2*05*040 Čierny zlodej a Rytier z rokliny **(5,0k)

Kedysi dávno, ešte za starých čias, na juhu Írska žili spolu kráľ a kráľovná. Mali troch synov, všetci traja boli nádherné deti. Lenže ich matka smrteľne ochorela, keď boli ešte len veľmi mladí. Spôsobilo to veľký žiaľ a smútok po celom kráľovskom dvore, obzvlášť kráľovi, jej manželovi, ktorého nič nedokázalo upokojiť. Vidiac, ako sa smrť nad ňou zaťahovala, zavolala kráľa k sebe a takto mu riekla:

„Ja ťa teraz opustím. A keďže si ešte mladý a v najlepších rokoch, v rozkvete, samozrejme viem, že sa po mojej smrti ešte zosobášiš. Všetko, o čo ťa teraz žiadam, je, že postavíš veľkú vežu na jednom ostrove v mori. Budú na ňom ubytovaní všetci traja naši synovia. A to z toho dôvodu, aby neboli pod súdnou právomocou či jurisdikciou nejakej inej ženy. Vezmi na vedomie, aby mali výchovu a vzdelanie patričné ich vysokému postaveniu podľa rodu. Nechaj ich vytrénovať a byť zručných v cvičeniach a v aktivitách národných zábav a voľného času vyžadovaných a nevyhnutných pre kráľovských synov, ktoré im prináleží vedieť a majú sa naučiť. Toto je všetko, čo ti mám povedať, zostávaj s Pánom Bohom.“

Kráľ mal sotva trochu času na to, aby ju so slzami v očiach uistil, že jej vyhovie vo všetkých jej požiadavkách. Poslednýkrát sa pohla v posteli, keď vtom si prišiel po ňu Duch Svätý, a nechal na posteli mŕtve telo ženy, matky, manželky, a kráľovnej. Dlhší rok smútku, žiaľu a zármutku nikdy predtým nebol vídaný ani slýchaný, nielen na kráľovskom dvore, ale i v celom celučičkom kráľovstve. Pretože lepšej ženy než našej kráľovnej, pre bohatých či chudobných, nebolo k nájdeniu na celom šírom svete. Pochovali ju s veľkou pompéznosťou a majestátnosťou. A kráľ, jej manžel, zostal istým spôsobom vo veľmi bezútešnom citovom rozpoložení, nad stratou svojej polovičky, svojej životnej lásky a družky. V každom prípade, rozkázal postaviť veľkú vežu, obrovský hrad, kde ubytoval svojich synov s patričnými strážcami, podľa svojho prísľubu nebohej.

S postupom času lordi a rytieri kráľovstva poradili pánu kráľovi, keďže bol ešte mladý, v najlepších rokoch, teda v zrelom veku, aby viacej nežil osamote, ale vzal si k sebe za manželku novú devu. Zišla sa Kráľovská rada a na základe rozhodnutia uznesenia mu s prevládajúcou väčšinou hlasov odporučili prekrásnu a veľmi bohatú princeznú, aby bola jeho právoplatnou manželkou. Bola ňou dcéra susedného kráľa, ktorá mu bola veľmi vhodná a prívetivá podľa jeho ľubovôle, a ktorá sa mu skutočne veľmi páčila. A tak sa stala jeho novou kráľovnou. Onedlho nato splodili syna, čo spôsobilo plno radosti, veľké ovácie, veľkolepé hostiny a oslavy po celom kráľovskom dvore i celej ich ríši. Dokonca do takej miery, že sa i zabudlo na zosnulú bývalú kráľovnú, jeho prvú manželku. A čas postúpil ďalej svojím vlastným tempom. Kráľ a kráľovná žili šťastne a radostne po niekoľko rokov.

Po nejakej dobe kráľovná mala nejakú dišputu so svojou obľúbenou družičkou, dvornou dámou. Došla za ňou osobne, pre ňu v dôležitej záležitosti. Po dlhej konferencii a dohadovaní sa kráľovná už chystala na odchod. Zrazu, z ničoho nič, jej bývalá obľúbenkyňa dostala amok, a v zúrivosti povedala kráľovnej vyhrážajúco sa, že ak k nej príde ešte raz, že jej zlomí krk na dvoje. Kráľovnú to do značnej miery popudilo a rozčúlilo. Od tej nevrlej urážky od svojej najbezočivejšej poddanej bola preukrutne nahnevaná. Požadovala okamžitú satisfakciu a odôvodnenie tejto neslýchanej nevrlosti voči krku štátu. V opačnom prípade pôjde milá služobná pod kladivo zákona, až na smrť.

