1*30*030 Verný Janko **(2,8k)

16. Verný Janko  **(2,8k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ, ktorý bol taký chorý, že si pomyslel: „Už som určite na smrteľnej posteli a s jednou nohou v hrobe.“ Potom povedal: „Pošlite po verného Janka. Nech príde ku mne.“ Verný Janko bol jeho obľúbený služobník. Volali ho tak preto, lebo mu celý život verne a spoľahlivo slúžil. Keď sa priblížil ku kráľovej posteli, ten mu povedal: „Môj najvernejší Janko, cítim, že môj život je už čoskoro u konca. Odišiel by som v pokoji, no trápi ma môj syn. Ešte je príliš mladý, aby rozhodoval o celom kráľovstve samotný. Musíš mi sľúbiť, že mu budeš radiť, ako spravodlivo vládnuť vo všetkom. Musíš mu byť ako otec, inak nezatvorím oči na večnosť v pokoji.“ Vtedy mu verný Janko odpovedal: „Nikdy ho neopustím a budem mu slúžiť verne, i keby ma to malo stáť život.“ Vtedy starý kráľ povedal: „Teraz môžem zomrieť v pokoji a v mieri.“ Potom pokračoval: „Po mojej smrti mu poukazuj celý zámok, všetky izby, byty, trezory, a všetky poklady, ktoré sú v nich. Ale nesmieš mu ukázať poslednú izbu na dlhej chodbe, kde je ukrytý obraz princeznej Zlatej kupoly. Preto, lebo ak uvidí jej obraz, bláznivo sa do nej zamiluje a vydá sa na smrtonosnú cestu. Kvôli nej podstúpi rôzne nebezpečenstvá a útrapy. Ty ho musíš pred tým uchrániť.“ Verný Janko mu na znak súhlasu podal ruku. Kráľ si v pokoji položil hlavu na vankúš, stíchol, vydýchol zo seba život a zomrel.

Keď bol starý kráľ odnesený do hrobu a pochovaný, verný Janko povedal novému mladému kráľovi to, čo sľúbil jeho otcovi na smrteľnej posteli. A dodal: „Uisťujem ťa, že dodržím svoje slovo a že ti budem verne slúžiť tak, ako som slúžil i tvojmu otcovi, aj keby ma to malo stáť život.“

Keď skončil čas smútku za starým kráľom, verný Janko povedal mladému kráľovi: „Je načase, aby si uvidel svoje dedičstvo a celý zámok, ktorý ti zanechal tvoj otec kráľ.“ Tak ho vzal so sebou a všetko mu ukázal. Uvideli všetky bohatstvá, ktoré sa skrývali v zámku, skvelo zariadené byty a apartmány. Len jednu izbu neotvorili, tú, v ktorej bol obraz princeznej. Ale obraz bol umiestnený tak, že keď sa dvere otvorili, každý rovno pozeral na jej obraz. Ten bol tak nádherne namaľovaný, že každý si ju predstavoval ako živú, akoby sa hýbala. Zdalo sa, že je tým najľúbeznejším a najkrajším stvorením na celom svete. Ale mladý kráľ si všimol, že verný Janko vždy vynechal jedny dvere, a tak sa opýtal: „Prečo vždy vynecháš jednu izbu a neukážeš mi, čo je dnu?“ – „Tam je niečo, čo by ťa kráľ môj zdesilo a šokovalo,“ povedal mu. No kráľ mu na to odpovedal: „Už som videl celý zámok a chcem zistiť, čo je za tými dverami.“ A s týmito slovami sa priblížil ku dverám. Ale verný Janko ho zadržal a povedal mu: „Sľúbil som tvojmu otcovi pred smrťou, že ti neukážem to, čo je za tými dverami. Nás oboch by to mohlo priniesť do veľkého zúfalstva.“ – „Ach, nie!“ odpovedal mladý kráľ. „Ak nevojdem dnu, práve to ma zničí a umučí zvedavosťou. Nemal by som pokoj a mier deň i noc, až dokedy by som neuvidel, čo sa skrýva za týmito dverami na vlastné oči. Teraz neustúpim ani o krok, až pokým neotvoríš tieto dvere.“

