2*08*043 Princezná Rozeta **(5,1k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ a jeho kráľovná, ktorí mali dvoch krásnych synov a jednu malú dcéru, ktorá bola taká pekná, že každý, kto ju zbadal si nedokázal odolať tomu, aby sa do nej nezaľúbil. Keď bol čas na krštenie princeznej, kráľovná, tak ako vždy, poslala po všetky víly, aby boli prítomné na ceremónii. A kvôli tomu usporiadala veľkolepú hostinu.

Keď sa hostina chýlila ku koncu, vyzvala kráľovná všetky víly:

„Nezabudnite na svoj dobrý zvyk a povedzte mi pred odchodom, čo sa stane Rozete.“

To bolo meno, ktoré dali princeznej.

Ale víly povedali, že nechali knihu kúziel a mágie doma a že budú musieť prísť druhýkrát a povedať jej.

„Ách!“ povedala kráľovná. „Viem veľmi dobre, čo to znamená. Nemáte nič dobrého, čo by ste povedali. Ale aspoň, prosím vás, nič predo mnou neskrývajte.“

Tak po dlhom presviedčaní jej povedali:

„Madam, obávame sa, že Rozeta môže spôsobiť veľké nešťastie svojim bratom. Dokonca môže i zapríčiniť ich smrť. To je všetko, čo môžeme predpovedať o tvojej milovanej malej dcére. Je nám veľmi ľúto, že ti nemôžeme povedať nič lepšie.“

Potom odišli preč a nechali kráľovnú veľmi smutnú. Takú smutnú, že si to všimol aj kráľ a spýtal sa jej, že aký je toho dôvod.

Kráľovná mu povedala, že to pre to, že sedela blízko ohňa a spálilo sa jej všetko ľanové vlákno na praslici.

„Och! Len toľko?“ povedal kráľ a vyšiel na podkrovie a doniesol jej viacej ľanového vlákna, než by bola schopná spriasť za sto rokov. Ale kráľovná bola stále smutná a kráľ si to všimol. Znovu sa jej spýtal, že čo je tomu príčinou. Odpovedala mu, že keď sa prechádzala pri rieke, spadla jej do vody jedna jej saténová papuča.

„Och! To je všetko?“ povedal kráľ. A hneď dal poslať po všetkých obuvníkov v kráľovstve, ktorý veľmi skoro urobili kráľovnej desaťtisíc saténových papúč, ale ona bola stále smutná. Tak sa jej kráľ znovu opýtal, že čo ju trápi. Tentokrát mu povedala, že ako náhlivo jedla kašu, prehltla i svadobný prsteň. Ale teraz kráľ vedel, že to sa nemohlo stať, lebo jej prsteň mal medzi svojimi klenotmi. Tak povedal:

„Ó! Ty mi nehovoríš pravdu, lebo tvoj prsteň mám tu vo svojej peňaženke.“

Kráľovná sa cítila veľmi zahanbená a videla, že kráľ sa na ňu už hneval. Tak mu povedala o vílach a ich predpovediach o Rozete. Prosila ho, aby myslel na to, ako predísť nešťastným predpovediam.

Kráľ bol z toho tiež veľmi smutný a povedal:

„Nevidím iný spôsob, ako zachrániť našich synov, než odťať Rozete hlavu, pokým je ešte malá.“

Ale kráľovná začala nariekať a volať, že radšej nech ona sama príde o hlavu, keď nie je schopný prísť na lepšie riešenie, lebo ona k tomu nikdy nedá súhlas. Tak premýšľali a radili sa, ale nemohli prísť na lepší nápad. Nevedeli, čo robiť. Až napokon si kráľovná spomenula, že počula, že vo veľkom lese blízko zámku žije starý pustovník, ktorý prebýva v bútľavom strome. A že ľudia prichádzajú z ďaleka aj z blízka k nemu po rady. Tak povedala:

„Radšej sa pôjdem spýtať na jeho radu. Možno mi bude vedieť poradiť, ako predísť nešťastiu, ktoré predpovedali víly.“

Vybrala sa na cestu zavčas rána. Nasadla na peknú malú mulicu, ktorá bola podkutá pevným zlatom. Dve jej dvorné dámy ju sprevádzali za ňou na krásnych koňoch. Keď prišli do lesa zosadli, lebo stromy boli tak nahusto vedľa seba, že kone nemohli prejsť. Tak išli peši až k miestu, kde žil pustovník. Keď ich zbadal prichádzať, bol veľmi rozčúlený, lebo nemal veľmi v obľube ženy. Ale keď spoznal kráľovnú, povedal:

