1*32*032 Cesta do Liliputu **(6,3k)

 32. Cesta do Liliputu  **(6,3k)

1. Kapitola (Cesta do Liliputu)

Môj otec mal menší majetok v Nottinghamshire. Ja som bol tretí zo štyroch synov. Ako štrnásťročného ma poslal do Cambridgu. Študoval som tam ako učeň u pána Batesa tri roky. Bol to známy chirurg v Londýne. Otec mi občas poslal malú sumu peňazí. Minul som ich učením sa navigácie a ďalších umení pre tých, čo cestujú, lebo som veril, že v budúcnosti by som mohol precestovať hodný kus sveta.

Tri roky po tom, čo som strávil u svojho dobrého učiteľa, pána Batesa, ten ma odporučil ako chirurga na loď Lastovička, na ktorej som sa plavil tri roky. Keď som sa vrátil späť, usadil som sa v Londýne v jednom malom dome. Oženil som sa so slečnou Máriou Burtonovou, dcérou pána Edmunda Burtona, obchodníka s pleteným tovarom.

Ale dva roky nato môj dobrý učiteľ zomrel. Keďže som mal len zopár priateľov, moje obchodné záležitosti začali upadať. Tak som sa rozhodol ísť znovu na more. Po niekoľkých plavbách som prijal ponuku od kapitána Pritcharda, majiteľa lode Antilopa, ktorá cestovala k Južnému moru. 4. mája 1699 sme sa začali plaviť z Bristolu. Naša plavba bola spočiatku veľmi prosperujúca.

