2*04*039 Smrť Nesmrteľného Koščeja **(3,9k)

V jednom vzdialenom kráľovstve žil raz jeden princ, ktorý sa volal Ivan. Mal tri sestry a boli to tieto: princezná Mária, princezná Oľga a princezná Anna. Keď ich otec a matka ležali na smrteľnej posteli, takto prikázali svojmu synovi: „Dobre svoje sestry vydaj, za prvých nápadníkov, ktorí sa budú o ne zaujímať. Nenechávaj ich dlho pri sebe, aby z nich neboli staré panny.“

Rodičov pochovali pri starej vŕbe. Aby si princ uľavil zo svojho hlbokého zármutku, zobral svoje sestry do priestrannej záhrady na prechádzku. Ako sa tak prechádzali, zrazu oblohu zakryli čierne mračná a spustila sa silná búrka.

„Poďme domov, sestry!“ zvolal princ.

Sotva došli do paláca, keď zadunel hrom. Strop na zámku sa uprostred roztvoril a do izby, v ktorej boli, vletel žiarivý sokol. Zletel na podlahu, premenil sa na odvážneho mládenca a povedal:

„Zdravím ťa, princ Ivan! Predtým som tu bol ako hosť, ale teraz som tu ako pytač na vohľadoch. Želám si požiadať o ruku tvoju sestru, princeznú Máriu.“

„Ak nájdeš zaľúbenie v očiach mojej sestry, nebudem prekážať jej prianiu. Nech sa potom s tebou zosobáši s požehnaním!“

Princezná Mária súhlasila s ponukou. Mladík – sokol – sa s ňou zosobášil a odniesol si ju preč do svojej vlastnej ríše.

Dni sa míňali jeden za druhým, hodiny sa predháňali v čase, až prešiel celý dlhý rok. Bol slnečný deň, ktorý si princ Ivan a jeho dve sestry užívali v rozkvitnutej pestrofarebnej záhrade. Znovu sa zatiahla obloha mračnami, nastala víchrica a všade na okolí sa blýskalo.

„Poďme domov, sestry!“ zakričal princ. Len čo vstúpili do paláca, uderil hrom. Strecha vzbĺkla v plameňoch, strop sa rozdelil na dvoje a dovnútra vletel orol. Zletel na podlahu, kde zobral na seba podobu statočného mladíka.

„Zdravím ťa, princ Ivan! Predtým som tu bol ako hosť, teraz som tu ako pytač!“

A požiadal o ruku princeznej Oľgy. Princ Ivan mu odpovedal:

„Ak nájdeš zaľúbenie v očiach mojej sestry, nebudem prekážať jej prianiu vydať sa za teba.“

Princezná Oľga mu dala svoj súhlas a zosobášila sa s ním, s orlom, ktorý si ju potom odniesol do svojho vlastného kráľovstva.

Prešiel ďalší rok. Princ Ivan navrhol svojej najmladšej sestre:

„Poďme sa von poprechádzať po našej zelenej záhrade!“

Prechádzali sa nejaký čas, keď vtom sa znovu zatiahli mraky, bola víchrica a blýskalo sa.

„Vráťme sa domov, sestra!“ povedal princ.

Hneď sa vrátili do zámku. Nemali čas si ani sadnúť, keď znovu, tak ako predtým, udrel hrom, roztvoril sa strop a vletel dnu veľký havran. Zletel na dlážku a hneď sa premenil na statočného mladého rytiera. Tí predtým boli rúči mladí muži, ale tento bol ešte oveľa viacej rúčejší.

„Nuž, princ Ivan! Bol som tu ako hosť, ale teraz som tu ako pytač! Daj mi princeznú Annu za manželku.“

„Nebudem prekážať sestre v jej slobodnom rozhodnutí. Ak získaš jej náklonnosť, nech sa s tebou zosobáši.“

Tak sa princezná Anna vydala za havrana a ten si ju odniesol do svojej ríše. Princ Ivan zostal na zámku sám. Celý rok žil bez svojich sestier. Unavil sa od nudy a povedal si:

„Pripravím sa na cestu, vyhľadám svoje sestry a pozriem sa, ako si žijú.

