2*13*048 Malá dobrá myška **(4,2k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sa sypala, žil raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí sa navzájom milovali tak veľmi, že vôbec neboli šťastní, keď neboli spolu. Dennodenne chodili spolu von poľovať a rybárčiť. Všetky večery strávili chodením na bály alebo opery. Spievali, tancovali a jedávali samé cukrovinky. Boli najveselší manželský pár na svete. Všetci ich poddaní nasledovali ich príklad, a tak kráľovstvo nazývali Radostná krajina. Vo vedľajšom kráľovstve všetko bolo tak veľmi odlišné, ako sa len dalo predstaviť. Kráľ bol namrzený, šomravý a nazlostený grobian. Vôbec sa z ničoho netešil. Vždy vyzeral škaredo a nahnevane. Všetci jeho poddaní mali pred ním strach. Nenávidel každý pohľad na šťastnú tvár. Tak keď uvidel niekoho sa usmievať, v tom momente mu dal odťať hlavu. Patrične k tomu kráľovstvo nazývali Krajina sĺz. Keď zlomyseľný kráľ počul o šťastí radostného kráľa, bol taký žiarlivý, že zhromaždil veľkú armádu a poslal ju bojovať proti nemu. Noviny o blížiacej sa armáde k Radostnej krajine sa čoskoro dostali k jej kráľovi a kráľovnej. Kráľovná, keď sa to dopočula, bola taká vystrašená, akoby bola zmyslov zbavená, a začala prenikavo plakať. „Sire, Vaše Veličenstvo,“ povedala kráľovi, „zhromaždime všetky naše bohatstvá a utečme preč, tak ďaleko, ako sa len dá, až na druhú stranu sveta.“

Ale kráľ jej odpovedal:

„To by bola hanba, madam! Ja som príliš statočný na to, aby som zutekal. Je lepšie zomrieť v boji, ako byť zbabelcom.“

Potom zhromaždil všetkých svojich ozbrojených mužov a po povzbudení od kráľovnej a nežnej rozlúčke vysadol na svojho skvelého koňa a odcválal preč. Keď sa stratil kráľovnej z dohľadu, ona nemohla robiť nič iné len roniť slzy, zalamovať rukami a plakať.

„Ach beda! Ak kráľa zabijú, čo sa len stane so mnou a mojou malou dcérou?“ a bola taká žalostná, že nemohla ani jesť, ani spať.

Kráľ jej posielal listy každý deň. Ale raz, v jedno ráno, ako pozrela z okna paláca, uvidela posla správ, ako sa približuje vo veľkom zhone.

„Aké sú noviny, kuriér? Aké správy nesieš?“ zvolala kráľovná. On jej odpovedal:

„Vojna je prehratá, kráľ je mŕtvy a za ďalšiu chvíľu tu budú nepriatelia.“

Úbohá kráľovná odpadla a stratila vedomie. Všetky jej dvorné dámy ju odniesli do postele a stáli okolo nej, plačúc a nariekajúc. Potom bolo počuť hrozný hluk a všade nastal zmätok. Všetci vedeli, že dorazil nepriateľ a veľmi skoro počuli kráľa Krajiny sĺz, ako dupoce po celom paláci a prehľadáva ho, aby našiel kráľovnú Radostnej krajiny. Vtedy jej dvorné dámy ju zakryli celú perinami a utekali preč si zachrániť svoje životy. Nešťastná kráľovná tam ležala a celá sa triasla od strachu, dúfajúc, že ju nenájdu. Ale veľmi skoro zlomyseľný kráľ pridupotal do spálne, kde bola kráľovná. Celý bol zúrivý, lebo kráľovná neodpovedala na jeho volanie. Roztrhal jej hodvábne prikrývky. Zhodil jej z hlavy jej čipkovaný čepiec. Jej pôvabné vlasy sa jej rozpustili a jej kučery jej padli až ponad plecia. On si ich trikrát omotal okolo ruky a prehodil si ju cez plecia. Odniesol ju so sebou ako vrece múky.

