2*03*038 Zámok Soria Moria **(4,0k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden mladý pár, ktorý mal syna, ktorého volali Halvor. Už od mladosti, keď bol ešte malý chlapec, nechcelo sa mu robiť žiadnu robotu. Len sedel a vyškrabával popol z pece. Jeho rodičia ho poslali na učenie sa do rôznych zamestnaní a remesiel v rozličných odvetviach priemyslu. Lenže mladý chlapec nikde dlho nevydržal. Za dva či za tri dni utiekol od svojho majstra, a rodičia ho mali zase doma. Tak rýchlo sa ponáhľal domov, aby mohol zase vysedávať a vyvaľovať sa pri svojej tak dobre známej peci pri komíne a prehrabávať sa v popole.

I stalo sa, že v jeden deň prišiel k nim námorný kapitán, ktorý vlastnil veľkú loď. Spýtal sa Halvora, že či by sa mu páčilo ísť do sveta pozrieť si cudzie kraje. Jemu sa táto myšlienka veľmi zapáčila. Ani dlho netrvalo a bol pripravený na cestu, plný nadšenia a odhodlania.

Nevedno, ako dlho sa plavili. Po veľmi dlhom čase ich zastihla na mori strašne silná búrka. Keď skončila, oblaky sa rozišli a morská hladina sa upokojila. Ocitli sa v neznámych vodách. Búrka zahnala ich loď k zvláštnemu pobrežiu, ktoré nikto z nich nepoznal.

Keďže bolo už bezveterné pokojné počasie, Halvor sa spýtal kapitána lode na povolenie vylodiť sa na pobrežie a preskúmať krajinu. Pretože to sa mu pozdávalo ako lákavejšia myšlienka, ako len tak nečinne ležať a spať na palube.

„Myslíš si, že si dostatočne pripravený na to, aby si išiel medzi tých ľudí, čo tu bývajú?“ spýtal sa kapitán. „Nemáš ani poriadne oblečenie, len tie staré handry, ktoré máš na sebe už niekoľko mesiacov.“

Halvor však veľmi prosil, aby mohol ísť na pobrežie, tak mu to kapitán, po dlhom dumaní, napokon predsa len dovolil. Ale nakázal mu, že pred tým, ako sa zodvihne vietor, musí prísť naspäť.

Tak išiel na pobrežie. Bola to veľmi nádherná krajina. Všade kam len zašiel videl nádherné široké planiny s poľami a lúkami. No čo sa týkalo ľudí, nikde nikoho nevidel. Zodvihol sa vietor a začal fúkať. Ale Halvor si pomyslel, že ešte skoro nič nevidel a že sa poprechádza o čosi dlhšie. Bol zvedavý, či niekoho z domorodcov predsa len nestretne. Po nejakom čase prišiel k veľkej hlavnej ceste, ktorá mala taký hladký povrch, že vajce by ste mohli po nej kotúľať a nerozbilo by sa. Halvor nasledoval túto veľkú cestu. Keď sa zvečerilo, vo veľkej diaľke uvidel veľký zámok. Svietili v ňom svetlá. Tak kráčal tým smerom celý deň. Na jedenie si so sebou nič nepriniesol, tak bol preukrutne hladný. Napriek tomu, čím bol bližšie k zámku, tým bol viacej vystrašený.

Na zámku horel vo veľkej miestnosti v krbe oheň. Halvor vošiel do kuchyne. Tá bola krajšia a veľkolepejšia, než akú kedy videl. Boli v nej nádoby zo zlata a striebra, ale nevšimol si zatiaľ žiadnu ľudskú bytosť. Keď sa tam zdržal nejaký čas a nikto sa tam neobjavil, vošiel do ďalších miestností na zámku. Ako otvoril dvere na jednej z nich, zbadal vo vnútri sedieť krásnu princeznú, ktorá spriadala priadzu na kolovrátku.

