2*11*046 Čarovná breza **(3,9k)

Kde bolo, tam bolo, za dávnych, pradávnych čias žil muž a žena, ktorí mali len jednu, jedinú dcéru. Boli pastieri a pásli ovce. I stalo sa, že jedného dňa sa im jedna z nich zatúlala. Hľadali ju a hľadali, po celé dni. Každý v inom kúte lesa. Vtedy táto dobrá žena stretla bosorku, ktorá jej povedala:

„Ak si odpľuješ, ty mizerné stvorenie, ak si odpľuješ na puzdro môjho noža. Alebo ak prebehneš popod moje nohy, premením ťa na čiernu ovcu.“

Žena si ani neodpľula, ani neprebehla medzi jej nohy, ale bosorka ju aj tak zmenila na ovcu. Potom zobrala na seba podobu presne takú istú, ako vyzerala tá žena a zavolala na jej dobrého muža:

„Hej, starký, haló! Už som našla tú stratenú ovcu, už ju nemusíme hľadať!“

Muž sa naozaj nechal oklamať a nerozoznal bosorku od svojej ženy. Vskutku si myslel, že bosorka je jeho žena. Vôbec nevedel, že jeho žena bola premenená na ovcu. Tak šiel s ňou domov so spokojným srdcom, lebo jeho ovca sa našla. Keď dorazili bezpečne domov, bosorka povedala mužovi:

„Pozri sa, môj starý muž, naozaj musíme tú ovcu zabiť predtým, než odbehne zase do lesa a stratí sa nám.“

Muž bol mierumilovnej povahy a nerád sa hádal. Bol väčšinou pokojný a zádumčivý. Tak ani teraz nemal žiadne námietky, len jednoducho povedal:

„Dobre, nedbám. Teda urobme tak.“

Avšak jeho dcéra si vypočula ich rozhovor a bežala ku stádu, kde si hlasno začala sťažovať a nariekať, lebo ona spoznala, že jej matka je začarovaná:

„Och, moja drahá maminka, oni ťa chcú na porážku, na bitúnok, na jatky!“

„Nuž, ak ma porazia na bitúnku,“ odpovedala jej čierna ovca, „nejedz ani mäso, ani mäsový vývar a polievku zo mňa, ale pozbieraj moje kosti a pochovaj ich na rohu na poli.“

Skoro nato zobrali čiernu ovcu zo stáda a porazili ju na jatkách. Bosorka z tej ovce urobila hrachovú polievku a nabrala z nej pre dcéru. Ale dievča si pamätalo varovanie jej matky ovečky. Polievky sa ani len nedotkla, ale odniesla kosti na roh na pole a pochovala ich tam. A na počudovanie sveta, na tom mieste vyrástol strom, breza, veľmi roztomilý a krásny brezový stromček.

Nejaký čas prešiel, nikto nevie povedať ako dlho, lebo dialo sa to postupne. Bosorke sa medzičasom narodilo dieťa. Tak začala byť zlomyseľná voči mužovej dcére. Nechávala ju trpieť rôznymi spôsobmi. Musela ťažko pracovať a často ju bíjavala, dokonca i bez príčiny, keď mala zlú náladu.

Raz sa stalo, že sa konal veľký festival, taká okázalá slávnosť v paláci. Kráľ nariadil, aby sa slávnosti zúčastnili všetci jeho poddaní. A vydal takéto vyhlásenie, ktoré sa čítalo po celom okolí:

„Príďte, všetci ľudia, ktorí ste tu! Chudobní i biedni, všetci do jedného! Aj keď ste slepí, dokonca aj mrzáci! Vysadnite na kone a príďte! Alebo sa trebárs i preplavte cez more! Všetci ste vítaní!“

Tak na kráľov festival došli aj všetci vyvrheli a vydedenci. Bolo tu takisto plno zmrzačených, krívajúcich a slepých. Bosorka povedala svojmu starému mužovi:

„Choď dopredu s našou mladšou dcérou a ja dám pozor, aby staršia mala dostatok roboty a len tak nezaháľala počas našej neprítomnosti.“

Tak muž zobral svoju mladšiu dcéru na zámok. Ale bosorka roznietila veľký oheň v peci. Hodila jačmenné zrno do popola a povedala dievčaťu:

„Ak nepozbieraš a nevyčistíš dočista všetok jačmeň z popola predtým, ako bude tma a nastane noc, tak ťa potom zjem!“

Potom sa ponáhľala medzi ostatných na ples. A úbohá dievčina zostala sama doma a plakala. Začala vyberať zrná jačmeňa z popola, ale skoro si uvedomila, že je to márna robota, že by jej to trvalo niekoľko týždňov všetko to zrno pozbierať a každé jedno vyčistiť. Tak si išla s ťažkým srdcom, celá citovo ubolená, posťažovať so svojimi starosťami ku svojej zázračnej breze, ktorá vyrástla na mieste, kde zahrabala kosti z ovečky. Tam plakala a nariekala. Vyrozprávala si celú dušu, ako ťažko sa jej žije a čo za úlohu teraz dostala s vyhrážaním sa zjedením od bosorky. Matka jej však už nemohla pomôcť, lebo bola pochovaná pod brezou. Z jej kostí však, ako už vieme, vyrástla čarovná breza, ktorá jej načúvala a vedela sa s ňou rozprávať. To bola teraz pre ňu jej matka, ku ktorej si chodila sťažovať na svoj ťažký životný osud. Ako sa jej tak prihovárala, zrazu počula matkin hlas, ktorý sa jej prihováral cez brezu:

„Prečo plačeš, moja drahá, malá dcérenka?“

„Bosorka rozhádzala jačmenné zrno do pahreby v kúrenisku medzi popol,“ povedalo dievča. „To je dôvod môjho náreku, bôľu a plaču, moja drahá, milá maminka.“

„Neplač, drahé dieťa,“ povedala jej matka, utešujúc ju. „odlom jednu z mojich vetvičiek a pohrab s ňou pahrebisko a uvidíš, že všetko bude v poriadku.“

Dievča tak urobilo. Pohrabala kúrenisko, popol s jačmeňom. A zrazu, pozrimeže, čo sa stalo. Všetok popol zrazu zmizol a jačmeň vletel, hup, čistý do hrnca. Následne išla naspäť ku breze a položila pri jej kmeň vetvičku. Potom jej matka navrhla, aby sa dôkladne poumývala vlhkou kôrou z jej kmeňa na jednej strane. Poutierala sa listami z brezy. A teraz veľmi chcela ísť na bál, ale nemala sa do niečoho pekného odieť. Nemala ani povoz na zámok. Ale to bola čarovná breza. Kde sa vzali, tam sa vzali, zrazu si všimla, že pod brezou sú nádherné šaty na ples aj so sandálmi, ktoré si hneď obliekla a obula. Medzitým ako sa obliekala, si všimla, že spoza brezy k nej prišiel nádherný kôň s ešte krajším postrojom. Mala priam skvelo vyzerajúce šaty a koňa, ktorého hriva bola čiastočne zlatistá, čiastočne strieborná, a na jej koncoch boli zaprepletané vzácne kamene. Dievča vyskočilo do sedla na chrbát koňa. A odcválala na koni svižne ako šíp až do paláca. Ako prišla na nádvorie zámku, všetky oči sa dívali len na ňu, taký dojem spravila. Dokonca kráľov syn ju išiel pozdraviť. Uviazal jej tátoša o pilier, podporný stĺp pri zámku, na nádvorí. Nikdy ju nenechal osamote. Celý večer sa jej venoval. Poprechádzali sa spolu po všetkých izbách na zámku. Všetci ľudia na ňu uprene hľadeli. Rozmýšľali nad tým, z ktorého zámku prišla, lebo vyzerala v jej nádherných šatách ozaj veľmi skvostne. Nikto nevedel prísť na to odkiaľ vlastne pochádza. Na bankete ju princ pozval sadnúť si na čestné miesto hneď vedľa neho. Pre bosorkinu dcéru už nevystalo miesto za stolom. Tak sa priplazila pod stôl a tam obhrýzala kosti, ktoré zhadzovali psom z tanierov tí, ktorí stolovali. Princ si ju nevšimol, ale keď začala mľaskať pod stolom a hlučne hrýzť kosti, princ si myslel, že je to pes pod stolom. Tak do nej tak silno kopol, že jej zlomil kosť na ramene. Nie je vám trochu ľúto bosorkinu dcéru? To nebola jej vina, že jej matka bola bosorka. Všakže.

