2*12*047 Jano a strúčik fazule **(3,8k)

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna chudobná vdova. Bývala v malej chalúpke so svojím jediným synom Janom.

Jano bol povrchný, nerozvážny chlapec, ale mal veľmi dobré srdce a bol láskyplný. Toho času bola veľmi tuhá zima. A po nej táto úbohá žena trpela horúčkami, triaškami a zimnicami. Jano nerobil skoro žiadnu robotu, bol ešte mladý. A tak postupne príšerne schudobneli. Vdova si uvedomila, že aby sa ona a Jano uchránili pred smrťou vyhladovaním, jediné, čo môžu urobiť, je, že predajú svoju kravu. Tak v jedno ráno povedala svojmu synovi: „Ja som od choroby príliš zoslabnutá na to, aby som išla sama. Janko, musíš zobrať namiesto mňa našu kravu na trhovisko a predať ju.“

Janovi sa veľmi zaľúbila myšlienka ísť na trh predávať kravu. Tak šiel. No cestou tam stretol jedného mäsiara, ktorý mal v ruke za hrsť krásnych zrelých fazúľ. Jano sa zastavil a s obdivom sa na ne pozrel. Mäsiar povedal chlapcovi, že to nie sú len také obyčajné fazule, ale že majú obrovskú hodnotu. Podarilo sa mu presvedčiť naivného chlapca, aby mu predal kravu za hrsť týchto fazúľ.

Keď ich priniesol domov matke namiesto peňazí, ktoré ona očakávala za peknú kravu, bola veľmi rozhnevaná a ronila veľa sĺz. Veľmi vyhrešila Jana za jeho pochabosť. Jemu to bolo veľmi ľúto, a matka i syn išli do postele spať veľmi smutní. Zmizla im ich posledná nádej na záchranu.

Keď sa rozvidnelo, Janko vstal a išiel von do záhrady.

„Aspoň,“ pomyslel si, „zasejem tie krásne fazule. Matka síce povedala, že sú len bežnou odrodou červených fazúľ a nič iného, ale ja ich aj tak zasejem.“

Tak zobral malú paličku a urobil ňou diery do pôdy, do ktorých potom vložil každú fazuľu.

V ten deň mali veľmi malý obed a smutný večer. Zaspali, vediac, že nasledujúci deň nebudú mať čo do úst vložiť. Janko v noci nebol schopný ani oko zažmúriť od zúfalstva a hnevu. Skoro ráno za svitania vstal a šiel sa pozrieť do záhrady.

K jeho veľkému úžasu zistil, že fazule počas noci dosť značne narástli. Vyliezli vyššie a vyššie, až pokryli celý strmý útes, ktorý sa nachádzal nad ich chalúpkou, dokonca až ponad útes do veľkej výšky. Stonky sa vinuli a krútili medzi sebou, až spravili celkom veľký rebrík.

„To by mohlo byť ľahké vyšplhať sa po ňom hore,“ pomyslel si Jano.

Ako pomyslel na tento experiment, hneď sa aj rozhodol, že tak vykoná, lebo Jano bol dobrý lezec. Avšak po jeho chybe s kravou, si pomyslel, že bude lepšie, keď to predebatuje najprv so svojou matkou.

Tak zavolal svoju matku. S upreným pohľadom hľadeli v tichom údive na steblá fazule. Tie boli nielen ohromnej výšky, ale boli aj dostatočne hrubé na to, aby udržali Janovu váhu.

„Som zvedavý, kde to končí,“ povedal Jano svojej matke. „Uvažujem nad tým, že naň vyleziem a pozriem sa.“

Jeho matka si želala, aby neriskoval také dobrodružstvo hore tým čudným rebríkom. Ale Jano ju prehovoril, aby mu dala súhlas na to, aby sa o to pokúsil. Bol si istý, že na vrchu tých stebiel fazule musí byť niečo úžasné. Tak napokon poľavila a ustúpila jeho želaniu.

