2*07*042 Brat a sestra **(2,3k)

Brat chytil svoju sestru za ruku a povedal jej: „Pozri, my sme nemali šťastnú hodinu, odkedy zomrela naša matka. Naša macocha nás bíjava pravidelne každý deň. A keď sa odvážime prísť pri ňu, tak nás odkopne preč. Nedáva nám na jedenie nič len suché kôrky. Pes pod stolom sa má lepšie než my. Ona mu sem-tam hodí dobrý kúsok mäsa, a nám nie. Ach, bože! Keby len naša matka o tom vedela! Poď so mnou a odíďme spolu do šíreho sveta.“

Tak sa vybrali spolu na cestu, cez polia a lúky, cez ohrady a jarky. Kráčali celý deň a keď začalo pršať sestra povedala:

„Srdcia z nebies plačú nad nami.“

K večeru prišli k veľkému lesu. Deti boli také unavené od hladu a dlhej cesty, plné starostí, že sa skrčili do bútľavého stromu, kde skoro zaspali.

Na druhý deň ráno, keď sa zobudili, slnko bolo už vysoko na oblohe a jasne žiarilo horúcimi lúčmi na strom. Vtedy brat povedal:

„Sestra, som veľmi smädný. Keby som len vedel, kde nájsť nejaký prameň vody. Myslím si, že počujem niekde zurčať potôčik. Možno by sme sa mohli napiť.“ Vyskočili zo stromu, vzal sestru za ruku a išli hľadať nejakú riečku.

Ich krutá macocha bola v skutočnosti bosorka. Veľmi dobre vedela, že obe deti od nej utiekli. Začala po nich pátrať. Začarovala všetky potoky na okolí v lese.

Po čase našli deti malý potôčik, v ktorom voda len tak tancovala a trblietala sa ponad kamene. Brat sa veľmi dychtivo chcel z nej napiť. Ale sestra začula z potoka, ako vraví:

„Kto sa zo mňa napije, bude z neho tiger! Kto sa zo mňa napije bude z neho tiger!“

Tak vykríkla: „Ó, drahý brat, prosím ťa nepi z tej vody, lebo sa premeníš na divokú šelmu a roztrháš ma na kusy.“

Brat bol strašne smädný, ale nenapil sa.

„No, dobre,“ povedal, „počkáme, pokým prídeme k druhému prameňu.“

Keď prišli k druhému potoku, sestra počula, ako sa z neho ozvalo:

„Kto sa zo mňa napije, zmení sa na vlka! Kto sa zo mňa napije, zmení sa na vlka!“

A zvolala: „Ó! Brat môj, prosím ťa, nepi ani z tejto vody, lebo sa zmeníš na vlka a zješ ma.“

Brat sa znova nenapil, ale povedal:

„Dobre. Počkám dovtedy, pokým neprídeme k ďalšiemu potoku. Ale potom nech povieš čokoľvek, predsa sa len napijem, lebo už skutočne viacej ten smäd neznesiem.“

Keď prišli k tretiemu potoku, sestra počula, ako sa ten hnal dolu kopcom a vravel:

„Kto sa zo mňa napije, premení sa na srnku alebo srnca! Kto sa zo mňa napije premení sa na srnca!“

A prosila ho: „Jaj, brat môj, nepi ešte z tejto vody, lebo sa premeníš na srnca a utečieš preč odo mňa.“

Ale jej brat už kľačal pri potoku, zohýbal sa nad vodou a jeho pery sa pomaly dotkli vody. A hneď ako sa napil, spadol na trávu a premenil sa na malého srnca.

Sestra horko zaplakala nad jej začarovaným bratom a mladý srnec plakal tiež a smutne sedel vedľa nej. Napokon dievča povedalo:

„Nevadí, moje drahé malé sŕňa. Nikdy ťa neopustím,“ a vzala svoju pozlátenú mašľu a dala ju srncovi okolo krku.

Potom natrhala trstinu a uplietla z nej mäkký povraz, ktorý pripevnila srncovi ku stuhe. Keď tak urobila, viedla srnca ďalej a ďalej do hlbokého lesa.

