2*14*049 Gracióza a Persinet **(6,2k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ a kráľovná, ktorí mali jednu očarujúcu dcéru. Ona bola taká pôvabná, pekná a bystrá, že ju volali Gracióza. Kráľovná ju mala tak veľmi rada, že nemohla myslieť na nič iného.

Každý deň jej dala krásne nové šaty zo zlatého brokátu, saténu alebo zamatu. Keď bola hladná, mohla si vziať za misku cukroviniek a poháre s džemom. Každý hovoril, že je to najšťastnejšia princezná na svete. Na tom istom kráľovskom dvore žila šomravá vojvodkyňa Grambla. Ona bola hrôzostrašnejšia, než sa dá povedať slovami. Jej vlasy boli červené ako oheň, mala len jedno oko, a aj to nebolo vôbec pekné! Jej tvár bola taká veľká ako spln mesiaca a jej ústa boli také obrovské, že každý, koho stretla sa obával, že ho zje, ale nemala žiadne zuby. Vždy bola taká nahnevaná, ako bola škaredá. Nedokázala strpieť, keď niekto hovoril, aká je Gracióza pekná a očarujúca. Teraz už dlhšie nebola na kráľovskom dvore, ale na svojom vlastnom zámku, ktorý bol neďaleko. Ale ak niekto, kto ju prišiel pozrieť, spomenul očarujúcu princeznú, kričala zlovestne:

„To vôbec nie je pravda, že je ona krásna. Ja mám viacej krásy v malíčku ako ona v celom tele.“

Ako princezná dorastala, čoskoro nato kráľovná onemocnela a zomrela. Princeznej to spôsobilo veľký žiaľ. Kráľ bol smutný a depresívny tak veľmi, že sa na celý rok zavrel do svojho paláca a nikam nechodil. Jeho lekári sa obávali, aby neochorel. Tak sa usporiadala poľovačka. Keďže počasie bolo veľmi horúce, kráľ sa rýchlo unavil a potreboval si odpočinúť. Povedal, že zoskočí z koňa a oddýchne si na zámku, okolo ktorého prechádzali.

Náhodou to bol zámok šomravej vojvodkyne Grambly. Keď sa tá dopočula, že prichádza kráľ, išla ho von privítať. Povedala mu, že pivnica je najchladnejšie miesto v celom zámku, aby sa uráčil zísť dole do nej. Tak zišli spolu dolu. Kráľ tam uvidel asi dvesto sudov usporiadaných jeden vedľa druhého. Spýtal sa jej, že či to všetko víno má len pre svoju vlastnú spotrebu.

„Áno, Sire, Vaše Veličenstvo,“ odpovedala mu, „to je všetko pre mňa samotnú, ale budem úplne šťastná, ak z neho ochutnáte i vy. Ktoré by ste chceli – kanárske víno, Sväto-Juliánske, šampanské, pustovnícke, hrozienkové, alebo jablčný mušt?“

„Nuž,“ povedal kráľ, „keďže ste taká milá, že sa ma pýtate, uprednostňujem šampanské pred ostatnými.

Vojvodkyňa Grambla zobrala malé kladivo a klepla dvakrát na jeden zo sudov. Hneď nato sa vysypalo zo suda aspoň tisíc strieborných koruniek.

„Čo má toto znamenať?“ povedala a smiala  sa pritom.

Potom zaťukala kladivkom na druhý sud. Z neho vyšlo von za vrece zlatých mincí.

„Ja tomu vôbec nerozumiem,“ povedala vojvodkyňa a smiala sa ešte viacej než predtým.

„Potom prišla k tretiemu sudu, zaťukala naň, ťuk, ťuk, a z neho sa vysypala hromada diamantov a perál, až toľko veľa ich bolo, že pokryli celú dlážku v pivnici.

„Ach!“ zvolala, „toto všetko presahuje moje chápanie, Sire. Niekto musel ukradnúť moje dobré víno a dal do mojich sudov takýto odpad.“

„Čože? Odpad to nazývate, madam Grambla?“ zvolal kráľ. „Prečo to nazývate odpadom. Za toto bohatstvo, čo tu máte, si môžete kúpiť desať kráľovstiev.“

„Nuž dobre,“ povedala kráľovi, „určite už veľmi dobre vieš, že všetky tieto sudy sú plné zlata, šperkov a drahokamov. Avšak ako sa so mnou zosobášiš, všetko toto bohatstvo bude tvoje.“

Keďže kráľ bol strašne zaľúbený do jej peňazí, a to oveľa viacej ako do hocičoho iného na celom šírom svete, zvolal radostne:

„Zosobášiť sa s tebou? Prečo nie? S celým svojím srdcom, hneď aj zajtra, ak budeš chcieť.“

„Ale mám jednu podmienku,“ povedala vojvodkyňa, „musím mať úplnú kontrolu nad tvojou dcérou a robiť si s ňou, čo sa mi zapáči.“

„Áno, samozrejme. Budeš mať svoj vlastný spôsob, ako ju vychovávať. Podajme si ruky na znak výhodného obchodu,“ povedal kráľ.

Tak si potriasli rukou navzájom a vyšli von z pivnice. Vtedy vojvodkyňa zamkla dvere na pivnici a kľúč dala kráľovi.

Keď sa kráľ vrátil do svojho vlastného paláca, Gracióza mu bežala oproti spýtať sa, že či si dobre zašportoval počas poľovačky.

„Chytil som holubicu,“ odpovedal jej.