Ale na našej ceste do Východnej Indie nás zaviedla prudká búrka na ostrov Van Diemena. Dvanásti z našej posádky zomreli od ťažkej roboty a zlej stravy, a zvyšok bol vo veľmi zúboženom stave. Piateho novembra bolo veľmi hmlisté počasie. Námorníci zbadali skalu 110 metrov vzdialenú od lode. Lenže vietor bol taký silný, že ich to zaviedlo priamo na ňu a okamžite ju roztrieštilo na drobné kúsky. Šesť ľudí z posádky, z ktorých som bol ja jeden z nich, opustilo loď na malej loďke. Veslovali sme asi tri míle, až pokým sme už viacej nevládali. A tak sme boli vydaní na milosť a nemilosť vlnám. Asi polhodinu, ako sme sa plavili, náhly náraz vlny v búrke ma vyhodil z loďky. Čo sa stalo mojim spoločníkom v loďke alebo tým, čo zostali na plavidle či vyhli sa nárazu do skaly, neviem povedať. Ale predpokladám, že všetci sa napokon stratili v mori. Čo sa týkalo mňa, plával som, čo mi len sily stačili a čakal na zázrak, ktorý by mi zachránil život. Príliv a vietor ma tlačili dopredu. Ale keď som už nevládal ďalej zápasiť s vlnami, zistil som, že dočiahnem nohami na dno. Vtedy sa búrka už dosť utíšila. Napokon som okolo ôsmej hodine večer doplával až k brehu. Chôdzou som pokračoval do vnútrozemia ďalej, ale nemohol som nájsť nijakých obyvateľov. Bol som extrémne unavený. Zo všetkých strán na mňa sálala horúčava počasia. Mal som chuť pospať si. Ľahol som si dole na trávu, ktorá bola veľmi krátka a mäkká. Tvrdo som spal asi deväť hodín, lepšie než hocikedy v živote. Keď som sa prebudil, bolo už denné svetlo. Snažil som sa vstať, ale nemohol som. Našiel som sa, ako ležím na chrbte. Moje ramená a nohy boli pripútané k zemi. Moje vlasy, ktoré som mal dosť dlhé, boli pripútané podobným spôsobom. Mohol som sa pozerať iba hore do neba. Slnko začínalo žiariť viacej a viacej, a svetlo z neho mi dráždilo oči. Počul som mätúci zvuk okolo seba, ale nemohol som vidieť nič, okrem neba nado mnou. Za krátky čas som pocítil, ako sa niečo živé hýbalo na mojej nohe. Pomaly to prišlo na moju hruď, dokonca až k mojej brade. Otočil som oči smerom dolu a všimol som si asi 15 centimetrové ľudské stvorenie s lukom a šípom v jeho rukách. Mal tulec na šípy na svojom chrbte. Medzitým som pocítil aspoň štyridsať ďalších, ako nasledovali prvého. Bol som v najväčšom úžase a zareval som tak hlasno, že všetci od strachu utiekli preč. Niektorí z nich sa zranili pri tom, ako popadali zo strán môjho tela. Akokoľvek, skoro sa vrátili. Jeden z nich sa odvážil ku mne tak blízko, že mal výhľad na celú moju tvár, a zdvihol ruky s obdivom ku mne. Zatiaľ čo mne sa ležalo vo veľkom nepohodlí. Snažil som sa uvoľniť zo zajatia, až sa mi napokon podarilo uvoľniť ľavú ruku od tenkých povrazov. V tom istom momente som pocítil, ako mi trhlo hlavou za vlasy, ktorú sa mi tiež podarilo trochu uvoľniť, až som ňou mohol hýbať asi päť centimetrov. Ale stvorenia utiekli preč druhýkrát. Podarilo sa im to ešte predtým, ako som ich mohol uchytiť. Hneď nato sa ozval veľký krik a v momente som pocítil okolo sto šípov vystrelených do mojej ľavej ruky, ktoré ma dobodali ako také ihly. Potom vystrelili ďalší húf šípov do vzduchu. Niektoré z nich dopadli na moju tvár, ktorú som si okamžite zakryl ľavou rukou. Keď táto spŕška šípov skončila, zastonal som smutne od bolesti. A keď som sa znovu snažil uvoľniť, vystrelili ešte väčšiu spŕšku šípov ako predtým, a niektorí sa ma snažili bodnúť svojimi kopijami. Ale našťastie som mal koženú vestu, ktorú nemohli prebodnúť. V tomto čase som si už radšej pomyslel, že by bolo rozumné pokojne ležať, až dokedy nenadíde noc. Keďže moja ľavá ruka bola už uvoľnená, tak vtedy by som sa mohol ľahko uvoľniť. A čo sa týkalo malých obyvateľov, myslel som si, že by som mohol byť dobrým súperom najväčšej armáde, akú by boli len schopní zohnať a priniesť proti mne, keby boli tej istej malej postavy ako oni. Keď malí ľudkovia spozorovali, že som už celkom pokojný, už viacej nevystrelili na mňa ďalšie šípy. Počul som okolo seba stále väčší a väčší hluk. Vedel som, že ich počet sa okolo mňa znásobil. Asi štyri metre odo mňa som počul vyše hodiny búchanie, ako keď ľudia pracujú. Potom som otočil hlavu tým smerom, nakoľko mi háčiky s povrazmi len dovolili. Uvidel som postavené pódium asi pol metra vysoké nad zemou a tri rebríky pri ňom na vystúpenie naň. Z pódia jeden z nich, ktorý, ako sa zdalo, je spomedzi nich najdôležitejší, predniesol dlhú reč, ktorej som nemohol rozumieť ani slovo. Z jeho prednesu však bolo zrejmé, že niekedy sa mi vyhrážal a niekedy hovoril s ľútosťou, vľúdne a láskavo. Odpovedal som zopár slovami, ale snažil som sa správať voči nemu tak veľmi pokorne, ako sa len dalo. Keďže som už skoro zomieral od hladu, nemohol som si pomôcť inak, ako vložiť môj prst niekoľkokrát do svojich úst, aby som mu naznačil, že chcem jesť. On mi rozumel veľmi dobre. Zostúpil z pódia, rozkázal, aby bolo po mojich stranách postavených niekoľko rebríkov, na ktoré vystúpilo skoro sto obyvateľov a kráčali smerom k mojím ústam s vedrami plnými jedla, ktoré bolo poslané na kráľov rozkaz, keď sa dozvedel správy o mne. Boli tam stehná a plecia baranieho mäsa, ale oveľa menšie než krídla škovránka. Ja som ich jedol troje na jeden hlt a zajedal som ich troma bochníkmi chleba naraz. Donášali mi jedlo tak rýchlo, ako len mohli. Pritom prejavovali značné známky údivu nad mojou veľkou chuťou do jedla a apetítom. Po chvíli som im naznačil, že by som potreboval niečo na vypitie a uhasenie smädu. Odhadli, že malé množstvo vody nebude pre mňa dostatočné. Vzhľadom na to, že to boli najdômyselnejší ľudia, priniesli cezo mňa najväčšie sudy plné vody až k mojim ústam, kde jeden z nich vyliali. To som vypil na jeden dúšok, lebo to nebolo viacej ako dva decilitre. Potom mi vyliali do úst druhý sud, z ktorého som tiež vypil vodu. Naznačil som im, že chcem ešte viac, ale viacej mi už nemohli dať, lebo chodili pre vodu do sudov veľmi ďaleko a niesť pre nich také veľké sudy bolo veľmi ťažké a namáhavé a dlho to trvalo. Akokoľvek, nemohol som sa vynadívať a dostatočne čudovať nad tým, akí boli smelí a odvážni títo drobní smrteľníci, ktorí sa odvážili vyštverať sa na moje telo a chodili po mne. Medzitým som mal stále jednu ruku voľnú. Bezpochyby sa museli triasť od strachu predo mnou už na prvý pohľad, takým mohutným stvorením som sa im musel zdať. Po nejakom čase sa objavila predo mnou nejaká osoba vysokého postavenia prichádzajúca od Jeho cisárskeho Veličenstva. Jeho excelencia vystúpila na moju nohu a prišla až k mojej tvári spolu so svojím sprievodom, v ktorom ich bolo asi tucet. Kráľov zástupca hovoril okolo desať minút. Často ukazoval smerom dopredu, kde, ako som sa neskôr dozvedel, sa asi pol míle ďaleko nachádzalo hlavné mesto. Tam som mal byť dopravený, ako nariadilo Jeho Veličenstvo – sám pán kráľ. Urobil som znamenie svojou voľnou ľavou rukou a položil som ju na pravú, ale cez hlavu Jeho excelencie, lebo som sa obával, aby som ho alebo jeho sprievod nezranil, a ukázal som mu tak, že som si želal slobodu. Zdalo sa, že mi dobre rozumel, lebo pokýval hlavou a ukázal mi, že budem mať dosť mäsa, vody a dobré zaobchádzanie. Potom som sa znovu pokúsil uvoľniť, ale hneď som pocítil na tvári a rukách štipľavú bolesť ich šípov. Medzitým som spozoroval, že počet mojich nepriateľov sa zväčšil. Ukázal som im, že môžu robiť so mnou, čo sa im len zapáči. Vtedy natreli moju tvár a ruky sladko voňajúcou masťou, ktorá za chvíľu odstránila všetku bolesť od šípov. Z uvoľnenia od bolesti a od hladu som sa cítil ospalo, a tak som zaspal. Spal som asi osem hodín, ako mi bolo potom povedané. A nebolo sa čo čudovať, lebo lekári dali na cisárov rozkaz do sudov s vínom, ktoré mi dali, i uspávací prášok.

Keď som spal, cisár rozhodol, že by som mal byť lepšie zviazaný, čo bolo vykonané v noci. Tiež rozhodol, aby mi poslali veľa mäsa a tekutín a aby bol pripravený stroj, ktorý ma mal odniesť do hlavného mesta. Päťsto tesárov a inžinierov sa okamžite dalo do práce, aby pripravili stroj. Ten sa skladal z drevenej konštrukcie, bol asi dva metre dlhý, vyše metra široký, zdvíhal sa do výšky 8 cm a nieslo ho 22 kolies. Ale ťažkosti boli s umiestnením ma naň. 80 stĺpov bolo vztýčených na tento účel. Okrem toho veľmi silné laná boli pevne priviazané robotníkmi okolo môjho krku, rúk, tela, a nôh. Deväťsto najsilnejších mužov bolo zamestnaných na ťahaní týchto lán pripevnených k stĺpom. Za menej než tri hodiny som bol zdvihnutý a premiestnený na stroj, kde som bol pevne pripútaný. Tisícpäťsto cisárových najväčších koní, každý asi dvanásť centimetrov vysoký, ma ťahalo smerom k hlavnému mestu. Toto všetko sa dialo, keď som bol v hlbokom spánku. Zobudil som sa až po štyroch hodinách našej cesty.

