1*31*031 Statočný krajčír **(3,0k)

 19. Statočný krajčír  **(3,0k)

V jeden letný deň sedel jeden malý krajčír za svojím stolom. Bol v najlepšej nálade a šil, čo mu bolo jeho prácou a obživou. Ako si tak sedel, počul, ako jedna vidiečanka išla dolu cestou a z plného hrdla vykrikovala: „Dobrý džem na predaj, dobrý džem na predaj!“ To znelo sladko a lahodne krajčírovým ušiam. Vystrčil z okna svoju krehkú drobnú hlavu a zakričal: „Poď sem, dobrá žena. Nájdeš tu vďačného zákazníka!“ Žena vyšla s ťažkým košíkom hore na tretie poschodie po schodoch až ku krajčírovej izbe. On jej nakázal rozložiť všetky poháre jeden vedľa druhého do radu. Každý z nich poriadne preskúmal, zdvihol a ovoňal. Napokon preriekol: „Tento džem sa zdá byť veľmi dobrý. Dobrá žena, odváž mi 120 gramov, a keď ma to bude stáť aj štvrť libry, tak aj tak ho kúpim. Žena, ktorá si myslela, že spraví dobrý obchod, mu dala, čo chcel, ale odišla, zlostne nadávajúc. Krajčír si povedal: „Nech nebesá žehnajú tento džem a nech si na ňom dobre pochutnám. Musí mi dlho vydržať a posilniť ma.“  Išiel po kúsok chleba do komory, odkrojil z neho krajec a natrel ho džemom. „To mi neuškodí,“ povedal si, „ale najskôr dokončím túto vestu pred tým, než si do toho zahryznem.“ Odložil chlieb vedľa seba a odišiel šiť. S ľahkosťou na srdci robil stehy väčšie a väčšie. Medzitým sa vôňa sladkého džemu dostala až po strop, kde sedelo zopár múch, ktoré prilákal do takej miery, že ich zopár priletelo a sadlo na chlieb. „Ha! A ktože vás pozval?“ povedal krajčír a snažil sa odohnať nezvaných hostí preč. Ale muchy, ktoré nerozumeli po slovensky, si nevšímali varovanie a prileteli ešte vo väčšom množstve. Napokon malý krajčír stratil trpezlivosť, siahol pri komín po prachovku a zvolal: „Veď počkajte, ja vám dám,“ a bez ľútosti ich ňou vytrieskal. Keď spočítal koľko múch trafil, tak ich tam ležalo zabitých sedem s roztiahnutými nohami. „Aký zúfalý chlapík som bol, a pozrite sa!“ povedal si pre seba a bol naplnený obdivom nad sebou samým a svojou odvahou. „Celé mesto sa musí o tom dozvedieť.“ A vo veľkom zhone malý krajčír  odrezal kus pásu z plátna, olemoval ho a vyšil naň veľkými písmenami: „Raz uderil a sedem ich zabil.“ – „Čo na to len povedia v meste? Nie! Celý svet sa to musí dozvedieť!“ povedal si pre seba. Jeho srdce začalo tĺcť od radosti, ako keď jahňa krúti svojím chvostom.