„Aha, tak mi ju daj!“ povedala princezná, „a ja sa budem o ňu dobre starať, aby mi neutiekla.“

„Ja to len ťažko môžem urobiť,“ odpovedal jej, „lebo ak ti to mám povedať jasnejšie, mám na mysli, že som stretol vojvodkyňu Gramblu a sľúbil jej, že sa s ňou zosobášim.“

„A ty ju voláš holubica?“ kričala princezná. „Mal by si ju radšej volať vrieskajúca sova.“

„Skroť si svoj jazyk,“ povedal kráľ veľmi nahnevane, „lebo mám v úmysle, aby si sa k nej správala pekne a slušne. Teraz sa choď do izby upraviť, aby sa s tebou ľudia radi rozprávali a mali v úmysle uznať ťa za ich kráľovnú. No a potom ju pôjdeme navštíviť.“

Tak princezná celá skľúčená odišla do svojej vlastnej izby. Keď si jej pestúnka všimla, že plače a má v očiach slzy, spýtala sa jej, že čo ju tak sužuje.

„Bohužiaľ! Kto by sa netrápil,“ odpovedala jej, „keď kráľ má v úmysle sa zase zosobášiť? Za svoju nastávajúcu manželku si vybral škaredú vojvodkyňu Gramblu.“

„Och, no dobre!“ odpovedala pestúnka. „Ty si musíš predovšetkým uvedomiť, že si stále princezná a podľa toho sa aj správať. Nezáleží na tom, čo všetko sa ti stane, musíš to vyriešiť rýchlo a odhodlane, lebo ostatní si budú brať od teba príklad vo svojich rozhodnutiach. Musíš mi teraz sľúbiť, že nedovolíš, aby sa vojvodkyňa dozvedela nejakým plánom alebo nejako inak o tom, ako veľmi ju neznášaš.“

Najskôr princezná vôbec nič také nechcela sľubovať, ale pestúnka jej ukázala toľko veľa dobrých dôvodov na to, ktoré z toho plynuli, že napokon súhlasila, že ku svojej macoche bude milá a prívetivá.

Potom ju pestúnka obliekla do svetlozelených šiat a zlatého brokátu. Keď to vkusne skombinovala s jej dlhými bledými vlasmi, ktoré jej dobre vyčesala, tie sa napokon vlnili okolo nej, ako keby mala na sebe zlatý plášť. Na hlavu jej dali kráľovskú korunu z ruží a jazmínu so smaragdovo-zelenými listami.

Keď bola vkusne a nádherne oblečená a pripravená, nikto sa jej nemohol v kráse vyrovnať, ale i tak stále bola smutná a žalostná.

„Medzitým vojvodkyňa Grambla bola tiež zaneprázdnená so svojím vlastným obliekaním. Jedna jej topánka bola asi o palec vyššia než tá druhá topánka, aby nekrívala pri chôdzi. Na miesto, kde jej teraz chýbalo jedno oko, tam si dala sklenené oko, čo bolo od nej veľmi lišiacky chytré. Zafarbila si vlasy z červených na čierne. Namaľovala si tvár – spravila si make up (mejkap). Potom si obliekla krásne dámske šaty zo svetlofialového saténu, po okrajoch z modrého. Dala si na seba fialovú spodničku s fialovými mašľami. Osedlali jej najlepšieho koňa, lebo rada jazdila na koni a počula, že kráľovné vždy odcválajú na koni do svojho nového domínia.

Zatiaľ čo Gracióza očakávala kráľa, pokým nebude pripravený odcválať na koni na poľovačku. Keďže kráľ neprichádzal, rozhodla sa, že ho pôjde nájsť. Tak išla do záhrady a cez ňu až do malého lesa. Tu si sadla na brehu rieky na trávnik obrastený machom a začala rozmýšľať. Všetky jej myšlienky boli také bolestivé, že zo smútku začala plakať. Kráľovná bola veľmi smutná a začala plakať. Plakala a nariekala. Dokonca zabudla i na to, aby sa vrátila do paláca. Zrazu uvidela pred sebou malé páža. Stálo tam rovno pred ňou. Celé bolo oblečené v zelenom a na hlave malo čiapku ozdobenú nádherným bielim perím. Keď sa Gracióza naňho pozrela, ono padlo dolu na jedno koleno a povedalo jej:

„Princezná, náš kráľ ťa očakáva.“

Princezná bola prekvapená. A ak má byť povedaná pravda, veľmi ju potešil pohľad na mladé páža, poslíka v paláci, ktorý prišiel za ňou, lebo nikde takého príťažlivého a očarujúceho muža predtým nevidela. Pomyslela len na to, že určite to bude nejaký pomocník v domácnosti u vojvodkyni. I spýtala sa ho:

„Ako dlho už slúžiš ako páža na kráľovskom dvore?“

„Ak dovolíte, madam, niečo vám vysvetlím. Ja nie som v službách kráľa, ale u vás, vaše záležitosti mám na starosti.“

„Ó, čože? U mňa?“ povedala princezná s veľkým prekvapením. „No ale, ako je to potom možné, že som ťa na vlastné oči pri sebe ešte nevidela?“

„Ach, princezná!“ povedal, „ja som nikdy predtým nemal odvahu pristúpiť k tebe bližšie a predstaviť sa vám. Lenže teraz sa vám vyhrážajú kráľovským sobášom, ktoré prináša toľko veľa nebezpečenstiev. Nuž som sa rozhodol povedať ti hneď a zaraz, že ťa veľmi milujem. Verím tomu, že časom získam tvoje srdce pre našu spoločnú lásku. Ja som princ Persinet, o ktorom si už možno počula, že má veľké, priam rozprávkové bohatstvá, a tie sú ti k dispozícii, ak mi dovolíš sprevádzať ťa v tomto preoblečení.“

„Ach, Persinet!“ zvolala princezná. „Si to skutočne ty? Ako často a veľakrát som už počula o tebe a už dávno som si želala stretnúť sa s tebou. Ak budeš mojím dobrým priateľom, už sa viacej nemusím báť tej starej zlomyseľnej vojvodkyne.“

Tak odišli teda spolu do paláca. Gracióza tam našla krásneho statného koňa, ktorého jej tam priviedol Persinet, aby mohla na ňom jazdiť. Keďže ten kôň bol veľmi temperamentný a ohnivo živý, tak ho viedol za uzdu. Takto ako ho viedol, mohol sa hocikedy obzrieť a pozrieť očkom na princeznú, čo i robil často. A skutočne, ona bola ozajstným potešením pre oko. Keď sa zjavil kôň, na ktorom pricválala vojvodkyňa, ten vyzeral vedľa Graciózinom, ako dvojkolesová brička, kára na vozenie. A čo sa týkalo konského postroja, jednoducho to sa nedalo medzi sebou vôbec porovnávať. Ten princeznin mal sedlo a uzdu zo samých trblietajúcich diamantov. Kráľ mal na starosti plno iných dôležitých vecí, takže si ani nevšimol tento nedostatok, ale jeho dvorania si to všimli. Hneď začali obdivovať princeznú a jej šarmantné páža, ktoré bolo celé v zelenom, rúčejšie a význačne odlišnejšie ako zvyšok kráľovského dvora spolu dokopy.

