2*09*044 Začarované prasiatko **(4,1k)

Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil raz jeden kráľ, ktorý mal tri dcéry. I stalo sa, že musel ísť do vojny. Tak zavolal svoje dcéry a povedal im:

„Moje drahé deti, musím ísť do vojny. Nepriateľ sa približuje s veľkou armádou. Je to pre mňa veľký žiaľ nechať vás tu všetky osamote. Počas mojej neprítomnosti sa o seba dobre starajte a buďte dobré dievčatá. Dobre sa správajte a dozerajte na všetko v paláci. Môžete sa prechádzať v záhrade a môžete ísť do všetkých izieb v paláci, len do tej vzadu napravo v rohu nemôžete ísť. Ak tam vkročíte ublížite si a stane sa vám nešťastie.“

„Nemusíš sa obávať, drahý otec,“ odpovedali mu. „Nikdy sme neboli neposlušné voči tebe. Choď v pokoji. A nech ti nebesá prinesú slávne víťazstvo!“

Keď bolo všetko pripravené na jeho odchod, kráľ im dal kľúče od všetkých izieb a ešte raz im pripomenul, čo im povedal. Jeho dcéry mu pobozkali ruky so slzami vo svojich očiach a zaželali mu prosperitu a blahobyt vo vojnovom ťažení. A on dal najstaršej kľúče.

Keď dievčatá zostali samotné, cítili sa veľmi smutne a nudne. Nevedeli, čo robiť. Tak aby prešiel čas, sa rozhodli, že cez deň budú chvíľu pracovať, chvíľu čítať a chvíľu sa zabávať v záhrade. Pokým takto robili, bolo všetko v poriadku. Ale tento šťastný stav vecí netrval dlho. Každý deň boli zvedavejšie a viacej zvedavé. A neskôr uvidíme k čomu to viedlo.

„Sestry,“ povedala najstaršia princezná, „celý dlhý deň šijeme, spriadame a čítame. Už sme boli niekoľko dní celkom samotné. Nie je v záhrade kút, ktorý by sme neprebádali. Boli sme vo všetkých izbách otcovho paláca. Obdivovali sme jeho bohatý a krásny nábytok. Prečo by sme sa nešli pozrieť aj do izby, do ktorej nám otec zakázal vstúpiť?“

„Sestra,“ povedala najmladšia, „nemôžem ani len pomyslieť na to, že nás navádzaš porušiť otcov zákaz. Keď nám povedal nejsť do tej izby, musel vedieť, prečo to hovoril, a určite mal dobrý dôvod, prečo to povedal.“

„Určite nebesá nespadnú na naše hlavy, keď tam vojdeme,“ povedala druhá princezná. „Draci a podobné monštrá nás nezožerú a nebudú sa skrývať v tej izbe. A ako sa otec vôbec niekedy dozvie, že sme tam boli?“

Zatiaľ čo sa takto rozprávali a dodávali si jedna druhej odvahu, dostali sa až k tej izbe. Najstaršia strčila kľúč do zámku a cvak! Dvere sa otvorili.

Tri dievčatá vošli dnu. A čo si myslíte, že uvideli?

Izba bola skoro celkom prázdna, bez akýchkoľvek ozdôb. Ale uprostred stál veľký stôl s nádherným obrusom, na ktorom ležala veľká otvorená kniha.

Princezné boli veľmi zvedavé, čo je napísané v knihe, hlavne najstaršia. A tá začala čítať:

„Najstaršia dcéra tohto kráľa sa vydá za princa z Východu.

Potom druhá dcéra pristúpila ku knihe. Obrátila stranu a čítala:

Druhá dcéra tohto kráľa sa vydá za princa zo Západu.“

Dievčatá boli potešené, smiali sa a doberali si jedna druhú.

Ale najmladšia dcéra nechcela ísť pri stôl a otvoriť knihu. Akokoľvek, staršie sestry ju nenechali na pokoji. Chcela, či nechcela, dotiahli ju ku stolu. So strachom a trasúcimi sa prstami obrátila list  a čítala:

„Najmladšia dcéra tohto kráľa sa vydá za prasiatko zo Severu.“

Teraz keby do nej udrel blesk z neba, by ju to vystrašilo menej.

Z mizérie skoro umrela. A keby ju jej sestry nepodržali na nohách, spadla by na zem a rozbila by si hlavu.