Keď verný Janko videl, že nie je cesty späť, s ťažkým srdcom a s veľkým povzdychom zobral zväzok kľúčov, našiel ten správny a otvoril dvere. Hneď ako otvoril dvere, vošiel dnu a snažil sa zakryť svojou postavou obraz. Lenže kráľ mu pozrel ponad plece. Keď uvidel obraz dievčiny, tak nádherne sa trblietajúcej na obraze ozdobenom zlatom a vzácnymi kameňmi, upadol do mdlôb a odpadol na zem. Verný Janko ho zodvihol a odniesol do postele. Potom si žalostne pomyslel: „Prekliatie sa na nás dovalilo. Pane na nebi! Ako to všetko len skončí?“ Nalial mu do úst trochu vína, až napokon prišiel kráľ  k sebe, ku svojim zmyslom. Prvé slová, ktoré povedal boli: „Kto je to tá pôvabná žena na tom úžasnom obraze?“ – „To je princezná Zlatej kupoly,“ odpovedal verný Janko. Potom kráľ pokračoval: „Moja láska k nej je taká veľká, že keby všetky listy na stromoch boli jazyky, by ju nevedeli vyjadriť. Môj celý život závisí na získaní jej lásky a srdca. Ty si môj najdôveryhodnejší Janko. Musíš stáť pri mne v mojom snažení.“

Verný služobník dlho zvažoval, ako sa pripraviť na danú záležitosť. Vravelo sa, že bolo veľmi zložité dostať sa do prítomnosti princeznej. Zanedlho však prišiel s plánom a takto prehovoril ku kráľovi: „Všetky veci, ktoré má okolo seba – stoly, stoličky, riady, misky, kalichy, poháre, a všetok jej nábytok v domácnosti sú vyrobené zo zlata. Kráľ môj, ty máš vo svojom vlastníctve päť ton zlata. Daj zlatníkovi vo svojom kráľovstve vyrobiť z neho rôzne vázy a nádoby, rôzne vtáky, lovnú zverinu a nádherne tvarované zvieratá, aby sa potešil jej zrak. Potom s týmito darmi môžeme ísť k nej a vyskúšať naše šťastie.“ Kráľ dal zhromaždiť všetkých zlatníkov. Nechal ich usilovne pracovať deň i noc, až dokedy nevytvorili tie najveľkolepejšie veci. Keď nimi naložili loď, verný Janko sa preobliekol za obchodníka. To isté urobil i kráľ, aby ich nikto nespoznal. Preplavili sa cez všetky moria, až dokedy nedosiahli mesto, kde prebývala princezná Zlatej kupoly.

Verný Janko presvedčil kráľa, aby zostal na lodi a počkal na jeho návrat. „Možnože,“ povedal, „sa mi podarí priviezť princeznú späť so sebou. Tak sa postaraj, aby bolo všetko pekne usporiadané na prehliadku. Nech sú pekne pripravené zlaté ozdoby a nech je takisto pekne ozdobená celá loď.“ Potom zobral do zástery niekoľko zlatých vecí a vyšiel na breh. Išiel priamo do paláca. Keď prišiel na kráľovský dvor, našiel krásnu dievčinu stáť pri studni, ako čerpá vodu do dvoch zlatých vedier. Keď sa chystala zobrať zlaté vedrá s trblietajúcou sa vodou, zbadala cudzinca. Spýtala sa ho, že kto je. Vtedy on odpovedal: „Ja som obchodník,“ a otvoril zásteru a nechal jej mrknúť sa dnu. „Och! Môj bože,“ zvolala, „aký krásny tovar!“ Odložila nabok obe vedrá a pozorne si prezrela jednu vec za druhou. Potom povedala: „Princezná to musí vidieť. Ona má takú záľubu v zlaté veci, že určite všetko, čo máš, od teba kúpi.“ Zobrala ho za ruku a doviedla do paláca, lebo to bola princeznina dvorná dáma.

