1*34*034 Princ Ahmed a víla Paribana **(9,4k)

35. Princ Ahmed a víla Paribana  **(9,4k)

Žil raz jeden sultán, ktorý mal troch synov a jednu neter. Najstarší z princov sa volal Husajn, druhý Ali a najmladší Ahmed. Jeho neter bola princezná Veronika.

Princezná Veronika bola dcérou sultánovho mladšieho brata, ktorý zomrel a nechal po sebe princeznú, keď bola ešte veľmi mladá. Sultán si zobral na starosť jej vzdelanie a staral sa o jej výchovu v paláci spolu s tromi princmi. S tým, že keď dosiahne patričný vek na sobáš, sa vydá za spojeneckého princa zo susedného kráľovstva. Ale keď si všimol, že traja princovia, jeho synovia, boli do nej vášnivo zaľúbení, rozmýšľal nad touto záležitosťou trochu vážnejšie. Veľmi bol tým zaujatý. Boli s tým spojené ťažkosti, ktoré predvídal. Dvaja mladší princovia mali ustúpiť v tomto ohľade najstaršiemu z nich. Keďže boli tvrdohlaví, zavolal si ich spolu a povedal im: „Deti, keďže ste dobré a pokojné, nebudem vás presviedčať o tom, aby ste netúžili po princeznej, vašej sesternici. Myslím si však, že by bolo vhodné, keby každý z vás cestoval oddelene do rôznych krajín, aby ste sa nestretli. Ako veľmi dobre poznáte moju zvedavosť a záľubu v nezvyčajnostiach. Sľubujem moju neter tomu z vás, kto mi prinesie najvýnimočnejšiu zvláštnosť, na ktorú dám každému z vás istú sumu peňazí. Takisto vám dám i peniaze na cestu.“

Keďže traja princovia boli poddajní a poslušní k sultánovej vôli a každý z nich si lichotil sebe, že sa mu podarí súťaž vyhrať. Sultán im dal peniaze, ktoré im sľúbil a v ten istý deň vydal rozkazy na ich cestu, aby mohli opustiť sultána hneď na druhý deň. Vydali sa na cestu zavčas rána oblečení ako obchodníci. Každý z nich mal strážcu oblečeného ako pomocníka. Boli dobre vybavení, nasadli na kone a vydali sa na cestu. Prvý deň šli spolu, až prišli k hostincu, kde sa cesta rozdeľovala na tri rôzne. Večer, keď sa dobre najedli, sa dohodli, že budú cestovať jeden rok a že sa stretnú znovu v tomto hostinci. Ten, kto príde prvý, počká na ostatných. Keďže odišli spolu od sultána, mali by sa vrátiť spoločne. Nasledujúce ráno na svitaní sa objali a zaželali si veľa šťastia. Nasadli na kone a každý sa vydal inou cestou.

Princ Husajn, najstarší brat, prišiel do mesta Bisnagar, hlavného mesta kráľovstva rovnakého mena, kde prebýval kráľ. Ubytoval sa v ubytovni, ktorú chán určil pre pocestných obchodníkov, ktorí predávali rôzne druhy tovaru. Mali tam obchody, uprostred ktorých stál zámok alebo skôr kráľovský palác. Nasledujúci deň si šiel pozrieť obchody na okolí.

Princ Husajn sa nemohol zdržať obdivu nad týmito obchodmi a ich tovarom. Oblasť bola veľká a rozdelená na niekoľko ulíc. Obchody boli kryté a chránené pred slnkom, a pritom ešte stále dobre osvetlené. Boli tam malé i veľké obchody. Na každej ulici ponúkali podobné tovary. Rôzne ručne robené tovary boli na menších uličkách.

Množstvo obchodov bolo naložených rôznym druhom tovarov. Najskvostnejšie látky z rôznych častí Indie, niektoré pestrofarebne maľované, reprezentujúce zvieratá, stromy a kvety. Hodváb a brokát z Perzie, Číny a ďalších miest. Porcelán z Japonska a Číny. Čalúnený nábytok a plátno. Bol z toho taký prekvapený, že nedokázal uveriť vlastným očiam. Ale keď prišiel k zlatníkovi a klenotníkovi, bol v takej extáze, že zbadal také obdivuhodné množstvo opracovaného zlata a striebra. Bol doslova oslnený leskom a ligotom perál, diamantov, rubínov, smaragdov a ďalších vzácnych kameňov vystavených na predaj.

Ďalšou vecou, ktorú princ Husajn obzvlášť obdivoval, bolo veľké množstvo predavačov ruží, ktorých bolo neúrekom po všetkých uliciach. Pretože Indovia sú veľmi veľkí milovníci kvetín, nikto neprešiel okolo bez toho, aby si nekúpil kyticu kvetov do ruky alebo venček do vlasov. Obchodníci ich mali poukladané po celom obchode, takže bolo si z čoho vyberať. Vzduch bol priam presýtený vôňou kvetov. Potom, čo princ Husajn prešiel celú oblasť, ulicu po ulici, jeho myšlienky boli zamestnané bohatstvami, ktoré videl. Napokon sa unavil, čo si všimol jeden obchodník. Priateľsky ho pozval sadnúť si do jeho obchodu, čo on vďačne prijal. Nesedel dlho, keď uvidel, ako vyvolávač prešiel okolo s čalúneným plátnom pod ramenom, asi šesť štvorcových stôp a vyvolával, že to predáva za tridsať mešcov. Princ zavolal na dražiteľa a spýtal sa ho na čalúnené plátno, ktoré sa mu zdalo byť hodnotené za nadmernú cenu, nielen kvôli malej veľkosti, ale i kvôli jednoduchosti materiálu. Keď si ho dobre prezrel, povedal dražiteľovi, že nechápe, ako taký malý kus čalúnenia obyčajného výzoru môže stáť až takú prehnanú cenu.

Dražiteľ, ktorý ho považoval za obchodníka, odpovedal: „Ak sa vám táto cena zdá príliš vysoká, boli by ste ešte viacej prekvapený, keď vám poviem, že mám objednávky na také isté kúsky až za štyridsať mešcov.“ – „Istotne,“ odpovedal princ Husajn, „musí v tom byť niečo veľmi výnimočné, o čom ja nič neviem.“ – „Správne hádate, pane,“ odpovedal dražiteľ, „a určite si ho kúpite, keď sa to dozviete. Každý, kto si sadne na tento koberec, sa behom chvíľky premiestni tam, kde si len zaželá, bez toho, že by ho zastavila nejaká prekážka.“

Počas tejto rozpravy s dražiteľom princ Indie uvážiac, že hlavným motívom jeho cesty bolo doniesť sultánovi, jeho otcovi, domov nejakú nezvyčajnú vzácnosť, pomyslel si, že toto by mohla byť tá správna vec, ktorá by ho uspokojila. „Ak čalúnené plátno,“ povedal dražiteľovi, „má takú schopnosť, ako tvrdíš, myslím, že štyridsať mešcov je dobrá cena.“ – „Pane,“ odpovedal dražiteľ, „povedal som vám pravdu. A je ľahké sa o tom presvedčiť. Hneď ako zaplatíte 40 mešcov, ukážem vám experiment. Ale ja predpokladám, že nemáte toľko u seba. Získať ich, to musíme ísť k vášmu chánovi, kde ste ubytovaný. Potom sa vrátime sem do obchodu a ja rozprestriem čalúnené plátno vzadu v obchode. Keď si naň obaja sadneme, zaželáte si, aby sme boli obaja prenesení do vášho bytu u chána, kde ste ubytovaný. Ak nás to tam neprenesie, nebude žiadne uzavretie obchodu a ja vám vrátim peniaze. Ja som platený za tovar, ktorý predám,. Ak sa mi čalúnený koberec podarí predať, budeme šťastní obaja. A ja vám budem zaviazaný a vďačný.“

Na dôvere dražiteľa princ prijal podmienky a dohodol cenu. Keď sa vrátil s peniazmi, išli do zadného skladu obchodu. Obaja si sadli na koberec a princ si zaželal, aby bol prenesený do svojho bytu u chána. U skutočne čalúnený koberec ich premiestnil aj s dražiteľom do jeho bytu. Princ nepotreboval ďalší dôkaz o zázračnom čalúnenom koberci a vyplatil mu 40 mešcov, ku ktorým mu pridal ešte dvadsať.

Týmto spôsobom sa princ Husajn stal vlastníkom lietajúceho koberca. Bol veľmi potešený svojím príchodom do Bisnagaru, lebo našiel ozaj unikátnu jedinečnú vec, ktorá mu mala bez ťažkostí zaistiť ruku princeznej Veroniky. Skrátka, videl nemožné, aby jeho mladší bratia našli vzácnejšiu a viacej jedinečnú vec, ako bol jeho lietajúci koberec. Bolo v jeho moci sadnúť si na koberec a byť na mieste stretnutia ešte v ten istý deň. Ale bol povinný zostať tam a počkať na svojich bratov tak, ako sa dohodli. Bol zvedavý, ako si žije kráľ Bisnagaru a na jeho kráľovský dvor. Chcel sa tiež informovať o jeho sile, zákonoch, zvykoch, a o náboženstve kráľovstva. Tak sa rozhodol tam zostať dlhšie, stráviť tam niekoľko mesiacov a uspokojiť tak svoju zvedavosť.