Krajčír si prišil ten kus plátna na vestu a tak sa vydal do šíreho sveta. Svoju malú pracovnú miestnosť považoval za príliš malým poľom na preukázanie svojej mimoriadnej  šikovnosti. Predtým, než sa vydal na cestu, popozeral sa okolo seba, či neuvidí niečo, čo by sa mu zišlo. No nenašiel nič okrem starého syra, ktorý uchopil a zobral so sebou. Pred domom uvidel malého vtáka chyteného v kroví, ktorého tiež zobral do tašky spolu so syrom. Potom išiel radostne svojou cestou. Bolo mu ľahko a veselo, tak sa vôbec necítil unavene. Išiel hore kopcom, na ktorom, ako sa hovorilo, býval veľký obor, ktorý práve pokojne pozoroval krajinu. Malý krajčír išiel rovno k nemu a veselo ho pozdravil: „Dobrý deň, priateľu! Tu si sedíš v pohode a obzeráš si celý svet. Práve idem do sveta. Čo by si povedal na to, keby si ma sprevádzal?“ Obor pozrel pohŕdavo na krajčíra a povedal: „Čo za úbohé mizerné malé stvorenie si ty?!“ – „To je dobrý vtip,“ odpovedal malý krajčír, rozopol si kabát a ukázal obrovi výšivku na veste: „Tu si prečítaj, aký druh chlapíka som ja.“ Obor čítal: „Raz uderil a sedem ich zabil.“ Mysliac si, že to boli ľudské bytosti, ktoré krajčír zabil, prejavil istý rešpekt voči drobnému mužovi. Ale pomyslel si, že ho najskôr vyskúša. Tak obor vzal kameň do svojej ruky a stlačil ho, až z neho vyšlo zopár kvapiek vody. „Teraz ty urob to isté,“ povedal obor, „ak chceš, aby som si myslel o tebe, že si silný.“ – „To je všetko?“ povedal malý krajčír. Dal ruku do vrecka a vytiahol syr. Stlačil ho, až dokedy z neho nevyšla srvátka. „Moje stlačenie bolo o trochu lepšie než tvoje,“ povedal. Obor nevedel, čo má povedať, lebo si myslel, že to kameň stláčal. Rozhodol sa, že ho znovu vyskúša zo sily. Obor zodvihol veľký kameň a odhodil ho tak ďaleko, že tam sotva oči dovideli. „Teraz, môj malý krpec, ukáž mi, že dokážeš toto.“ – „Dobre hodené,“ povedal, „ale napokon predsa len tvoj kameň padol na zem. Ja hodím kameň tak ďaleko, že už viacej nikdy nespadne na zem.“ Siahol do svojej tašky, vytiahol rukou malého vtáka a vyhodil ho hore do vzduchu. Vtáčik nadšený tým, že je na slobode, vyletel vysoko hore a odletel ďaleko do neba, zmizol vo vzduchu a už sa nikdy nevrátil späť. „Nuž, čo si myslíš o tejto malej záležitosti, priateľ môj?“ spýtal sa krajčír. – „Definitívne vieš, ako hodiť kameň.“ S týmito slovami priviedol krajčíra k veľkému dubovému stromu, ktorý bol spadnutý na zemi, a povedal: „Ak si dosť silný, pomôž mi odniesť tento strom z lesa von.“ – „Istotne,“ povedal malý krajčír. „Len zober na svoje plece kmeň stromu. Ja ponesiem hornú časť a konáre, čo je určite najťažšia časť.“  Obor si položil kmeň stromu na plece a išiel s tým dopredu. Ale krajčír sa usadil v pohodlí medzi konármi. Obor, ktorý nemohol vidieť, čo sa deje za ním, musel niesť celý strom sám, a k tomu krajčíra ako bonus navyše. On si tam sedel v najlepšom duchu, hlasno si pohvizdujúc nejakú melódiu, ako keby niesť strom bol čisto len nejaký zábavný šport. Obor nejaký čas niesol ťažkú váhu. Po chvíli sa však unavil a už nevládal ísť ďalej. Tak zakričal: „Hej! Musím pustiť strom.“ Krajčír svižne zoskočil dolu. Uchopil strom, ako keby ho bol býval niesol celý ten čas, a povedal obrovi: „Zábavné, ako taký veľký bezočivec, ako si ty, nedokáže uniesť strom!“

A tak spoločne pokračovali vo svojej ceste. Práve prechádzali povedľa stromu, na ktorom rástli čerešne. Obor sa natiahol svojou veľkou rukou až na vrchol stromu, kde rástli tie najzrelšie a najchutnejšie čerešne. Zohol konáre a podal ich krajčírovi do rúk, aby ochutnal. Lenže malý krajčír bol veľmi slabý na to, aby udržal ohnuté konáre stromu dole. A keď mu ich dal obor do rúk podržať, tak tie sa narovnali späť do výšky a stiahli so sebou aj malého krajčíra. Keď dopadol znovu na zem, tak sa našťastie nezranil. Obor k nemu prehovoril: „Čože?! Ty si taký slabý, že nie si schopný udržať dole drobný konárik?“ – „To nebola sila, čo som potreboval,“ odpovedal krajčír. „Myslíš, že to má niečo do činenia s mužom, ktorý raz uderil a sedem ich zabil? Ja som preskočil ponad strom, lebo som videl v diaľke medzi vetvami poľovníkov, ktorí tu strieľajú, aby ma netrafili. Vyskúšaj to aj ty, ak sa odvážiš.“ Obor vyskúšal preskočiť strom, ale nijako sa mu to nepodarilo, nech sa snažil čo najviacej, ako len vedel. Až napokon zostal zaseknutý medzi konármi stromu. Takže aj v tomto bol malý krajčír lepší než obor.