K večeru staršia sestra, ktorej matka bola premenená na čarovnú brezu, si pomyslela, že je čas ísť domov. Lenže ako odchádzala jej prsteň sa jej zachytil o kľučku na dverách, lebo kráľov syn ho namastil smolou. Ona nemeškala vyťahovaním prsteňa z lepkavej smoly na kľučke, ale sa ponáhľala von. V náhlivosti odviazala svojho koňa od stĺpa a odcválala na ňom ako šíp bleskurýchlo domov. Tam si vyzliekla svoje šaty pri breze. Nechala svojho koňa ukrytého za brezou a ponáhľala sa na svoje miesto pri peci. Onedlho prišli domov aj muž, jeho žena a mladšia dcéra. Vtedy bosorka povedala dievčaťu, chvastajúco sa:

„Ách, ty úbohá vec. Presne to si ty, nič viac! Ani len predstaviť si nevieš, aký nádherný čas sme strávili na zámku! Kráľov syn sa zaľúbil do mojej dcéry, ale ako ju niesol na rukách, nešťastnou náhodou spadla na zem a zlomila si ruku.“ Takto jej zaklamala.

Staršia sestra vedela presne, ako sa to stalo, ale nepovedala ani pol slova a potichu sedela pri peci.

Nasledujúci deň boli znovu všetci pozvaní na slávnostný banket, kde sa podávala bohatá večera.

„Hej! Môj starý muž,“ povedala bosorka, „obleč sa tak rýchlo, ako len vieš a zober so sebou našu malú dcéru, bosorkinu dcéru myslela. Boli sme znovu pozvaní na hostinu. Zober svoju mladšiu dcéru so sebou. Ja dám tvojej staršej dcére zase plno roboty, nech sa nenudí. Aspoň sa dobre od práce unaví a bude sa jej potom v noci lepšie spať.“

Roznietila oheň v peci a hodila doň za plný hrniec konopného semena a pomiešala s popolom. Dievčaťu povedala takto:

„Ak toto neoddelíš a nedáš všetko konopné semeno do hrnca čisté, bez popola, tak si ťa dám na večeru!“

Dievča si bezradne poplakalo. Potom išlo ku svojej breze. Odlomila z nej jednu vetvičku. Zamiešala ňou popol v ohnisku, ktoré sa vyčistilo od popola a konopné semiačka sa samé nazbierali a nasypali do hrnca. Potom sa umyla vlhkou kôrou z brezy a utrela jej lístím. Keď sa lepšie prizrela tentokrát, našla pod brezou pri kmeni ešte nádhernejšie šaty než predtým a spoza brezy k nej prišiel veľmi krásny tátoš. Tak naskočila na koňa a ponáhľala sa do zámku.

Znovu ju prišiel privítať sám kráľov syn, princ, kráľovič. Uviazal jej koňa o stĺp a voviedol ju do slávnostnej siene na banket. Počas hostiny dievča zase sedelo na čestnom mieste, hneď vedľa kráľovho syna, takisto ako deň predtým. Ale bosorkina dcéra zase len obhrýzala mäso z kostí, ktoré hádzali hostia psom pod stôl. Ako princ sedel za stolom, zakopol o ňu, myslel si zase , že je to pes pod stolom, tak do nej poriadne kopol, až jej zlomil nohu. Ona sa potom so zlomenou nohou odplazila ku svojej matke bosorke. Nuž, ani teraz nemala veľké šťastie!