Keď sme dosiahli hlavné mesto, cisár a všetci jeho dvorania nám prišli oproti. Lenže jeho vysoko postavení úradníci sa obávali, že by sa mohol ich cisár zraniť, keby vystúpil na moje telo. Tam, kde zastavil povoz, stál staroveký chrám, ktorý mal byť najväčšou budovou v celom kráľovstve. Tu bolo určené, že budem umiestnený. Blízko veľkej brány, cez ktorú som sa ľahko prestrčil, primontovali deväťdesiatjeden reťazí k mojej ľavej nohe, ktoré uzamkli 36 visacími zámkami. Keď sa robotníci uistili, že je pre mňa nemožné uniknúť z reťazí, preťali laná, ktoré ma zväzovali. Vtedy som vstal cítiac smútok a melanchóliu takú, ako nikdy predtým v mojom živote. Ale hluk a úžas ľudí, keď ma videli vstať a chodiť, bol nevyjadriteľný. Reťaze, ktoré držali moju ľavú nohu boli zhruba pol metra dlhé. Mal som možnosť slobody chodiť dopredu, dozadu a do polkruhu, ale i krčiť sa a ležať v plnej dĺžke vo vnútri chrámu. Cisár prišiel ku mne spomedzi svojich dvoranov. Bol nádherne oblečený. Pozoroval ma s veľkým obdivom, ale držal sa na vzdialenosti mojich reťazí. Bol vyšší o šírku môjho nechtu než hociktorý z jeho dvoranov. Jeho vysoká postava samotná dávala ohromný úžas a rešpekt jeho poddaných.  Správal sa veľmi kultivovane a majestátne. Aby som si ho lepšie všimol, položil som sa dole na jednu stranu, takže moja tvár bola na úrovni jeho. On si i tak udržiaval odstup skoro jeden meter odo mňa. Avšak mohol som ho chytiť do ruky koľkokrát sa mi zachcelo, a tak som ho nemohol oklamať, že mu naozaj nechcem ublížiť. Jeho oblečenie bolo veľmi jednoduché. No na hlave mal položenú ľahkú helmu zo zlata, ktorá bola ozdobená diamantmi. Jeho hlas bol prenikavý, ale veľmi čistý. Jeho cisárske Veličenstvo sa ma pýtalo mnoho otázok a ja som mu na ne odpovedal, ale ani jeden z nás nerozumel tomu druhému ani slovo.

2. Kapitola (Cesta do Liliputu)

Asi po dvoch hodinách kráľovský dvor odišiel. Ja som zostal so silnými strážcami, ktorí udržiavali zvedavý dav ďalej odo mňa. Ale plukovník nariadil, aby šesť z nich uchopili a doviedli zviazaných do mojich rúk. Päť z nich som si vložil do môjho vrecka na kabáte, a čo sa týka šiesteho, na toho som urobil náznak toho, že sa ho chystám zjesť zaživa. Úbohý muž s hrôzou zakričal. A plukovník a jeho dôstojníci boli dosť skľúčení a vynervovaní hlavne vtedy, keď ma videli, ako som vytiahol svoj vreckový nôž. Ale veľmi skoro sa upokojili, lebo som len prerezal lanká, ktorými bol zviazaný. Položil som ho nežne na zem, a on utiekol rýchlo preč. S ďalšími piatimi som naložil podobne. Jedného po druhom som vybral z vrecka na bunde a rozrezal lanká, ktorými boli zviazaní. Všimol som si, že vojaci aj ľudia boli veľmi potešení týmto prejavom mojej láskavosti.

V noci sa mi dosť zle spalo. Musel som spať na zemi, ale len dva týždne. Toľko im trvalo, pokiaľ zo šesťsto postelí ich bežnej veľkosti pripravili pre mňa posteľ.

Šesťsto služobníkov mi bolo pridelených. Tristo krajčírov mi ušilo nové oblečenie. Okrem toho šesť vzdelaných vedcov Jeho Veličenstva bolo zamestnaných učením ma ich jazyka. Takže čoskoro som vedel ako—tak trošku komunikovať s cisárom, ktorý ma často poctil so svojou návštevou. Prvé slová, ktoré som sa naučil, boli tie, že si želám svoju slobodu, ktoré som musel opakovať každý deň na kolenách. Ale cisár mi povedal, že to musí trvať určitý čas, pokiaľ ju dosiahnem, a že najskôr musím prisahať mier s ním a s jeho kráľovstvom. Tiež mi povedal, že musím byť prehľadaný, podľa zákonov národa, dvoma dôstojníkmi a že to sa nedá urobiť bez mojej pomoci. Zveril ich do mojich rúk. Že čokoľvek, čo mi zoberú, mi bude vrátené, keď opustím krajinu. Zobral som oboch dôstojníkov a postupne som ich dal do všetkých vreciek na mojom kabáte. Títo džentlmeni mali pero, atrament a papier so sebou. Napísali presný zoznam toho, čo zbadali, ktorý som ja potom preložil do angličtiny. Znelo to nasledovne:

„V pravom vrecku kabáta muža veľkého ako hora sme našli iba jeden veľký kus hrubej látky, dostatočne veľký na to, aby pokryl koberec Jeho Veličenstva v hlavnej izbe štátu. V ľavom vrecku sme našli obrovskú striebornú debnu so strieborným vrchnákom, ktorý sme nevedeli nadvihnúť. Zaželali sme si, nech nám ju otvorí. Jeden z nás vstúpil dovnútra a ocitol sa do pol nôh v nejakom prachu, ktorý sa rozvíril, vletel nám do tváre a donútil nás kýchať. V pravom vrecku jeho vesty sme našli tenkú bielu hmotu preloženú jednu cez druhú o veľkosti troch mužov, bola zviazaná silným lanom a označená čiernymi znakmi, ktoré sme pokorne považovali za písmo. V ľavom vrecku bol nejaký druh stroja, z ktorého z jednej strany sa napájalo dvadsať tyčí, z čoho usudzujeme, že si tým muž veľký ako hora česal vlasy. V malom vrecku na pravej strane bolo niekoľko okrúhlych plochých kusov bieleho a červeného kovu rôznych veľkostí. Niektoré z bielych kusov, ktoré sa zdali byť strieborné, boli také ťažké, že ja a môj druh sme ich len horko—ťažko nadvihli. Z ďalšieho vrecka visela obrovská strieborná reťaz s nádherným druhom stroja pripútaného k nej. Bola to guľa napoly strieborná a napoly z nejakého priesvitného kovu. Pod priesvitnou časťou sme videli nejaké paličky a mysleli sme, že sa ich môžeme dotknúť, ale táto lesklá priesvitná hmota nám v tom zabránila. Tento stroj robil neustály hluk ako vodný mlyn, tak sme sa domnievali, že to bude buď nejaké neznáme zviera, alebo boh, ktorého on uctieva, ale pravdepodobne to druhé, lebo nám povedal, že zriedka robí niečo bez toho, žeby to s tým konzultoval.“

„Toto je zoznam toho, čo sme našli okolo tela muža veľkého ako hora, ktorý s nami zaobchádzal veľmi zdvorilo.“

Mal som jedno vnútorné vrecko, ktoré uniklo ich bádaniu. Mal som v ňom zasúvací ďalekohľad a okuliare. Myslel som si, že je to zbytočné cisárovi, tak som mu to ani neprezradil.

3. Kapitola (Cesta do Liliputu)

Moja miernosť a dobré správanie doposiaľ zapôsobili na cisára, jeho dvoranov a celkovo i na všetkých ľudí. Tak som začal dúfať, že v krátkom čase dostanem svoju vytúženú slobodu. Niekedy som si ľahol a nechal som piatich alebo šiestich tancovať na mojej ruke. A dokonca aj chlapci a dievčatá sa zahrali na schovávanú v mojich vlasoch.

Kone armády a z kráľovských stajní už neboli pri mne viacej plaché, keďže ich každý deň doviedli predo mňa. Jeden cisárov poľovník na veľkom tátošovi preskočil cez moje chodidlo a topánku. Bol to veľmi ohromný skok. Inokedy som cez deň zabával cisára veľmi výnimočným spôsobom. Zobral som deväť palíc. Umiestnil som ich pevne do zeme v tvare štvorca. Potom som zobral štyri ďalšie palice a spojil som nimi paralelne rohy vztýčených palíc vo výške asi šesťdesiat centimetrov. Priviazal som vreckovku na vrch palíc. Roztiahol som ju do strán, aby bol vrch taký napätý, ako bubon, a upevnil. Navrhol som cisárovi, aby nechal skupinu svojich dvadsiatich štyroch najlepších koní prísť a cvičiť na tejto planine. Jeho Veličenstvo súhlasilo s návrhom, tak som ich zobral jeden po druhom na cvičisko na vreckovke. Postavili sa do radu a rozdelili na dve skupiny. Vystrelili tupé šípy, vytasili svoje meče, unikali a prenasledovali sa navzájom. Skrátka, predviedli tú najlepšiu vojenskú disciplínu, akú som kedy len videl. Paralelné palice vojakov a ich kone istili pred pádom z pódia. Cisár bol taký potešený, že rozkázal túto zábavu zopakovať niekoľko dní po sebe. Dokonca presvedčil cisárovnú, aby sa nechala držať vo svojej stoličke pol metra nad pódiom, odkiaľ mohla sledovať celé predstavenie. Našťastie sa nestala žiadna nehoda, len raz jeden zúrivý kôň hrabaním svojím kopytom urobil dieru vo vreckovke a prehodil seba i svojho jazdca. Ale okamžite som ich zachránil a zakryl dieru jednou rukou. Zložil som vojsko druhou rukou tak, ako som ich vzal hore. Kôň, ktorý spadol, mal napätie v pleci, ale jazdec nebol zranený. Vreckovku som opravil tak dobre, ako som len mohol. Akokoľvek, už som nedôveroval v jej pevnosť na to, aby bola použitá na také nebezpečné podujatia.

Poslal som veľa petícií ohľadom mojej slobody Jeho Veličenstvu. V plnej dĺžke som spomenul celú záležitosť pre celé zasadanie rady. Oproti môjmu prepusteniu bol len Skyreš Bolgolam, admirál kráľovstva, ktorého tešilo byť mojím nepriateľom na život a na smrť. Časom však i on súhlasil a navrhol podmienky, za ktorých by som mal byť oslobodený. Potom, ako boli prečítané, som bol požiadaný prisahať spôsobom predpísaným ich zákonmi. Mal som si pritom držať pravé chodidlo ľavou rukou, položiť prostredný prst pravej ruky na vrch hlavy a pravý palec na vrch pravého ucha. Urobil som preklad podmienok, ktoré teraz ponúkam verejnosti:

„Golbaste Mamarem Evlame Gurdile Šefin Mully Ully Gue, najmocnejší cisár Liliputu, potešenie a hrôza vesmíru, ktorého moc sa rozprestiera po celej zemeguli, panovník všetkých vládcov, vyšší než synovia ľudí, ktorého nohy tlačia dole až do stredu Zeme, ktorého hlava zasahuje až slnko, ku ktorému sa skláňajú všetci princovia s roztrasenými kolenami, príjemný ako jar, pohodlný ako leto, plodný ako jeseň, a zúrivý ako zima. Jeho najveľkolepejšie Veličenstvo navrhuje mužovi, ktorý je veľký ako hora a ktorý nedávno prišiel do našej božskej ríše, nasledujúce podmienky, ktoré čistou prísahou bude musieť dodržiavať:

_Po prvé: Muž veľký ako hora nesmie opustiť našu ríšu bez písomného potvrdenia a značkou nášho znaku.

