2*06*041 Majster zlodej **(5,4k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden roľník, ktorý mal troch synov. Nemal žiaden majetok, ktorý by mohli po ňom zdediť. Nemal už ani žiadne prostriedky na živobytie. Vôbec nevedel, čo má robiť. Povedal, že nech sa vydajú na cesty, aby si zaobstarali všetko, po čom len túžia. Mohli by tak ísť na rôzne miesta, ktoré sa im páčia. Veľmi rád ich chcel, aspoň spočiatku, sprevádzať na ich cestách, čo aj urobil. Prišiel s nimi na miesto, kde sa stretávali tri cesty. Každý zo synov sa vybral inou cestou. Otec im zaželal veľa šťastia a sám sa vrátil domov. Kam prišli starší dvaja a čo sa s nimi stalo nevieme. Ale najmladší z bratov došiel najďalej do nepoznaných krajov.

V jednu noc prechádzal cez široký les. Vtedy ho zastihla strašná búrka. Fúkalo tak silno a padal taký hustý dážď, že sotva mohol udržať otvorené svoje vlastné oči. Predtým, ako sa nazdal, sa dostal mimo svojej cesty. Doslova sa mu stratila z očí. Nikde na okolí nebolo vidno ani žiaden chodník. Ale on pokračoval ďalej. Napokon v diaľke v lese uvidel svetlo. Pomyslel si, že sa musí k nemu dostať. Po dlhom čase sa mu napokon podarilo k nemu prísť. Zistil, že je to veľký dom, v ktorom horelo svetlo tak jasne, že vedel povedať, že ľudia vo vnútri neboli ešte v posteli. Tak vošiel dnu. Tam bola jedna stará žena, ktorá bola zaneprázdnená nejakou prácou.

„Dobrý večer, stará mama!“ povedal mladík.

„Dobrý večer!“ povedala stará žena.

„Bŕ, ako ma striasa! To je ale vonku strašné počasie dnes večer,“ povedal mladý muž.

„To naozaj je,“ odpovedala mu stará žena.

„Môžem vás požiadať o prístrešok a prespať tu túto noc?“ spýtal sa mládenec.

„To by nebol veľmi dobrý nápad prespať tu,“ povedala stará babizňa, „lebo ak sa vrátia domov ľudia, ktorí tu bývajú, zabijú aj teba, aj mňa.“

„Čo je to za ľudí, ktorí tu prebývajú?“ spýtal sa mladík.

„Ach! Zlodeji a im podobná zberba,“ povedala stará žena. „Ukradli ma, keď som bola ešte malá, a odvtedy sa im stále musím starať o dom.“

„Ja si stále myslím, že si tu predsa len trochu zdriemnem,“ povedal chlapec. „Je mi úplne jedno, čo sa stane. V žiadnom prípade nepôjdem von v tomto nečase.“

„Nuž, potom ani nevieš, že tu to bude pre teba ešte horšie,“ povedala stará žena.

Mladý muž si ľahol na posteľ, ktorá stála nablízku, ale neodvážil sa zaspať. A dobre urobil, lebo zlodeji sa čoskoro vrátili domov. Stará žena im povedala, že jeden mladý chlapík, ktorý tam je cudzinec, prišiel k nim prespať. Že sa ho snažila dostať preč, ale nepodarilo sa jej to.

„Videla si, či má nejaké peniaze?“ spýtali sa zlodeji.

„On nie je takým druhom človeka, ktorí majú peniaze. On je vandrák! Ak má trochu oblečenia so sebou, to je všetko.“

Potom si začali zlodeji nespokojne hundrať o tom, čo by mali s ním urobiť, či ho zabijú alebo ako inak s ním naložia. Medzitým chlapec vstal z postele a začal sa s nimi rozprávať. Spýtal sa ich, či nepotrebujú nejakého sluhu, lebo by im s veľkým potešením rád slúžil.

„Áno,“ odpovedali mu, „ak si sa rozhodol pre naše remeslo, si tu vítaný.“

„Je mi úplne jedno, na aké remeslo sa dám,“ povedal mladík, „pretože, keď som odchádzal z domu mi otec povedal, aby som si našiel akékoľvek remeslo, ktoré sa mi len zapáči.“

„Páčilo by sa ti teda kradnúť?“ spýtali sa ho zlodeji.

„Áno,“ odpovedal chlapec, lebo si pomyslel, že to je remeslo, ktoré sa netreba dlho učiť.

Neďaleko odtiaľ býval muž, ktorý mal troch volov, z ktorých jedného práve bral do mesta na predaj. Zlodeji sa to dozvedeli. Tak povedali mladému chlapcovi, že ak bude schopný mu ukradnúť toho vola bez toho, aby si ho všimol a ani mu neublížil, tak ho vezmú k sebe za pomocnú silu. Tak sa mládenec vydal na cestu. Zobral si so sebou akurát jednu peknú topánku so strieborným zapínaním, so striebornou prackou, ktorá ležala len tak na podlahe v dome. Položil ju na cestu, ktorou mal prejsť muž so svojím volom. A potom odišiel do lesa a ukryl sa v kroví. Keď tam prišiel ten muž, hneď si všimol tú topánku so striebornou prackou.