A tak i spravil. Zobral si zo stajne dobrého koňa a cválal na ňom dňom i nocou cez horia a lúky. Až v jeden deň docválal na koni na planinu, kde ležala na zemi mŕtva celá armáda vojakov. I zakričal hlasno: „Je tu nejaký človek nažive, ktorý by mi vedel povedať, kto to tu pozabíjal také mohutné vojsko?“

Našiel sa tam ešte jeden žijúci muž, ktorý mu odpovedal:

„Všetko toto mohutné vojsko bolo zabité čestnou princeznou Máriou Morevnou.“

Princ Ivan popchol svojho koňa, až prišiel k jednému bielemu stanu, z ktorého mu vyšla oproti čestná princezná Mária Morevna.

„Zdravím ťa, princ!“ pozdravila ho. „Kam ťa poslal Boh? A či si tu z tvojej slobodnej vôle alebo proti tvojej vôli?“

Princ Ivan odpovedal: „Nie proti svojej vôli jazdia mladí rytieri na koňoch!“

„Nuž, ak nie sú tvoje záležitosti súrne, zdrž sa chvíľu v mojom stane.“

S takým vrúcnym privítaním bol princ Ivan veľmi spokojný. Dlho spolu v stane medzi sebou komunikovali. A po druhej noci našiel v očiach Márie Morevny plno láskavosti, tak sa napokon spolu zosobášili.

Strávili spolu nejaký čas a potom si princezná vzala do hlavy, že pôjde na vojenskú výpravu. Tak zverila princovi Ivanovi na starosť všetky záležitosti ohľadom ich domu.

„Choď kam len chceš, dávaj pozor na všetko, len do tamtej komory sa nesmieš pozrieť.“

On si však v tom nevedel pomôcť. V momente, keď jeho manželka Mária Morevna odišla, rýchlo sa ponáhľal do tej zakázanej komory. Našiel tam dvanástimi reťazami spútaného Nesmrteľného Koščeja. Ten začal na princa Ivana takto naliehať:

„Maj zľutovanie nado mnou a prines mi trochu vody na pitie! Už desať rokov som tu takto mučený, bez jedla a akéhokoľvek nápoja. Moje hrdlo je už úplne vysušené.“

Princ mu priniesol za plné vedro vody. On ho vypil a popýtal o ešte jedno, vraviac:

„Jediné vedro vody to len sotva zaženie môj smäd, prines mi ešte.“

Princ mu dal za ďalšie plné vedro vody. Koščej vypil aj to a požiadal o tretie. A keď vypil už tri plné vedrá vody, navrátila sa mu jeho pôvodná sila. Poriadne zatriasol reťazami a na jeden raz ich všetkých dvanásť prelomil.

„Ďakujem ti, princ Ivan!“ zvolal Nesmrteľný Koščej. „Teraz skôr uvidíš svoje vlastné uši než Máriu Morevnu!“ a utiekol cez okno tak rýchlo, ako víchor. Prišiel až za Máriou Morevnou, ako si ona išla svojou cestou. Zmocnil sa jej a odniesol si ju domov so sebou. Ale princ horko zaplakal vo veľkom bôli. Trochu sa zotavil a vydal sa na svoje putovanie, vraviac si: „Nech sa stane, čo len chce, pôjdem a vyhľadám svoju Máriu Morevnu!“

Jeden deň prešiel. Nasledoval druhý. A za svitania tretieho dňa zbadal pred sebou stáť úžasný palác a vedľa neho rástol starý dub, na ktorom sedel žiarivý sokol. Ten zrazu zletel dolu na zem, premenil sa na statočného mládenca a hlasno naňho zavolal:

„Ahoj, môj drahý švagor! Ako s tebou Pán Boh zaobchodil odvtedy, čo sme sa nevideli?“

Jeho sestra princezná Mária, bežiac, mu vyšla oproti. Radostne sa zvítala so svojím bratom, začala sa ho pýtať na jeho zdravie a rozprávala mu príhody zo svojho života, ako sa jej žije. Princ zostal s nimi tri dni. Potom im takto povedal:

„Nemôžem sa u vás dlhšie zdržiavať, lebo musím ísť hľadať svoju manželku, čestnú princeznú Máriu Morevnu.“

„To bude pre teba veľmi ťažké ju nájsť, ak vôbec niekedy,“ odpovedal sokol. „V každom prípade, nechaj u nás svoju striebornú lyžicu. Vždy, keď sa na ňu pozrieme, si na teba spomenieme.“ Tak princ Ivan nechal svoju striebornú lyžicu u sokola a pokračoval vo svojej ceste.