Prešli veľmi dlhú cestu, až prišli k malému domčeku. Keď sa dievča pozrelo dnu, zistilo, že je celkom prázdny. A tak si pomyslelo, že by tam mohli zostať a žiť.“

Pozbierala listy a trochu machu a vytvorila z toho mäkkú posteľ pre malého srnca. Každé ráno a večer vyšla von a pozbierala nejaké korienky, orechy a bobule pre seba. Pre sŕňa nazbierala čerstvú mladú trávu. Ono sa kŕmilo z jej ruky, behalo okolo nej a zdalo sa byť celkom šťastné. Večer, keď bola sestra unavená, pomodlila sa, položila si hlavu srncovi na chrbát a hlboko zaspala ako na vankúši. Keby jej brat mal svoju prirodzenú podobu, skutočne by to bol pre nich najnádhernejší spôsob života.

Nejaký čas žili v lese týmto spôsobom. Keď raz sa stalo, že kráľ tej krajiny bol v daných lesoch na veľkej poľovačke. Vtedy sa celý les rozozvučal trúbením na lesných rohoch, štekaním psov a radostným zvolávaním poľovníkov. Mladý srnec to počul a zatúžil sa tiež zúčastniť poľovačky.

„Ach!“ povedal sestre. „Len ma nechaj ísť na poľovačku! Nedokážem sa viacej len tak nečinne ponevierať.“

A prosil a modlikal, až pokým mu nedala svoj súhlas.

„Ale,“ povedala, „maj na pamäti, aby si sa vrátil ešte pred večerom, lebo pevne zamknem dvere zo strachu pred tými divokými poľovníkmi. Aby som si bola istá, že si to ty, keď prídeš, zaklop na dvere a povedz: „Moja drahá sestra, otvor mi. To som ja.“ Ak tak nepovieš, neotvorím dvere.

Tak vyskočil malý srnec von. Cítil sa celkom dobre a šťastný na voľnom otvorenom priestranstve.

Kráľ a jeho poľovníci skoro zbadali to krásne stvorenie a začali ho prenasledovať. Ale nepodarilo sa im ho dostihnúť. Zakaždým, keď si už boli istí, že ho chytia, odskočilo do strany medzi kríky a zmizlo im z dohľadu. Keď sa začínalo stmievať, srnec pribehol domov. Zaklopal na dvere malého domu a zvolal:

„Moja drahá sestra, otvor mi. To som ja.“ Dvere sa otvorili a on vbehol dnu. Celú noc odpočíval na machom obrastenej posteli.

Nasledujúce ráno zase začala poľovačka. Hneď ako malý srnec počul trúbiť lesné rohy a zvolávať poľovníkov: „Hohohó!“, nemal ani chvíľu pokoja. Už viacej nemohol oddychovať a povedal sestre:

„Sestra, otvor dvere! Musím ísť von.“

Tak sestra otvorila dvere a povedala: „Teraz maj na mysli, aby si sa vrátil ešte predtým, než padne noc. A nezabudni povedať svoj malý rým.“

Hneď ako kráľ a poľovníci uvideli srnca s golierom so zlatou stuhou, ponáhľali sa za ním. Lenže on bol pre nich až príliš rýchly a svižný. Tak to išlo po celý deň. Ale ako sa priblížil večer, poľovníci obkľúčili srnca a jeden z nich ho zľahka zranil na chodidle, tak kríval a bežal pomalšie.

Poľovník ho prenasledoval až k ich malému domu a počul ho hovoriť: „Moja drahá sestra, otvor mi. To som ja.“ Videl, ako sa dvere otvorili, a keď srnec vošiel dnu, sa za ním zatvorili.

Poľovník si to všetko dôkladne zapamätal a šiel priamo ku kráľovi. Povedal mu všetko, čo videl a počul.

„Zajtra pôjdeme poľovať znovu,“ povedal kráľ.

