1*29*029 Modrá brada **(1,7k)

 7. Modrá brada  **(1,7k)

Niekedy veľmi dávno v minulosti, žil raz jeden muž, ktorý vlastnil prepychové domy aj v meste, aj na vidieku, veľkú hromadu strieborných a zlatých tehličiek, krásne vyšívaný nábytok a vozy všetky do jedného pozlátené zlatom. Tento človek však bol veľmi nešťastný, lebo mal modrú bradu, čo ho robilo desivo škaredým, a to až tak veľmi, že všetky ženy a dievčatá utekali od neho rýchlo preč.

Jedna z jeho susediek, dáma kvality, mala dve dcéry, ktoré boli obe perfektné krásky. Rozhodol sa, že si jednu z nich zoberie za manželku. Tú, ktorú z nich, že toto rozhodnutie ponechá na nej. Nech ona rozhodne, ktorá z jej dcér sa zaňho vydá a bude chcieť byť jeho manželkou. Ani jedna z nich ho nechcela a obe z nich ho posielali za druhou z nich. Neboli schopné sa zmieriť s myšlienkou, že by ich manžel mal modrú bradu. A to, čo im okrem toho na ňom vadilo a z čoho mali odpor a nechuť voči nemu, bolo to, že on už bol predtým niekoľkokrát ženatý a nikto sa nikdy nedozvedel, čo sa prihodilo jeho manželkám a čo bol dôvod ich odchodu od neho.

Modrá brada, tak ho volali, chcel na ne zapôsobiť a získať si ich náklonnosť. Tak ich zobral spolu s ich matkou a štyrmi ďalšími dámami, s ktorými sa veľmi dobre poznali, do jedného svojho sídla na vidieku, kde zostali celý týždeň. Pridali sa k nim aj nejakí mladí ľudia zo susedstva.

Ich pobyt vo vidieckom dome sprevádzalo len potešenie zo zábavy. To boli všetko samé veľkolepé večierky, poľovačky, rybárčenie, tancovanie, rozhovory plné smiechu, slávnostné hostiny a hodovanie. V noci nešiel nikto do postele spať, ale všetci sa spolu zhromaždili, žartovali medzi sebou a doberali sa navzájom. V skratke, všetko dopadlo veľmi dobre. Dokonca mladšia dcéra si začala myslieť o pánovi domu, že jeho brada nie je až tak veľmi modrá a že on je ohromný, slušný džentlmen.

Hneď ako sa vrátili domov, urobili sobáš. Asi o mesiac neskôr Modrá brada povedal svojej manželke, že musí ísť na služobnú cestu na vidiek, ktorá bude trvať minimálne šesť týždňov. Bola to vraj veľmi dôležitá záležitosť, ktorá sa nedala odložiť na neskôr. Želal si, aby nezostávala sama v jeho neprítomnosti. Aby poslala po svojich priateľov, ktorí by jej robili spoločnosť. Ak si želá, môže ísť s nimi i na vidiek, aby sa doma sama nenudila a aby mala dobrú náladu všade, kde len je.

„Tu sú kľúče od dvoch veľkých skríň, kde sú moje najlepšie súčasti nábytku,“ povedal jej. „Tieto ďalšie kľúče sú od mojich strieborných a zlatých tehličiek, ktoré sa až tak veľmi nepoužívajú. Tieto ďalšie sú od skríň, kde uchovávam peniaze v striebre i zlate. Tieto sú od skriniek na šperky a drahokamy. A toto je univerzálny kľúč do všetkých mojich bytov. Ale tento malý kľúč tu je od malej komôrky na konci veľkej galérie na prízemí. Všetky dvere môžeš otvoriť a ísť do všetkých tých miestností okrem tej malej komory. Otvoriť dvere na nej ti zakazujem. Ak ich však predsa len otvoríš, potom nemôžeš očakávať odo mňa nič iné len môj veľký hnev a zlosť.“

Sľúbila mu, že bude dodržiavať všetky jeho pravidlá veľmi presne tak, ako jej prikázal. Vtedy ju horlivo objal, nasadol na voz a odišiel na svoju obchodnú cestu.

Jej susedia a jej dobrí priatelia sa nevedeli dočkať toho, že prídu k nej do domu na návštevu. Viacej než na novo zosobášenú dámu boli netrpezlivo zvedaví hlavne na to, že si pozrú ten jeho bohatý nábytok v dome. Pokiaľ tam bol Modrá brada sa neodvážili vojsť dnu, pretože jeho modrá brada im naháňala strach. Nazreli do všetkých izieb, skríň a šatníkov. A všetko, čo tam našli, bolo z toho najkvalitnejšieho a najdrahšieho materiálu. Akoby sa predbiehali všetky tie vzácne cennosti jedna cez druhú.

