišiel ku mne po ochranu, postarám sa, aby ťa nikto nezranil.“ A vzal ho domov do svojho paláca. Dal ho do peknej malej búdky, kde mal rôzne dobré veci na jedenie.

V tú noc, keď bol sám vo svojej izbe, zrazu sa pred ním objavila krásna pani. Jej dlhé šaty boli také biele ako sneh. Na hlave mala korunu z bielych ruží. Dobrý kráľ bol veľmi prekvapený, lebo vedel, že dvere boli pevne zatvorené. Nevedel si predstaviť, ako sa dostala dnu. Ale ona mu povedala: „Ja som víla Pravdivá. Prechádzala som cez les, keď si poľoval. Chcela som vedieť, či si skutočne dobrý kráľ tak, ako všetci hovorili. Tak som vzala na seba podobu malého zajaca a skočila som ti do náručia kvôli ochrane, lebo viem, že tí, ktorí sú milosrdní ku zvieratám, budú ešte láskavejší k ľuďom. Keby si mi odmietol pomoc, bola by som si istá, že si zlomyseľný. Ďakujem ti za tvoju láskavosť, ktorú si mi preukázal a ktorou si si ma navždy zaviazal ako tvoju priateľku. Môžeš si odo mňa vypýtať hocičo a ja ti sľubujem, že ti to splním.“

„Madam,“ povedal dobrý kráľ, „keďže si víla, bezpochyby vieš všetky moje želania. Mám len jedného syna, ktorého však veľmi ľúbim. Preto ho volám princ Miláčik. Ak by si skutočne bola taká dobrá a chcela mi splniť jedno želanie. Prosím ťa, urob mi len jednu láskavosť. Staň sa priateľkou môjho syna.“

„S celým mojím srdcom,“ odpovedala víla. „Môžem ho urobiť najrúčejším princom na svete alebo najbohatším alebo najmocnejším. Vyber si, ktoré si želáš preňho.“

„Nežiadam žiadnu z týchto vecí pre môjho syna,“ odpovedal Dobrý kráľ. „Radšej by som bol, keby si ho spravila najlepším princom zo všetkých. A skutočne ti budem veľmi vďačný za to. Na čo by mu bolo byť bohatý, rúči, alebo aby vlastnil všetky kráľovstvá na svete, keby bol zlomyseľný? Vieš veľmi dobre, že stále by bol nešťastný. Iba dobrý človek môže byť skutočne spokojný.“

„Máš úplne pravdu,“ odpovedala víla. „Ale nie je v mojej moci spraviť princa Miláčika dobrým človekom, pokiaľ mi on nepomôže. Musí sa sám snažiť byť dobrým. Môžem len sľúbiť, že mu dám dobrú radu, vyhreším ho za jeho chyby, a ak sa nenapraví a nepotrestá sám seba, tak ho potrestám ja.“

Dobrý kráľ bol celkom spokojný s týmto prísľubom a čoskoro nato zomrel.

Princovi Miláčikovi to bolo veľmi ľúto, pretože ľúbil svojho otca celým svojím srdcom. Veľmi rád by dal celé svoje kráľovstvo a svoje poklady, zlato a striebro za to, keby bol býval zostal Dobrý kráľ ešte stále na žive.

Dva dni nato, keď princ išiel do postele, zrazu sa pred ním zjavila víla Pravdivá a povedala mu: „Sľúbila som tvojmu otcovi, že budem tvoja priateľka, a aby som dodržala svoj sľub prišla som za tebou a priniesla som ti dar – prsteň.“ Hneď potom mu nasadila na prst malý zlatý prsteň. „Dobre sa staraj o ten prsteň,“ povedala. „Je oveľa drahocennejší než diamanty. Zakaždým, keď urobíš zlý skutok, ťa pichne do prsta. Ak aj napriek pichnutiu pôjdeš zlou cestou, stratíš moje priateľstvo a ja sa stanem tvojou nepriateľkou.“ Tak vraviac, víla odišla a nechala princa v nemom úžase.