„Je dôležité spomenúť len toľko,“ povedala kráľovnina milenka, „že by ste mi mala už konečne raz a poriadne zaplatiť za moje dôverné služby voči vám. Pretože dôvod a záležitosti, pre ktoré tak nalieham, sú súrne. A okrem toho dotýkajú sa vás osobne vo veľmi značnej miere.“

„Koľko ti mám zaplatiť?“ spýtala sa kráľovná.

„Musíte mi dať,“ povedala, „kompletné balenie vlny. A mám staroveký, antický hlinený džbán, ktorý požadujem, aby bol naplnený maslom. To isté sa týka súdku, ktorý musí byť naplnený až po vrch pšenicou či iným žitom.“

„Aké veľké množstvo je kompletné balenie vlny?“ povedala kráľovná.

„To je toľko, koľko je zo sedem čried oviec za sedem rokov,“ povedala jej.

„Koľko masla treba na naplnenie toho antického džbánu?“ – „Sedem dojníc,“ povedala, „a ich produkcia mlieka za sedem rokov.“ – „A aké množstvo treba na naplnenie sudu, ktorý máš?“ spýtala sa kráľovná.

„Na to bude treba úrodu z jedného poľa počas siedmich rokov.“ – „To je dosť veľké množstvo,“ povedala kráľovná, „ale dôvod na to musí byť teda mimoriadne výnimočný. Predtým než sa naň opýtam, dám ti všetko, čo potrebuješ.“ – „Nuž,“ povedala jej bývalka, „to pretože ty si taká hlúpa, že si nevšímaš alebo aspoň si neprišla zatiaľ na tie záležitosti, ktoré sú pre teba nebezpečné alebo by ťa mohli zraniť a takisto i tvoje dieťa.“ – „Čo máš na mysli?“ spýtala sa kráľovná.

„Veď počúvaj,“ odpovedala jej, „kráľ, tvoj manžel, má troch výnimočných synov od bývalej kráľovnej, ktorí sú uzavretí v jednom veľkom priestrannom vežatom hrade až do ich plnoletosti. Kráľ zamýšľa vtedy rozdeliť medzi nich kráľovstvo a vytlačiť tvojho syna na okraj so šťastím a v jeho osude. Ak nenájdeš nejaký spôsob, ako ich zničiť, budete ponechaní napospas svojmu bezútešnému osudu.“ – „A čo by si mi poradila urobiť?“ povedala jej. „Vieš, ja som úplne vykoľajená z toho, čo by som mala urobiť, ako sa mám v tejto záležitosti zachovať.“ – „Musíš dať vedieť kráľovi,“ vraví jej milenka, „že si sa dozvedela o jeho ďalších synoch a veľmi sa zamýšľaš nad tým, prečo ich pred tebou celý ten čas zatajoval. Povedz mu, že si želáš sa s nimi stretnúť a vidieť ich, a že je už najvyšší čas, aby sa dostali z veže na slobodu. A že by ťa veľmi potešilo, keby ich konečne priviedol na kráľovský dvor. Kráľ tak potom urobí. Bude sa konať veľká hostina za tým účelom. Na hrade bude množstvo zábav a rôznych druhov rozptýlenia pre ľudí,“ povedala. „Počas týchto zábavných športov a kratochvíľ požiadaj kráľovských synov, aby si zahrali s tebou hru v karty, čo oni neodmietnu. Teraz,“ povedala jej dvorná dáma, „musíš s nimi urobiť dohodu. Ak vyhráš, musia urobiť, čokoľvek im nariadiš urobiť. Ak vyhrajú oni, ty musíš urobiť to, čokoľvek ti nariadia urobiť. Táto prísaha musí byť urobená pred zhromaždením. Tu je balíček kariet,“ povedala jej, „s ktorým, myslím, že nikdy neprehráš.“

Kráľovná okamžite vzala karty a potom svojej bývalej družičke poďakovala za jej láskavé poradenstvo. Odišla späť do paláca. Chvíľu bola trochu nesvoja. Až napokon prišla ku kráľovi, ktorý ju vypočul. Snažila sa ho zaujať a bola veľmi zdvorilá, aby si nevšimol žiadne skryté či bočné úmysly v jej žiadosti. K jej potešeniu s tým pohotovo súhlasil. Poslal po svojich synov do veže, ktorí s radosťou prišli na kráľovský dvor. Radovali sa, že im bolo konečne umožnené opustiť hradby vežatého väznenia. Už z nich boli veľmi rúči mužní mladíci. Boli veľmi zruční experti v rôznych bojových umeniach a cvičeniach. Tak sa im podarilo získať lásku a vážnosť všetkých, ktorí ich čo i len zbadali.

