1*33*033 Princezná na sklenenom kopci **(3,6k)

 24. Princezná na sklenenom kopci  **(3,6k)

Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial, bol raz jeden muž, ktorý mal lúku hneď vedľa hory. Na tej lúke bola stodola, v ktorej uskladňoval seno. No za posledné dva roky nebolo veľa sena v stodole. Zakaždým k večeru na svätého Jána, keď tráva bola vysoká a najbujnejšia, stádo oviec ju úplne poobhrýzalo. Celá bola načisto zožratá, ako keby ju celá črieda oviec pogniavila počas noci. Stalo sa to raz, dokonca i dvakrát. Chlapíkovi to už začalo žrať nervy. Nepáčilo sa mu, že prichádza o svoju žatvu, poľnohospodársku plodinu a výnos z poľa. Nuž vraví svojim trom synom, z ktorých najmladšieho volali Popolvár, že jeden z nich musí ísť spať v stodole počas noci na svätého Jána, lebo mu pripadalo už absurdné a neprípustné, aby mu trávu zase niekto zožral. Zostali len steblá a stopky, aspoň za posledné dva roky tomu tak bolo. Nuž a ten, kto pôjde, musí mať oči na stopkách, vycibrený sluch, a veľmi ostrý zrak, tak povedal ten muž.

Ten najstarší si celkom aj želal ísť na lúku. Vraví, že bude sledovať tú trávu a celý ten trávnik okolo tak dobre, že žiaden človek či zviera, ba ani diabol sám osobne sa toho ani len nedotkne. Tak keď nadišiel večer, zobral sa a šiel ku stodole. Ľahol si tam a pospal si trochu. No keď sa už zaťahovala tmavá čierna noc, bolo počuť taký rachot a nastalo také hrozne strašné zemetrasenie, že sa zatriasla strecha i múry. Mladík bol celý vystrašený, akoby bez duše. Nuž vzal nohy na plecia a hybaj ho preč, čo mu sily stačili. Ani sa len naspäť neobzrel. A stodola zostala prázdna i toho roku, takisto ako po predchádzajúce dva.

Na ďalší večer svätého Jána, po roku, ten istý chlapík takto vypráva, že už trikrát za sebou stratil svoju trávu na odľahlom poli. No darmo, jeden z jeho synov musí ísť na postreh do stajne takisto ako minule najstarší. Druhý najstarší syn si zaumienil urobiť túto ráznu vec. Odišiel do stajne na poli pri lúke pod horou. Ľahol si tam a spal, presne tak, ako i jeho brat predtým. Ale keď sa v noci zaťahovali mračná, zrazu počul veľký hluk a zase to zemetrasenie navôkol, ktoré bolo ešte strašidelnejšie než to, čo zažil jeho starší brat minulého roku počas svätojánskej noci v maštali. Mladík sa naštval, celý sa od strachu prepotil a bežal odtiaľ, čo mu sily stačili, ako by mu išlo o život.