_Po druhé: Nesmie si dovoliť prísť do našej metropoly bez nášho výslovného rozkazu, keď naši obyvatelia budú upozornení dve hodiny dopredu, aby zostávali vo vnútri domov.

_Po tretie: Muž veľký ako hora musí obmedziť svoju chôdzu len k našim hlavným najväčším cestám a nesmie ležať na našich úrodných lúkach či poliach s kukuricou.

_Po štvrté: Ako bude chodiť po spomínaných cestách, musí dávať pozor, aby nepošliapal telá našich milovaných obyvateľov, ich koní alebo vozov, ani nesmie vziať do ruky žiadneho z našich obyvateľov bez ich vlastného súhlasu.

_Po piate: Ak expresná pošta vyžaduje výnimočnú rýchlosť muž, ktorý je veľký ako hora, bude povinný vo svojom vrecku niesť posla a jeho koňa na šesťdňovú cestu, a potom posla bezpečne donesie späť.

_Po šieste: Bude naším spojencom proti nepriateľom na ostrove Blefusko a urobí najviac, ako len môže, aby zničil ich loďstvo, ktoré sa v súčasnosti chystá na inváziu nás napadnúť.

_Napokon: Po jeho oficiálnej prísahe pri dodržiavaní všetkých týchto podmienok, spomínaný muž veľký ako hora bude mať denný prídel mäsa a pitia, ktorý je postačujúci na výživu 1724 našich obyvateľov. Bude mať voľný prístup k cisárovi a ďalším významným osobám. Prísaha napísaná v našom paláci v Belfaburaku, v dvanástom dni 91. mesiaca nášho vládnutia.“

Prisahal som tieto články s veľkou radosťou, lebo hneď nato moje reťaze boli okamžite odomknuté a ja som bol úplne slobodný.

V jedno ráno, asi o dva týždne neskôr, potom, ako som získal slobodu, Reldresal, sekretár pre súkromné záležitosti, prišiel do môjho domu. Sprevádzal ho len jeden služobník. Nariadil, aby jeho voz zostal čakať v diaľke, a zaželal si u mňa hodinovú audienciu. Ponúkol som sa, že si ľahnem, aby sa mu lepšie hovorilo do môjho ucha. Lenže on uprednostnil, aby som ho radšej držal v ruke počas konverzácie. Začal s blahoželaním k mojej slobode, ale dodal, že zachrániť súčasný stav veci podľa kráľovského dvora bude možno veľmi ťažké. „Síce,“ povedal, „možno sa zdáme pre cudzincov byť veľmi rozkvitajúcou krajinou, sme v nebezpečenstve pred inváziou z ostrova Blefusko, kde je ďalšia veľká ríša vesmíru, skoro taká veľká a mocná, ako je tá Jeho Veličenstva. Počuli sme od teba, že existujú ďalšie kráľovstvá vo svete obývané ľudskými stvoreniami tak veľkými, ako si ty. Naši filozofi sú veľmi pochybovační a radšej by sa domnievali, že si spadol z mesiaca alebo z jednej z hviezd. Pretože stovka smrteľníkov tvojej veľkosti by skoro zničila všetko ovocie a dobytok ríše Jeho Veličenstva. Naša história siaha šesťtisíc mesiacov dozadu a nespomína žiadne iné oblasti, len ríšu Liluput a ríšu Blefusko, ktoré, čo som ti prišiel povedať, sú v neustálej vojne, ktorá začala nasledovným spôsobom: Všetkým je známy primitívny spôsob rozbíjania slepačích vajíčok na širšom konci. Lenže starý otec Jeho súčasného Veličenstva, keď bol ešte malý chlapec, keď išiel jesť vajíčko, rozbil ho podľa starovekého zvyku a vtedy si porezal jeden zo svojich prstov. Kvôli tomu vtedajší cisár, jeho otec, zaviedol nariadenie, že všetci občania musia rozbíjať vajíčka na užšom konci. Ľudia cítili veľký odpor voči tomuto zákonu. Dokonca až šesť vzbúr bolo zorganizovaných proti tomu. Je vypočítané, že pri starovekom primitívnom rozbíjaní vajíčok sa poranilo už viacej než tisícsto ľudí, ako pri rozbíjaní na užšom konci. Lenže títo vzbúrenci, ktorí sa volajú Bigendiáni, našli podporu na kráľovskom dvore v Blefusku, ku ktorému vždy utekali ako utečenci. Táto krvavá vojna medzi týmito dvoma ríšami trvá už tridsaťšesť mesiacov. Teraz si Blefuskodiáni postavili veľkú flotilu lodí a pripravujú sa na nás zaútočiť. Preto Jeho cisárske Veličenstvo verí v tvoju udatnosť a silu, a nariadil mi predniesť pred tebou tento prípad a požiadať ťa o pomoc v boji.“

Požiadal som sekretára, aby predniesol môj súhlas s pokornou povinnosťou poslúžiť mu i za riskovania svojho života ako obranca jeho ríše proti nežiadaným votrelcom a útočníkom.