Kráľovná na nich žiarlila viacej než na hocikoho predtým. Zdalo sa jej byť večnosť pokým neskončili radovánky a báječná hostina. Veľmi chcela čo najskôr upútať ich pozornosť a presmerovať na hru v karty, ktoré mala od svojej milenky. Ako čas postúpil všetci členovia tohto kráľovského zhromaždenia začali hrať rôzne hry a predvádzať rôzne športy. Kráľovná lišiacky vyzvala troch princov, aby si s ňou zahrali, že vraj nevinnú hru v karty. Dohodla si s nimi nám už známe pravidlá.

Oni výzvu prijali. Najstarší syn hral prvú hru, ktorú vyhrala. Potom hral druhý a ona vyhrala hru takisto. Poslednú hru hral tretí syn. Jemu sa teraz podarilo vyhrať. Príliš ťažko z toho zosmutnela, že ho nemala vo svojej moci, takisto ako starších dvoch. Lebo on bol najrúčejší a najľúbeznejší zo všetkých troch synov. Akokoľvek sa stalo, každý úzkostlivo čakal na nariadenia a priania kráľovnej, ktoré sa mali týkať dvoch starších princov. Vôbec pritom nikto nemyslel na to, žeby sa mohlo jednať o nejaký komplot a sprisahanie v jej hlave proti nim. Nevie sa, či jej to poradila jej tajná milenka, či s tým prišla kráľovná sama. To vážne neviem povedať. Ale dala im na starosť, aby jej priniesli divokého tátoša so zvonmi od Rytiera z rokliny. Že ak nie, tak prídu o hlavu.

Mladí princovia neboli skoro vôbec znepokojení, nevediac presne, čo vlastne mali urobiť. Ale celý kráľovský dvor bol užasnutý a zároveň znepokojený nad jej požiadavkou, lebo vedeli, že je priam nemožné získať daného tátoša so zvonmi, keďže všetci, ktorí sa o to pokúsili, vo svojej bezvýslednej snahe zahynuli. Avšak dohoda bola nemenná. Raz dohodnuté nie je nikdy zabudnuté. A najmladší princ prišiel na rad so svojou žiadosťou na kráľovnú, keďže vyhral hru v karty.

„Moji bratia,“ povedal, „sa teraz vydajú na cestu plnú strastí a nástrah. A podľa mňa ani sami nevedia, ktorou cestou sa majú vybrať a čo môžu očakávať počas svojho putovania. Ja som sa preto rozhodol, že tu nezostanem podaromnici, ale že pôjdem s nimi bez ohľadu na následky, nech sa stane, čo sa má stať. Čo sa týka mojej výhry v kartách, požadujem a nariaďujem kráľovnej, aby zostala na najvyššej veži v paláci až dovtedy, pokým sa nevrátime späť, poprípade keď sa zistí, že sme určite mŕtvi. Keby to malo trvať sedem rokov či i dlhšie, nech kráľovnej dávajú na jedenie len surovú kukuricu a na pitie iba studenú vodu.“

Všetky potrebné veci sa prihotovili. Traja princovia odišli z kráľovského dvora a pustili sa do hľadania paláca, kde býval Rytier z rokliny. Ako putovali po svojich cestách, stretli chlapíka, ktorý bol trochu chromý a pri chôdzi krivkajúci. Zdalo sa, že je v dosť pokročilom vekovom štádiu. Veľmi rýchlo sa s ním spriatelili a dali sa do rozhovoru. Najmladší z princov sa spýtal na meno tohto podivína a na to, z akého dôvodu mal na hlave takú mimoriadne nápadnú čiernu čiapku, ktorú si na ňom už z ďaleka všimli.

„Ja som zlodej,“ odpovedal, „ktorý je srdcom dobrák. Niekedy ma nazývajú Čierny zlodej podľa mojej čiapky.“ Vyrozprával im svoje najzaujímavejšie príhody a dobrodružstvá. Spýtal sa ich, že kam majú namierené a čo zamýšľajú urobiť.