„Nuž, napokon ty si celkom dobrý chlapík,“ povedal obor. „Poď a stráv s nami noc v našej jaskyni.“ Malý krajčír s tým rád súhlasil a nasledoval svojho nového priateľa až do jaskyne, kde niekoľko ďalších obrov sedelo okolo ohňa. Každý z nich držal v ruke pečenú ovcu, ktorú jedol. Malý krajčír sa popozeral okolo seba a pomyslel si: „Áno, je tu istotne viacej miesta na obracanie sa než v mojej pracovni.“ Obor mu ukázal posteľ a ponúkol mu, nech si do nej ľahne a dobre sa vyspí. Ale posteľ bola pre malého krajčíra príliš veľká, tak nešiel spať do postele, ale skrčil sa do rohu v jaskyni vedľa postele. O polnoci, keď si obor myslel, že malý krajčír tvrdo spí, vstal a zobral svoju veľkú železnú palicu, o ktorú sa opieral pri chôdzi. Jedným úderom ňou preťal posteľ na dva kusy a myslel si, že tým zároveň urobil aj koniec malému lúčnemu koníkovi. Skoro ráno, ešte za úsvitu, obri odišli do lesa a celkom zabudli na malého krajčíra. Vtom ho zrazu zbadali, ako bol na svojej vychádzke a išiel im oproti vo veselej nálade. Boli priam zdesení nad jeho zjavením. Báli sa, že sa im bude chcieť pomstiť a že ich jedného po druhom pozabíja. Tak od strachu zobrali nohy na plecia a utekali kade ľahšie, tak ďaleko preč od neho, ako len vládali.

Malý krajčír si vykračoval  za svojím nosom. Po dlhom čase, ako sa potuloval po krajine, prišiel na nádvorie kráľovského paláca. Cítil sa už dosť unavený po toľkom putovaní, tak si ľahol na trávu a zaspal. Medzitým, ako spal, ľudia chodili okolo a všetci si čítali jeho nápis, čo mal vyšitý na veste: „Raz uderil a sedem ich zabil.“ – „Ó!“ vraveli, „čo robí takýto veľký hrdina stoviek bojov a zápasov v našej mierumilovnej zemi? On musí byť určite udatný mocný muž.“ Išli a povedali o ňom kráľovi, že aký dôležitý a užitočný muž by on bol v časoch vojny a že by bolo veľmi dobré zabezpečiť si ho za každú cenu. Dobrá rada kráľa veľmi potešila. Nuž poslal jedného zo svojich poddaných dole k malému krajčírovi. Keď sa prebudí, nech mu ponúkne službu v jeho armáde. Posol zostal stáť pri spáčovi a čakal, až pokým sa neprebudil, neponaťahoval si svoje kosti a neotvoril oči. Keď mu formálne predniesol ponuku. Ten mu odpovedal: „To je jediná vec, kvôli ktorej som sem prišiel. Som úplne pripravený vstúpiť do kráľových služieb.“  Bol prijatý s veľkou poctou a dali mu na bývanie pekný dom určený len preňho, v ktorom mohol bývať.

Ale ďalší dôstojníci zazlievali úspech malému krajčírovi a želali si, aby bol tisíc míľ ďaleko. „Čo s tým len narobíme?“ pýtali sa jeden druhého. „Keď sa s ním pustíme do hádky, vyskočí proti nám a jedným úderom nás sedem zrazí dolu.“  Tak sa rozhodli spoločne napísať listy kráľovi, že nie sú schopní vydržať pri mužovi, ktorý zabije siedmich jedným úderom. Kráľ bol veľmi zarmútený pri myšlienke, že by mal prísť o všetkých svojich verných služobníkov kvôli jednému mužovi, a želal si, aby ho nikdy nebol býval stretol alebo aby aspoň vedel, ako by sa ho mohol teraz zbaviť. Ale neodvážil sa ho poslať preč, lebo sa obával, že by ho snáď mohol zabiť spolu s jeho ľuďmi a korunovať sám seba za kráľa. Veľmi dlho a hlboko uvažoval nad touto záležitosťou. Až napokon našiel riešenie. Poslal po krajčíra a povedal mu, že vzhľadom na to, aký veľký vojnový hrdina on je, sa mu chystá urobiť ponuku. V neďalekom lese v jeho kráľovstve prebývajú dvaja obri, ktorí robili veľkú škodu. Predovšetkým kradli, vraždili, podpaľovali, a drancovali všetko okolo seba. Nikto sa k nim nemohol ani priblížiť bez toho, aby neohrozil svoj život. Ale ak by mohol premôcť a zabiť oboch obrov, dostal by jeho jedinú dcéru za manželku a polovicu jeho kráľovstva k tomu. A že mu poskytne ako sprievod tiež stovku jazdcov na podporu v jeho bojovom ťažení. Malý krajčír si pomyslel: „To je vynikajúca ponuka pre muža, ako som ja. Nie každý deň hocikto dostane do ponuky krásnu princeznú a polovicu kráľovstva.“ Tak odpovedal: „Dohodnuté! Veľmi skoro skončím s obrami. Chlapík ako ja, ktorý zabije sedem mužov jedným úderom, sa nemusí obávať dvoch obrov. Ale i tak ti ďakujem za tých sto jazdcov.“