Nejaký čas sa správal tak veľmi dobre, že ho prsteň nikdy nebodol. To ho urobilo takým spokojným, že ho začali volať princ Radostný Miláčik. Akokoľvek, v jeden deň odišiel na poľovačku, ale nemohol nič uloviť, z čoho mal veľmi mrzutú náladu. Ako cválal ďalej, zdalo sa mu, že prsteň mu tlačí na prst, ale nepichol ho, tak tomu nevenoval pozornosť. Keď prišiel domov, vošiel do svojej izby. Jeho malý pes Bibi mu bežal oproti a skákal od radosti. „Choď preč!“ Rozkázal mu princ dosť odmerane. „Nechcem ťa. Stojíš mi v ceste.“ Úbohý malý psík aspoň zavrtel chvostom, aby si ho jeho pán všimol. Toto gesto tak naštvalo princa Miláčika, že mu uštedril riadny kopanec. Okamžite ho pichol prsteň do prsta, ako keby to bol špendlík. Bol veľmi prekvapený. Sadol si do rohu svojej miestnosti a cítil sa dosť zahanbený pred sebou.

„Verím, že víla sa na mne len zabáva,“ pomyslel si. „Určite som nespravil nič veľmi zlého. Veď som len kopol do otravného zvieraťa! Čo je dobré na tom byť vládcom veľkého kráľovstva, keď nemôžem ani zbiť svojho vlastného psa?“

„Ja sa na tebe nezabávam,“ povedal hlas, odpovedajúci na myšlienky princa Miláčika. „Spravil si tri chyby. Najprv si sa dostal do výbušnej povahy, pretože si nedostal to, čo si chcel. Myslel si si, že všetci ľudia i zvieratá boli stvorení len pre tvoje potešenie. Potom si bol veľmi nahnevaný, čo bolo veľmi nepekné od teba. A napokon si bol krutý voči úbohému malému zvieraťu, ktoré si nezaslúžilo, aby si s ním zle zaobchádzal. Viem, že máš väčšiu hodnotu než malý pes. Ale ak by to bolo tak, že tí významnejší by mohli zle zaobchádzať s tými, ktorí sú pod nimi, tak v tomto momente by som ťa mohla zbiť alebo i zabiť, pretože víla je v hodnote ponad všetkými ľuďmi. Výhoda vlastniť veľkú ríšu nespočíva v konaní zla tak, ako sa komu zapáči, ale robiť dobré veci tak dobre, ako sa len dá.“

Princ uvidel, aký bol neposlušný. Prisľúbil, že sa pokúsi v budúcnosti správať lepšie, ale nedodržal svoje slovo. Faktom bolo, že ho vychovávala od malička jedna pochabá opatrovateľka, ktorá ho rozmaznávala, keď bol mladý. Keď niečo chcel, stačilo, že začal plakať, sťažoval si alebo dupol nohami a ona mu dala všetko, čo si len zažiadal. To ho urobilo tvrdohlavým. Tiež mu vravievala od rána do večera, že raz sa z neho stane veľký kráľ a že králi sú veľmi šťastní, pretože všetci ich musia poslúchať a rešpektovať, a že si môžu robiť všetko, čo len chcú a sa im zapáči, a nikto im v tom nemôže zabrániť.

Keď princ trochu viacej dospel, uvedomil si, že nie je nič horšie ako byť pyšný, tvrdohlavý a namyslený. Tak sa skutočne veľmi snažil zbaviť sa týchto zlých návykov. Nie, žeby mal zlú povahu od prírody. Skutočne mu bolo ľúto, keď sa zle správal. Dokonca i povedal: „Som veľmi nešťastný, že musím bojovať so svojím hnevom a pýchou každý deň. Keby som bol kvôli tomu, keď som bol malý, vždy potrestaný, bolo by to ľahšie. Mal by som lepšie návyky a nemal by som s dobrým správaním teraz také ťažkosti.

Jeho prsteň ho pichal do prsta veľmi často. Niekedy vtedy hneď prestal robiť to, čo robil zle. No niekedy to ignoroval. Keď spravil len malú drobnú chybičku, dostal z prsteňa len slabé pichnutie. Keď však spravil veľmi nesprávnu vec, prsteň ho pichol do prsta až tak veľmi, že z neho i krvácal. Až ho napokon unavilo to, že bol neustále napomínaný prsteňom. Tak prsteň odložil na stranu a myslel si, že je najšťastnejším človekom na svete, keď sa zbavil toho nepríjemného pichania prsteňa do prsta. Začal sa oddávať všetkým možným bláznivostiam, ktoré mu prišli do cesty, až sa z neho stal veľmi zlomyseľný človek a nikto ho už nemal viacej rád.