Keď princezná uvidela nádherné výrobky, bola veľmi potešená a povedala: „Ony sú také nádherné a pekne urobené, že kúpim všetky, ktoré máš.“ Ale verný Janko povedal: „Ja som len služobník bohatého obchodníka. To, čo mám tu, je nič oproti tomu, čo má môj pán na lodi. Jeho tovar je oveľa umeleckejší a hodnotnejší než hocičo, čo len bolo niekedy predtým urobené zo zlata.“ Ona sa potešila a chcela hneď všetko, aby jej priniesli do paláca, ale obchodník jej povedal: „Tam je také obrovské množstvo vecí, že by trvalo veľmi veľa dní priniesť ich všetky sem. Zabrali by toľko priestoru, že by nezostalo v celom paláci voľného miesta.“ Vtedy jej zvedavosť ešte viacej vzrástla a bola taká vzrušená, že chcela ísť pozrieť všetky tie zlaté výrobky na loď osobne. „Vezmi ma na loď. Sama sa pôjdem pozrieť na poklady tvojho pána.“

Vtedy sa verný Janko veľmi potešil a doviedol ju na loď. Keď ju kráľ uzrel, nemohol z nej zrak odtrhnúť. Podľa neho bola krajšia než na obraze. Myslel si, že mu od radosti srdce vyskočí. Nastúpila na loď. Kráľ ju doviedol dovnútra do podpalubia. Ale verný Janko zostal na palube s kormidelníkom a rozkázal odraziť loď od pobrežia. „Roztiahnite všetky plachty, aby sme sa dostali na more tak rýchlo, ako vtáky na nebo.“ Medzitým kráľ ukazoval princeznej vo vnútri lode všetok svoj tovar zo zlata, každý jeden kúsok – nádoby, poháre, čaše, misky, vtáky, lovnú zverinu, a všetky nádherné zvieratá zo zlata. Odvtedy prešlo veľa hodín. Ona bola taká šťastná, že si nevšimla, že sa loď plavila už dávno preč. Potom, čo si prezrela i poslednú vec zo zlata, poďakovala sa obchodníkovi a bola pripravená na odchod domov do paláca. Lenže keď prišla na palubu, uvidela, že sú ďaleko od pobrežia, na vzdialenom mori. Loď išla plnou rýchlosťou a stále sa vzďaľovala od jej rodnej krajiny náporom vetra pod plnými plachtami. „Ó, nie!“ vykríkla s hrôzou. „Som oklamaná, zradená a unášaná preč obchodníkom. Radšej by som zomrela!“ Ale kráľ uchopil jej ruku a prehovoril: „Ja nie som žiaden obchodník, ale kráľ vysokého postavenia od narodenia. Presne takisto ako i ty. A to bola moja veľká láska k tebe, ktorá ma donútila uniesť ťa úskokom. Prvýkrát, čo som uvidel tvoju krásu na obraze, som upadol do mdlôb.“ Keď toto princezná Zlatej kupoly počula, tak ju to upokojilo. Jej srdce začalo biť preňho a bola z toho taká rada, že sama si už želala stať sa jeho manželkou.