Potom vyšli na horné poschodie, kde boli dve veľké izby. Nachádzal sa v nich ten najlepší a najvzácnejší nábytok. Nevedeli sa vynadívať a dostatočne obdivovať veľké množstvo a krásu čalúnenia, postelí, gaučov, skriniek, stojanov, stolov, a zrkadiel, v ktorých sa mohol každý vidieť od hlavy až po päty. Niektoré zo zrkadiel mali sklenené orámovanie, iné strieborné, jednoduché alebo dokonca i pozlátené. Boli tu tie najluxusnejšie a najveľkolepejšie veci, aké kto kedy len niekde mohol vidieť.

Neprestali vychvaľovať a zároveň závidieť šťastie svojej priateľky. Tá sa medzitým snažila zamestnať ich pozornosť krásou a obdivovaním svojho veľkého domu, pretože bola veľmi netrpezlivá a zvedavá na to, čo sa nachádza v tej malej komôrke na prízemí. Tak veľmi bola unášaná zvedavosťou, že si ani neuvedomila, že opúšťať svoju spoločnosť v zhone je neslušné a nespoločenské. Keď však napokon odišli, zišla dolu malým zadným schodiskom v takom rýchlom zhone, že si skoro trikrát zlomila krčnú chrbticu.

Keď prišla k tej malej komôrke, na chvíľu zastala. Rozmýšľala o manželovom zákaze. Uvažovala o tom, aké možné nešťastie by sa jej mohlo stať, ak bude neposlušná a otvorí dvere na skrinke, čím poruší manželov zákaz. Pokušenie však bolo také veľké, že ho nevedela prekonať. S roztrasenou rukou vzala do ruky malý kľúč, odomkla a otvorila dvere. Keďže okná boli zatvorené, veľmi dobre nemohla vidieť, čo je dnu. Po nejakej chvíli si všimla, že dlážka bola pokrytá zoschnutou krvou, na ktorej ležalo niekoľko mŕtvych tiel žien naukladaných popri stene. Všetko to boli manželky, ktoré dal Modrá brada zavraždiť, pekne krásne jednu po druhej. Myslela si, že skoro zomrie od strachu. Malý kľúč, ktorým otvorila dvere a vytiahla zo zámku, jej vypadol z ruky.

Potom, čo sa prebrala z nemilého prekvapenia, zdvihla kľúč, zamkla dvere a odišla na poschodie do izby zotaviť sa. Ale z toho, čo videla, sa nemohla prebrať, taká bola vystrašená. Ako spozorovala, na kľúči od malej komory bola krvavá škvrna. Snažila sa ju vyčistiť tak veľmi, ako sa len dalo, ale krv z neho sa nedala nijako vyčistiť, lebo to bol čarovný kľúč. Pritom vyskúšala rôzne mydlá dokonca aj piesok, ale krvavá škvrna z neho nešla zísť dolu.

Modrá brada sa vrátil zo svojej cesty v ten istý večer. Vravel, že dostal zo svojej cesty plno listov o tom, že jeho obchodné záležitosti dopadli dobre v jeho prospech. Jeho manželka urobila všetko preto, aby ho uistila, že je šťastná z jeho skorého príchodu.

Nasledujúce ráno sa jej spýtal na kľúče, ktoré mu ona nato dala, ale s roztrasenou rukou, že hneď zistil, že niečo nie je v poriadku. „Čože?!“ povedal. „Chýba kľúč od malej komory. Kde je?“ – „Musela som ho nechať na stolíku,“ povedala. – „Tak choď a prines ho!“ – Chodila sem a tam, no napokon bola predsa len donútená mu ho priniesť. Modrá brada sa pozorne pozrel na kľúč a všimol si na ňom krvavú škvrnu. „Ako sa tá krv dostala na kľúč?“ – „Ja neviem,“ zvolala žena bledšia než smrť. – „Tak ty nevieš?!“ odpovedal Modrá brada. „Ja veľmi dobre viem ako. Ty si bola v tej malej komore, do ktorej som ti zakázal ísť, všakže? Ó, všemohúci! Madam, ty si pôjdeš zobrať miesto vedľa tých dám, ktoré si tam videla.“

Nato sa mu ona hodila k nohám a úpenlivo ho prosila o prepáčenie. Sľubovala mu, že už ho vždy vo všetkom poslúchne. I kameň by roztopila, tak krásne ľútostivá bola. Ale Modrá brada bol tvrdší než kameň. „Musíš teraz zomrieť, madam!“ povedal jej. – „Keď už musím zomrieť, daj mi nejaký čas na pomodlenie sa,“ odpovedala mu, pozerajúc naňho očami, v ktorých mala množstvo sĺz. – „Dám ti štvrť hodinu, ale ani o chvíľu viacej,“ odpovedal Modrá brada.