V jeden deň, keď sa princ prechádzal po okolí, zbadal veľmi peknú mladú dievčinu, ktorá sa mu tak zaľúbila, že sa hneď rozhodol, že sa s ňou zosobáši. Jej meno bolo Selina. Ona bola taká dobrá a slušná, ako bola i krásna. Princ Miláčik si myslel, že ona bude viacej než šťastná a plná radosti, keď jej ponúkne stať sa kráľovnou, ale ona mu povedala bojazlivo: „Drahocenný princ, ja som len chudobná pastierka, ale aj napriek tomu sa za teba nevydám.“ – „Nepáčim sa ti?“ opýtal sa princ, ktorý bol veľmi nazlostený jej odpoveďou.

„Nie, môj princ, práve naopak,“ odpovedala mu Selina. „Nedokážem si pomôcť pri pohľade na teba, že si naozaj veľmi pekný a rúči muž. Ale na čo by mi boli všetky bohatstvá, nádherné šaty a veľkolepý voz, ktoré by si mi dal, keď každý deň vidím, ako robíš zlé skutky? Tie tvoje zlé činy by ma donútili ťa nenávidieť a pohŕdať tebou.“

Princ bol veľmi nahnevaný po rozhovore s ňou. Rozkázal svojim strážnikom, aby ju zajali a odviedli do jeho paláca. Celý deň ho otravovala čo i len myšlienka na to, čo mu povedala. Lenže bol do nej veľmi zaľúbený, tak ju nemohol dať potrestať.

Jedným z obľúbených princových spoločníkov bol jeho adoptívny brat, ktorému úplne dôveroval. Ale nebol to veľmi dobrý človek. Dával princovi Miláčikovi veľmi zlé rady a podporoval ho v jeho zlomyseľných návykoch. Keď videl, že je princ v zlej nálade a deprimovaný, spýtal sa ho, že čo je tomu príčinou. Tak mu princ vysvetlil svoju záležitosť ohľadom chudobnej pastierky Seliny, že nedokáže uniesť jej zlú mienku o ňom, a že sa rozhodol byť lepším človekom. Zlomyseľný poradca mu však povedal: „Si veľmi láskavý, že si robíš starosti kvôli tomu mladému dievčaťu. Keby som ja bol tebou, veľmi rýchlo by som ju donútil, aby ma poslúchala. Pamätaj si, ty si kráľ a to by bolo na smiech, keby si sa musel prispôsobovať pastierke, ktorá by mala byť až príliš šťastná, keby mohla byť jednou z tvojich otrokýň. Nechaj ju chvíľu vo väzení a dávaj jej jesť len chleba a piť vodu. Po istom čase, keď stále nebude chcieť sa s tebou zosobášiť, daj ju popraviť. Nech všetci vidia, že ťa tvoji ľudia musia poslúchať. A prečo? Keď nedokážeš donútiť to mladé dievča robiť to, čo si želáš, všetci tvoji poddaní by rýchlo zabudli, že boli zoslaní na tento svet len kvôli nášmu potešeniu.“

„Ale,“ namietal princ Miláčik, „nebolo by to hanebné poslať na smrť nevinné mladé dievča? Pretože Selina nespravila nič také, aby si zaslúžila trest.“

„Keď ľudia nerobia to, čo im prikážeš, musia kvôli tomu trpieť,“ odpovedal mu adoptívny brat. „I keď je to nespravodlivé, je lepšie, keď budeš vládnuť tvrdou rukou v kráľovstve, ako by si mali tvoji poddaní dovoľovať si ťa urážať a prekážať ti v tom, aby si si robil tak, ako sa ti zapáči.“

To, čo povedal princovi Miláčikovi, zasiahlo citlivé miesto v jeho charaktere. Princ sa veľmi obával, že stratí svoju moc nad ľuďmi, čo ho donútilo opustiť svoju pôvodnú myšlienku, aby sa stal dobrým a spravodlivým. Pokúsil sa teda zastrašiť pastierku, aby dala súhlas na sobáš s ním.