„To je ale nádherná topánka,“ povedal. „Keby som tu mal k nej pár, odniesol by som ju domov so sebou, a hneď by som dostal moju starú ženu do dobrej nálady.“

Pretože mal manželku, ktorá bola dosť často nahnevaná a mala veľmi neznášanlivú povahu. Dokonca ho dosť často bíjavala, a to v dosť krátkych intervaloch. Ale potom si pomyslel, že s jednou topánkou by nemohol nič urobiť, keď k nej nemal pár. Tak pokračoval ďalej a nechal ju ležať tam, kde bola. Keď prešiel ďalej, mládenec ju zodvihol a ponáhľal sa cez les tak rýchlo, ako len vládal, aby sa dostal zase pred toho muža. Potom položil topánku znovu pred neho na cestu.

Keď prišiel muž s volom a uvidel topánku, bol veľmi rozhnevaný, že nechal tú prvú topánku len tak ležať na ceste a že ju nezobral so sebou.

„Ja len pobežím naspäť a prinesiem ju sem,“ zašomral si pre seba od zúrivosti. „A potom budem mať pár dobrých topánok pre moju starú ženu. Možno ma ona zato zas po dlhom čase obdaruje nejakým láskavým a vľúdnym slovom.“

Tak šiel, hľadal a hľadal druhú topánku veľmi dlho, dlhý čas. Ale žiadnu sa mu nepodarilo nájsť. Tak bol nútený ísť späť len s jednou, ktorú mal.

Medzitým mu však chlapec zobral vola a odišiel s ním preč. Keď sa tam muž dostal a zistil, že jeho vôl mu zmizol, začal plakať a nariekať. Obával sa, že keď sa to dozvie jeho stará žena, určite ho pošle na večný odpočinok. Ale zrazu mu prišlo na myseľ, že pôjde domov a zoberie ďalšieho vola. Zavedie ho do mesta, zjedná dobrú cenu a jeho stará manželka sa o tom nedozvie. Teda tak aj urobil. Išiel domov a vzal so sebou ďalšieho vola bez toho, aby sa to dozvedela jeho manželka. Ale zlodeji sa dovtípili veľmi ľahko, čo sa on chystá urobiť. Tak povedali chlapcovi, že ak by vedel ukradnúť i druhého vola tomu mužovi tak, aby sa nedozvedel, že kto ho okradol a nespôsobil mu žiadnu ujmu na zdraví, že potom sa im bude rovnať a budú ho považovať za jedného z nich.

„Nuž, to by nemalo byť veľmi ťažké urobiť,“ pomyslel si mládenec.

Tentokrát si zobral so sebou lano, dal si ho pod ramená a tak sa zavesil na konár stromu, ktorý visel ponad cestu, ktorou mal ísť ten muž. Tak muž hnal svojho vola tou cestou. Keď zbadal ponad cestou visiace telo, cítil sa trochu zvláštne.

„Čo za ťažobu prišlo na teba, že ťa to donútilo obesiť sa!“ povedal. „Ach, nuž dobre! Len si tam vis, život do teba ja už nevdýchnem.“

Tak pokračoval v ceste so svojím volom. Mladík medzitým zoskočil dolu zo stromu a bežal čo najkratšou cestou dopredu. Až sa dostal znovu pred neho. Tam sa zase zavesil na konár stromu ponad cestou.

„Ako by som mal vedieť, či si bol skutočne taký chorý na duši, že si sa tam povesil. Alebo je to len strašiak, čo tu visí predo mnou!“ povedal muž. „Ach, nuž dobre! Pre mňa, za mňa si tam vis. Či si ty strašiak alebo obesenec mne je to jedno,“ a pokračoval ďalej so svojím volom.

Ešte raz spravil mladý muž to isté, čo spravil už dvakrát. Zoskočil dolu zo stromu a bežal najkratšou cestou cez les dopredu. Tam sa znovu zavesil uprostred cesty na strom.