„Kráľovná, si u mňa vítaná. Čo sa ma prichádzaš opýtať?“

Potom mu kráľovná povedala všetko, čo predpovedali víly jej dcére Rozete. Spýtala sa, čo by mala urobiť. Pustovník jej odpovedal, že musí zavrieť princeznú do veže a nikdy ju nesmie odtiaľ pustiť von. Kráľovná sa mu poďakovala, dala mu odmenu a ponáhľala sa naspäť do zámku ku kráľovi. Keď on počul tú novinu, dal postaviť veľkú vežu, čo najrýchlejšie, ako len vedel. Potom dal do nej zatvoriť princeznú. Kráľ a jej dvaja bratia ju chodili navštevovať každý deň, aby sa necítila osamote. Staršieho z bratov volali Veľký princ a mladšieho Malý princ. Obaja veľmi ľúbili svoju sestru, pretože bola najsladšia a najkrajšia princezná, akú len oči videli. Jej najmenší úsmev bol hodný aspoň sto mincí v zlate. Keď bola Rozeta šestnásťročná, Veľký princ šiel ku kráľovi a spýtal sa ho, či už nadišiel čas jej sobáša. Malý princ sa opýtal tú istú otázku kráľovnej. Ich kráľovské veličenstvá pobavila myšlienka na jej sobáš, ale neodpovedali im nič. Skoro nato obaja, kráľ a kráľovná, veľmi ochoreli, a napokon v ten istý deň zomreli. Každému to bolo veľmi ľúto, hlavne Rozete. A zvony po celom kráľovstve smutne zvonili.

Potom sa zišli všetci vojvodovia a radcovia, usadili Veľkého princa na zlatý trón, korunovali ho diamantovou zlatou korunou a všetci volali: „Nech žije kráľ!“ Nasledovala veľká hostina a plno radosti.

Nový kráľ a jeho brat si povedali navzájom:

„Teraz, keď sme páni a vládneme, vezmime našu sestru z tej ponurej veže, ktorá ju tak unavuje.“

Stačilo prejsť len cez záhradu, aby prišli k tej veľmi vysokej veži, ktorá stála v jej rohu. Rozeta bola zaneprázdnená vyšívaním, ale keď zbadala bratov vstala. Vzala kráľa za ruku a povedala mu:

„Dobrý deň, drahý brat. Teraz, keď si kráľ, vezmi ma preč z tejto ponurej veže, lebo som z nej taká unavená.“

Vtedy začala plakať. Ale kráľ ju pobozkal na líce a povedal jej, nech si utrie slzy, lebo práve preto prišli, vziať ju z veže a priniesť ju do krásneho zámku. Princ jej ukázal za hrsť sladkých sliviek, ktoré jej priniesol, a povedal:

„Poponáhľaj sa. Nech čo najskôr odídeme z tejto škaredej veže. A kráľ čoskoro zariadi veľký sobáš pre teba.“

Keď Rozeta uvidela prekrásnu záhradu, plnú ovocia a kvetov, zelený trávnik a perlivé fontány, premohol ju taký úžas, že sa nezmohla ani na slovo, pretože nikdy predtým niečo také nevidela. Pozerala okolo seba. Behala sem a tam. Zbierala rôzne druhy ovocia a kvetov. Jej malý pes Šantík sa sfarbil od trávy celý do zelena, až na jedno ucho. Tancoval pred ňou a štekal: „Baf-baf! Hav-hav!“ a dával si labky ponad svoju hlavu čo najroztomilejším spôsobom.

Každý bol unesený Šantíkovým vyvádzaním a šantením. No zrazu vbehol do malého lesa. Princezná ho nasledovala. Keď vtom, k jej veľkému potešeniu, uvidela páva. Rozťahoval si svoje perie na chvoste v slnečnom jase. Rozeta si pomyslela, že nikdy nič takého pekného nevidela. Nevedela z neho odtrhnúť svoj zrak. A tak tam stála nadšená vo vytržení, až pokým k nej neprišli kráľ a princ. Spýtali sa jej, čo ju tak veľmi zaujalo. Ukázala im páva a opýtala sa ich, že čo to je. Odpovedali jej, že to je vták, ktorý ľudia niekedy jedia.

„Čože?!“ povedala princezná. „Niekto sa odvažuje zabiť a zjesť také krásne stvorenie? Vyhlasujem, že sa nevydám za nikoho iného len za kráľa pávov. A keď už budem kráľovnou, postarám sa veľmi dobre o to, aby nikto nejedol mojich poddaných pávov.“

Toto veľmi udivilo kráľa.

„Ale, naša malá sestra,“ odpovedal, „kde nájdeme kráľa pávov?“

„Ó! Kde len chcete, Vaše Veličenstvo,“ odpovedala, „ale ja sa nikdy nezosobášim s nikým iným.“

Po tomto vzali Rozetu do krásneho zámku. Vzali so sebou aj páva, ktorého nechali prechádzať sa po terase pod jej oknom, aby ho stále mohla vidieť. Potom prišli pozrieť princeznú dvorné dámy. Priniesli jej krásne darčeky – šaty, mašle, cukríky, bonbóny, diamanty, perly, bábiky, a vyšívané papuče. Ona bola veľmi dobre vychovaná a všetkým povedala: „So srdca vám ďakujem!“ Povedala to tak pekne a pôvabne, že všetci sa ňou náramne potešili.