Keď sa stretli, vojvodkyňa Grambla sa usadila vo svojom otvorenom koči, pokúšajúc sa vyzerať čo najdôstojnejšie. Kráľ a princezná ju pozdravili. Jeden z jej sprievodu priviedol k nej jej koňa, aby naň mohla vysadnúť.  Ale keď si všimla akého nádherného koňa mala Gracióza, hneď začala vyvreskovať nahnevane:

„Ak tamto decko má mať lepšieho koňa, ako mám ja, tak okamžite, v tejto minúte, sa vraciam na svoj zámok. V čom spočívajú výhody toho, byť kráľovnou, ak so mnou bude takto nakladané a opovrhované?“

Nato reagoval kráľ tak, že okamžite rozkázal Gracióze, aby zosadla zo svojho koňa a vojvodkyňa aby mu udelila tú česť, že vysadne na najlepšieho koňa v jeho stajniach a bude sa na ňom viezť. Princezná v tichosti poslúchla prianie svojho otca. No a vojvodkyňa, bez toho, aby sa na ňu čo i len pozrela, poprípade jej poďakovala za službičku či láskavosť, ktorú jej prejavila, vyliezla hore do sedla na krásneho koňa. Keď sa na ňom usadila, vyzerala ako veľký balík dámskych šiat. Osem členov kráľovskej gardy ju muselo hore na koni pridržiavať, zo strachu, že by náhodou nespadla z koňa a neublížila si pritom.

Dokonca ani potom nebola úplne uspokojená. Stále len reptala a šomrala si popritom pre seba. Tak sa jej opýtali, čo je vo veci, čo ju teda trápi teraz.

„Želám si, aby to páža v zelenom prišlo ku mne a viedlo môjho koňa, ako to robilo, keď sa na tomto koni niesla Gracióza,“ povedala svojím ostrým, štipľavým jazykom.

Nuž kráľ nariadil pážaťu, aby prišlo ku kráľovnej a viedlo jej koňa. Princezná a Persinet pozreli jeden na druhého, ale nepreriekli ani pol slova. Urobili tak, ako im nakázal kráľ. Sprievodný pochod na svadobnú ceremóniu začal veľkolepou pompéznosťou. Vojvodkyňa bola ohromne povznesená. Ako si tam hrdo sedela v stave úplnej samoľúbosti, nikto by si neželal vymeniť si s ňou miesta, a to dokonca už ani s Graciózou. No však v momente, kedy by to najmenej niekto bol býval očakával, ten krásny, nádherný kôň, na ktorom sedela kráľovná, začal skákať, vzpínať sa a kopať do strán nohami. Napokon začal cválať preč takými rýchlymi skokmi a rýchlom tempe, že bolo nemožné ho zastaviť.

Najprv sa vojvodkyňa pritúlila do sedla, ale aj tak ju veľmi skoro kôň striasol zo seba. Spadla na hŕbu kameňov a do množstva tŕňov. Keď ju našli, bola roztrasená ako želé a kosti, akoby to bola len roztrasená huspenina a žlč. Jej čepiec bol na jednej strane, topánky na druhej, celá tvár doškriabaná na nespoznanie, a šaty mala celé od blata. Nikdy predtým sa nestalo, aby nevestu uvideli na svojej vlastnej svadbe v takom zúboženom, biednom a neutešenom stave, že sa im len horko-ťažko podarilo ju zotaviť do stavu, v ktorom bola pri vedomí a schopná rozprávať. No ale to, čo potom vravela, by nikto nezobral ani za jeden cent. Hneď sa začala obúvať do Graciózy. Že vraj to bola všetko jej chyba, čo sa jej prihodilo. Že to bol jej plán, ktorý osnovala za účelom pokúsiť sa jej zbaviť a odpratať ju tak zo svojej životnej cesty. Keďže toto sú okolnosti, ako sa na to vojvodkyňa pozerá, ak kráľ nepotrestá svoju dcéru princeznú, tak sa ona so spokojným svedomím na duši vráti do svojho zámku a bude si užívať svoje bohatstvá osamote i naďalej.

Kráľa toto neokrôchané správanie vojvodkyne náramne vystrašilo, pretože nechcel dopustiť, aby prišiel o tie veľké sudy plné bohatstva v podobe zlata, rôznych šperkov a vzácnych drahokamov. Nuž tak teda sa ponáhľal uchlácholiť a uspokojiť svoju vojvodkyňu. Povedal jej hneď, len to tak z neho vyhŕklo, že kľudne môže potrestať Graciózu spôsobom, aký sa jej len zapáči.