Princ Husajn mohol zostať ešte dlhšie v kráľovstve a na kráľovskom dvore Bisnagaru, ale tak horlivo chcel vidieť znovu princeznú, že rozprestrel čalúnený koberec. Sadol si naň spolu so svojím strážcom. Sformuloval svoje želanie a hneď boli transformovaní do hostinca, kde sa mal stretnúť so svojimi bratmi. Tam strávil čas ako obchodník, až dokedy neprišli.

Princ Ali, druhý brat princa Husajna, sa rozhodol cestovať do Perzie. Tri dni po tom, čo sa rozlúčil s bratmi, sa pripojil ku karaváne. Za štyri dni cesty pricestoval do Širázu, čo bolo hlavné mesto Perzie. Tu bol pokladaný za klenotníka.

Nasledujúce ráno princ Ali, ktorý cestoval pre potešenie, mal so sebou len nevyhnutnosti. Potom, ako sa obliekol, vybral sa do obchodného centra v Širáze.

Spomedzi dražiteľov, ktorí chodili sem a tam s rôznymi druhmi tovaru, ktoré ponúkali na predaj, nebol prekvapený, keď zazrel jedného, ako predáva ďalekohľad zo slonoviny, asi 30 cm dlhý a dva a pol cm široký, a predával ho za tridsať mešcov. Najskôr si myslel, že dražiteľ je pomätený. Tak vošiel do obchodu a povedal obchodníkovi, ktorý stál pri dverách: „Prosím ťa, pane, je tamten muž pomätený? Ak nie, tak som z neho dosť pomýlený.“ A ukázal na muža, ktorý predával ďalekohľad zo slonoviny za tridsať mešcov.

„Skutočne, pane,“ odpovedal obchodník, „bol pri svojich zmysloch ešte včera. A môžem vás uistiť, že je to jeden z našich najlepších dražiteľov, ktorých máme. A ak vyvoláva, že ďalekohľad zo slonoviny stojí tridsať mešcov, musí stáť minimálne toľko, ba i viac. Za chvíľu sem príde. Zavolám ho sem. Uvidíte, budete spokojný. Zatiaľ si sadnite na pohovku a oddýchnite si.“

Princ Ali prijal obchodníkovu ponuku a sadol si. Vyvolávač práve šiel okolo. Obchodník ho zavolal po mene. Ukázal na princa a povedal mu: „Povedz tomu džentlmenovi, či si pri zmysloch, keď predávaš slonovinový ďalekohľad za tridsať mešcov, ktorý sa nezdá byť až taký drahý. Sám by som bol veľmi zmätený, keby som ťa nepoznal.“  Dražiteľ sa otočil k princovi Alimu a povedal: „Pane, vy ste jediný, kto ma považuje za pomäteného kvôli tomuto ďalekohľadu. Rozhodnite sám, že či som a či nie. Keď vám poviem, že je to majetok, nehnuteľnosť, dúfam, že to budete ceniť za takú vysokú sumu, ako i ostatní, ktorým som to ukázal a mali o mne tiež taký zlý názor ako i vy.“

„Najprv, pane,“ pokračoval dražiteľ, predstavujúc slonovinový ďalekohľad princovi, „všimnite si, že tento ďalekohľad má sklo na oboch koncoch. Zvážte, že pozeraním cezeň uvidíte akýkoľvek objekt, čo si len zaželáte.“ – „Som pripravený,“ povedal princ, „urobiť ti každú možnú nápravu za škandál, ktorý som ti spôsobil, ak je pravda, čo hovoríš.“  A ako držal ďalekohľad spýtal sa: „Ukáž mi, cez ktoré sklíčko sa mám pozerať, aby som bol uspokojený.“ Dražiteľ mu ukázal, cez ktorú stranu sa má pozerať. Princ sa pozrel a zaželal si, aby videl sultána, svojho otca, ktorého hneď zbadal cez ďalekohľad v perfektnom zdraví, ako sedel na tróne uprostred kráľovskej rady. Napokon, keďže mu okrem sultána nebolo nič drahšie ako princezná Veronika, zaželal si teraz vidieť ju. A uvidel ju ako sa oblieka a smeje, vo veľmi príjemnej nálade, s dvornými dámami okolo seba.

Princ Ali nepotreboval ďalší dôkaz, aby sa presvedčil, že tento ďalekohľad je najcennejšou vecou na svete. Pomyslel si: „Verím, že keď to teraz nekúpim, ďalšiu takú vzácnosť už nenájdem.“ Tak zobral dražiteľa so sebou k chánovi, kde býval, vyplatil mu požadovanú sumu a získal tak zázračný ďalekohľad.

Princ Ali bol veľmi natešený nad touto výhodnou kúpou. Bol presvedčený, že bratia nebudú mať nič také vzácne a obdivuhodné. Princezná Veronika by mala teda patriť jemu a odmeniť sa mu za jeho námahu a starosti. Myslel už len na to, aby navštívil inkognito kráľovský dvor v Perzii. Chcel vidieť všetky zvláštnosti v Širáze a na okolí, dokedy sa karavána, s ktorou prišiel, nebude vracať späť do Indie. Hneď ako bola karavána pripravená ísť na cestu, princ sa k nim pridal. Na miesto stretnutia prišiel šťastne bez nehody a ťažkostí. Po dlhej a únavnej ceste si konečne oddýchol. Princ Husajn už bol v hostinci a spolu čakali na princa Ahmeda.

Princ Ahmed sa vybral do Samarkandu. Na druhý deň po príchode sa vybral do obchodného centra. Ani dlho tam nechodil, keď počul dražiteľa s umelým jablkom v ruke, ktoré predával za tridsaťpäť mešcov. Zastavil ho a spýtal sa: „Ukáž mi to jablko a povedz mi, čo za dobré vlastnosti a výnimočné kvality má, keď ho predávaš za takú vysokú cenu.“ – „Pane,“ povedal dražiteľ a podal mu ho do ruky, „ak naň pozriete z vonka, nemá veľkú cenu, ale ak zvážite jeho dobré vlastnosti a čaro, ktoré skrýva, a aké je zázračné pre toho, kto ho vlastní, preukáže veľkú službu a je preňho veľkým pokladom. Jednoducho toto jablko vylieči chorého človeka zo všetkých smrteľných chorôb. I keby pacient zomieral, okamžite ho uzdraví a vráti mu plnú silu a dokonalé zdravie. A pritom stačí, keď chorý ovonia jablko.“

„Rád by som ti uveril,“ odpovedal princ Ahmed, „lebo čaro tohto jablka je potom zázračné a nedá sa oceniť. Ale ako ma chceš presvedčiť, že to jablko naozaj privracia zdravie?“ – „Pane,“ odpovedal dražiteľ, „táto vec je známa po celom Samarkande. Ale bez toho, aby ste chodili ďalej, spýtajte sa týchto obchodníkov, ktorí sú tu, a vypočujte si, čo vám povedia. Nájdete niekoľkých, ktorí vám potvrdia, že keby nebolo tohto jablka, už by dnes neboli medzi živými, keby neužili toto liečivé jablko. Aby ste lepšie pochopili, čo to je, musím vám povedať, že toto jablko študoval a podrobil experimentu slávny filozof v meste, ktorý ho skúšal na sebe po celý život. Študoval ho a znalosti a čaro rastlín a minerálov implantoval do tohto jablka. Ozdravil ním už mnoho ľudí v meste, čo nikdy nebude zabudnuté. Ale náhle zomrel ešte predtým, ako stihol aplikovať jablko a jeho zázračné liečivé účinky na seba. Zanechal manželku a plno malých detí v nie veľmi dobrých okolnostiach. Preto sa rozhodli jablko predať a podporiť tak rodinu a deti.“

Zatiaľ čo dražiteľ informoval princa Ahmeda o zázračných účinkoch čarovného jablka, veľa ľudí, ktorí išli okolo, potvrdilo to, čo vyprával. Jeden z nich, ktorý prišiel, povedal, že má priateľa, ktorý je nebezpečne chorý, a že sa obáva o jeho život. A to bola výborná príležitosť ukázať princovi Ahmedovi experiment. Nato princ Ahmed povedal dražiteľovi, že mu dá štyridsať mešcov, keď ozdraví chorého pacienta.

Dražiteľ mu nato hneď povedal: „Poďte, pane, urobíme experiment a jablko bude vaše. Môžem vás uistiť, že vždy bude mať požadovaný efekt.“ Za chvíľu prišli za chorým. Ten ovoňal jablko a hneď ozdravel. Princ dražiteľovi napočítal 40 mešcov a dostal zaň zázračné jablko. Netrpezlivo čakal na prvú karavánu do Indie a vydal sa s ňou v perfektnom zdraví do hostinca, kde ho už čakal princ Husajn a princ Ali.