Medzitým kráľ a princ zvažovali možnosti, kde by mohli nájsť kráľa pávov a či vôbec niekde vo svete existuje taká osoba. Prvou vecou, ktorú urobili, bolo dať namaľovať portrét princeznej, ktorý bol presne taký ako ona, že by ste si mysleli, že ten obraz je ako živý a začne sa s vami rozprávať. Potom jej povedali:

„Keďže sa nechceš vydať za nikoho iného, len za kráľa všetkých pávov, ideme ho pohľadať do šíreho sveta. Medzitým dávaj veľmi dobrý pozor na naše kráľovstvo.“

Rozeta im poďakovala za to, že si robili starosti kvôli nej. Prisľúbila im, že sa veľmi dobre postará o celé kráľovstvo, ale že ku šťastiu jej stačí obdivovať páva na terase a pozorovať Šantíka, ako tancuje a vrtí chvostom, zatiaľ čo oni budú preč.

Tak sa vybrali na cestu a každého, koho stretli sa pýtali:

„Poznáte kráľa pávov? Viete, kde býva kráľ pávov?“

Ale odpoveď dostali vždy zápornú: „Nie, nepoznáme ho.“

Tak pokračovali vo svojej ceste ďalej a ďalej. Až zašli tak ďaleko, že nikto nikdy pred nimi tak ďaleko nebol. Napokon sa dostali do kráľovstva chrústov.

Nikdy nevideli také obrovské množstvo chrústov. Ich bzučanie bolo také hlasné, že sa kráľ obával, že z toho ohluchne. Spýtal sa najvýznačnejšie vyzerajúceho chrústa, ktorého stretli, že či náhodou nevie, kde by mohli nájsť kráľa pávov.

„Vaša Výsosť,“ odpovedal mu chrúst, „jeho kráľovstvo leží tridsaťtisíc míľ odtiaľto. Vybrali ste sa najdlhšou cestou.“

„Ako to ty môžeš vedieť?“ spýtal sa kráľ.

„Och!“ odpovedal chrúst. „My vás všetkých veľmi dobre poznáme, lebo vo vašej záhrade strávime každý rok dva či tri mesiace.“

Bezprostredne nato sa s ním kráľ a princ veľmi spriatelili. Prechádzali sa spolu a pozval ich na honosný obed. Napokon im ich priateľ chrúst ukázal kuriozity a zvláštnosti tejto nezvyčajnej krajiny. Najmenší zelený list tam stál viacej než zlatá minca. Potom sa vydali znovu na svoju cestu, ale keďže už vedeli, ktorým smerom majú ísť, neputovali dlho. Veľmi ľahko vedeli uhádnuť, že prišli na správne miesto. Všade na okolí pri každom strome bol páv. Ich krik bolo počuť široko-ďaleko.

Keď dosiahli hlavné mesto, našli tam plno mužov a žien odetých len do pávích pier, ktoré očividne považovali za krajšie než hocičo iné.

Skoro stretli kráľa. Ten sa viezol na krásnom malom zlatom voze, ktorý sa trblietal diamantmi a bol ťahaný plnou rýchlosťou dvanástimi pávmi. Kráľ a princ sa veľmi naradovali tomu, že kráľ pávov bol taký rúči, ako sa len dalo. Mal kučeravé zlatisté vlasy a bol dosť bledý. Na hlave mal korunu z pávích pier.

Keď uvidel bratov Rozety, hneď vedel, že sú to cudzinci. Zastal so svojím vozom a dal po nich poslať, aby sa s nimi porozprával. Keď ho pozdravili, povedali mu:

„Vaša Výsosť! Sire! Prišli sme z veľmi ďaleka, aby sme vám ukázali jeden portrét.“

Tak vraviac, vytiahli z ich cestovnej tašky obraz Rozety.

Kráľ sa dlhý čas v tichosti pozeral na obraz, ale napokon povedal:

„Nikdy by som nemohol uveriť, že existuje taká krásna princezná na celom svete!“

„Naozaj ona existuje. A je stokrát krajšia než na obraze,“ povedali bratia.

„Myslím, že si robíte zo mňa žarty,“ odpovedal kráľ pávov.

„Vaša Výsosť! Sire!“ povedal princ, „Môj brat je kráľ, takisto ako i vy. Jeho volajú kráľ. Mňa nazývajú princ. A to je portrét našej sestry, princeznej Rozety. Prišli sme sa ťa opýtať, že či by si sa s ňou zosobášil. Ona je veľmi dobrá a krásna. Dáme jej bušel (asi 36 litrové vrece) zlatniakov do jej výbavy, do vena.“

„Ó! S celým mojím srdcom s tým súhlasím,“ odpovedal kráľ, „a urobím ju veľmi šťastnou. Bude mať všetko, čo si len zažiada. Veľmi ju budem ľúbiť. Len v jednom vás však varujem. Ak nie je taká pekná, ako hovoríte, dám vám obom odťať hlavy.“

„Ó! Áno, samozrejme! S tým celkom súhlasíme,“ povedali bratia jedným dychom.