Jano sa okamžite začal šplhať. Šiel vyššie a vyššie hore ako po rebríku, až napokon všetko nechal za sebou. A to mu z výšky pripadalo celkom malé – chalúpka, dedina, a dokonca aj vysoká veža kostola. Stále však nemohol dovidieť na vrchol fazuľových stebiel.

Jano sa cítil byť už trochu unavený a pomyslel si na chvíľu, že sa vráti naspäť dolu. Ale on bol veľmi vytrvalý chlapec. Vedel, že jediný spôsob ako uspieť vo všetkom je nevzdávať sa. Tak si na chvíľu odpočinul a pokračoval ďalej.

Stále stúpal vyššie a vyššie, až sa napokon obával pozrieť dolu pre to, aby nedostal závrat. Napokon sa Janovi podarilo dostať na vrchol stebiel fazule a ocitol sa v nádhernej krajine zarastenej rôznymi stromami a s prekrásnymi lúkami, na ktorých sa pásli ovce. Cez pasienky tiekol krištáľovo čistý potok. Neďaleko miesta, kam sa dostal zo svojho fazuľového rebríka, stál obdivuhodný, mohutný zámok.

Jano dlho rozmýšľal, či niekedy vôbec počul, že by niekde niekto videl takýto kaštieľ predtým. Ale keď tak o tom uvažoval, všimol si, že bol až natoľko oddelený zvislým kameňom od dediny, ako keby bol v inej krajine.

Zatiaľ čo Jano stál, pozerajúc na zámok, veľmi zvláštne vyzerajúca žena vyšla z lesa a približovala sa k nemu.

Na hlave mala špicatú čiapku prešívanú červeným saténom dookola s kožušinou. Vlasy mala rozpustené voľne ponad plecia a kráčala s palicou v ruke. Jano si dal dolu svoju čiapku a uklonil sa jej.

„Ráčite, madam,“ povedal, „byť majiteľkou tohto veľkého domu?“

„Nie,“ povedala stará dáma. „Ak budeš počúvať, poviem ti príbeh o tom zámku: Jedného času žil šľachtický rytier, ktorý býval v tomto zámku, ktorý sa nachádza na hranici Rozprávkovej krajiny. Mal čestnú a milujúcu manželku a niekoľko nádherných detí. V jeho susedstve žili malí ľudia, ktorí boli k nemu veľmi priateľskí. Venovali mu mnoho vynikajúcich a vzácnych darov.

Šírili sa zvesti o týchto pokladoch. A gigantický obor, ktorý žil v neďalekej vzdialenosti a bol veľmi zlomyseľnou bytosťou, sa rozhodol získať ich do svojho vlastníctva.

Tak podplatil falošného sluhu, aby ho vpustil do zámku, keď bol rytier v posteli a spal, podarilo sa mu ho poslať na druhý svet, ako ležal. Potom išiel do tej časti zámku, kde boli detské izby a to isté spravil všetkým tým úbožiatkam, ktoré tam našiel.

Našťastie pre jeho pani, ju nemohol nájsť. Ona bola odídená so svojím maloletým synom, nemluvňaťom, ktorý mal ešte len dva či tri mesiace, na návšteve u jej starej pestúnky. Tá bývala v údolí. Zdržala ju tam počas noci veľká búrka.

Nasledujúce ráno, hneď ako sa rozvidnelo, jeden zo služobníkov na zámku, ktorému sa podarilo uniknúť, prišiel povedať úbohej dáme o smutnom osude jej manžela a jej pekných detičiek. Ona mu spočiatku sotva vedela uveriť a horlivo chcela ísť späť na zámok a zdieľať osud svojej drahej rodinky. Ale stará pestúnka s mnohými slzami ju zaprisahala, aby si pamätala, že stále má ešte jedno dieťa a že je jej povinnosťou zachrániť si svoj život kvôli osudu jej úbohého neviniatka.