Malý krajčír sa vydal na cestu. Sto jazdcov ho nasledovalo. Keď prišli na okraj lesa, povedal svojim nasledovníkom: „Vy počkajte tu. Ja sám sa postarám o obrov.“ A vošiel sám do lesa. Pozeral svojimi malými ostrými očami doprava a doľava a sledoval okolie. Po chvíli vyšpehoval dvoch obrov, ako ležia pod stromom a chrápu, až sa konáre stromu ohýbali ako pod vánkom. Malý krajčír nestrácal čas a svoju tašku naplnil kameňmi. Potom sa vyštveral hore na strom, pod ktorým ležali. Dostal sa až na konár, pod ktorým spali obri. Keď sa tam usadil, začal hádzať kamene, jeden po druhom, na bližšie ležiaceho obra. Obor si to najskôr nevšímal, ale napokon sa prebudil a uštipol svojho spoločníka, vraviac: „Kvôli čomu ma udieraš?“ – „Ja som ťa neuderil,“ povedal druhý. „Muselo sa ti niečo snívať.“ Obaja si znovu ľahli spať. Krajčír hodil kameň dolu na druhého obra, ktorý hneď vyskočil a zakričal: „To bolo za čo? Čo si to do mňa hodil?“ – „Ja som do teba nič nehodil,“ zavrčal prvý z nich. Chvíľu sa hádali. Až sa napokon unavili, ukončili celú záležitosť a znovu zaspali. Malý krajčír začal ešte raz svoju hru. Vybral z tašky najväčší kameň, aký našiel, a celou svojou silou ho zhodil na hruď prvého obra. „Toto je už príliš moc na mňa, aby to bola dobrá vec!“ zareval a vyskočil ako šialenec. Chytil a zrazil svojho spoločníka oproti stromu, až sa celý strom zatriasol. Pustili sa navzájom do seba zápasiť. Boli takí rozzúrení, že každý z nich vytrhol strom a začali sa nimi mlátiť navzájom, až napokon obaja padli mŕtvi na zem. Potom malý krajčír zoskočil zo stromu. „To bolo šťastie,“ povedal, „že nevytrhli strom, na ktorom som sedel, inak by som musel skočiť na ďalší strom svižne ako veverička, čo by nebola veľmi ľahká úloha.“ Vytiahol svoj meč a uštedril ním obidvom obrom zopár poriadnych úderov do hrude. Potom išiel k jazdcom a povedal im: „Úloha je splnená. Ukončil som to s oboma obrami.  Ale uisťujem vás, nebola to ľahká záležitosť, lebo oni, vo svojom úsilí zachrániť si životy, dokonca povytrhávali stromy. No zbytočne sa snažili. Nemali žiadnu šancu oproti niekomu, kto raz uderí a sedem ich zabije.“ – „Vôbec si sa nezranil?“ spýtali sa jazdci.

„Nemajte obavy,“ odpovedal krajčír, „neskrivili mi ani vlas na hlave.“ Jazdci mu nechceli uveriť, tak ich zaviedol do lesa, kde ležali obri. Všade na okolí ležali povytrhávané stromy a obri sa váľali mŕtvi vo vlastnej krvi. 

Malý krajčír teraz požadoval sľúbenú odmenu od kráľa. Ale ten oľutoval svoj prísľub a zase silno rozmýšľal, ako sa zbaviť hrdinu. „Predtým, než získaš ruku mojej dcéry a polovicu môjho kráľovstva,“ povedal mu, „musíš spraviť ďalší udatný skutok. Jednorožec behá po okolí v lesoch a robí veľa zla. Musíš ho chytiť.“ – „Oveľa menej sa obávam jednorožca ako dvoch obrov. Sedem jednou ranou, to je moje motto.“ Vzal si so sebou lano a sekeru. Vybral sa do lesa. Znovu povedal mužom, ktorí boli poslaní s ním, aby zostali na okraji lesa a čakali naňho. Nemusel dlho hľadať, lebo jednorožec čoskoro prešiel okolo neho. Keď ho zbadal, rozbehol sa oproti nemu, ako keby ho bol chcel prepichnúť rohom na mieste. „Jemne, jemne,“ on povedal, „nie tak rýchlo, priateľ môj.“  Postavil sa pred strom a jednorožec sa plnou rýchlosťou valil oproti nemu. Pokojne čakal, až bol jednorožec celkom blízko. Potom rýchlo skočil za strom a jednorožec v plnej rýchlosti narazil rohom pevne do kmeňa stromu, a to tak silno, že nemal silu vytiahnuť roh znovu von. A tak bol teda úspešne upevnený. „Teraz som ťa chytil, vtáča moje,“ povedal krajčír a vyšiel spoza stromu. Pevne priviazal lano jednorožcovi okolo krku a potom vysekal svojou sekerou jeho roh zo stromu. Keď bolo všetko spravené, priviedol zviera ku kráľovi.