Cestoval jeden deň, pokračoval ďalší, a keď sa začínalo brieždiť na tretí deň, uvidel palác. Tento bol oveľa väčší než ten predtým. Pevne pri ňom stál mohutný dub, na ktorom sedel orol. Zletel dolu zo stromu, ako ho uvidel, pristál na zemi, zmenil sa na statočného mládenca a zvolal zvučne:

„Vstávaj hore, moja princezná Oľga! Prišiel nás pozrieť náš drahý brat!“

Princezná Oľga mu okamžite bežala oproti. Vybozkávala sa s ním na líca, vyobjímali sa, opýtala sa ho na zdravie a povyprávala mu všetko o sebe. Princ Ivan s nimi pobudol tri dni. Potom im povedal:

„Dlhšie sa už vážne zdržať nemôžem. Idem hľadať svoju manželku, čestnú princeznú Máriu Morevnu.“

„Tú určite veľmi ťažko nájdeš,“ odpovedal orol. „Nechaj nám tu svoju striebornú vidličku, bude nám ťa navždy pripomínať.“

Nechal u nich svoju striebornú vidličku a šiel svojou cestou. Putoval jeden deň, dva, a na tretí deň za úsvitu spozoroval pred sebou ešte väčší palác, než boli tie dva predtým. Blízko neho stál mohutný dub, na ktorom sedel veľký čierny havran. Zletel dolu na zem a premenil sa na statočného rytiera, ktorý pred ním zrazu stál na rovných nohách. A takto zvolal hlasno:

„Princezná Anna, poď rýchlo von. Náš brat práve ku nám prichádza.“

Princezná Anna vybehla z domu von. Radostne ho pozdravila. Pobozkali sa na líca a objali sa. Spýtala sa ho na zdravie a povedala mu všetko dôležité o sebe a o svojom živote. Princ Ivan i tu zostal len tri dni. Potom im povedal:

„Zbohom vám želám a veľa šťastia. Ja idem pohľadať svoju manželku, čestnú princeznú Máriu Morevnu.“

„Na ťažkú úlohu si sa podujal, ale nech sa ti to podarí,“ odpovedal mu havran. „Akokoľvek, nechaj nám tu svoju striebornú škatuľku na šnupavý tabak. Vždy, keď sa na ňu pozrieme si zaspomíname na teba.“

Princ im podal svoju striebornú škatuľku na šnupavý tabak. Rozlúčil sa s nimi a šiel svojou cestou. Putoval jeden deň, druhý, a na tretí deň prišiel na miesto, kde bola väznená jeho Mária Morevna. Keď sa konečne stretli, vyslobodil ju. Hodila sa mu do náručia a objala ho okolo krku. Dala sa do plaču a zvolala:

„Och, princ Ivan! Prečo si ma len neposlúchol a pozrel do tej komory a vypustil nesmrteľného Koščeja?“

„Odpusti mi, Mária Morevna! Zabudni na to, čo sa stalo. Lepšie urobíme, ak sa budeme teraz čo najrýchlejšie ponáhľať preč z tohto strašného miesta, pokým je ešte Nesmrteľný Koščej z dohľadu. Možno sa nám podarí mu uniknúť.

Tak sa pripravili a utiekli. Mali šťastie, lebo Koščej bol práve na poľovačke. K večeru, ako sa vracal domov, jeho tátoš sa začal pod ním potkýnať.