Princ sa mu chcel odvďačiť za jeho prívetivosť a výrečnosť, tak mu vyrozprával všetky záležitosti, ktoré sa ich týkali, od začiatku do konca. „A teraz,“ pokračoval v rozprávaní princ, „cestujeme už niekoľko dní a ani nevieme, či sme na správnej ceste alebo nie.“

„Ach, moji statoční priatelia,“ povedal Čierny zlodej, „viete len málo o nebezpečenstve, do ktorého ste sa pustili. Ja sám sa snažím dostať toho tátoša už celých sedem rokov. Zatiaľ sa mi ho ešte nepodarilo ukradnúť, lebo má okolo seba hodvábnu pokrývku v stajni, ku ktorej je priviazaných šesťdesiat zvonov. Zakaždým, keď sa niekto priblíži k tomu miestu, kde sa nachádza, on to rýchlo zavetrí a zatrasie sebou. Vtedy sa rozozvučia zvony, ktoré zalarmujú nielen princa a jeho strážcov, ale i celú krajinu. Takže je úplne nemožné ho dostať. A tí, ktorí sú takí nešťastní, že sú pri tom prichytení, Rytier z rokliny ich ugriluje v červenej horúcej peci zaživa.“

„Bože, žehnaj nás,“ povedal mladý princ. „Čo budeme robiť? Ak sa vrátime bez tátoša, prídeme o naše hlavy. Z obidvoch strán na nás číha záhuba.“

„Nuž,“ povedal zlodej s dobrým srdcom, „keby sa to týkalo mňa, radšej by som zomrel rytierom, než zlomyseľnou kráľovnou. Okrem toho, ja sám pôjdem s vami a ukážem vám cestu. Akýkoľvek osud postretne vás, nech sa to isté stane i mne.“

Úprimne sa mu poďakovali za jeho láskavosť. A on, keďže mu bola cesta dobre známa, v krátkom čase ich doviedol pred rytierov zámok.

„Teraz,“ vraví, „musíme tu počkať, pokým nepríde tma. Pretože poznám všetky cesty k tomu miestu a ak je nejaký spôsob, ako sa tam dostať, to bude vtedy, keď všetci oddychujú. Lebo na rytierovho tátoša cez deň dávajú všetci veľmi dobrý pozor.

Podľa toho, počas najtmavšej noci, kráľovi traja synovia a dobrý zlodej sa pokúsili dostať tátoša so zvonmi, aby ho mohli odvliecť preč. Lenže predtým, ako sa im podarilo dostať do stajní, tátoš strašne hlasno zaerdžal a zatriasol sebou, že všetky zvony zazvonili tak hlasno, že rytier a jeho muži boli v momente hore na nohách.

Čierny zlodej a kráľovi synovia pomýšľali na útek, keď vtom boli zrazu obklopení rytierovými strážcami, ktorí ich zajali do väzenia. Boli prinesení na toto bezútešné miesto v paláci. Rytier tam mal vždy vriacu pec, do ktorej hádzal narušiteľov pokoja, ktorí mu prišli do cesty. A tam ich horúčava za chvíľu úplne zničí a pohltí.

„Trúfalí darebáci!“ povedal Rytier z rokliny. „Ako sa odvažujete na taký odvážny skutok a ísť kradnúť môjho tátoša. Pozrite sa teraz, čo bude odmenou za vaše bláznovstvo. Uvarím vás zaživa, ale nie naraz, ale jedného po druhom. Tak aby ten, ktorý prežije, mohol svedčiť o bezútešnom osude svojich druhov.

Tak vraviac, rozkázal svojim služobníkom priložiť do ohňa. „Najskôr uvaríme toho, čo vyzerá najstaršie z týchto mladých mužov,“ povedal. „A naposledy tohto bojovníka s čiernou čiapkou. Zdá sa, že je to ich kapitán a že prešiel už cez veľa nástrah a pascí.“

„Už som bol tak blízko smrti, ako je princ teraz,“ povedal Čierny zlodej, „a unikol som. Tak aj on utečie.“

„Nie, nikdy si nebol tak blízko smrti,“ povedal rytier. „Pretože on je dve či tri minúty od svojho posledného konca.“

„Ale,“ vraví Čierny zlodej, „ja som bol len chvíľku pred smrťou, a predsa som stále tu.“

„Ako to bolo možné?“ vraví rytier. „Rád by som si to vypočul, lebo to sa zdá nemožné.“

„Ak si budeš myslieť, vážený pán rytier,“ povedal Čierny zlodej, „že nebezpečenstvo, cez ktoré som prešiel, bolo väčšie než tohto mladého muža, daruješ mu slobodu a ospravedlníš ho z jeho zločinu?“

