2*02*037 Princezná Májová ruža **(5,6k)

Kde bolo, tam bolo, žili spolu kráľ a kráľovná. Všetky ich deti im zomreli, jedno po druhom. Až im napokon zostala len jedna dcéra. Kráľovná bola v koncoch. Nevedela, kde má nájsť pre ňu dobrú opatrovateľku, ktorá by sa o ňu dobre postarala a vychovala ju. Hlásateľa poslali na každý roh ulice vyhlásiť zvesť, aby sa všetky opatrovateľky dostavili ku kráľovnej, aby jednu z nich mohla vybrať pre malú princeznú. V presne určený deň sa celý palác len tak hemžil davom opatrovateliek, ktoré prišli zo všetkých kútov sveta, aby sa ponúkli do služby pre kráľovnú. Tá vyhlásila, že by bola rada, ak by sa jej podarilo spraviť interview aspoň s polovicou z nich. Všetky sa museli zoradiť do radu a prichádzali k nej jedna za druhou. Ona sedela v tieni stromu neďaleko lesa blízko paláca.

Tak sa aj stalo. Opatrovateľky urobili zdvorilé úklony kráľovi aj kráľovnej a potom sa zoradili do radu pred kráľovnú, aby si mohla vybrať. Väčšina z nich bola jednoduchá, tučná, ale šarmantná. Bola tam aj jedna, ktorá bola čierna a škaredá a hovorila čudným jazykom, ktorému nikto nerozumel. Kráľovná sa divila, ako sa odvážila prísť aj ona, a tak jej povedali, aby odišla, čo samozrejme neurobila. Nato zamrmlala nejaké čudné slová a schovala sa v diere stromu, odkiaľ mohla vidieť všetko, čo sa dialo. Kráľovná, bez toho, že by sa ňou ďalej zaoberala, vybrala peknú opatrovateľku s ružovými lícami. Lenže sotva si ju zavolala k sebe, spoza stromu sa priplazil k nej had a uštipol opatrovateľku do nohy, ktorá padla na zem, ako keby bola mŕtva. Kráľovná bola veľmi rozhnevaná nad týmto nešťastím. Ale skoro vybrala ďalšiu, ktorá pristúpila bližšie. Práve vtedy letel nad ňou orol a zhodil jej na hlavu veľkú korytnačku. Hlava sa jej rozletela na drobné kúsky ako orechová škrupina. Kráľovná bola veľmi vydesená. Napriek tomu si vybrala tretiu. Ale tá nemala lepšie šťastie. Od radosti sa celá ponáhľala a narazila do konára stromu a tŕnie na strome jej oslepilo zrak. Vtedy kráľovná so zdesením zvolala, že v tom musí byť odniekiaľ nejaký zákerný vplyv a že dnes už nebude vyberať nikoho. Práve keď vstala, aby sa vrátila do paláca, začula za sebou burácajúci zlovestný smiech. Otočila sa a uvidela škaredú cudzinku, ktorú dala vyhodiť z radu opatrovateliek a ktorá sa správalo veľmi veselo nad nešťastím, ktoré sa práve stalo trom opatrovateľkám a zo všetkých sa smiala, hlavne z kráľovnej. Jej Výsosť sa za to na ňu veľmi nahnevala a chcela ju dať strážam uväzniť, keď bosorka, pretože to bola ozajstná bosorka, dvoma mávnutiami paličky privolala dvojkolesový ohnivý voz ťahaný drakmi. Odletela ďaleko preč do vzduchu, vrieskala a hrozivo sa vyhrážala. Keď to kráľ uvidel zvolal:

„Bohužiaľ! Teraz sme všetci zruinovaní, lebo to nebol nikto iný než víla Karabosa, ktorá mala vždy niečo proti mne a neznášala ma už od malička, lebo som jej kvôli zábave dal síru do jej kaše.“

Vtedy začala kráľovná plakať. „Keby som len vedela, kto to je,“ povedala, „urobila by som čo najlepšie, ako by som len vedela, aby som sa stala jej priateľkou. Predpokladám, že teraz je už všetko stratené.“

Kráľovi bolo ľúto, že ju tak vystrašil, a navrhol, že zvolá kráľovskú radu, aby sa poradili, ako čo najlepšie zvrátiť možné čary a nešťastie, ktoré chcela Karabosa určite spôsobiť malej princeznej.

Tak sa všetci radcovia zhromaždili v paláci. Pozatvárali všetky okná aj dvere a upchali každú kľúčovú dierku, aby nikto nemohol načúvať. Rozprávali o celej záležitosti. Rozhodli sa, že pozvú každú vílu až do tisíc míľ ďaleko na krštenie princeznej. Slávnosť sa mala konať v čo najväčšej tajnosti, pre prípad, že by si víla Karabosa zaumienila sa jej zúčastniť.