Nešťastná kráľovná držala svoju malú dcéru bezpečne v náručí a kričala o milosť. Lenže zlomyseľný kráľ sa jej posmieval a prosil ju, aby viacej kričala, keďže sa na tom zabával. Tak nasadol na svojho veľkého čierneho koňa a odcválal do svojej vlastnej krajiny. Keď sa tam dostal vyhlásil, že povesí kráľovnú a jej malú princeznú na najbližší strom. Lenže jeho dvorania mu povedali, že to by bola škoda, lebo keď malá princezná dorastie, by bola veľmi pekná manželka pre kráľovho jediného syna.

Kráľ bol dosť potešený touto myšlienkou. Tak zavrel kráľovnú do najvyššej izby na vysokej veži, ktorá bola veľmi malá a veľmi slabo zariadená jedným stolom a veľmi tvrdou posteľou na dlážke. Potom poslal po vílu, ktorá žila blízko jeho kráľovstva. Keď ju prijímal, preukázal jej viacej zdvorilosti, ako zvyčajne zvykol. Dal pripraviť pre ňu veľkolepú hostinu. Potom ju vzal hore navštíviť kráľovnú. Víla bola dojatá pri pohľade na jej utrpenie a keď jej pobozkala ruku, zašepkala jej:

„Odvahu, madam! Myslím, že som našla spôsob, ako vám pomôcť.“

Kráľovná sa pri týchto slovách trochu upokojila. Prijala ju láskavo a prosila ju, aby brala ohľad aspoň na úbohú malú princeznú, ktorá sa dostala do takej náhlej zmeny vo svojom osude. Kráľ bol veľmi nahnevaný, keď si všimol, že si čosi šepkajú medzi sebou, a zakričal stroho:

„Urobte koniec týmto drobným rečiam, madam. Ja som vás sem priviedol, aby ste mi povedali, že či dieťa, keď vyrastie, bude pekné a úspešné.“

Potom mu víla povedala, že princezná bude taká pekná, bystrá a dobre vychovaná, ako sa len bude dať predstaviť. Starý kráľ zahundral kráľovnej, že to je jej jediné šťastie, že to tak je, inak by ich dal určite obesiť. Potom oddupotal preč a vzal so sebou i vílu. Nešťastná kráľovná tam zostala sama uplakaná v slzách.

„Ako si môžem želať, aby moja malá dcéra vyrástla na peknú, ak sa má vydať za toho ohavného, malého škriatka, kráľovho syna,“ povedala si sama sebe. „Avšak ak bude škaredá, obe dve nás zabijú. Len keby som ju mohla niekde ukryť, aby ju krutý kráľ nikdy nemohol nájsť.“

Ako sa míňali dni, jeden po druhom, kráľovná i malá princezná boli čím ďalej chudšie a chudšie. Žalárnik im dával každý deň len tri kúsky vareného hrachu a malý kúsok tmavého chleba, takže boli stále strašne hladné. Až raz, v jeden večer, ako kráľovná priadla na kolovrate, lebo kráľ bol tak lakomý, že ju nútil pracovať deň i noc, uvidela drobnú, peknú malú myšku, ako vyšla von z diery v stene. Tak jej povedala:

„Ach beda, drobné stvorenie! Čože si sem prišla hľadať, myška? Ja mám len tri kúsky hrachu na dennú obživu, tak ak chceš hodovať, musíš ísť niekam inam.