„Určite áno,“ povedal rytier, „nuž pokračuj vo svojom príbehu.“

„Pane,“ povedal „počas mojej mladosti som bol divokým mladým chlapcom. Prešiel som cez veľa nebezpečných životných situácií. Obzvlášť raz, počas môjho potulovania, keď ma prekvapila noc a nemohol som vtedy nájsť ubytovanie. Zrazu som prechádzal pozdĺž starej sušiarne. Vyšiel som hore na ňu a ľahol si tam na rebriny. Nebol som tam práve veľmi dlho, keď vtom sa tam ukázali tri bosorky s tromi veľkými vrecami zlata. Každá z nich si položila svoje vrece pod hlavu, aby mohli ísť spať. Zreteľne som počul jednu z nich, ako hovorí, že keby počas spánku k nim prišiel Čierny zlodej, tak by im nenechal ani pencu. Počas ich krátkeho rozhovoru ma každá z nich spomenula po mene. Bol som úplne potichu počas ich rozpravy. Napokon tvrdo zaspali. Opatrne som vkĺzol dolu k nim. Vzal som nejakú trávnatú mačinu, ktorú som dal každej z nich pod hlavu, a odišiel som s ich zlatom tak rýchlo, ako som len vládal.“

„Nedošiel som príliš ďaleko,“ pokračoval dobrák zlodej, „keď som si všimol, ako ma prenasleduje chrt, zajac a jastrab. Začal som si myslieť, že to musia byť tie tri bosorky, ktoré vzali na seba podobu tých zvierat za tým účelom, aby som im nemohol uniknúť ani na zemi, ani vo vode. Keďže sa nezjavili vo veľmi hrozivej a strach naháňajúcej podobe, rozhodol som sa, že ich napadnem, mysliac si, že so svojím širokým mečom by som ich mohol ľahko zničiť. Ale po znovu uvážení, že možnože je v ich moci znovu ožiť, vzdal som sa daného pokusu a vyštveral som sa so značnými ťažkosťami na strom. Mal som so sebou všetko to zlato i meč. Akokoľvek, keď prišli ku stromu, zistili, čo som urobil. Snažili sa na mne použiť svoje pekelné umenie. Jedna z nich sa premenila na kováčovu nákovu, ďalšia na kus železa, z ktorého tretia urobila sekerku. Keď mala sekerku hotovú, začala sekať do kmeňa stromu. Ako doň rúbala asi hodinu, ten sa začal triasť pod svojou váhou. Za krátky čas sa nahol na stranu a už len zopár úderov, jeden či dva, mu chýbalo, aby sa úplne položil na zem. Vtedy som začal pomýšľať na to, že moja smrť je nevyhnutná. Zvažoval som svoje možnosti. Tí, ktorí sa mali postarať o moju vlastnú záhubu a ukončiť môj život, boli nablízku. V momente, v ktorom bolo rozhodnuté, že posledný zasadený úder zvíťazil nad neochvejnosťou a nepoddajnosťou stromu, zakikiríkal kohút: „Kikiriki kú!“ Objavili sa prvé zore. Bosorky sa premenili do svojich pôvodných foriem a tiel, a obávajúc sa, že ich niekto spozná, zmizli akoby šľahnutím čarovným prútikom. A mne sa napokon predsa len podarilo dostať z tejto hrôzostrašnej situácie. Ako bonus sa mi podarilo ponechať si všetko ich zlato.

„Teraz, vážený pane,“ prihovoril sa Rytierovi z rokliny, „ak toto nie je najobdivuhodnejšie dobrodružstvo, ktoré ste kedy počuli. Byť len jeden úder sekerkou od môjho úteku pred istou smrťou a mať život len na vlásku, to musí byť príbeh, ktorý stojí za zmienku. Nechám to na vás.“

„Nuž, nemôžem povedať nič iné, len toľko, že je to naozaj veľmi výnimočný príbeh,“ povedal Rytier z rokliny. „A za nových skutočností oslobodzujem tohto mladého muža z jeho zločinu. Tak pridajme trochu polien do ohňa na druhého mladíka, nech sa nám dobre uvarí v horúcom kotle.“

„Naozaj? Ste si istí?“ povedal Čierny zlodej. „Veľmi rád by som si pomyslel, že ani on nezomrie tentokrát.“

„Čože si tak namýšľaš?“ povedal rytier. „Je nemožné preňho uniknúť.“

„Ja som unikol pred smrťou oveľa zázračnejšie,“ povedal dobrák zlodej, „než sa ho ty chystáš hodiť do pece. A dúfam, že s ním to bude podobne ako s tým prvým, presne ten istý prípad.“

„A čože? Vari poznáš nejaký ďalší báječný príbeh o nebezpečenstve a nástrahách života?“ povedal rytier. „Budem len naozaj veľmi rád, ak si budem môcť vypočuť ten príbeh tiež. A ak bude taký senzačný ako ten prvý, udelím milosť i tomuto druhému mladému mužovi.“