Kráľ stále nechcel dodržať sľúbenú odmenu a predniesol mu tretiu požiadavku. Krajčír mal teraz chytiť nebezpečného diviaka, ktorý robil veľkú škodu v lese, a že má k dispozícii i lovcov, aby mu pomohli. „Veľmi rád,“ povedal krajčír. „To je čisto detská hra.“ Ale poľovníkov nezobral so sebou do lesa. Tí sa veľmi potešili, že zostali v úzadí, lebo divoký diviak im naháňal veľký strach a neželali sa s ním už viacej stretnúť. Hneď ako diviak zbadal krajčíra, rozbehol sa zúrivo oproti nemu s penou v ústach, vytasenými zubami a snažil sa ho skoliť dolu. Ale svižný malý priateľ vbehol do kaplnky, ktorá stála blízko, a vyskočil von oknom. Diviak ho prenasledoval až do kaplnky, ale krajčír priskočil ku dverám a bezpečne ich zatvoril. Tak zúrivé zviera bolo v pasci, lebo bolo príliš ťažké a ťažkopádne vyskočiť von oknom. Malý krajčír zhromaždil všetkých poľovníkov, aby mohli väzňa vidieť na vlastné oči. Potom sa hrdina sám vybral ku kráľovi, ktorý, či sa mu páčilo alebo nie, musel dodržať svoj sľub a dať mu svoju dcéru a polovicu kráľovstva. Keby bol býval vedel, že to nebol hrdina bojovník, ale že to malý krajčír stál pred ním, by mu to určite veľmi ranilo srdce. A tak bola veľkolepá svadba s veľkou nádherou a radosťou, a krajčír sa stal kráľom.

Po istom čase kráľovná počula svojho manžela, ako zo sna hovorí: „Chlapec môj, urob tú vestu a zaši tie nohavice, inak ti dobre namlátim.“ A tak sa dozvedela, do akého postavenia sa narodil a v akých podmienkach vyrastal mladý džentlmen. Na druhý deň si išla slzy vyliať ku svojmu otcovi a prosila ho, aby jej pomohol zbaviť sa manžela, ktorý nebol nič viac než krajčír. Starý kráľ ju upokojil a povedal jej: „Dnes v noci nechaj dvere na spálni otvorené. Moji služobníci budú stáť nablízku. Keď tvoj manžel zaspí, vstúpia, rýchlo ho zviažu a odvezú na loď, ktorá sa s ním odplaví na šíry oceán.“ Kráľovná bola s touto myšlienkou spokojná. Ale jeden verný krajčírov vojak v brnení, ktorý si všetko vypočul, šiel rovno za svojím novým pánom a odhalil mu celé sprisahanie. „Ja veľmi skoro ukončím celú záležitosť,“ povedal krajčír. V tú noc si ľahol do postele so svojou manželkou vo zvyčajný čas. Keď si ona myslela, že už zaspal, vstala z postele, otvorila dvere a znovu si ľahla. Malý krajčír, ktorý len predstieral, že spí, začal kričať nahlas, akoby zo sna, zvučným hlasom: „Chlapec môj, urob tú vestu a zaši tie nohavice, inak ti dobre namlátim. Zabil som siedmich jednou ranou, skántril dvoch obrov, priviedol zviazaného jednorožca, chytil divokého diviaka, teda prečo by som sa mal obávať tých mužov stojacich vonku za mojimi dverami?“ Muži, keď počuli, ako vyslovil tieto slová, tak veľmi sa vystrašili, že začali utekať odtiaľ preč, ako keby boli prenasledovaní zbesnenou armádou a už sa nikdy znovu neodvážili priblížiť do jeho blízkosti. Tak malý krajčír zostal kráľom od tých čias potom už po celý svoj život.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]