Hneď nato poslal po Graciózu, ktorá prišla bledá a roztrasená po predvolaní, lebo už predpokladala, že to nemôže znamenať nič príjemného pre ňu. Poobzerala sa okolo seba, či neuvidí Persineta, ale nikde ho nemohla zbadať. Tak nemala inú možnosť, ako ísť do izby vojvodkyne Grambly. Sotva vošla do vnútra cez dvere, uchopili ju štyri ženy na ňu čakajúce. Zdali sa byť veľmi vysoké, silné a kruté až tak, že princeznú zatriaslo pri pohľade na ne. Ešte horšie pocity mala, keď si všimla, že majú u seba zväzky prútov. Vojvodkyňa kričala zo svojej postele, stlčte princeznú bez akéhokoľvek zľutovania. Nešťastná princezná si skľúčene želala, aby aspoň jej Persinet sa nejako dozvedel, čo sa tam odohráva a prišiel ju zachrániť. Ale skôr než sa nazdala, keď začali s jej mlátením, zistila, že viazanice prútov sa zmenili na pávie perá. A hoci ženy vojvodkyne pokračovali v jej tlčení, až si skoro ruky a ramená išli vykĺbiť, nebola nimi nijako zranená, ani jej nebolo nijakým fyzickým spôsobom ublížené. Akokoľvek, vojvodkyňa pomyslela, že musí byť po takom tlčení celá fialová až modrá. Tak Gracióza predstierala, že sa cíti veľmi zle, keď ju prepúšťali a odchádzala do svojej vlastnej izby. Tam povedala svojej opatrovateľke všetko, čo sa tam stalo. Jej pestúnka ju potom opustila. Keď sa princezná otočila na druhú stranu, všimla si hneď vedľa seba stáť Persineta. Ďakovala mu, že jej bol nápomocný takým chytrým spôsobom. Smiali sa a mali radosť preveľkú nad tým, ako vybabrali s vojvodkyňou a s jej družičkami. No Persinet jej i tak poradil, aby predstierala, že je niekoľko dní chorľavá a ubolená. Sľúbil jej, že jej príde pomôcť, kedykoľvek ho bude potrebovať. Potom zmizol tak náhle, ako sa objavil.

Vojvodkyňa bola skutočne potešená pri myšlienke, že Gracióza bola skutočne nemocná. Takže ona sama sa zotavila a dostala do nálady dvakrát rýchlejšie. Z toho, čo jej spravila, bola skutočne rada. Svadba pokračovala s veľkolepou nádherou. Kráľ už vedel, že kráľovná nadovšetko milovala, keď jej hovoril, že je krásna. Rozkázal vyhotoviť a namaľovať jej portrét. Mal sa konať turnaj, počas ktorého mali všetci zúčastnení rytieri prisahať, že Grambla je najkrajšia kráľovná na svete.

Množstvo rytierov prišlo zďaleka-zoširoka na súťaž prijať výzvu. Škaredá kráľovná sedela na balkóne ozdobenom zlatými látkami. Sledovala súťaž. Gracióza musela stáť za ňou, kde jej rozkošná krása bola tak výrazne pôvabná, že všetci bojovníci nevedeli z nej svoje oči odtrhnúť. Ale kráľovná bola taká namyslená, že si myslela, že všetky ich obdivné pohľady boli namierené na ňu. Napriek odlišnej príčine, kráľovi rytieri boli taký statoční, že vyhrali každý boj.

Akokoľvek, keď skoro všetci cudzinci boli porazení, prišiel a predstavil sa im jeden mladý rytier. Niesol zabalený portrét pokrytý diamantmi a vyhlásil, že bude bojovať s každým, kto tam bol, aby dokázal, že kráľovná je tým najškaredším stvorením na svete a že na portréte, ktorý niesol, je tá úplne najkrajšia princezná.

Tak jeden po druhom prichádzali rytieri s ním bojovať. Postupne ich všetkých do jedného porazil. Potom odbalil portrét, aby ich utešil. Ukázal im podľa neho najkrajšiu kráľovnú krásy. Keď tak urobil, všetci spoznali na obraze princeznú Graciózu. Neznámy rytier všetkých zdvorilo pozdravil a odišiel bez toho, aby im povedal svoje meno. Ale Gracióza bez akýchkoľvek ťažkostí spoznala, že to bol Persinet.

Čo sa týka kráľovnej, tá bola veľmi zúrivo nahnevaná, že sotva vládala hovoriť. Ale hneď ako sa jej prinavrátil hlas, zaplavila Graciózu prudkými výčitkami.

„Čože!?“ povedala. „ty sa odvažuješ spochybňovať môj nárok na krásu a očakávaš znášať túto urážku mojim rytierom? Ale ja to nebudem znášať, hrdá princezná. Ja dostanem svoju odplatu.“

„Uisťujem ťa, madam,“ povedala princezná, „že nemám s tým nič do činenia a celkom si želám, aby si bola ty vyhlásená za kráľovnú krásy.“

„Ách, tebe sa ešte páči robiť si posmešky, šviháčka!“ povedala kráľovná. „Ale pamätaj si, veľmi skoro ja budem na rade!“

Kráľ bol rýchlo oboznámený s tým, že princeznej hrozí nebezpečenstvo od krutovlády nahnevanej kráľovnej, ale on povedal len toľko: „Kráľovná môže naložiť s princeznou, ako sa jej len zapáči. Gracióza je pod jej mocou!“

Zlomyseľná kráľovná čakala, až nastane noc. Potom prikázala pristaviť kočiar. Gracióza bola proti svojej vôli donútená nastúpiť doň. Odišli na ňom preč. Uháňali až dovtedy, pokým sa nezastavili pri veľkom lese, sto míľ vzdialenom od paláca. Les bol taký temný a pochmúrny a plný levov, tigrov, medveďov, a vlkov, že sa nikto neodvážil prejsť cezeň, dokonca ani cez deň, nie to ešte v noci. Tam donútili vystúpiť nešťastnú princeznú uprostred tmavej noci a nechali ju tam napriek všetkým jej slzám a prosbám. Princezná tam stála najprv celkom pokojná, ale úplne plná zmätku v myšlienkach, že čo má robiť. Avšak keď posledný hukot vracajúceho sa koča zanikol v diaľke, začala bežať bezcieľne sem a tam. Niekedy narazila na strom, inokedy sa potkla o kameň. Bála sa, že každú minútku bude zjedená levmi. Z toho všetkého bola veľmi unavená. Hodila sa dolu na zem a plakala bezmocne:

„Och, Persinet! Kdeže si? Zabudol si na mňa už úplne?“

Sotva vyslovila tieto slová, keď zrazu bol les osvetlený zvláštnou žiarou, ktorá bola jasnejšia než mesačný svit a slabšia než slnečný deň. Jasné žiarenie vychádzalo z každého stromu. Na konci stromami osvetlenej aleje zbadala krištáľovo jasný palác, ktorý žiaril ako slnko. V momente počula nevýrazný zvuk za sebou. Otočila sa a tam pred ňou stál sám Persinet.