Jeho adoptívny brat, ktorý chcel, aby princ nemenil svoje návyky, pozval tri mladé dvoranky, ktoré boli tiež veľmi zlomyseľné, na menšiu zábavu, kde sa popíjalo. Presvedčili princa Miláčika, aby vypil dosť veľké množstvo vína. Potom pokračovali zväčšovať jeho hnev voči Seline. Nahovárali mu, že ona sa len smeje z jeho lásky k nej. Až napokon ho to dostalo do zúrivého hnevu. Ponáhľal sa za ňou s tým, že buď sa zaňho vydá alebo inak ju hneď na druhý deň predá ako otrokyňu.

Ale keď došiel k izbe, kde bola Selina uväznená, bol prekvapený, keď zistil, že ona v nej nie je, lebo kľúč od tej izby mal iba on sám. Jeho zúrivosť bola taká veľká, že prisahal pomstu každému, kto jej pomohol utiecť z uzamknutej izby. Keď ho počuli jeho zlí priatelia, rozhodli sa, že vinu zhodia na jedného starého šľachtica, ktorý bol kedysi jeho súkromným učiteľom a ktorý sa ešte stále odvážil hovoriť princovi Miláčikovi o jeho chybách vo vládnutí, lebo ho mal tak veľmi rád, ako keby to bol jeho vlastný syn. Najprv mu princ Miláčik zvykol ďakovať za jeho múdre rady. Ale po čase si začal princ myslieť, že jeho učiteľ je voči nemu falošný, lebo všetci okrem neho schvaľovali všetko, čo urobil princ a iba mu lichotili. Tak poslal učiteľa na dôchodok, aby odišiel z kráľovského dvora, hoci, aj keď ho už viacej nemal rád, z času na čas ešte stále o ňom rozprával ako o veľmi hodnotnom človeku, ktorého rešpektuje. Jeho nehodní priatelia sa obávali, že sa niekedy v budúcnosti princ bude chcieť ešte stále radiť so svojím starým učiteľom, čím by prišli o princovu náklonnosť. Teraz si mysleli, že nadišla vhodná chvíľa, aby sa mohli zbaviť učiteľa Sulimana, lebo tak sa volal.

Teda nahlásili princovi, že jeho starý učiteľ Suliman sa vychvaľoval tým, že pomohol Seline uniknúť z väzenia. Dokonca podplatili troch mužov, aby potvrdili, že im to Suliman povedal osobne. Princ vo svojej zúrivosti a hneve poslal svojho adoptívneho brata spolu s vojakmi, aby priniesli k nemu Sulimana v putách ako zločinca. Potom, ako vydal tento rozkaz, vošiel do svojej izby v paláci. Sotva vošiel dnu, počul ohromné zahrmenie, až sa celá zem zatriasla. Zrazu sa pred ním zjavila víla Pravdivá.

„Prisľúbila som tvojmu otcovi,“ povedala prísne, „že ti budem múdro radiť a že ťa potrestám, keď spravíš niečo zlé a odmietneš moju radu. Ty si opovrhol mojimi radami a zašiel si príliš ďaleko so svojou zlomyseľnosťou a nespravodlivým správaním. Teraz si už len navonok človek. Vo vnútri si v skutočnosti monštrum – horor pre každého okolo seba, kto ťa pozná. Zavrhujem ťa a odsudzujem, aby si pripomínal zvieratá, ktoré si napodobňoval. Správal si sa ako lev so svojím hnevom, ako vlk so svojou chamtivosťou a nenásytnosťou, a ako had, keď si sa nevďačne zachoval voči niekomu, kto bol k tebe ako tvojím druhým otcom. Tvoja nevychovanosť a chrapúnstvo pripomínali býka. A kvôli tomuto všetkému vezmeš na seba svoju novú podobu a budeš vyzerať ako všetky tieto zvieratá.“

Víla sotva dokončila svoje rozprávanie, keď princ vo svojej hrôze zbadal, že jej slová sa splnili. Mal leviu hlavu, býčie rohy, vlčie nohy a hadie telo.