Staršia dcéra dobrého starého muža sa znovu ponáhľala zavčasu domov, aby si jej macocha nevšimla, že bola preč. Ale kráľov syn zase natrel smolou kľučku na dverách. A keď otvárala dvere, tak sa o ňu zachytil jej zlatý náramok. Dosť pevne držal na kľučke. Bol prilepený ku smole. Ona nemala čas sa zapodievať vyberaním náramku zo smoly na kľučke, tak rýchlo naskočila na koňa a letela na ňom ako šíp až ku breze. Tam nechala svojho koňa a fajnové krásne šaty položila pod brezu pri jej kmeň. Potom si sťažovala matke:

„Stratila som môj náramok na zámku. Dvere boli natreté smolou a on sa prichytil o kľučku.“

„Aj keby si stratila dva náramky,“ povedala jej matka, „ja ti vždy dám ďalší, ešte lepší, kvalitnejší, a hodnotnejší.“

Dievča sa potom ponáhľalo domov. A keď jej otec s bosorkou prišiel z hostiny, už sedela, ako tradične, pri peci. Potom jej bosorka povedala, lebo v nej chcela prebudiť závisť:

„Ty úbohá vec! To, čo ty vidíš v tej pahrebe v peci, je nič oproti tomu, čo sme my videli na zámku. Kráľov syn niesol moju dcéru z jednej izby do druhej, ale sa pošmykol a ona spadla a zlomila si nohu. A toto je pravda, takto sa to stalo. Moje dieťa má teraz zlomené chodidlo.“

Starého muža staršia dcéra sa držala celý čas potichu. Vedela, čo sa v skutočnosti stalo. A zaoberala sa čistením piecky.

Noc prešla. A keď začalo svitať, bosorka zobudila svojho manžela, vrieskajúc po ňom:

„Hej! Vstávaj hore, starec! Sme pozvaní na kráľovskú slávnostnú hostinu.“

Tak starý muž vstal z postele. Nakázala mu vziať so sebou i ich spoločnú dcéru:

„Zober naše malé dieťatko a ja sa postarám o to, aby staršia dcéra nezaháľala, keď ju necháme samú doma.“

Ona urobila podobne ako zvyčajne. Tentokrát rozliala za hrniec mlieka ponad popol vraviac:

„Ak nedostaneš naspäť mlieko do hrnca, tak budeš veľmi trpieť, a to si zapíš za uši, že sa o to postarám.“

Aké len vystrašené bolo dievča teraz! Ale bežalo ku svojej breze a jej čarovnou mocou sa jej podarilo úlohu splniť. Potom odcválala na koni do paláca tak, ako i predtým. Keď prišla na kráľovský dvor, zistila, že princ už na ňu čakal. Odviedol si ju do tanečnej sály, kde bola vysoko poctená a zase sedela vedľa jeho boku na čestnom mieste. Ale bosorkina dcéra zase obhrýzala kosti pod stolom. Ako tak kvočala medzi chodidlami ľudí, ktorí sedeli za stolom, niekto sa vyľakal, že čo to je pod stolom a kopol do nej, až jej spravil veľkú modrinu pod okom. Úbohé stvorenie! Avšak stále nikto nevedel nič o staršej dcére starého dobrého muža, odkiaľ prišla a kto to vlastne je. Ale princ bol múdry. Nakázal natrieť prah dverí smolou, a keď tadiaľ prechádzala, jedna jej zlatá topánka sa jej prilepila pevne o smolu. Tak utiekla bez jednej topánky preč, až prišla až k breze. Takto, ako bola parádne ozdobená, si ľahla vedľa brezy a začala sa jej sťažovať:

„Bohužiaľ, drahá matka, stratila som jednu z mojich zlatých topánok.!“

„Netráp sa tým,“ povedala jej matka breza, „keď budeš potrebovať nejaké plesové topánky, tak ja ti zoženiem oveľa vkusnejšie a krajšie.“

Potom sa dievča ponáhľalo domov. Keď prišiel otec s bosorkou z hostiny, ona už sedela veselo pri peci a prehrabávala sa v popole. Okamžite sa na nej začala bosorka zabávať, vraviac:

„Ach, ty úbohá vec. Tu nie je nič zaujímavé uvidieť, ale keby si bola v paláci, tam by si videla plno ozajstných veľkolepých vecí! Moja drahá malá dcéra sa zase nechala niesť po sále na rukách princa, ale nešťastnou náhodou spadla a urobila sa jej modrina pod okom. Ty sprostá vec, či ty vôbec vieš aspoň niečo takéhoto dokázať a nechať sa niesť princom na rukách?“

„Áno, máš pravdu. Čo ja len môžem vedieť?  Akurát tak vyčistiť poriadne komín a piecku.“

Teraz mal princ už tri veci od nej, ktoré si uchovával u seba. A veľmi skoro sa teda rozhodol, že nájde ich majiteľku. Za týmto účelom sa konala veľká oslava a slávnosť aj vo štvrtý deň. Všetci ľudia boli znovu pozvaní do paláca. Bosorka sa pripravila, že pôjde tiež. Rozdrvených chrobákov pomiešala s kúskami bavlny.