„Vystrašil som ťa, moja princezná?“ opýtal sa jej. „Prišiel som ťa pozvať a uvítať v našom rozprávkovom paláci v mene kráľovnej, mojej matky, ktorá je pripravená ťa milovať tak veľmi, ako i ja.“ Princezná s radosťou vysadla s ním na malé sane poháňané dvoma jeleňmi, ktoré skákali smelo dopredu a bleskurýchlo ich doviezli do nádherného paláca, kde ich ich kráľovná prijala s veľkou láskavosťou. Hneď usporiadali veľkú hostinu. Gracióza bola taká šťastná, že našla Persineta a že sa jej podarilo uprchnúť z toho temného lesa a všetkej tej hrôzy v ňom. Cítila sa byť veľmi vyhladovaná, ale už bola veľmi veselá, tak si užili veľa zábavy na večierku. Po večeri išli do ďalšej čarokrásnej izby, kde boli krištáľovo trblietajúce steny pokryté maľbami. Princezná pozerala s veľkým obdivom na obrazy, na ktorých bola zaznamenaná celá jej história, dokonca až do momentu, keď ju našiel Persinet v lese.

„Tvoji maliari musia byť veľmi usilovní,“ povedala ukazujúc na posledný obrázok princovi.

„To je ich povinnosť, lebo nechcem mať nezaznamenanú žiadnu významnú udalosť z tvojho života,“ odpovedal jej.

Keď sa princezná cítila už ospalá, dvadsaťštyri dvorných dám ju uložilo do postele v najkrajšej izbe v paláci, akú si predtým nevedela ani len predstaviť. Potom jej spievali tak sladko uspávanky, že sa Gracióze snívali sny plné morských panien, chladných morských vĺn a jaskýň, v ktorých sa potulovala s Persinetom. Lenže keď sa zobudila, akokoľvek potešiteľný rozprávkový palác to bol, v ktorom sa nachádzala, nemohla v ňom zostať. Túžba po domove a spoločnosti so svojím otcom, ju nútili vrátiť sa späť tam, kde vyrastala, do svojho rodného kraja. Keď ju dvadsaťštyri dvorných dám oblieklo do nádherných, skvostných šiat, ktoré jej pripravila ich kráľovná a v ktorých vyzerala krajšie než kedykoľvek hocikto predtým, princ Persinet ju prišiel pozrieť. Bol horko sklamaný, keď mu povedala, že nad čím rozmýšľa. Prosil ju, aby znovu zvážila, akou nešťastnou a bezútešnou by ju zlomyseľná kráľovná zase urobila. Aby brala do úvahy, že keby sa s ním zosobášila, celý tento rozprávkový palác by bol jej, a jeho jedinou myšlienkou by bolo, ako ju potešiť a urobiť šťastnou. No napriek všetkému, čo jej povedal, princezná bola rozhodnutá ísť späť. Napokon ju presvedčil, aby s ním zostala aspoň osem dní, ktoré boli plné radosti, pôžitkov a zábavy. Zdalo sa, že tie ubehli tak rýchlo, ako voda, ako keby trvali len niekoľko hodín. Posledný deň Gracióza, ktorá sa cítila veľmi úzkostlivo pri myšlienke na to, že čo sa odohráva v otcovom paláci. Povedala Persinetovi, že keby chcel, určite by našiel výhovorku jej macochy, aký dôvod povedala jej otcovi ohľadom jej náhleho zmiznutia. Persinet jej hneď navrhol, že pošle kuriéra, nejakého posla, na zámok, aby to zistil, ale princezná mu na to povedala:

„Ó, nie je rýchlejší spôsob, ako to zistiť?“

„Nuž dobre,“ povedal Persinet, „keď chceš, uvidíš to na vlastné oči.“

Tak vyšli na vrch najvyššej veže na zámku, ktorá takisto, ako i zvyšok zámku, bola celá postavená z krištáľového kameňa – kremeňa.

Princ tam chytil Graciózu za ruku a vyzval ju, aby si dala konček svojho malíčka do úst a pozerala smerom do mesta. Okamžite uvidela zlomyseľnú kráľovnú, ako prichádza ku kráľovi a hovorí: „Tá mizerná princezná je mŕtva, žiadna veľká strata. Nakázala som, aby ju hneď a zaraz pochovali.“

Potom princezná videla, ako obliekla do jej šiat kus dreva a pochovala ho namiesto nej. Starý kráľ plakal a všetci ľudia si šomrali, že kráľovná zabila Graciózu svojimi krutosťami a že by jej mali za to hlavu odťať. Keď princezná videla, že kráľ prejavil ľútosť nad jej predstieranou smrťou, že nemohol ani jesť, ani piť, zvolala:

„Ách, Persinet! Vezmi ma rýchlo naspäť, ak ma miluješ.“

A tak hoci vôbec nechcel, bol povinný jej sľúbiť, že ju nechá odísť.