„Pozri sa pozorne na svoj stav, do ktorého ťa doviedla tvoja zlomyseľnosť. A ver mi, tvoja duša vyzerá tisíckrát škaredšie než tvoje telo.“

Princ Miláčik rozpoznal po hlase vílu Pravdivú. V zúrivom hneve sa otočil a chcel po nej chňapnúť a zjesť ju, ak by mohol. Ale nikoho v izbe neuvidel. Počul len jej hlas, ktorý pokračoval: „Smejem sa nad tvojou bezmocnosťou a hnevom. Mám v úmysle vydať ťa do rúk napospas tvojim poddaným.“

Princ začal rozmýšľať nad tým, že najlepšie urobí, ak odíde ďaleko preč, až za jazero. Potom aspoň nebude vidieť svoj obraz, ktorý by mu pripomínal svoju vlastnú hrôzostrašnú škaredosť. Tak bežal smerom k lesu. Avšak prešiel len malú vzdialenosť, keď spadol do hlbokej pasce v zemi, ktorá bola pripravená pre medvede. Poľovníci boli ukrytí len neďaleko za stromom. Vytiahli ho von a zviazali niekoľkými reťazami. Potom ho doviedli do hlavného mesta v jeho kráľovstve.

Počas cesty tam namiesto toho, aby si uvedomil svoje vlastné chyby, obviňoval vílu z celého svojho nešťastia a hrýzol a trhal reťazami zúrivo.

Ako sa priblížili k mestu, uvideli množstvo ľudí, ktorí sa oddávali veľkým radovánkam. Keď sa poľovníci spýtali, že čo je dôvodom pre takú veľkú veselosť, bolo im povedané, že princ, ktorého potešením bolo len mučiť a trestať ľudí za rôzne maličkosti, bol nájdený mŕtvy vo svojej izbe. Že vraj ho zabil úder blesku. To preto, lebo to sa mu malo naozaj stať. Štyria z jeho dvoranov, ktorí ho podporovali v robení zlomyseľností, sa pokúšali teraz uchopiť vládu nad kráľovstvom a rozdeliť si ho medzi sebou. Lenže ľudia poznali ich zlú povahu a vedeli, že oni sami navádzali princa v robení zlovestných vecí. Bolo im známe ich zlé poradenstvo, ktorým ho sprevádzali a ktoré tak veľmi k horšiemu zmenilo ich bývalého obľúbeného princa Miláčika. Tak im všetkým štyrom dali odťať hlavy. Kráľovskú korunu ponúkli Sulimanovi, ktorého princ kázal dať uväzniť. Tento šľachetný lord bol teda korunovaný za nového kráľa. Táto zvesť sa veľmi rýchlo rozšírila po celom kráľovstve. Medzi ľuďmi to spôsobilo veľkú radosť a všetci sa radovali v celom kráľovstve a kričali: „Suliman je veľmi dobrý a spravodlivý človek! Konečne si budeme zase žiť v mieri a pokoji! Bude sa nám všetkým dariť a budeme z toho prosperovať!“

Princ Miláčik reval od zúrivosti a od hnevu, keď sa to dopočul. Ešte horšie to bolo preňho, keď sa dostal na veľké námestie pred svojím vlastným palácom. Uvidel Sulimana sedieť na svojom veľkolepom tróne. Ako novému kráľovi všetci ľudia, ktorí tam boli zhromaždení, mu želali dlhý život, aby mohol napraviť všetko zlo, ktoré porobil jeho predchodca.