Ale myška začala behať sem a tam, tancovala a poskakovala tak pekne, že napokon jej kráľovná dala posledný kúsok hrachu, ktorý si nechávala na večeru, vraviac: „Tu máš, drobná myška, zjedz tento kúsok hrášku. Nemám nič lepšie, čo by som ti mohla ponúknuť. Budem len rada, že sa nakŕmiš, lebo si ma veľmi pobavila. To máš na revanš.“

Sotva povedala tie slová, uvidela pred sebou na stole pečenú jarabicu a dve misky zaváraného ovocia. „Skutočne,“ povedala, „dobrý skutok nikdy nie je bez odmeny.“ A spolu s princeznou zjedli svoju večeru s veľkým uspokojením. Potom to, čo zostalo, dala kráľovná malej myške, ktorá od radosti tancovala lepšie než kedykoľvek predtým. Nasledujúce ráno prišiel žalárnik s pravidelným prídelom troch kúskov hrachu pre kráľovnú. Aby jedlo vyzeralo ešte menšie, doniesol ho na veľkej tácke. Ale hneď ako to položil na stôl, prišla malá myška a zjedla všetky tri kúsky hrachu. Takže keď chcela kráľovná jesť svoj obed, nezostalo tam pre ňu nič. Teda bola dosť vyprovokovaná a povedala:

„Čo za malé zlé stvorenie musí byť táto myška! Ak to pôjde takto ďalej, tak budem úplne vyhladovaná.“ Ale keď pozrela druhýkrát na tácku, bola už pokrytá rôznymi chutnými potravinami na jedenie. Kráľovná mala veľmi výdatný obed, čo ju urobilo veselšou než zvyčajne. Ale neskoršie, ako si sadla za kolovrat, začala uvažovať nad tým, čo by sa stalo, ak malá princezná nevyrastie na dostatočne krásnu, aby sa páčila kráľovi, a povedala si:

„Och! Len keby by som vymyslela nejaký spôsob úniku.“

Ako tak povedala, uvidela malú drobnú myšku, ako sa hrá v rohu izby s nejakými dlhými slamkami. Kráľovná ich vzala a začala ich zapletať, vraviac:

„Len keby som mala dostatok slamiek, aby som mohla urobiť košík. Spustila by som moje malé dieťa v ňom dole z okna a možno by sa našiel nejaký dobrý okoloidúci, ktorý by sa o ňu postaral.“

Medzitým čo zaplietla slamky, malá myška ich priniesla viacej a viacej. Až napokon kráľovná ich mala veľa na to, aby z nich urobila košík. Pracovala na tom deň i noc, zatiaľ čo malá dobrá myška tancovala pre jej pobavenie. Na obed a večer dala kráľovná myške jej tri kúsky hrachu a kúsok tmavého chleba, a vždy našla na tácke nejaké dobré jedlo namiesto toho. Skutočne si nevedela predstaviť, odkiaľ všetky tie chutné veci prichádzali. Napokon jedného dňa bol košík hotový. Kráľovná pozrela von cez okno, aby videla, aký dlhý povraz musí urobiť na spustenie košíka až na spodok veže. Vtedy si všimla malú starú ženu, ako sa opierala o svoju paličku a pozerala hore na ňu. A tá jej povedala:

„Ja poznám vaše starosti, madam. Ak si želáte, tak vám pomôžem.“

„Och! Moja drahá priateľka,“ povedala kráľovná, „ak si skutočne želáš mi pomôcť, príď sem v dohodnutý čas. Spustím dolu moje úbohé malé dieťatko v košíku. Ak sa o ňu postaráš a vychováš ju, keď budem bohatá, tak sa ti bohato odmením.“

„Ja nestojím o odmenu,“ povedala stará žena, „ale jednu vec by som chcela veľmi rada. Musíš vedieť, že som veľmi prieberčivá v tom, čo jem. A ak je jedna vec, ktorú obľubujem nadovšetko, to je bacuľatá, dobre zaoblená, malá myš. Ak tam je taká vec v tvojej komnate, hoď mi ju dolu a ja ti za to sľúbim, že o tvoju dcéru bude dobre postarané.“

Kráľovná, keď to počula, začala plakať, ale neodpovedala. Stará žena, keď čakala niekoľko minút, spýtala sa, že čo je vo veci.