4. Kapitola (Cesta do Liliputu)

Onedlho nato som mal rozhovor s Jeho Veličenstvom a vytvorili sme plán na zmocnenie sa nepriateľského loďstva. Ríša Blefusko je ostrov oddelený od Liliputu prielivom, ktorý je široký len sedemstotridsať metrov. Poradil som sa s najskúsenejšími námorníkmi o hĺbke prielivu. Povedali mi, že uprostred má hĺbku sedemdesiat glumgufov, čo sa v prevode na európsku mieru rovná jednému metru a osemdesiatim centimetrom. Prišiel som blízko k brehu, kde som si ľahol za malý kopček. Zobral som vysúvací ďalekohľad a pozrel som si nepriateľskú flotilu v prístave. Bolo tam okolo päťdesiat bojovníkov a plno rôznych plavidiel. Potom som sa vrátil do svojho domu a vydal som rozkazy, aby bolo spravených veľké množstvo najsilnejších železných lán a tyčí. Laná boli široké ako motúz, a tyče mali dĺžku a veľkosť ako ihlice na pletenie. Strojnásobil som spletením laná, aby boli silnejšie. A kvôli tomu istému dôvodu som poprepletal tri tyče spolu a ohol ich koniec do háku. Pripevnil som päťdesiat hákov k takému istému počtu lán a vrátil som sa na pobrežie. Vyzliekol som si kabát, vyzul topánky a dal dolu ponožky. Vošiel som do vody vo svojom koženom saku asi polhodinu pred prílivom. Prebrodil som sa vodou v takom zhone, ako som len vládal. Uprostred som plával asi desať metrov, až dokedy som znovu necítil dno. A tak som prišiel ku flotile za menej než polhodinu. Nepriatelia boli takí vystrašení, že povyskakovali zo svojich lodí a plávali na pobrežie, kde ich bolo minimálne tridsaťtisíc. Potom som ku každej prove lode upevnil laná a uviazal som ich spoločne na opačnom konci. Medzitým nepriatelia vystrelili niekoľko tisíc šípov. Mnoho z nich zasiahlo moje ruky a tvár. Najviacej som sa obával o moje oči a zrak, o ktoré by som bol prišiel, keby som si nespomenul na okuliare, ktoré unikli cisárovmu prehľadávaniu. Nasadil som si ich na oči a takto ozbrojený som pokračoval vo svojej práci i napriek šípom, z ktorých mnohé zasiahli sklá mojich okuliarov, ale tie sa skoro vôbec ani len nepohli. Potom som vzal uzol z lán do svojej ruky a začal som ťahať. Lenže ani jedna z lodí sa nepohla, tak boli pevne ukotvené. A tak teda najodvážnejšia časť môjho podujatia zostala bez výsledku. Nechal som povraz a rozhodne som odrezal svojím nožom laná lodí od ich kotiev. Dostal som viac než dvesto zásahov do tváre a do rúk. Potom som vzal znovu zauzlený koniec lán, ku ktorému boli pripevnené moje háky, a s ľahkosťou som odtiahol päťdesiat najväčších nepriateľských vojenských plavidiel za sebou.

Keď Blefuskodiáni uvideli, ako sa ich flotila hýbe od nich preč jedným smerom, ako som ju ja ťahal, začali kričať od zúfalstva a od žiaľu, ktorý je nemožné opísať. Keď som sa dostal z dosahu nebezpečenstva, zastal som na chvíľu a povyťahoval som si šípy z mojej tváre a rúk. Namazal som sa hojivou mastičkou, ktorú mi dali už predtým, pri mojom príchode. Potom som si zložil okuliare, počkal asi hodinu, pokiaľ bol odliv a klesla hladina vody, a prebrodil som sa do kráľovského prístavu Liliputu.

Cisár a celý kráľovský dvor stáli na pobreží a očakávali ma. Uvideli lode, ako sa pohybujú dopredu vo veľkom polmesiaci, ale mňa nevedeli rozpoznať. Ja som bol totižto uprostred prielivu až po krk pod vodou. Cisár sa domnieval, že som sa utopil a že sa nepriateľská flotila približuje útočným spôsobom. Ale veľmi skoro sa upokojil, lebo prieliv bol čím ďalej plytší každým krokom, ktorý som urobil. Za krátky čas som prišiel na vzdialenosť počutia. Ako som držal hore motúz ktorým bola uviazaná flotila, zakričal som zvučným hlasom: „Nech dlho žije najmocnejší cisár Liliputu!“ Princ ma prijal pri mojom vynorení sa na pobrežie so všetkou možnou radosťou. Hneď na mieste ma urobil nardalom, čo je najvyšší titul cti medzi nimi.

Jeho Veličenstvo si želalo, aby som využil príležitosť a priviedol zvyšok nepriateľských lodí do jeho prístavov. Zdalo sa, že nemyslí na nič iné, len na dobytie celej ríše Blefusko a stať sa jediným panovníkom ich sveta. Ja som jasne protestoval, že nikdy by som nechcel byť prostriedkom na to, aby som doviedol slobodných a statočných ľudí do otroctva. A hoci najmúdrejší ministri boli tej istej mienky ako ja, moje otvorené odmietnutie bolo tak veľmi proti ambíciám Jeho Veličenstva, že mi to nemohlo odpustiť. A od toho času on a tí ministri, ktorí boli moji nepriatelia, začali plánovať sprisahanie, ktoré skončilo skoro celou mojou deštrukciou.

Asi tri týždne po tomto ukoristení prišlo veľvyslanectvo z Blefuska s pokornou ponukou o mier. Ten bol rýchlo dohodnutý s podmienkami, ktoré boli pre nášho cisára veľmi výhodné. Šesť veľvyslancov spolu so sprievodom asi päťsto osôb, všetci veľmi veľkolepo oblečení, navštívili i mňa, lebo im bolo súkromne povedané, že som sa ich zastal. Preukázali mi veľa komplimentov na moju udatnosť a veľkorysosť, a pozvali ma v mene ich vládcu cisára do ich kráľovstva. Požiadal som ich predniesť moju pokornú úctu voči ich cisárovi, ktorého kráľovskú výsosť som sa rozhodol navštíviť predtým, ako sa vrátim do svojej vlastnej krajiny. V súlade s tým, keď som najbližšie mal tú česť stretnúť sa s naším cisárom, zaželal som si jeho generálne povolenie navštíviť Blefuskodiánskeho panovníka. Toto mi on povolil, ale veľmi chladným spôsobom. Až neskôr som sa dozvedel, čo bolo toho príčinou.