Dáma sa vzdala svojho plánu z tohto dôvodu a súhlasila zostať v dome svojej pestúnky, ako najlepšieho miesta svojho utajenia. I pre to, že ten služobník, ktorý priniesol správu, jej povedal, že obor prisahal, že ak by ju vedel nájsť, tak sa rovnako zbaví aj jej, aj jej bábätka. Roky sa valili jeden cez druhý. Medzičasom stará pestúnka zomrela. Zanechala jej domček spolu aj s niekoľkými kúskami nábytku, ktorý obsahoval. Úbohá dáma v ňom teda prebývala. Svoj denný chlieb si zaobstarávala ako roľníčka prácou na poli. Jej kolovrátok a mlieko, ktoré im poskytovala ich krava, im stačili na skromnú obživu pre ňu a jej syna. Zakúpila si ich za peniaze, ktoré mala so sebou. Pri domčeku mala malú peknú záhradu, v ktorej pestovala hrach, fazuľu a kapustu. Dáma sa nehanbila ísť von na pole počas žatvy a zbierať úrodu z poľa pre potreby svojho malého syna.

Janko, tá chudobná dáma je tvoja matka. Tento zámok raz patril tvojmu otcovi a musí byť znovu tvoj.“

Jano prejavil hlasný údiv.

„Moja matka! Ach, madam, čo mám urobiť? Môj úbohý otec! Moja drahá matka!“

„Tvoja povinnosť vyžaduje získať ho späť pre tvoju matku. Ale úloha je plná nebezpečenstva, drahý Janko. Máš odvahu sa na ňu podujať?“

„Ja sa ničoho nebojím, keď viem, že robím správnu vec,“ povedal Jano.

„Potom,“ povedala dáma v červenej čiapke, „ty si jeden z tých, ktorí vykynožia obrov. Musíš sa dostať do zámku a ak bude možné, získať pre seba sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia, a harfu, ktorá hovorí. Pamätaj si, všetko, čo vlastní obor, je v skutočnosti tvoje.“ Keď dáma s červenou čiapkou ukončila svoje rozprávanie, zrazu zmizla. A Jano už vedel, že to musela byť víla.

Jano bol zaraz rozhodnutý podujať sa na dobrodružstvo, tak pokračoval ďalej. Na zámkovej bráne visel lesný roh, na ktorý zatrúbil. Za jednu či dve minúty bránu otvorila hrôzostrašná obryňa s jedným veľkým okom uprostred svojho čela.

Ako náhle ju Jano zbadal, otočil sa a chcel utiecť preč. Lenže ona ho chytila a dovliekla ho na zámok.

„Ejha!“ hrozne sa smiala. „Neočakával si ma tu stretnúť. To je jasné! Nie, už ťa nenechám odísť preč. Som ustatá z môjho života. Som taká prepracovaná. Nevidím dôvod, prečo by som nemala mať páža tak, ako ostatné dámy. A ty budeš môj poslík. Budeš čistiť nože a moje čierne čižmy, rozrábať oheň a vo všeobecnosti mi pomáhať vo všetkom, keď je obor preč. Keď je on doma, tak ťa musím ukryť, lebo doteraz už zjedol všetkých mojich poslíkov a ty by si bol veľmi chutný kúsok, môj malý mladík.“

Zatiaľ čo hovorila, ťahala Jana rovno do zámku. Úbohý chlapec bol veľmi vystrašený. A ako som si istý aj ja, aj hocikto iný by bol na jeho mieste. Ale on si pamätal, že strach zahanbuje muža. Tak zápasil s tým, aby bol statočný a vyťažil zo situácie čo najviac.

„Ja som celkom pripravený vám pomáhať a urobiť všetko, čím vám môžem poslúžiť, madam,“ povedal. „Len o to vás prosím, buďte taká dobrá a ukryte ma pred vaším manželom, lebo by som vôbec nechcel, aby ma zjedol.“

„To je dobrý chlapec,“ povedala obryňa a kývala pritom hlavou. „Máš šťastie, že si nekričal, keď si ma uvidel, tak ako ostatní chlapci, ktorí tu boli. Lebo ak by si bol tak urobil, môj manžel by sa zobudil a zjedol by ťa na raňajky, tak ako ich. Poď sem, dieťa. Choď do môjho šatníka, ten si on nikdy nedovolí otvoriť. Tam budeš v bezpečí.“