Kráľovná a víly pripravili dary pre víly, ktoré boli pozvané. Pre každú z nich mali modré zamatové rúško, spodničku z marhuľového saténu, pár topánok na vysokom podpätku, nejaké ostré ihly, a zlaté nožnice. Zo všetkých víl, ktoré kráľovná poznala, iba päť z nich mohli prísť v určený deň, ale tie hneď začali obdarúvať darmi princeznú. Jedna prisľúbila, že bude dokonale krásna. Druhá, že bude rozumieť všetkému, nezáleží na tom čo, i keby to prvýkrát počula. Tretia, že bude vedieť spievať ako slávik. Štvrtá, že uspeje vo všetkom do čoho sa pustí. Keď piata chcela otvoriť ústa a zaželať jej niečo, vtedy bolo počuť hrozivý hrmot vychádzajúci z komína. Vtedy vyšla z komína Karabosa celá zašpinená od sadzí a zakričala: „Vravím, že bude najnešťastnejšia zo všetkých nešťastných, až dokedy nedosiahne dvadsať rokov.“

Vtedy kráľovná a víly ju začali prosiť, aby myslela lepšie o nej a nebola taká nevľúdna k tejto malej úbohej princeznej, ktorá nikdy nikomu neublížila. Ale škaredá víla len zavrčala a vôbec im neodpovedala. Tak posledná víla, ktorá princeznej ešte nedala dar do vienka, snažila sa zmierniť zlorečenie škaredej víly a sľúbila jej, že keď osudný čas dvadsať rokov pominie, bude princezná žiť dlhý a šťastný život. Vtedy sa Karabosa hlasno zasmiala a vyštverala sa komínom preč, nechajúc všetkých vo veľkom zdesení, hlavne kráľovnú. Potom sa víly snažili užívať si zábavu tak veľmi, ako sa len dalo, a kráľovná im dala krásne stuhy, ktoré sa im veľmi páčili. Presne tak, ako i iné dary.

Keď odchádzali, najstaršia víla povedala kráľovnej, že sú toho názoru, aby zavrela princeznú na nejaké miesto s jej budúcimi dvornými dámami tak, aby nevidela nikoho iného až dovtedy, dokedy nebude mať dvadsať rokov. Tak kráľ postavil vežu pre tento účel. Nemala okná, bola osvetlená len sviečkami a jediná cesta tam viedla len cez podzemnú pasáž, na ktorej boli železné dvere iba sedem metrov od seba. A všade boli rozostavané stráže.

Princeznú nazvali Májová ruža, pretože bola taká svieža a v rozkvete ako samotná jar. Vysoko narástla a bola prekrásna, a všetko, čo urobila bolo pôvabné. Kráľ a kráľovná ju chodievali pozerať každý deň a vždy sa z nej viacej a viacej tešili. Ale ona bola už znudená zo života vo veži a často ich prosila, aby ju vzali odtiaľ preč, ale oni odmietli. Jej opatrovateľka, ktorá ju nikdy neopustila, jej často vyprávala o živote mimo veže. A hoci princezná nikdy nevidela to, o čom jej rozprávala, vždy vedela presne, o čom jej hovorí, vďaka daru druhej víly. Kráľ často hovoril kráľovnej: „Napokon sme boli múdrejší než Karabosa. Naša princezná bude šťastná napriek jej predpovediam.“

„A kráľovná sa smiala, až bola úplne unavená od myšlienky, že dobehli starú vílu. Dali namaľovať princeznin portrét a rozposlali ho do susedných kráľovských dvorov, lebo za štyri dni mala mať princezná dvadsať rokov a bolo na čase vybrať jej ženícha. Celé mesto sa radovalo pri myšlienke, že princezná bude slobodná. Ešte viacej sa tešili, keď kráľ Merlin poslal veľvyslanca, aby popýtal princeznú o ruku pre svojho syna. Všetci boli veľmi potešení. Pestúnka informovala princeznú o všetkom, čo sa dialo v meste. Viackrát jej zopakovala to, čo sa jej najviac týkalo, že veľvyslanec Fanfaronád prišiel za ňou vo veľmi veľkej nádhere. Takže princezná bola už strašne nedočkavá, aby mohla vidieť jeho aj celý jeho sprievod na vlastné oči.

„Aké nešťastné dievča ja som,“ plakala, „Som zatvorená v tejto ponurej veži, ako keby som urobila nejaký zločin! Nikdy som nevidela slnko, hviezdy, koňa, opicu, leva, okrem obrázkov. Hoci kráľ a kráľovná mi sľúbili, že ma pustia na slobodu, keď budem mať dvadsať rokov. Ale asi mi to hovoria len tak, keď ma doteraz nepustili von ani na chvíľu.“

Potom všetci začali plakať – pestúnka, jej dcéra a slúžka, lebo ju všetky veľmi milovali. Tiež túžili po spoločnosti. Nič iné nebolo počuť, len vzlyky a vzdychanie. Bola to smútočná scéna. Keď princezná uvidela, že je im ju ľúto, rozhodla sa, že si to urobí po svojom. Vyhlásila, že sa nechá vyhladovať na smrť, ak neuvidí Fanfaronádov veľkolepý vstup do mesta. „Ak ma skutočne ľúbite, nejako to zariadite. Kráľ a kráľovná sa nemusia o tom vôbec dozvedieť.“

Vtedy jej pestúnka a aj ostatné, čo tam boli, začali plakať ešte viacej. Povedali všetko možné, len aby princezná odstúpila od svojej myšlienky. Ale čím viacej naliehali, tým bola ona stále viacej neústupčivá. Napokon súhlasili urobiť malú dieru vo veži na strane smerom k mestským bránam.

Po zoškrabovaní a škrabaní celý deň i noc urobili malú dierku, cez ktorú by sa vošla tenká ihla, aj to s veľkými ťažkosťami. A cez tú dierku sa princezná prvýkrát pozrela na denné svetlo. Bola taká oslnená a natešená z toho, čo videla, že neodtrhla zrak z dierky ani na minútu. Až napokon sa objavil veľvyslancov sprievod v dohľade.