Keď sa prebrala z omdlenia, do ktorého s hrôzou upadla, jej sestry sa ju snažili upokojiť vraviac:

„Ako môžeš veriť takému nezmyslu? Kedy sa to kde stalo, že kráľova dcéra sa vydala za prasiatko?“

„Aké dieťatko si ty!“ povedala ďalšia sestra. „Nemá náš otec dosť vojakov na to, aby ťa ochránil, aj keby také nešťastné stvorenie – kroch, kroch – prišlo po teba?“

Najmladšia princezná sa nechala veľmi rada presvedčiť slovami svojich sestier a uverila tomu, čo jej povedali. Lenže jej srdce zostalo trpké a zarmútené. Jej myšlienky sa vracali k tej knihe. Aké veľké šťastie čakalo jej sestry, ale jej bol naložený taký osud, aký nebol známy nikdy predtým po celom svete.

Okrem toho jej myšlienky ťažilo i to, že neuposlúchla svojho otca. Cítila sa preto veľmi previnilo. Začala byť z toho chorľavá. Za pár dní bola na nespoznanie. Predtým mala ružové líca a bola veselá, a teraz bola celá bledá a nič ju netešilo. Prestala sa hrať so svojimi sestrami v záhrade. Už nezbierala kvety a nedávala si ich do vlasov. A nikdy nespievala so sestrami, keď spolu priadli alebo šili.

Medzitým sa kráľ vrátil a vydobyl veľké víťazstvo. Úplne porazil a vyhnal z krajiny nepriateľa. Ponáhľal sa domov ku svojim dcéram, ku ktorým sa stále vracal v myšlienkach. Všetci vyšli von, aby ho uvítali. Hrali na cimbaloch, píšťalkách a bubnoch. A bolo veľa radosti nad jeho víťazným návratom. Prvý čin, čo urobil, keď sa vrátil domov, bolo, že sa poďakoval nebesám za víťazstvo, ktoré získal nad nepriateľom, ktorý sa postavil proti nemu. Potom vstúpil do paláca a tri princezné pristúpili k nemu, aby ho pozdravili. Jeho radosť bola veľká, keď videl, že sa majú všetky dobre, lebo i najmladšia urobila všetko preto, aby nevyzerala smutno.

Napriek tomu, akokoľvek, netrvalo dlho, než si kráľ všimol, že tretia dcéra veľmi chudne a vyzerá smutno. A zrazu z ničoho nič sa cítil, ako keby mu železo bodlo do duše. V mysli sa mu zjavila predstava, že neuposlúchla jeho slovo. Cítil v kostiach, že mal pravdu, ale aby si bol istý, dal zavolať svoje tri dcéry k sebe. Dával im otázky a rozkázal im, aby mu povedali pravdu. Priznali sa ku všetkému, ale dali si dobrý pozor na to, aby neprezradili, koho to bol nápad pokúšať ostatné dve.

Kráľ bol taký zúfalý, keď to počul, že ho skoro premohol veľký žiaľ. Ale pozbieral svoju dušu a snažil sa upokojiť svoje dcéry, ktoré vyzerali vystrašené na smrť. Videl, že čo sa stalo, už sa neodstane. A tisíc slov by nezmenilo záležitosť slabou veľkorysosťou.

Nuž tieto udalosti sa takmer zabudli, keď v jeden krásny deň prišiel princ z Východu, zjavil sa na kráľovskom dvore a popýtal kráľa o ruku jeho najstaršej dcéry. Kráľ veľmi rád tomu privolil a dal tomu súhlas. Pripravila sa veľká svadobná hostina. Po troch dňoch hodovania šťastný pár bol odprevadený na hranice s veľkou ceremóniou a radostným nadšením.

Po nejakom čase sa tá istá vec stala druhej dcére, ktorej dvoril a získal jej srdce princ zo Západu.

Teraz, keď najmladšia princezná videla, že všetko sa dialo presne tak, ako bolo napísané v knihe, začala byť veľmi smutná. Prestávala jesť a ani si neobliekala svoje najnoblesnejšie šaty. Nechodila už ani von na prechádzky. A vyhlásila, že radšej by zomrela, ako sa stala terčom posmechu pre celý svet. Ale kráľ by jej nedovolil urobiť nič takého a snažil sa ju upokojiť všetkými možnými spôsobmi.

