1*35*035 Veľký lotor Jano **(1,6k=1600_slov)

 6. Veľký lotor Jano  **(1,6k)

Ešte počas panovania kráľa Artúra žil v Cornwalle mladík menom Jano. Bol to chlapec s odvážnym charakterom, ktorý nachádzal veľké potešenie v čítaní či rozprávaní o kúzelníkoch, obroch a vílach. Priam nenásytne zvykol počúvať o skutkoch rytierov kráľa Artúra za okrúhlym stolom.

V týchto dňoch žil na vrchu Svätého Michaela, mimo Cornwallu, ohromný obor, osemnásť lakťov vysoký a po obvode meral deväť lakťov. Jeho zúrivosť a divokosť na každého, kto ho stretol, pôsobili hrôzou.

Prebýval v temnej jaskyni na vrchu hory. Zakrádal sa na okolí po pevnine a hľadal korisť. Vedel si hodiť šesť volov na plecia, osemnásť oviec a ošípaných si uviazať okolo pása a bežať tak späť k svojmu obydliu.

Obor Kormorán tak robil po mnohé roky, keď sa Jano rozhodol, že ho zničí.

Jano zobral lesný roh, lopatu, krompáč, svoje brnenie, lampáš na svietenie a v jeden zimný večer sa vybral do hory. Tam vykopal jamu dvadsaťdva lakťov hlbokú a dvadsať širokú. Vrch jamy pokryl tak, že vyzeral ako pevná pôda pod nohami. Potom zatrúbil na lesný roh tak hlasno, že sa obor prebudil a vyšiel zo svojej jaskyne kričiac: „Ty, drzý lotor! Za toto zaplatíš. Ugrilujem si ťa na raňajky!“

Len čo to dopovedal, vybehol z jaskyne, spravil zopár krokov, zapotácal sa a spadol strmhlav dolu do jamy. Jano zobral krompáč a zopárkrát ho ním uderil do hlavy, až ho napokon zabil. Keď sa vrátil domov, išiel pozrieť priateľov a povedal im novinu.

Ďalší obor nazývaný Blunderbór prisahal lotrovi Janovi pomstu, len keby sa mu dostal do moci. Tento obor mal začarovaný zámok uprostred osamoteného lesa. Istý čas po smrti obra Kormorána lotor Jano prechádzal cez ten les. A keďže bol unavený, sadol si a zaspal.

Obor Blunderbór prechádzal okolo a zbadal lotra Jana. Odniesol ho do svojho zámku, kde ho zamkol vo veľkej izbe. Podlaha v nej bola pokrytá telami, lebkami a kosťami mužov a žien.

Skoro nato obor priniesol so sebou svojho brata, ktorý bol tiež obor, aby sa najedli mäsa z jeho kostí. Lotor Jano s terorom sledoval cez železné tyče na svojom väzení, ako sa dvaja obri približujú.

Lotor Jano zbadal v jednom rohu miestnosti silný povraz. Nabral odvahu a urobil slučku na oboch stranách povrazu, ktoré hodil okolo ich hláv a povraz priviazal k železnej tyči na jeho väzení. Potom ťahal za povraz, až pokiaľ ich neuškrtil a neudusil. Keď už boli čierni do tváre od dusenia, pritiahol si ich ku klietke a bodol ich svojimi vlastnými nožmi do srdca.

Blunderbórovi zobral zväzok kľúčov a odomkol si klietku. Potom šiel pozrieť zvyšok zámku a pozorne si prezrel všetky izby. Našiel v nich tri ženy, ktoré boli takmer vyhladované až na smrť. Boli priviazané za svoje vlasy. Povedali mu, že ich manželia boli zabití veľkými obrami a ony boli odsúdené na záhubu vyhladovaním, lebo boli dosť chudé a obri by sa  z nich nenajedli.

„Dámy,“ povedal im lotor Jano, „ukončil som život oboch obrov. A vám dám tento zámok so všetkým bohatstvom, ktoré obsahuje ako nápravu za strašnú bolesť, ktorú ste museli podstúpiť.“ Potom im veľmi zdvorilo podal kľúče od zámku a pokračoval na svojej ceste do Wales.