Na čele sa niesol Fanfaronád na bielom koni, ktorý poskakoval a obracal sa podľa zvukov trubiek. Nič nemohlo byť nádhernejšie než veľvyslancov odev. Jeho kabát bol celý pokrytý a vyšívaný diamantmi, jeho čižmy boli z čistého zlata a z jeho helmy povievali purpurové perá. Pri pohľade naňho princezná úplne stratila svoje zmysly a rozhodla sa, že nikto iný než Fanafaronád sa s ňou nezosobáši.

„Je celkom nemožné,“ povedala si, „aby jeho pán bol aspoň len na poly taký rúči a potešiteľný ako je on. Nie som ambiciózna. Celý život som strávila v tejto nudnej veži. Všetko, čo i len domček na vidieku, by sa mi zdalo vítanou zmenou. Som presvedčená, že obyčajný chlieb s vodou, o ktorý by som sa delila s Fanfaronádom, by ma potešil viacej než pečené kura či cukrovinky s hocikým iným.“

A tak pokračovala v rozprávaní, rozprávala a rozprávala. Až sa jej dvorná dáma čudovala, odkiaľ to všetko má. Keď sa ju snažili zastaviť tým, že jej spoločenské postavenie robí nemožné, aby sa zaňho vydala. Vôbec ich nepočúvala a prikázala im, aby boli ticho.

Hneď ako prišiel veľvyslanec do paláca, kráľovná poslala po svoju dcéru.

Všetky ulice boli pokryté kobercami. Okná boli plné žien, ktoré čakali, že uvidia princeznú. Všetky niesli v košíkoch drobné cukrovinky, ktoré po nej chceli hádzať, keď  bude prechádzať okolo.

Ledva začali pripravovať princeznú, zjavil sa trpaslík, ktorý sedel na slonovi. Prišiel s piatimi vílami. Priniesli princeznej korunu, žezlo a šaty zo zlatého brokátu so spodničkou báječne vyšívanou motýlími krídlami. Tiež priniesli ozdobnú skrinku na šperky, takými skvelými, že nikto také predtým ešte nevidel. Kráľovná bola priam omámená od toľkej nádhery, keď otvorila skrinku. Ale princezná sa ani len nepozrela na toľké poklady, taká bola zasnívaná nad Fanfaronádom. Trpaslík bol odmenený zlatou mincou a ozdobili ho toľkými stuhami, že ho spomedzi ne skoro vôbec nebolo možné uvidieť. Princezná poslala každej víle nový kolovrátok s praslicou z borovicového dreva. Kráľovná povedala, že musí pozrieť medzi svoje cennosti a tiež im niečo pôvabného poslať.

Keď bola princezná odetá do všetkých tých úžasných vecí, ktoré jej dal trpaslík, bola krajšia než hocikedy predtým. Ako kráčala po uliciach, všetci kričali: „Aká je krásna! Aká je krásna!“

Sprievod pozostával z kráľovnej, princeznej, viacerých tuctov ďalších princezien – jej sesterníc z iných kráľovstiev. Ako sa priblížili ďalej vznešenými krokmi, zrazu sa začali zaťahovať mračná. Udrel blesk a začalo pršať a liať ako z krhly. Kráľovná mala svoj kráľovský plášť prehodený cez hlavu. Všetky princezné urobili to isté so svojimi vlečkami na šatách. Princezná Májová ruža chcela nasledovať ich príklad, keď vtedy začula hrozné škriekanie, ako keby bolo počuť armádu vrán, havranov, krkavcov, sov, a všetkých vtákov zlej veštby. Obrovská sova preletela ponad princeznú a zhodila na ňu šatku urobenú pavúkmi z pavučiny a obšitú netopierími  krídlami. A potom bolo počuť posmešný burácajúci smiech, ktorý sa roznášal v povetrí. Všetci si mysleli, že je to ďalší z nepríjemných žartov víly Karabosy.

Kráľovná bola zhrozená nad takou zlomyseľnosťou a pokúšala sa dať dole čiernu šatku z princezniných pliec, ale zdalo sa, že musí byť k nej priklincovaná, tak pevne držala.

„Ach!“ zvolala kráľovná, „nič nedokáže uzmieriť túto našu nepriateľku? Čo je dobré na tom, že poslala viac než dvadsať kilogramov cukroviniek, toľko isto najlepšieho cukru, a to ani nespomínam dva veľké kusy tej najlepšej šunky? Aj tak sa hnevá, ešte viacej než predtým.

Zatiaľ čo takto nariekala, všetci zmokli do kosti, ako keby sa plavili cez rieku. Princezná stále nemyslela na nič iné, len na veľvyslanca. A práve v danom momente sa objavil pred ňou i s kráľom. Zrazu bolo počuť zvuk trubiek a všetci ľudia kričali hlasnejšie než hocikedy predtým. Fanfaronád vo všeobecnosti stratil reč a nevedel, čo má povedať. Ale keď uvidel princeznú, bola oveľa krajšia než očakával, vedel zajakávalo povedať len zopár slov. Úplne zabudol predslov, ktorý sa učil mesiace, a pritom ho vedel už až tak dobre, že ho vedel povedať aj pri spaní. Aby získal čas si naň spomenúť, urobil princeznej niekoľko hlbokých úklonov, ktorá na jeho strane urobila pol tucta dievčenských úklonkov. A potom povedala, aby sa uvoľnilo napätie z očividného zahanbenia: „Drahý veľvyslanec, som si istá, že všetko, čo mi chceš povedať je šarmantné, pretože ty sám mi to chceš povedať. Ale leje dážď ako z krhly. Zlomyseľná víla Karabosa by sa na nás len zabávala, keby sme tu naďalej mokli. Tak dostaňme sa čo najrýchlejšie pod prístrešok a potom sa môžeme smiať mi na nej.“