V jeden deň, keď sa stále plavili na vzdialených moriach, verný Janko sedel na prednej časti lode a len tak hral pre seba na husle. Zrazu spozoroval tri krkavce, ako letia oproti nemu. Prestal hrať a započúval sa do toho, o čom sa tie krkavce vyprávali, lebo on rozumel ich reči. Jeden z nich zakrákal: „Aha! Takže on si vedie domov princeznú Zlatej kupoly.“ – „Áno,“ odpovedal druhý, „ale ešte ju nemá istú.“ – „Ale má. Už sedí vedľa neho na lodi.“ Vtedy tretí krkavec zakrákal: „To mu nepomôže. Keď prídu do krajiny, kôň gaštanovej farby im pricvála oproti pozdraviť ich. Kráľ si bude želať naň vysadnúť. Ak tak urobí, kôň s ním odcvála ďaleko preč až do nebies a už svoju nevestu nikdy viacej neuvidí.“ – „Môže sa z tej situácie nejako dostať preč?“ spýtal sa druhý. „Och, áno. Ak niekto iný naskočí na koňa a zastrelí ho pištoľou, ktorá je v puzdre na sedle, kráľ bude zachránený. Ale kto to urobí? Keby to aj niekto vedel a povedal mu to, tak mu to zmení nohy od chodidiel až po kolená na kameň.“ Vtedy zakrákal druhý: „Ja viem viac než toľko. Aj keby bol kôň zabitý, mladý kráľ si neudrží svoju nevestu. Keď vstúpia spolu do paláca, nájdu pripravenú svadobnú košeľu v komore, ktorá bude vyzerať, ako keby bola utkaná zo zlata a striebra, ale v skutočnosti je vyrobená zo síry a asfaltu. Ak si ju kráľ oblečie, spáli ho to až do špiku kostí.“ – Tretí sa opýtal: „Je nejaký spôsob, ako pred tým uniknúť?“ – „Och, áno,“ odpovedal druhý, „ak niekto vezme košeľu s rukavicami na rukách, hodí ju do ohňa a nechá ju spáliť, potom bude mladý kráľ zachránený. Ale načo je to dobré vedieť? Každý, kto to vie a povie to niekomu, polovica jeho tela sa premení na kameň, od kolien až po srdce.“ Vtedy tretí krkavec zakrákal: „Ja viem ešte viacej. I keď bude svadobná košeľa spálená, kráľ ešte nebude mať nevestu istú. Keď bude tanečná zábava na svadbe a mladá kráľovná bude tancovať, ona zrazu smrteľne zbledne a padne na zem akoby mŕtva. Potom zomrie, ak ju niekto nezdvihne, nevysaje z nej tri kvapky krvi a potom ich nevypľuje. Ale keby to aj niekto vedel a prezradil by to niekomu, od hlavy až po päty by sa premenil na kameň.“ Ako sa krkavce takto rozprávali, preleteli ďalej, ale verný Janko si to všetko vypočul a zapamätal. Od toho času bol veľmi smutný a depresívny. Svojmu pánovi o tom, čo počul, nič nepovedal, pretože by mu to prinieslo veľké nešťastie a pohromu, a stálo by ho to život. Napokon si povedal: „Budem stáť pri svojom pánovi aj vtedy, keby ma to malo zruinovať.“

Keď prišli k pobrežiu, stalo sa presne to, čo predpovedali krkavce. Nádherný gaštanový kôň im prišiel oproti. „Admirál!“ povedal kráľ. „Tento kôň ma odvezie do paláca,“ a chystal sa naň vysadnúť. Lenže verný Janko bol preňho príliš chytrý a rýchlo vyskočil na koňa. Uchopil pištoľ, ktorá bola v puzdre na sedle, a zastrelil koňa. Ďalší kráľovi sluhovia, ktorí nemali veľmi v láske verného Janka, sa začali pohoršovať nad tým, čo urobil: „Aký to hriech, zabiť také krásne zviera, ktoré mohlo odniesť kráľa do paláca!“ Ale kráľ k nim prehovoril: „Ticho! Nechajte ho na pokoji! To je môj najvernejší Janko. Ktovie, čo by sa mohlo stať, keby nezastrelil toho koňa.“ Tak si išli svojou cestou, až napokon vošli do paláca. Tam našli v komore zavesenú sobášnu košeľu vyzerajúcu, ako keby bola utkaná zo zlatých a strieborných vlákien. Mladý kráľ išiel k nej a chystal sa obliecť si ju na seba. Ale verný Janko už mal na rukách rukavice, odsunul kráľa nabok a košeľu rýchlo hodil do ohniska v krbe, kde ju nechal zhorieť. Ďalší sluhovia zase začali šomrať a vraveli: „No len sa pozrite. Veď on spálil kráľovu svadobnú košeľu!“ Ale mladý kráľ prehovoril: „Neviete, za akým účelom to urobil. Len ho nechajte na pokoji. To je môj najvernejší Janko.“ Potom začala svadba a s ňou i svadobný tanec. Verný Janko princeznú pozorne pozoroval, každý výraz jej tváre. Zrazu celá zbledla a odpadla na zem, ako keby bola mŕtva. Hneď a zaraz vyskočil a pribehol k nej. Zdvihol ju a zobral do izby, kde ju položil na posteľ. Kľačiac vedľa nej, vysal z nej tri kvapky krvi z jej pravej strany a vypľul ich. Ona čoskoro znovu začala dýchať a prišla k sebe. Ale mladý kráľ sledoval zábavu a nevšimol si, že mladá kráľovná odpadla. Nevedel, prečo ju verný Janko odniesol do izby. Vbehol dnu plný vášne a kričal: „Hoďte ho do väzenia!“ Nasledujúce ráno vyniesol nad verným Jankom rozsudok a odsúdil ho na smrť obesením. Ako ten stál na šibenici povedal: „Každý odsúdenec na smrť má pred popravou právo na posledné slovo. Mám aj ja toto privilégium?“ – „Áno,“ povedal mladý kráľ, „toto máš dopriate.“ Tak verný Janko prehovoril: „Som nespravodlivo odsúdený, pretože som ti vždy verne slúžil.“ A pokračoval vo vyprávaní, ako si vypočul konverzáciu krkavcov na mori a ako všetko, čo urobil bolo kvôli tomu, aby zachránil svojho pána pred nešťastím. Vtedy kráľ zakričal: „Ó, môj najvernejší Janko. Milosť! Dávam ti milosť! Vezmite ho dolu zo šibenice!“ Lenže ako dopovedal posledné slová, verný Janko padol bez života na zem a premenil sa na kameň.