Prišiel ďalší rok a spolu s ním sa dostal na rad i Popolvár. Lenže keď sa pripravoval na cestu, ďalší dvaja sa na ňom zabávali a uťahovali si z neho. „Čože? Tak ty máš byť ten správny, čo dokáže ustrážiť kopu sena? Veď ty si sa nikdy nič nenaučil, okrem sedenia v popole pri peci a opekaní,“ vraveli mu. Popolvár si však nerobil z toho ťažkú hlavu. Nadišiel večer. Odbehol na pole pri lese. Keď tam došiel, bol dosť unavený, tak si v stodole ľahol, že si trochu pospí. Zhruba za hodinu začal šramot, hukot a hlučné vŕzganie na okolí. Bolo to veľmi desivé počúvať také divné zvuky. „Reku, ak to nebude ešte horšie než teraz, dokážem to zvládnuť, môžem to vydržať,“ pomyslel si Popolvár. Za chvíľu to škrípanie ešte zosilnelo a spolu s ním sa zatriasla i zem a celá stodola. Všetko seno lietalo okolo mladíka. „Ešte je to v poriadku. Ešte dokážem stáť. Len nech sa to nezhorší. Viacej už určite neznesiem,“ pomyslel si Popolvár. No vtom došla tretia rana. Skoro sa aj strecha rozletela a popadali múry, taký strašný hluk a zemetrasenie nastalo. No len čo si to pomyslel, teda definoval problém, zrazu všetko ustalo a nastalo hrobové ticho všade na okolí. „Som si celkom istý, že to znovu nastane,“ pomyslel si Popolvár. No nie, nič takého sa nestalo. Všetko bolo potichu. A všetko aj zostalo tiché. Len chvíľku ležal pokojne. Zrazu počul nejaký zvuk. Ako keby akýsi kôň stál vonku pri dverách stodoly a žuval trávu. Prikradol sa ku dverám, ktoré boli trochu pootvorené, pozrieť sa, čo sa to tam deje, a kôň tam vonku žral trávu. Bol dosť veľký, tučný, dobre živený a staraný. Popolvár nikdy takého vynikajúceho koňa v celom svojom živote predtým ešte nevidel. Sedlo a uzda boli na ňom. Hneď vedľa bola i kompletná rytierska výzbroj. Všetko bolo z medi a také naleštené, že to až žiarilo. „Ahá! Tak to si ty, čo nám tu všetko seno žere,“ pomyslel si mladík. „Nuž je načase urobiť tomu rázny koniec.“ Tak sa poponáhľal trochu. Zobral svoju ocieľku na výrobu ohňa a hodil ju na koňa. Ten potom už nemal žiadnu moc. Zrazu bol taký krotký, že nemal žiadnu silu pohnúť sa z miesta. Chlapec si potom mohol robiť s ním, čo len chcel, podľa svojej vlastnej ľubovôle. Tak sa naň vyštveral a začal na ňom jazdiť. Popchol koňa a odcválal na ňom na miesto, ktoré poznal iba on. Tam ho uviazal a šiel domov. Keď došiel domov, bratia sa na ňom smiali a opýtali sa ho, ako pochodil.

„Veľmi dlho si sa nezdržal v stodole. A bohvie, či si tam vôbec bol!“ doberali si ho. – „Ležal som tam, až pokým sa nerozvidnelo, ale nič divného sa nedialo,“ povedal mladík. „Iba sám pán Boh vie, čo vás dvoch tak vystrašilo.“ – „No, pôjdeme sa pozrieť, či si dobre strážil lúku alebo nie,“ odpovedali mu bratia. Lenže keď sa tam dostali, zistili, že trávy sa nikto ani len nedotkol. Stála pekne rovno tak, ako i deň predtým.

Na ďalšiu svätojánsku noc sa odohrala znovu tá istá udalosť.  Ani jeden zo starších bratov sa neodvážil ísť na odľahlé pole. Ale Popolvár šiel. A stalo sa presne to isté, čo minulý rok na svätojánsku noc. Najprv hlučné vŕzganie a potom zemetrasenie, to isté druhýkrát a ešte silnejšie tretíkrát. Ale všetky tri zemetrasenia boli oveľa zúrivejšie než minulý rok. Potom znovu všetko stíchlo ako po búrke. Mladík zase začul hlučné prežúvanie za dverami stodoly, ktoré boli trochu pootvorené.  Znovu tam stál nejaký kôň, ktorý jedol trávu a hlasno prežúval. Bol oveľa väčší a tlstejší než ten prvý. Bol osedlaný a mal nasadenú uzdu. Vedľa neho bol oblek pre rytiera, celý v striebre, taký krásny, aký by si hocikto bol želal. „Ho, ho, hó!“ pomyslel si chlapec. „Tak to ty nám sem chodíš jedávať naše seno? No ja tomu hneď urobím rázny koniec.“ Zobral ocieľku na zakladanie ohňa a hodil ju ponad konskú hrivu. Zviera spozornelo a hneď bolo krotké ako baránok. Potom chlapec na ňom odcválal až na miesto, kde držal toho prvého, a odišiel bezstarostne domov.

Bratia mu povedali: „Predpokladáme, že nám zase povieš tú rozprávku o tom, ako dobre si strážil a že sa tam nič zvláštneho nestalo.“ – „Nuž áno, presne tak,“ povedal Popolvár. Tak sa tam teda išli pozrieť. A znovu tam našli trávu pekne uloženú, hŕba na hŕbe. Lenže týmto činom sa nestal pre nich nejakým veľkým obľúbencom. Takže neboli k Popolvárovi o nič milší. Závisť v nich rástla.