„Ty mi to asi neodpustíš, princezná,“ povedal smutne, „lebo sa obávam, že ma nemiluješ dostatočne dobre. Ale predvídam, že ešte veľakrát oľutuješ, že si opustila tento rozprávkovo krásny palác, kde sme takí šťastní.“

Ale napriek všetkému, čo jej len mohol povedať, ona sa rozlúčila s kráľovnou, jeho matkou, a pripravovala sa na odchod. Tak Persinet veľmi neochotne priniesol sane aj s jelením záprahom. Ona si na ne nasadla hneď vedľa neho. Ale sotva prešli dvadsať metrov od paláca, počuli strašný rachot za sebou, ktorý donútil princeznú obzrieť sa späť. Uvidela, ako sa celý palác z krištáľu rozsypal na milión úlomkov ako spŕška kvapiek vo fontánke, a napokon aj tie zmizli do nenávratna.

„Och, Persinet!“ zvolala. „Čo sa stalo? Palác je preč.“

„Áno,“ odpovedal. „Môj palác je niečo z minulosti. Ty ho uvidíš znovu, ale nie predtým, ako ťa pochovajú.“

„Teraz sa na mňa hneváš,“ povedala Gracióza jej najmilším hlasom, „hoci vzhľadom na okolnosti mňa by bolo treba viacej ľutovať ako teba.“

Keď prišli bližšie k palácu, princ urobil sane a aj ich neviditeľnými. A tak princezná mohla vojsť dovnútra nepozorovane. Bežala hore do veľkej haly, kde sedel kráľ osamote. Najprv bol veľmi prekvapený náhlym objavením sa Graciózy pred ním, ale ona mu povyprávala, ako ju kráľovná nechala vonku v lese a ako namiesto nej pochovala kus dreveného polena oblečeného do jej šiat. Kráľ nevedel, čo si má o tom pomyslieť. Tak hneď niekoho poslal prekopať jej hrob. A skutočne tam našiel ležať len kus dreva, tak ako mu bola princezná povedala. Láskavo pohladkal Graciózu a ponúkol jej sadnúť si a dať si spolu s ním večeru. Obaja boli šťastní tak veľmi, ako sa len dalo predstaviť. Ale niekto už medzitým oznámil zlomyseľnej kráľovnej, že sa vrátila Gracióza a že práve večeria s kráľom. Dobehla k nim v zúrivom hneve. Vyhlásila, že Gracióza, ktorá tam bola, vôbec nie je princezná, ale len zlomyseľná podvodníčka. A že ak sa jej kráľ hneď nevzdá, tak pôjde späť do jej vlastného zámku a už ju nikdy neuvidí. Kráľ nenachádzal slov. Vôbec nevedel, čo má na to povedať. A skutočne sa zdalo, že uveril tomu, že to napokon predsa len nie je jeho dcéra Gracióza. Tak kráľovná s veľkým triumfom poslala po svoje dvorné dámy, ktoré odvliekli nešťastnú princeznú preč a zatvorili ju do podkrovnej miestnosti. Zobrali jej všetky šperky a jej pekné šaty. Obliekli ju do tvrdého bavlneného oblečenia, drevených topánok a na hlavu jej dali malý plátený čepiec. V kúte izby bolo trochu slamy, čo jej malo slúžiť ako posteľ na ležanie. Na jedenie jej dali kúsok tmavého chleba. V takejto mizernej, neutešenej situácii Gracióza skutočne oľutovala rozprávkový palác a rada by teraz zavolala Persineta, aby jej pomohol. No cítila a bola si celkom istá, že on sa na ňu hnevá a myslela si teda, že by nemohla očakávať od neho, aby k nej teraz prišiel.

Medzitým kráľovná poslala po jednu starú vílu, ktorá bola rovnako zákerná ako ona sama. Povedala jej:

„Musíš nájsť nejakú úlohu pre túto úhľadnú princeznú, ktorú nebude schopná urobiť, aby som ju mohla odôvodnene potrestať, keď neurobí to, čo jej nakážem. Aby nemohla povedať, že som nespravodlivá.“ Tak stará víla povedala, že si to musí dobre premyslieť, takže príde na druhý deň. Keď sa vrátila, priniesla so sebou pradeno vlákna, trikrát väčšie ako ona sama. Bolo také jemné, že obyčajný nápor vetra by ho zlomil, a také zamotané, že bolo nemožné zistiť, kde je jeho začiatok a koniec.

Kráľovná poslala po Graciózu a povedala jej:

„Páči sa ti toto pradeno? Daj svoje nemotorné prsty do práce na ňom, lebo ho potrebujem mať rozmotané pri západe slnka.“ Tak vraviac, ju nechala osamote a za sebou zamkla dvere tromi kľúčmi.

Princezná stála vydesená pri pohľade na hrozné pradeno. Keby tak vedela, kde má začať. Už sa jej pomaly pretrhlo tisíc vlákien a ani jedno nevedela rozmotať. Napokon ho hodila doprostred na dlážku, plačúc:

„Och, Persinet! Toto osudné vlákno bude pre mňa znamenať smrť, ak mi neodpustíš a znova mi nepomôžeš.“

Vtom sa pred ňou okamžite zjavil Persinet, ako keby vlastnil všetky kľúče.

„Tu som, moja princezná, tak ako vždy k tvojim službám,“ povedal jej, „hoci ty nie si ku mne skutočne veľmi vľúdna.“

Potom sa dotkol pradena svojou kúzelnou paličkou. Všetky pretrhnuté vlákna sa pospájali a celé pradeno sa navinulo zľahka okolo seba najprekvapivejším spôsobom. Princ sa obrátil ku Gracióze. Spýtal sa jej, že či si želá, aby pre ňu spravil ešte niečo iného a či príde niekedy čas, keď ho bude chcieť len pre seba.

„Nebuď rozmrzený na mňa, Persinet,“ povedala. „Som dosť nešťastná i bez toho.“

„Ale prečo by si mala byť nešťastná, princezná?“ zvolal. „Len poď so mnou a budeme spolu takí šťastní, ako je len deň dlhý.“

„Ale, čo keď sa ti moja spoločnosť zunuje?“ povedala Gracióza.

Princ bol veľmi zarmútený pri tomto jej presvedčení, že ju bez jedného slova v náhlivosti opustil.