Keďže lotor Jano mal len málo peňazí, ponáhľal sa tak veľmi, ako len vládal. Pozdĺž svojej cesty prišiel k dobre vybavenému domu. Zaklopal na veľké dvere a otvoril mu waleský obor. Lotor Jano mu povedal, že je pocestný a že sa stratil v lese. Obor ho teda privítal. Ubytoval ho v izbe, kde mal posteľ, aby sa mohol vyspať.

Jano sa rýchlo vyzliekol a ľahol si do postele, ale hoci bol unavený, nemohol zaspať. Skoro nato počul, ako obor chodí vo vedľajšej izbe sem a tam a hovorí si:

„Hoci som ti ustlal túto noc,

_     neuvidíš denné svetlo viac.

_     Obuškom ti hlavu rozbijem

a potom ťa veľmi rýchlo zjem.“

„Tak ty takto vravíš,“ pomyslel si lotor Jano. „To sú tvoje triky na pocestných? Len dúfam, že si taký prefíkaný, ako hovoríš.“ Potom vstal z postele. Poprezeral izbu a našiel v nej veľký kus dreva. Položil ho do postele namiesto seba a on sa ukryl v rohu miestnosti.

Okolo polnoci obor vošiel do izby a so svojím obuškom uderil na posteľ množstvo úderov, až poleno, ktoré tam dal lotor Jano, praskalo na mnohých miestach. Potom odišiel z miestnosti, mysliac si, že zlámal Janovi všetky kosti v tele.

Skoro ráno lotor Jano nahodil smelý výraz tváre, vošiel do obrovej miestnosti a poďakoval sa mu za ubytovanie. Obor, keď ho zbadal začal sa zajakávať a povedal mu: „Ó, drahý bože! Si to ty? Dúfam, že sa ti spalo dobre v noci. Počul si alebo videl niečo nezvyčajné počas tej hrobovo tichej noci?“

Nič, čo by stálo za zmienku,“ povedal lotor Jano bezstarostne. „Myslím, že len potkan ma uderil chvostom tri či štyrikrát, čo ma trochu vyrušilo, ale skoro som znovu zaspal.“

Obor sa nad tým veľmi čudoval, ale nepovedal ani pol slova. Narýchlo urobil dve veľké misy hustého pudingu na raňajky. Lotor Jano chcel ukázať obrovi, že dokáže zjesť toľko veľa, ako i obor. Tak otvoril kožené vrecko na vnútornej strane kabáta, ktorý mal na sebe. A tváril sa, že kašu je, ale pritom ju dával potajme do vrecka na kabáte.

Keď skončili raňajky, povedal obrovi: „Teraz ti ukážem skvelý trik. Jedným dotykom si dokážem vyliečiť všetky svoje rany. Mohol by som si odrezať hlavu a za minútu ju znovu položiť na svoje plecia. Ukážem ti príklad.“ Zobral nôž a rozrezal si vrecko na kabáte, a všetok puding, ktorý akože zjedol, sa vysypal na zem.

„Nič zvláštneho pod slnkom!“ zvolal waleský obor, ktorý bol zahanbený takým malým chlapíkom, ako bol lotor Jano. „Ja dokážem presne to isté. Pozeraj!“ Zobral nôž a zabodol si ho do žalúdka a naprieč rozrezal. V momente padol na zem mŕtvy.

Lotor Jano bol zatiaľ veľmi úspešný vo svojom dianí. Rozhodol sa, že v budúcnosti sa bude viacej snažiť a nebude len tak zaháľať. Tak si zaobstaral koňa, čiapku vzdelanosti, meč ostrosti, topánky rýchlosti a kabát neviditeľnosti. Čím je lepšie vybavený, tým báječnejšie dobrodružstvá môže zažiť.

Cestoval ponad vysoké kopce a na tretí deň sa dostal do priestranného lesa, ktorý mu stál v ceste. Sotva vošiel do lesa, zbadal obludného obra, ako ťahal za sebou za hlavy rúčeho rytiera a jeho pani. Lotor Jano zosadol z koňa a uviazal ho o dubový strom. Obliekol si kabát neviditeľnosti, pod ktorým mal meč ostrosti.