„Ale nie!“ zakričala. „Kresťanskí ľudia sa odvažujú vkročiť na zámok? Najlepšie bude, ak odtiaľto okamžite odkráčaš preč. Presne tak, ako si došiel. Švédsky poloľudský obor – trol – tu býva. Zožerie ťa zaživa. Tento obor, ktorý tu býva, má tri hlavy.“

„Ja by som bol oveľa viacej potešený, keby mal o tri hlavy viacej. Aspoň by som si viacej vychutnal pohľad na toho chlapíka,“ povedal mládenec. „A preč neodídem. Nikomu som neublížil. Ale ty mi musíš dať niečo dobré na jedenie, pretože som strašne hladný.“

Keď sa Halvor do sýtosti najedol, princezná sa ho spýtala, že či by vedel používať meč, ktorý visel na stene. Lenže on ním nevedel narábať. Dokonca ho nevedel ani zodvihnúť.

„Nuž, tak sa musíš napiť z tej fľašky, ktorá stojí tam na boku. Pretože to robí ten obor zakaždým, keď chce použiť ten meč,“ povedala princezná.

Halvor vypil dúšok z toho zázračného nápoja a v momente bol schopný zručne šermovať mečom s veľkou ľahkosťou. Myslel, že už je najvyšší čas, aby sa ukázal obor. V tom istom momente, len čo si to pomyslel sa ukázal obor. Prišiel náhle a ledva lapal po dychu. Halvor sa ukryl za dvere.

„Hutetú!“ povedal trol, hneď ako vošiel do izby. „Cítim tu človečinu, krv kresťanského človeka!“

„A mal by si vedieť, že jeden taký tu aj je!“ povedal Halvor. Vyskočil na rovné nohy a odťal obrovi mečom všetky tri hlavy.

Princezná bola oslobodená od krutej tyranie obra. Začala tancovať a spievať. Keď vtom si zrazu spomenula na svoje sestry a povedala: „Keby tak moje sestry boli tiež slobodné!“

„Kdeže sú?“ spýtal sa Halvor.

Tak mu vyrozprávala celý príbeh. Jednu z nich zobral ďalší švédsky trol do svojho zámku,  ktorý bol od nich šesť míľ ďaleko. A ďalšiu uniesli až do zámku, ktorý bol ešte deväť míľ ďalej.

„Ale teraz,“ povedala, „musíme najskôr odpratať toto obrovo telo preč odtiaľto.“

Halvor bol od čarovného nápoja veľmi silný, tak to všetko rýchlo odpratal preč a poupratoval celú izbu, aby tam bol poriadok taký istý, ako predtým. Potom sa chutne navečerali, niečo vypili, a boli spolu šťastní, že sa našli. Nasledujúce ráno za šera, keď sa ešte len brieždilo, mladík nelenil a hneď sa vydal na celodennú výpravu. Rýchlo kráčal a miestami i bežal skoro celý dlhý deň. Keď zbadal zámok, znovu ho trochu premohol strach. Zámok vyzeral úžasne, priam skvelo, oveľa honosnejšie než ten predtým. Ale znovu, žiadneho človeka tam nebolo. Tak Halvor vošiel cez kuchyňu rovno do paláca.

„Ó, nie! Kresťanskí ľudia sa sem odvažujú prísť?“ zvolala druhá princezná. „Už ani neviem, ako dlho som tu väznená, ale za celý ten čas som tu nevidela ani jedného kresťanského človeka. Bude lepšie pre teba, ako okamžite odídeš, lebo tu býva obor zo šiestimi hlavami.“

„Nie a nie! Ja neodídem,“ povedal Halvor, „aj keby mal ten obor o šesť hláv viac.“

„Celého ťa prehltne na jeden krát,“ povedala princezná.

Ale rozprávala úplne zbytočne, ako keby hrach hádzala na stenu. Halvor sa ani nepohol. Vôbec sa neobával švédskej ozruty. Keďže po dlhej ceste zase veľmi vyhladol, chcel od nej na jedenie nejaké mäso a niečo na zapitie. Tak mu dala to, čo si žiadal. Najedol sa do sýtosti. Potom sa ho ešte raz snažila presvedčiť, aby odišiel, že je to preňho tu nebezpečné.

„Nie a nie!“ povedal Halvor. „Neodídem, lebo som neurobil nič zlého, tak sa nemám čoho obávať.“

„Obor sa ťa nebude pýtať žiadne otázky ohľadom toho,“ povedala princezná. „Jemu nezáleží na tom, či si ty spravodlivý človek. On ťa zje tak či tak. Ale keď už nechceš odísť, vyskúšaj, či dokážeš používať tamten meč, ktorý obor používa vo svojich bojoch.“

Nedokázal zakývať tým mečom. Tak mu princezná povedala, nech sa napije z fľašky, ktorá bola vedľa neho zavesená na stene. Keď tak urobil, dokázal narábať mečom veľmi obratne.