„Veľmi dobre. Dokedy nepríde princezná budete vo väzení,“ povedal kráľ pávov.

Princovia si boli istí, že princezná je krajšia než jej portrét, tak zostali bez šomrania. Veľmi láskavo a vľúdne s nimi zaobchádzali. Aby sa necítili nudne, často ich chodil navštevovať kráľ pávov. Čo sa týka Rozetinho portrétu, ten vzali do paláca. A kráľ pávov naň celý deň a noc uprene hľadel.

Keďže kráľ a princ zostávali vo väzení, tak poslali princeznej list, v ktorom jej oznámili, aby si zbalila všetky svoje bohatstvá tak rýchlo, ako len mohla, a prišla za nimi. Že kráľ pávov ju už nedočkavo očakáva a chce sa s ňou zosobášiť. Ale nenapísali nič o tom, že sú vo väzení, aby sa necítila kvôli tomu úzkostlivo.

Keď Rozeta dostala list, bola taká potešená, že bežala každému povedať, že kráľ pávov sa našiel a že ona sa ide zaňho vydať.

Vystrelili zo zbraní a zapálili ohňostroje. Každý mal toľko zákuskov a bonbónov, koľko len chcel. A po tri dni každý, kto prišiel pozrieť princeznú, dostal krajec chleba s džemom, čokoládové vajíčko a trochu korenistého vína. Potom ako sa takto pozabávala so svojimi priateľmi, rozdala medzi nimi svoje bábiky. Kráľovstvo nechala na starosť najmúdrejším mužom mesta. Povedala im nech sa o všetko dôkladne starajú. Aby nemíňali peniaze, ale šetrili ich, až dokedy nepríde sám kráľ. A že predovšetkým nech nezabudnú dobre kŕmiť jej páva. Potom sa vypravila na cestu. Vzala so sebou len svoju pestúnku, jej dcéru a jej malého zeleného psa Šantíka.

Vzali si loďku a vyplávali na šíre more. Mali so sebou vrece, jeden bušel, zlatých mincí a dosť veľa šiat pre princeznú, ktoré by jej vystačili na desať dní, keby každý deň nosila dvoje z nich. Všetko, čo robili, bolo len to, že si cestou spievali a smiali sa. Pestúnka sa opýtala prievozníka:

„Môžeš nás vziať, prosíme ťa, do kráľovstva pávov?“

Ale on odpovedal:

„Ó! Nie a nie!“

Potom povedala:

„Musíš nás vziať. Naozaj nás musíš vziať.“

„Veľmi skoro. Určite veľmi skoro.“

Potom mu pestúnka povedala:

„Tak vezmeš nás? Prosím ťa, vezmi nás.“

Napokon im prievozník odpovedal:

„Áno, dobre! Vezmem vás.“

Potom mu ona pošepkala do ucha:

„Chceš zbohatnúť a zarobiť veľký majetok?“

A on jej povedal:

„Samozrejme, že chcem.“

„Viem ti poradiť, ako získaš vrece zlatých mincí,“ povedala mu.

„Nič lepšie si ani len neviem predstaviť,“ povedal prievozník.

„Teda,“ povedala pestúnka, „keď princezná zaspí, pomôžeš mi ju hodiť do mora. A keď sa utopí, oblečiem svoju dcéru do jedných z jej nádherných šiat a vezmeme ju ku kráľovi pávov. Ten bude veľmi natešený a zosobáši sa s ňou.  Ako odmenu ti naložíme celú tvoju loď doplna diamantmi.“

Lodník bol veľmi prekvapený nad touto ponukou a s poľutovaním povedal:

„Ale nebude škoda utopiť takú veľmi peknú princeznú?!“

Akokoľvek, napokon sa pestúnke podarilo presvedčiť ho, aby jej v tom pomohol.  Keď nadišiel večer, princezná hlboko zaspala, tak rýchlo ako zvyčajne. Jej zelený psík sa jej túlil na svojom vlastnom vankúši na posteli pri jej nohách. Ako si pestúnka všimla, že princezná už tvrdo spí, zavolala lodníka a svoju dcéru. Spoločne zdvihli posteľ, ktorá bola vytvorená zo samého peria. Takisto matrace, vankúše, prikrývky a všetko ostatné, čo bolo na posteli, a takto ju celú hodili do mora bez toho, aby sa bola zobudila. Našťastie princeznina posteľ bola naozaj celá napchatá veľmi kvalitným fénixovým perím od vtáka víchrovníka bielokrídlového, ktoré bolo veľmi vzácne a malo takú vlastnosť, že vždy plávalo na morskej hladine. Keď sa Rozeta zobudila, plávala v mori na posteli, ako keby bola v loďke. Morské vlny kolísali jej posteľ. Po chvíli sa prebrala zo spánku, lebo jej začalo byť zima a teda sa snažila zahriať. A kvôli tomu sa obracala zo strany na stranu. To viedlo k tomu, že sa pes Šantík zobudil a zacítil svojím citlivým psím nosom slede plávať vo vode. Začal štekať tak hlasno, až zobudil všetky ďalšie ryby na okolí, ktoré prišli blízko k nej a začali okolo princezninej postele plávať a svojimi veľkými hlavami narážali do princezninej postele, až sa tá značne  rozhojdala. Čo sa týka princeznej, tá si len v polospánku pomyslela, že keby sa ich loďka hojdala celú dobu ako i v noci, tak by bola plavba viacej než neznesiteľná.“

Zlomyseľná pestúnka a lodník, ktorí boli už hodne ďaleko od princeznej a jej postele, počuli hlasno štekať toho zeleného psa Šantíka, ktorý sa plavil s princeznou na posteli. Tá protivná pestúnka len skonštatovala:

„Ten ošklivý malý zelený pes a jeho pani si môžu za chvíľu pripíjať na naše zdravie slanou morskou vodou v hlbinách oceánu. Poponáhľajme sa na pevninu, lebo už sa plavíme dosť dlho, aby sme vedeli, že určite už musíme byť blízko mesta, kde prebýva kráľ všetkých pávov.“

Kráľ pávov im poslal oproti stovku rozličných vozov. Boli ťahané najrozmanitejšími a zvláštnymi zvieratami. A boli to tieto: levy, medvede, bizóny, zubry, vlky, orly, a samozrejme nemohli chýbať ani pávy.“

Voz, ktorý mal byť určený pre princeznú Rozetu, ťahalo šesť modrých opíc., ktoré robili všakovaké kúsky, saltá, tancovali na lane a stvárali plno iných zábavných trikov. Ich postroj a popruhy boli z tmavočerveného zamatu so zlatými prackami. Za nimi kráčalo šesťdesiat  nádherných dám, ktoré boli vybrané kráľom pávov, aby čakali na princeznú Rozetu, robili jej spoločnosť a zabávali ju.

Pestúnka prešla všetkou možnou predstaviteľnou bolesťou a trápením, aby poriadne vyparádila svoju dcéru, aby vyzerala k svetu, lebo skoro vôbec nebola pekná a príťažlivá. Najskôr jej dala obliecť najkrajšie Rozetine dámske šaty. Zakryla ju úplne celú od hlavy až po päty diamantmi. Lenže ona bola naozaj taká škaredá, že nič ju nemohlo urobiť vyzerajúcou roztomilo alebo aspoň trochu peknou. A čo bolo ešte horšie, bola veľmi namrzená, šomravá, trucovitá, mala vkuse zlú náladu a skoro stále špatne a nevyberaným spôsobom nadávala.

Keď vystúpila z loďky a eskorta, sprievod, ktorý poslal kráľ pávov, ju zbadal, boli tak nemilo prekvapení, že sa nezmohli ani na jedno slovo.

„Buďte radi, že ste nažive,“ povedala falošná princezná, „lebo ak mi neprinesiete na jedenie niečo dobrého, budete o hlavu kratší!“

Potom si všetci začali šepkať medzi sebou:

„Je nad myseľ jasnejšie, že je taká zlomyseľná, ako je i škaredá. Čo to bude za nevestu pre nášho úbohého kráľa!  Určite nebol dobrý nápad ju priviezť až z druhej strany sveta! Nie je hodná ani zrnko maku!“

Ale ona začala rozkazovať všetkým, ktorí boli na okolí. Na každom našla nejakú chybu. Rozdávala facky a štípance každému, na koho len dočiahla.

Ako sprievod postúpil pomaly ďalej, pestúnkina dcéra si sadla do svojho voza a snažila sa pôsobiť dojmom kráľovnej a urobiť na ľudí dobrý dojem. Lenže pávy, ktoré boli pripravené jej kričať na slávu: „Nech dlho žije naša krásna kráľovná!“ nedokázali si pomôcť, keď sa na ňu pozreli, a namiesto toho začali kričať jeden cez druhého: „Fuj! Aká je len škaredá!“

To ju natoľko urazilo, že povedala strážcom:

„Poponáhľajte sa a popravte týchto  drzých opovážlivých pávov, ktorí sa ma odvážili uraziť!“ Ale nepodarilo sa im ich dolapiť. Tie len rozprestreli krídla, odleteli kúsok ďalej a smiali sa na nej.