„Spôsob môjho života, pane,“ povedal Čierny zlodej, „nebol vždy dobrý, ako som ti už povedal predtým. A to, že som bol istý čas bez finančnej hotovosti, ma nútilo púšťať sa do rôznych zaujímavých dobrodružstiev, ktoré je hodnotné spomenúť. Dostával som sa do veľkých ťažkostí. I stalo sa, že v susedstve zomrel bohatý biskup. Ja som bol vtedy vnútri. Začul som, že bol pochovaný s veľkým množstvom vzácnych drahokamov a v drahom oblečení. Všetko to som si zaumienil, že v krátkom čase získam pre seba. Podľa toho som sa v tú noc vypravil a v noci som prišiel na dané miesto. Ako som pochopil, bol umiestnený v rodinnej dlhej tmavej krypte, na vzdialenejšom konci. Pomaly som vošiel dnu. Ani som nebol dlho vo vnútri, keď som zrazu začul vonku nejaké kroky. Niekto sa rýchlo približoval k hrobke, kde som bol. Hoci som prirodzene smelý a odvážny, myslel som teraz na zosnulého biskupa a zločin, v ktorom som sa teraz angažoval. Stratil som odvahu a rozbehol som sa oproti dverám smerom von z hrobky. Zrazu sa vo dverách zjavila tmavá silueta vysokého muža. Ako otvoril dvere, svetlo ma prekvapilo. Pár krokov som ustúpil. Keďže som mal veľký strach a nevedel som, ako prejsť ďalej, namieril som voči nemu pištoľ a vystrelil som. Neznámy muž sa okamžite zvalil na zem vo vchode. Zistiac, že muž je stále ležiaci na zemi a bez života, uvedomil som si, že to nebude len biskupov duch, ako som sa predtým nazdával. Behom chvíľky som sa zotavil zo strachu, ktorý mi prešiel celým telom. Odvážil som sa prejsť k hornému koncu hrobky, kde som našiel veľký batôžtek. Pri ďalšom skúmaní a prehliadke tela, som zistil, že telo bolo už okradnuté. Niekto ma v lúpení predbehol. A to, čo som považoval za ducha, bol jeden z jeho cirkevných duchovných. Bolo mi potom veľmi ľúto, že nešťastnou náhodou bol zabitý. Lenže to sa už nedalo napraviť. Vzal som batôžtek, ktorý obsahoval všetko hodnotné, čo patrilo biskupovi. Už som sa chystal na odchod z tejto depresívnej melanchólie. Ale z mojej zádumčivosti ma prebralo, keď som prišiel ku dverám a počul som, ako k miestu, kde som bol, prichádzajú strážcovia. Zreteľne som počul, ako vravia, že sa pozrú do hrobky, pretože Čierny zlodej by teraz určite nepomýšľal na okradnutí tela, keby sa tu teraz niekde nachádzal. Vôbec som nevedel, ako sa mám vtedy zachovať. Keby ma čo len zbadali, určite by som prišiel o život. Každý mal v tom čase už oči na hliadke ako jastrab zavčas rána. Zastrelili by ma ako prašivého psa. Akokoľvek, nemohol som strácať čas. Vzal som cirkevného hodnostára, ktorý dostal guľku odo mňa, a ležal tam mŕtvy pri dverách. Zdvihol som ho. Postavil som ho pred seba, a tak som ho držal na nohách, ako keby stál na vlastných. Hrbil som sa za ním a držal som ho pred sebou tak pevne, ako som len vládal. Takže strážnici, keď vstúpili do hrobky, si ho hneď všimli. Jeden z mužov hneď zakričal, že to je Čierny zlodej. Natiahol spúšť na zbrani a vystrelil na muža, ktorého som držal pred sebou. V danom momente som ho pustil na zem. Prikrčil som sa do tmavého rohu za dvere. Keď uvideli, ako muž spadol na zem, obaja strážnici sa nahrnuli dovnútra hrobky. Začali ju celú prehľadávať, až sa dostali na jej koniec. Báli sa, že tam môžu byť vo vnútri ešte ďalší spolu s tým, ktorého zabili. Ale zatiaľ čo prehľadávali telo a zvyšok hrobky a snažili sa nájsť niekoho vzadu, mne sa podarilo vyšmyknúť sa spoza dverí potichu pekne preč. A im sa odvtedy nikdy nepodarilo dostať do svojej moci Čierneho zlodeja.“