Prišiel ďalší rok a spolu s ním i ďalšia svätojánska noc. Starší bratia sa neodvážili ísť na posiedku strážiť tú kopu sena v stodole. Tá jedna noc, čo tam obaja z nich zažili im úplne stačila na to, aby boli vystrašení ako mladé srnky po daždi. Ale Popolvár sa odvážil ísť na postriežku. Stalo sa presne to isté, čo po minulé dva roky. Trikrát sa podlaha zatriasla od zemetrasenia. Potom zas zrazu všetko stíchlo ako na pohrebe. Započúval sa do ticha a do uší sa mu dostal zase ten istý známy žuvací zvuk a mľaskanie. Vykradol sa pomaly za dvere stodoly, ktoré boli pootvorené. A tam bol znovu nejaký kôň. Bol oveľa väčší a tlstejší než tie dva, čo tam vystriehol predtým. „Ho, ho, hó! Tak to si ty, čo nám to tu všetko seno žere,“ pomyslel si chlapec. „Hneď tomu urobíme rázny koniec. Toto sa tu nebude diať!“ Tak vytiahol ocieľku na robenie ohňa a hodil ju ponad koňa. Ten tam potom zostal stáť pokojne  na jednom mieste, sťaby bol priklincovaný ku zemi. A mladík si teraz mohol robiť s ním, čo len chcel a čo sa mu zapáčilo. Teda naň nasadol a odcválal s ním na to isté miesto, kde sa mu pásli jeho prvé dva. A vrátil sa domov sám. Ďalší dvaja súrodenci sa zase na ňom začali zabávať. Vraj či pozorne strážil kopu sena, lebo na ňom vidno, že chodí akoby mal hlavu v oblakoch, taký bol zasnívaný. Popolvár sa tým veľmi nezaťažoval. Nerobil si z toho ťažkú hlavu. Poslal ich do stodoly urobiť pozornú prehliadku. Tak to išli overiť. Kopy sena stáli pokojne jedna vedľa druhej. Boli nádherne uložené ako zvyčajne po celý rok.

Kráľ krajiny, v ktorej prebýval Popolvárov otec, mal dcéru. Nechcel ju dať nikomu inému ako niekomu, kto by dokázal odcválať na koni až na vrchol skleneného kopca. Blízko kráľovho paláca sa totižto nachádzal toho času veľmi, naozaj veľmi vysoký kopec stvorený z čistého skla. Povrch na ňom bol klzký a šmykľavý ako ľad. Na vrcholku tohto kopca mala sedieť jeho dcéra s troma zlatými jablkami v náručí. Ten, kto na koni docvála na vrchol kopca a vezme od nej tie tri zlaté jablká, si ju môže vziať za ženu a zosobášiť sa s ňou. Spolu s ňou dostane i polovicu kráľovstva. Kráľ dal toto vyhlásiť v každom kostole svojho kráľovstva. A takisto i v mnohých iných kráľovstvách. Princezná bola veľmi nádherná a krásna. Každý, kto ju stretol, sa do nej bezhlavo zamiloval od hlavy až po päty, bez ohľadu na následky. Takže nie je nutné vysvetľovať, že všetci rytieri či princovia boli priam nenásytní v získaní si jej srdca i ruky. A samozrejme i polovicu kráľovstva s ňou. Kvôli týmto dôvodom sem prichádzali rytieri z rôznych kútov sveta. Všetci boli úplne perfektne vyobliekaní. Ich odev sa zázračne trblietal v slnečnom jase. Jazdili na koňoch ako v jednom tanci. Každý z princov si už bol istý, že získa srdce princeznej.

Keď nadišiel deň kráľom určený na túto olympijskú súťaž, veľký dav rytierov a princov sa zhromaždil pod skleneným kopcom. Bolo ich mnoho. Každý, kto chodil alebo sa tam vedel aspoň dokrivkať, si žiadal šancu získať kráľovu dcéru. Popolvárovi dvaja bratia tam boli tiež. O tom, že by tam išiel s nimi aj ich najmladší brat, nechceli ani len počuť, lebo bol špinavý a začmudený od sadzí. Povedali, že každý by sa na nich iba zabával a smial, keby ich videl v spoločnosti takého oplana.

„Nuž teda, pôjdem osamote,“ povedal Popolvár.