Keď bola sama, zavolala svoju sestru a povedala jej: „Sestra Anna, prosím ťa, choď hore na vežu a pozri, či moji bratia neprichádzajú, lebo sľúbili, že dnes prídu. Ak ich uvidíš, daj im znamenie, aby sa ponáhľali.“ Jej sestra Anna vyšla hore na vežu a úbohá sužovaná manželka jej zakričala: „Anna, sestra moja, vidíš niekoho prichádzať?“ – A sestra Anna odpovedala: „Vidím len slnko v diaľke, žiaden prach, len zelenú trávu.“

Medzitým Modrá brada už držal v ruke veľkú šabľu a kričal tak silno, ako vedel na svoju manželku: „Okamžite príď dolu, lebo prídem za tebou!“ – „Ešte chvíľu, prosím,“ povedala manželka. Potom zakričala tichšie: „Anna, sestra moja, vidíš už niekoho prichádzať?“ – A sestra Anna odpovedala: „Vidím len slnko, žiaden prach, a len zelenú trávu v diaľke.“

„Poď rýchlo dolu, lebo prídem za tebou hore,“ zakričal znovu Modrá brada. – „Už idem,“ odpovedala manželka. Potom zavolala na sestru: „Anna, sestra moja, vidíš už niekoho prichádzať?“ – „Vidím v diaľke plno prachu,“ odpovedala sestra Anna. – „Sú to moji bratia?“ – „Nie, drahá sestra, je to len črieda oviec.“

„Zídeš už dolu?“ kričal Modrá brada. – „Už len chvíľku,“ povedala manželka. A potom zakričala na sestru: „Anna, sestra moja, vidíš už niekoho prichádzať?“ – „Vidím,“ odpovedala. „Dvaja jazdci na koňoch sa blížia, ale sú veľmi ďaleko.“ – „Buď požehnaný pán Boh,“ odpovedala úbohá manželka radostne. „To sú moji bratia. Naznač im, aby sa ponáhľali, ako len vedia.“

Vtedy Modrá brada zakričal tak hlasno, až sa celý dom zatriasol. Vydesená manželka zišla dolu a hodila sa mu k nohám. Celá bola zaplavená slzami. Jej vlasy jej viseli ponad plecami.

„Toto neznamená nič,“ povedal Modrá brada. „Musíš zomrieť.“ Potom ju jednou rukou chytil za vlasy. V druhej ruke držal šabľu a chcel jej odťať hlavu. Úbohá manželka sa k nemu prosebne otočila, pozrela naňho a zúfalo prosila, aby jej dal ešte chvíľu nad spomenutím si nad životom.

„Nie a nie!“ odpovedal. „Odporúčaj sa Pánu Bohu,“ a bol rozhodnutý seknúť.

V tom istom momente bolo počuť veľké búchanie na dvere, čo vyrušilo Modrú bradu v tom, čo robil. Brána sa roztvorila dokorán a náhlivo vošli dvaja jazdci dnu. Jeden príslušník jazdeckej pechoty a druhý mušketier, dvaja bratia manželky Modrej brady. Ten sa okamžite dal na útek. Ale nedosiahol ani vchod na verandu, keď ho tí dvaja dobehli, dobodali mečmi až na smrť a nechali ho ležať mŕtveho na zemi. Úbohá manželka bola na smrť vydesená. Nevedela od strachu ani vstať a privítať svojich dvoch bratov.

Modrá brada nemal žiadnych potomkov, tak sa jeho manželka stala paňou celého jeho majetku. Jednu časť z toho dala svojej sestre, ktorá si zobrala za manžela mladého džentlmena, s ktorým bola veľmi šťastná. Ďalšiu časť dala svojim bratom, aby si mohli kúpiť hodnosť kapitána obidvaja. A zvyšok si nechala pre seba a zosobášila sa s veľmi hodnotným džentlmenom, ktorý jej pomohol zabudnúť na zlé časy s Modrou bradou. Všetci sa potom mali veľmi radi a žili spolu šťastne ešte mnoho rokov.

(@_Charles_Perrault_..)