Nato veľvyslanec chytil svoju reč a odpovedal galantne, že víla predpovedala plamene, ktoré budú rozdúchané žiarivými očami princeznej a zoslala dážď, aby ich uhasila. Potom jej ponúkol svoju ruku, aby ju mohol odprevadiť dovnútra. Tá mu vtedy mäkko povedala: „Ešte si si hádam asi ani nevšimol, ako veľmi sa mi páčiš, sir Fanfaronád. Som povinná ti to povedať, a to už odvtedy, čo som ťa videla cez štrbinu na veži. Videla som ťa odkedy si vošiel do mesta na svojom skákajúcom koňovi.  Len mi je ľúto, že si prišiel hovoriť za druhého namiesto za seba. Ak si myslíš o danej situácii to isté, čo ja, vezmem si ťa za manžela namiesto tvojho pána. Samozrejme viem, že nie si princ, ale ja ťa mám tak rada, ako keby si ním bol. Môžeme spolu niekam ísť a žiť v nejakej útulnej chalúpke, trebárs i na konci sveta, a budeme takí šťastní, aké sú len dlhé dni.“

Veľvyslanec si myslel, že sa mu musí snívať. Ťažko vedel uveriť tomu, čo mu práve princezná povedala. Neodvážil sa odpovedať, ale stlačil jej tak silno ruku, až ju to skutočne zabolelo. Keď dosiahli palác, kráľ pobozkal dcéru na obe líca a povedal jej: „Moja malá ovečka, želáš si zosobášiť sa so synom kráľa Merlina? Pretože tento veľvyslanec prišiel v jeho mene po teba.“ – „Ako sa vám páči, sire,“ odpovedala princezná a urobila dievčenskú zdvorilostnú poklonu. — „Ja súhlasím tiež,“ povedala kráľovná. „Pripravíme hostinu.“

Toto sa stalo veľmi rýchlo. Všetci dobre hodovali okrem princeznej Májový kvet a Fanfaronáda, ktorí sa skoro stále pozerali na seba a na všetko ostatné akosi zabudli. Po hostine sa konal bál, a potom bol balet. Až napokon boli všetci takí unavení, že do jedného zaspali tam, kde sedeli. Iba dvaja milenci mali oči ako na stopkách jeden pre druhého doširoka otvorené. Princezná ako videla, že sa niet čoho obávať, povedala Fanfaronádovi: „Poďme a rýchlo utečme preč, lebo nikdy nebudeme mať lepšiu šancu než teraz.“

Potom vzala kráľovu dýku, ktorá bola v diamantovom puzdre, a kráľovnin závoj okolo krku a dala to Fanfaronádovi, ktorý niesol lampáš. Utekali spolu po zablatenej ulici až dolu k morskému pobrežiu. Tu sa dostali na malú loďku, v ktorej spal chudobný prievozník. Keď sa prebudil, zbadal princeznú s diamantmi a šatkou z pavučiny. Nevedel, čo si má pomyslieť. Keď nariadila, aby sa odplavili, okamžite ju poslúchol. Nemohli uvidieť ani mesiac, ani hviezdy, ale kráľovnina šatka bola plná rubínov, ktoré sa trblietali ako päťdesiat lampášov. Fanfaronád sa opýtal princeznej, že kam by chcela ísť. Ale ona odpovedala, že jej je to jedno. Dôležité pre ňu je len to, že on je s ňou.

„Ale princezná,“ odpovedal, „Ja sa už neodvažujem ťa vziať späť na kráľovský dvor kráľa Merlina. On by si myslel, že i obesenie je pre mňa príliš dobrý trest.“ – „Ach, v tom prípade,“ odpovedala ona, „pôjdeme na Ostrov veveričiek. Je to dosť osamotený ostrov a príliš ďaleko od hocikoho, aby nás tam išli hľadať.“ Tak rozkázal prievozníkovi, aby loďku otočil smerom na Ostrov veveričiek.

Medzitým sa už začalo rozvidnievať. Kráľ, kráľovná a všetci dvorania začali vstávať a pretierať si oči. Mysleli si, že prípravy na svadobnú hostinu už skončili. Kráľovná hľadala svoju šatku, aby vyzerala elegantne. Všade bol samý zhon, hľadali tu i tam, ale nikde ju nemohli nájsť. Pozreli na každé miesto od šatníkov až po pec. Kráľovná sama behala sem i tam a hľadala ju od podkrovia až po pivnicu, ale nikde ju nemohla nájsť.

O chvíľu neskôr si kráľ všimol, že mu chýba dýka. A pátranie a prehľadávanie začalo odznovu. Pootvárali všetky skrinky a debničky. Dokonca otvorili aj tie, od ktorých kľúče boli stratené i sto rokov. Našli množstvo zaujímavých vecí, ale dýku nenašli. Kráľ si od zlosti trhal bradu a kráľovná si trhala vlasy. Pretože diamantová dýka a rubínová šatky boli najcennejšie veci v celom kráľovstve.