Kráľ a kráľovná boli veľmi zúfalí a kráľ prehovoril: „Ako som sa len nevďačne zachoval voči takej veľkej oddanosti a lojálnosti!“ Nakázal sluhom zodvihnúť kameň a odniesť ho do jeho spálne. Odvtedy sa veľmi často pozeral na ten kameň a zakaždým, keď sa naň pozrel, horko zaplakal a vyčítal si: „Ach, môj najvernejší Janko, ako by som ťa len mohol priviesť naspäť k životu?“ Po istom čase kráľovná porodila dvojičky, dvoch synov, ktorí rástli ako z vody, a boli pre ňu zdrojom neustálej radosti. V jeden deň, keď bola kráľovná v kostole a obe deti sedeli a hrali sa so svojím otcom, on sa pozeral na kameň a vo veľkom žiali si povzdychol: „Och, keby som ťa len mohol priviesť naspäť k životu, môj najvernejší Janko!“ Zrazu kameň začal vyprávať: „Áno, môžeš mi prinavrátiť život, ak si pripravený obetovať to, čo ti je najdrahšie.“ A kráľ zvolal nahlas: „Všetkého, čo mám na svete, sa vzdám kvôli tomu, aby si mohol žiť!“  Kameň vyprával ďalej: „Ak odsekneš hlavy obom svojim synom a pokropíš ma ich krvou, privedieš ma naspäť k životu.“ Kráľ sa zdesil pri myšlienke, že musí kvôli tomu usmrtiť obe svoje deti. Ale keď si spomenul na oddanosť verného Janka, ako dokonca kvôli nemu i zomrel, vytiahol meč a odťal obom synom hlavy. Potom, ako to spravil, pokropil ich krvou kameň, ktorý sa v okamžiku premenil späť na verného Janka, ktorý tu teraz stál znovu živý a v plnom zdraví pred svojím kráľom. I prehovoril takto ku kráľovi: „Tvoja oddanosť bude odmenená.“ A vzal obe hlavy detí a položil ich späť na ich telá. Potrel ich na krku ich vlastnou krvou a o minútu už znovu aj tí ožili a behali od radosti hore a dole, akoby sa nič nebolo stalo.

Kráľ bol plný radosti. Práve uvidel prichádzať kráľovnú. Ukryl deti a verného Janka do skrine. Ako vstúpila, spýtal sa jej: „Modlila si sa v kostole?“ – „Áno,“ odpovedala, „ale moje myšlienky boli hlavne o vernom Jankovi a o tom, ako trpel pre nás.“ Potom k nej takto prehovoril: „Drahá manželka, môžeme mu prinavrátiť život, ale museli by sme obetovať životy našich oboch synov.“ Kráľovná obledla a skoro jej puklo srdce, ale odpovedala mu: „Dlžíme mu to kvôli jeho veľkej oddanosti.“ Vtedy sa kráľ náramne potešil, lebo bola tej istej mienky, ako i on. Prišiel ku skrini a otvoril ju. Vybral z nej obe deti, aj verného Janka, a povedal: „Nech je Boh požehnaný! Verný Janko je späť medzi živými, zachránený od prekliatia. A naše deti sú tiež nažive.“ Potom jej povyprával všetko, čo sa stalo pred chvíľou, čo ju veľmi dojalo, ale napokon celkovo veľmi potešilo. Odvtedy žili spolu šťastne a mali sa všetci veľmi radi.

(@Grimm)