2*15*050 Tri princezné z Bielej zeme **(2,0k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden rybár, ktorý sa ťažko živil rybárčením. Lovil ryby pre kráľovský dvor v paláci. Počas jedného dňa, keď bol na rybách, nič nechytil. Nech robil s prútom a lankom, čo len mohol, nechytil ani drobné slede na svoj háčik. Keď sa už deň blížil ku koncu, nejaká hlava sa vystrčila z vody a povedala mu: „Ak mi dáš to, čo ti manželka ako prvé ukáže, keď prídeš domov, do večera chytíš ešte dostatok rýb.“

Tak muž povedal: „Áno!“ okamžite. Potom chytil množstvo veľkých rýb. Ale keď prišiel domov v noci, prvé, čo mu manželka ukázala, bolo bábätko, ktoré sa im práve narodilo. Začali plakať a nariekať, keď jej povedal, aký sľub dal. Boli veľmi nešťastní.

Všetko toto povedali kráľovi v paláci. Keď sa on dopočul, v akom veľkom žiali bola žena a čo bolo toho dôvodom, povedal, že si vezme dieťa a pokúsi sa ho zachrániť. Bol to malý chlapec. Vychovával ho ako svojho vlastného, až z neho vyrástol veľký mládenec. Vtedy v jeden deň chlapec prosil kráľa, či by nemohol ísť so svojím otcom na ryby. Mal veľkú chuť tak urobiť, povedal. Kráľ mu to nechcel veľmi dovoliť, ale napokon dostal povolenie. Zostal so svojím otcom celý deň. Darilo sa im a všetko šlo dobre. Večer sa vrátili na breh. Keď mladík zistil, že stratil svoju vreckovku. Tak šiel na loďku, že ju pohľadá. No hneď ako sa dostal do loďky, tá sa začala hýbať aj s ním rýchlo preč. Voda sa penila okolo a on sa zbytočne snažil zastaviť loďku veslami. Tá sa plavila celú noc ďaleko, ďaleko preč. Až napokon prišli k vzdialenému bielemu pobrežiu. Tam sa vylodil. Keď kráčal hodnú vzdialenosť, stretol jedného starého muža s dlhou bielou bradou.

„Ako sa volá táto krajina?“ spýtal sa mladý muž.

„Biela zem,“ odpovedal mu starec a spýtal sa ho, že kde sa tam nabral a čo zamýšľal urobiť. Tak mu ten odpovedal, že čo sa mu stalo.

„Nuž teda,“ povedal mu starý muž, ak budeš kráčať ďalej po pobreží, prídeš k trom princeznám, ktoré budú až po krk zahrabané v zemi. Takže len ich hlavy budú trčať zo zeme. Potom ťa prvá z nich zavolá a bude ťa prosiť, aby si jej pomohol a vyhrabal ju. Druhá  bude chcieť to isté. Ale nesmieš ísť blízko k nim. Rýchlo prejdi vedľa nich, ako keby si ich ani nevidel, ani nepočul. Ale keď prídeš k tretej, urob to, o čo ťa požiada. Prinesie ti to veľké bohatstvo.“

Keď mládenec prechádzal okolo prvej princeznej, tá naňho volala a veľmi pekne ho prosila, aby prišiel k nej, ale on pokračoval ďalej, ako keby ju ani nebol videl. Okolo druhej prešiel rovnakým spôsobom. Išiel rovno k tretej.

„Ak spravíš to, čo ti poviem, môžeš si vybrať jednu z nás,“ povedala princezná.

Tak jej chlapec prisľúbil, že spraví všetko, čo si len zaželá. Povedala mu, že traja obri ich zahrabali do zeme až po krky. Teraz však prebývajú na zámku, ktorý môže vidieť na kopci ďaleko v lese.

„Teraz,“ povedala, „musíš ísť na ten zámok a nechať sa od týchto škandinávskych trolov zbiť jednu noc za každú z nás. Ak to podstúpiš a vydržíš, vyslobodíš nás.“

„Áno,“ povedal chlapec, „určite sa to pokúsim urobiť.“

„Keď pôjdeš dnu,“ pokračovala princezná, „dva levy budú stáť pri bráne, ale keď prejdeš rovno medzi ne, neublížia ti. Choď priamo do malej tmavej miestnosti. Tam si ľahni na posteľ. Potom príde k tebe obrovský trol a zbije ťa. Ale ty zober fľaštičku, ktorá visí na stene a natri sa liečivou vodou, ktorá je v nej, všade, kde ťa zranil. Potom budeš taký zdravý, ako predtým. Napokon zober meč, ktorý visí vedľa fľaštičky a rozsekaj trola na kusy.

Urobil tak, ako mu princezná povedala. Vošiel rovno pomedzi levov, ako keby ich ani nebol videl. Vstúpil do malej miestnosti, kde si ľahol na posteľ.