Keď princovia ukázali svoje bohatstvá, pozreli sa cez ďalekohľad a uvideli, ako princezná zomiera. Potom si sadli na lietajúci koberec a zaželali si byť pri princeznej, kde boli hneď v danom momente.

Princ Ahmed rýchlo vstal z čalúneného koberca. Vzal jablko a priložil ho princeznej pod nos, aby ho ovoňala. V tom istom momente princezná otvorila oči, otočila hlavu na obe strany. Pozrela na ľudí okolo seba. Vstala z postele a kázala sa obliecť, ako keby práve vstala z hlbokého spánku. Dvorné dámy ju informovali s veľkou radosťou, že vďačí trom princom za svoje skoré uzdravenie, a hlavne princovi Ahmedovi. Keď si ich všimla, sa hneď zaradovala. Poďakovala sa im spoločne a hlavne princovi Ahmedovi.

Zatiaľ čo sa princezná obliekala, princovia sa išli pokloniť sultánovi a vyjadriť mu úctu. Ale keď prišli pred neho, ten už bol informovaný o ich príchode osobným strážcom princeznej a aj o tom, ako bola princezná zázračne vyliečená. Sultán ich prijal a objal s veľkou radosťou. Bol rád, že sa vrátili a tešil sa aj znovunavráteniu zdravia princeznej, jeho netere, ktorú miloval ako vlastnú dcéru. Staral sa o ňu teraz jej lekár. Po zvyčajných ceremóniách a komplimentoch, princovia ukázali svoje vzácnosti. Princ Husajn svoj čalúnený koberec, ktorý ich doviedol do princezninej izby. Princ Ali svoj slonovinový ďalekohľad. A princ Ahmed svoje ozdravujúce jablko. Všetky tieto vzácnosti dali sultánovi do rúk. Žiadali ho, aby rozhodol, ktorá z týchto vzácností si najviac zaslúži, aby sa Veronika stala manželkou jedným z nich podľa prísľubu.

Sultán Indie si ich vypočul bez prerušenia. Všetko to boli zvláštnosti, ktoré so sebou priniesli. Bol dobre informovaný i o tom, ako sa vyliečila a zachránila princezná. Chvíľu zostal ticho. Ako keby rozmýšľal o tom, čo povedať. Napokon prelomil hromové ticho a povedal: „Ja by som rád vyhlásil za víťaza jedného z vás, moji synovia, s veľkým potešením, keby som mohol so spravodlivosťou. Je pravda, princ Ahmed, že princezná ti je vďačná za svoje vyliečenie kvôli tvojmu uzdravovaciemu jablku. Ale musíme sa opýtať, či by to bolo použiteľné, keby si nevedel, že je chorá, pomocou ďalekohľadu zo slonoviny od princa Aliho, a keby ťa čalúnený koberec nepriniesol tak skoro k nej? Tvoj slonovinový ďalekohľad ťa, princ Ali, a tvojich bratov informoval, že princezná je v nebezpečenstve života a smrti.“

„Musíte si tiež uvedomiť, že táto informácia by vám neposlúžila k ničomu, keby nebolo uzdravovacieho jablka a čalúneného koberca. A napokon, princ Husajn, princezná by bola veľmi nevďačná, keby neukázala vďačnosť tebe a tvojmu lietajúcemu kobercu, ktorý bol potrebný, aby sa skoro vyzdravela. Ale zvážte, koberec by ti bol zbytočný, keby si sa nedozvedel o princezninej chorobe od princa Aliho a jeho ďalekohľadu, a princ Ahmed keby neaplikoval liečiace účinky svojho jablka. Preto ani koberec, ani jablko, ani ďalekohľad nemajú preferenciu a nie sú dôležitejšie než to druhé. Ale naopak, sú perfektne rovné. Nemôžem dať princeznú ani jednému z vás. Jediné ovocie, ktoré ste zožali z vašich ciest, je sláva, že ste rovnakým dielom prispeli k ozdraveniu princeznej.“

„Keďže toto všetko je pravda,“ dodal sultán, „musím nájsť východisko zo situácie iným spôsobom a vybrať jedného z vás. Môžem to urobiť dnes alebo zajtra. Rozhodol som už dnes. Choďte a každý z vás si zoberte luk a šíp. Príďte na planinu, kde trénujú kone. Ja tam prídem za vami. Kto vystrelí šíp najďalej, tomu dám ruku princeznej Veroniky.“

Traja princovia nemali žiadne námietky voči rozhodnutiu sultána. Každý z nich si zaobstaral luk a šíp. Prišli na určenú planinu sprevádzaní množstvom ľudí.

Sultán ich nenechal dlho čakať. Hneď ako prišiel, najstarší syn, princ Husajn vystrelil z luku šíp. Princ Ali strieľal ako druhý a jeho šíp letel oveľa ďalej ako jeho staršieho brata. Princ Ahmed strieľal ako posledný, ale stalo sa, že nikto nevedel, kde šíp dopadol. Napriek všetkej usilovnosti nebol nájdený ani blízko, ani ďaleko. A tak všetci verili, že strelil najďalej, a tak si teda zaslúži princeznú Veroniku. Avšak na to, aby tak bolo vykonané, museli nájsť jeho šíp, čo sa im ale nepodarilo. Kvôli tomu sultán rozhodol v prospech princa Aliho.  Za tým účelom vydal rozkazy na prípravy na svadbu, ktorá trvala niekoľko dní a oslavovala sa s veľkou slávnosťou.

Princ Husajn nepoctil svojou prítomnosťou hostinu. Jednoducho, jeho žiaľ bol taký prudký a neznesiteľný, že odišiel z kráľovského dvora, zriekol sa všetkých práv na kráľovskú korunu a stal sa z neho pustovník.

Princ Ahmed tiež neprišiel na svadbu princa Aliho a princeznej Veroniky, takisto ako jeho brat Husajn, ale nezriekol sa sveta tak, ako jeho brat. Stále si nevedel predstaviť, čo sa stalo jeho šípu. Vytratil sa zo spoločnosti svojich druhov a rozhodol sa, že ho pôjde pohľadať, aby si nič nemohol vyčítať. S týmto úmyslom sa vydal na miesto, odkiaľ strieľali. Pozorne hľadal na oboch stranách. Išiel až tak ďaleko, že si myslel, že všetka jeho námaha a úsilie nájsť šíp boli zbytočné. Ale nemohol si pomôcť a šiel ďalej, až prišiel ku strmému skalnatému kopcu, ktorý bol na jeho ceste za hľadaním šípu. Za ním bola vyprahnutá neúrodná pôda. A to už bol asi štyri míle ďaleko.

Keď princ Ahmed prešiel kúsok po týchto skalách, zbadal šíp, ktorý chcel zodvihnúť. Horlivo naň pozrel a k veľkému úžasu zistil, že to bol ten istý, ktorý vystrelil. „Istotne,“ povedal si len tak pre seba, „ani ja, ani iný živý človek by nestrelil tak ďaleko svoj šíp.“ Šíp tam len tak ležal, ani nebol zapichnutý do zeme. Usúdil, že asi narazil na kameň. „Musí v tom byť nejaká záhada,“ povedal si pre seba, „a to môže byť pre mňa výhoda, napravenie toho, čo som si myslel, možnože moje veľké šťastie. Možno to požehná a napraví kľud v mojom srdci.“

Keďže tieto skaly boli plné jaskýň a otvorov, a niektoré boli ozaj dosť hlboké, do jednej z nich princ vošiel. Popozeral sa okolo seba a našiel tam železné dvere. Nebol na nich žiaden zámok, ale bál sa ich otvoriť, lebo boli zavreté.  Napokon premohol strach a s rachotom dvere otvoril. Za nimi objavil cestičku smerujúcu dolu, ale žiadne schody. Keďže sa chodba len pomaly znižovala, so šípom v ruke sa rozhodol ju nasledovať. Najskôr si myslel, že ide do tmavého temného miesta, ale práve vošiel do veľkého a priestranného osvetleného miesta. Asi päťdesiat krokov od seba spozoroval veľkolepý palác, na ktorý sa nevedel vynadívať. V tom istom čase prišla dáma vznešeného výzoru ku verande, sprevádzaná množstvom ďalších dám, tak vyberane oblečených, že bolo ťažko rozlíšiť, ktorá z nich je pani.