Keď kráľ videl, že hľadajú zbytočne, povedal: „Nevadí. Poponáhľajme sa a pripravme sobáš ešte predtým, ako sa stratí ešte niečo iné.“ Vtedy sa opýtal, kde je princezná. Načo prišla k nemu jej pestúnka a povedala: „Sire, hľadám ju už dve hodiny, ale nikde ju nemôžem nájsť.“ Toto bolo už naozaj viac, ako kráľovná dokázala zniesť. Vydala zo seba výkrik a omdlela. Museli na ňu vyliať dve vedrá parfumovanej vody, aby sa prebrala. Keď prišla k sebe, každý hľadal princeznú s najväčšou hrôzou, zlou predtuchou a so zmätkom, ale ona nebola nikde k nájdeniu. Kráľ si dal zavolať páža: „Choď a nájdi veľvyslanca Fanfaronáda, ktorý zrejme spí v nejakom rohu a oznám mu smutnú novinu.“

Tak páža sa so zhonom naháňalo po celom zámku i na okolí, ale Fanfaronáda nevedelo nikde nájsť. Nebolo ani jeho, ani princeznej, ani diamantovej dýky, a ani rubínovej šatky.

Vtedy kráľ zvolal kráľovskú radu a svojich strážcov, a sprevádzaný kráľovnou vošiel do rokovacej siene. Keďže nemal pripravenú reč pre takúto situáciu, nariadil, aby všetci boli ticho po celé tri hodiny. Na konci toho času povedal nasledovné: „Počúvajte drahí radcovia. Moja najdrahšia dcéra Májový kvet sa stratila. Buď bola unesená alebo jednoducho sama zmizla niekam preč. Kráľovnina rubínová šatka na krk a moja dýka, ktoré sú hodnotné ich váhy v zlate, zmizli rovnako. A čo je najhoršie, zmizol aj veľvyslanec Fanfaronád, ktorého tiež nikto nemôže nájsť, a pritom sme hľadali už všade. Veľmi sa obávam, že jeho pán a kráľ, keď sa to dozvie alebo nebude dlhšie počuť o ňom žiadne správy, príde ho hľadať medzi nás a obviní nás, že sme z neho spravili mleté mäsové fašírky. Možno by som sa vedel obhájiť, ale prípravy na svadbu zruinovali celý môj kráľovský rozpočet. Poraďte mi moji drahí poddaní. Čo mám robiť, aby som znovu získal svoju dcéru, Fanfaronáda a ďalšie veci.“

Bola to najvýrečnejšia reč, ktorú kedy len kráľ predniesol. Všetci ho vtedy obdivovali. Prvý minister odpovedal takto: „Sire, nám je veľmi ľúto, že trpíte toľkou úzkosťou. My by sme Vám dali všetko hodnotné na svete kvôli príčine Vášho smútku. Ale zdá sa, že je to len ďalší z trikov víly Karabosy. Princezniných dvadsať nešťastných rokov ešte nie je u konca. A v skutočnosti, ak ti mám pravdu povedať, ja som si všimol, že Fanfaronád a princezná mali oči len jeden pre druhého a obdivovali sa navzájom. Tak sú do seba určite zaľúbení a láska ich ženie dopredu životom. Možnože i tento názor by mohol pomôcť vyriešiť tento zložitý prípad.“

Tu ho kráľovná prerušila a povedala: „Dávaj pozor, Sire, čo sa dozvieš. Princezná Májová ruža už bola dlhšie rozhodnutá, že sa zaľúbi do veľvyslanca.“ V tom momente prišla pestúnka ku kráľovi a priznala sa, že jej pomáhala vydlabať malú dierku ako očko na ihle na veži a že princezná vyhlásila, keď prvýkrát uvidela veľvyslanca, že najradšej by si zobrala jeho a nikoho iného. Potom bola kráľovná veľmi nahnevaná a dala opatrovateľke, dojke, a vychovávateľke také hromženie a tak ich počastovala nadávkami, že sa išli pod zem prepadnúť, dokonca sa im až nohy v topánkach roztriasli. Ale admirál Kohútí klobúk ju prerušil a zvolal: „Všetko toto vedieť je zbytočné. Pretože treba tiež zvážiť i to, že s Fanfaronádom bez pochyby odišli spolu dobrovoľne. Všetci búrlivo tlieskali a každý v dave kričal: „Musíme ich nájsť, musíme ich nájsť!“ 

Niektorí sa nalodili na lode a odplávali na šíre more. Ďalší bežali od kráľovstva ku kráľovstvu. Bubeníci udierali na bubny, trubači trúbili na trúbky. Vždy, keď sa pri nich zhromaždil dav ľudí, vyvolávali: „Ktokoľvek chce krásnu bábiku, cukrovinky všetkých druhov, nožnice, či saténovú čiapku, stačí, keď povie, že kde je Fanfaronád a kde ukryl princeznú Májový kvet.“

Ale odpoveďou im vždy bolo: „Musíte ísť ďalej. My sme ich nevideli.“ Akokoľvek, tí, ktorí sa plavili na mori mali väčšie šťastie. Potom, ako sa plavili určitý čas, uvideli pred sebou svetlo, ktoré v noci svietilo, akoby pripomínalo obrovský oheň. Ale  najprv sa  neodvážili ísť bližšie, lebo nevedeli, čo ich tam čaká. Tak loďka, na ktorej sa viezli zostala stáť a veslári prestali veslovať.  Ako už správne hádate, nachádzali sa pri Ostrove veveričiek. Svetlo žiarilo od vzácnych kameňov, a to od rubínov. Princezná a Fanfaronád, po pristavení loďky na ostrove, dali prievozníkovi sto zlatých mincí a donútili ho prisahať, aby nikomu nehovoril, že odkiaľ ich má. Ten sa potom plavil naspäť. Ako plával preč, sa dostal medzi plávajúcu flotilu. Predtým, ako mohol uniknúť, ho spozoroval admirál a poslal poňho loďku.