Ale keď muž znovu uvidel obesenca, povedal si: „Toto je snáď len zlý sen! To všetkým trom bolo tak ťažko na duši, že sa obesili? Nie, nedokážem tomu uveriť. V tom musia byť nejaké čary a bosoráctvo! Ale ja sa hneď dozviem pravdu,“ povedal. „Ak ďalší dvaja tam ešte visia, tak potom sú to obesenci. Ale ak nie, potom je to len čarodejníctvo.“

Tak uviazal svojho vola o strom a bežal späť, či tam uvidí tých dvoch obesencov stále visieť. Zatiaľ čo bežal späť a pozeral na každý strom, či ich tam uvidí stále visieť, mladík zoskočil zo stromu, vzal jeho vola a odišiel s ním preč. Každý si vie ľahko predstaviť, aká zúrivosť pochytila muža, keď sa vrátil a nenašiel tam svojho vola. Plakal a zúril. No napokon sa upokojil a povedal si, že najlepšie, čo môže teraz urobiť, je ísť domov a vziať tretieho vola. Samozrejme jeho manželka sa o tom nesmie dozvedieť. Potom sa ho musí pokúsiť predať čo najvýhodnejšie, za veľkú sumu peňazí. Tak išiel domov a vzal so sebou tretieho vola. Odtiahol ho bez toho, aby sa niečo o tom dozvedela jeho manželka. Ale zlodeji vedeli, čo bude nasledovať. Povedali mládencovi, že ak ukradne tohto tretieho vola, ako ukradol tých dvoch predtým, potom z neho spravia náčelníka a majstra celej ich zlodejskej skupiny. Tak sa mládenec vydal na cestu a šiel do lesa. Keď prichádzal muž so svojím volom, začal hlasno bučať, presne tak, ako nejaký veľký vôl niekde hlboko v lese. Keď ten zvuk začul muž, veľmi sa potešil. Myslel si, že rozpoznal hlas svojho strateného vola. Predstavil si, že sa mu podarí znovu nájsť obidvoch stratených volov. Tak tretieho uviazal o strom a rozbehol sa smerom do lesa, kde počul ten zvuk. Medzitým mladík prišiel k tretiemu volovi a odviedol ho so sebou preč. Keď sa muž vrátil a zistil, že prišiel i o posledného vola, dohnala ho taká zúrivosť, že jej nebolo konca kraja. Horko plakal a bedákal. Po veľa dní sa neodvážil prísť domov, lebo sa obával, že by ho jeho manželka skántrila a znivočila hneď vo dverách. Zlodeji sa tomu tiež veľmi nepotešili, lebo teraz im mal všetkým šéfovať mladý chlapec. Tak v jeden deň dali hlavy dokopy a chceli prísť s nápadom, ktorý sa mu, podľa nich, nepodarí vyriešiť. Keď boli všetci mimo domu, však prvou vecou, ktorú urobil, bolo, že vyhnal voly preč na cestu, odkiaľ všetky rýchlo pribehli domov mužovi, ktorému ich ukradol. Farmár sa veľmi potešil, že ich znovu vidí. Potom vyviedol von všetky kone zlodejov, ktoré mali. Naložil im na chrbty tie najcennejšie veci, ktoré našiel v dome, zlaté a strieborné nádoby, honosné oblečenie a ďalšie veľkolepé veci. Potom povedal starej žene, aby pozdravila zlodejov a poďakovala sa im od neho. Aby im povedala, že odišiel preč a že bude pre nich veľmi zložité ho znovu nájsť. Potom vyviedol kone z dvora a šiel si svojou cestou. Po dlhom, dlhom čase prišiel na cestu, ktorá viedla k jeho domu, a z ktorej sa dostal ku zlodejom cez hustý les. Prišiel blízko domova a otcovho domu, kde vyrastal. Keď ho už mal v dohľade, obliekol si uniformu, ktorú našiel medzi vecami, ktoré ukradol zlodejom. Vyzeral v nej ako generál. Zatiahol s koňmi pred otcov dom na dvor ako veľkolepý muž. Potom vstúpil dnu a spýtal sa, či by tam mohol nájsť ubytovanie.

„Nie, v skutočnosti to nemôžete!“ povedal jeho otec. „Ako by som mohol ubytovať takého veľkolepého džentlmena, ako ste vy? Všetko, čo tu môžem nájsť, je len oblečenie pre mňa a posteľ, na ktorej spávam. A aj to je všetko biedne a úbohé.“

„Ty si bol vždy veľmi ťažkopádny muž,“ povedal mladík, „a taký si ešte stále, po celej tej dobe, keď odmietaš i vlastnému synovi vstúpiť do tvojho domu.“

„A ty si snáď môj syn?“ spýtal sa muž.

„Tak už ma teda spoznávaš?“ povedal mladík.

Vtedy ho spoznal a povedal: „Ale akému remeslu si sa vyučil, keď sa z teba za takú krátku dobu stal taký veľkolepý muž?“

„Och, to ti povyprávam,“ odpovedal mladík. „Povedal si, že sa môžem dať na akékoľvek remeslo, ktoré sa mi pozdáva. Tak som sa dal na výučbu ku zlodejom a zbojníkom. Odslúžil som si svoj čas a stal sa zo mňa majster zlodej.“

Blízko otcovej chalúpky žil guvernér provincie. Tento guvernér mal veľký dom a v ňom toľko veľa peňazí, že ani sám nevedel, koľko ich má. Mal tiež dcéru, ktorá bola pekná a ľúbezná, dobrotivá a múdra. Tak majster zlodej sa rozhodol, že si ju vezme za manželku. Povedal svojmu otcovi, aby išiel za guvernérom a požiadal ho o ruku jeho dcéry pre neho. „Ak sa opýta na remeslo, v ktorom sa vyznám, povedz mu, že som majster zlodej,“ povedal mu.