Hneď ako princ Ahmed zbadal pani, poponáhľal sa k nej, aby jej preukázal svoju úctu a rešpekt. Ale dáma, keď si ho všimla, urobila prvý krok v zoznámení a povedala mu: „Poď bližšie, princ Ahmed. Vitaj u mňa!“

Pre princa bolo veľkým prekvapením počuť, ako ho volá po mene dáma, ktorú nikdy predtým nevidel a bola mu cudzou. Ale nemohol sa ničomu čudovať. Bol na mieste, blízko otcovho hlavného mesta, o ktorom ani nevedel, že existuje. Vrátil dáme kompliment a hlboko sa jej poklonil. Keď sa postavil, povedal jej: „Madam, tisíckrát vám ďakujem za privítanie na mieste, na ktoré ma zaviedla moja nerozvážna zvedavosť. Možno som zašiel až príliš ďaleko. Ale madam, smiem sa vás opýtať bez toho, že by som sa cítil byť vinný zo zlých spôsobov, ako je to možné, že ma poznáte? A ako to, že vy bývate v mojom susedstve a ste taká skvelá voči mne, dokonca ma poznáte po mene?“

„Princ,“ povedala pani, „poďme dnu do haly. Tam uspokojím tvoju zvedavosť.“

Po týchto slovách voviedla princa Ahmeda do veľkej haly. Tam si sadla na pohovku. Na jej naliehavú prosbu si sadol aj princ Ahmed. Povedala mu: „Ty si prekvapený, prečo ja poznám teba a ty mňa nie. Ale to pre teba viacej nebude záhadou, keď ti poviem, kto som. Tvoje náboženstvo ťa učí, že svet obývajú ľudia a takisto duchovia. Ja som dcérou jedného z najmocnejších a najvýnimočnejších duchov, a volám sa Paribana. Jedinú vec, ktorú ti mám dodať, že sa mi zdáš hodnotnejší a máš šťastnejší osud, ako keby si bol vlastnil princeznú Veroniku, ktorú si chcel získať. Bola som pri tom, keď si strieľal svoj šíp, a predvídala som, že by nebol dopadol ďalej ako ten Husajnov. Vzala som ho do vzduchu a dala mu nevyhnutný pohyb, aby dosiahol až tie kamene, kde si ho našiel. A poviem ti, že máš tú moc využiť príležitosť osudu a byť ešte veľmi šťastný.“

Víla Paribana vyslovila svoje posledné slová trochu s iným tónom. V tom istom momente pozrela nežne na princa Ahmeda. Na tvári sa jej zjavilo začervenanie na lícach. Takže nebolo ťažké pre princa pochopiť, aké šťastie má na mysli. Teraz si myslel, že princezná Veronika, už nikdy nebude jeho. A víla Paribana vynikala vo svojej nekonečnej kráse, láskavosti a inteligencii. Toľko vedel odhadnúť o nej aj veľkoleposťou jej paláca, aj nesmiernym bohatstvom. Žehnal moment, keď sa rozhodol po druhýkrát hľadať svoj šíp. Poddával sa svojej láske. „Madam,“ odpovedal, „keby som mohol byť tvoj služobník, obdivovateľ a ctiteľ tvojho pôvabu a čara, ktoré uchvacujú moju dušu, bol by som ten najviac požehnaný muž na svete. Ospravedlň mi moju smelosť, ktorá ma núti popýtať ťa o láskavosť. A neodmietni prijať ma na svoj kráľovský dvor, princa, ktorý ti je úplne oddaný.“

„Princ,“ odpovedala víla, „prisľúbiš mi svoju vernosť, takisto ako i ja prisľúbim moju vernosť voči tebe?“ – „Áno, madam,“ odpovedal princ v extáze z radosti. „Čože len môžem urobiť lepšie a s väčším potešením? Áno, moja sultánka, moja kráľovná, dávam ti moje srdce úplne celé bezo zvyšku.“ – „Potom,“ odpovedala víla, „ty si môj manžel a ja som tvoja manželka. Ale predpokladám,“ pokračovala, „že si dnes ešte nič nejedol. Ľahší pokrm sa ti bude servírovať. Medzitým sa budú robiť prípravy na svadobnú hostinu navečer. Potom ti ukážem komnaty v mojom paláci. A môžeš ich potom porovnať a posúdiť, či sú lepšie než táto hala tu.“

Niektoré dvorné dámy víly, ktoré prišli do haly spolu s nimi, odhadli, čo sa od nich očakáva a okamžite odišli. Za chvíľu sa vrátili s vynikajúcim mäsom a vínom.

Keď sa princ Ahmed najedol a napil podľa chuti dostatočne, víla Paribana ho previedla všetkými apartmánmi a komnatami v paláci. Tu videl diamanty, rubíny, smaragdy, a rôzne iné vzácne šperky a drahokamy. Takisto plno perál, achát, jaspis, porfýr, a rôzne druhy vzácnych kameňov. Ani netreba spomenúť bohatý a vzácny nábytok, ktorého cena bola priam neodhadnuteľná. Taká tam bola hojnosť všetkého, že princ si ani nevedel predstaviť väčšie bohatstvo na svete, žeby niekto mal. „Princ,“ povedala víla „ak tak veľmi obdivuješ môj palác, ktorý je skutočne veľmi krásny, čo by si povedal na paláce vodcu našich duchov, ktoré sú oveľa priestrannejšie, krajšie a veľkolepejšie? Môžem na teba zapôsobiť a očariť ťa i s mojimi záhradami, ale to necháme zatiaľ na neskôr. Blíži sa noc, mračná sa zaťahujú, je čas na večeru.“

Ďalšia sála, do ktorej víla zaviedla princa a kde boli stoly pripravené na večeru, ktorú princ ešte nevidel, bola rovnako draho vyzdobená ako i ostatné izby. Pri vstupe do nej obdivoval nekonečné množstvo nástenných svietnikov na voskové sviečky parfumované jantárom. Ich množstvo bolo pekne symetricky rozmiestnené a dotvárali príjemnú atmosféru v miestnosti. Veľký bočný stôl bol plný rôznych druhov zlatých podnosov, ktoré boli tak nádherne a precízne tepané, že práca zlatníkov stála určite viac ako samotné zlato. Niekoľko speváckych zborov nádherných žien, bohato ozdobených, začalo koncert. Ich hlasy boli úchvatné a priam očarujúce. Sprevádzali ich rôzne dobre zladené hudobné nástroje. Keď si sadli k stolu, víla Paribana navyberala princovi Ahmedovi tie najchutnejšie kúsky mäsa. Ako ho ponúkala ich jesť, dávala im rôzne mená. Princ Ahmed to považoval za tak výnimočne krásne radovánky, že to zveličene vychvaľoval. Dokonca povedal, že si to tak užíval, ako žiaden iný muž na svete. Výnimočne chutné bolo i víno, ale to si dali až s dezertom, ktorý pozostával z cukroviniek a ovocia.

Svadobná hostina pokračovala nasledujúci deň. Lepšie povedané, nasledujúce dni boli všetky pokračovaním svadobnej hostiny.

Na konci šiestich mesiacov princ Ahmed, ktorý vždy miloval a vážil si svojho otca, sultána, si dal do hlavy myšlienku, že ho chce ísť po dlhom čase, čo ho nevidel, pozrieť. Chcel uspokojiť svoju myšlienku, tak požiadal vílu, aby mu dala voľno odísť za ním.

„Drahý princ,“ povedala mu, „choď, ak ťa to poteší. Ale neuraz sa, ak ti poviem, ako sa máš správať tam, kde ideš. Po prvé, nemyslím si, že je vhodné, aby si povedal sultánovi o našom sobáši, ani o mojich vlastnostiach a ani o mieste, kde si bol. Len ho popros, aby bol spokojný s tým, že si šťastný a že máš všetko po čom len túžiš. Daj mu vedieť, že si ho prišiel upokojiť a oznámiť mu, že sa ti dobre darí vo svojom osude.“

Určila mu ako sprievod dvadsať džentlmenov pekne upravených a na dobre stavaných koňoch, aby ho sprevádzali. Keď bolo všetko pripravené na odchod, princ Ahmed objal vílu a znovu jej sľúbil, že sa zase k nej čoskoro vráti. Jeho kôň bol vynikajúceho chovu a nádherne vyzdobený. Bolo to nádherné stvorenie, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden sultán Indie, keby ho mal vo svojej stajni. Vysadol naň s výnimočným pôvabom. Zamával jej posledné zbohom a vydal sa na svoju cestu.

Keďže to nebolo ďaleko k jeho otcovmu hlavnému mestu, princ Ahmed tam skoro prišiel. Ľudia boli radi, že ho znova vidia a zdravili ho nadšeným volaním mu na slávu s radosťou. Dav ľudí ho nasledoval až k sultánovi. Sultán ho prijal a objal s veľkým nadšením. Zároveň si posťažoval s otcovskou nežnosťou, aké utrpenie si vytrpel počas jeho neprítomnosti. Osud si vybral za manžela princeznej Veroniky princa Aliho, a tak sa obával, že princ Ahmed by mohol spraviť nejaký neuvážený bezhlavý skutok.