Tak prešiel určitý čas. A hľa! Pozrimeže! V jeden pekný deň sa tu zjavilo ohromné prasiatko zo Severu. Vošlo rovno do paláca a priamo ku kráľovi a povedalo: „Nech je pozdravená Vaša Výsosť, pán kráľ! Nech je Váš život prosperujúci a jasný ako slnečný úsvit za bezoblačného dňa!“

„Som rád, že ťa vidím, drahý priateľ,“ odpovedal kráľ. „Ale povedz mi, čo za vietor ťa prináša sem do môjho kráľovstva?“

„Prišiel som sa uchádzať o ruku Vašej dcéry,“ odpovedalo prasiatko.

Hneď bol kráľ zarazený takou odvážnou rečou od prasiatka. A zaraz mu to prišlo ako veľmi divná myšlienka, že niečo zvláštneho je vo veci. Veľmi rád by obrátil list konverzácie, keďže si neželal dať svoju dcéru princeznú prasiatku za manželku. Ale keď počul, že celý kráľovský dvor je plný prasiatok z celého sveta, videl, že z toho niet úniku a že musí dať svoj súhlas. Prasiatko nebolo spokojné len so sľubmi, ale trvalo na tom, že svadba musí byť do konca týždňa. A že nepôjde preč, kým kráľ nebude prisahať a nezloží kráľovskú prísahu za týmto účelom.

Kráľ potom poslal po svoju dcéru a poradil jej, aby sa podvolila osudu, keďže za danej situácie sa nedalo nič iné urobiť. A dodal:

„Moje drahé dieťa, slová a správanie tohto prasiatka sú celkom iné než iných prasiatok. Ja sám neverím, že bol stále prasiatkom. Možno nejakým bosoráctvom alebo mágiou sa tak stalo. Poslúchaj ho a urob všetko, čo si želá, a uvidíš, že možnože pán boh a nebesá dajú, aby sa čary pominuli, a možnože bude z neho ozajstný rytier bohatier.“

„Ak si to želáš, môj drahý otec, urobím tak,“ odpovedalo dievča.

Medzitým sa priblížil svadobný obrad. Po svadbe sa prasiatko a jeho nová nevesta vydali na cestu k nemu domov na jednom z kráľovských vozov. Na ceste prechádzali vedľa veľkého močiara. Prasiatko rozkázalo, aby zastal kráľovský voz. Prasiatko vybehlo von a pováľalo sa v bahne od hlavy až po celom tele, až bolo celé od blata. Potom sa vrátilo späť a povedalo svojej manželke, aby ho pobozkala. Čo malo úbohé dievča urobiť? Pomyslela si na otcove slová a vytiahla zo svojho vrecka vreckovku. Nežne utrela prasiatku rypák a bozkala ho na ústa.

Časom sa dostali až ku príbytku prasiatka. Ten sa nachádzal v hustom lese. Bolo tam celkom tmavo. Sadli si potichu na chvíľu, keďže boli unavení z cestovania. Potom mali spolu večeru a ľahli si spať. Počas noci si princezná všimla, že prasiatko sa zmenilo na statného muža. Nebola ani trochu prekvapená, lebo si pamätala otcove slová. Vzala na seba odvahu rozhodnutá čakať, že čo sa bude diať ďalej.

Všimla si, že každú noc sa prasiatko premenilo na urasteného muža. A každé ráno, predtým, ako sa zobudila, sa znovu premenilo na prasiatko. Toto sa stávalo niekoľko nocí po sebe. Princezná tomu vôbec nechápala. Jednoducho jej manžel bol zakliaty. Časom si ho obľúbila a zaľúbila sa doňho. Bol k nej veľmi láskavý a nežný.

V jeden pekný deň, ako sedela vonku osamote, uvidela prechádzať okolo jednu starú čarodejnicu. Bola z toho celkom vzrušená, lebo to bolo už dávno, keď videla nejakú ľudskú bytosť. Zavolala starú ženu, aby prišla k nej a rozprávali sa. Spomedzi ďalších vecí jej stará čarodejnica povedala, že sa vyzná do všetkých druhov mágie a čarodejníctva, že vie predpovedať budúcnosť a že pozná liečivé sily rôznych rastlín a bylín.