„Myslím, že si sa zbláznil,“ povedal muž, „pretože nemôžeš byť pri svojich zmysloch, ak myslíš na niečo také pochabé.“

„Musíš ísť za guvernérom a požiadať pre mňa o ruku jeho dcéry. Nemôžem si v tom pomôcť,“ povedal mladík.

„Ale ja sa neodvažujem ísť za guvernérom a povedať mu to. On je veľmi bohatý a zámožný muž a má prepychový majetok všetkého rôzneho druhu,“ povedal muž.

„Nemôžem si v tom pomôcť,“ povedal majster zlodej, „jednoducho musíš za ním ísť. Či sa ti to páči alebo nie. Ak tam nepôjdeš po dobrom, s dobrým slovom, veľmi skoro ťa donútim po zlom.“

Ale mužovi sa stále nechcelo, vôbec sa nemal k činu. Tak majster zlodej šiel za ním a vyhrážal sa mu brezovou palicou, až pokým nešiel plačúc a s bedákaním ku dverám guvernéra provincie.

„Nuž, vážený pane, čože je s tebou v neporiadku?“ spýtal sa ho guvernér.

Tak mu povedal, že mal troch synov, ktorí v jeden deň odišli do sveta. Že im dal povolenie vybrať si zamestnanie, aké sa im len zapáčilo. „Teraz,“ povedal, „najmladší z nich sa vrátil domov. Vyhrážal sa mi až dovtedy, pokým som neprišiel za tebou sem a nepožiadal ťa o ruku tvojej dcéry pre neho. A mám ti povedať, že on sa vyučil za majstra zlodeja,“ a muž znovu začal plakať a bedákať.

„Upokoj sa, dobrý človek,“ povedal guvernér a rozosmial sa. „Môžeš mu odkázať, že najskôr to musí dokázať. Ak dokáže ukradnúť bravčovú pečienku z ražňa v kuchyni počas nedele, keď sa všetci pozerajú, tak potom si zaslúži moju dcéru. Odkážeš mu to?“

Keď sa muž vrátil domov, tak mu predal správu. A mladík si myslel, že to je veľmi ľahké urobiť. Dal sa do práce. Chytil troch živých zajacov a dal ich do vreca. Obliekol sa do starých otrhaných handier tak, že bolo dosť poľutovaniahodné sa naňho pozrieť. V tomto preoblečení sa v nedeľu dopoludnia vkradol do chodby so svojím vrecom, ako hociktorý iný žobravý chlapec. Sám guvernér a jeho spoločníci, všetci boli v kuchyni a strážili bravčovú pečienku. Zatiaľ čo oni tu trávili čas, mladík vypustil jedného zajaca z vreca, ktorý začal pobehovať po dvore.

„Len sa pozrite na toho zajaca,“ vraveli ľudia v kuchyni a chceli ísť von a chytiť ho.

Guvernér si to všimol tiež, ale povedal: „Ách, nechajte ho ísť si svojou cestou! Je zbytočné rozmýšľať nad chytením zajaca, keď beží rýchlo preč.“

Zakrátko nato mladík pustil von ďalšieho zajaca. Ľudia z kuchyne si ho všimli aj tento krát. Mysleli si, že je to ten istý ako predtým. Tak znovu chceli ísť von a chytiť ho, ale guvernér im znovu povedal, že je úplne zbytočné sa o to čo i len pokúsiť, že sa im to nepodarí.

Akokoľvek, veľmi skoro nato mladík vypustil z vreca tretieho zajaca, ktorý začal tiež pobehovať dookola po nádvorí. Ľudia v kuchyni si všimli aj tohto a mysleli si, že je to ten istý zajac ako predtým. Tak chceli ísť von a chytiť ho.

„Je to pozoruhodne dobrý zajac!“ povedal guvernér.

„Poďme a pozrime sa, či ho dokážeme chytiť.“ Tak vyšiel von a ostatní šli spolu s ním. Zajac bežal preč. Všetci ho veľmi snaživo prenasledovali.

Avšak medzitým majster zlodej vzal bravčovú pečienku z ražňa a utiekol s ňou preč. Či mal guvernér v ten deň na obed nejaké opekané mäso, nevieme. S určitosťou vieme povedať len toľko, že určite si vtedy nepochutnal na pečenom zajacovi, hoci ho naháňal až do posledného dychu, až sa celý rozhorúčil a unavil. Na poludnie prišiel kňaz. Keď mu guvernér povedal o triku, ktorý naňho zahral majster zlodej, nebolo konca posmeškom, ktoré uštedril guvernérovi.

