2*01*036 Dvanásť tancujúcich princezien **(3,2k)

Kde bolo, tam bolo, v dedine Horská Skala žil raz jeden malý kovboj, ktorý nemal ani otca, ani matku. Jeho skutočné meno bolo Michal, ale volali ho Hviezdny bádateľ. Pretože keď hnal svoje kravy po obecných lúkach na pašu, chodil vždy s hlavou hore vo vzduchu a pozeral s otvorenými ústami do nebies. Mal bielu pokožku, modré oči a dlhé kučeravé vlasy. Obecné dievčatá zvykli naňho volať: „Hviezdny bádateľ, čo robíš?“ Michal im odpovedal: „Á, nič zvláštne,“ a šiel si svojou cestou bez toho, žeby sa bol obzrel za nimi.

V skutočnosti si myslel o nich, že sú veľmi škaredé. Mali slnkom opálené krky a tvár, veľké červené ruky, obyčajné spodničky a drevené topánky. Počul, že niekde vo svete žijú dievčatá, ktoré neboli opálené, ale celé biele, a mali malé ruky. A vždy boli oblečené v najjemnejšom hodvábe na šnurovanie. Volali ich princezné. Zatiaľ čo v jeho spoločníčkach okolo ohňa nevidel pri plameňoch nič, len obyčajné rojčenie. A on sníval o tom, že sa zosobáši s princeznou, s ktorou bude šťastný.

V jeden deň, uprostred augusta, práve na poludnie, keď slnko hrialo najhorúcejšie, Michal dojedol svoj obed, kus suchého chleba, ľahol si pod dub a išiel si pospať. Zatiaľ čo spal, sa mu snívalo, že sa pred ním zjavila krásna pani oblečená v šatách vyšívaných zlatom a povedala mu: „Choď do zámku Beloeil a tam sa zosobášiš s princeznou.“

V ten večer malý kovboj hodne rozmýšľal o rade, ktorú mu dala dáma v zlatých šatách. Tak povedal svoj sen svojim spoločníkom, farmárom z dediny. Lenže všetci sa prirodzene Hviezdnemu bádateľovi len smiali a uťahovali si z neho.

Na druhý deň v tú istú hodinu išiel spať pod tým istým stromom. Tá istá pani sa mu zjavila druhýkrát a povedala mu: „Choď do zámku Beloeil a tam sa zosobášiš s princeznou.“

Večer Michal povedal svojim kamarátom, že sa mu znovu sníval ten istý sen. Lenže zase sa mu všetci len smiali, ešte viacej než predtým. „Nevadí,“ pomyslel si, „ak sa mi pani ukáže po tretíkrát, urobím tak, ako mi vraví.“

Nasledujúci deň, k veľkému údivu všetkých obyvateľov dediny, okolo druhej hodiny poobede bolo počuť hlas spievajúci pesničku: „Ejhou, ejhou, hore dedinou, statok ženiem dolu dolinou!“ Bol to malý kovboj, ktorý hnal stádo späť do chlievov.

       Farmár mu začal zúrivo nadávať, ale on mu pokojne odpovedal: „Ja idem preč.“ Zviazal si svoje oblečenie do batôžka, povedal zbohom všetkým svojim priateľom a odvážne sa vydal hľadať svoje šťastie vo svete.

Celá dedina bola s novinou veľmi vzrušená. Na vrchu kopca ľudia stáli a od smiechu sa chytali za bruchá, ako sledovali Hviezdneho bádateľa vliecť sa statočne pozdĺž údolia so svojím batôžkom na konci palici prehodenej cez plece.

To dostatočne stačilo, aby sa všetci z chuti na ňom smiali.

Bolo veľmi dobre známe, že asi 30 kilometrov ďalej žilo na zámku Beloeil dvanásť princezien, ktoré boli nádherne krásne, ale rovnako i pyšné. Okrem toho boli také citlivé a takej vysokej kráľovskej krvi, že hneď by cítili čo i len hrášok vo svojich posteliach, aj keby bol pokrytý matracmi.