„Ja ti budem vďačná celý svoj život, stará pani,“ povedala princezná, „ak mi povieš, čo sa deje s mojím manželom. Prečo je prasiatkom cez deň a v noci je z neho ľudská bytosť?“

„Práve som ti to išla povedať, moja drahá, aby som ti ukázala, ako dobre viem predpovedať budúcnosť. Ak chceš, dám ti bylinu, ktorá prelomí zaklínadlo.“

„Ách! Keby si mi to len dala,“ povedala princezná, „ja ti potom dám všetko, o čo si len požiadaš, pretože už nevydržím vidieť ho v tomto zúboženom stave.“

„Tu to máš teda, moje drahé dieťa,“ povedala čarodejnica, „zober túto priadzu, ale nech sa o tom on nedozvie, lebo inak priadza stratí svoju liečiacu silu. V noci, keď zaspí, musíš veľmi potichu vstať a priviazať toto vlákno o jeho nohu tak pevne, ako sa len dá. A ráno uvidíš, že sa nepremení znovu na prasiatko, ale bude z neho stále udatný muž. Ja nechcem od teba žiadnu odmenu. Budem dostatočne odmenená tým, že budem vedieť, že som ti pomohla v tvojom šťastí. To skoro láme moje srdce vidieť ťa, ako trpíš. Len si želám, aby som bola vedela o tom skôr, inak by som vás prišla zachrániť oveľa skôr, hneď a zaraz.“

Keď stará bosorka odišla preč, princezná veľmi starostlivo schovala priadzu. V noci opatrne vstala. S tlčúcim srdcom priviazala vlákno o chodidlo svojho manžela. Však práve keď sa snažila urobiť silný uzol na nej, priadza sa roztrhla, lebo bola prehnitá.

Jej manžel sa hneď zobudil a povedal jej: „Nešťastná žena, čo si to urobila?  Ešte tri dni a celé toto bezbožné zaklínadlo by odpadlo zo mňa. A teraz? Ktovie ako dlho budem musieť byť v tejto nepríjemnej forme? Musím ťa okamžite opustiť a stretneme sa až potom, keď v hľadaní za mnou zoderieš troje páry železných topánok a oceľovú palicu na chôdzu.“ Tak vraviac, zrazu zmizol.

Keď zostala princezná samotná začala plakať, stonať a nariekať spôsobom, ktorý bolo veľmi žalostné počúvať. Ale keď videla, že jej plač, povzdychy a stonanie neviedlo k ničomu dobrému, vstala z postele rozhodnutá ísť kamkoľvek ju osud zavedie.

Pri príchode do mesta, prvá vec, ktorú spravila, bola, že si kúpila tri železné sandále a oceľovú palicu. Urobiac tieto prípravy na svoju cestu, takto sa vypravila hľadať svojho manžela. Túlala sa všade, kde sa len dalo. Prešla ponad deväť oceánov a cez deväť kontinentov; cez lesy so stromami hustými ako pivné sudy v pivnici; potkýnajúc sa a padajúc cez popadané množstvo konárov, potom zas a znova vstala nespočetne veľa krát a pokračovala ďalej. Vetvy konárov zo stromov ju udierali do tváre a kríky jej doškriabali ruky a dotrhali oblečenie, ale ona išla ďalej a nikdy sa neobzrela späť. Napokon celá strašne unavená a strhaná po jej dlhej ceste, premožená žiaľom za svojím milým, stále mala ešte nádej v srdci a na duši, že ho predsa len nájde. Napokon prišla k jednému domu. Čo si myslíte, že tam býval a žil? Samotný Mesiac.

Princezná zaklopala na dvere a prosila, či by ju tam nenechali si trochu oddýchnuť. Matka Mesiaca, keď ju uvidela celú smutnú, súženú a v biednom stave, cítila veľkú ľútosť nad ňou. Vzala ju do vnútra. Dala jej najesť a bola k nej veľmi láskavá. Zatiaľ čo tam bola, tak princezná porodila malé dieťatko.