Keď prišiel k obrovi, niekoľkokrát ho zasiahol, ale nemohol dosiahnuť jeho telo, len stehná, taký bol vysoký. Zobral meč do oboch svojich rúk a s celou silou mu zaťal na stehná a odťal mu obe nohy. Keď bol obor na zemi, lotor Jano k nemu pristúpil a vrazil mu meč hlboko do srdca. Ten vtedy naposledy vydýchol a jeho život vyhasol.

Rytier a jeho pani ďakovali lotrovi Janovi za vyslobodenie a pozvali ho do svojho domu, kde mu chceli ponúknuť odmenu za jeho nenahraditeľnú službu. „Nie,“ povedal lotor Jano, „nebudem mať pokoj, dokedy nenájdem ubytovanie tohto obludného monštra.“ Spýtal sa rytiera na cestu, vysadol na koňa a vydal sa tým smerom. Veľmi skoro zbadal v diaľke ďalšieho obra, ako sedí na veľkom kuse dreva a čaká na svojho brata.

Lotor Jano vysadol zo svojho koňa. Obliekol si kabát neviditeľnosti. Prišiel k obrovi, zahnal sa a chcel mu odťať hlavu, ale minul svoj cieľ a len mu odťal nos. Na toto obor zobral svoj obušok a začal sa ním oháňať okolo seba neľútostne.

„Teda,“ povedal lotor Jano, „ak ty si taký zúrivý, hneď ťa pošlem na istú smrť!“ Vyskočil na drevenú kladu, bodol ho mečom do chrbta a ten hneď padol mŕtvy na zem.

Lotor Jano potom pokračoval vo svojej ceste cez hory a doly. Až prišiel na úpätie vysokej hory. Zaklopal na dvere osamoteného domu a starý muž mu otvoril a vpustil ho dnu.

Keď sa lotor Jano usadil, pustovník sa mu prihovoril: „Syn môj, na kopci tejto hory je zakliaty zámok, kde žije obor Galigantus a ohavný čarodejník. Nariekam nad osudom vojvodovej dcéry, ktorú uchopili, keď sa prechádzala v otcovej záhrade, priniesli ju tam a premenili na srnku.“

Lotor Jano sľúbil, že ráno, aj keby mal riskovať svoj život, sa pokúsi vyriešiť záhadu a prelomiť zaklínadlo. Po dobrom spánku skoro vstal, obliekol si kabát neviditeľnosti a bol pripravený na pokus.

Keď vyliezol na vrch hory, uvidel dvoch ohnivých okrídlených levov. Ale prešiel vedľa nich bez najmenšieho strachu z nebezpečenstva, lebo mal na sebe kabát neviditeľnosti. Na bráne do zámku našiel napísané tieto riadky:

_     „Ktokoľvek dokáže zatrúbiť na túto trúbku,

_     spôsobí zvrhnutie vlády obrov v skutku.“

Hneď ako si lotor Jano toto prečítal, vzal do rúk trúbku a hlasno na ňu zatrúbil. To spôsobilo, že sa brána rozletela dokorán a celý zámok sa zatriasol.

Obor aj kúzelník teraz vedeli, že ich zlomyseľné dni života sú u konca. Začali si obhrýzať prsty a triasť sa od strachu. Lotor Jano vytiahol svoj meč ostrosti a skoro sa mu podarilo zabiť obra. Kúzelníka odniesol vzdušný vír ďaleko preč do nenávratna. A každý rytier a krásna dáma, ktorí boli zmenení na vtákov či zvieratá sa zmenili do svojej pôvodnej podoby. Zámok zmizol ako dym a hlava obra Galiganta bola poslaná kráľovi Artúrovi.

Rytieri a dámy v tú noc odpočívali v pustovni starého muža. Na druhý deň sa vybrali na kráľovský dvor. Lotor Jano šiel tiež ku kráľovi. Podal Jeho Výsosti opis všetkých svojich urputných bojov.

Sláva lotra Jana sa rozniesla po celom kráľovstve. Kráľ si želal, aby mu vojvoda dal svoju dcéru za manželku, z čoho sa tešilo celé kráľovstvo. Po svadbe dal kráľ lotrovi Janovi veľký statok, na ktorom žili šťastne a spokojne po zvyšok svojich životov.

(*Old Chapbook)