A otvorila veľkú skriňu na šaty, ktorá stála vo veľkej hale, a zatvorila ho do nej. Ale kľúčová dierka bola taká veľká, že vpustila dnu nielen plno vzduchu na dýchanie, ale aj mohol vidieť cez ňu všetko, čo sa odohrávalo v miestnosti. Onedlho počul hlučný dupot na schodoch ako hrmot z veľkého kanóna. Potom začul hromové zvolanie:

„Fá, fí, fó, fú, cítim pach človečiny! Či je živý alebo mŕtvy, rozomeliem jeho kosti a dám si ho na chlieb. Žena moja,“ volal obor, „nejaký človek je na zámku. Sprav mi ho na raňajky!“

„Ách, ty! Dorástol si na starého a sprostého,“ skríkla naňho obria žena jej najsilnejším hlasom. „To je len pekný čerstvý rezeň zo slona, ktorý som uvarila pre teba. To je to, čo cítiš. Tam si sadni a daj si dobré raňajky.“

A položila pred neho obrovskú misu s jedlom z príjemne chutnajúceho, ešte sa pariaceho mäsa, ktoré ho veľmi potešilo. Hneď zabudol na myšlienku o tom, že je nejaký človek na zámku.

Keď sa dobre naraňajkoval, išiel sa vonka poprechádzať. Obryňa potom otvorila dvere na šatníku a vyzvala Jana vyjsť zo skrine von, aby jej pomáhal. A on jej teda pomáhal celý deň. Dobre ho nakŕmila a keď sa zvečerilo, dala ho naspäť do veľkej skrine.

Vtedy obor vošiel dnu na večeru. Jano ho sledoval cez kľúčovú dierku a bol užasnutý, keď ho uvidel, ako chytil vlčie stehno a polovicu kuraťa a naraz si ich vložil do jeho objemných úst.

Keď skončila večera, vyzval svoju manželku, aby mu priniesla tú sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia.

„Stále znáša tak dobre zlaté vajcia, ako vtedy, keď patrila tomu naničhodnému rytierovi,“ povedal. „Skutočne si myslím, že sú dokonca ťažšie než predtým.“

Obryňa odišla preč. Za chvíľu sa vrátila s malou hnedou sliepkou, ktorú položila na stôl pred svojho manžela. „A teraz, môj drahý,“ povedala, „idem na prechádzku, ak ma teraz už nepotrebuješ.“

„Len choď,“ povedal obor. „Ja si pôjdem čo nevidieť veľmi rád zdriemnuť.“

Potom zdvihol hnedú sliepku a povedal jej:

„Znes zlaté vajce!“ A ona okamžite zniesla zlaté vajce.

„Znes zlaté vajce!“ povedal znovu obor. A ona zniesla ďalšie.

„Znes zlaté vajce!“ zopakoval po tretíkrát. A znovu zniesla na stôl zlaté vajce.

Teraz si už Jano bol istý, že je to sliepka, o ktorej mu hovorila víla.

Onedlho obor položil sliepku na podlahu a čoskoro nato rýchlo zaspal. Chrápal tak hlasno, že to znelo tak, ako keby hrmelo.

Jano si hneď všimol, že obor už tvrdo spí. Potlačil dvere na šatníku. Tie sa otvorili a on sa vyplazil von. Veľmi opatrne sa zakradol cez izbu až ku sliepke, ktorú vyzdvihol a ponáhľal sa z bytu preč. Poznal cestu do kuchyne, dvere na ktorej boli privreté. Otvoril ich, zatvoril a za sebou ich zamkol. Potom bežal tak rýchlo, ako keby letel, až k veľkému fazuľovému steblu, po ktorom zostúpil dole tak rýchlo, čo mu sily stačili. Len tak prepletal nohami.