Ako veľmi bola dievčina tentokrát vystrašená! Čo najrýchlejšie utekala ku svojej breze. Breza jej povedala, že to sú len mŕtve chrobáky a že tie jej už neublížia. Potom sa dievčina upokojila a prestala mať strach. Macochina dcéra dostala drevenú ruku od bosorky namiesto tej zlomenej, jednu drevenú nohu, lebo i nohu mala zlomenú, a cez  oko si uviazala čiernu šatku, tak vyzerala ako taký nepríjemný, škodlivý a škaredý námorník.

Princ na slávnosti vyhlásil:

„Jedna krásna dievčina, ktorá stratila prsteň, náramok a jednu zlatú topánku na zámku a ktorej sadne tá topánka na nohu zľahka ako uliata, tá bude moja nevesta.“

       „Popolnaté dievčisko tu nie je,“ všimol si princ, lebo už vedel od starého muža, že má dve dcéry, ale že tá druhá je dobrá len tak na vymetanie komínov. Tak rozkázal: „Choďte pre ňu a prineste ju. Nech si aj ona vyskúša topánku.“

       Tak išli po ňu a priniesli ju ku kráľovi na koči. Princ jej išiel akurát vrátiť prsteň, náramok a zlatú topánku. Keď vtom sa ozvala stará bosorka: „ Vaša Výsosť nedávajte jej tie veci. Ona ich všetky zašpiní popolom, taká je ona, neporiadne celý deň len vysedáva pri peci. Takto ho bosorka klamala. Radšej ich dajte mojej vlastnej dcére a nie tej druhej. Tá je vkuse špinavá od popola.“

       Nuž princ dal bosorkinej dcére zlatý prsteň na prst. Takisto sa jej zmestili nohy do zlatej topánky A náramok tiež.  Bosorka by nikdy nesúhlasila s tým, aby dal všetky tieto vzácne zlaté veci jej nevlastnej dcére, popolnatému dievčisku – tak ju volala. Použila čary a princ na ňu celkom zabudol.

       Nuž, čo sa to má teraz spraviť? Bosorkina dcéra je teraz snúbenica princa. Niekoľko dní prešlo a okolnosti, ktoré sa princovi stali, napokon ho donútili vziať si ju z jej domu do paláca. A tak sa pripravili, že tak urobia. Avšak práve vtedy, keď odchádzali, si všimli nejakú ženskú v kuchyni. Dievča hneď vyskočilo na rovné nohy a išla do kravína niečo zobrať.  Princovi, ktorý stál pri dverách domu potichu pošepkala do ucha:

       „Bohužiaľ! Nemal si mi ukradnúť moje strieborné a zlaté veci. Mne teraz chýbajú.“

Vtedy kráľov syn rozpoznal túto ženskú pri peci. Tak potom vzal so sebou obe dievčatá. Lenže prechádzali popri brehu rieky a tam do potoka zhodil bosorkinu dcéru. Či sa utopila, to nikto nevie, ale prúd vody ju zaniesol určite veľmi ďaleko, možno až do šíreho oceána. Bosorkina dcéra nevedela, čo robiť, prúd vody ju unášal ďalej a ďalej. Jej srdce sa zožieralo trpkosťou a zlosťou. Tak aspoň zakričala:

       „Nech vyrastie tam, kde budem, jedovatá rastlina – zlatý otrávený bolehlav! Aby matka vedela, že kde budem.“

Sotva to dopovedala zmizla v tečúcej vode ďaleko, že ju už nebolo počuť.