Keď sa dvaja bratia dostali ku sklenenému kopcu, všetci princovia a rytieri sa snažili docválať na jeho vrchol. No ich kone penili od toho, čo sa toľko snažili. Všetko bolo úplne zbytočnou snahou. Hneď po pár metroch na kopci sa kone začali kĺzať a skončili tam, kde začali, na úpätí kopca. Ani sa nebolo čo diviť, lebo kopec mal taký klzký povrch, ako tabuľka skleneného okna, a bol strmý ako bočná strecha na dome. Ale i tak všetci boli priam chamtiví získať kráľovu dcéru a polovičku kráľovstva. Teda kúsok podišli na kopec a potom sa skĺzli naspäť tam, kde začali. A takto to išlo kolom dokola. Napokon sa kone natoľko unavili a vyčerpali, že už viacej vážne nevládali urobiť hore strmým kopcom ani krok. Boli také rozhorúčené, že penili z nozdier i z papule a pena im len tak padala pod nohy na kopytá, čo spôsobovalo, že sa im nohy šmýkali ešte viac. Napokon to všetci jazdci zbalili a prestali sa pokúšať vyjsť na sklenený kopec. Kráľ už pomaly začal rozmýšľať o tom, že žiadosti sa budú posudzovať a v súťaži sa bude pokračovať nasledujúci deň, keď im to možno pôjde lepšie a budú mať viacej šťastia vo svojej snahe dosiahnuť na koňoch vrchol kopca. Keď tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, pricválal k nim niekto na vynikajúcom koni, akého dovtedy nikto ani nezočil a ani nepostrehol, že by aj taký statný niekde mohol byť. Sedel na ňom bohatier v plnej zbroji, ktorú mal celú zo samotnej medi. I uzda bola z toho vyrobená. Celý jeho výstroj len tak žiaril naokolo. Ďalší zvláštni rytieri hneď začali naňho kričať a prihovárali sa mu, aby ušetril svoj vzácny čas a ani len nepomýšľal na zdolávaní skleneného kopca, že je to úplne zbytočné, že to sa vôbec nedá zvládnuť. No on nebral ohľad na ich nevyžiadanú pozornosť. Rozbehol sa s koňom a odcválal na ňom smerom ku vrcholku kopca, ako keby to nebola preňho žiadna namáhavá činnosť. Prešiel celkom bez ohľadu na ťažkosti zhruba tak tretinu kopca. Vtedy zastavil svojho tátoša, otočil sa a odcválal s ním naspäť k úpätiu kopca. Princezná ho len trochu zazrela. Čo si stihla všimnúť a uvedomiť, bolo, že rúčejšieho bohatiera, ako bol tento rytier, ešte v celom svojom roztopašnom živote nevidela. Keď cválal hore kopcom, čo mu sily stačili, jej myšlienky prúdili len jedným smerom: „Ó, ako dobre napreduje. Celkom sa mu darí na tej šikmej ploche. Dúfam, že to zvládne až po vrchol.“ No potom ho uvidela, ako obracia svojho koňa smerom späť. Hodila po ňom jedno zo svojich zlatých jabĺk. To sa mu skotúľalo rovno do topánky. Keď prišiel dolu pri úpätie skleneného kopca, tak rýchlo sa vytratil, že nikto si to ani nestihol všimnúť.

Všetci princovia a rytieri boli zamyslení nad tým, že pribehnú ku kráľovi, aby ten, čo zašiel najvyššie na sklenený kopec, ukázal to zlaté jablko, čo mu princezná hodila. No tí, ktorí sa tam zišli, zistili, že medzi nimi nie je nikto so zlatým jablkom. Nikto z tých, ktorí tam prišli, nemal o zlatom jablku ani chýru. Popredstavovali sa tam všetci prítomní, ale darmo by niekto hľadal u nich zlaté jablko, nikto taký tam nebol.

Zatiahla sa tmavá noc. Aj Popolvárovi bratia došli domov. Mali plno rečí, o tom čo sa dialo pri sklenenom kopci. Spočiatku vyprávali tak, že tam nebolo ani živej duše, ktorá by bola schopná vyliezť na kopec vyššie než pol metra. Keď zrazu tam došiel nejaký rytier celý v medenej zbroji. Dokonca i uzda na koni bola celá z medi, takisto i zvyšok postroja. Tá meď bola tak dobre vyleštená, že sa na slnečnom svetle blyšťala široko—ďaleko do veľkej vzdialenosti. Plno zvedavcov sa kochalo pohľadom na tú vzácnosť z medi a ako ten rytier skvelo jazdil na koni a vybehol s ním až do tretiny skleneného kopca. Zľahka by to bol býval zvládol až na samý vrchol kopca, keby sa mu zapáčilo. No on sa otočil, ako keby si to bol býval rozmyslel, lebo určite nechcel uštvať koňa. Na prvýkrát mu to stačilo do tretiny, aby vzbudil pozornosť a zapôsobil. „Veľmi by sa mi páčilo vidieť takého bohatiera aj s koňom v medenej zbroji,“ povedal Popolvár, ktorý ako zvyčajne i teraz sedel pri komíne a vedľa neho bolo plno popola. „Ty? Skutočne?“ vraveli mu bratia. „Veď ty sa nevieš ani dobre obliecť na to, aby si zapadol do takej veľkolepej skupinky lordov, čo tam boli. Ty si len nechutné zviera. Pekne zostaň sedieť tam, kde si.“