Princ mu povedal celý príbeh, ako sa mu darilo, bez toho, aby sa zmienil o víle. Svoje rozprávanie ukončil slovami: „Len jednu láskavosť chcem od teba, otec, aby som sem mohol prísť za tebou tak často, ako len budem môcť, preukázal ti tak moju úctu a rešpekt, a aby som sa dozvedel, ako sa ti darí.“

„Syn môj,“ odpovedal mu sultán Indie, „nemôžem ti odmietnuť tvoju cestu preč odo mňa, ale radšej by som bol, keby si zostal so mnou. Alebo aspoň mi povedz, kde prebývaš, aby som mohol po teba poslať, keby som myslel, že je tvoja účasť nevyhnutná.“

„Pane, otec môj,“ odpovedal princ Ahmed, „to čo sa ma Vaša Výsosť pýta, je súčasťou záhady, o ktorej som ti rozprával. Prosím ťa nepýtaj sa ma na danú záležitosť, chcem zostať v tajnosti o tejto veci a držať si to len vo svojej hlave, lebo prídem za tebou tak často, ako len budem môcť. Takže skoro budem viacej otravný svojou prítomnosťou ako obvinený z nedostatku pozornosti voči tebe, otec môj a sultán.“

Sultán Indie teda naňho už netlačil, nech si nechá tajomstvo pre seba. „Syn môj, už sa viacej nebudem snažiť vniknúť do tvojich tajomstiev. Nechám, aby si si ich uchovával len pre seba. Keď prídeš, vždy budeš vítaný. Vieš veľmi dobre, že mám z tvojho príchodu vždy potešenie a že mi vždy spôsobíš veľkú radosť, ktorú som už dávno nepocítil. Tvoja prítomnosť ma teší a vždy budeš vítaný, keď prídeš, ak to nenaruší tvoje záležitosti alebo radosti.“

Princ Ahmed zostal so sultánom na kráľovskom dvore len tri dni, a na štvrtý sa vrátil k víle Paribane, ktorá ho neočakávala tak skoro.

Mesiac po návrate princa Ahmeda od svojho otca, ako si všimla víla Paribana, princ jej síce popísal celú jeho cestu a rozpravu so svojím otcom, želal si ho chodiť navštevovať často, no odvtedy nikdy nehovoril o sultánovi, ako keby ani nikto taký vôbec neexistoval. Zatiaľ čo predtým o ňom vyprával veľmi často. Myslela si, že to kvôli nej nechce o ňom hovoriť a zdržuje sa témy na svojho otca, sultána. Tak využila príležitosť a v jeden deň mu povedala: „Princ, povedz mi, či si hádam zabudol na svojho otca, sultána? Nepamätáš si prísľub, ktorý si mu dal, že ho budeš navštevovať často? Čo sa mňa týka, ja som nezabudla, čo si mi povedal pri návrate. Tak ti chcem pripomenúť, že čoskoro na svoj prísľub daný tvojmu otcovi zabudneš, vymažeš ho zo svojej mysle a porušíš tak tým svoj sľub.“

Tak princ Ahmed išiel za sultánom hneď na nasledujúce ráno, s tým istým sprievodom ako predtým, ale oveľa noblesnejšie oblečený ako minule. Veľkolepo si vysadol na svojho žrebca, vybaveného vhodným postrojom a bol skvelo oblečený. Sultán ho prijal s tou istou radosťou a uspokojením. Po niekoľko mesiacov takto pravidelne chodieval na návštevu za svojím otcom. Vždy bol oblečený v bohatších a drahších odevoch. Na koni mal tiež stále lepší a bohatší postroj.

Až napokon niektorí vezíri, sultánovi obľúbenci, ktorí posudzovali princa Ahmeda podľa vznešenosti a moci postavy, ako sa obliekal, urobili sultána žiarlivého na svojho syna. Vraveli mu, že by sa mohol obávať, že naláka ľudí na svoju stranu, dostane sa do ich náklonnosti a zhodí sultána z trónu.

Lenže sultán zmýšľal o princovi Ahmedovi úplne inak. Neveril, že by bol schopný takého škodlivého plánu, ako tvrdili jeho obľúbenci, a povedal im: „Mýlite sa. Môj syn ma miluje. Som si istý jeho nežnou náklonnosťou a dôverou, a nedal mi žiaden dôvod, aby som mu neveril.“

Ale sultánovi dôverníci obviňovali princa Ahmeda i naďalej. Až napokon sultán povedal: „Nech sa stane, ako sa má stať. Neverím vám ani slovo o tom, že by bol môj syn Ahmed taký zlomyseľný, ako sa ma snažíte presvedčiť. Akokoľvek, som povinný brať ohľad na vaše rady a brať ich tak, že pochádzajú z vašich dobre mienených úmyslov.“

Sultán Indie povedal svojim dôverníkom, že berie na vedomie ich pochybnosti a už urobil vo svojej mysli rozhodnutie. Oznámil im, že ho dal sledovať svojmu veľkému vezírovi. Takisto zavolal čarodejníčku, ktorá vošla zadnými dverami k nemu do jeho komnaty. Povedal jej: „Okamžite choď sledovať môjho syna Ahmeda a zisti mi, kde býva. Potom mi dones o tom správu.“

Čarodejníčka opustila sultána. Vedela, kde princ našiel svoj šíp, tak sa vybrala na to miesto a ukryla sa medzi kameňmi, takže ju nikto nemohol spozorovať alebo čo i len všimnúť si.

Ďalšie ráno, ešte za úsvitu, opustil sultána i celý kráľovský dvor. Lenže čarodejníčka ho sledovala svojím ostrým zrakom ako sup až dovtedy, dokedy sa jej aj so svojimi spoločníkmi nestratil medzi kameňmi.

Keďže skalnatý kopec bol dosť strmý a plný kameňov, ktoré boli neprekonateľnou prekážkou, čarodejníčka usúdila, že princ buď býva v jaskyni alebo prebýva u nejakých duchov či víl. Hneď nato vyšla zo svojho úkrytu, kde bola schovaná, a išla priamo na miesto, kde sa jej stratil princ z dohľadu. Pozerala a bádala všetkými smermi, ale navzdory svojej usilovnosti sa jej nepodarilo nájsť otvor, a už vonkoncom nie železnú bránu, ktorú sa podarilo princovi Ahmedovi objaviť. Nájsť železnú bránku sa podarilo iba vítaným návštevníkom, ktorých si u seba želala víla Paribana.

Čarodejníčka teda márne hľadala miesto, kde sa mohol princ podieť. Bola donútená uspokojiť sa s informáciou, ktorú sa jej podarilo zistiť. Vrátila sa k sultánovi a podala mu o svojom bádaní podrobný opis.

Sultán bol veľmi spokojný s tým, ako sa darilo čarodejníčke v tejto veci, a povedal jej: „Myslíš si, že je možné, aby sa tam niekde ukrýval? Netrpezlivo budem čakať na ďalšie tvoje správy o princovom pobyte.“ Aby ju povzbudil a inšpiroval v jej sliedení, daroval jej vzácny prsteň s veľkým diamantom.

Raz mesačne princ získal povolenie od víly Paribany odísť za sultánom Indie na kráľovský dvor. Nikdy sa neoneskoril. Dva dni pred tým, ako prešiel mesiac a blížil sa deň jeho návštevy za otcom, čarodejníčka prišla na miesto, kde sa jej stratil princ aj so svojimi spoločníkmi z dohľadu, a tam čakala.

Nasledujúce ráno princ Ahmed, vyšiel von, ako zvyčajne, cez železnú bránu s tými istými spoločníkmi ako predtým. Prešli okolo kúzelníčky, ktorá predstierala, že si vytkla nohu v chodidle. Princ ju nepoznal, tak jej ponúkol pomoc, lebo sa tvárila, že sa ledva hýbe a že má veľké bolesti. Ako tam stála opierala sa o skalu. Stále si sťažovala na ukrutnú bolesť v chodidle. Princovi ju prišlo ľúto. Obrátil koňa a prišiel až k nej. Spýtal sa jej, čo sa jej stalo a ako by jej mohol pomôcť v jej ťažkostiach.

Prefíkaná čarodejnica pozrela na princa veľmi ľútostivým pohľadom, bez toho, žeby zdvihla svoju hlavu. Odpovedala mu zajakávajúco a s povzdychmi, ako keby ledva vládala chytiť dych. Povedala mu, že išla do hlavného mesta, ale cestou tam ju pochytila taká veľká horúčka, že ledva vládala chodiť. Dokonca v snahe pohnúť sa ďalej si vykĺbila členok, ktorý ju teraz ohromne bolel. Bola nútená sa oprieť tam, kde ju našiel, ďaleko od akejkoľvek civilizácie a bez nádeje na pomoc od niekoho.

„Dobrá žena,“ odpovedal jej princ Ahmed, „ani nevieš, ako blízko si k pomoci, ktorú teraz tak potrebuješ. Som pripravený ti pomôcť a doviezť ťa tam, kde je na tvoju bolesť rýchla medicína, priam zázračný liek. Len vstaň a nechaj jedného z mojich ľudí ti pomohol nasadnúť si zaňho na koňa.“

Pri týchto slovách čarodejnica, ktorá predstierala bolesti len preto, aby zistila, kde princ býva, odmietla charitatívnu ponuku, ktorú jej urobil. Zahrala naňho divadielko, že naozaj sa ledva hýbe a že sa nemôže ani postaviť.  Medzitým dvaja princovi pobočníci zosadli z koňov a pomohli jej vysadnúť za jedného z nich. Nasledovali princa k železnej bráne, ktorá bola ešte otvorená, lebo cez ňu prechádzal jeho sprievod. Keď prišli na námestie pred víliným palácom bez toho, aby zostúpil z koňa, poslal po vílu, že sa s ňou chce rozprávať.