Šepkalo sa, že skutočne žili taký život, aký majú princezné žiť. Ráno dlho spávali, dokonca až doobeda. Nikdy nevstávali skôr. Mali dvanásť postelí v tej istej miestnosti. Ale čo bolo výnimočné, každé ráno mali ich saténové topánky úplne zodraté podrážky, hoci boli v izbe zamknuté tromi zámkami.

Keď sa ich spýtali, že čo robili celú noc, spoločne odpovedali, že spali. A skutočne. V noci nebolo počuť žiaden hluk v izbe. No topánky sa predsa len nemohli zodrať samé.

Napokon vojvoda z Beloeilu dal vyhlásiť, že ktokoľvek zistí, prečo majú jeho dcéry každé ráno zodraté topánky, môže si jednu z nich zobrať za manželku.

Po vypočutí vyhlásenia, množstvo princov prišlo na zámok skúsiť svoje šťastie. Strážili pred dverami princezné, ale keď prišlo ráno, všetci niekam zmizli. Nikto nevedel povedať, čo sa s nimi stalo.

Keď prišiel Michal na zámok, šiel rovno za záhradníkom a ponúkol sa mu do služby. Keďže záhradníkov pomocník bol práve prepustený, tak ho záhradník prijal do služby. Hoci Hviezdny bádateľ nevyzeral veľmi silný, záhradník ho prijal, lebo si myslel, že jeho pekná tvár a dlhé zlatisté kučeravé vlasy by sa princeznám páčili.

Prvú vec, ktorú mal robiť, bolo to, že každé ráno, keď princezné vstanú, mal priniesť každej z nich kyticu kvetov. Michal si pomyslel, že keď má byť jeho robota taká príjemná, ešte celkom dobre obišiel.

Podľa toho ráno priniesol za dvere princezien dvanásť kytíc v košíku. Každá si vzala jednu, bez toho, žeby sa čo i len naňho pozrela. Okrem najmladšej Liny, ktorá uprela svoje čierne oči mäkké ako zamat naňho a zvolala: „Ó, aký je pekný, náš nový kvetinový chlapec!“ Všetky ostatné vybuchli smiechom a najstaršia jej povedala, že princezná by sa nikdy nemala znížiť natoľko, aby sa pozerala na záhradníckeho chlapca.

Teraz už Michal vedel veľmi dobre, čo sa dialo princeznám, ale napriek tomu, krásne oči princeznej Liny ho vášnivo inšpirovali vyskúšať svoje šťastie. Bohužiaľ sa neodvážil ísť za svojím osudom priamo, lebo sa obával, že by sa mu vysmievali, alebo dokonca, že by ho mohli vyhodiť z práce pre jeho drzosť.

Avšak Hviezdny bádateľ mal ďalší sen. Dáma v zlatých šatách sa mu objavila znovu. Držala v ruke dve vavrínové vetvičky, jednu čerešňovú a druhú ružovú. V druhej ruke držala malé zlaté hrable, zlaté vedierko a zlatú handričku. Potom sa mu prihovorila: „Zasaď tieto dva vavríny do veľkých kvetináčov. Zahrab ich hrabľami, polej ich vodou z vedierka a utri ich handričkou. Keď vyrastú do výšky jeden a pol metra povedz obom z nich: „Môj krásny vavrín, so zlatými hrabľami som ťa zahrabal, so zlatým vedierkom som ťa polieval a zlatou handričkou som ťa utieral. Potom hocičo, čo si len zažiadaš, ti vavrínové stromčeky dajú.“

Michal sa poďakoval pani v zlatých šatách. Keď sa prebudil, našiel dve vavrínové vetvičky vedľa seba. Tak starostlivo poslúchol príkazy, ktoré mu dala pani.

Stromčeky rástli veľmi rýchlo. Keď boli jeden a pol metra vysoké, povedal čerešňovému vavrínu: „Môj milý čerešňový vavrín, so zlatými hrabličkami som ťa zahrabal, zlatým vedierkom som ťa polieval, zlatou hodvábnou handričkou som ťa utieral. Nauč ma ako byť neviditeľným.“ Vtedy sa zrazu zjavila na vavríne pekná biela kvetina, ktorú Michal odtrhol a dal si ju do vrecka.