V jeden deň sa jej matka Mesiaca spýtala:

„Ako je možné pre teba, smrteľníčku, dostať sa až sem do domu Mesiaca?“

Potom jej princezná povedala všetko, čo sa jej prihodilo, a dodala: „Ja budem vždy vďačná nebesám, že viedli moje kroky až sem a že ste sa nado mnou a mojím bábätkom zľutovali a nenechali nás zomrieť. Teraz ťa prosím len o jednu láskavosť. Vie mi tvoj syn Mesiac povedať, že kde je môj manžel?“

„Nie, on ti to nevie povedať, moja dcérenka,“ povedala jeho matka, „ale ak budeš cestovať ďalej smerom na východ, až dokedy neprídeš tam, kde býva Slnko, ono ti to možno bude vedieť povedať alebo aspoň niečo o tom.“

Potom dala princeznej na jedenie pečené kurča, ale upozornila ju, aby bola veľmi opatrná s kosťami, ktoré jej zostanú z kurčaťa, lebo sa jej ešte veľmi dobre zídu, a aby teda nestratila ani jednu z nich.

Princezná jej poďakovala ešte raz za jej pohostinnosť a dobrú radu. Zahodila zodratý pár topánok a obula si druhý pár. Zaviazala si kosti z kurčaťa do batôžka. Vzala svoje bábätko na rameno a do druhej ruky vzala svoje veci. A potom sa znovu vydala na svoje potulky a išla si svojou cestou.

Išla stále ďalej a ďalej, cez pusté piesčité púšte, kde bolo toľko klzkého piesku, že keď spravila dva kroky dopredu, jeden krok ju to šmyklo späť. Ale veľmi sa usilovala prejsť cez bezútešné planiny; ďalej cez vysoké skalnaté hory, skákajúc zo skaly na skalu a prechádzajúc z jedného kopca na druhý. Niekedy si oddýchla na nejakom kopci a potom sa pustila znovu za pasy s osudom a pokračovala ďalej a ďalej. Musela prejsť cez bariny, močiare a vystúpiť na vrcholce kopcov pokrytými kameňmi. Takže jej chodidlá, kolená a lakte boli celé dokaličené a poudierané. Niekedy prišla k priepasti, cez ktorú nemohla preskočiť. Tak sa musela plaziť po rukách a kolenách aj so svojou palicou, batôžkom a dieťaťom. Po čase bola už ustatá až na smrť. Až prišla k palácu, v ktorom bývalo Slnko. Matka Slnka otvorila dvere a bola veľmi prekvapená, keď zbadala smrteľnú bytosť až z ďalekých zemských pobreží. Veľmi ľútostivo plakala, keď si vypočula, čo všetko musela vytrpieť. Potom jej sľúbila, že sa spýta jej syna Slnka o princezninom manželovi. Tak ju schovala v komore, aby si Slnko nič nevšimlo, keď sa vráti domov zo svojej celodennej cesty po oblohe. Pretože bol vždy nevrlý a v zlej nálade, keď prišiel v noci. Na druhý deň sa princezná obávala, že veci nepôjdu zľahka, lebo Slnko si všimlo, že niekto z iného sveta je v jeho jasno-žiarivom paláci. Ale jeho matka ho upokojila nežným slovom a uistila ho, že to tak nie je. Tak princezná ráno nabrala odvahu, keď videla, ako láskavo a vľúdne s ňou zaobchádzala Slnkova matka, a spýtala sa:

„Ale ako je to pre celý svet možné, že Slnko je také nahnevané v noci? Ono je také krásne a také dobré k nám smrteľníkom.“

„Toto je, ako sa to deje.“ Odpovedala Slnkova matka. „Ráno, keď stojí pri bránach raja, je šťastný a smeje sa na celý svet. Ale počas dňa sa nahnevá, pretože vidí všetky zlé skutky, ktoré robia ľudia, a to preto je taký citovo vyprahnutý. Ale večer je aj smutný, aj nahnevaný, lebo stojí pred bránou smrti. Toto je jeho zvyčajná púť po oblohe. Odtiaľ potom ide späť priamo sem.“

Potom povedala princeznej, že sa pýtala na jej manžela, ale že jej syn jej odpovedal, že nevie o ňom nič, a že jediná nádej, ako sa to dozvedieť, je ísť za Vetrom a pozisťovať to uňho.

Predtým, ako princezná odišla, jej dala Slnkova matka na jedenie pečené kurča. Poradila jej, že nech si dá dobrý pozor na kosti z kurčaťa, čo i urobila. Zabalila si ich do batôžka. Potom odhodila druhý pár topánok, ktoré boli celkom zodraté. A s jej dieťaťom na ramene a palicou v druhej ruke sa vypravila na ďalšiu cestu, tentokrát to bolo za Vetrom.