„No takto,“ povedala kráľovná, „je tu len jedna myš v tomto podkroví, ale ona je taká drahá, pekná malá vec, že nedokážem pomyslieť na to, aby bola zabitá.“

„Čože!“ zvolala stará žena. „Ty sa viacej staráš o mizernú malú myš ako o svoje vlastné dieťa? Zbohom, madam! Nechám vás užívať si jej spoločnosť. A čo sa týka mňa, ďakujem hviezdam, že si viem zohnať toľko myší, koľko len chcem, bez toho, že by som sa musela obťažovať tým, dostať ich od vás.“

A odkrivkala, hundrajúc a nadávajúc. Kráľovná s tým bola veľmi znepokojená. Napriek tomu, že našla na stole lepšiu večeru ako zvyčajne a videla malú myšku tancovať v jej najveselšej nálade, nezmohla sa na nič iné, len na plač. V ten večer, keď dieťa tvrdo zaspalo, zabalila ho do košíka a napísala na kúsok papiera: „Toto nešťastné malé dievčatko sa volá Delícia!“ Pripla ho k jej šatám. Potom išla smutne zatvoriť košík, ale ako tak robila, malá myška vyskočila do košíka a sadla si bábätku na jeho vankúš.

„Ach! Ty drobná myš!“ povedala kráľovná. „Veľa ma to stálo, zachrániť ti život. Ako teraz budem vedieť, či sa Delícia dostane do dobrých rúk a bude o ňu postarané? Hocikto iný by ťa dal chamtivej starej žene, aby ťa zjedla, ale ja som si to nevedela ani predstaviť.“

Nato jej myška odpovedala:

„Dôveruj mi, madam. Nikdy neoľutuješ svoju láskavosť.“

Kráľovná bola ohromne udivená, keď myška začala rozprávať, a ešte viac, keď uvidela jej malý špicatý nos premeniť sa na krásnu tvár a jej labky na ruky a nohy. Vtedy zrazu narástla do výšky. Kráľovná hneď rozpoznala vílu, ktorá ju raz bola navštíviť so zlomyseľným kráľom.

Víla sa usmiala nad jej užasnutým pohľadom a povedala:

„Chcela som vedieť, či dokážeš byť verná a schopná cítiť ku mne skutočné priateľstvo, lebo my, víly, máme množstvo bohatstiev vo všetkom okrem priateľov, ktorých je ťažko nájsť.“

„To snáď nie je možné, že ty, taká okúzľujúca bytosť, by si chcela, aby sme boli priateľky,“ povedala kráľovná, bozkávajúc ju na líca.

„Ale áno, skutočne je to tak,“ odpovedala víla. „Tých, ktorí chcú byť so mnou priatelia len kvôli vlastnému obohateniu, za skutočných priateľov nepovažujem. Ale keď si prejavila ľútosť a starostlivosť o malú drobnú myšku, nemohla si vedieť, čo všetko tým môžeš získať. A aby som ťa vyskúšala viacej, som vzala na seba podobu starej ženy, s ktorou si sa rozprávala z okna, a vtedy som sa presvedčila, že ma skutočne máš rada.“ Vtedy sa obrátila k malej princeznej. Pobozkala jej ružové pery trikrát a povedala:

„Moja drahá roztomilá princezná, sľubujem ti, že budeš bohatšia, ako bol tvoj otec, budeš žiť sto rokov, budeš vždy pekná a šťastná a bez strachu zo staroby a vrások.“

Kráľovná bola dosť potešená. Bola víle vďačná a veľmi sa jej poďakovala. Prosila vílu, aby sa ujala malej Delícii a vychovala ju ako vlastnú dcéru. Víla súhlasila, že tak urobí. Potom zavreli košík a spustili ho opatrne dolu až na spodok veže. Víla sa zmenila znovu na myš, čo jej trvalo niekoľko sekúnd, a svižne zbehla po zapletenom povrázku dolu. Lenže keď tam priliezla, zistila, že dieťa zmizlo.