Keď ho jeho matka videla vstúpiť do ich chalúpky, od radosti plakala, lebo sa už obávala, že ho víly odniesli preč alebo že ho našiel obor. Ale Jano položil pred ňu hnedú sliepku a povedal jej, ako sa mu darilo a čo zažil v obrovom zámku. Bola veľmi rada, že majú tú sliepku, ktorá ich znova urobí bohatými.

Jano potom v jeden deň urobil ďalšiu dobrodružnú výpravu hore po fazuľovom steble. Jeho matka bola vtedy na trhovisku. On si ale pred cestou tam hore najprv prefarbil vlasy a celý sa preobliekol a zamaskoval na nepoznanie. Stará obria žena ho teda nespoznala. Zase ho vtiahla dnu. Tak ako to urobila predtým, aby jej pomáhal robiť jej robotu. Keď počula prichádzať jej manžela, tak ho zase schovala do šatníka. Vôbec nepomyslela na to, že by to mohol byť ten istý chlapec, ktorý ukradol tú hnedú sliepku. Nakázala mu, aby tam bol potichu, inak ho obor zožerie.

Vtedy prišiel obor vraviac:

„Fá, fí, fó, fú, cítim vo vzduchu človečinu. Či je ten človek živý alebo mŕtvy pomliaždim mu kosti a dám si ho s chlebom.“

„Nezmysel!“ povedala jeho obria manželka. „To je len pečené mäso mladého býka. Myslela som, že chutne padne pod zub na tvoju večeru. Sadni si a hneď ti ho naservírujem.“ Obor si sadol za stôl. Čoskoro mu manželka priniesla pečeného býčka na veľkej mise a začali večerať. Jano s úžasom pozeral, ako obhrýzali kosti býka, ako keby to bol len malý škovránok. Hneď ako dojedli svoju večeru, obryňa vstala a povedala:

„Teraz, môj drahý, s tvojím dovolením pôjdem dokončiť príbeh, ktorý čítam. Ak ma budeš potrebovať, zavolaj na mňa.“

„Najprv,“ odpovedal obor, „prines mi moje vrece peňazí, aby som mohol spočítať svoje zlaté mince predtým, ako pôjdem spať.“ Obryňa poslúchla. Odišla a za chvíľu sa vrátila s dvoma veľkými vrecami, ktoré niesla na svojich pleciach. Položila ich dole pred svojho manžela.

„Tu je to,“ povedala. „To je všetko, čo zostalo z rytierových  peňazí. Keď ich minieš, musíš ísť zabrať nejaký zámok ďalšieho baróna.“

„To neurobí, ak tomu budem môcť zabrániť,“ pomyslel si Jano.

Keď obrova manželka odišla, ten vybral z vriec hromady a hromady zlatých mincí. Spočítal ich a ukladal ich na kopy, až dokedy nebol od zábavy s množstvom mincí, ktoré mal, unavený. Potom ich zmietol všetky späť do svojich vriec. Pohodlne sa oprel dozadu na stoličke a tvrdo zaspal. Chrápal tak hlasno, že nijaké iné zvuky nebolo počuť.

Jano sa opatrne vykradol zo šatníka a vzal vrecia peňazí, ktoré boli vlastne jeho, keďže obor ich ukradol jeho otcovi. Potom utekal preč. S veľkými ťažkosťami zostúpil dole po veľkých fazuľových steblách. Doma položil vrecia so zlatom matke na stôl. Tá sa práve pred chvíľou vrátila z mesta a plakala, že nenašla svojho syna Jana doma.

„Pozri, matka. Priniesol som ti zlato, ktoré ukradli môjmu otcovi.“

„Och, Janko! Ty si veľmi dobrý chlapec, ale ja si želám, aby si neriskoval svoj vzácny život v obrovom zámku. Povedz mi, ako si sa tam zase dostal.“

A Jano jej všetko o tom vyrozprával.

Janova matka bola veľmi rada, že získali peniaze, ale nepáčilo sa jej, že podstupoval kvôli nej také veľké riziko.

No po istom čase Jano si zaumienil ísť znovu do obrovho zámku.