Keď ho prehľadali, našli uňho sto zlatých mincí, vyrazených na počesť princeznej. Boli úplne nové s jej podobizňou na nich.  Admirál si bol istý, že mu princezná zaplatila za prievoz pri jej úniku. Ale nemohol získať od neho žiadnu odpoveď, lebo on predstieral, že je buď hluchý alebo nemý.

Potom, čo si starý prievozník uvedomil, že je im vydaný na milosť a nemilosť, začal rozprávať všetko, čo vedel.  Admirál si všimol, že hovorí pravdu, o tom, čo zbadal a zažil, gavaliera a pani, ktorí sa dali odviezť na Ostrov veveričiek. Admirál už vedel, že to musí byť princezná Májová ruža a Fanfaronád. Preto vydal rozkaz, aby flotila lodí obkľúčila ostrov.

Medzitým princezná bola hrozne unavená a ospalá. Našla si trávnaté pobrežie vedľa rieky a tam zaspala. Fanfarón začal tiež  driemať na svojej prechádzke, ktorý nebol však ani tak veľmi unavený, ako hladný. Vedel, že bol na úteku, tak ju zobudil a nahnevane sa jej spýtal: „Prosím ťa, madam. Ako dlho tu plánuješ zostať? Ja tu nevidím nič, čo by sa tu dalo zjesť. Môžeš byť okúzľujúca a pôvabná, ale z pohľadu na teba sa nemôžem najesť.“

„Čo?! Fanfaronád,“ princezná mu riekla. Pritom sedela a pretierala si svoje oči. „Je to možné, že keď som tu ja, ty chceš ešte niečo úplne iného a ja ti nestačím? Mal by si len stále myslieť na to, aký si šťastný.“

„Šťastný!“ zvolal on. „Radšej povedz nešťastný. Želám si celým svojím srdcom, aby si bola znovu naspäť v tej temnej veži.“

„Miláčik, nehnevaj sa,“ povedala princezná. „Pôjdem nájsť nejaké ovocie pre teba.“

Princezná s veľkým vydesením chodila po lese sem a tam, ale nemohla nájsť nič dobrého na jedenie. Pri tom si roztrhala svoje šaty a doráňala ruky od tŕňov a od kríkov. Ale aj napriek všetkej snahe, nepodarilo sa jej nájsť nič dobrého, čo by sa dalo zjesť. S veľkým zármutkom sa vrátila k Fanfaronádovi.

Keď uvidel, že sa vrátila s prázdnymi rukami, zobral sa a odišiel od nej. Popritom si nevyberane hromžil len tak pre seba.

„Ach, bože!“ povedala si princezná, „keby som našla niečo na jedenie aspoň pre teba. Ja veľmi nedbám o to byť hladná.“

„Ani ja by som veľmi na to nedbal. Hlavne, aby som sa najedol ja,“ odpovedal Fanfaronád.

„Je to možné, žeby si nedbal, keby som zomrela od hladu? Oh, Fanfaronád, povedal si, že ma miluješ!“

„To sa stalo na úplne inom mieste a vtedy som nebol hladný,“ povedal jej. „V tom je veľký rozdiel, ak je človek na púšti bez vody alebo keď zomiera od hladu.“

Toto princeznú príšerne rozhnevalo. Sadla si pod krík s bielymi ružami a horko zaplakala.

„Šťastné ruže,“ pomyslela si, „im stačí len rozkvitnúť na slnku a každý ich obdivuje. A všetci sú k nim láskyplní. A ako plakala jej slzy stekali až na korene ružových kríkov. Zrazu bola veľmi prekvapená, keď videla celý krík zašumieť a zatriasť sa. Vtedy sa jej prihovoril hlas z najkrajšieho ružového púčika: „Úbohá princezná, pozri sa za kmeň tamtoho stromu, ale nebuď taká pochabá, že sa o to podelíš s Fanafaronádom.“

Princezná Májová ruža bežala rýchlo za ten strom. A skutočne, oplatilo sa. Bolo tam veľké množstvo medu. Bez toho, žeby strácala čo i len minútku bežala za Fanfaronádom a kričala mu veselo už od diaľky: „Pozri, našla som včelí plást plný medu. Mohla som ho celý zjesť sama, ale radšej sa oň podelím s tebou.“

Bez toho, aby sa bol býval na ňu čo i len pozrel, vzal od nej rovno z jej rúk včelie plásty a ani jej neponúkol čo i len drobný kúsok. A naozaj, keď sa ho pokorne spýtala, aby jej dal kúsok aspoň ochutnať, posmešne jej odpovedal, že je to príliš sladké pre ňu a mohla by si pokaziť tým svoje pekné biele zuby.