Zlomyseľná kráľovná sa v takom zhone ponáhľala potrestať Graciózu, že si myslela, že slnko nikdy nezapadne. A skutočne, ešte pred dohodnutým časom prišla s jej štyrmi vílami. Vložila tri kľúče do zámok a povedala:

„Trúfam si povedať, že lenivé, bezočivé dievča neurobilo vôbec nič. Ona radšej bude sedieť so založenými rukami, aby ich mala pekne čisté.“

Ale hneď ako vošla dnu, Gracióza jej ukázala klbko nití v perfektnom poriadku, takže nemohla na ňom nájsť jednu chybičku. A mohla len predstierať, že je celé zašpinené a umazané. Spôsobilo to, že Gracióza sa v lícach bielych a ružových sfarbila na žlté a zelené. Potom ju znovu zavrela do podkrovnej miestnosti.

Kráľovná opäť poslala po vílu a zúrivo ju vyhrešila. „Neurob zase takú istú chybu. Nájdi niečo, čo bude pre ňu úplne nemožné urobiť,“ povedala jej.

Tak nasledujúci deň sa víla objavila s obrovským sudom plným peria od rôzneho druhu vtáctva. Boli tam peria od slávikov, kanárikov, stehlíkov, sýkoriek, papagájov, sov, vrabcov, holubíc, pštrosov, dropov, pávov, škovránkov, jarabíc, a všetkého vtáctva, čo si len dokážete predstaviť. Toto perie bolo také pomiešané, že samotné vtáky nemohli zistiť, ktoré je ich vlastné. „Tu,“ povedala víla, „je malá úloha, ktorú tvoja väzenkyňa musí urobiť. Musí mať veľmi veľkú trpezlivosť a zručnosť, aby to splnila. Povedz jej, nech povyberá perie každého vtáka a položí ho na odlišnú kopu. Musela by byť víla, aby to vedela urobiť.“

Kráľovná bola viac než potešená pri myšlienke, ako zúfalo sa snaží princezná splniť úlohu. Nuž poslala po ňu. S tými istými vyhrážkami, ako i predtým, ju zavrela naspäť do podkrovnej miestnosti. Nariadila jej, že perie musí byť roztriedené ešte pred západom slnka. Gracióza sa hneď dala do práce. Vybrala tucet pier z kopy, ale len prišla na to, že je úplne nemožné rozoznať jedno od druhého.

„Nuž, dobre,“ povzdychla si, „kráľovná si želá moju smrť. Keď mám zomrieť, nech sa tak stane. Nemôžem žiadať Persineta, aby mi znovu pomohol, lebo ak by ma skutočne ľúbil, nečakal by pokiaľ ho zavolám a prišiel by sem i bez toho.“

„Tu som, moja Gracióza,“ zvolal Persinet. Vyskočil spoza suda, kde sa ukrýval. „Ako môžeš stále pochybovať o tom, že ťa celým svojím srdcom milujem?“

Tri razy uderil po sude svojou kúzelnou paličkou a všetko perie sa rozletelo a úhľadne poukladalo na malé kopy, tesne vedľa, po celej izbe.

„Čo by som len robila bez teba, Persinet?“ povedala Gracióza vďačne. No stále sa nevedela vo svojej mysli rozhodnúť opustiť navždy otcovo kráľovstvo. Tak ho prosila, aby jej dal ešte raz čas na rozmyslenie. Tak on zase musel odísť neuspokojený.

Keď zlomyseľná kráľovná prišla pri západe slnka za princeznou, bola užasnutá a rozzúrená nad splnenou úlohou. Akokoľvek, sťažovala si, že kopy peria boli zle usporiadané a za to dala princeznú zbiť a poslala ju naspäť do podkrovia. Potom ešte raz poslala po vílu. Strešne ju vyhrešila, až tá bola celkom zdesená. Sľúbila, že pôjde domov a porozmýšľa nad ďalšou úlohou pre Graciózu, hroznejšou než akúkoľvek inou.

Po troch dňoch prišla naspäť. Priniesla so sebou malú skrinku.

„Povedz svojej otrokyni,“ povedala, „aby odniesla skrinku kdekoľvek si len zažiadaš. Ale za žiadnych okolností ju nesmie otvoriť. Ona si nebude môcť v tom pomôcť a otvorí ju. A potom budeš s výsledkom veľmi spokojná.“ Tak kráľovná prišla ku Gracióze a povedala jej:

„Odnes túto skrinku do môjho zámku. Polož ju tam na stôl do mojej vlastnej izby. Ale zakazujem ti pod trestom smrti pozrieť sa dovnútra, že čo obsahuje.“

Gracióza sa vybrala na cestu. Na hlave mala malý čepiec, na nohách obuté drevené topánky a bola oblečená do starých bavlnených šiat. Ale i v tomto preoblečení bola taká krásna, že okoloidúci sa pozastavovali a divili nad tým, kto to len môže byť. Neprešla veľmi ďaleko. Veľmi rýchlo ju unavila horúčava od slnka a váha skrinky. Nuž si sadla do tieňa pri malom lesíku na zelenej lúke. Opatrne držala pred sebou v lone skrinku, keď zrazu pocítila veľkú túžbu otvoriť ju.

„Čo by sa len mohlo stať, kebyže ju otvorím?“ spýtala sa seba. „Nič by som odtiaľ nevzala. Len by som sa pozrela dovnútra, že čo tam je.“

A bez ďalšieho zaváhania nadvihla vrchnák.

Okamžite odtiaľ vybehlo množstvo malých mužíkov a ženičiek, nie vyšších ako jej prst. Porozmiestňovali sa po celej lúke. Začali spievať, tancovať a hrali rôzne zábavné hry. Gracióza bola ich vyčíňaním najskôr veľmi potešená a s radosťou ich sledovala. Ale keď si odpočinula a chcela pokračovať vo svojej ceste, zistila, že nech robila, čo len mohla, nepodarilo sa jej dostať ich naspäť do skrinky. Keď ich začala naháňať po lúke, oni vbehli do lesa. Keď ich prenasledovala do lesa, oni skočili poza stromy a za kúsky machov a lišajníkov. Napokon za burácania ich škrekľavého, škriatkovského smiechu vbehli späť na lúku.