„Čo sa mňa týka,“ povedal kňaz, „nedokážem si predstaviť, že by mňa niekto takto pobláznil a podviedol.“

„Nuž, radím ti, aby si bol opatrný,“ povedal guvernér, „lebo on môže byť u teba skôr, než si to uvedomíš.“

Ale kňaz si len zopakoval to svoje a posmieval sa guvernérovi, že sa nechal takto oklamať.

Neskôr poobede prišiel majster zlodej a chcel guvernérovu dcéru za manželku tak, ako mu bol sľúbil.

„Najprv musíš podať trochu viacej príkladov tvojej zručnosti,“ povedal guvernér, pokúšal sa s ním rozprávať čestne, „lebo to, čo si urobil dnes, nebola napokon až taká veľká vec. Vedel by si zahrať skutočne dobrý podvod i na kňaza? Pretože on tu sedel pred chvíľou a nazval ma pochábľom, že som sa nechal nachytať takým chlapíkom, ako si ty.“

„Nuž, to by nemalo byť ťažké urobiť,“ povedal majster zlodej. Tak sa preobliekol, aby vyzeral ako vták. Prehodil cez seba bielu plachtu. Pripevnil si na chrbát husacie krídla a v tomto preoblečení vyliezol na javorový strom, ktorý stál v kňazovej záhrade a začal kričať: Otec Laurenc! Otec Laurenc!“ pretože kňaza volali otec Laurenc.

„Kto ma to volá?“ spýtal sa kňaz.

„Ja som anjel, ktorý bol sem poslaný, aby ti oznámil, že pre tvoju silnú pobožnosť budeš vzatý zaživa preč odtiaľto až do neba,“ povedal majster zlodej. „Zapamätáš si a budeš pripravený na odchod na budúci pondelok večer? Pretože vtedy prídem po teba a vyzdvihnem ťa vo vreci. A ty musíš všetko svoje zlato, striebro a všetky svoje cennosti nahromadiť v predizbe.“

Tak otec Laurenc padol dolu na svoje kolená pred anjelom a ďakoval mu. Nasledujúcu nedeľu kázal rozlúčkovú nábožnú reč a vyjavil, že sa mu zjavil anjel vo veľkom javorovom strome v jeho záhrade a oznámil mu, že pre jeho počestnosť, bude vzatý zaživa do neba. Ako tak kázal, povedal to všetkým, mladým i starým, až sa rozplakal.

V pondelok večer majster zlodej znova prišiel ako anjel. A predtým, ako kňaz vošiel do vreca, padol na kolená a opäť mu vrúcne ďakoval. No hneď ako bol kňaz bezpečne vo vnútri vreca, ho začal majster zlodej vláčiť cez pole, hrady a kamene.

„Och! Och!“ kričal kňaz vo vreci. „Kde ma to beriete?“

„Toto je cesta do neba. Cesta do neba nie je ľahká,“ povedal majster zlodej. A vláčil ho cez polia, že skoro z neho dušu vymlátil a celého ho doráňal, až ho skoro dokaličil.

Napokon ho hodil guvernérovi do stodoly medzi husi. Tie začali syčať a ďobať doňho zobákmi, až sa cítil viacej mŕtvy než živý.

„Och! Och! Och! Kde som to teraz?“ spýtal sa kňaz.

„Teraz si v Očistci,“ povedal majster zlodej a odišiel preč. Vzal so sebou všetko zlato, striebro a cennosti, ktoré kňaz naukladal v predizbe.

Ďalšie ráno prišla pastierka do stodoly vypustiť husi. Počula kňaza nariekať a trúchliť nad svojím osudom, ako ležal vo vreci v stodole.

„Och, nebesá! Kto je tam? A čo ťa bolí?“ spýtala sa.

„Och,“ povedal kňaz, „ak si anjel z neba, nechaj ma ísť naspäť na zem, pretože nepoznám horšie miesto, ako je toto. Malí diabli ma štípu so svojimi jazykmi.“

„Ja nie som anjel,“ povedalo dievča a pomohlo kňazovi von z vreca. „Ja sa len starám o guvernérove husi, a to sú tí malí diabli, ktorí vás štípu, vaša velebnosť.“

„Toto určite spôsobil majster zlodej! Och, moje  zlato, striebro a najlepšie oblečenie!“ kričal kňaz. Bol zúrivý od hnevu. Bežal domov tak rýchlo, že si pastierka myslela, že náhle zošalel.