Skoro nato prišiel obor. Bol taký široký a statný, že musel prejsť cez dvere bokom. Keď prestrčil cez dvere svoju prvú hlavu zakričal: „Hutetú! Cítim tu človečinu, krv nejakého kresťanského chlapíka!“

Hneď na to vyskočil spoza dverí Halvor a odťal obrovi jeho prvú hlavu. Tak isto naložil i s ostatnými piatimi hlavami obra. Princezná sa tomu náramne potešila. Vtedy si spomenula na svoje sestry a zaželala si, aby aj ony boli vyslobodené. Halvor si pomyslel, že by to dokázal zvládnuť a že oslobodí aj tretiu z nich. Chcel sa hneď vydať na cestu. Najskôr však musel pomôcť princeznej odpratať obrovo telo. Tak odišiel až nasledujúce ráno.

Bola to veľmi dlhá cesta do tretieho zámku. Náhlil sa tak rýchlo, ako len mohol, miestami i bežal. Neskoro večer zbadal v diaľke veľký hrad. Bol to ešte krajší palác než tie dva predtým. Tento krát sa už vôbec neobával, vôbec nemal strach. Veď si už poľahky poradil s dvoma obrami. Vbehol rovno do kuchyne a odtiaľ dovnútra impozantného kaštieľa. V jednej z izieb našiel sedieť takú krásnu princeznú, že nikto sa jej v kráse nevyrovnal. Ona mu tiež povedala to, čo i ostatné dve princezné, že už je tam dávno uväznená, ale ešte tam nikdy v živote nestretla kresťanského človeka. Naliehavo ho prosila, aby odišiel, že inak ho švédsky trol, ktorý ju tam väzní, prehltne zaživa na jeden krát. „Tento švédsky obor má dokonca až deväť hláv,“ tak mu povedala.

„To určite! Ak by mal o deväť hláv viac a deväť ďalších k tomu, aj tak by som sa ho nezľakol a neodišiel by som,“ povedal Halvor a postavil sa pri pec.

Princezná ho veľmi pekne, úpenlivo prosila, aby odišiel predtým, než ho zožerie tá obria obluda. Halvor jej na to len odpovedal: „Nech sa stane, čo sa má stať!“

Tak mu dala k dispozícii trolov meč a napiť sa zázračnej vody z fľašky, aby mu umožnila zručne ním narábať.

V tom istom momente prišiel a zjavil sa vo dverách veľký tlstý ozrutný obor. Tiež bol nútený ísť bokom cez dvere, lebo bol dosť široký. Bol oveľa väčší než tí dvaja obri predtým. Ťažko dýchal a hneď vo dverách zareval: „Hutetú! Človečinu cítim. Kde sa tu berie kresťanská krv v tomto zámku?“ hrozivo preriekol.

Halvor už vedel, čo má robiť. Nelenil, a hneď obrovi odťal mečom jednu hlavu. Obrovi padali hlavy na zem jedna po druhej. Poslednú, deviatu, sa mu podarilo zoťať až na druhý krát, tak pevne držala. Ale mládenec si veril, a napokon zvíťazil v boji i nad tretím obrom.

Potom sa všetky tri princezné stretli v jednom zámku. Boli šťastnejšie, než hocikedy predtým vo svojich životoch. Veľmi sa potešili, že je s nimi Halvor, ktorý ich vyslobodil z náručia obrov. Teraz bolo na ňom vybrať si, ktorú z nich chce pre seba. Zo všetkých troch ho tá tretia, najmladšia, milovala najviacej.

Lenže Halvorovi bolo zrazu veľmi smutno a bol veľmi trúchlivý. Nechcelo sa mu povedať ani pol slova. Princezné sa ho spýtali, že po čom túži, keď nechce byť s nimi. On im na to povedal, že je veľmi rád s nimi, lebo majú dosť majetku, z ktorého môžu žiť celkom pekný život. A napokon, že mu poskytujú veľmi pekné pohodlie. Lenže zatúžil ísť domov, lebo jeho otec a matka boli stále ešte nažive. Mal veľkú túžbu ich znovu uvidieť a stretnúť sa  s nimi.