Napokon sa unavila ich naháňaním a celá bola zdesená nad tým, ako ich zase dostane do skrinky. Nuž si sadla na zem a začala plakať.

„To je všetko moja vlastná vina,“ povedala smutne. „Persinet, ak stále o mňa stojíš, o takú nerozumnú princeznú, príď sem a pomôž mi ešte raz.“

V danom momente hneď stál pred ňou Persinet.

„Ach, princezná!“ povedal. „Obávam sa, keby nebolo zlomyseľnej kráľovnej, nikdy by si na mňa ani len nepomyslela.“

„Ale nie! To nie je tak!“ povedala Gracióza. „Ja nie som taká nevďačná, ako si myslíš. Len počkaj ešte chvíľku a budem ťa milovať a ľúbiť nadovšetko.“

Persinet bol potešený jej slovami a jedným švihom svojou kúzelnou paličkou donútil všetkých tvrdohlavých malých ľudí vrátiť sa späť na svoje miesto do skrinky. Urobil princeznú neviditeľnou a vzal ju na svojom voze do zámku jej macochy.

Keď princezná prišla na zámok, povedala, že kráľovná jej prikázala položiť malú skrinku do jej izby na stôl. Guvernér sa zasmial srdečne pri tejto myšlienke.

„Nie, nie! Moja malá pastierka,“ povedal jej. „Toto nie je miesto pre teba. Žiadne drevené topánky ešte neboli na tejto dlážke predtým.“

Tak ho Gracióza poprosila, aby jej napísal na kúsok papiera pre kráľovnú, že ju odmietol vpustiť dnu. Toto on urobil. Vzala papierik a išla späť za Persinetom, ktorý na ňu čakal. Vydali sa spolu na cestu do paláca. Viete si predstaviť, že to nebola zrovna najkratšia cesta. No princeznej sa nezdala byť príliš dlhá. Predtým, ako sa rozišli, sľúbila mu, že ak bude kráľovná stále krutá voči nej a pokúšať sa na ňu hrať svoje nevraživé triky, že ju opustí a zostane navždy s Persinetom.

Keď ju kráľovná uvidela, ako sa vracia, vrhla sa na vílu, ktorú si tam držala pri sebe. Ťahala ju za vlasy, škriabala po tvári a určite by ju bola bývala zabila, keby bolo možné vílu zabiť. A keď princezná prišla a ukázala jej list a skrinku, hodila obe tie veci do ohňa bez toho, že by ich bola otvorila. Vyzerala dosť strašne na to, že každý by si pomyslel, že to isté chce spraviť i s princeznou. Akokoľvek, to čo spravila, bolo, že dala vykopať veľkú dieru na záhrade, hlbokú ako studňa, a dala ju zakryť plochým kameňom. Potom išli von. Keď prechádzali okolo toho, povedala Gracióze a svojim dvorným dámam:

„Bolo mi povedané, že veľké bohatstvo leží pod týmto kameňom. Pozrime sa, či ho dokážeme zodvihnúť.“

Tak ho začali tlačiť a ťahať. Gracióza spolu s ostatnými. Čo bolo presne to, čo kráľovná chcela. Hneď ako bol kameň dostatočne zdvihnutý, potlačila princeznú, ktorá spadla až naspodok studne. Potom kameň položili naspäť a pod ním mali svojho väzňa. Gracióza sa cítila beznádejne stratená. Istotne ani Persinet by ju nevedel nájsť priamo v srdci zeme.

„Toto je, ako keby som bola pochovaná zaživa,“ povedala a striaslo ju. „Ach, Persinet! Keby si len vedel, ako trpím kvôli svojej túžbe dôverovať ti. Ale ako by som si mohla byť istá, že nebudeš ako ostatní muži a neznudím ťa v momente, keď si budeš istý mojou láskou?“

Ako tak vravela, zrazu sa vedľa nej otvorili malé dvere a slnečné svetlo zažiarilo do tiesnivej studne. Gracióza ani chvíľu neváhala a prešla cez ne do očarujúcej záhrady. Kvety a ovocie rástli všade na okolí. Fontánky špliechali a vtáci spievali na vetvičkách nad jej hlavou. Prišla k veľkej aleji so stromoradím. Pozrela hore, kam by to len mohlo viesť, keď si všimla, že je blízko paláca z krištáľu. Áno! Nemohla sa mýliť. Persinet a ich kráľovná jej prichádzali oproti.

„Ach, princezná!“ povedala ich kráľovná. „Nenechávaj nášho nešťastného Persineta čakať dlhšie na teba. Málo vieš o tom, koľko veľa úzkosti si užil, pokiaľ si bola v moci tej zlomyseľnej kráľovnej.“

Princezná ju vďačne pobozkala na líce a sľúbila jej, že urobí všetko tak, ako si len želá. Chytila sa s Persinetom za ruku a s úsmevom mu povedala:

„Pamätáš si, ako si mi vravel, že už neuvidím tvoj palác znovu predtým, ako budem pochovaná? Rozmýšľala som nad tým, kedy sa to stane. A musím ti povedať, že ťa milujem celým svojím srdcom a zosobášim sa s tebou kedykoľvek sa ti len zapáči.“

Princ Persinet bol celý rád, že ju môže držať za ruku. Keďže sa obával, že princezná zmení svoj názor na ich vzťah, tak sa bezodkladne konala hneď a zaraz svadba v najväčšej nádhere. A Gracióza a Persinet žili spolu šťastne po dlhé roky, až doteraz.

@[Gracieuse et Percinet. Mdme. D’Aulnoy.]@OH***