„Prečo sa potkýnaš, nepodarená mrcha? Zacítil si niečo zlé vo vzduchu?“ Kôň mu odpovedal:

„Princ Ivan prišiel a odniesol so sebou Máriu Morevnu.“ – „Môžeme ich dolapiť?“ –

„Môžeme zasiať pšenicu. Počkáme, pokým dorastie. Zožneme úrodu, vymlátime obilie, zomelieme z neho múku a urobíme z nej koláče. Potom zjeme tie koláče a pôjdeme ich prenasledovať. A len vtedy bude asi ten správny čas a podmienky.“ Koščej odklusal na koni a dostihol princa Ivana.

„Teraz,“ povedal, „tentokrát ti odpúšťam, ako odplatu za tvoju láskavosť, za to, že si mi dal napiť vody. Aj druhý krát ti odpustím, ale tretí krát sa maj na pozore! Vtedy ťa rozrežem na kusy.“

Potom mu zobral Máriu Morevnu a odniesol ju preč. Ale princ si sadol na kameň a vyhŕkli mu slzy. Plakal a plakal. Potom sa rozhodol vrátiť znovu späť po Máriu Morevnu. Keď tam došiel, Nesmrteľný Koščej už nebol doma, bola tam len ona uväznená.

„Utečme, Mária Morevna!“ – „Ach, princ Ivan! On nás chytí.“ – „Predpokladajme, že nie. V každom prípade strávime spolu aspoň jednu alebo dve hodiny.“

Tak sa pripravili na cestu a utiekli. Ako sa Nesmrteľný Koščej vracal domov, jeho dobrý tátoš sa začal potkýnať pod ním.

„Prečo sa potkýnaš, nepodarená mrcha? Zacítil si niečo zlé vo vzduchu?“ Kôň mu odpovedal:

„Princ Ivan prišiel a odniesol so sebou Máriu Morevnu.“ – „Môžeme ich dolapiť?“ –

„Môžeme zasiať jačmeň. Počkáme, pokým dorastie. Zožneme úrodu, vymlátime obilie a uvaríme z neho pivo. Potom ho vypijeme, dobre sa z neho opijeme a do sýtosti sa vyspíme. Len vtedy bude asi ten správny čas a podmienky na prenasledovanie.“ Koščej popchol koňa, odklusal na ňom a dostihol princa Ivana:

„Nepovedal som ti, že by si už nemal vidieť Máriu Morevnu, ale staral sa viacej o svoje uši?“

Zobral ju od neho a odniesol so sebou preč do svojho domu.

Princ Ivan tam zase zostal sám. Začal plakať a slzy sa mu len tak hrnuli. Potom predsa len išiel znovu naspäť za Máriou Morevnou. V danej chvíli už Koščej znovu nebol doma u seba.

„Utečme, Mária Morevna!“ – „Ach, princ Ivan! On nás istotne chytí a rozseká ťa na kusy.“ – „Nech rozseká! Ja nedokážem žiť bez teba.“

Tak sa pripravili na cestu a utiekli.

Ako sa Nesmrteľný Koščej vracal domov, jeho dobrý tátoš sa začal potkýnať pod ním.

„Prečo sa potkýnaš, nepodarená mrcha? Zacítil si niečo zlé vo vzduchu?“ Kôň mu odpovedal:

       „Princ Ivan prišiel a odniesol so sebou Máriu Morevnu.“

Koščej popchol koňa, chytil princa Ivana, poriadne mu narúbal na každý kus tela, dal ho do suda, ktorý namazal smolou a uzavrel železnými hákmi. A potom ten sud s ním hodil do modrého mora. Ale Máriu Morevnu odniesol k sebe domov.

V tom istom čase strieborné predmety, ktoré nechal u svojich švagrov, úplne sčerneli.

„Ach,“ povedali si, „určite sa mu stalo veľmi veľké zlo!“

Potom sa orol ponáhľal hľadať ho, kde sa len dalo. Ako krúžil nad modrým morom, zbadal v ňom plávať sud. Vytiahol ho na pobrežie. Vybral z neho dobitého Ivana, ktorý mal dolámané všetky kosti a už tvrdo spal. Veľký čierny havran pokropil jeho telo Vodou smrti a všetky kosti sa mu ponaprávali, a rany a modriny, ktoré utŕžil od Koščeja, sa zahojili. Sokol ho pokropil Vodou života. Princa Ivana striaslo akoby od zimy, prebral sa k životu, postavil sa a povedal:

„Á! Aký dlhý čas som spal a ešte stále sa mi drieme.“ – „Bol by si spal tvrdým spánkom spravodlivých už večne, keby nebolo nás,“ povedali mu jeho švagrovia.“ – „Teraz poď k nám a pocti nás svojou návštevou.“ – „Nie tak, bratia. Musím ísť pohľadať a vyslobodiť Máriu Morevnu.“

Tak teda šiel za ňou. Keď ju našiel, povedal jej:

„Zisti od Koščeja, odkiaľ má takého dobrého tátoša.“

Tak Mária Morevna využila vhodnú chvíľku, keď mal Koščej dobrú náladu a spýtala sa ho na to. Koščej jej odpovedal:

„Za trikrát deviatimi krajinami, v tridsiatom kráľovstve, na druhej strane horiacej rieky, tam býva Baba Jaga. Ona má takú dobrú kobylu, že na nej obehne dookola celý svet každý deň. A ona má plno ďalších vynikajúcich koní a kobýl. Ja som strážil jej čriedu koní tri dni bez toho, aby sa čo i len jeden kôň stratil. Ako odmenu mi Baba Jaga dala jedno žriebä.“ – „Ale ako si sa dostal cez horiacu rieku?“ – „Akože? Veľmi jednoducho. Mal som túto vreckovku. Keď ňou tri krát zamávam pravou rukou, rýchlo vyrastie predo mnou taký vysoký most, že ani plamene z horiacej rieky ho nedočiahnu.“

Mária Morevna si všetko toto vypočula. Podarilo sa jej nebadane mu zobrať vreckovku. Potom všetko toto, čo počula, zopakovala princovi Ivanovi a tiež mu dala i vreckovku. Tak s jej pomocou zdolal horiacu rieku a podarilo sa mu dostať na druhú stranu. Potom išiel rovno k Babe Jage. Dlho išiel bez toho, že by niečo jedol alebo pil. Napokon prechádzal vedľa podivného vtáka aj s jeho drobnými vtáčencami. Princ Ivan povedal:

„Ja zjem tie malé vtáčatá.“ – „Nezjedz ich, princ Ivan!“ prosil cudzokrajný vták. „Určite sa ti za to niekedy dobrým odmením.“

Pokračoval vo svojej ceste ďalej. Uvidel pred sebou úľ s rojom včiel v bútľavom strome.

„Dám si trochu včelích plástov,“ povedal.

„Neber mi z môjho medu, princ Ivan. To sú naše zásoby na zimu,“ zvolala včelia kráľovná. „Ak budem môcť, niekedy sa ti za to dobrým odmením.“

Tak nenarušil medové plásty a išiel ďalej. Zrazu stretol pred sebou levicu aj so svojím mláďaťom.

„Akokoľvek, ja zjem toto mladé levíča,“ povedal. „Od hladu ledva kráčam.“ – „Prosím, nechaj nás na pokoji, princ Ivan,“ povedala levica. „Niekedy v budúcnosti sa ti za to dobrým odmením.“ – „Nuž dobre, nech je po tvojom,“ povedal princ.

Hladný a zoslabnutý, že skoro strácal vedomie, sa potuloval ďalej. Kráčal ďalej a ďalej, až napokon prišiel tam, kde stál dom Baby Jagy. Okolo domu bolo postavených dvanásť tyčí do kruhu. Na jedenástich z týchto tyčí bola nastoknutá ľudská hlava. Dvanásta tyč bola prázdna.

„Zdravím ťa, stará žena!“ – „Prečože si prišiel? Si tu z vlastnej vôle alebo z donútenia?“ – „Prišiel som k tebe, aby som si zarobil na hrdinského tátoša.“ – „Nech sa tak stane, princ! Nemusíš slúžiť u mňa rok, stačí tri dni. Ak sa dobre postaráš o moje kone, dám ti bohatierskeho koňa. Ale ak ich dobre nepostrážiš, tvoja hlava skončí na dvanástej tyči vedľa môjho domu.“