Prvú noc prišiel k nemu obrovský trol s tromi hlavami. V jeho obrovských rukách držal tri kyjaky. Bez ľútosti zmlátil chlapca, čo sa doňho len zmestilo. Ale on bol statočný, vydržal, pokiaľ s tým trol neskončil. Potom vzal fľaštičku a celý sa ponatieral liečivou vodou. Rany sa mu zocelili, tak vzal meč a skántril obrovského trojhlavého trola.

Ráno sa išiel pozrieť na pobrežie. Princezné boli zahrabané v zemi len po pás.

Nasledujúci večer sa zopakovalo to isté. Ale vo dverách sa zjavil obrovský trol so šiestimi hlavami a šiestimi kyjakmi. Zmlátil ho ešte krutejšie než ten obor predtým. Všetko sa znovu zopakovalo. Ale keď mládenec vyšiel von nasledujúce ráno, princezné boli v zemi už len po ich kolená.

Na tretí deň prišiel veľký trol s deviatimi hlavami a deviatimi kyjakmi. Mlátil a bil chlapca tak dlho, až ten napokon omdlel. Tak ho trol chytil a hodil ho oproti stene. To spôsobilo, že fľaštička s liečivou vodou spadla a vyliala sa naňho. On sa potom stal takým silným ako nikdy predtým.

Bez toho, že by strácal čas, uchopil meč a rozsekal obrovského trola na kusy. Ráno, keď opustil zámok a prišiel na pobrežie, princezné boli už celé vyhrabané zo zeme. Tak si zobral najmladšiu za svoju kráľovnú a žil s ňou šťastne po dlhý čas.

Avšak napokon, po určitom čase, sa mu zachcelo uvidieť aspoň na krátky čas svojich rodičov. Jej kráľovnej sa to nepáčilo. Ale jeho túžba rástla stále viac a viac, až jej povedal, že musí a aj pôjde ich pozrieť. Tak mu povedala:

„Jednu vec mi musíš sľúbiť, že urobíš to, čo bude chcieť od teba tvoj otec, a nie to, čo bude chcieť od teba tvoja matka.“ Toto jej teda sľúbil.

Tak mu dala prsteň, ktorý tomu, kto ho nosí, splní dve želania.

Okamžite si želal, aby bol doma. A hneď sa tam ocitol. Jeho rodičia boli takí užasnutí nad nádherou jeho oblečenia, že ich údiv nemal konca kraja.

Keď bol doma niekoľko dní, jeho matka si želala, aby išiel hore do paláca ukázať sa kráľovi, že aký veľkolepý muž sa z neho stal.

Otec povedal: „Nie, to nesmie urobiť. Ak tak urobí, už z neho nebudeme mať žiadne potešenie.“ Ale hovoril to zbytočne. Matka ho úpenlivo prosila a modlila sa, aby predsa len išiel.

Keď tam došiel, na kráľa veľmi zapôsobil správaním i svojím kráľovským oblečením, ktoré mal lepšie ako druhý kráľ, ktorému sa to vôbec nepáčilo. A preto mu povedal:

„Nuž pozri, akú krásnu kráľovnú ja mám, ale nevidím tvoju. Neverím, že máš tiež takú krásnu kráľovnú, ako mám ja.“

„Želám si na nebesá, aby tu hneď teraz stála a aby si ju mohol vidieť,“ povedal mladý kráľ a v momente tam stála pred nimi.

Ale bola veľmi smutná a žalostne preriekla k nemu: „Prečo si si nezapamätal moje slová a neposlúchol to, čo ti tvoj otec povedal? Teraz musím ísť hneď domov a ty si premrhal obe svoje želania.“

Potom si uviazala prsteň do vlasov, na ktorom bolo jej meno, a zaželala si, aby bola znova doma.

Mladý kráľ bol z toho veľmi skľúčený a smutný. Deň za dňom myslel len na to, ako sa dostane späť ku svojej kráľovnej. „Pokúsim sa zistiť, kde nájdem Bielu zem,“ pomyslel si a vydal sa na cestu do sveta.

Keď prešiel veľkú vzdialenosť, dostal sa do hory, kde bol muž, ktorý bol pánom všetkých zvierat v horách. Keď zatrúbil na lesný roh, ktorý mal u seba, všetky zvieratá sa zhrnuli okolo neho. Tak sa ho mladý kráľ opýtal, že kde je Biela zem.

„To ja neviem,“ odpovedal mu, „ale opýtam sa mojich zvierat.“ Vtedy zatrúbil na lesný roh a všetky zvieratá sa zhrnuli okolo neho. Spýtal sa ich, či niektoré z nich vie, kde je Biela zem, ale žiadne z nich to nevedelo.