Ďalší deň sa obaja jeho bratia znovu vybrali na skusy. Znovu ich Popolvár pekne prosil, aby mohol ísť s nimi a videl jazdenie na koňoch. Ale nie. Povedali mu, že by tam nezapadol do vyššej spoločnosti, lebo bol príliš škaredý a špinavý. „Nuž teda, pôjdem tam osamote. Zakradnem sa tam,“ povedal Popolvár. Tak teda starší bratia odišli spoločne ku sklenenému kopcu. Všetci princovia a bohatieri začali jazdiť okolo skleneného kopca a snažili sa na klzkom povrchu dostať vyššie a vyššie. Zdrsnili podkovy koní, no ale ani to im absolútne v ničom nepomohlo. Kĺzali sa smerom dolu presne takisto, ako i včera. Ďalej ako meter sa im však nepodarilo postúpiť na kopci. Kone sa im unavili. Jednoducho už viacej nevládali. Všetci si dali teda naraz prestávku napojiť kone. Ale práve vtedy, keď kráľ už rozmýšľal nad tým, že pre dnešok súťaže na kopci ukončia a každý bude mať šancu predviesť svoje jazdecké schopnosti ešte raz, na ďalší deň, a to už naposledy. Takže každý z nich dostane ešte jednu šancu. Chvíľu nad tým však rozmýšľal, lebo si vravel, že by bolo dobré ešte chvíľu počkať. Čo keď príde ešte jeho obľúbený hrdina v medenej zbroji zo včerajška. No nebolo o ňom ani chýru, ani slychu. Všetci sa obzerali dookola. Nikto taký tam medzi nimi nebol. Avšak došiel tam jeden bohatier obrnený celý v striebre. Pokojne si cválal na svojom tátošovi, ktorý bol tentokrát oveľa lepšie živený ako ten predošlý kôň. Už z diaľky bolo vidno ako sa trbliece jazdec so svojím koňom lešteným striebrom. A hneď ho už aj ostatní súťažiaci začali odrádzať od jeho bojového ducha. Aby to vzdal, že to vôbec nie možné, aby sa niekto tu na zemi dostal s koňom na vrchol skleneného kopca. Dnešným uchádzačom o princezninu ruku sa to z nich ani jednému nepodarilo, z čoho usudzovali, že každý ďalší bude tiež odpadlík, lebo to bolo priam nemožné vyjsť po tom klzkom sklenenom kopci čo i len o piaď vyššie. Ale tento bohatier si ich námietky vôbec nevšímal. Nevenoval im vôbec žiadnu pozornosť. Namieril si to rovno na sklenený kopec. Vyšiel oveľa vyššie než rytier v medenej zbroji. Po druhej tretine to však vzdal a otočil sa smerom späť. Princeznej sa tento bohatier páčil ešte viacej než ten v tom medenom brnení. Zatúžila, aby sa dostal vyššie na kopci. Keď ho videla otáčať sa na kopci, hodila po ňom druhé jablko, ktoré sa skotúľalo k jeho topánke. Ako náhle prišiel dolu zo skleneného kopca, odcválal na koni preč tak rýchlo, ako prišiel. Nikto nevedel, kam sa podel.

Večer, keď sa všetci zišli pred kráľom a princeznou, aby ukázali zlaté jablko, ani jeden z rytierov ho nemal.

Neskoro večer obaja bratia prišli domov, takisto ako večer predtým. Povyprávali, čo sa dialo na sklenenom kopci. Ako sa všetci snažili dostať na kopec, ale nikomu sa to nedarilo. „Ale napokon,“ povedali, „prišiel jeden rytier v striebornom brnení. Na koni mal striebornú uzdu a strieborné sedlo. Ten ale vedel jazdiť! S koňom prišiel až do dvoch tretín kopca, ale potom sa obrátil späť. Bol to skvelý chlapík,“ povedali bratia, „a princezná po ňom hodila druhé zlaté jablko!“

„Ó, ako by som ho tiež len rád videl!“ povedal Popolvár.