Princ si teda našiel svoju milú popolušku, s ktorou tancoval na slávnosti a správal sa k nej už ako ku svojej neveste. Prišli k breze, s ktorou sa rozprávala jej dcéra. Zbadali tam zlatistý bolehlav rásť hneď vedľa mosta. A našli tam veľké množstvo pokladov rôzneho druhu a plno bohatstva, tri veľké vrecia plné zlata, toľko isto striebra, a nádherného tátoša, ktorý ich priniesol až domov – do paláca. Tam potom žili šťastne spoločne veľmi dlhý čas. Mladá manželka priviedla na svet princovi krásneho syna, z ktorého mali veľkú radosť a potešenie. Okamžite odkázali bosorke, že popoluška porodila syna, lebo ju stále považovali za jej matku.

„Tak takto! No dobre,“ povedala si len tak pre seba bosorka. „Však ja tomu malému dieťaťu prinesiem nejaký bosorácky darček,“ a zaťala zuby a od zúrivosti sa škaredo uškrnula.

Tak vraviac sa vypravila do paláca. I stalo sa, že prechádzala popri brehu rieky a našla tam zlatého otráveného bolehlavu. Hneď si ho chcela odrezať od korienkov a chcela ho dať malému princovmu synovi ako dar. Zrazu počula, ako nejaký hlas z tej rastliny jej začal rozprávať: „Jaj beda, matka moja! Neodrež ma od korienkov.“

Bosorka ju spoznala po hlase, ale pre istotu sa jej ešte opýtala: „Si to ty, dcéra moja jediná?“ vyzvedala sa stará bosorka

„Naozaj som to ja, moja drahá matka.“ Odpovedala jej dcéra. „Oni ma zhodili z mosta do rieky.“ Tak bolehlav vytrhla aj s korienkami a schovala do tašky.

Ako táto nepríjemná ženská vošla do izby, kde odpočívala v posteli mladá kráľovná. Chcela ju hneď vystrašiť slovami: „Odpľuj si na puzdro môjho noža a ja ťa zmením na soba.“

„Si tu zase len na to, aby si priniesla problémy a ťažkosti do života?“ povedala jej mladá žena. Mladá kráľovná si ani neodpľula, ani nespravila nič iného, ale zlomyseľná bosorka ju aj tak premenila na soba. Zlatý jedovatý bolehlav premenila naspäť na svoju dcéru a uložila ju do postele. Ale dieťa teraz začalo byť nepokojné a neprestajne uplakané, pretože jej chýbala starostlivosť jeho matky kráľovnej. Zobrali ho na dvor a tam ho chceli všelijakými prostriedkami utíšiť, ale dieťa aj tak ďalej plakalo.

„Čo robí to dieťa takým nespokojným?“ spýtal sa princ. Nevedeli, čo mu majú povedať. Vybral sa teda za starou múdrou vdovou po jej dobrú radu.

„Ajáj, ajáj! Tvoja manželka nie je doma, je premenená na soba a teraz žije hlboko v lese. A ty máš teraz bosorkinu dcéru ako svoju manželku a samú bosorku ako svoju testinú (svokru).

„Existuje nejaký spôsob, ako moju manželku dostať von z toho lesa?“ opýtal sa princ.

„Daj mi to dieťa,“ odpovedala mu múdra vdova. Vezmem ho so sebou do lesa, keď budem zaháňať kravy. Ja spravím nejaký šušťavý zvuk medzi listami brezy, možno ho to zaujme a na čerstvom vzduchu sa kvôli zvedavosti upokojí, keď to bude počuť.

„Áno, vezmi dieťa preč. Zober ho do lesa,“ povedal princ a doviedol ženu do zámku.

„Akože, teraz? Teraz sa chystáš odniesť dieťa do lesa?“ spytovala sa bosorka veľmi podozrievavým tónom, ale kráľov syn trval pevne na tom, aby sa jeho dieťa v lese niečím zaujímavým upokojilo: „Áno, nech tá žena, ktorú som priviedol, vezme dieťa do lesa!“ Prišla s ním až na koniec močariny a tam uvidela stádo sobov. Vtedy začala pekne spievať:

_Malé drobné očká a ružová pokožka.

_Príď dievčina, ktorá si syna porodila.

_Príšeru tu všetci načúvajú.

_Môžu nám hroziť tak, ako budú.

_Môžu nás strašiť, koľko len chcú,

_No našu lásku nepretrhnú.

_Od tej bosorky sa otáčaj preč.