V najväčšej hrôze bežala naspäť hore, volajúc:

„Všetko je stratené! Moja nepriateľka Kankalína ukradla princeznú a odniesla ju preč. Musíš vedieť, že ona je veľmi krutá víla, ktorá ma nenávidí. A keďže je staršia odo mňa, má väčšiu moc ako ja. Nemôžem proti nej nič urobiť. Nepoznám spôsob, ako zachrániť Delíciu z jej pazúrov.“

Keď kráľovná počula túto hroznú správu, zlomilo jej to srdce. Veľmi úpenlivo prosila vílu, aby spravila všetko, čo je v jej silách, aby dostala úbohú malú princeznú od nej späť. V tom istom momente prišiel žalárnik, ale keď nikde nevidel malú princeznú, okamžite to šiel povedať kráľovi. Ten hneď prišiel vo veľkej zúrivosti. Opýtal sa kráľovnej, že čo s ňou urobila. Odpovedala mu, že tam prišla víla, ktorej meno nepozná, a odniesla ju násilím so sebou. Nato kráľ zadupotal nohami o podlahu a kričal strašným hlasom:

„Dám ťa obesiť! Ja som ti vždy hovoril, že budeš visieť!“ A bez ďalšieho slova ťahal nešťastnú kráľovnú k najbližšiemu stromu. Vyštveral sa na strom a hľadal vhodný konár, na ktorý by ju povesil. Ale keď už bol dosť vysoko, víla, ktorá urobila seba neviditeľnou ho jemne potlačila. On stratil rovnováhu a spadol zo stromu s veľkým rachotom. Zlomil si pritom štyri zuby. Zatiaľ čo sa snažil postaviť a stonal od bolesti, víla odviezla kráľovnú na svojom lietajúcom voze ku krásnemu zámku. Tam k nej bola veľmi milá a láskavá. Keby kráľovná neprišla o svoju dcéru Delíciu, bola by úplne šťastná. Ale hoci malá dobrá myška urobila všetko, čo bolo v jej moci, nemohla zistiť, kde Kankalína ukryla malú princeznú.

A odvtedy prešlo pätnásť rokov. Kráľovná sa trochu zotavila z jej žiaľu. Potom sa dozvedela, že syn zlomyseľného kráľa si želal sa zosobášiť s mladou devou, ktorú držali Turci v zajatí, ale ona ho odmietla. Napriek tomu jej dali urobiť svadobné šaty. Všade sa robili také veľkolepé oslavy. Takže ľudia na míle ďaleko sa zhromažďovali, aby mohli byť na nich prítomní. Kráľovná bola celkom zvedavá na malú tureckú devu, ktorá si neželala stať sa kráľovnou. Tak malá drobná myška preniesla seba na hydinovú farmu, aby zistila, aká je.

Našla tureckú devu sedieť na veľkom kameni. Bola bosá, biedne oblečená v starých, chatrných šatách a s čepcom na hlave. Na zemi pri jej nohách boli naukladané množstvá krásnych dámskych šiat vyšívaných zlatom a striebrom, mašle, ozdobné čipky, diamanty a perly. Turci ju s tým otravovali donekonečna. Chodili sem a tam. Zatiaľ čo kráľov škaredý syn, nesúhlasne kývajúc hlavou, stál oproti nej. Vyhlasoval, že ak sa zaňho nevydá, dá ju popraviť.