Keď sa guvernér dozvedel, čo sa stalo kňazovi, smial sa tak veľmi, že skoro z toho až zomrel. Lenže keď prišiel majster zlodej a chcel dostať jeho dcéru za manželku, podľa prísľubu, i tentokrát mu dal guvernér len čestné slovo a povedal: „Musíš mi dať ešte jeden dôkaz o svojej zručnosti, aby som mohol skutočne opravdivo posúdiť tvoju hodnotu. Mám dvanásť koní v mojej stajni. Dám do nej dvanásť čeľadníkov, na každého koňa jedného. Ak si dostatočne bystrý na to, aby si ukradol spod nich kone, potom ti môžem dať ruku mojej dcéry.“

„To, čo žiadaš odo mňa, sa dá celkom ľahko spraviť,“ povedal majster zlodej, „ale môžem si byť istý, že potom dostanem ruku tvojej dcéry?“

„Áno! Ak to dokážeš urobiť, spravím pre teba v tomto smere to najlepšie,“ povedal guvernér.

Tak majster zlodej išiel do obchodu a kúpil dostatok brandy na naplnenie dvoch malých fliaš, ploskačiek. Do jednej z nich dal len čistú brandy, ale do druhej dal aj prášky na spanie. Zamestnal jedenásť mužov tým, aby si ľahli tú noc za guvernérove stajne a tam sa ukryli. Slušným slovom a dobrým zaplatením si požičal otrhané šaty a vestu od starej ženy. Potom s palicou v ruke a s vakom na chrbte prišiel smerom ku guvernérovým stajniam. Čeľadníci práve napájali kone pred nocou. To bolo tak asi všetko, na čo dávali pozor.

„Čože tu pohľadávaš, stará žena?“ spýtal sa jeden z nich starej ženy.

„Ach, bože! Ach, božemôj! Aká veľká mi je zima!“ povedala vzlykajúc a trasúc sa od chladu. „Ach, bože! Ach, božemôj! Je dosť chladno na to, aby zmrzlo úbohé staré telo na kosť,“ a ona sa celá triasla a chvela. Povedala: „Pre nebesá božie, nechajte mi zohriať sa trochu v stajni.“

„Nič takého sa ti tu nedostane! V momente choď preč! Ak sa guvernér dozvie, že si tu, roztancuje nám palice na chrbtoch,“ povedal jeden.

„Och! Aké úbohé bezmocné staré stvorenie!“ povedal ďalší, ktorému ju prišlo ľúto. „Tá úbohá stará žena predsa nemôže nikomu ublížiť. Nech si tu posedí, je vítaná.“

Ostatní z nich boli toho názoru, že by tam nemala zostať. Lenže zatiaľ čo sa o tom dojednávali a starali sa o kone, ona sa vkradla dnu, ďalej a ďalej do stajne. Až si napokon sadla za dvere. Keď bola dnu, tak si ju už nikto nevšímal.

Ako noc postúpila, čeľadníkom začalo byť na koňoch zima a boli aj trochu unavení od nič nerobenia.

„Bŕ! Ale ma striasa! Je tu strašná zima!“ povedal jeden a začal rozťahovať ramená dozadu a dopredu pred seba.

„Áno! Ja som taký uzimený, že sa mi až zuby trasú,“ povedal ďalší.

„Len keby som mal teraz trochu tabaku,“ povedal tretí.

Nuž, jeden z nich mal žuvací tabak. Tak sa oň podelili, hoci ho bolo len trochu pre každého, ale došlo na každého. Toto im trochu pomohlo prečkať noc, ale veľmi skoro im bola znovu veľká zima ako predtým.

„Bŕ! Ale je zima!“ povedal jeden z nich, až sa zachvel od zimy.

„Bŕ! Aj mňa striasa!“ povedala stará žena. Pritom zaškrípala zubami a bolo počuť, ako jej v ústach drkocú. Potom vytiahla fľašku, v ktorej bolo čisté brandy. Ruky sa je zatriasli a zaločkala tekutinou vo fľaši. Keď sa napila, tak hlasno preglgla v hrdle.

„Čože to máš vo fľaške, stará žena?“ spýtal sa jej jeden z čeľadníkov.

„Och! To je len trochu brandy, vážený pane,“ povedala.

„Brandy! Super! Daj sa mi napiť! Daj mi z toho trochu napiť!“ zakričalo všetkých dvanásť naraz.

„Jój, ale ja mám toho len tak málo,“ zamrnčala stará žena. „To ani trochu nenavlhčí vaše ústa.“

Ale oni boli rozhodnutí, že sa napijú. Nedalo sa s tým nič robiť. Tak vzala fľašku, kde boli uspávacie prášky zmiešané s brandy a dala im ju kolovať. Už sa viacej netriasla. Postarala sa o to, aby si každý z nich dal poriadny dúšok. Keď sa napil aj posledný z nich, prvý už zaspával, až napokon všetci zvučne začali chrápať. Potom majster zlodej odhodil zo seba svoje žobrácke handry. Vzal jemne jedného čeľadníka po druhom, zložil ich z koňov a položil ich obkročmo na múr, ktorý oddeľoval stajne. Potom zavolal svojich jedenásť mužov, ktorý čakali vonku, a odcválali na guvernérových koňoch preč.