V ten večer, keď princezné išli na poschodie do spálne, nasledoval ich bosý, aby nebolo počuť žiaden hluk. Schoval sa pod jednu z postelí, aby nezaberal veľa miesta.

Keď nadišla noc, princezné vstali a začali otvárať svoje šatníky a skrinky. Vybrali z nich tie najnádhernejšie šaty, ktoré obliekli na seba pred zrkadlami. Keď sa obliekli točili sa okolo a obdivovali svoj výzor.

Michal z miesta, kde sa ukrýval nemohol nič vidieť, ale počul všetko. Počúval, ako sa princezné smiali a skákali od radosti. Napokon najstaršia povedala: „Ponáhľajme sa sestry moje. Naši partneri budú netrpezliví.“

Na konci hodiny, keď Hviezdny bádateľ nepočul už žiaden hluk, nazrel spoza postele a uvidel dvanásť sestier v ich prepychových šatách, v saténových topánkach na ich nohách, a v ich rukách mali kytice, ktoré im priniesol.

„Ste pripravené?“ spýtala sa najstaršia. „Áno,“ odpovedali ostatné jednohlasne a postavili sa jedna vedľa druhej.

Potom najstaršia princezná trikrát tleskla rukami a tajné dvere sa otvorili. Všetky princezné zmizli dole tajným schodiskom. Michal ich náhlivo nasledoval.

Ako nasledoval princeznú Linu, z neopatrnosti stúpil na jej šaty. „Niekto je za mnou,“ kričala princezná, „a drží moje šaty.“ – „Ty pochábeľ,“ povedala jej najstaršia sestra, „ty sa vždy niečoho obávaš. Určite si sa zachytila len o klinec.“

Išli dolu, dolu a dolu. Až napokon prišli k priechodu s dverami na jednom konci, ktoré boli zatvorené iba závorou. Najstaršia princezná ich otvorila, prešli cez ne a ocitli sa okamžite v ľúbeznom lese. Listy boli ozdobené striebornými kvapkami, ktoré sa trblietali v žiarivom svetle mesiaca. Potom prekročili ďalší les, kde listy boli posypané zlatom. A potom ďalším, kde sa listy trblietali diamantmi.

Napokon Hviezdny bádateľ zbadal veľké jazero, na brehu ktorého bolo dvanásť malých člnov. V každom z nich sedel princ. Držali veslá a čakali na princezné. Každá princezná nastúpila na čln. Aj Michal nasadol na čln, tam kde bola Lina. Loďky sa plavili rýchlo vpred. Keďže Linina loďka bola ťažšia, držala sa v pozadí za ostatnými člnmi. „Nikdy predtým sme nešli tak pomaly,“ povedala princezná. „Aký je dôvod pre to?“ – „Ja neviem,“ odpovedal princ. „Uisťujem ťa, že veslujem tak silno, ako len vládzem.“

Na druhej strane jazera záhradný chlapec zbadal krásny palác skvelo osvetlený. Prichádzala odtiaľ živá hudba husieľ, bubnov a trubiek. V momente, ako sa dotkli zeme, spoločnosť vyskočila z lodiek. A princovia potom, čo bezpečne priviazali svoje loďky, ponúkli svoje ramená princeznám a odprevadili ich na zámok.

Michal ich tesne nasledoval až do tanečnej sály. Všade boli zrkadlá, svetlá, kvety a damaskové tmavoružové závesy. Hviezdny bádateľ bol celkom rozčarovaný z pohľadu na takú veľkoleposť. Postavil sa do rohu miestnosti a obdivoval pôvab a krásu princezien. Ich ľúbeznosť bola každej z nich iná. Niektoré boli bledé, iné tmavé. Mali gaštanové rovné vlasy, iné čierne kučeravé alebo zlatisté vrkoče. Nikde nebolo možné vidieť toľko krásnych princezien naraz. Ale kovbojovi sa najviac ľúbila malá princezná so zamatovými očami.