Keď som sa pripravoval ísť prejaviť moju úctu a rešpekt cisárovi Blefuska, veľmi význačný člen kráľovského dvora, ktorému som raz preukázal veľkú službu, prišiel veľmi súkromne v noci do môjho domu. Bez toho, že by oznámil svoje meno žiadal o prijatie. Dal som si jeho lordstvo do vrecka na kabáte a dôveryhodnému služobníkovi som dal rozkaz nevpúšťať nikoho. Pevne som zatvoril dvere, položil návštevníka na stôl a sadol si vedľa neho. Tvár jeho lordstva bola plná starostí. Požiadal ma, aby som ho počúval s trpezlivosťou, lebo sa to značne týka mojej cti a života samotného. Povedal: „Ty si si vedomý, že Skyreš Bolgolam je tvojím nepriateľom od začiatku tvojho príchodu. Jeho nenávisť sa od tvojho veľkého úspechu proti Blefusku ešte zväčšila, lebo tým sa jeho sláva ako admirála zmenšila. Tento lord a spolu s ním i ďalší ťa obvinili z velezrady. Niekoľko veľmi tajných zasadaní rady bolo usporiadaných pre tvoju záležitosť. Z vďačnosti pre tvoje láskavosti som ti zaobstaral informácie o celom konaní. Riskujem svoju hlavu kvôli službe pre teba. A tu je obvinenie voči tebe:

_Najskôr, keď si priviedol cisársku flotilu Blefuska do kráľovského prístavu, bolo ti nariadené Jeho Veličenstvom zmocniť sa všetkých ďalších lodí a usmrtiť všetkých Bigendiánskych exulantov, a tiež všetkých ľudí, ktorý by okamžite nesúhlasili rozbíjať vajíčka na užšom konci. A že ako falošný zradca Jeho jasného Veličenstva si sa ospravedlnil zo služby pod zámienkou neochoty nútiť mravné presvedčenie nevinných ľudí a pripraviť ich o slobodu.

_Potom, keď prišli veľvyslanci z kráľovského dvora Blefuska, ako falošný zradca si im pomohol a prijal ich, hoci si vedel o nich, že slúžia nepriateľskému cisárovi Jeho Veličenstva.

_A navyše, pripravuješ sa na cestu na kráľovský dvor do Blefuska, čo je proti povinnostiam verných občanov našej ríše.“

„V debate na tieto obvinenia,“ môj priateľ pokračoval, „Jeho Veličenstvo často poukazovalo na tvoje zásluhy, ktoré si preňho urobil. Zatiaľ čo admirál a minister financií trvajú na tom, aby si bol hanebne usmrtený. Ale Reldresal, sekretár pre súkromné záležitosti, ktorý sa vždy správal ako tvoj verný priateľ, navrhol Jeho Veličenstvu, aby ušetril tvoj život a zbavil ťa len zraku. Spravodlivosti by tak určitým spôsobom bolo učinené za dosť. Vtedy Bolgolam vstal v zúrivom hneve, že ako sa odvažuje sekretár želať si zachrániť život zradcu. Pokladník, minister financií, tiež poukázal na to, aké veľké náklady sú na to, aby sme ťa živili, a tiež trval na ortieli smrti. Ale Jeho Veličenstvo blahosklonne s potešením povedalo, keď si kráľovská rada myslí, že to, aby si prišiel o zrak, je príliš slabým trestom, pre niekoho je to veľkým utrpením. Sekretár si vtedy pokorne zaželal, aby bol znovu vypočutý. Povedal, že výdavky na tvoje živobytie by mohli byť postupne zmenšované. Takže postupne by si slabol bez dostatočného množstva jedla, omdlel by si a za pár mesiacov zomrel. A keď si poddaní Jeho Veličenstva želajú, môžu potom odrezať mäkké tkanivo z tvojich kostí, pochovať to a ponechať len kostru na obdiv pre budúce generácie.

Tak cez veľké priateľstvo sekretára bola celá záležitosť pripravená. Bolo nariadené nechať ťa vyhladovať postupne a malo by to byť robené v tajnosti. Ale odsúdenie, že prídeš o zrak bolo napísané do knihy rozsudkov tiež. O tri dni tvoj priateľ sekretár príde do tvojho domu a bude čítať obvinenia pred tebou. Poukáže na veľkú milosť Jeho Veličenstva, že ťa zatracuje za velezradu len na stratu zraku, ktoré, on nepochybuje, že ty pokorne a vďačne podstúpiš. Dvadsať chirurgov Jeho Veličenstva má robiť operáciu tvojich očí vystrelením veľmi ostrých šípov do tvojich očí, keď budeš ležať na zemi.“

„Ja ťa teraz opustím,“ povedal môj priateľ, „aby si zvážil svoju budúcnosť a aby som sa ja vyhol upodozrievaniu, musím sa okamžite vrátiť tak tajne, ako som prišiel.“

Jeho lordstvo tak urobilo a ja som zostal sám vo veľmi popletenej zmätenej situácii. Najprv som bol plný vzdoru. Zatiaľ čo som mal slobodu, som mohol poľahky zbombardovať celú metropolu hlavného mesta. Ale odmietol som túto myšlienku s hrôzou, lebo som si spomenul na prísahu, ktorú som dal cisárovi, a na láskavosti, ktoré mi preukázal. Napokon som sa rozhodol opustiť Jeho Veličenstvo a využiť príležitosť odísť za cisárom na ostrov Blefusko, opätovať mu úctu a rešpekt, ktoré mi preukázali jeho veľvyslanci. Predtým, ako prešli tri dni, som napísal list môjmu priateľovi sekretárovi o mojom rozhodnutí. Bez čakania na odpoveď som odišiel k pobrežiu. Vošiel som do vody v prielive a pomocou brodenia a aj plávania som dosiahol prístav Blefuska, kde ma ľudia, ktorí ma už dlho očakávali, doviedli do hlavného mesta.

Jeho Veličenstvo ríše ostrova Blefusko, jeho kráľovská rodina a vysoko postavení úradníci kráľovského dvora ma prišli privítať. Prijali ma spôsobom prislúchajúcim štedrosti takéhoto veľkolepého princa. Akokoľvek, nespomenul som svoju nemilosť u cisára Liliputu, keďže som nepredpokladal, že princ odhalí tajomstvo, pokiaľ som bol mimo jeho moci. Ale v tomto, ako sa ukázalo, som sa mýlil.