Ráno, keď sa guvernér prišiel pozrieť na čeľadníkov, práve sa preberali a prichádzali k sebe. Zabárali zo sna svoje ostrohy do múru, na ktorom sedeli, až narobili doňho diery a odlupovalo sa z neho. Niektorí medzitým spadli na zem a tam spali. Ostatní stále sedeli na múre a vyzerali ako pochábli. „Ach, dobre,“ povedal guvernér, „veľmi ľahko sa viem dovtípiť, čo sa tu stalo. To ste teda banda zbytočných chlapíkov. Mali ste tu len sedieť na koňoch, ale vy nie. Nedokázali ste ustrážiť kone pod vami. Majster zlodej vám ich ukradol!“ A všetkých ich zmlátil, až sa im uši červenali za to, že nedávali lepší pozor.

Neskôr v ten deň majster zlodej prišiel za guvernérom. Povedal mu, čo spravil s jeho koňmi a chcel jeho dcéru za manželku, ako mu bolo sľúbené. Ale guvernér mu dal sto dolárov a povedal mu, že musí spraviť ešte nejaký lepší kúsok.

„Myslíš, že by si vedel ukradnúť môjho koňa spodo mňa, pokiaľ na ňom budem jazdiť?“ spýtal sa.

„Nuž, i to by sa dalo ľahko urobiť,“ povedal majster zlodej, „ak by som si bol úplne istý, že dostanem tvoju dcéru.“

Tak mu guvernér sľúbil, že urobí v tej veci, čo bude môcť. Potom mu povedal, že v istý deň bude jazdiť na obecných lúkach, kde vojaci mávajú cvičenia.

Majster zlodej si okamžite zaobstaral zostarnutú kobylu. Urobil pre ňu golier zo zelených vŕbových prútov a vetvičiek z metly. Kúpil ošarpaný starý vozík a veľký sud. Potom povedal starej chudobnej žobráčke, že jej dá desať dolárov, keď vlezie do suda a bude mať ústa doširoka otvorené pod otvorom pre závit, do ktorej on strčí svoj prst. Nemala by sa pri tom vôbec zraniť, povedal jej. Mal ju odniesť len kúsok ďalej. A ak on odtiaľ vyberie prst viacej než raz, tak bude mať zarobených svojich desať dolárov. Potom sa obliekol do starých handier, zašpinil sa sadzami, dal si parochňu a veľké fúzy a bradu z kozej briadky. Takže bolo nemožné ho rozpoznať. Takto sa vybral na miesto vojenských prehliadok, kde guvernér jazdil už hodný čas.

Keď sa tam dostal majster zlodej išiel tak pomaly a pokojne, že sa zdalo, že sa sotva hýbe z miesta. Kobyla sa posunula trochu dopredu, potom trochu naspäť, a potom nakrátko zastala. Potom zase potiahla vozík trochu dopredu a hýbali sa s takými ťažkosťami, že guvernér nemal ani najmenšiu myšlienku o tom, že by to mohol byť majster zlodej. Pricválal rovno k nemu a spýtal sa ho, či nevidel niekoho skrývať sa v lesoch na okolí.

„Nie,“ povedal muž, „nikoho som nevidel na okolí.

„Počúvaj,“ povedal guvernér, „ak pôjdeš na koni do tamtoho lesa a dôkladne ho prehľadáš, či sa tam neskrýva nejaký chlapík, požičiam ti môjho koňa a za tvoje starosti sa ti finančne štedro odmením.“

„Nie som si istý, či to môžem urobiť,“ povedal muž. „Pretože musím ísť na svadbu s týmto sudom plným medoviny, ktorý veziem. Kohútik na uzávere odtiaľ vypadol cestou a teraz v tom otvore musím držať prst, ako ho veziem.“

„Och, len nasadni na môjho koňa a odcválaj do lesa,“ povedal guvernér, „a ja ti postrážim sud a tvojho koňa tiež.“

Tak mu muž povedal, že ak tak urobí, že pôjde, ale poprosil guvernéra, aby bol veľmi opatrný a vložil svoj prst do dierky po uzávere v momente, keď ho on odtiaľ vytiahne.

Tak guvernér povedal, že spraví to najlepšie, čo len vie. A majster zlodej vysadol na guvernérovho koňa.

Ale čas sa míňal, bolo neskoršie a neskôr. Muž sa stále nevracal späť. Napokon bol guvernér taký ustatý z toho, že musel mať svoj prst v dierke na sude, že ho vytiahol von.

„Tak a teraz dostanem svojich desať dolárov!“ zvolala stará žena vo vnútri suda. Hneď si uvedomil, čo je to za medovinu a vydal sa na cestu domov. Ako chvíľu kráčal, stretol svojho sluhu, ako mu privádza jeho koňa, lebo majster zlodej mu ho už stihol zaviesť domov.