Turecká deva mu hrdo odpovedala:

„Ja sa nikdy za teba nevydám. Ty si škaredý a príliš krutý, presne tak, ako tvoj otec. Nechaj ma na pokoji s Turkami. S nimi mi je oveľa lepšie, ako s tvojimi skvostnými darmi.“

Malá dobrá myška ju sledovala s veľkým obdivom, lebo bola krásna ako jar. Hneď ako odišiel, vzala na seba podobu starej roľníčky a povedala jej:

„Dobrý deň, moje pekné dievčatko! Máš tu pekne veľkú hŕbu Turkov okolo seba.“

Mladá turecká dievčina otočila svoj zrak ku starej žene a odpovedala:

„A napriek tomu si želajú, aby bola zo mňa utrápená kráľovná! Čo si ty myslíš o celej tejto záležitosti?“

„Dieťa moje,“ povedala víla, „kráľovská koruna je veľmi pekná vec, ale ty nepoznáš ani cenu, ani jej moc.“

„Poznám ju dosť dobre na to, aby som odmietla ju nosiť,“ povedala mladá slečna, „hoci neviem, kto bol môj otec a kto bola moja matka, aj tak nemám ani jedného priateľa na celom šírom svete.“

„Ty máš dobrotu a krásu, ktoré majú oveľa väčšiu hodnotu ako desať kráľovstiev,“ povedala múdra víla. „Ale povedz mi, drahé dieťa, ako si sem prišla a ako je možné, že nemáš ani otca, ani matku a ani priateľa?“

„Víla Kankalína je príčinou toho, že som tu,“ odpovedala jej. „Pretože keď som žila s ňou, nedostalo sa mi od nej nič iného, len úderov a hrubých slov. Napokon som to už nevedela viacej zniesť, tak som utiekla preč bez toho, že by ona vedela, kam idem. Ako som utekala cez les, stretol ma zlomyseľný princ a ponúkol mi prácu, starať sa o hydinu na farme. Prijala som to rada. Nevedela som však, že ho tu budem stretávať dennodenne. A teraz ma chce za manželku, ale ja s tým nikdy nebudem súhlasiť.“

Keď si víla vypočula jej príbeh, bola presvedčená, že mladá turecká deva nie je nikto iný, ako princezná Delícia.

„Ako sa voláš, moja malá?“ spýtala sa jej.

„Moje meno je Delícia, keď chceš vedieť,“ odpovedala.

Vtedy ju víla objala okolo krku a obsypala ju bozkami po tvári, vraviac:

„Ach, Delícia! Ja som tvoja veľmi stará priateľka a som skutočne rada, že som ťa napokon našla. Ale predsa len by si vyzerala krajšie, keby si zhodila zo seba tie staré háby, ktoré sú vhodné len pre slúžku do kuchyne. Obleč si tieto krásne šaty a pozrime sa, aký rozdiel to bude.“

Tak Delícia dala dolu svoj škaredý čepiec, rozpustila si svoje belavé žiariace vlasy a umyla si svoje ruky a tvár v čistej vode z najbližšieho prameňa, až kým jej líca boli ako ruže. Keď si obliekla nádherné šaty a ozdobila sa diamantmi, ktoré jej víla dala, vyzerala ako najkrajšia princezná na svete. Víla s veľkým potešením zvolala:

„Teraz vyzeráš tak, ako by si mala vyzerať, Delícia. Čo si teraz myslíš o sebe?“

A Delícia jej odpovedala:

„Cítim sa, ako keby som bola dcérou nejakého veľkého kráľa.“

„A bola by si rada, keby si bola?“ spýtala sa víla.

„Bola by som, skutočne,“ odpovedala jej.

„Dobre teda,“ povedala víla, „pravdepodobne ti prinesiem zajtra nejaké dobré správy.“

Potom sa ponáhľala späť na jej zámok, kde kráľovná sedela zaneprázdnená so svojimi výšivkami. Už z diaľky na ňu volala:

„Madam! Drahá madam! Odlož svoj náprstok a zlatú ihlu. Prinášam tie najlepšie správy, aké si len kedy mohla počuť.“

„Bohužiaľ,“ povzdychla si kráľovná, „odkedy zomrel môj radostný kráľ a od straty mojej Delícii, všetky správy zo sveta nemajú pre mňa cenu špendlíka.“

„Ale no tak, nebuď depresívna,“ povedala víla, „uisťujem ťa, že princezná sa má celkom dobre a nikdy som nevidela krajšiu od nej, v tom sa jej nikto nevyrovná. Ak bude chcieť, zajtra z nej môže byť kráľovná,“ a vyrozprávala jej všetko, čo sa stalo. Najskôr sa kráľovná náramne naradovala pri myšlienke, že je Delícia veľmi krásna. No potom, keď pomyslela na to, že musí slúžiť u Turkov, plakala.