Víla Paribana prišla tak náhle, ako len mohla, nevediac dôvod, čo donútilo princa Ahmeda vrátiť sa tak skoro zo svojej cesty. Ten jej nedal ani čas na to, aby sa ho niečo opýtala, a hneď jej povedal: „Princezná, želám si, aby si prejavila súcit s touto dobrou ženou,“ a ukázal na čarodejnicu, ktorú držali dvaja dôstojníci z jeho stráže. „Našiel som ju v bezútešnom zdravotnom stave tak, ako ju sama teraz vidíš. Sľúbil som jej pomoc. Potrebuje ošetrenie, lebo nemôže stáť na vlastných nohách od slabosti. Chcem jej pomôcť vyzdravieť s tvojou dobrotou a pomocou. Som presvedčený, že s mojou naliehavou prosbou ju neodmietneš.“

Víla Paribana, ktorá mala celý čas, pokiaľ sa rozprávala s princom, oči upriamené na ženu, ktorá predstierala, že je chorá, rozkázala dvom ženám, ktoré ju nasledovali, aby ju zobrali od dvoch mužov a zaniesli do jednej z komnát v paláci, a tam sa o ňu postarali, ako by to i ona vedela, čo najlepšie.

Medzitým čo dve ženy vykonávali víline rozkazy, ona prišla za princom a zašepkala mu do ucha: „Princ, táto žena vôbec nie je chorá. To len predstiera. Určite je podvodníčka, a to by som sa musela veľmi mýliť, keby to tak nebolo. Určite ti spôsobí ešte veľa ťažkostí. Ale neznepokojuj sa. Nenechaj sa tým rozčúliť. Buď si istý, že ťa vyvediem z akejkoľvek nástrahy, ktorú ti ona pripraví. Zatiaľ choď a pokračuj vo svojej ceste.“

Po tejto debate s vílou sa princ Ahmed skoro vôbec nerozčúlil a nenechal sa uniesť pocitmi hnevu. Povedal: „Moja drahá princezná, vždy, ako si pamätám, som konal dobro a nikdy som nikomu nechcel ublížiť. Nikdy som ani len nepomyslel na to, že by mi niekto chcel ublížiť. Ale aj keď mi chce niekto urobiť zle, budem sa riadiť svojím svedomím a i naďalej budem vždy konať dobro, keď budem mať na to príležitosť.“  Potom odišiel do otcovho paláca.

Medzitým dve ženy odniesli čarodejnicu do veľmi nádhernej komnaty, bohato zariadenú krásnym nábytkom. Najskôr ju posadili na pohovku a pod chrbát jej dali vankúš zo zlatého brokátu. Potom jej pripravili na posteľ paplón prešívaný jemnými hodvábnymi niťami. Prestieradlo bolo z najjemnejšieho ľanového plátna. Pokrývka na posteľ bola so zlatou výšivkou. Keď uložili čarodejnicu do postele, ktorá stále predstierala, že má veľkú bolesť, od ktorej si nemôže pomôcť, jedna zo žien odišla preč a vrátila sa s porcelánovou fľaštičkou, v ktorej bol nejaký likér, ktorý podala čarodejnici, zatiaľ čo druhá jej pomohla sedieť. „Vypite tento likér,“ povedala jej, „je to najmocnejší liek voči všetkým horúčkam, opuchnutiam a im podobným chorobám. Je vyrobený priamo z vody z Fontány levov. Blahodarné účinky pocítite už behom jednej hodiny, a to vás určite vylieči.“

Prefíkaná čarodejnica sa pretvarovala naďalej. Likér vypila až na veľké naliehanie a prosby, že jej to pomôže. Zobrala porcelánovú nádobu, zaklonila hlavu a prehltla všetok likér na jeden dúšok. Keď si potom ľahla obe ženy ju dobre pozakrývali a povedali jej: „Ležte pokojne a pokúste sa zaspať, ak môžete. My vás teraz necháme osamote a dúfame, že budete úplne vyliečená z vašej horúčky a bolesti, keď sa sem vrátime za hodinu.“

V dohodnutý čas sa ženy vrátili a našli čarodejnicu už oblečenú a sediacu na pohovke. „Och, obdivuhodný nápoj!“ povedala. „Liek začal účinkovať oveľa skôr, ako ste mi povedali. Teraz už budem môcť pokračovať vo svojej ceste.“

Tie dve ženy boli tiež víly takisto, ako i ich pani. Potom, ako povedali bosorke, že sú rady, že sa tak skoro uzdravela, prešli s ňou cez niekoľko komnát, ktoré boli ešte luxusnejšie než tá, v ktorej ležala. Až napokon prešli do veľkej siene, ktorá bola najbohatšie a najluxusnejšie zariadená spomedzi všetkých izieb v celom paláci.

Víla Paribana si sadla v sále na svoj masívny trón z čistého zlata, ozdobeného diamantmi, rubínmi a perlami výnimočnej veľkosti. Po jej oboch stranách boli nádherné víly veľmi vznešene oblečené. Pri pohľade na takú majestátnosť bola čarodejnica zmätená a s nemým úžasom predstúpila pred princeznú, pred ktorou nevedela ani ústa otvoriť a poďakovať sa, tak veľmi bola očarená výjavom, ktorý sa jej naskytol. Akokoľvek, Paribana jej ušetrila starosti a povedala jej: „Dobrá žena, som rada, že som ti pomohla nadobudnúť zdravie a plnú silu, aby si mohla pokračovať vo svojej ceste, Nebudem ťa zdržovať, ale možnože by si si chcela prezrieť pred odchodom môj palác. Nasleduj moje ženy a ony ti ho ukážu.“

Po prehliadke sa čarodejnica vrátila späť k sultánovi Indie. Povyprávala mu všetko, čo zažila, o tom, ako bol princ Ahmed ženatý s vílou bohatšou než všetci králi na svete. Spomenula tiež, že z jeho pozície a bohatstva by mohol hocikedy prísť a uchvátiť sultánsky trón svojho otca pre seba.

Hoci bol sultán Indie presvedčený o prirodzených kladných vlastnostiach princa Ahmeda, po rozhovore s čarodejnicou ho situácia začala viacej zaujímať a povedal jej: „Ďakujem ti za dôležitú informáciu, ktorú si mi priniesla. Vezmem to do úvahy a poradím sa s kráľovskou radou.“

Kráľovskí radcovia poradili sultánovi, aby dal princa popraviť. No čarodejnica mu poradila odlišne: „Donúť ho, nech ti dá všetky tie nádherné veci, ktoré má víla. Až sa jej napokon zunuje a pošle ho preč. Napríklad, zakaždým, keď Vaša Výsosť pôjde na polia, nech si od neho vyžaduje veľké náklady. Rôzne pavilóny a veľké stany pre armádu, ale tiež mulice a ťavy na odnesenie nákladov. Teraz ho zamestnaj tým, aby mu víla zaobstarala stan, ktorý odnesie jeden muž a pritom je taký veľký, že sa pod ním ukryje celá armáda pred zlým počasím.“

Keď čarodejnica dokončila svoju reč, sultán sa spýtal svojich dvorných radcov, či vedia navrhnúť niečo lepšieho. Keďže boli všetci ticho, rozhodol sa riadiť sa podľa čarodejníčkinej rady, čo považovala za rozumné a najuspokojivejšie i jeho mierna vládna rada.

Na druhý deň sultán, na radu čarodejnice, žiadal od princa veľký pavilón.

Princ Ahmed by nikdy neočakával od svojho otca sultána, že by ho niekedy chcel žiadať o takú vec, ktorá sa zdala na prvý pohľad zložitá, ak nie dokonca i nemožná. Hoci nevedel, akú veľkú majú moc duchovia a víly, pochyboval o tom, či je možné postaviť taký veľký stan, ako si jeho otec žiadal. Napokon odpovedal: „Hoci s najväčšou predstaviteľnou neochotou sa zdráham splniť toto tvoje prianie, lebo to považujem za nemožné. Napriek tomu poviem svojej manželke želanie Vašej Výsosti, ale nesľubujem, že sa mi ho podarí splniť. Ak sa mi nepodarí prísť ti preukázať česť a rešpekt, to bude znamenie, že som neuspel. Ale dopredu si želám, aby si mi odpustil, ak nebudem môcť splniť túto tvoju extrémnosť.“

„Syn môj,“ odpovedal sultán Indie, „bolo by mi veľmi ľúto, keby to, o čo ťa žiadam, bolo príčinou toho, že by som ťa už nikdy nemal uvidieť. Vidím, že nevieš, akú moc má manžel nad svojou manželkou. Láska tvojej ženy by bola veľmi ľahostajná, keby sa zdráhala splniť  s mocou víly takú maličkosť, o akú ťa žiadam.“

Princ sa vrátil naspäť. Bol veľmi smutný, lebo sa obával, že urazí vílu. Tá mu však nedala pokoja a stále sa ho vypytovala, že čo ho trápi. Až jej napokon povedal: „Moja drahá víla, ako si si všimla, až doteraz som bol spokojný s tvojou láskou a nikdy som od teba nežiadal žiadnu láskavosť. Zváž teda, zaprisahávam ťa, to nie ja chcem, ale sultán, môj otec, ktorý nediskrétne, alebo aspoň ja si tak myslím, ťa žiada, vytvoriť taký veľký stan, ktorý zakryje celý jeho dvor a aj armádu pred nepriazňou počasia a ktorý vie odniesť vo svojich rukách jeden muž. Ale pamätaj si, to je sultán, ktorý žiada túto láskavosť.“

„Princ,“ odpovedala víla s úsmevom, „je mi ľúto, že taká malá záležitosť ťa znepokojuje a trápi a že tak ustarostene na mňa pôsobíš.“

Potom víla poslala po pokladníčku, ktorej, keď prišla, povedala: „Nurgihana,“ tak sa volala, „prines mi najväčší stan z mojich pokladov.“ Nurgihana sa vrátila s pavilónom, ktorý držala v jednej ruke, ktorý sa jej zmestil rovno do dlane, a podala ho svojej pani, ktorá ho dala svojmu manželovi, aby sa naň pozrel.