Darebák lodník si to všimol a povedal opatrne pestúnke:

„Toto je veľmi zlá situácia pre nás. Už sa šíria klebety. Škoda, že tvoja dcéra nie je krajšia.“

Ale ona mu odpovedala:

„Buď ticho, ty hlupák, lebo všetko pokazíš.“

Kráľovi pávov oznámili, že prichádza princezná.

„Nuž,“ povedal, „povedali mi jej bratia pravdu? Je krajšia než jej portrét?“

„Vaše Veličenstvo,“ odpovedali mu, „keby bola taká pekná, bolo by dobre.“

„To je pravda,“ povedal kráľ. „Bol by som celkom spokojný, keby taká bola. Poďme jej oproti a stretnime sa s ňou.“ Pretože vonku zavládol veľký hurhaj a vrava. Ale nevedeli, čo spôsobilo toľký zmätok. Kráľ si myslel, že počuje nasledovné slová:

„Aká škaredá ohava to je! Aká je len škaredá!“ Kráľovi sa pozdávalo, že pravdepodobne hovoria o nejakej trpasličej osobe, ktorú si princezná priniesla so sebou na pobavenie. Nikdy by ho ani len vo sne nenapadlo, že hovoria o samotnej neveste.

Portrét princeznej Rozety niesli pred kráľom a on kráčal za ním obklopený svojimi dvoranmi. Celý bol netrpezlivý. Konečne chcel uvidieť roztomilú princeznú. Lenže keď zbadal namiesto nej pestúnkinu dcéru, bol tak zúrivo nahnevaný, že nespravil viacej už ani krok. Pretože ona bola taká škaredá, že by to vystrašilo každého.

„Čože?!“ zvolal. „Tí dvaja ničomníci, ktorí sú u mňa vo väzení sa odvažujú so mnou zahrávať a skúšať na mne takéto triky? To mi ponúkajú za manželku toto škaredé stvorenie? Nech ju zatvoria do väzenia vo veľkej veži spolu s jej pestúnkou a so všetkými, s ktorými sem prišla. A tých dvoch lotrov budem musieť dať popraviť.“

Medzitým kráľ s princom, ktorí boli vo väzení, si mysleli, že ich sestra už určite prišla. Pekne sa upravili, sadli si a očakávali každú minútu, že budú vyzvaní ju každú chvíľu pozdraviť. Tak keď žalárnik prišiel s vojakmi a odviedol ich do tmavého podzemného väzenia, ktoré bolo plné ropúch a netopierov, okrem toho až po krk boli vo vode, nikto nemohol byť viacej prekvapený a zdesený, než boli oni.

„Toto je veľmi tiesnivý a ponurý druh sobáša,“ povedali. „Čo sa len mohlo stať, že takto s nami zaobchádzajú? Určite nás chcú odsúdiť a zbaviť života.“

Táto myšlienka ich veľmi sužovala a trápila. Tri dni prešli, než počuli nejaké novinky. Potom prišiel kráľ pávov a vyčítal im cez dieru v stene:

„Vy nazývate seba kráľom a princom,“ volal, „aby ste sa pokúsili ma zosobášiť s vašou sestrou, ale nie ste nič viacej než žobráci, ktorí sú nehodní piť vodu, v ktorej ste. Mám v úmysle s vami spraviť krátky koniec. Už sa brúsi meč, ktorý vás pripraví o hlavy!“

„Kráľ pávov,“ odpovedal kráľ nahnevane, „mal by si si dávať lepší pozor na to, čo sa chystáš urobiť. Ja som rovnako mocný kráľ ako i ty. Mám veľkolepé kráľovstvo, plno oblečenia, korún, veľa kvalitného červeného zlata, a môžem s tým všetkým robiť, čo sa mi len zapáči. Teší ťa snáď žartovať o tom, že nás dáš popraviť? Možno si myslíš, že sme ti niečo ukradli?“

Najprv bol kráľ pávov zarazený touto smelou rečou. Mal už na mysli poslať ich oboch preč. Ale jeho prvý minister vyhlásil, že to by nikdy nebol dobrý nápad nechať taký trik len tak nepotrestaný. Každý by sa na ňom len smial a zabával. Tak boli vznesené obvinenia proti nim, že sú podvodníci, že sľúbili kráľovi pávov krásnu princeznú na sobáš, ktorá, keď prišla, ako sa ukázalo, je len obyčajné škaredé sedliacke dievča.

Tieto obvinenia boli čítané obom väzňom. Tí sa ohradili a kričali hlasno, že hovorili pravdu, že ich sestra je skutočne princezná krajšia než slnečný deň. A tvrdili, že v tom musí byť nejaká záhada, ktorú nevedia odhadnúť. Preto požadujú sedem dní na to, aby dokázali svoju bezúhonnosť.  Kráľ pávov bol taký nahnevaný, že veľmi váhal im udeliť túto láskavosť, ale napokon bol predsa len presvedčený tak urobiť.