Tak mu ten muž dal snežné topánky. „Keď si obuješ tieto topánky,“ povedal mu, „tie ťa zavedú k môjmu bratovi, ktorý žije sto míľ odtiaľto. On je pánom všetkého vtáctva vo vzduchu. Spýtaj sa jeho. Keď tam budeš, len otoč topánky týmto smerom a ony prídu samé naspäť domov hneď a zaraz.“

Keď tam mladý kráľ prišiel, otočil topánky tak, ako mu pán zvierat bol povedal a ony sa vrátili späť.

Tu sa znovu spýtal na Bielu zem. Ten muž tam zvolal všetky vtáky pospolu a spýtal sa ich, či vedia, kde je Biela zem, ale žiaden z nich to nevedel. Napokon po dlhej chvíli priletel i starý orol, ale ani on nevedel viacej ako zvyšok vtáctva.

„Nuž dobre,“ povedal muž, „tak ti požičiam pár mojich snežných topánok. Ak si ich obuješ, dovedú ťa k môjmu bratovi, ktorý žije stovky míľ odtiaľto. On je pánom všetkých rýb v moriach. Možno ti on bude vedieť poradiť. Ale nezabudni otočiť naspäť topánky.“

Mladý kráľ sa mu poďakoval a obul si topánky. Keď sa dostal k pánovi všetkých rýb v mori, otočil snežné topánky a ony sa samé vrátili naspäť. Znovu sa spýtal na Bielu zem.

Muž zvolal všetky ryby v mori svojím lesným rohom, ale žiadna z nich nevedela, kde to je. Napokon priplávala i stará, veľmi stará šťuka, ktorá mala veľké ťažkosti doplávať k nemu domov.

Keď sa spýtal šťuky na Bielu zem, tá mu povedala: „Áno, poznám tú zem veľmi dobre, lebo som tam kuchárom už desať rokov. Zajtra ráno tam musím ísť späť, lebo kráľovná, ktorej kráľ je už dlho preč, sa ide sobášiť s niekým iným.“

„Ak to je ten prípad, dám ti jednu dobrú radu,“ povedal muž. „Neďaleko odtiaľto na pustej planine sú traja bratia, ktorí tam stoja sto rokov a bojujú o klobúk, plášť a pár čižiem. Keby jeden z nich mal všetky tieto tri veci, mohol by urobiť seba neviditeľným a keby chcel byť na nejakom mieste, stačilo by si mu to len zaželať a hneď by tam bol. Mohol by si im povedať, že chceš vyskúšať tieto tri veci a potom budeš vedieť rozhodnúť, ktorý z tých mužov ich má dostať.“

Tak sa mu mladý kráľ poďakoval, odišiel a urobil tak, ako mu poradil.

„Čo je to, kvôli čomu tu stojíte a bojujete už takú dlhú večnosť?“ povedal bratom. „Dajte mi vyskúšať tie veci a ja rozhodnem medzi vami.“

Oni s tým ochotne súhlasili, ale keď dostal klobúk, plášť a čižmy, povedal: „Nabudúce keď sa stretneme, dostanete moje rozhodnutie.“ A hneď nato si zaželal, aby bol preč.

Zatiaľ čo šiel rýchlo ponad vzduch, letel okolo neho Severný vietor.

„A kamže ideš?“ spýtal sa ho Severný vietor.

„Do Bielej zeme,“ povedal mladý kráľ a povyprával mu, čo sa mu prihodilo.

„Nuž,“ povedal Severný vietor, „môžeš ísť ľahko o trochu rýchlejšie než ja, lebo ja musím zafúkať do každého kúta. Ale keď tam prídeš, postav sa na schody, pri dvere. Potom tam ja priburácam ako veľký víchor, ako keby som chcel zmiesť celý zámok dolu z jeho základov. A keď princ, ktorý má mať tvoju kráľovnú, vyjde von pozrieť sa, že čo sa to deje, chyť ho za krk a vyhoď ho von. Ja sám sa ho potom pokúsim odfúknuť čo najďalej od kráľovského dvora.“

Tak ako Severný vietor povedal, mladý kráľ urobil. Postavil sa na schody, hneď za dvere. A keď Severný vietor prišiel s ohromným kvílením a hučaním, strhol strechu a zatriasol múrmi paláca, princ vyšiel von pozrieť sa, že čo sa to deje. Ale hneď ako vyšiel von, mladý kráľ ho chytil za krk a zhodil ho zo schodov. Ako padal, Severný vietor ho uchytil a odniesol vo vetre ďaleko preč. Keď sa ho zbavili, mladý kráľ vošiel do zámku. Najskôr ho kráľovná nespoznala, lebo od toľkého dlhého a žalostného cestovania veľmi schudol a vybledol. Ale spoznala svoj prsteň, ktorý mu dala. Tak sa mu srdečne potešila. Potom sa konala ozajstná svadba. Bola to veľkolepá oslava, že sú zase spolu, o ktorej sa hovorilo široko-ďaleko. Kráľovná a mladý kráľ potom žili spolu šťastne navždy až doteraz.

@[J.Moe]@OH***