Tak sa ešte raz vyšplhal hore po fazuľových steblách. Pri bráne u obrov zatrúbil na lesný roh. Čoskoro mu otvorila obryňa. Bola veľmi sprostá a zase ho nespoznala. Ale rozmýšľala chvíľu predtým, ako ho vzala dnu. Obávala sa ďalšej krádeže. Janova mladícka tvár však vyzerala tak nevinne, že nevedela tomu odolať a vyzvala ho vojsť dnu. Opäť ho večer ukryla do šatníka.

Onedlho prišiel domov obor a hneď ako prekročil prah dverí, zareval hlasno:

„Fá, fí, fó, fú, vo vzduchu cítim človečinu. Či je ten človek živý alebo mŕtvy, pomeliem si ho na poživeň ako chleba.“

„Ty sprostý starý obor,“ povedala jeho manželka, „to len cítiš chutnú ovcu, ktorú ti grilujem na večeru.“

Tak si obor teda sadol. Jeho manželka mu priniesla ako hlavné jedlo celú ovcu. Keď ju celú zjedol, povedal:

„Teraz mi prines harfu. Vypočujem si trochu hudby, zatiaľ čo ty budeš na svojej pravidelnej prechádzke.“

Obryňa ho poslúchla a vrátila sa s krásnou harfou. Jej konštrukcia bola celá z trblietavých diamantov a rubínov, a struny na nej boli celé zo zlata.

„Toto je jedna z najkrajších vecí, ktoré som zobral rytierovi,“ povedal obor. „Ja mám veľmi rád hudbu a moja harfa je verný sluha.“

Tak si pritiahol harfu k sebe a povedal jej:

„Hraj!“

A harfa zahrala veľmi jemnú, smutnú melódiu.

„Hraj niečo veselšie!“ povedal obor.

A harfa zahrala veselšiu melódiu.

„Teraz mi zahraj uspávanku,“ zareval obor. A harfa zahrala sladkú uspávanku, na zvuky ktorej jej pán zaspal.

Potom sa Jano potichu vykradol zo šatníka a šiel do obrovskej kuchyne pozrieť sa, či je obryňa stále odídená preč. Nikoho v nej nenašiel. Tak šiel ku dverám a jemne ich otvoril, lebo si pomyslel, že by tak nemohol urobiť s harfou vo svojej ruke.

Potom vstúpil do izby obra, uchopil harfu a utekal s ňou preč. Ale ako preskočil cez prah dverí harfa zvolala:

„Pán môj! Pán môj!“

A obor sa vtedy zobudil.

So strašným revom vyskočil zo svojho kresla a na dva dlhé kroky dosiahol dvere.

Ale Jano bol veľmi svižný. Unikol rýchlo ako blesk s harfou v ruke. Ako utekal, tak sa k nej prihováral, lebo vedel, že je to čarovná harfa. Hovoril jej, že on je synom jej bývalého pána – rytiera.

Jednako obor prišiel dosť rýchlo celkom blízko k úbohému Janovi a natiahol svoju veľkú ruku k nemu, aby ho chytil. No našťastie, práve v tom momente stúpil na klzký kameň a spadol rovno na zem, kde sa roztiahol po celej svojej dĺžke.

Táto jeho nehoda dala Janovi dostatok času na to, aby sa dostal k veľkým fazuľovým steblám a ponáhľal sa dolu po nich. Lenže hneď ako sa dostal do svojej záhrady, spozoroval, že obor začal zostupovať za ním.

„Matka! Matka! To som ja!“ kričal Jano. „Poponáhľaj sa a daj mi sekeru.“

Jeho matka hneď bežala k nemu so sekerkou v ruke a Jano s náramným úsilím jedným úderom odťal všetky steblá fazule okrem jedného.

„Teraz, matka, choď rýchlo na bok!“ povedal jej.

Janova matka ustúpila dozadu. A to bolo veľmi dobre, že tak urobila. Obor sa chytil posledného fazuľového stebla. Hneď nato Jano úplne odťal i to posledné fazuľové steblo a odskočil z miesta.