Vo svojom potulovaní sa stretla s ešte väčšími ťažkosťami než predtým. Prišla na jednu horu plnú kameňov, jeden vedľa druhého. Spod nich šľahali ohnivé jazyky a veľké plamene. Prešla cez hory, na ktoré ešte nevkročila ľudská noha. Musela prejsť ponad vrstvy ľadu a snežné lavíny. Úbohá žena skoro zomrela od tohto ťažkého osudu a trápenia. Ale mala statočné srdce a po čase sa dostala až k obrovskej jaskyni na strane vysokej hory. To bolo miesto, kde býval Vietor. Boli tam malé dvere v ohrade pred jaskyňou. Tam zaklopala princezná a prosila o prijatie. Matka Vetra mala nad ňou zľutovanie a tak ju vzala dnu, aby si trochu oddýchla. Tu bola tiež dobre schovaná, aby si ju Vietor nevšimol.

Ďalšie ráno jej povedala matka Vetra, že jej manžel žije v hustom lese. To preto, aby žiadna sekera nevedela vyrúbať cestu k nemu. Sám si tam postavil nejaký domček položením kmeňov stromov spolu na seba a zviazal ich vŕbovými prútmi. A že tu žil úplne sám a takto sa vyhýbal ľudskému druhu.

Potom matka Vetra dala princeznej na jedenie pečené kurča a upozornila ju, nech si z neho dobre odloží všetky kosti do batôžka. Poradila jej nech ide cez galaxiu Mliečna cesta, ktorá v noci leží krížom na oblohe. A nech sa túla ďalej, až pokým nedosiahne svoj cieľ.

So slzami v očiach poďakovala starej žene za jej pohostinnosť a za dobrú správu, ktorú jej dala. Princezná sa vydala na cestu. Neoddychovala ani cez deň, ani v noci. Taká veľká bola jej túžba uvidieť znovu svojho manžela. Kráčala a kráčala, až zodrala posledný pár topánok, ktoré sa rozpadli na kúsky. Tak ich zahodila preč a išla ďalej s bosými nohami. Nebrala ohľad na bahno či tŕne, ktoré ju ranili, ani na kamene, od ktorých mala modriny. Napokon dosiahla krásnu zelenú lúku pri okraji lesa. Jej srdce sa potešilo pri pohľade na kvety a mäkkú sviežu trávu. Tak si sadla a oddýchla si na chvíľu. Ale ako počula, ako si vtáčence štebocú svojím druhom medzi stromami, ju donútilo myslieť túžobne na svojho manžela a horko zaplakala. Vzala dieťa na svoje rameno, batôžtek s kosťami z kureniec si prehodila cez plece, a takto vošla do lesa.

Cez tri dni a tri noci sa predierala lesom, ale nemohla nič nájsť. Bola celkom uťahaná od únavy a hladu. Dokonca ani jej palica jej už nepomáhala pri chôdzi, už bola celkom otupená a oslabená. Takmer sa poddala zúfalstvu, ale premohla sa a urobila posledné veľké úsilie v hľadaní manžela. A zrazu medzi krovím v húšťave zbadala druh domu, aký jej opísala matka Vetra. Nemal žiadne okná a dvere boli hore na streche. Prešla okolo domu. Hľadala schody, ale žiadne nemohla nájsť. Čo mala robiť? Ako sa má dostať dnu? Vtedy si zrazu pomyslela na kuracie kosti, ktoré vláčila so sebou celú tú únavnú cestu, a pomyslela si: „Nehovorili by mi, aby som dávala taký dobrý pozor na kosti z kureniec, keby nemali nejaký dobrý dôvod tak urobiť. Možno teraz, keď nadišla vhodná chvíľa, ich môžem nejako využiť.“