Nasledujúci deň prišiel ku guvernérovi a podľa prísľubu chcel mať jeho dcéru za ženu. Ale guvernér ho len počastoval dobrým slovom a dal mu tristo dolárov vraviac, že musí spraviť ešte jeden majstrovský kúsok a ak to bude schopný urobiť, tak si ju môže vziať.

Nuž, majster zlodej si pomyslel, že by to snáď vedel urobiť, keby vedel, čo chce od neho.

„Myslíš, že by si vedel ukradnúť prestieradlo na našej posteli a manželke jej nočnú košeľu počas noci?“ povedal guvernér.

„Toto vôbec nie je nemožné,“ povedal majster zlodej. „Len si želám, aby som tak ľahko dostal tvoju dcéru.“

Tak neskoro večer išiel majster zlodej odrezať obesenca, ktorý visel na šibenici. Položil si ho na plecia a odniesol ho so sebou preč. Potom si zaobstaral rebrík, položil ho oproti guvernérovmu oknu na spálni a pohyboval hlavou toho mŕtveho muža hore a dolu, ako keby sa niekto pozeral dovnútra.

„Majster zlodej je za oknom, žena!“ povedal guvernér strkajúc svoju manželku. „Ja ho zastrelím. To skutočne urobím!“

Tak zobral pušku, ktorú mal vedľa postele.

„Ó, nie! To nesmieš urobiť,“ povedala jeho manželka. „Ty sám si mu povedal, aby sem prišiel.“

„Ale áno, žena moja, zastrelím ho,“ povedal a namieril zbraňou na okno. Čoskoro bola hlava zase v okne. Zbadal ju, ale hneď zmizla. Napokon sa tam znovu zjavila a vystrelil. Mŕtve telo spadlo dolu na zem s veľkým buchnutím. Majster zlodej zliezol z rebríka tak rýchlo, ako len vládal.

„Nuž,“ povedal guvernér, „definitívne som tu teraz najdôležitejší muž na okolí. Ale ľudia budú viesť reči. To by bolo veľmi nepríjemné, keby tu uvideli mŕtve telo. Najlepšie, čo môžem urobiť, je ísť von a pochovať ho.“

„Len urob to, čo uznáš za vhodné, muž môj,“ povedala mu manželka.

Tak guvernér vstal a zišiel dolu schodmi. Hneď ako prešiel cez dvere, majster zlodej sa vkradol dnu a šiel hore schodmi až k žene.

„Nuž, drahý manžel,“ povedala, lebo si myslela, že to bol jej manžel. „Už si to urobil?“

„Ó, áno. Len som ho hodil do diery,“ povedal. „Zahrabal som ho trochu zemou. To je všetko, čo som mohol teraz v noci vonku spraviť. Pochovám ho lepšie neskôr. Daj mi ešte posteľnú plachtu. Musím sa poutierať, pretože krvácal a som celý od krvi, ako som ho niesol.“

Tak mu dala plachtu z postele.

„Budeš mi musieť dať tiež i tvoju nočnú košeľu, „pretože vidím, že plachta nebude stačiť.“

Potom mu dala svoju nočnú košeľu. Vtom mu prišlo na myseľ, že zabudol zamknúť dvere a že musí ísť dole a urobiť to predtým, než si ľahne znovu do postele. Tak zobral posteľnú plachtu a nočnú košeľu so sebou a odišiel.

Hodinu nato sa vrátil guvernér.

„Teda dosť dlho ti trvalo zamknúť vchodové dvere, manžel môj!“ povedala jeho manželka. „A čo si spravil s prestieradlom a nočnou košeľou?“

„Čo máš na mysli?“ spýtal sa guvernér.

„Ach, pýtam sa ťa, čo si spravil s prestieradlom a nočnou košeľou, ktorými si utrel krv zo seba,“ povedala.

„Pre božie nebesá!“ povedal guvernér. „V skutočnosti ma znova nachytal a dobehol ten majster zlodej.“

Keď nadišiel deň, prišiel majster zlodej za guvernérom a chcel od neho jeho dcéru za manželku, ako mu bol sľúbil. Guvernér sa neodvážil mu tentokrát odporovať a dal mu ju za ženu. Dal mu k tomu i množstvo peňazí, pretože sa obával, že ak nie, majster zlodej by mu naisto ukradol i nos medzi očami. A určite by mal veľmi zlú reputáciu na okolí a nevážili by si ho viac. Majster zlodej si zobral za manželku guvernérovu dcéru. Odvtedy sa mu žilo dobre a bol veľmi šťastný. A či ešte niekedy kradol, nevie sa, ale ak áno, tak len kvôli zábave a potešeniu.

@[P. C. Asbjornsen]@OH***