„Ja si neželám, aby sa ona zosobášila so zlomyseľným kráľovým synom,“ povedala. „Poďme zaraz za ňou a prinesme ju sem.“

Medzitým zlomyseľný princ, ktorý sa veľmi hneval na Delíciu, si sadol pod strom a plakal, hulákal a reval od zúrivosti a nenávisti, až ho napokon počul i kráľ. Zakričal naňho z okna:

„Čo sa to s tebou deje, že sa tak veľmi rozkrikuješ?“

Princ mu odpovedal:

„To je všetko kvôli tomu tureckému dievčaťu, lebo ma nikdy nebude milovať.“

„Že ťa nikdy nebude ľúbiť? Ách!“ povedal kráľ. „Veľmi skoro sa na to podívame!“ Tak zavolal svojich strážcov a povedal im, aby išli a priniesli Delíciu. „Uvidíme, či ju nedonútim skoro zmeniť jej názor!“ povedal zlomyseľný kráľ a chichotal sa pritom.

Kráľovská garda začala prehľadávať hydinovú farmu. Našli tam len Delíciu, ktorá mala na sebe nádherné šaty a na hlave korunu z diamantov. Vyzerala ako skvostná princezná. Sotva sa odvážili k nej prehovoriť. Ale ona im povedala veľmi zdvorilo:

„Prosím, povedzte mi, čo tu hľadáte?“

„Madam,“ odpovedali, „poslali nás po jedno bezvýznamné mladé dievča, ktoré sa volá Delícia.“

„Ach, beda!“ povedala. „Ja sa tak volám. Čo so mnou zamýšľate urobiť?“

Hneď jej kráľovská garda zviazala ruky a nohy hrubými povrazmi, lebo sa báli, aby im neutiekla, a priniesli ju ku kráľovi, ktorý ju už čakal aj so synom.

Keď ju uvidel bol, ohromený nad jej krásou a mal by  nad ňou zľutovanie každý, kto by nemal také tvrdé srdce. Ale zlomyseľný kráľ sa len smial a doberal si ju. Zvolal: „Nuž, malý postrach, malá ropucha! Prečo ty neľúbiš môjho syna, ktorý je príliš rúči a dobrý pre teba? Poponáhľaj sa a začni ho okamžite ľúbiť alebo ťa dám zaasfaltovať a pokryť perím.“

Vtedy nešťastná malá princezná, trasúca sa hrôzou, padla dole na kolená, plačúc:

„Ó, prosím, nerobte to! To by bola moja skaza. Dajte mi dva alebo tri dni rozmyslieť si to, potom môžete so mnou urobiť, ako sa vám zapáči.“

Zlomyseľnému princovi sa páčila myšlienka, že by ju pokryli asfaltom a perím, ale kráľ rozkázal, aby ju zavreli do tmavej temnice. Práve v tomto momente prišla kráľovná a víla v letiacom voze. Kráľovná bola strašne vynervovaná nad tým, aký spád nabrali udalosti. Povedala skľúčene, že osud jej nadelil, aby bola nešťastná po všetky svoje dni. Ale víla ju povzbudzovala, aby nabrala odvahu.

„Oni na to ešte doplatia,“ povedala, kývajúc hlavou s veľkým odhodlaním.

V tú istú noc, hneď ako si zlomyseľný kráľ ľahol do postele, víla sa premenila na malú myšku a prikradla sa k jeho vankúšu. Jemne mu zahryzla do ucha, takže dosť hlasno zajačal a otočil sa na druhú stranu. Ale neurobil dobre, lebo malá myška sa pustila hneď do práce a začala mu hrýzť druhé ucho, až ho to bolelo viacej ako prvýkrát.