Májová ruža viacej zronená než hocikedy predtým, odišla znovu smutno preč. Sadla si pod dub a jej slzy a povzdychy boli také dojímavé, že dub ju začal ovievať svojimi listami, aby od žiaľu neomdlela, a povedal jej: „Naber odvahu, krásna princezná, ešte nie je všetko stratené. Zober tento džbán mlieka a vypi ho. Avšak čokoľvek len spravíš, nenechaj Fanfaronádovi ani len kvapku.“

Princezná celá užasnutá popozerala okolo seba a našla veľký džbán plný mlieka. Ale pred tým, než ho zdvihla ku svojim perám, aby sa napila, pomyslela si na Fanfaronáda, že aký smädný musí byť, keď zjedol naraz až 7 kilogramov medu. A to ju donútilo bežať späť k nemu a povedala mu: „Tu máš džbán mlieka. Trochu sa napi, lebo určite musíš byť smädný, ale prosím ťa, nechaj trochu i pre mňa, lebo zomieram od hladu a smädu.“

Lenže on uchopil krčah a vypil obsah do posledného dúška na jeden raz. Potom ho rozbil na drobné kúsky o najbližší kameň a so zlovestným smiechom jej povedal: „Keďže si nič nejedla, nemáš byť z čoho smädná.“

„Ach!“ povzdychla si princezná, „určite je to trest za to, že som sklamala kráľa a kráľovnú a utiekla preč s veľvyslancom, o ktorom som vôbec nič nevedela.“

Ako sa tak zamýšľala, vošla do najhustejšej časti lesa, a sadla si tam pri tŕnistý strom, kde slávik pekne spieval a pohvizdoval. Zrazu ho počula, ako hovorí: „Hľadaj pod kríkom, princezná. Nájdeš tam nejaký cukor, mandle a kúsok torty. Ale nebuď hlúpa a dosť už! Už viacej neponúkni Fanfaronáda ani len kúskom.“ V tomto momente princezná, ktorá už omdlievala od hladu, si vzala slávikovu radu k srdcu. Všetko, čo našla pod kríkom, zjedla sama. Ale Fanfaronád, keď videl, že našla niečo dobrého pod zub a nešla sa o to s ním podeliť, bežal za ňou taký zúrivý, že jej v náhlivosti ukradol kráľovninu rubínovú šatku, ktorá mala tú vlastnosť, že urobila ľudí neviditeľných, keď boli v ohrození života. Keď sa pred ním bezpečne schovala, nežne mu vyčítala, aký bol voči nej nevľúdny a neláskavý.

Medzitým admirál Kohúti klobúk poslal Jana Klebetníka za prvým ministrom, že princezná a veľvyslanec pristáli na Ostrove veveričiek, ale keďže nepoznal krajinu, tak sa neodvážil vyjsť na pevninu, aby ho nechytili a nenapadli domorodí nepriatelia. Ich Výsosti boli nadmieru rozradostené nad novinou. Kráľ poslal po veľkú knihu, kde každý list bol osem lakťov dlhý. Bola to práca veľmi bystrej víly a obsahovala popis celej planéty. Veľmi skoro našiel Ostrov veveričiek. Písalo sa v nej, že ostrov nie je obývaný.

„Choď Jano Klebetník, povedz admirálovi, aby tam ukotvil čo najrýchlejšie. Som prekvapený, že tak neurobil už dávno.“ Hneď ako sa táto správa dostala ku flotile, boli vykonané všetky prípravy na možný vojenský konflikt. Na lodi bol taký veľký hluk, že sa to dostalo až do uší princeznej, ktorá hneď bežala ochraňovať svojho milenca. Keďže on nebol veľmi statočný, jej pomoc veľmi uvítal.

„Ty stoj za mnou,“ povedala, „a ja budem držať rubínovú šatku, ktorá nás urobí neviditeľnými. A s kráľovskou dýkou ťa dokážem ochrániť pred nepriateľmi.“ Tak keď prišli vojaci, nemohli nič uvidieť. Lenže princezná sa ich všetkých dotkla so svojou dýkou a oni popadali na piesok v úplnom bezvedomí. Admirál to všetko pozoroval z lode. To musia byť nejaké čary. Pomyslel si. A náhlivo vydal rozkaz, aby námorníci priniesli naspäť  svojich druhov z ostrova. Všade bol z toho veľký zmätok.