Tak vybrala kosti z batôžka. Chvíľu rozmýšľala. Potom položila dva konce spolu k sebe. K jej veľkému prekvapeniu ony držali pevne spolu. Tak robila, až dokedy nespravila z nich dve rovné tyče, až do výšky domu. Tieto položila oproti stene tesne jednu vedľa druhej na vzdialenosť 30 centimetrov. Spojila ich kosťami, kus po kuse, ako stupne na rebríku. Ako náhle bol jeden stupeň hotový, postavila sa naň, a potom ďalší a ďalší, až bola blízko pri dverách na streche. Ale ako bola na streche, zistila, že už nemá žiadnu kuraciu kosť so sebou na urobenie posledného stupňa rebríka. Čo teraz mala urobiť? Bez posledného stupňa celý rebrík bol zbytočný. Musela niekde stratiť jednu z kostí. Vtedy dostala nápad. Vybrala nôž a rúčku z neho položila ako posledný schod. Držal pevne na ostatných kostiach. Rebrík bol kompletný. So svojím dieťaťom na ramene vstúpila cez dvere na streche do domu. Tu našla všetko v perfektnom poriadku. Zjedla nejaké jedlo. Položila dieťa dolu do koryta, ktoré tam bolo na zemi, aby spalo. Potom si sadla a odpočívala.

Keď jej manžel, prasiatko, prišiel späť do svojho domu, bol prekvapený tým, čo videl. Pozeral s úžasom na rebrík z kostí a na konci rúčku z nožíka. Najprv si myslel, že to musí byť nejaká mágia. Bol z toho veľmi zhrozený a chcel sa otočiť preč a utiecť. Ale potom mal lepšiu myšlienku. Premenil sa na holubicu tak, aby žiadne čarodejníctvo nemalo silu nad ním a vletel do domu bez toho, aby sa dotkol rebríka. Našiel tam ženu, ktorá hojdala svoje dieťa. Bola natoľko zmenená trápením, cez ktoré prešla, že ju sotva spoznal. Jeho srdce mu poskočilo od radosti a znovu sa do nej zaľúbil takou láskou a túžbou a veľkou ľútosťou, že sa zrazu premenil na muža.

Princezná sa postavila, keď ho zbadala. Jej srdce bilo strachom, lebo ho nespoznala. Ale keď jej povedal, kto je, s veľkou radosťou zabudla na svoje súženie a zdalo sa jej byť ničím oproti radosti, ktorú k nemu teraz cítila. Bol to rúči muž, taký rovný ako jedľa, vysoký ako strom. Sadli si spolu vedľa seba a ona mu povedala všetky svoje dobrodružstvá, ktoré zažila. Pri rozprávaní s ľútosťou plakala. A potom jej on povedal svoje strasti a celý svoj životný príbeh.

„Ja som kráľov syn. Raz, keď môj otec bojoval proti drakom, ktorý boli pohromou v našej krajine, ja som skántril najmladšieho draka. Jeho matka bola bosorka. Vyriekla nado mnou zaklínadlo a zmenila ma na prasiatko. To bola tá čarodejnica, ktorá preoblečená za starú ženu ti dala priadzu, ktorú si omotala okolo mojej nohy. Tak namiesto zostávajúcich troch dní som musel zostať prasiatkom ďalšie tri roky. Teraz, keď sme trpeli jeden pre druhého a znovu sme sa našli, zabudnime na minulosť.“

A ich radosť nemala konca kraja a začali sa bozkávať navzájom.

Ďalší deň, skoro ráno, sa vybrali k jeho otcovmu kráľovstvu. Všetci ľudia mali veľkú radosť, keď ho uvideli ruka v ruke so svojou manželkou. Jeho otec a jeho matka ich oboch objali. Konala sa veľká hostina na zámku po tri dni a tri noci.

Potom sa vypravili na cestu navštíviť jej otca. Starý kráľ skoro prišiel o myseľ od radosti, keď stretol znovu svoju dcéru. Keď mu povedala všetky svoje dobrodružstvá, ktoré zažila, povedal jej:

„Nepovedal som ti, že som si celkom istý, že to stvorenie, ktoré ťa žiadalo o ruku, nebolo vždy prasiatkom? Preto som ťa mu dal za manželku. Vidíš dieťa moje, aká múdra si bola, keď si vykonala tak, ako som ti povedal.“

A keďže kráľ bol starý a nemal už viacej dedičov, posadil ich na svoj trón na svoje miesto. A oni vládli tak, ako len králi vedia vládnuť, ktorí veľa trpeli a ktorých postretlo mnoho nešťastia, teda veľmi spravodlivo. A ak medzitým náhodou nezomreli a sú stále nažive, kraľujú spravodlivo a čestne až doteraz.

@[Rumanische Marchenubersetzt von Nite Kremnitz]@OH***