Obor dopadol dole s ohromným treskom a padol rovno na hlavu. Zlomil si krk a ležal tam na zemi mŕtvy pri nohách ženy, ktorej tak veľmi ublížil.

Ešte predtým, ako sa Jano a jeho matka stihli zotaviť z ich poplachu a znepokojenia, zbadali pred sebou stáť krásnu dámu.

„Janko,“ povedala, „ty si konal ako statočný rytiersky syn, a preto si zaslúžiš, aby ti bolo prinavrátené tvoje dedičstvo. Vykop hrob a pochovaj obra. A potom choď a zabi obryňu.“

„Ale,“ povedal Jano, „ja by som nevedel zabiť nikoho s jedinou výnimkou, že by som s ním bojoval. A nemohol by som vytasiť svoj meč na ženu. Ba čo viac, nie na obryňu, ktorá bola ku mne veľmi milá.“

Víla sa usmiala na Jana.

„Som veľmi potešená tvojím štedrým správaním,“ povedala. „Napriek tomu, vráť sa do zámku a konaj ako uznáš za potrebné.“

Jano sa spýtal víly, či by mu ukázala cestu na zámok, keďže fazuľové steblá boli už zlomené. Ona mu povedala, že by ho tam mohla odviezť na jej koči, ktorý ťahali dva pávy. Jano sa jej poďakoval a nasadol s ňou do voza.

Víla ho viezla pozdĺž dlhej vzdialenosti, až dokedy nedosiahli dedinu, ktorá bola na úpätí kopca. Tu našli množstvo biedne vyzerajúcich, zhromaždených ľudí. Víla zastavila voz a takto k nim prehovorila:

„Moji priatelia,“ povedala, „krutý obor, ktorý vás utláčal a zjedol vaše stáda a čriedy je mŕtvy. Tento mladý džentlmen sa o to postaral. Je to syn vášho láskavého, bývalého pána – rytiera.“

Tí ľudia ho šťastne a hlasne pozdravili pri týchto slovách. Vydali zo seba radostné výkriky, že mu chcú slúžiť tak, ako slúžili jeho otcovi. Víla ich vyzvala, aby ju nasledovali do zámku. Oni pochodovali za ňou v jednom zástupe. Jano zatrúbil na lesný roh a žiadal o prijatie.

Stará obryňa ich videla prichádzať z rohovej veže. Bola veľmi vystrašená, lebo hádala, že sa niečo zlého stalo jej manželovi. Tak rýchlo schádzala dolu schodmi. Ako sa tak ponáhľala zachytila sa jej noha o šaty a spadla zhora až na spodok schodov a zlomila si pritom krk.

Keď ľudia vonku videli, že im dvere nikto neotvára, zobrali páčidlá a násilím otvorili vstupnú bránu. V celom zámku nenašli nikoho, ale keď vychádzali z haly, našli telo obryne na spodku schodov vo veži už bez života.

A tak Jano získal zámok do svojho vlastníctva. Víla potom priviezla k nemu jeho matku i so sliepkou a harfou. Pochovali obryňu a Jano sa potom usiloval toľko, čo bolo v jeho moci, robiť dobré veci pre tých, ktorých okradol obor.

Pred odchodom do tejto rozprávkovej krajiny, víla vysvetlila Janovi, že poslala vtedy k nemu mäsiara s čarovnými fazuľami, aby zistil, na akého chlapíka Jano vyrástol.

„Keby si sa bol býval len hlúpo čudoval nad tým,“ povedala, „nechala by som ťa tam, kde ťa nešťastie priviedlo. Len by som vrátila kravu tvojej matke. Ale ty si sa ukázal ako človek so zvedavou mysľou, veľkou odvahou a iniciatívou. A preto si zaslúžiš byť úspešný. A keď si vystúpil hore fazuľovými steblami, zdolal si rebrík šťasteny.“

Potom víla Jana a jeho matku opustila a oni si odvtedy žili šťastne na zámku až doteraz.

@[Anon, A.Lang, R.Hodosi]@OH***