Mysleli si, že to by sa mohlo celkom ľahko dať urobiť.

„Pokojne môžeš ísť a vrátiť sa v dokonalom zdraví a bezpečí. Len musíš poslúchnuť našu radu,“ povedali mu princezné.

Tak im povedal, že by neurobil nič také proti ich vôli, čo by si neželali.

Potom ho veľmi skvostne obliekli. Takže vyzeral ako kráľov syn. Okrem toho mu dali prsteň na prst, ktorý mal čarovnú moc. Mal mu umožniť dostať sa domov a späť len čistým želaním. Lenže mu povedali, že ho nesmie odložiť preč alebo povedať niekomu ich mená. Ak by tak urobil, všetka nádhera a skvelosť toho prsteňa pominie, a už sa  s nimi nikdy v živote nestretne.

„Keby som bol hneď doma a domov bol hneď tu!“ povedal Halvor. A ani nie o sekundu neskôr sa tak i stalo. Halvor stál vonku pred otcovým a matkiným rodičovským domom. A to ešte predtým, než si poriadne uvedomil, čo sa stalo. Práve sa zaťahovala mračná noc. Keď jeho rodičia zbadali vo dverách, ako k nim do domu vchádza tak skvelo oblečený majestátny cudzinec, boli takí prekvapení, že hneď sa mu začali skláňať a robiť mu zdvorilostné úklony.

Halvor sa vtedy opýtal, či by tam mohol u nich prenocovať cez noc. Povedali mu, že určite nie. „Nemôžeme vám poskytnúť také komfortné ubytovanie,“ povedali mu, „ktoré prináleží takému vznešenému lordovi, ako ste vy. Bude lepšie pre vás, ak pôjdete hore na farmu. Nie je to veľmi ďaleko. Môžete vidieť komíny odtiaľto. A tam majú pre vás hojnosti vo všetkom. Tam vás môžu pohodlne ubytovať.“

Halvor nechcel o tom ani počuť. Bol úplne rozhodnutý zostať tam, kde bol. Lenže starí ľudia tvrdošijne nástojili na tom, čo mu povedali na začiatku, že aby šiel hore na farmu, kde majú dostatok mäsa a pitia. Zatiaľ čo oni samotní mu nemajú možnosť ani stoličku na sedenie ponúknuť.

„Nie,“ povedal Halvor, „nepôjdem tam skôr než zajtra skoro ráno. Nechajte ma zostať tu túto noc. Môžem si posedieť aj pri ohnisku.“

Nemohli mu na to nič povedať, tak si Halvor sadol dole pri kozub a začal sa prehrabávať v popole tak, ako zvykol robievať, keď sa nečinne ponevieral doma ešte pred nedávnom.

Začali sa rozprávať o rôznych veciach. Povedali mu rôzne záležitosti, ako sa im žilo a podobne. Napokon sa ich opýtal, či majú nejaké dieťa.

„Áno,“ odpovedali mu, že mali chlapca, ktorý sa volal Halvor, ale že nevedia kam odišiel, dokonca ani to, či je ešte nažive alebo už mŕtvy.

„Mohol by som to byť ja?“ spýtal sa Halvor.

„Ja by som ho spoznala veľmi dobre,“ povedala stará žena a zdvihla sa zo stoličky. „Náš Halvor sa zvykol len nečinne povaľovať. Bol taký lenivý, že vôbec nikdy nič neurobil. A bol taký otrhaný, že jednu dieru na celom oblečení mal vedľa druhej. Taký výrastok, ako on bol, by sa nikdy nepremenil na takého majestátneho muža, ako ste vy, pane.“

Za krátky čas musela ísť stará žienka k peci rozdúchať oheň a priložiť zopár kúskov dreva. Keď svetlo z uhlíkov ožiarilo Halvorovu tvár tak, ako vtedy, keď sa svojho času zvykol prehrabávať v popole, zrazu ho spoznala.