Zatiaľ čo sa toto všetko dialo na kráľovskom dvore, pozrime sa, čo sa stalo skutočnej princeznej. Keď nadišiel nový deň, princezná a jej pes Šantík boli veľmi prekvapení z toho, že sa ocitli na šírom mori. Neboli na loďke, ale len na posteli. Nikto nebol na okolí, kto by im mohol pomôcť. Princezná plakala a plakala, dokonca aj rybám jej bolo ľúto.

„Bohužiaľ!“ povedala. „Kráľ pávov musel nariadiť, aby ma hodili do mora, pretože zmenil svoj názor a už sa nechce so mnou zosobášiť. Ale aké divné je to od neho, keď ja by som ho milovala tak veľmi a boli by sme spolu veľmi šťastní!“

A potom plakala viacej než kedykoľvek predtým, pretože ho nedokázala prestať ľúbiť. Tak sa dva dni plavili sem a tam po mori, mokrí a triasli sa od zimy. Boli takí hladní, že keď princezná zbadala nejaké ustrice, tak ich chytila. Spolu so Šantíkom ich zjedli, hoci im vôbec nechutili. Keď sa zotmelo a nadišla noc, princezná bola taká vystrašená, že povedala Šantíkovi:

„Ó! Prosím ťa, štekaj, lebo sa bojím, že nás zjedia morské jazyky!“

I stalo sa, že priplávali blízko k pobrežiu. Žil tam chudobný starý muž úplne sám v malej chalúpke. Keď počul štekať Šantíka, pomyslel si:

„Tam musí byť nejaký stroskotaný vrak! Lebo žiaden pes by sa nebol dostal tak ďaleko na more za žiadnych okolností. Vyšiel von pozrieť, či by mu mohol nejako pomôcť. Skoro uvidel princeznú a Šantíka plaviť sa na posteli sem a tam. Rozeta naťahovala ruky, mávala mu a kričala:

„Ó! Dobrý starý muž, zachráň nás, lebo zahynieme od chladu a hladu!“

Keď ju počul kričať tak žalostne, bolo mu jej veľmi ľúto. Bežal späť do svojho domu a priniesol dlhý lodný hák. Potom sa prebrodil do vody až po bradu. Keď sa už skoro takmer utopil, zopárkrát načiahol hákom, až ním napokon zachytil princezninu posteľ a vytiahol ju na breh.

Rozeta a Šantík boli plní radosti, že sú zase na suchej zemi. Princezná srdečne ďakovala starému mužovi. Zabalila sa do jednej zo svojich prikrývok a elegantne vyšla smerom ku chalúpke bosými nohami. Tam starý muž zapálil oheň zo slamy a vytiahol zo skrine manželkine šaty a topánky, ktoré si princezná obliekla na seba. A zhruba tak oblečená vyzerala stále tak očarujúco, ako sa len dalo. Šantík  začal tancovať od radosti čo najlepšie, ako len vedel, aby ju zabavil.

Starý muž videl, že Rozeta musí byť nejaká veľmi veľká dáma. Pretože jej posteľné pokrývky boli celé zo saténu a vyšívané zlatom. Prosil ju, aby mu povedala celý jej príbeh, že mu môže bezpečne dôverovať. Princezná mu rozpovedala všetko. Horko znovu plakala pri myšlienke, že to bol príkaz kráľa pávov, aby bola hodená cez palubu.

„A teraz, moja drahá dcéra, čo mám urobiť?“ spýtal sa starý muž. „Ty si veľká princezná, zvyknutá na chutnú stravu, a ja ti môžem ponúknuť len tmavý chlieb a reďkovku, ktoré sú pre teba celkom nevhodné. Mám ísť za kráľom pávov a povedať mu, že si tu? Ak ťa uvidí, určite sa bude chcieť s tebou zosobášiť.“

„Ó! Nie!“ zvolala Rozeta. „On musí byť veľmi zlomyseľný, keďže sa ma snažil utopiť. Nepovedzme mu to. Ale ak máš, daj mi malý košík.“

Starý muž jej dal malý košík, ktorý ona uviazala Šantíkovi na krk a povedala mu: „Choď a nájdi to najlepšie, čo sa tu len varí v hrnci na okolí a obsah toho mi prines.“

Šantík odišiel preč. Najlepší obed, čo sa varil v celom meste, bol ten kráľov. Šikovne nadvihol pokrievku z hrnca a všetko, čo v ňom bolo priniesol princeznej. Tá mu povedala:

„Teraz choď späť do komory a odtiaľ mi prines to najlepšie, čo tam nájdeš.“

Tak Šantík šiel späť. Naplnil svoj košík bielym chlebom, červeným vínom a rôznym sladkým pečivom a bonbónmi. Až to bolo také ťažké, že to ledva vládal odniesť.