„Nuž, si veru statočný chlapík,“ povedal Rytier z rokliny. „Vidím, že si prešiel cez množstvo nebezpečenstiev a nástrah. Vyslobodil si týchto dvoch princov svojimi jedinečnými príbehmi. Ale i mne samotnému je teraz veľmi ľúto, že tento mladý princ musí trpieť za všetkých. Ak by si mi vedel povedať ešte jednu takú báječnú príhodu, aké si mi už povedal, omilostím ho takisto. Mám súcit s týmto mladíkom a nechcem ho dať usmrtiť, ale nemôžem si pomôcť, také sú tu pravidlá proti zločincom.“

„To by mohlo ešte celkom dobre skončiť,“ povedal dobrák Čierny zlodej. „Pretože ja osobne ho mám najradšej zo všetkých troch. A najzaujímavejší úryvok z môjho rozprávania som si nechával práve pre neho.“

„Nuž, dobre teda,“ povedal rytier, „len nech si to vypočujeme.“

„V jeden obyčajný deň, tak ako zvyčajne, som bol na svojich cestách,“ povedal Čierny zlodej, „a prišiel som do veľkého priestranného lesa. Potuloval som sa tam dosť dlhý čas. Ten les nemal konca kraja, vôbec som z neho nemohol vyjsť von. S postupom času som napokon prišiel k priestrannému zámku. Tiež na mňa už doľahla únava. Tak zhodou okolností som bol nútený sa tam zastaviť a oddýchnuť si. Na tom veľkolepom hrade som našiel mladú ženu. Malé dieťa jej sedelo na kolene a ona plakala. Spýtal som sa jej, že prečo plače a kde je zemepán a majiteľ zámku, pretože mi pripadalo nezvyčajné, že som nikde na okolí nevidel žiadneho služobníka, či nejakú inú osobu, po celom hrade.“

„To je len pre tvoje osobné dobro,“ povedala mladá žena, „že zemepán zámku nie je doma v súčasnosti, pretože je to monštruózny obor len s jedným okom uprostred čela, ktorý sa živí ľudským mäsom. Priniesol mi toto dieťa,“ povedala mu. „Neviem, kde ho zobral. Rozkázal mi, aby som mu z neho spravila koláč. Ale ja sa nezmôžem na nič iné, len plakať pri tejto myšlienke.“

„Povedal som jej, či vie o nejakom vhodnom mieste, kde by som mohol nechať dieťa v bezpečí. Čo by som urobil radšej, než ho nechať zjesť takej príšere.“

„Odrež kúsok z nechta,“ povedal som, „a ja prinesiem z lesa mladé divé prasiatko, ktoré môžeš obliecť ako to dieťa. Polož ho na to isté miesto. Ak bude mať obor nejaké pochybnosti, keď uvidí kúsok z prsta, bude celkom uspokojený.“

„Ona súhlasila s plánom, ktorý som navrhol. Odrezala kúsok z prsta. Podľa jej inštrukcií som zaniesol dieťa do domu, kde bývala jedna mladá žena. Namiesto neho som jej priniesol mladé prasiatko. Ona potom z neho urobila koláč. Ja som sa výdatne najedol a napil. Keď som sa už chystal na odchod, všimli sme si, ako cez brány paláca prichádza obor.

„Panebože,“ povedala, „čo teraz urobíš? Bež sa ukryť medzi mŕtve telá, ktoré má v tamtej izbe. A ukázala mi to miesto. Vyzleč si oblečenie, aby ťa nespoznal, keby šiel tým smerom.“

„Spravil som tak, ako mi povedala. Ľahol som si medzi ostatných, ako keby som bol mŕtvy, a čakal som, čo spraví obor. Prvé, čo som počul, bolo, že si zažiadal svoj koláč. Keď si sadol pred neho, prisahal, že cíti mäso zo svine, ale keď zbadal kus nechta, to ho presvedčilo o opaku. Servírovaný koláč mu len zvýšil apetít. Počul som, ako si brúsi svoj nôž. Hovoril, že si ešte musí dať jeden či dva kusy rezňa, lebo ešte nebol poriadne nasýtený. Ale k mojej veľkej hrôze prišiel až ku mne. Začal sa prehrabávať medzi telami. Hneď vedľa mňa jednému z tiel odrezal kus boku, trochu i z môjho, a začal si ho opekať. Môžete si byť istý, že som sa naozaj bál o svoj život. A tak som od strachu skoro vôbec nedýchal. Strach zo smrti bol silnejší než ja, tak som si vôbec nemohol, a ani nemal kde, sťažovať. Akokoľvek, keď dojedol, začal piť alkohol vo veľkom množstve. Takže za krátky čas nedokázal udržať svoju hlavu nad stolom. Vyštveral sa na veľkú sieťovú posteľ, ktorú si vytvoril na daný účel, a tam zaspal. Keď som ho začul silno chrápať, vstal som poťažky, požiadal som ženu, aby mi ošetrila moju ranu vreckovkou. Vzal som obrov ražeň, ihlicu na opekanie, a vrazil som mu ju do oka, ale nepodarilo sa mi ho zabiť.“