Len tak z nej vyhŕklo: „Pre božie nebesá! Si to ty Halvor?“ A hneď sa medzi nimi rozhostila radosť zo života, ktorá nemala konca kraja. Musel im povyprávať všetko, čo sa mu prihodilo, odkedy sa videli naposledy. Stará žena bola taká potešená, že hneď ho zobrala so sebou na farmu ukázať ho tam dievčatám, ktoré naňho predtým namyslene zvrchu zazerali. Išla napred, Halvor ju nasledoval. Keď vošla dnu, povedala im, že sa Halvor znovu vrátil domov, a že mali by teraz vidieť, ako veľkolepo vyzerá. „Teraz je ako skutočný princ“ povedala.

„No to sme zvedavé, či z neho nie je taký istý šklban trhan, ako bol i predtým,“ povedali dievčatá, neveriaco krútiac hlavami.

V danom momente vošiel Halvor. Dievčatá boli také udivené, že od úžasu nechali svoje šatstvo (kytle) ležať v rohu komína, že odbehli v ničom inom, len vo svojich spodničkách. Keď pribehli späť, boli také zahanbené, že sa ledva odvážili pozrieť na Halvora, voči ktorému boli vždy také namyslené a povýšenecké.

„Ajáj! Vždy ste si mysleli, že aké ste pekné a vkusne krásne,“ povedal Halvor, „ale mali by ste vidieť najstaršiu princeznú, ktorú som oslobodil. Nie ste o nič lepšie než obyčajné pastierky vedľa nej. Druhá princezná je tiež oveľa krajšia než hociktorá z vás. Ale najmladšia princezná je môj miláčik, tá je krajšia než slnko, či mesiac. Želám si z celého srdca, aby boli teraz tu a mohli ste ich vidieť.“

Sotva to vyslovil, už aj stáli vedľa neho. Takú zázračnú moc mal ten jeho prsteň. Potom veľmi zosmutnel za tie slová, ktoré mu prišli na myseľ. Nechcel zavolať princezné k sebe domov, aby videli jeho chudobu.

Hore na farme začala veľká hostina na počesť princezien. Lenže im sa tam nepáčilo a chceli odísť.

„My chceme ísť dolu k tvojim rodičom,“ povedali Halvorovi. „Tak poď s nami, prejdeme sa trochu po čerstvom vzduchu.“

Nasledoval ich von. Cestou išli okolo veľkého rybníka. Veľmi blízko vody našli pekný machom zarastený kúsok brehu. Tam zastali a sadli si. Chceli si tam posedieť nejakú tú hodinku, pozerať sa po okolí a kochať sa pohľadom ponad vodu.

Ako tam chvíľku sedeli, najmladšia princezná mu povedala: „Ak chceš, Halvor, môžem ti trochu učesať tvoje vlasy.“

Halvor si ľahol na zem. Položil si hlavu do jej lona. A ona ho česala, až pokým tvrdo nezaspal. Potom mu zobrala jej prsteň, ktorý mu predtým dala, a vymenila mu ho za iný. Napokon povedala sestrám: „Držte ma tak, ako ja držím vás. Želám si, aby sme boli na zámku Soria Moria!“

Keď sa Halvor prebudil, vedel už, že prišiel o všetky svoje tri princezné. Bol taký nešťastný, že nič ho nevedelo upokojiť. Napriek prosbám svojho otca a matky, sa dlho doma nezdržal. Zaželal im veľa šťastia a nech sa dobre majú, lebo ak nenájde svoju roztomilú princeznú, myslel si, nie je hodné žiť na tomto svete.

Zostalo mu vo vrecku tristo dolárov, ktoré si zobral so sebou a šiel si svojou cestou. Po nejakom čase, keď prešiel celkom slušnú vzdialenosť, stretol muža s celkom dobre chovaným koňom. Halvor po ňom zatúžil, chcel ho kúpiť. Začal vyjednávať s neznámym mužom.

„Nuž, nezamýšľal som ho predať,“ povedal muž, „ale možno by sme sa mohli dohodnúť.“

Halvor sa ho spýtal na cenu, že koľko by chcel za svojho koňa.