Suliman ľuďom naznačil, aby sa utíšili a preriekol: „Prijal som kráľovskú korunu, ktorú ste mi ponúkli, ale budem vám vládnuť len dovtedy, kým tu nebude princ Miláčik, ktorý nie je mŕtvy, ako si všetci myslíte. Víla Pravdivá ma uistila, že je ešte stále nádej, že ho ešte niekedy uvidíme nažive. A bude pre nás znovu tým dobrým a čestným panovníkom, ako bol na začiatku, keď prvýkrát nastúpil na trón! Bohužiaľ bol zvedený zo správnej cesty životom a vo vládnutí pochlebovačmi a lichôtkami. Ja som poznal jeho srdce a som si istý, že keby nebolo zlého vplyvu ľudí, ktorí boli okolo neho, bol by nám býval dobrým kráľom a spravodlivým otcom pre všetkých ľudí. Môžeme nenávidieť jeho chyby, ale majme ľútosť nad jeho osudom, lebo ktovie, čo sa mu v skutočnosti stalo. Dúfajme v jeho nápravu a návrat. Čo sa mňa týka, veľmi rád by som zaňho položil svoj život, keby som si bol istý, že ho to privedie späť medzi nás, aby nám mohol znovu spravodlivo a hodnotne vládnuť.“

Tieto slová vošli priamo do srdca princa Miláčika. Uvedomil si skutočnú náklonnosť a vernosť svojho starého učiteľa. Po prvýkrát pocítil, ako ho trýznia výčitky svedomia nad všetkým zlom, ktoré napáchal. V tom istom momente sa jeho hnev začal rozplývať a zmenšovať. Rýchlo sa mu premietol jeho život pred vlastnými očami a začal nad tým, ako žil, rozmýšľať. Musel pripustiť, že trest, ktorý dostal, si zaslúžil. Prestal sa snažiť roztrhať železné tyče klietky, v ktorej bol uväznený, a začal byť mierny ako jahňa.

Poľovníci, ktorí ho dolapili, vzali ho do veľkého zverinca, kde bol zviazaný hneď vedľa ostatných zvierat. Rozhodol sa, že preukáže svoju ľútosť nad svojím zlým správaním a že bude mierny a poslušný voči mužovi, ktorému ho dali na starosť. Na nešťastie, ten muž bol veľmi nevľúdny grobian. A hoci úbohé monštrum bolo celkom pokojné, veľmi často ho strážca pravidelne bez príčiny bíjaval, keď mal zlú náladu. V jeden deň, keď strážca zaspal, tiger pretrhol reťaz a bežal k nemu, aby ho zjedol. Princ Miláčik, ktorý to všetko videl, sa najskôr potešil pri myšlienke, že konečne jeho prenasledovateľ a trýzniteľ bude potrestaný. Ale hneď nato mal ďalšiu myšlienku a želal si, aby bol slobodný.

„Mal by som vrátiť dobré za zlé,“ pomyslel si, „a zachrániť tomu nešťastnému mužovi život.“ Sotva si to len zaželal, dvere na jeho železnej klietke sa otvorili. Hneď sa ponáhľal ku strážcovi, ktorý už bol hore a snažil sa odvrátiť útok tigra. Keď uvidel, že i monštrum vyšlo z klietky, už si myslel, že je po ňom. Ale jeho strach sa rýchlo zmenil na radosť. Láskavé monštrum sa vrhlo na tigra a veľmi skoro ho zabilo. Potom prišlo ku strážcovi, ktorého zachránilo, a skrčilo sa pri jeho nohách.

Premožený vďačnosťou strážca sa zohol a začal hladkať zvláštne stvorenie, ktoré mu urobilo veľkú službu. Vtom zrazu počul, akoby mu niekto hovoril do ucha: „Dobrý čin by nemal zostať bez odmeny.“ A hneď nato monštrum zmizlo a pri jeho nohách sa zjavil pekný malý psík!

Princ Miláčik sa náramne potešil tejto zmene a začal poskakovať okolo strážcu. Ukazoval radosť všetkými možnými spôsobmi, ako len vedel. Muž ho vzal do náručia a odniesol ku kráľovi. Tomu povyprával celý príbeh, čo sa stalo.

Kráľovná povedala, že si želá mať toho báječného psíka. Princ by bol veľmi šťastný vo svojom novom domove, keby bol býval zabudol na to, že je muž a kráľ zároveň. Kráľovná ho láskala a hladkala. Dobre sa oňho starala. Lenže sa obávala, aby jej psík nestučnel, tak sa išla poradiť s dvorným lekárom. Ten jej poradil, aby ho kŕmila len chlebom a aj to len veľmi striedmo. Tak úbohý princ Miláčik bol po celé dni veľmi hladný. Kvôli tomu sa však naučil byť veľmi trpezlivý.