5. Kapitola (Cesta do Liliputu)

Tri dni po mojom príchode som sa prechádzal z čistej zvedavosti po severovýchodnom pobreží ostrova. V diaľke v mori som si všimol niečo, čo vyzeralo ako prevrátená loďka. Vyzul som si svoje topánky a ponožky, a prebrodil som sa asi sto metrov. Jasne som videl, že to bola skutočná loďka, ktorá bola nejakou búrkou odplavená z lode. Okamžite som sa vrátil do hlavného mesta po pomoc. Po obrovskej namáhavej robote sa mi podarilo dostať moju loďku do kráľovského prístavu ostrova Blefusko, kde sa za chvíľu objavil veľký dav ľudí. Boli plní úžasu nad takým ohromným plavidlom. Povedal som cisárovi, že môj šťastný osud mi priplavil túto loďku do cesty, aby ma odniesla na nejaké miesto, odkiaľ by som sa mohol vrátiť do svojej rodnej krajiny. Veľmi vrúcne som ho poprosil o materiál na jej opravu a povolenie odísť, ktoré mi po viacerých vľúdnych prednesoch mojej žiadosti napokon s potešením schválil.

Medzitým cisár Liliputu, znepokojený mojou dlhou neprítomnosťou, síce nemal ani tušenia o tom, že som vedel, čo so mnou zamýšľajú urobiť, poslal osobu vysokého postavenia, aby informovala cisára ríše Blefusko, že som u Jeho Veličenstva v nemilosti. Tento posol mal odniesť správu, že som dostal milosť jeho pána, ktorý súhlasil s tým, že ma potrestajú len stratením zraku. Očakával, že jeho brat v Blefusku ma pošle späť do Liliputu so zviazanými rukami a nohami, aby som bol potrestaný ako zradca. Cisár Blefuska odpovedal mnohými zdvorilými ospravedlneniami. Povedal, že čo sa týka poslať ma zviazaného, jeho brat vie, že to je nemožné. Navyše, síce som ho pripravil o jeho námornú flotilu, bol mi vďačný za veľa dobrých služieb, ktoré som preňho spravil pri vytváraní mieru. Ale že sa obom Veličenstvám za chvíľu uľaví, lebo som našiel obrovské plavidlo na brehu, ktoré bude schopné ma odniesť na more. Už dal príkazy na jeho opravu a dúfa, že obe ríše budú za pár týždňov odo mňa oslobodené.

S touto odpoveďou sa posol vrátil do Liliputu. Hoci mi panovník Blefuska ponúkol svoju blahosklonnú ochranu, keby som zostal v jeho službách, ja som sa snažil uponáhľať môj odchod. Bol som rozhodnutý, že už viacej nebudem dôverovať ani jednému z oboch princov.

Asi o mesiac som bol pripravený na odchod. Cisár Blefuska, cisárovná a celá kráľovská rodina vyšli z paláca. Ľahol som si na predok, aby som im pobozkal ruky, ktoré mi vďačne podali. Jeho Veličenstvo mi darovalo päťdesiat vreciek najväčších zlatých platiacich mincí a jeho obrázok v plnej veľkosti, ktorý som si okamžite vložil do jednej z mojich rukavíc, aby sa nepoškodil. Veľa ceremónií sa konalo pri mojom odchode.

Naložil som loďku mäsom a pitnou vodou. Zobral som so sebou i šesť živých kráv, dvoch býkov a niekoľko oviec a baranov. Mal som v úmysle ich zobrať do mojej vlastnej krajiny a kŕmiť ich na palube. Za týmto účelom som zobral balík sena a vrecko pšenice. Rád som chcel zobrať so sebou aj tucet domorodcov, ale toto bola vec, ktorú cisár za žiadnych okolností nedovolil. Kvôli tomu bola urobená dôkladná prehliadka mojich vreciek. Jeho Veličenstvo ma žiadalo prisahať na moju česť, že neodnesiem preč žiadneho z jeho obyvateľov, hoci by si to i želali a dali k tomu súhlas.

Ako som si pripravil všetky tieto veci, bol som schopný sa plaviť, tak som sa vydal na plavbu. Keď som sa preplavil odhadom asi 24 námorných míľ od ostrova Blefusko, uvidel som plachetnicu smerujúcu na severovýchod. Zamával som na ňu, ale nemohol som dostať žiadnu odpoveď. Vietor poľavil, tak trochu spomalila, a ja som sa k nej viacej priblížil. Zhruba za pol hodinu ma spozorovali a vystrelili zo zbrane. Nastúpil som na loď 26. Septembra 1701. Moje srdce dychtivo túžilo vidieť anglickú vlajku. Vložil som si svoje malé kravy a ovce do vreciek na kabáte a nalodil som sa s celým svojím malým nákladom. Kapitán ma prijal vľúdne. Spýtal sa ma napokon, z ktorého miesta som sa tam objavil. Po mojej odpovedi si myslel, že som šialený a že si vymýšľam. Avšak, keď som vytiahol z vrecka svoj malý dobytok a ovce, to ho jednoznačne presvedčilo.

Doplavili sme sa do Anglicka 13. Apríla, roku 1702. Dva mesiace som zostal so svojou manželkou a rodinou. Ale moja neuhasiteľná túžba spoznávať cudzie krajiny, keby som zostal dlhšie, by tým trpela. Akokoľvek, pokým som bol v Anglicku, som zarobil dobrý zisk ukazovaním svojho dobytka vysoko postaveným ľuďom a i ďalším. Predtým, ako som začal svoju druhú cestu, som ho predal za 600 libier. 1500 libier som nechal svojej manželke a zaobstaral som jej pekný dom. Potom som ju opustil, takisto ako i svojho syna a dcéru, so slzami v očiach na oboch stranách, a nalodil som sa na „Dobrodružstvo.“

(@Swift ..)