S akou horlivosťou sledoval, ako tancovala! Opierala sa o partnerovo plece a točila sa okolo neho ako vír. Červenali sa jej líca a oči sa jej trblietali, a bolo očividne jasné, že miluje tanec väčšmi než čokoľvek iné na svete. Úbohý chlapec závidel všetkým tým mužom, s ktorými tancovala tak pôvabne, ale nevedel nájsť príčinu, prečo by mal na nich žiarliť.

Mladí muži boli skutoční princovia, ktorých počet bol aspoň päťdesiat. Všetci chceli tancovať s princeznami a striedali sa pri nich. Princezné vypili nápoj lásky, takže im to očarilo srdce a nezostalo im nič iné len chuť tancovať s nimi.

Tancovali, až dokedy nezodrali podrážky na topánkach. Keď zakikiríkal kohút po tretíkrát, muzikanti prestali hrať a chutná večera sa podávala. Tá pozostávala z oranžových kvetov z cukru, kryštalizovaných ružových listov, fialiek zo sladkého púdru, z krehkých sušienok, napolitánok, a z ďalších jedál, ktoré, ako každý vie, sú obľúbeným jedlom princezien.

Po hostine tanečníci išli späť ku svojim loďkám. Tentokrát si Hviezdny bádateľ sadol k najstaršej princeznej. Znovu prekročili les s listami ozdobenými diamantmi, les s listami posypanými zlatom a les, ktorý sa trblietal striebornými kvapkami na listoch. Ako dôkaz chlapec odlomil malú vetvičku z posledného stromu. Lina sa otočila, keď počula odlomenie vetvičky. „Čo to bolo za zvuk?“ spýtala sa. „To nebolo nič zvláštne,“ odpovedala jej najstaršia sestra. „To bol len škrekot sovy, ktorá hniezdi vo veži na zámku.“

Zatiaľ čo hovorila, Michal sa prešmykol dopredu pred princezné. Vybehol hore po schodoch až do ich spálne. Otvoril okno. Skĺzol po viniči, ktorý rástol pri okne popri stene. A ocitol sa v záhrade. Práve vychádzalo slnko a bolo načase, aby sa pustil do práce v záhrade.

Ako zvyčajne priniesol v košíku kytice pre princezné. Do tej kytice, ktorá bola určená pre najmladšiu princeznú, Michal ukryl striebornú vetvičku. Keď to Lina objavila, bola veľmi prekvapená. Akokoľvek, nepovedala svojim sestrám ani slovo. Keď neskôr náhodou stretla chlapca pri prechádzke v tieni brestového hája, zrazu zastala, ako keby chcela niečo povedať. No napokon si to rozmyslela a išla svojou cestou.

V ten istý večer dvanásť sestier išlo znovu na bál. Hviezdny bádateľ ich znovu nasledoval a nasadol Line do loďky. Tentokrát to bol princ, ktorý si sťažoval, že loďka sa zdá byť ťažká. „To bude horúčavou,“ odpovedala princezná. „Mne je tiež veľmi horúco.“ Počas bálu pozerala všade, či neuvidí záhradníckeho chlapca, ale nikde ho nemohla uzrieť. Keď sa vracali späť, Michal odtrhol vetvičku so zlatom ozdobenými listami. Teraz to bola najstaršia princezná, ktorá si sťažovala, že počula nejaký praskavý zvuk. – „To je nič,“ odpovedala Lina. „To bol len krik sovy, ktorá hniezdi vo veži na zámku.“

Hneď ako vstala, našla zlatú vetvičku vo svojej kytici. Keď jej sestry zišli dolu, zostala trochu v pozadí a povedala kovbojovi: „Odkiaľ pochádza táto vetvička?“ – „Vaša kráľovská Výsosť, ty sama vieš veľmi dobre.“ – „Tak ty si nás nasledoval?“ – „Áno, princezná.“ – „Ako sa ti to podarilo? My sme si ťa vôbec nevšimli.“ – „Ukryl som sa,“ odpovedal pokojne Hviezdny bádateľ. Princezná bola chvíľu ticho. Potom povedala: „Tak teraz už vieš naše tajomstvo! Nikomu ho nepovedz. Tu máš odmenu za tvoju diskrétnosť.“ A hodila chlapcovi mešec zlatých mincí. – „Ja nepredávam svoje tajomstvo,“ a odišiel bez toho, že by zdvihol mešec peňazí.