Keď kráľ pávov chcel obedovať, v hrnci, v ktorom sa varil obed, nenašiel nič. Nič nenašiel ani v komore. Všetci dvorania plný zmätku sa na seba pozreli, a kráľ bol hrozne nahnevaný.

„Nuž dobre!“ povedal. „Keď nie je žiaden obed, nemôžem obedovať. Ale dajte si dobrý pozor, aby bolo veľa opekaného mäsa na večeru.“

Keď nadišiel večer, princezná povedala Šantíkovi:

Choď do mesta a nájdi tam najlepšiu kuchyňu. Prines mi odtiaľ všetky najlepšie kúsky, ktoré sa tam pečú na ražni.“

Šantík urobil tak, ako mu bolo povedané. A keďže nepoznal lepšiu kuchyňu než je tá kráľova, opatrne vošiel dnu. Keď sa kuchár otočil chrbtom, vzal všetko, čo bolo na ražni. Všetko sa odohralo jedným razom a urobilo psa hladným, hneď ako to uvidel. Odniesol košík princeznej, ktorá ho zaraz poslala späť do komory priniesť zákusky a sladké koláče, ktoré boli pripravené pre kráľa na večeru.

Kráľ, keďže nemal žiaden obed, bol veľmi hladný. Chcel skoro svoju večeru. Ale keď o ňu požiadal, hľa, zbadal, že aj tá je celá preč. Musel ísť teda do postele hladný a v zlej nálade. Nasledujúce dva dni sa zopakovalo to isté. Tak kráľ nič nejedol tri dni za sebou. Pretože práve vtedy, keď sa mal podávať obed či večera, tak záhadne zmizli. Napokon sa prvý minister začal obávať, že kráľ vyhladne na smrť. Tak sa rozhodol, že sa ukryje v tmavom rohu kuchyne a nespustí oči z variaceho sa hrnca. K jeho veľkému prekvapeniu bolo, keď uvidel malého zeleného psa s jedným krivým uchom, ako sa vkradol opatrne do kuchyne, nadvihol pokrievku, všetok obsah hrnca vysypal do košíka a odbehol preč. Prvý minister ho náhlivo prenasledoval. Vystopoval ho cez celé mesto až do chatrče starého dobrého muža. Potom  bežal späť ku kráľovi a povedal mu všetko, čo zistil o tom, kde sa podeli všetky jeho obedy a večere. Kráľ, ktorý bol veľmi udivený, povedal, že rád by tam šiel a uvidel to na vlastné oči. Tak sa vypravil na cestu. Sprevádzal ho prvý minister a garda lukostrelcov. Prišli práve včas na to, aby zistili, že starý muž a princezná práve dojedali jeho obed.

Kráľ rozkázal, aby ich uchopili a zviazali lanami, a malého Šantíka tiež.

Keď ich priniesli späť do paláca, niekto pripomenul kráľovi pávov o treste dvoch väzňov, ktorý potom povedal:

„Dnes je posledný deň odloženia trestu poskytnutého tým podvodníkom a mali by byť o hlavu kratší takisto, ako títo zlodeji môjho obeda.“ Vtedy padol starý muž na kolená pred kráľa a prosil ho, aby mu mohol povedať všetko, celú pravdu. Zatiaľ čo hovoril, kráľ prvýkrát pozrel pozorne na princeznú. Bolo mu jej ľúto, keď videl, ako plakala. A keď počul starého muža vysloviť jej meno Rozeta, a že bola zákerne hodená do mora, trikrát potočil hlavou neveriaco do strán. Napriek tomu, že bol celkom slabý od hladu, bežal k nej, objal ju a rozviazal jej laná, ktorými bola zviazaná, svojimi rukami a vyhlásil, že ju miluje celým svojím srdcom nadovšetko.

Poslovia boli poslaní po princov do väzenia, ktorí stále verili, že budú odvedení na popravisko a tam popravení. Pestúnka, jej dcéra a lodník boli privedení tiež. Hneď ako prišli princovia, Rozeta k nim bežala a objala svojich bratov. Zatiaľ čo zradcovia sa hodili na zem a žobrali o milosť. Kráľ pávov a princezná boli takí šťastní, že im úprimne odpustili. A čo sa týka starého muža, ten bol veľkolepo odmenený a zvyšok svojich dní prežil v paláci, kde sa oňho dobre starali. Kráľ pávov dal bohaté odškodné kráľovi a princovi za spôsob, ako s nimi zaobchádzali, a urobil všetko preto, aby ukázal, ako veľmi mu to bolo ľúto.

Pestúnka vrátila Rozete všetky jej šaty, drahokamy a šperky a veľké vrece – bušel – zlatých mincí. Hneď sa konala svadba. A odvtedy žili všetci šťastne a užívali si radosti života. Dokonca aj Šantík sa tešil najväčšiemu luxusu. A nikdy nejedol nič horšie než krídla jarabíc na obed po zvyšok svojho života.

@[Madame d‘Aulnoy]@OH***