Vtedy kráľ zakričal: „Vražda! Zlodeji!“ a celá jeho kráľovská garda mu nabehla do izby zistiť, čo je vo veci. Ale nenašli nikoho, lebo malá myška odbehla do princovej izby a urobila mu presne to isté. Celú noc behala myška z jednej izby do druhej, až napokon kráľ, celý zúfalý od hrôzy a z toho, že nemohol zaspať, sa ponáhľal von z paláca, kričiac:

„Pomóc! Pomóc! Prenasledujú ma potkany.“

Keď to princ počul, vstal tiež a bežal za kráľom, čo mu sily stačili. Nezašli ďaleko, keď obaja spadli do rieky a odvtedy o nich nikto nepočul.

Potom to dobrá víla bežala povedať kráľovnej. Spolu išli do tmavej temnice, kde bola väznená Delícia. Víla sa dotkla čarovnou paličkou dverí, ktoré sa hneď otvorili dokorán. Museli prejsť až cez štyridsať dverí, pokým prišli k princeznej, ktorá tam sedela na dlážke, vyzerajúc veľmi zronená. Kráľovná sa k nej hneď ponáhľala a za minútu ju vybozkávala možno dvadsaťkrát. Smiala sa a plakala. Povedala Delícii celý svoj príbeh. Princezná bola náramne potešená. Potom jej víla ukázala všetky nádherné šaty a šperky, ktoré jej priniesla, a povedala:

„Nemrhajme časom. Musíme dohovoriť ľuďom.“

Tak vyšla von ako prvá. Vyzerala veľmi dôstojne a seriózne. Mala oblečené šaty s vlečkou, ktorá bola dlhá aspoň desať lakťov. Za ňou išla kráľovná oblečená v modrých zamatových šatách vyšívaných zlatom. Na hlave mala kráľovskú korunu posiatu diamantmi, ktoré boli jasnejšie ako samotné slnko. Za nimi išla Delícia. Bola taká krásna, že nič báječnejšieho sa nedalo predstaviť.

Prechádzali ulicami mesta a zdravili všetkých ľudí, ktorých stretli, veľkých i malých. Všetci títo ľudia zastali a nasledovali ich, čudovali sa, kto by tieto nóbl dámy mohli byť.

Keď bola audienčná sieň celkom plná, víla sa spýtala poddaných zlomyseľného kráľa, že či budú akceptovať Delíciu, ktorá je dcérou radostného kráľa, za svoju kráľovnú. Ona by sa potom podujala na to, aby jej našla vhodného manžela. Potom, že sľubuje, že počas ich panovania bude všade len plno radosti a veselosti a všetky zlé, ponuré veci budú okamžite zakázané. Nato všetci ľudia volali jednohlasne:

„Budeme! Budeme! My sme boli zachmúrení a nešťastní príliš dlho.“ Potom sa všetci chytili za ruky a tancovali okolo kráľovnej, princeznej a dobrej víly spievajúc: „Áno, áno, budeme! Áno, áno, budeme!“

Potom sa konali veľké hostiny a ohňostroje na každej ulici v meste. Na druhý deň, skoro ráno, víla, ktorá medzitým obehala celý svet, priviezla vo svojom lietajúcom voze najrúčejšieho princa s tou najlepšou výchovou, ktorého len mohla nájsť. Bol taký očarujúci, že sa Delícia doňho zamilovala od prvého momentu, ako sa ich oči stretli. A čo sa týka jeho, samozrejme sa cítil byť najšťastnejším princom na svete. Kráľovná cítila, že napokon skutočne prišla ku koncu svojho trápenia a všetci žili potom spolu šťastne až dodnes.

@[La bonne vetite Souris‘ par Madame d‘Aulnoy]@OH***