Po tri noci Lina nevidela ani nepočula nič výnimočné. Na štvrtý deň, keď prechádzali cez les s listami posypanými diamantmi, počula šušťavý zvuk. V ten deň našla diamantovú vetvičku vo svojej kytici. Zobrala si Hviezdneho bádateľa stranou a povedala mu ostrým hlasom: „Vieš, akú cenu sľúbil vojvoda zaplatiť za naše tajomstvo?“ – „Ja viem, princezná,“ odpovedal Michal. – „Nemieniš mu to povedať?“ – „To nie je môj zámer.“ – „Obávaš sa?“ – „Nie, princezná.“ – „Prečo si potom taký spoľahlivý a diskrétny?“ Ale Michal nepovedal nič.

Linine sestry videli, ako sa rozpráva so záhradníckym chlapcom, a posmievali sa jej preto. „Čo ti bráni v tom, aby si sa zaňho vydala?“ spýtala sa najstaršia. „Stala by sa z teba tiež záhradníčka. Je to príťažlivá profesia. Žila by si v chalúpke na konci parku. Pomáhala by si mu čerpať vodu zo studne, a keď vstaneme, by si nám nosila kvety.“ Princezná Lina bola veľmi nahnevaná. A keď Hviezdny bádateľ jej priniesol kyticu, prijala ju pohŕdavým spôsobom. Michal sa k nej správal veľmi úctivo. Nikdy nezdvihol oči voči nej, ale skoro celý deň ho cítila po jej boku, dokonca aj keď ho nevidela. V jeden deň sa rozhodla, že všetko povie svojej najstaršej sestre. „Čože!“ ona povedala. „Tento otrhanec vie naše tajomstvo. Už dávno si mi to mala povedať! Musíš sa ho čo najrýchlejšie zbaviť.“ – „Ale ako?“ – „Ako? Samozrejme zober ho do podzemnej väznice.“ To bol spôsob v starodávnych časoch, kde sa krásne princezné zbavovali ľudí, ktorí vedeli príliš veľa. Ale úžasnou vecou bolo, že najmladšia sestra, aspoň sa zdalo, nemala zaľúbenie v použití tejto metódy, aby záhradník nehovoril príliš veľa, lebo on sám povedal, že nepovie nič ich otcovi.

Napokon sa dohodli, že o celej veci rozhodnú spolu s ďalšími desiatimi sestrami, ktoré všetky boli na strane najstaršej. Vtedy najmladšia sestra vyhlásila, že ak položia čo i len prst na mladého záhradníckeho chlapca, tak sama pôjde za ich otcom a povie mu tajomstvo zodratých podrážok na topánkach. Tak teda sa dohodli, že Michal bude podrobený testu. Mali ho zobrať na bál, kde by mu na konci večere dajú vypiť nápoj lásky, ktorý ho má očarovať tak, ako všetkých ostatných. Poslali po Hviezdneho bádateľa a spýtali sa ho, ako sa mu podarilo utajiť ich tajomstvo, ale on zostal potichu. Potom mu rozkazovačným  tónom dala najstaršia sestra príkaz, na ktorom sa dohodli. On len odpovedal: „Poslúchnem.“ On skutočne prišiel na ich poradu neviditeľný. Počul všetko, o čom sa radili princezné. Ale rozhodol sa vypiť nápoj lásky a obetovať sa tak pre tú princeznú, ktorú tak veľmi miloval. Aby nevyzeral na bále ako úbohý otrhanec medzi ostatnými tanečníkmi, prišiel k vavrínovému stromčeku a povedal mu: „Môj milý ružový vavrínový krík, zlatými hrabličkami som ťa zahrabal, vodou zo zlatého vedierka polieval a s hodvábnou zlatou šatkou utieral. Obleč ma tak, ako sa na princa patrí. Vtom sa objavila na ňom krásna ružová kvetina. Michal ju odtrhol, a hneď našiel seba oblečeného v čiernom zamate, ako boli čierne oči malej princeznej. Mal aj klobúčik, ktorý k tomu pasoval, diamantovú ozdobu hlavy a kvet z ružového vavrínu vo svojom náprsnom vrecku. Takto oblečený sa predstavil vojvodovi Beloeilovi a získal povolenie vyskúšať zistiť tajomstvo jeho dcér. Vyzeral tak význačne, že ťažko by o ňom niekto povedal, že kto on je.