_Len radosťou a láskou potešiť nás vieš.

A okamžite po tejto uspávanke sa tam objavil sob, ktorý prišiel bližšie, ktorý chlapca opatroval a bol k nemu nežný celý deň. Lenže koncom dňa, keď zapadlo slnko za horizont, sa musel presunúť so svojím stádom na iné polia.

Nasledujúce ráno stará vdova, išla znovu zobrať dieťa z paláca so sebou do lesa.

Bosorka to nechcela dovoliť, čo je samozrejmé, ale princ povedal:

„Len ho vezmi na čerstvý vzduch. Syn bol oveľa pokojnejší v noci. Pamätaj si tie miesta, kde ste boli, tam ho to veľmi upokojilo, som ti za to veľmi povďačný.“

Tak vdova vzala dieťa na jej ramená a odniesla ho k močiaru v lese. Tam ona pospevovala dieťaťu peknú uspávanku.

_Malé drobné očká

_A červené líčka.

_Opatrovateľka?

_Stará striga z blízka.

_Krv i život vziať nám,

_Ľudí jesť je chtivá.

_Opatrovateľkou byť,

_Hrať tu s nami svoje hry.

_Nám sa však oplatí žiť,

_Môže sa vyhrážať vždy,

_No našej lásky nikdy,

_Nikdy nepretrhne niť.

A okamžite sob opustil stádo, prišiel ku dieťaťu a bol k nemu taký nežný ako predtým. A takto sa dieťaťu darilo sa utíšiť a upokojiť láskou soba, až dokedy z neho nevyrástol pekný mladý chlapec, ktorému nebolo chýru ďaleko na okolí. Ale kráľov syn začal uvažovať nad týmito vecami a povedal tej ovdovelej žene:

       „Nebolo by možné zmeniť soba opäť na ľudskú bytosť?“

       „Ja neviem, môj drahý princ,“ bola jej odpoveď. „Poď so mnou do lesa, v každom prípade, keď si žena odloží svoju sobiu kožu, ja jej budem česať vlasy. A zatiaľ čo ja to budem robiť, musíš spáliť tú sobiu kožu.

       Hneď nato obidvaja išli do lesa s dieťaťom. Sotva tam prišli, keď sa objavil pri nich sob a pestoval a maznal sa s dieťaťom veľmi láskavo. Vtedy tá vdova povedala sobovi:

       Keďže odchádzaš veľmi ďaleko zajtra, ja by som chcela teba a tvoju hlavu vidieť ešte posledný raz, aby som si ťa navždy pamätala.

       Mladá žena zhodila zo seba sobiu kožu a nechala vdove česať svoje vlasy, ako si želala. Kráľovič medzitým nepozorovane hodil sobiu kožu do ohniska, kde zhorela.

       „Čo to cítim, že sa tu páli?“ spýtala sa mladá žena. Pozrela po okolí a vtom si všimla svojho vlastného manžela. „Beda mi! Ty si spálil moju sobiu kožu. Prečo si tak urobil?“

       „Aby som ti dal opäť ľudskú podobu.“

       „Zvláštny deň je dnes! Nemám nič, čím by som sa mohla zakryť teraz, som len úbohé bezvládne stvorenie,“ zvolala. Potom sa transformovala do rôznych foriem, praslicu, lesného chrobáka, vreteno, a všetky ďalšie predstaviteľné formy. Kráľ počkal až dovtedy, dokedy sa prestala premieňať a dostala sa znova do ľudskej podoby.

„Ach beda! Tak ma teraz preto, že si ma zachránil vezmi zase späť domov,“ volala mladá žena, „ale teraz sa bojím, že ma bosorka určite zje.“

       „Ona ťa nezje,“ odpovedal jej manžel a pustili sa spolu na cestu domov aj s dieťaťom.

        Ale keď ich uvidela bosorka, ako prichádzajú, pustila sa aj so svojou dcérou na útek, tak sa vyľakala. A ak nezastavili, možnože tak utekajú dodnes, a už musia mať veľmi vysoký vek. A princ, jeho manželka a ich spoločné roztomilé dieťa žijú spoločne na zámku odvtedy až dodnes.

       @[From the Russo-Karelian]@OH***