Jedného krásneho dňa, keď dostal, ako zvyčajne, kúsok chleba na raňajky, rozhodol sa, že ho zje vonku v záhrade. Tak ho vzal medzi zuby a odniesol ho k potoku, ktorý bol dosť ďaleko od paláca. Lenže, keď prišiel na miesto, kde mal byť potok, tak namiesto neho tam bol postavený veľký dom, ktorý, ako sa zdalo, bol celý zo zlata a vzácnych kameňov. Množstvo ľudí veľkolepo oblečených sa v ňom prechádzalo. Zo všetkých okien bolo počuť krásnu hudbu. Ľudia tam tancovali a hodovali vo veľkom štýle.

Divné však bolo, že tí, ktorí vychádzali z domu, boli vyblednutí a chudí. Ich oblečenie bolo roztrhané a viseli na nich len staré handry. Niektorí padali na zem a zomierali ešte pred tým, ako mali šancu uniknúť preč. Niektorí liezli po zemi a s veľkými ťažkosťami odchádzali ďalej od domu. Skoro všetci, čo vychádzali z domu, odpadávali od hladu a žobrali o kúsok chleba od tých, ktorí prichádzali dnu. Ale tí sa ani len nepozreli na úbohé vyhladnuté stvorenia.

Princ Miláčik prišiel k mladému dievčaťu, ktoré sa snažilo nasýtiť steblami trávy, čo rástla na zemi. Tak veľmi bolo hladné. Bol veľmi dojatý súcitom voči nej. Pomyslel si: „Som síce veľmi hladný, ale nezomriem od hladu predtým, ako dostanem obed. Dám svoje raňajky tomuto úbohému hladnému stvoreniu. Možno jej tým zachránim život.“ Tak vložil svoj kúsok chleba dievčaťu do ruky. Keď si to ona všimla, začala ten chlieb horlivo jesť.

Vrátila sa jej farba do tváre. Akoby znovu začala žiť a bola spokojná. Princ Miláčik bol z toho veľmi potešený a rozmýšľal nad tým, že sa vráti naspäť do paláca. Keď vtom začul veľký krik. Otočil sa a uvidel tam Selinu, ktorú proti jej vôli násilím viedli do veľkého domu.

Po prvýkrát princ Miláčik oľutoval, že už nie je to veľké monštrum, ako bol predtým. Vtedy by vedel, ako zachrániť Selinu. Teraz mohol len slabo štekať na ľudí, ktorí ju odnášali. Snažil sa ich prenasledovať, ale oni ho odohnali a odkopli preč.

Rozhodol sa, že neopustí miesto až dovtedy, dokedy sa nedozvie, čo sa stalo Seline. Do veľkej mieri z toho obviňoval seba. „Bohužiaľ!“ pomyslel si. „Som rozzúrený na ľudí, ktorí unášajú Selinu preč. Lenže veď to isté som spravil aj ja. A keby mi v tom nebolo zabránené, chcel som sa k nej správať ešte krutejšie ako vtedy.“

Zrazu bol vyrušený hlukom nad svojou hlavou. Niekto otvoril okno. S potešením zistil, že to je Selina, ktorá cez okno práve vyhodila tanier lahodného a chutne vyzerajúceho jedla. Potom okno znovu zavrela. Princ Miláčik, ktorý celý deň nič nejedol, si myslel, že využije príležitosť a vrhne sa na tie pochutiny. Pribehol k tanieru a chcel začať jesť. Mladé dievča, ktorému dal kúsok chleba, s hrôzou vykríklo a vzalo si psíka do náručia, vraviac: „Ani sa toho nedotýkaj! Môj úbohý malý psík. Tamten dom je palác zábavy a radosti. Všetko, čo odtiaľ vychádza je otrávené!“

