2*16*051 Hlas smrti **(1,0k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž, ktorý si neželal nič iného a modlil sa len kvôli tomu, aby bol bohatý. Cez deň i v noci nemyslel na nič iného. Napokon jeho modlitby boli vypočuté a stal sa z neho veľmi bohatý a zámožný muž. Teraz, keď bol bohatý a mal toľko toho, čo mohol stratiť, cítil, že by bola hrozná vec, keby zomrel a nechal všetko toto bohatstvo na tomto svete. Tak sa rozhodol, že vyhľadá krajinu, kde sa nezomiera. Pripravil sa na cestu, rozlúčil sa s manželkou a začal cestovať. Kedykoľvek prišiel do nejakej krajiny, prvá otázka, ktorú sa spýtal bola, že či ľudia zomierajú v tej krajine. Keď počul, že áno, pokračoval vo svojom putovaní ďalej. Napokon prišiel do krajiny, kde ľudia nepoznali ani význam slova smrť. Náš cestovateľ sa veľmi potešil, keď to počul a spýtal sa:

„No určite je veľmi veľa ľudí vo vašej krajine, keď nikto nezomiera?“

„Nie,“ odpovedali mu, „nie je tu veľké množstvo ľudí v našej zemi, lebo z času načas počuť hlas, ako niekoho volá a potom ďalšieho, a ktokoľvek počuje ten hlas sa vezme a odíde preč a nikdy sa nevráti späť.“

„A oni vidia toho, kto ich volá, alebo počujú len jeho hlas?“

„Oni ho aj počujú aj vidia,“ odpovedali mu.

Nuž, muž bol veľmi užasnutý nad tým, že ľudia boli takí sprostí, že nasledovali hlas, hoci vedeli, že potom sa už nikdy nevrátia. Tak išiel naspäť domov. Zhromaždil všetko svoje bohatstvo. Vzal svoju manželku, celú rodinu a rozhodol sa, že sa usadí v tej krajine, kde ľudia nezomierajú, ale v ktorej namiesto toho počujú hlas, ktorý ich volá preč do inej zeme, odkiaľ sa nikdy nevrátia. Povedal si, že keď on alebo niekto z jeho rodiny bude počuť ten hlas, že mu nebudú venovať žiadnu pozornosť, nech by ich akokoľvek hlasno bude volal.

Keď sa usadili vo svojom novom dome, všetko okolo seba si usporiadal tak, ako sa mu páčilo, aby sa mu dobre žilo. Potom varoval svoju manželku a celú rodinu, že ak nechcú zomrieť, aby za žiadnych okolností nepočúvali hlas, ktorý ich raz bude volať preč z krajiny.

Niekoľko rokov sa im dobre žilo a boli šťastní vo svojom novom domove. Ale v jeden deň, zatiaľ čo všetci sedeli okolo okrúhleho stola, jeho manželka začala zrazu nahlas vravieť:

„Ja už idem! Ja už idem!“

A začala hľadať svoj kožušinový kabát, ale jej manžel vyskočil, chytil ju pevne za ruku a vyčítal jej, vraviac:

„Nepamätáš si, čo som ti povedal? Zostaň tam, kde si, ak si neželáš zomrieť.“

„Ale nepočuješ ten hlas, čo ma volá?“ odpovedala. „Ja sa idem iba pozrieť, prečo ma chcú. Hneď sa vrátim späť.“

Zápasila a usilovala sa dostať preč od svojho manžela a ísť tam, kde ju hlas zvolával. Ale on ju nenechal odísť. Zatvoril a pozamkýnal všetky dvere na dome. Keď uvidela, že toto urobil, povedala:

„Máš pravdu, drahý manžel. Urobím tak, ako si želáš. Zostanem tu, kde som.“

Tak manžel jej uveril, že všetko je v poriadku a že si to rozmyslela. Myslel si, že prekonala jej šialené nutkanie poslúchnuť hlas. Ale o niekoľko minút neskôr urobila prudký pohyb k jedným dverám, otvorila ich a vytratila sa von. Manžel ju nasledoval. Chytil ju za kožuch a úpenlivo ju prosil a naliehal, aby nikam nešla, lebo už sa určite nikdy nevráti späť. Ona mu neodpovedala. Pustila ramená dozadu, nahla sa dopredu a vyzliekla sa z kabáta, ktorý zostal v manželových rukách. On, chudák, zostal ako zarazený a sledoval ju, ako sa od neho ponáhľa preč. Volala s vysokým hlasom, ako bežala:

„Ja už idem! Ja už idem!“

Keď už bola mimo dohľadu svojho manžela, tomu sa prinavrátili zmysly, vrátil sa do domu a šomral si pre seba:

„Ak je ona taká pochabá, že si želá zomrieť, nedokážem tomu zabrániť. Varoval som ju a prosil, aby nevenovala žiadnu pozornosť tomu hlasu, nech by bol akokoľvek hlasný.“

Nuž, dni, týždne, mesiace, a roky prešli a nič nenarušilo pokojný chod domácnosti. Ale v jeden deň bol muž, ako zvyčajne, u holiča dať sa oholiť. Obchod bol plný ľudí. Jeho brada bola pokrytá penou na holenie. Keď vtom sa zrazu postavil a nahlas povedal:

„Ja nepôjdem! Počuješ? Ja nepôjdem!“

Holič a ostatní ľudia ho sledovali s úžasom. Ale on sa pozrel na dvere a vyhlásil:

„Hovorím ti raz a navždy, ja nemienim ísť, tak choď preč!“

O niekoľko minút zvolal znovu:

„Choď preč, vravím ti. Lebo to bude pre teba horšie. Môžeš ma volať, koľko len chceš, ale nikdy ma nedonútiš ísť za tebou.“

A on sa tak nahneval, že by ste si mysleli, že niekto skutočne stojí pri dverách a volá naňho. Napokon vyskočil, chytil britvu holičovi z ruky a zvolal:

„Daj mi tú britvu. Ja ho naučím nechať ľudí v budúcnosti na pokoji.“

A vybehol z domu, ako keby bežal za niekým, koho však nikto iný nevidel. Holič bol rozhodnutý, že nechce prísť o svoju britvu, tak prenasledoval muža. Obaja bežali v plnej rýchlosti, až dobehli ďaleko za mesto. Keď zrazu muž spadol strmhlav do priepasti a nikdy ho už nikto neuvidel. Tak on tiež, proti svojej vôli, bol nútený nasledovať hlas, ktorý ho volal.

Holič odišiel domov pohvizdujúc si. Blahoželal si sám sebe, ako sa mu podarilo uniknúť. Všetkým povedal, čo sa stalo. Všetci ľudia po celej krajine sa hlučne rozprávali o tom, že ľudia, ktorí odišli a nikdy sa nevrátili, padli do tej priepasti. Dovtedy nikto nevedel, čo sa stalo ľuďom, ktorí počuli hlas a nasledovali jeho volanie.

Ale keď húf ľudí prišiel z mesta preskúmať tú zlú osudnú priepasť, ktorá pohltila také množstvo ľudí, a predsa sa nezdala byť plná, nenašli vôbec nič. Všetko, čo tam mohli zbadať, bola rozsiahla planina, ktorá, ako sa zdalo, tam bola už od začiatku sveta. A od toho času ľudia v tej krajine začali zomierať ako obyčajní smrteľníci na celom svete.

@[Roumanian Tales from the German of Mite Thremnitz]@OH***