„Ach, skutočne! On bol trochu jasnejší než popol, v ktorom sa váľaš, ty špinavé začmudené stvorenie!“ povedali mu jeho bratia.

Na tretí deň sa dialo všetko tak ako predošlé dni. Popolvár chcel ísť s bratmi pozrieť sa na jazdenie, ale dvaja bratia ho zase nechceli vo svojej spoločnosti. Keď sa dostali ku sklenenému kopcu, nikto sa nedostal ani meter hore kopcom. Všetci čakali na rytiera v striebornom brnení, ale nikto ho nevidel ani o ňom nepočul. Až napokon, po dlhom čase, prišiel rytier na takom vynikajúcom koni, ktorého ešte nikto nikdy predtým nevidel. Bohatier bol v zlatom brnení a kôň mal zlatú uzdu a zlaté sedlo. Toto všetko tak jasne žiarilo, že všetkých oslnilo, dokonca ešte keď bol rytier vo veľkej vzdialenosti. Ďalší princovia a rytieri nevedeli mu ani povedať, aké zbytočné bolo pre nich pokúsiť sa vyjsť na kopec, taký užasnutí boli nad jeho vznešenosťou.  Odcválal priamo na sklenený kopec. Cválal tak, ako keby to vôbec nebol žiaden kopec. Princezná si ani nestihla zaželať, aby vyšiel až na kopec k nej. Hneď ako vyšiel na kopec, zobral si tretie zlaté jablko z lona princeznej a otočil svojho koňa a odcválal na ňom tak rýchlo, ako prišiel. Tak rýchlo zmizol z pohľadu všetkých, že mu nikto nestihol ani nič povedať.

Keď obaja bratia prišli večer domov, celú noc vyprávali o jazdení na sklenenom kopci. Až napokon spomenuli rytiera v zlatej zbroji. „Bol to skvelý chlapík, áno, to bol! Ďalší taký vynikajúci rytier sa určite nenájde na celej zemi!“ povedali bratia.

„Och, ako rád by som ho tiež videl!“ povedal Popolvár.

„Nuž, on žiaril skoro ako žeravé uhlie, pri ktorom ty vždy vysedávaš. Ty špinavé stvorenie z popola, ktorým ty si!“ povedali bratia.

Nasledujúci deň mali všetci rytieri a princovia predstúpiť pred kráľa a princeznú. Minulú noc to urobiť už bolo príliš neskoro. Ten, kto mal zlaté jablko ho mal ukázať. Ale žiaden z princov a rytierov nemal zlaté jablko.

„Ale niekto ho predsa len musí mať,“ povedal kráľ, „lebo sme na vlastné oči všetci videli, ako jeden muž odcválal až hore na kopec a zobral ho.“ Tak nariadil, aby každý v kráľovstve prišiel do paláca a ukázal, či má zlaté jablko. Tak jeden po druhom, všetci prišli, ale nikto nemal zlaté jablko. Po dlhom, dlhom čase prišli tiež obaja Popolvárovi bratia. Oni boli poslední v rade. Tak sa kráľ opýtal, že či je ešte niekto v kráľovstve, kto neprišiel.

„Ó, áno! Máme ešte brata,“ povedali bratia, „ale on nemá ani potuchy o zlatom jablku! On vôbec neopustil miesto pri peci za tieto tri dni.“

„Nevadí,“ povedal kráľ. „Keď všetci prišli do paláca, nech aj on príde.“

Tak Popolvár bol donútený ísť do kráľovského paláca.

„Máš zlaté jablko?“ spýtal sa kráľ.

„Áno, tu je prvé, tu je druhé a tu je tretie,“ povedal Popolvár. A vytiahol tri jablká zo svojho vrecka. Ako tak urobil, zhodil zo seba svoje staré ošatenie a objavil sa pred kráľom v zlatom brnení, ktoré žiarilo na všetky strany, ako tam stál.

„Ty si vezmeš moju dcéru a dostaneš k nej polovicu môjho kráľovstva. Na oboje si si statočne zarobil!“ povedal kráľ. Potom sa konala svadba. Popolvár dostal za manželku kráľovu dcéru. Všetci boli šťastní a veselí na svadbe. Každý sa dobre bavil a radoval, lebo keby nebolo Popolvára, ktorý sa dostal až na vrchol skleneného kopca, nebolo by žiadnej svadby či sobáša. A svadobná veselica trvá až doteraz, takú radosť mali všetci hostia, že sa Popolvárovi podarilo dostať na sklenený kopec a získať ruku princeznej.

(@Asbjornsen and Moe..)