V tom istom momente počul hlas víly Pravdivej: „Vidíš, každý dobrý skutok so sebou prináša odmenu.“ A princ sa zmenil zo psíka na pekného bieleho holuba. Pamätal si, že obľúbenou farbou víly Pravdivej je biela. Už začal dúfať, že sa mu predsa len podarí opäť získať náklonnosť víly. Ale teraz jeho prvoradou starosťou bola Selina. Vzletel do výšky a lietal okolo domu až dovtedy, pokým neuvidel otvorené okno, cez ktoré vletel dnu. Prehľadal každú izbu, ale úplne zbytočne. Po Seline nenašiel ani stopu. Princ bol celý zúfalý. Rozhodol sa, že, keď bude treba, kvôli nej prehľadá i celý svet. Lietal sem a tam po niekoľko dní, až pokým neprišiel k veľkej púšti, kde uvidel nejakú jaskyňu. K jeho potešeniu, čo ho milo prekvapilo, bolo, že tam pri nej sedela Selina. Práve sa delila o svoje drobné raňajky so starým pustovníkom.

Od radosti začal lietať ako splašený. Princ Miláčik, teraz holub, pristál na jej pleci, kde sa usadil. Snažil sa jej hladením vo vlasoch ukázať, aký je šťastný, že ju znova vidí. Selina bola prekvapená a zároveň potešená krotkosťou pekného bieleho holuba. Zľahka ho pohladila a povedala mu: „Prijímam ako darček, že mi ponúkaš seba. Budem ťa navždy milovať.“ Nikdy by ani nepomyslela na to, že by jej holub mohol rozumieť. Starý pustovník ju napomenul: „Dávaj si pozor na to, čo hovoríš, Selina. Si pripravená dodržať svoj sľub?“

Vtom sa zrazu biely holub premenil do svojej prirodzenej ľudskej podoby na princa Miláčika a zvolal: „Naozaj Selina? Moja sladká pastierka. Ja dúfam, že áno. Sľúbila si, že ma budeš navždy milovať. Povedz mi, skutočne to mieniš a myslíš vážne? Alebo mám požiadať vílu, aby ma premenila späť na holuba, ako ktorý som sa ti tak zapáčil?“

„Nemusíš sa obávať, že by zmenila svoje rozhodnutie,“ povedala víla Pravdivá a odhodila ošatenie starého pustovníka, za ktorého bola preoblečená. „Selina ťa miluje už od začiatku, hneď od prvej chvíle, čo ťa stretla. Len ti to nechcela povedať, keď si sa stále správal tak veľmi tvrdohlavo a nevychovane. Teraz cítiš ľútosť nad svojím zlým správaním a želáš si správať sa dobre a spravodlivo. Kvôli tomu si zaslúžiš, aby si bol šťastný. Takže ona ťa už môže milovať tak veľmi, ako sa jej len zapáči.“

Selina a princ Miláčik sa hodili na zem k nohám víly Pravdivej. Princ jej nevedel dorozprávať, ako veľmi jej je vďačný za jej láskavosť. Selina bola veľmi potešená, keď počula, ako veľmi mu je ľúto, že narobil toľko pochabých zlých skutkov a hlúpostí. Tak mu hneď sľúbila, že ho bude milovať tak dlho, ako len bude žiť.

„Vstaňte, moje deti,“ povedala víla Pravdivá. „Ja vás hneď prevediem do paláca, kde princ Miláčik dostane naspäť svoju kráľovskú korunu, o ktorú prišiel svojím zlým správaním.“

Keď dorozprávala, ocitli sa v Sulimanovej hale, ktorý mal veľkú radosť, že znovu vidí svojho bývalého žiaka a vládcu. Suliman sa s radosťou vzdal trónu v prospech svojho obľúbenca princa Miláčika, v ktorého nikdy neprestal veriť, že z neho bude zase dobrý človek. Odvtedy sa princ Miláčik správal vždy čestne voči svojim poddaným.

Princezná Selina a princ Miláčik vládli spolu kráľovstvu po mnohé dlhé roky. Princ sa rozhodol, že už bude vládnuť spravodlivo, dobre a čestne. Aby si bol istý so svojimi rozhodnutiami, znovu začal nosiť na prste prsteň od víly Pravdivej. A ten ho už odvtedy nikdy silno nepichol do prsta. Takže si mohol byť istý, že je z neho už znovu taký dobrý kráľ, ako bol i jeho otec.

(@_Cabinet des Fees_..)