„Nestál ma veľa a nemá veľkú hodnotu. Hoci je to prvotriedny jazdec, nie je dobrý v ťahaní. No vždy bude vedieť odniesť teba i tvoj batoh s jedlom a zásobami, ak s ním budeš chvíľu kráčať a chvíľu na ňom jazdiť.“ Napokon sa dohodli na cene. Halvor si položil svoj batoh na koňa. Chvíľu spolu kráčali, chvíľu na ňom jazdil. Večer prišli k zelenému údoliu, kde stál veľký strom, pod ktorým sa usadil. Pustil koňa na pašu si voľne pobehať a sa napásť. Zatiaľ čo on sa uložil pod stromom na svoj batoh a tam zaspal. Počas brieždenia, keď nastal nový deň, sa vydal znovu na cestu. Odpočívať počas dňa sa mu veľmi nechcelo. Zase chvíľu kráčal a chvíľu jazdil, a tak to šlo celý deň. Prechádzal cez veľký les, kde bolo plno zelených trávnatých porastov, ktoré priam žiarili medzi stromami. Nevedel, kde je ani kam ide. Ale nikdy sa nezdržal na žiadnom mieste dlhšie než na kúsok spánku a na to, aby sa jeho kôň dobre napásol na pastvinách, keď prišli k nejakej zelenej lúke. Vždy, keď zastali, uľahčil koňovi od svojho batoha so zásobami a zložil mu ho z chrbta.

Kráčali a jazdili. Už sa mu zdalo, že lesu nie je konca kraja. Keď sa zvečerilo, dva dni po sebe videl svetlo, ktoré jasne svietilo medzi stromami niekde v diaľke.

„Keby tam len boli nejakí ľudia, mohol by som sa trochu zahriať a konečne po dlhom čase dobre najesť,“ pomyslel si Halvor.

Keď došiel k miestu, odkiaľ prichádzalo svetlo, zbadal tam veľmi starú drevenicu, útulnú malú chalúpku. Cez tablu skleneného okna si všimol, že je vo vnútri jeden starý pár. Vlasy už mali obaja šedivé ako holuby. Boli veľmi starí. Čo bolo dosť zvláštne, stará žena mala taký dlhý nos, že keď sedela v rohu pri komíne, používala ho na prehrabávanie ohňa, aby sa dobre kúrilo.

„Dobrý večer, mladý muž, vitaj že medzi nami,“ povedala stará babizňa, „ale čože ťa sem privádza, čo tu vybavuješ na okolí? Žiadni kresťanskí ľudia tu neboli už vyše sto rokov.“

Halvor jej teda povedal, že sa snaží dostať na zámok Soria Moria, a spýtal sa jej, či náhodou nevie cestu tam.

„Nie, kdeže,“ odpovedala mu stará žena, „vôbec neviem, kde to môže byť. Ale Mesiac bude žiariť za chvíľu, ukáže sa spoza mrakov. On by to mohol vedieť, lebo žiari na všetky veci.“

Tak, keď sa Mesiac ukázal nad chalúpkou, žena vyšla von a zakričala naň: „Hej Mesiac, Mesiac! Vieš mi povedať, kde že je zámok Soria Moria?“

„Nie,“ povedal Mesiac, „to ja neviem. Teraz, keď tam žiarim, sú podo mnou mračná.“

„Zdrž sa trochu dlhšie,“ povedala stará žena Halvorovi. „Za chvíľu tu bude fúkať Západný vietor a on to bude vedieť, pretože on fúka zľahka ponad všetky kúty na zemi.“

„Čože! Ty máš i koňa?“ povedala, keď vyšla von znovu. „Och, nechaj to úbohé stvorenie, nech sa trochu napasie na našej lúke v záhrade, aby tu nestál pri dverách a nehladoval. Aké pekné stvorenie. To je veľmi dobrý spoločník, taký kôň. Nevymeníš ho za niečo, mladý dobrý muž? Máme tu staré sedem míľové čižmy. Už sú trochu zodraté, ale stále s nimi ešte spravíš na jeden krok šesť kilometrov. Mohol by si ich dostať za svojho koňa a tak sa rýchlejšie dostať do toho zámku Soria Moria.“

Halvor s tým súhlasil hneď a zaraz. Stará žena mala takú radosť z koňa, že skoro by začala tancovať, keby vládala. „Teraz sa budem môcť zviezť na koňovi do kostola, presne tak, ako ostatní,“ povedala. Halvor chcel dychtivo vyskúšať svoje nové čižmy a okamžite sa vydať na cestu. Ale stará žena ho zdržala, že nie je dôvod sa ponáhľať. „Ľahni si na lavicu a pospi si chvíľu. Posteľ pre teba mi nemáme. My obidvaja spávame na starej kanape. Medzitým čo si oddýchneš, ja budem vyčkávať na Západný vietor,“ povedala mu stará žena.