Úbohá sestra bola hrozne vystrašená, keď uvidela, ako bol jej malý srnec zranený. Ošetrila mu ranu bylinkami a obviazala. Povedala mu: „Teraz si choď pekne ľahnúť a oddýchni si, nech sa rana môže dobre zahojiť.“

Rana bola naozaj dosť malá, takže nasledujúci deň srnec skoro vôbec necítil žiadnu bolesť a rana bola takmer úplne zahojená. Skoro ráno bolo zase počuť v lese poľovníkov, nuž zvolal:

„Nedokážem tomu odolať. Musím tam byť tiež. Dám si pozor, aby ma nechytili.“

Sestra začala plakať a povedala: „Určite ťa zabijú. A potom budem ponechaná sama v lese, samotná a opustená všetkými. Nemôžem a nenechám ťa ísť von.“

„Potom ja zomriem od žiaľu,“ odpovedal srnec, „pretože keď počujem trúbiť ten lesný roh, cítim sa tak, ako keby som mal z kože vyskočiť.“

Tak napokon, keď sestra zistila, že nemôže nič iné urobiť, otvorila dvere s ťažkým srdcom a nechala sŕňa vyskočiť dopredu plné radosti a zdravia do lesa.

Hneď ako kráľ uvidel srnca, povedal svojmu poľovníkovi: „Dobre ho ponaháňajte celý deň až do večera, ale dávajte pozor, buďte opatrní a nezraňte ho.“

Keď zapadalo slnko, kráľ povedal tomu poľovníkovi: „Teraz poď so mnou a ukáž mi ten malý dom v lese.“

Keď prišli k tomu domu, zaklopal na dvere a povedal: „Moja drahá sestra, otvor mi. To som ja.“ Vtedy sa dvere otvorili a kráľ vošiel dnu. A tam stála pred ním tá najľúbeznejšia deva, akú kto kedy videl.

Dievča bolo veľmi vyľakané, keď namiesto malého srnca, ktorého očakávala, uvidela muža so zlatou korunou na hlave, ako vošiel dnu. Ale kráľ na ňu láskavo pozrel, podal jej ruku a povedal: „Pôjdeš so mnou do môjho zámku a staneš sa mojou milovanou manželkou?“

„Och, áno!“ odpovedala deva, „ale môj srnec musí ísť tiež so mnou. Ja ho vôbec nemôžem opustiť.“

„Môže zostať s tebou tak dlho, ako len budeš žiť. Tvoja vôľa je i moja, v tomto smere ti vyhoviem,“ sľúbil kráľ.

Medzitým priskákal srnec. Sestra priviazala trstinový špagát k jeho golieru na krku. Vzala koniec do svojej ruky. A tak spolu odišli z malého domu v lese.

Kráľ zdvihol krásnu devu na svojho koňa. Doviedol ju do svojho zámku. Tam sa konala veľkolepá nádherná svadba. S malým srncom sa hrali, maznali ho a hladkali. Behal po všetkých zámockých záhradách.

Zlomyseľná macocha, ktorá bola na vine nešťastnému osudu detí a ich túžbe po dobrodružstve, si po celý ten čas myslela, že sa im stalo niečo zlé. Bola presvedčená, že sestra bola roztrhaná divokými šelmami na kusy a že brat bol zastrelený v podobe srnca. Keď sa dozvedela, aký šťastný a úspešný život viedli, jej srdce išlo puknúť od závisti a nenávisti. Nedokázala myslieť na nič iné, len na to, ako im priniesť nejaké nešťastie do života. Jej vlastná dcéra, ktorá bola taká škaredá ako noc a mala len jedno oko, vyčítala jej vraviac: „To ja som mala mať všetko toto šťastie a byť kráľovnou.“

„Buď ticho! Dobre?!“ povedala stará žena. „Tvoj čas ešte len príde. Ja ti v tom pomôžem.“

Po nejakom čase sa stalo, že v jeden deň, keď bol kráľ na poľovačke, kráľovná porodila roztomilého malého chlapca. Stará bosorka si myslela, že nadišla jej chvíľa. Vzala na seba podobu družičky a vošla do izby, kde ležala kráľovná, volajúc: „Kúpeľ je už pripravený. Pomôže ti znovu nabrať silu. Poďme, poponáhľajme sa, aby voda nevychladla.“ Jej dcéra bola nablízku a pomohla jej odniesť kráľovnú do kúpeľne, ktorá bola stále ešte veľmi slabá. Dali ju do kúpeľa vo vani. Potom zamkli dvere a utiekli preč.

Predtým, ako zamkli dvere, založili žeravý horúci oheň pod vaňou tak, aby sa pôvabná mladá kráľovná udusila dymom.