Fanfaronád bol zase s princeznou sám. A začal takto rozmýšľať, keby sa jej zbavil a zobral by jej rubínovú šatku a dýku, mohol by z ostrova uniknúť. Tak keď prechádzali späť cez útes, silno ju postrčil a dúfal, že padne do mora, ale ona sa otočila tak rýchlo, že stúpla len o kúsok ďalej na chodníku. On však stratil rovnováhu a padol dolu do mora ako kus olova a utopil sa. Nikdy o ňom nikto viac už vôbec nič nepočul. Zatiaľ čo princezná s hrôzou stále pozerala za ním, kde dopadol, jej pozornosť vyrušil hukot ponad ňou. Pozrela hore nad seba a zbadala dva vozy, ktoré sa k nej približovali. Každý z nich z opačného smeru. Jeden z nich bol jasný a trblietajúci. Ťahali ho labute a pávy. Druhý voz bol krásny ako slnečný lúč, ale bol ťahaný netopiermi a krkavcami. Sedel v ňom hrôzostrašný malý trpaslík, ktorý bol oblečený v hadej koži a na hlave mal namiesto čiapky veľkú ropuchu. Vozy sa stretli vo vzduchu hrozivým nárazom, jeden oproti druhému. Princezná s utajeným dychom a s úzkosťou sledovala zúrivý boj krásnej víly so zlatou kopijou proti škaredému malému trpaslíkovi a s jeho zhrdzavenou kopijou. Ale veľmi skoro bolo jasné, že krásna víla má v boji prevahu, a tak to trpaslík vzdal, otočil svojich netopierov a chvejúco sa od strachu zmizol s veľkým zmätkom i s kočom do nenávratna. Víla zišla s kočom až dolu k princeznej, usmievajúc sa na ňu jej povedala: „Ako si videla, princezná, práve som odrazila smerovanie zlovestnej zlomyseľnej Karabosy. Veríš tomu? Ona si nárokovala na teba a na tvoj život, že patríš len a len jej, pretože si opustila vežu o štyri dni skôr, než skončilo dvadsaťročné prekliatie. Avšak, ja som si uplatnila svoj nárok na tvoj život. Dúfam, že ho budeš mať rada a že budeš už navždy šťastná. Užívaj si slobodu, ktorú som práve pre teba vyhrala.“

Princezná sa jej srdečne poďakovala. Potom víla poslala jedného z pávov do paláca, aby jej priniesol nádherné šaty. Princezná Májová ruža ich definitívne potrebovala, lebo tie, ktoré mala na sebe boli roztrhané od tŕňov a šípkových ruží. Ďalší páv bol poslaný k admirálovi loďstva, s odkazom, že teraz sa už môže úplne bezpečne vylodiť na breh ostrova. Dokonca i Jano Klebetník sa vylodil, ktorý opekal admirálovi obed, ktorý uchňapol a zobral so sebou na breh.

Admirál Kohútí klobúk bol nesmierne prekvapený, keď si všimol zlatý voz. A k tomu i dve krásne dámy, ktoré sa prechádzali pod stromami obďaleč. Keď k nim prišli, samozrejme, že hneď rozoznal princeznú. Kľakol si pred ňou na koleno a pobozkal jej ruku celkom radostne, lebo sa im ju podarilo konečne nájsť. Potom ho ona predstavila víle a povedala mu, ako bola konečne zlovestná víla Karabosa zruinovaná. Admirál sa za to víle poďakoval a zablahoželal jej k tomu. Tá bola k nemu veľmi dobrotivá. Ako sa rozprávali, niekto zakričal: „Vyhlasujem, že tu niekde cítim veľmi chutnú večeru.“ – „Áno, samozrejme madam,“ povedal Jano Klebetník a ukázal, že má v hrnci pečené bažanty a jarabice. „Vaša Výsosť, prosím, ponúknite sa. Ochutnajte aspoň kúsok. Je to kuchárova špecialita, delikatesa,“ ponúkol princeznú, vílu a admirála.

„Samozrejme, že sa najeme. Princezná už pomaly zomiera od hladu a určite sa poteší dobrému jedlu,“ odpovedala víla za princeznú.

Tak admirál poslal na loď po všetky dobroty, ktoré tam mali pripravené na obed. Potom sa veselo hostili pod stromami. Práve vtedy, keď dojedli, vrátil sa druhý páv, ktorý priniesol šaty pre princeznú. Boli zelenej farby zo zlatého brokátu, popretkávané rubínmi a perlami. Jej dlhé zlatisté vlasy boli vzadu zviazané perlovými retiazkami s diamantmi a smaragdami. Na hlave mala peknú korunku z kvetov. Víla jej pomohla vysadnúť na zlatý voz, s ktorým priletela až na palubu lode, kde ju srdečne uvítal admirál. Zakýval víle na rozlúčku. Tá poslala kráľovnej plno správ o svojom priateľstve a oddanosti voči nej, a že to princeznú zachránila piata víla, ktorá bola pri jej narodení. Potom námorníci spoločne vystrelili zo zbraní viaceré salvy na počesť princeznej. Flotila zodvihla kotvy a veľmi skoro boli v prístave. Tu ju už netrpezlivo očakávali kráľ a kráľovná. Prijali princeznú s veľkou radosťou a láskyplne. Takou vrúcnou láskou a objatiami ju napĺňali, že im ani nemala šancu povedať, ako jej je veľmi ľúto, že utiekla s takým na duchu chudobným a nerozumným veľvyslancom.  Ale napokon, na vine bola zlomyseľná víla Karabosa. Práve v danom momente už očakávali syna kráľa Merlina, ktorý si už robil starosti a ťažkú hlavu kvôli svojmu veľvyslancovi. Tak sa vydal s veľkým sprievodom, asi s tisíckou jazdcov, na pochod. Išlo s ním i tridsať strážcov z osobnej ochranky, všetci v zlatých a purpurových uniformách. Chceli zistiť, aká je situácia ohľadom princeznej. Princ bol stokrát rúčejší a statočnejší než veľvyslanec. A aj princeznej sa páčil nadovšetko. Tak hneď aj urobili svadobný obrad so všetkou veľkoleposťou a rozradostnením takým veľkým, že predošlé ťažké, zlé a smutné roky boli navždy už zabudnuté. A princezná a princ naozaj boli už navždy obaja veľmi šťastní po celé svoje životy a užívali si radosti tohto sveta.

@[La PrincessePrintaniere. Par Mme. D‘Aulnoy]***