Zakrátko sa na okolí zdvihol Západný vietor. Hučal tak hlasno, až sa steny otriasali.

Stará žena vyšla von a snažila sa prekričať jeho burácanie.

„Západný vietor! Západný vietor! Vieš mi povedať, kde je zámok Soria Moria? Tu je niekto, kto by tam chcel zájsť.“

„Hej, áno! Poznám to tam veľmi dobre,“ povedal Západný vietor. „Práve tam idem vysušiť oblečenie na svadbu, ktorá sa tam má konať. Ak je vrtký v nohách ako jeleň, môže ísť so mnou.“

Hneď Halvor vybehol von.

„Budeš sa musieť riadne náhliť, ak tam chceš ísť so mnou,“ povedal Západný vietor a rúbal si to vo veľkom zhone krížom cez kopce a polia, cestou-necestou, cez močiare a ponad bahná. Halvor mal čo robiť, aby s ním udržal tempo a krok.

„Nuž, už nemám viacej času dlhšie sa s tebou zdržiavať,“ povedal Západný vietor. „Musím ešte striasť dolu trochu ihličia zo smrekov a jedlí predtým, než pôjdem na to miesto, kde sa suší v bielidle opraté šatstvo. Ty len choď ďalej pozdĺž tohto kopca, až natrafíš na nejaké dievčence, ktoré tam budú postávať a prať oblečenie. No a odtiaľ to už nebudeš mať ďaleko na zámok Soria Moria.

Zakrátko nato prišiel Halvor ku dievčatám, ktoré postojačky prali rôzne šatstvo. Tie sa ho spýtali, či náhodou nestretol cestou niekde Západný vietor, ktorý im mal prísť vysušiť šatstvo a oblečenie na svadbu.

„Áno,“ povedal Halvor, „stretol som ho. Mal by tu byť onedlho. Len šiel ešte striasť trochu ihličia zo smrekov a jedlí do vysokých hôr. Zakrátko by mal fúkať i tadiaľto.“ Potom sa ich opýtal na cestu ku zámku Soria Moria. Nasmerovali ho správnou cestou. Keď prišiel pred zámok, nádvorie sa len tak hemžilo množstvom koní a ľudí pokope. Ale Halvor mal na sebe tak veľmi zodraté a otrhané oblečenie, čo sa snažil držať krok so Západným vetrom ponad kadejaké tŕnisté krovia a bahnisté močiare, že sa radšej držal stranou. Nešiel medzi dav ľudí, až do posledného dňa, keď sa konala veľká hostina na poludnie.

Najmladšia z troch princezien sa vydávala. Bolo tam vtedy takým zvykom, že všetci si mali pripiť na nevestu a dievčatá, ktoré boli prítomné. Hlavný čašník naplnil pohár každému do radu, najskôr neveste a nejakému neznámemu ženíchovi, rytierom, služobníkom a napokon, po dlhom čase, prišiel na rad aj Halvor. Ten si vypil tiež na ich zdravie. A potom vložil prsteň do pohára, ktorý kázal odniesť ako pozornosť ku princeznej od neho, a pozdraviť ju.

Keď princezná zbadala prsteň v pohári, zaraz sa postavila od stola a povedala: „Kto je ten najhodnotnejší, ktorý by si zaslúžil najviacej jednu z nás troch princezien? Tento ženích, ktorý tu sedí alebo ten, ktorý nás oslobodil od švédskych poloľudských ozrutných obrov?“

Všetci vedeli, že by mal byť správny len jeden názor, tým správnym ženíchom by mal byť ich osloboditeľ. Keď Halvor počul, čo si všetci vraveli, zhodil zo seba svoje žobrácke handry, a predstavil seba ako toho správneho ženícha.

„Áno, on je ten správny ženích, pre ktorého bije moje srdce,“ zvolala najmladšia princezná. Nakázala vyhodiť neznámeho ženícha von oknom. A potom sa konal ozajstný sobáš a veselica s ich vysnívaným Halvorom, ktorý už zostal na hrade navždy i so svojou milovanou najmladšou princeznou.

@[From P. C. Asbjornsen]***