Hneď ako si mysleli, že sa tak stalo, stará bosorka uviazala čepiec svojej dcére na hlavu a uložila ju do kráľovninej postele. Zariadila tiež, aby mala postavu a celkový výzor ako kráľovná. Ale nebolo v jej moci obnoviť jej oko, ktoré už dávno stratila. Tak si ľahla na stranu, kde jej chýbalo oko, aby si kráľ nič nevšimol.

Večer, keď kráľ prišiel domov a počul novinu, že sa mu narodil syn, bol plný radosti. Trval na tom, že chce vidieť svoju milovanú manželku. Chcel ísť k jej posteli a pozrieť sa, ako sa jej darí. Ale stará bosorka naňho zakričala: „Buď opatrný a nechaj závesy zatiahnuté. Nech sa svetlo nedostane do kráľovniných očí. Ona musí byť v úplnom pokoji.“ Tak kráľ len nazrel dnu a odišiel preč bez toho, aby sa dozvedel, že tam leží falošná kráľovná.

Keď prišla polnoc a všetci v paláci tvrdo spali, pestúnka, ktorá samotná dávala pozor nad chlapčekom a kolískou v detskej izbe, si všimla, ako sa pomaly otvorili dvere a vošla dnu pravá kráľovná. Zdvihla dieťa z kolísky. Položila si ho na rameno. Chvíľu ho popestovala. Ponatriasala vankúše v malej postieľke. Položila do nej naspäť svoje dieťa. Celého ho zakryla prikrývkou. Nezabudla ani na malého srnca. Išla k rohu, kde ležal a nežne ho pohladkala po jeho chrbte. Potom potichu opustila miestnosť. Nasledujúce ráno, keď sa pestúnka spýtala strážcov, či videli niekoho vojsť do zámku, všetci jej svorne odpovedali: „Nie, nevideli sme vôbec nikoho.“

Po mnoho nocí kráľovná prichádzala tým istým spôsobom, ale nikdy nepovedala ani pol slova. A pestúnka bola príliš vystrašená na to, aby povedala niečo o jej návštevách.

Po niekoľkých návštevách kráľovná v jednu noc takto prehovorila:

„Je moje dieťa v poriadku? Má sa môj srnec dobre? Prídem ešte dvakrát a potom zbohom.“

Pestúnka jej neodpovedala, ale hneď ako kráľovná odišla, išla za kráľom a všetko mu povedala. Kráľ zvolal: „Pre božie nebesá! Vieš čo mi hovoríš? Budem dávať pozor celú túto noc pri detskej postieľke.“

Keď nadišiel večer, vošiel do detskej izby. O polnoci sa kráľovná objavila a povedala:

„Je moje dieťa v poriadku? Má sa môj srnec dobre? Prídem ešte raz a potom zbohom.“

Popestovala svoje dieťa a predtým, ako sa vytratila, sa s ním chvíľu maznala. Kráľ sa neodvážil k nej prehovoriť. Nedokázal nájsť vhodné slová. Ale nasledujúcu noc bdel pri kolíske znovu.

V tú noc, keď prišla kráľovná, povedala:

„Je moje dieťa v poriadku? Má sa môj srnec dobre? Dne som tu poslednýkrát a potom zbohom.“

Vtedy sa kráľ už nevedel dlhšie zdržať a priskočil k nej a zvolal: „Ty nemôžeš byť nikto iný, ako moja drahá manželka!“

„Áno,“ povedala mu, „ja som tvoja milovaná manželka!“ A keď ju spoznal, hneď sa prebudila k životu. Prinavrátil sa jej život do tela a bola svieža, zdravá a mala peknú ružovú farbu v lícach. Potom povedala všetky kruté veci, ktoré bosorka a jej dcéra urobili. Kráľ dal hneď obidve zatknúť, postaviť pred súd a nechal odsúdiť na smrť. Bosorkina dcéra bola odvedená do lesa, kde ju roztrhali divé zvery. A stará bosorka bola upálená uviazaná o stĺp na hranici.

Ako náhle z nej zostal len popol, zaklínadlo z malého srnca sa zrušilo a jemu sa znovu prinavrátila jeho prirodzená podoba. A brat a sestra žili potom už navždy šťastne.

@[Grimm]@OH***