Keď princ Ahmed uvidel pavilón, ktorý víla nazývala najväčším vo svojich bohatstvách, myslel si, že si z neho robí žarty, tak sa mu na tvári zjavil veľký údiv. Neveril vlastným očiam. Paribana si to všimla a vybuchla smiechom. „Čo sa deje, princ?“ zvolala. „Myslíš, že si z teba robím žarty? Za chvíľu uvidíš, že ti vravím pravdu.“ Vzala stan z jeho rúk a zavolala na pokladníčku: „Nurgihana, choď a rozlož ho. Nech princ vidí a sám usúdi, či je stan dosť veľký pre jeho otca – sultána.“

Hospodárka okamžite vyšla z paláca. Niesla stan hodný kus ďaleko, kde ho rozložila z veľkej diaľky až po palác. Princ, ktorý si myslel, že je príliš malý, si teraz všimol, že stan by pokryl dokonca až dve armády jeho otca. Potom povedal Paribane: „Prosím ťa tisíckrát o prepáčenie za moju nedôverčivosť. Po tom, čo som videl, viem už, že pre teba nie je nič nemožné.“ – „Ako sám vidíš,“ povedala víla, „pavilón je väčší než môže potrebovať tvoj otec. Musíš však vedieť, že má jednu vlastnosť. A tou je to, že niekedy je väčší a inokedy menší, podľa armády, ktorú zakrýva.“

Hospodárka zložila stan a priniesla ho princovi, ktorý si ho vzal. Bez dlhšieho zdržovania, hneď na druhý deň vysadol na koňa a spolu so svojou gardou sa vydal za svojím otcom.

Sultán, ktorý bol presvedčený, že neexistuje taký stan, aký žiadal od svojho syna, bol prekvapený nad jeho usilovnosťou. Vzal stan do svojich rúk a s úžasom obdivoval jeho malé rozmery. Takmer nemohol prísť k sebe. Keď bol stan rozložený na veľkej planine, všimol si, že je najmenej dvakrát taký veľký, ako celá jeho armáda.

Ale sultán ešte nebol spokojný. „Syn môj,“ povedal, „musím ti prejaviť veľkú vďačnosť za stan, ktorý si mi priniesol. Pozerám sa naň ako na najhodnotnejšiu vec v celom svojom bohatstve. Ale musíš pre mňa urobiť ešte jeden skutok, ktorý ma veľmi poteší. Ako som informovaný, víla, tvoja partnerka, používa istú zázračnú vodu, ktorá je z Fontány levov. Tá voda vraj vylieči akúkoľvek horúčku, dokonca i tie najnebezpečnejšie. Ja som ti vďačný za svoje zdravie, ktoré je v perfektnom stave, ale bol by som veľmi rád, keby si mi priniesol fľašku tejto všemocnej liečivej vody, ktorú by som použil, keď budem mať za potreby. Urob mi túto dôležitú službu a splň tak povinnosť dobrého syna voči svojmu nežnému otcovi.“

Princ sa vrátil a povedal víle, o čo ho žiadal jeho otec teraz. Odpovedala mu: „V tom sa skrýva veľká zlomyseľnosť, čo hneď pochopíš, keď ti to vysvetlím. Fontána levov je uprostred dvora na veľkom zámku. Vchod do nej strážia štyri zúrivé levy. Tie striedavo spia. Dva z nich sú vždy hore. Ale nenechaj sa tým vystrašiť. Poskytnem ti prostriedky, ako prejsť povedľa nich bez nebezpečenstva.“

Víla Paribana sa pustila usilovne do práce. Našla niekoľko klbiek nití. Jedno z nich vzala. Dala ho princovi Ahmedovi, vraviac: „Vezmi si toto klbko niti. Hneď ti poviem, ako ho použiť. Musíš si vziať so sebou dva kone. Na jednom budeš sedieť a druhého budeš viesť. Ten musí byť naložený ovcou rozťatou na štyri kusy, a to musíš spraviť ešte dnes. Po tretie, vodu naplníš do fľašky, ktorú ti dám. Vyber sa zavčas rána. Keď budeš prechádzať cez železnú bránu, hoď klbko z niti pred seba, ktoré sa bude kotúľať až pred bránu zámku. Nasleduj ho. Keď zastane, brány budú otvorené. Uvidíš štyroch levov. Dva, ktoré budú hore, revom zobudia ďalšie dva, ale neľakaj sa. Daj im štvrte baraniny. Popchni svojho koňa až k fontáne. Naber vodu do fľaše a čo najrýchlejšie sa vráť tou istou cestou. Levy budú zaneprázdnené jedením, tak ťa nechajú prejsť vedľa seba.“

Princ Ahmed sa vydal na cestu hneď na druhý deň. Držal sa pokynov presne tak, ako mu určila víla. Keď prišiel k bráne zámku, štvrte baraniny dal levom. Statočne cez ne prešiel až k fontáne, kde naplnil fľašu vodou. Keď prešiel istú vzdialenosť, otočil sa a spozoroval, ako sa za ním rútia dva levy. Vytasil šabľu a bol pripravený sa brániť. Ale ako bol pripravený na útok, všimol si, že jeden z levov sklopil hlavu i chvost, obišiel ho a nechcel mu ublížiť, len šiel pred ním. Druhý z levov zostal za ním a obidva ho sprevádzali. Tak meč dal naspäť do pošvy. Takto chránený vošiel do hlavného mesta Indie. Levy ho neopustili, až dokedy neprešiel cez brány sultánovho paláca. Potom sa vrátili tým istým spôsobom. Ľudia sa ich veľmi nebáli, lebo neukazovali veľkú zúrivosť.

Veľmi veľa úradníkov prišlo princa privítať, zatiaľ čo on schádzal z koňa. Potom ho odprevadili až k sultánovým komnatám, kde bol obklopený dvornými radcami. Princ prišiel až k trónu a podal fľašku sultánovi. Hlboko sa mu poklonil a povedal:

„Otče, priniesol som ti ozdravujúcu vodu, ktorú si Vaša Výsosť želala vlastniť pomedzi ďalšími vzácnosťami vo svojom bohatstve, ale zároveň ti želám výnimočné zdravie, aby si ju nemusel nikdy použiť.“

Potom, čo princ urobil sultánovi kompliment, ten ho usadil po svojej pravej strane a povedal mu: „Syn môj som ti veľmi zaviazaný za tvoj hodnotný dar, aj za veľké nebezpečenstvo, ktoré si musel podstúpiť pri dosahovaní svojho cieľa, ako som bol informovaný. Ale urob mi jednu láskavosť,“ pokračoval, „Poinformuj ma o tom, ako sa ti to všetko podarilo. Čo to bolo za neuveriteľnú moc, ktorá ťa ochránila?“

„Pane,“ odpovedal princ Ahmed, „ja osobne nemám zásluhu na komplimente, ktorý mi Vaša Výsosť preukazuje. Všetka pocta patrí mojej manželke víle, ktorej dobré rady som len nasledoval.“ Potom ho informoval o všetkom, čo mu poradila a ako sa mu darilo na expedícii. Keď dorozprával, sultán navonok ukázal radosť z jeho úspechu, ale vo vnútri bol tajne žiarlivý. Potom odišiel do svojej komnaty, odkiaľ poslal po čarodejnicu.

Čarodejnica ušetrila sultánovi čas rozprávať jej o príhodách z cesty princa Ahmeda, lebo si ich už vypočula predtým. A preto bola pripravená so spoľahlivým riešením, ako oznámila. To znamenalo, že sultán má na druhý deň predniesť pred svojimi dvoranmi princovi nasledujúce slová, čo i urobil: „Syn môj,“ tak mu povedal, „mám ešte jednu vec, o ktorú ťa chcem požiadať. Potom už nebudem očakávať nič viac od tvojej poslušnosti a ani od tvojej manželky. Táto žiadosť znie: Prines mi muža, ktorý meria len pol metra, má bradu dlhú na tridsať lakťov a nesie na svojich pleciach železný obušok, ktorý je dvesto kilogramov ťažký“

Princ Ahmed, ktorý neveril, že existuje taký muž na svete, ako jeho otec opísal, by sa bol rád ospravedlnil z danej úlohy. Lenže sultán trval na svojej požiadavke a povedal mu, že víla by dokázala splniť oveľa neuveriteľnejšie veci.