Dvanásť princezien išlo hore po schodoch do spálne. Michal ich nasledoval a zostal čakať pred dverami, až kým mu nedali signál na odchod. Tentokrát nešiel v loďke s Linou, ale s najstaršou zo sestier. Tancoval s každou v kole v poradí a bol taký pôvabný, že všetci sa z neho tešili. Napokon prišiel na rad i jeho tanec s malou princeznou. Ona v ňom našla najlepšieho partnera na tancovanie na svete, ale on sa neodvážil povedať jej ani len slovo. Keď ju bral naspäť na miesto, povedala mu s posmeškom v hlase: „Teraz si na vrchole svojich prianí. Teraz sa k tebe správam ako k princovi.“ – „Neobávaj sa,“ odpovedal Hviezdny bádateľ. „Nikdy nebudeš záhradníkova manželka.“ Malá princezná naňho uprene pozrela vystrašeným pohľadom. On ju nechal bez toho, že by jej dokončil odpoveď. Keď boli saténové topánky zodraté, hudba skončila a hudobníci si sadli za stôl. Michal sedel vedľa najstaršej sestry, oproti najmladšej. Dali mu na jedenie najvyberanejšie jedlá a na pitie najchutnejšie víno. Chceli ho úplne opiť, aby sa mu hlava krútila. Komplimenty a lichôtky sa len tak naňho sypali zo všetkých strán. Ale on si dával pozor, aby sa neomámil ani vínom, ani lichôtkami.

Napokon najstaršia sestra urobila znamenie a jedno z čiernych pážat prinieslo veľký zlatý pohár. „Začarovaný zámok už nemá pre teba žiadne tajomstvo,“ povedala Hviezdnemu bádateľovi. „Vypime si na tvoj triumf.“ Hodil dlhotrvajúci pohľad na princeznú a bez váhania zdvihol pohár. „Nepi to!“ zrazu zvolala malá princezná. „Ja sa radšej zosobášim so záhradníkom.“ A z očí jej vytreskli slzy. Michal vylial obsah pohára za seba. Rýchlo obišiel stôl a kľakol si k Lininým nohám. Ostatní princovia urobili takisto. Každá z nich si vybrala manžela a zdvihla ho za ruku. Čaro bolo prelomené. Dvanásť párov sa nalodilo na loďky, ktoré prešli späť veľakrát odniesť ostatných princov. Potom prešli cez tri lesy. A keď prechádzali cez podzemnú pasáž, bolo počuť veľký hluk, ako keby sa začarovaný zámok zrútil na zem. Išli priamo do izby vojvoda Beloeila, ktorý práve vstával. Michal držal vo svojej ruke zlatý pohár a prezradil tajomstvo zodratých topánok. „Vyber si teda,“ povedal vojvoda, „ktorú princeznú len chceš.“ – „Už som si vybral,“ odpovedal záhradnícky chlapec a ponúkol svoju ruku najmladšej princeznej, ktorá sa začervenala a sklopila svoje oči.

Princezná Lina sa nestala záhradníkovou manželkou, ale skôr naopak, Hviezdny bádateľ sa stal princom. Predtým ako sa začala svadobná oslava, princ trval na tom, aby sa jeho milá dozvedela, ako prišiel na ich tajomstvo. Ukázal jej dva vavrínové stromčeky, ktoré mu pomohli. Keďže princezná bola veľmi prezieravá, pomyslela si, že mu dávali až príliš veľkú výhodu nad ňou, jeho manželkou. Tak ich vykopala a spálila v ohni. A takto si pritom pospevovala: „Nejdeme viac do lesa, vavríny sú odťaté, už sme svoji ľúbme sa.“ A tancovali pri mesačnom svite ako princ a princezná.

@[Anonym, Andrew Lang, Robert Hodosi]***