Princ súhlasil s jej podmienkami. Baba Jaga mu dala najesť a napiť, a vyzvala ho, aby šiel za svojou prácou. Ale v momente, keď sa dostal na pole ku koňom, ony zdvihli svoje chvosty a rozutekali sa po lúkach všetkými smermi. Predtým, ako sa stihol poriadne poobzerať okolo seba, sa mu všetky kone stratili z dohľadu. Hneď nato začal nariekať a bol veľmi znepokojený. Potom si sadol na kameň a išiel spať. Ale keď slnko začalo zapadať, cudzokrajný vták priletel k nemu a zobudil ho vraviac:

„Vstávaj, princ Ivan, a vráť sa domov. Tam už Baba Jaga hromží zúrivo na svoje kone a vrieska:

„Čože vás donútilo prísť domov?“ – „Ako by sme nemali prísť domov, keď zo všetkých strán lietali vtáky, snáď z celého sveta. Skoro nám všetkým vykľuvali oči z jamôk.“ – „Nuž dobre, zajtra nechoďte na lúky, ale namiesto toho straťte sa v hustom lese po jednom.

Princ Ivan si dobre pospal počas celej noci. Zavčas rána mu Baba Jaga povedala:

„Maj na pamäti, princ! Ak sa dobre nepostaráš o moje kone a stratíš čo i len jedného z nich, tvoja statočná hlava bude nastoknutá na tyč!“

Zahnal kone na pašu pásť sa na pole. Hneď ako tam došli, kone zdvihli svoje chvosty a cvalom sa vytratili v hustých lesoch. Znovu si princ sadol na kameň a začal bezútešne nariekať, plakal a plakal. Potom zaspal. Slnko zašlo a stratilo sa za lesom. Prišla k nemu behom levica.

„Vstávaj, princ Ivan! Kone som zahnala do stajní.“

Princ Ivan vstal a odišiel domov. Viac než kedykoľvek predtým Baba Jaga hromžila a vrieskala na kone:

„Čo vás tento krát donútilo prísť domov do stajní?“ – „Akoby sme sa odvážili neprísť sem? Divoké šelmy z celého sveta nás začali naháňať, skoro nás roztrhali na márne kusy.“ – „Dobre teda, zajtra odbehnite do modrého mora.“

Znovu princ Ivan spal dobre celú noc. Ďalšie ráno ho Baba Jaga poslala znovu sledovať kone.

„Ak sa o ne dobre nepostaráš, tvoja smelá hlava skončí nabodnutá na tyči!“

Zahnal kone na pole, aby sa napásli. Okamžite zdvihli chvosty a zmizli z dohľadu. Utiekli až na modrasté more. Tam zastali, až po krk boli všetky vo vode. Princ Ivan si sadol na kameň a znovu začal nariekať, až napokon zaspal. Ale keď slnko začalo zapadať, doletela za ním včela a takto mu riekla:

„Vstávaj, princ! Kone sú zhromaždené v stajni. Ale keď prídeš domov, nech ťa Baba Jaga nezbadá. Radšej choď do stajne a skry sa za korytá na kŕmenie koní. Tam nájdeš mladé žriebä, ktoré sa bude váľať v hnoji a bahne. Ukradni ho a uprostred noci odíď z toho príbytku.

Princ Ivan vstal. Podarilo sa mu vkradnúť sa do stajní a ukryl sa za korytá. Zatiaľ čo Baba Jaga hromžila na svoje kone a takto na ne vrieskala:

„Prečo ste všetky prišli späť?“ – „Nedalo sa nevrátiť sa. Zo všetkých kútov sveta prileteli roje včiel a začali nás štípať žihadlami, až pokým sme nezačali od nich krvácať!“

Baba Jaga išla spať. Uprostred noci Ivan ukradol mladé žriebä, osedlal ho, vyskočil mu na chrbát, a odcválal na ňom preč až k horiacej rieke. Keď prišiel k tej rieke, zakýval čarovnou vreckovkou v pravej ruke tri razy vo vetre. A zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, behom chvíli vyrástol pred ním vysoký most ponad horúcu rieku. Princ prešiel s mladým koňom cez most a zakýval vreckovkou v ľavej ruke iba dva razy. Ponad riekou zostal len úzky, veľmi uzučký most.