Nasledujúci deň sa princ vrátil ku svojej drahej Paribane, ktorej povedal otcovu žiadosť, ktorá sa mu zdala nielen nesplniteľná, ale i neuveriteľná. Dodal: „Neviem si predstaviť, žeby existoval taký muž na celom svete. Buď si zaumienil, že zistí, či som taký hlúpy a zapodieval sa tým, alebo ma chce zruinovať. Skrátka, ako si môže myslieť, že existuje taký malý muž a tak dobre ozbrojený? A keby aj existoval, ako ho donútim, aby šiel so mnou? Prosím ťa nechaj ma vyjsť z tejto situácie so cťou.

„Nedes sa, drahý princ,“ odpovedala víla. „Už si riskoval pri prinesení vody z Fontány levov pre svojho otca. Nájsť tohto muža neznamená žiadne nebezpečenstvo, lebo je to môj brat Šajbar, ale je úplne iný než ja, hoci máme toho istého otca. Povahovo je až tak veľmi agresívny, že i najmenšia urážka ho rozzúri a rozčúli. Ale na druhej strane veľmi rád vyhovie hocikomu, kto je k nemu slušný a čestný. Vyzerá presne tak, ako ho tvoj otec sultán opísal, a nemá inú zbraň len ten 200 kilogramový obušok, bez ktorého sa nikam ani len nepohne a ktorý ho robí rešpektovaným. Pošlem poňho a môžeš sám posúdiť, že ti hovorím pravdu. Ale buď si istý, že si pripravený nevystrašiť sa jeho výnimočnou postavou, keď ho zbadáš.“ – „ Čože? Moja kráľovná!“ odpovedal princ Ahmed. „Ty vravíš, že Šajbar je tvoj brat? Nech by nikdy nebol taký škaredý a zdeformovaný. Určite ma pohľad naňho nevystraší. Budem si ho vážiť a milovať ako svojho brata.“

Víla nariadila, aby sa zlaté nádoby na ohrievanie jedla položili na oheň pri vchode na verande jej paláca. Zo zlatej skrinky hodila do ohňa voňavé kamienky a zdvihol sa do vzduchu hustý oblak dymu.

Po nejakej chvíli povedala princovi Ahmedovi: „Pozri, za chvíľu sa zjaví môj brat.“ Princ okamžite zbadal Šajbara, ako prichádza so svojím ťažkým obuškom na pleci. Mal dlhú bradu, ktorú si pridŕžal pred sebou, a pár fúzov omotaných ponad ušami, ktoré takmer úplne zakrývali jeho tvár. Jeho oči boli malé a dosť hlboko vsadené do hlavy, ktorá bola dosť veľká. Na hlave mal vojenskú čiapku kráľovského regimentu. Okrem toho všetkého bol trochu hrbatý.

Keby princ Ahmed nevedel, že Šajbar je Paribanin brat, nevedel by sa naňho pozrieť bez strachu. Keďže však vedel, kto to je, stál vedľa víly bez najmenšieho znepokojenia.

Ako prišiel Šajbar bližšie, pozrel na princa dosť vážne na to, aby mu schladla krv v žilách. Spýtal sa Paribany, čo je to za muža s ňou. Na to mu ona odpovedala: „To je môj manžel, brat môj. Volá sa Ahmed. Je to syn sultána Indie. Dôvod, prečo som ťa nezavolala na svadbu, bol ten, že si bol na dôležitej expedícii, z ktorej, ako som sa dozvedela, si sa vrátil víťazne. Tak som sa rozhodla ťa teraz zavolať a osláviť tvoje víťazstvo.“

Po týchto slovách Šajbar pozrel priaznivo na princa Ahmeda a povedal: „Je ešte niečo, čím by som mu mohol poslúžiť, sestra moja? To, že je tvoj manžel, je dostatočným dôvodom, aby som preňho spravil, čo si len zaželá.“ – „Sultán, jeho otec,“ odpovedala Paribana, „je zvedavý na teba a chce ťa vidieť. A ja si želám, aby ťa princ zaviedol na jeho sultánsky dvor.“ – „Keď to je to, čo potrebuje, nech ma k nemu zavedie, budem ho nasledovať.“ – „Brat môj,“ odpovedala Paribana, „už je príliš neskoro, preto zostaň až do zajtra rána. Medzitým ťa poinformujem, čo sa dialo medzi sultánom Indie a princom Ahmedom od nášho sobáša.“

Nasledujúce ráno Šajbar bol už dobre informovaný o celej záležitosti. Tak sa vydali, on a princ Ahmed, na sultánsky dvor. Keď prešli bránami hlavného mesta, ľudia, keď zbadali Šajbara, sa vyľakali a utiekli sa niekam schovať. Niektorí pozatvárali svoje obchody a pozamkýnali sa vo svojich domoch. Zatiaľ ostatní utekali preč so strachom v očiach vyprávali všetkým o tom, že koho stretli, a tí bežali tiež preč odtiaľ spolu s nimi. Šajbar a princ Ahmed našli teda ulice prázdne. Dokonca utiekli i strážcovia brány. A tak bez väčších ťažkostí prišli až pred sultána, kde úradoval a robil audiencie. Tu tiež uvádzači opustili svoje miesta a dali im voľný priechod až k sultánovi.

Šajbar prišiel odvážne až pred trón k sultánovi Indie, bez toho, aby čakal, aby ho uviedol princ Ahmed, a zúrivo prehovoril: „Pýtal si sa na mňa. Tak som tu. Čo so mnou zamýšľaš?“

Sultán namiesto odpovede si zakryl dlaňami oči, aby sa vyhol pohľadu na také hrôzostrašné stvorenie. Šajbar toto považoval za príliš urážlivé, drzé a neokrôchané uvítanie. To ho až tak vyprovokovalo, že sa zbytočne obťažoval prísť za sultánom, že v momente zodvihol svoj ťažký železný obušok a ovalil a zabil ním sultána ešte predtým, ako mu v tom princ Ahmed dokázal zabrániť. Všetko, čo mohol urobiť, bolo, že zabránil zabitiu veľkého vezíra, ktorý sedel vedľa neho, s tým, že sultánovi vždy dával dobré a užitočné rady. Šajbar povedal: „Tak títo ostatní sú tí, ktorí mu dávali zlé rady!“ Ako to vyslovil, zabil na niekoľko úderov všetkých ďalších vezírov, lichotníckych pochlebovačov a obľúbencov, ktorí všetci boli nepriatelia princa Ahmeda. Pri každom údere zabil jedného alebo druhého. Všetci stáli od hrôzy a strachu akoby bez pohnutia a čakali na svoj ortieľ. Len niektorým sa podarilo uniknúť.

Keď sa skončila táto strašná poprava, Šajbar vyšiel zo zasadacej siene na prostred nádvoria a nevraživo pozeral na veľkého vezíra, ktorý vďačil za svoj život princovi Ahmedovi a takto prehovoril: „Viem o jednej čarodejnici, ktorá je väčším nepriateľom môjho švagra princa Ahmeda ako všetci títo obľúbenci, ktorých som teraz potrestal.“ Veľký vezír okamžite po ňu poslal. Hneď ako bola predvedená pred Šajbara, ten vyniesol nad ňou rozsudok a uderil ju mocne železným obuškom: „Tu máš odmenu za tvoje zákerné a škodlivé poradenstvo! Nauč sa teraz predstierať chorobu!“

Po tomto povedal: „Použijem rovnaký meter na každého v meste, kto okamžite neuzná môjho švagra za svojho sultána a sultána Indie.“ Potom všetci, čo boli prítomní volali opakovane na slávu: „Nech dlho žije sultán Ahmed!“ A okamžite bol vyhlásený za sultána celým mestom. Šajbar ho dal odieť do kráľovského oblečenia a usadil ho na trón. Potom mu všetci museli preukázať poctu a prisahať mu vernosť. Šajbar išiel po svoju sestru Paribanu, ktorú priviezol s veľkou pompéznosťou a predstaviteľnou veľkoleposťou a urobil ju sultánkou Indie.

Čo sa týka princa Aliho a princeznej Veroniky, keďže nemali prsty v sprisahaní proti princovi Ahmedovi a ani o žiadnom nevedeli, princ Ahmed im pridelil dosť veľkú provinciu s ich hlavným mestom, kde strávili zvyšok svojich životov. Napokon poslal úradníka za princom Husajnom, aby ho oboznámil so zmenou vo vládnutí a urobil mu ponuku, že si môže vybrať provinciu, v ktorej chce vládnuť podľa svojej ľubovôle. Ale princ bol taký šťastný vo svojej samote, že poslal úradníka naspäť za svojím bratom sultánom, poďakoval sa mu za to, že si naňho spomenul. Uistil ho o svojej pokornosti voči nemu a že ho uznáva za sultána. A že jediné, čo si želá, je žiť v ústraní a dožiť sa staroby a odpočinku.

(@_Arabian Nights_..)