„Avšak ihlicu som mu nechal zabodnutú v hlave. Kopol som do topánok a pratal som sa odtiaľ čo najrýchlejšie preč. Lenže veľmi skoro som zistil, že ma obor začal prenasledovať. Síce bol už oslepený, ale mal čarovný prsteň, ktorý hodil po mne. Ten padol na môj palec na nohe a zostal pevne na ňom.“

„Obor zavolal na prsteň, že kde je. K môjmu veľkému prekvapeniu mu ten z môjho palca na nohe odpovedal. A on, ním navigovaný, skočil mojím smerom. Mal som veľké šťastie a podarilo sa mi uniknúť z hroziaceho nebezpečenstva. Akokoľvek, uvedomil som si, že bežať s prsteňom na nohe nemalo akýkoľvek zmysel. Takto by ma bol poľahky vždy našiel. Zobral som svoj meč a odťal som prsteň z môjho palca na nohe, na ktorý bol navlečený. Prsteň som hodil do veľkého rybníka, ktorý bol nablízku, čo mi prišlo teraz veľmi vhod. Obor zavolal znova na prsteň, ktorý bol čarovný a vždy mu odpovedal, že kde je. Ale keďže nevedel, čo som spravil, predstavoval si, že je stále na mojom chodidle. Tak urobil zúrivý skok smerom k prsteňu, aby ma uchytil. Keď vtom skočil do hlbokého rybníka, kde mu bola voda vyše hlavy a uší, a tam sa utopil. Teraz, vážený pán rytier,“ povedal Dobrák zlodej, „cez aké nebezpečenstvá som musel prejsť a vždy sa mi podarilo pred nimi uniknúť. Ale pravdou je, že som si pritom poškodil palec na nohe, ktorý ma bolí až doteraz.“

„Môj lord a zemepán,“ povedala jedna stará žena, ktorá tam bola a všetko počúvala, „ten príbeh je skutočne pravdivý, pretože ja som tá žena, ktorá bola v tom obrovom zámku. A ty, môj pane, si to dieťa, z ktorého mal byť ten koláč. A toto je naisto ten muž, ktorý zachránil tvoj život, o čom sa môžeš presvedčiť jazvou na svojom prste, z ktorého som musela kúsok odrezať, aby som oklamala obra.“

Rytier z rokliny bol veľmi prekvapený nad tvrdením starej ženy. Od malička rozmýšľal nad tým, že prečo má jazvu na jednom prste na ruke. Tak hneď si uvedomil, že daný príbeh je pravdivý.

„Ach, tak toto je môj záchranca a vysloboditeľ?“ povedal rytier. „Och, môj statočný priateľ, ja vás všetkých omilosťujem. Ale zostaňte že u mňa, pokiaľ ste na žive. Môžete tu hodovať ako princovia. Budem sa s vami deliť o všetko, čo prináleží mne.“

Všetci sa mu poďakovali na kolenách a Čierny zlodej mu povedal, že prečo sa snažili ukradnúť tohto koňa pri zvonoch a nevyhnutnosť, ktorá ich tlačila pred návratom domov.

„Nuž,“ povedal Rytier z rokliny, „ak to je ten dôvod, prepožičiam vám môjho tátoša radšej, než aby ste, moji statoční priatelia, zomreli. Môžete odísť, kedy sa vám len zapáči. Len si zapamätajte, že sa mi máte skoro ozvať, aby sme sa mohli dobre spoznať.“

Sľúbili, že tak urobia. S veľkou radosťou a nadšením sa vypravili na cestu ku kráľovi, k palácu svojho otca. Čierny zlodej išiel spolu s nimi.

Zlomyseľná kráľovná zostávala celý čas na veži. Keď počula v diaľke znieť zvony, vedela, že to prichádzajú princovia domov a že majú so sebou i tátoša. A preto a i napriek tomu sa odrazu začala sužovať natoľko, že ju rozhodilo na drobné kúsky.

Traja princovia žili potom šťastne a radostne počas celej vlády svojho otca. Čierny zlodej už navždy zostal pod ich ochranou. Ale ako sa im darilo po smrti ich otca sa nevie. Určite mali i potom šťastný a spokojný život a osud.

@[The Hibernian Tales]@OH***