Keď ráno vstala Baba Jaga, vôbec nemohla nájsť to mladé žriebä. Pustila sa do prenasledovania. V plnej rýchlosti letela v železnom mažiari na tlčenie, poháňala ho paličkou a zametala za sebou metlou svoje stopy. Prihnala sa až k ohnivej rieke, vzhliadla na ňu, a povedala:

„Tu je hlavný most!“ Hnala si to až na most. Ale dostala sa len do polovice. Práve vtedy sa most prelomil na dve časti a Baba Jaga sa prepadla z mosta až dolu do ohnivej rieky. Pravdu povedať, v plameňoch ohnivej rieky ju čakala istá a veľmi ukrutná smrť.

Princ Ivan nechal svoje žriebä dobre vykŕmiť na zelených lúkach a pasienkoch, až sa z neho stal obdivuhodný tátoš. Potom na ňom odcválal na miesto, kde bola Mária Morevna. Vybehla mu oproti a hodila sa mu okolo krku. Plakala a takto mu riekla:

„Kvôli čomu ťa Boh priviedol späť k životu?“ – „Len preto a len kvôli tomu, aby som ťa mohol oslobodiť a odísť s tebou domov.“ – „Mám z toho strach a obavy, princ Ivan! Ak nás Koščej dolapí a chytí, zase ťa rozseká na kusy ako malé jahňa.“ – „Nie, nechytí nás! Teraz mám úžasného hrdinského tátoša. Ten beží skoro tak rýchlo, ako keby letel vo vzduchu, sťaby bol vták.“ Tak obaja mu svorne vyskočili na chrbát a odcválali na ňom preč.

Nesmrteľný Koščej sa vracal domov, keď jeho kôň sa zrazu začal pod ním potkýnať.

„Čože sa potkýnaš, ty stará mrcha? Cítiš problémy vo vzduchu?“ – „Zase bol u nás princ Ivan a odniesol so sebou Máriu Morevnu.“ – „Chytíme ich? Dá sa to? Je to možné?“ – „Bohvie! Princ Ivan má koňa, ktorý je lepší než ja sám,“ povedal mu jeho kôň.“ – „Ja toto teda neznesiem,“ vraví Nesmrteľný Koščej. „Pustím sa do prenasledovania.“

Po určitom čase predsa len dobehol princa Ivana. Krásne naňho svietilo slnko, mal ho ako na dlani. Už sa chystal vytiahnuť svoj ostrý meč a rozsekať ho na kusy. V danom momente však kôň princa Ivana uštedril Nesmrteľnému Koščejovi riadny úder svojim kopytom, aký by nikto nečakal. Rozdrvil ním na márne kúsky Koščejovi jeho lebku, a princ ho dokončil svojim mohutným kyjakom. Napokon princ podonášal k nemu na kopu hromadu dreva, čo bolo na okolí. Zapálil to a spravil z toho veľkú vatru. Spálil všetky pozostatky Nesmrteľného Koščeja na hranici, kde do tla zhorela jeho mŕtvola. Potom roztrúsil jeho popol vo vetre po poli. Mária Morevna naskočila na Koščejovho koňa, princ Ivan na toho svojho, a odcválali na nich preč až ku svojim švagrom, ktorých tak dlho boli chceli navštíviť, rytierov: Veľkého čierneho havrana, Orla, a nakoniec i Sokola. Kdekoľvek len došli, sa stretli s radostným a vrúcnym privítaním.

„Ách, princ Ivan! Prečo sme už nedúfali a neočakávali, že ťa znovu stretneme. Nuž nebolo to zbytočné, že si sa obťažoval robiť si toľkú námahu. Takú krásku, akou je Mária Morevna, človek môže hľadať po celom celučičkom svete, a predsa nenájde jej žiadnu podobnú. V kráse sa jej žiadna nevyrovná!“

A tak ich navštívili. Svoju drahú rodinu. Nechali sa dobre pohostiť. No a keď prišiel čas sa rozlúčiť, princ Ivan a čestná princezná Mária Morevna odišli na svojich statných tátošoch do svojej vlastnej ríše, kde spoločne spolu prebývali a boli šťastní až doteraz.

@[Ralston]***