2*18*053 Kari Županová **(4,6k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ, ktorý ovdovel. Jeho zosnulá kráľovná mu zanechala jednu dcéru, ktorá bola taká múdra a pekná, že krajšou a múdrejšou sa už ani nedalo predstaviť, že by bola nejaká iná. Po dlhý čas kráľ smútil za svojou manželkou, lebo ju nesmierne miloval. No napokon ho zunovalo žiť osamote a vzal si za manželku jednu kráľovnú, ktorá bola vdova. Mala tiež jednu dcéru. Tá bola ohyzdná a zlomyseľná. Zatiaľ čo tá druhá bola dobrá a krásna. Macocha a jej dcéra závideli kráľovej dcére, pretože bola taká pekná. Ale keď bol kráľ doma, neodvážili sa jej nijako ublížiť, lebo jeho láska voči nej bola taká veľká.

Potom nadišiel čas, keď kráľ odišiel bojovať do vojny s druhým kráľom. Vtedy si nová kráľovná pomyslela, že by mohla spraviť všetko, čo sa jej len zapáči. Prenasledovala kráľovu dcéru po celom zámku. Zbila ju a dala ju vyhladovať. Napokon si pomyslela, že všetko je až príliš dobré pre ňu. Tak jej dala na prácu starať sa o dobytok. Nuž sa išla starať sa o dobytok. Pásla ho pri lese a na poliach. Nemala skoro vôbec žiadnu stravu na jedenie. Vybledla a schudla. A skoro stále plakala a bola smutná. Uprostred stáda tam bol veľký modrý býk, ktorý bol vždy veľmi obratný a uhladený. Často prichádzal ku kráľovej dcére a nechal sa od nej pohladiť. Tak jedného dňa, keď znova sedela a smutne plakala, býk prišiel ku nej a spýtal sa jej, že prečo je vždy celá taká ustarostená. Neodpovedala mu, len pokračovala vo svojom nariekaní.

„Nuž,“ povedal býk, „ja viem, čím to je. Hoci mi nechceš povedať. Plačeš preto, lebo kráľovná je k tebe nevľúdna a chce ťa vyhladovať na smrť. Ale nemusíš sa obávať o jedlo, lebo v mojom ľavom uchu mám obrus. Keď ho odtiaľ vytiahneš a rozprestrieš, budeš mať na ňom toľko jedál, koľko len budeš chcieť.“

Tak ona toto urobila. Vybrala látku z jeho ucha, rozprestrela ju na trávu. A ten obrus sa hneď pokryl najchutnejšími jedlami, aké si len kto mohol želať. Bolo tam aj víno, medovina a zákusky. Teraz sa jej pekná ružová farba vrátila do tváre a tá sa jej pekne zaoblila a zjemnela. A znovu bola celá živá, čulá a energická. Kráľovná a jej vyziabnutá dcéra zmodreli a obeleli od mrzutosti, keď si všimli, ako opeknela. Kráľovná si nevedela predstaviť, ako mohla jej nevlastná dcéra vyzerať tak dobre od takej zlej stravy. Tak nariadila jednej svojej dvornej dáme, aby ju sledovala do lesa a dávala pozor na to, čo robí, lebo si myslela, že nejaký sluha jej musí nosiť jedlo. Tak dvorná dáma išla potajomky za ňou. Ako ju pozorovala, všimla si, ako kráľova dcéra vytiahla z ucha modrého býka obrus, rozprestrela ho a ten sa pokryl tými najlepšími jedlami, ktoré potom zjedla a pohostila sa nimi. Tak dvorná dáma išla domov a všetko to povedala kráľovnej.

Kráľ práve premohol nepriateľského kráľa, s ktorým bol vo vojne. Tak sa všetci v paláci náramne tešili. Najväčšiu radosť mala kráľova dcéra. Avšak kráľovná predstierala, že je chorá. Dala lekárovi veľa peňazí, aby povedal, že vyzdravie len vtedy, ak zje mäso z modrého býka. Kráľova dcéra i ľudia v paláci sa pýtali doktora, či nie je iná možnosť, ako zachrániť kráľovnú, a prosili, aby zachránil býkovi život, lebo ho všetci mali veľmi radi. Všetci potom vyhlasovali, že v celej krajine nie je nijaké také zviera ako modrý býk. Všetko však bolo zbytočné. Mali ho zabiť a musel byť zabitý, nič ho nevedelo zachrániť. Keď to počula kráľova dcéra, bola veľmi smutná a išla za býkom do chlieva, kde bol. On tam stál s ovisnutou hlavou a vyzeral veľmi zronený, až jej bolo nad ním do plaču.

„Kvôli čomu plačeš?“ spýtal sa býk.

Tak mu povedala, že kráľ sa vrátil domov a kráľovná predstiera, že je chorá. Prinútila doktora, aby povedal, že ju môže vyliečiť len to, keď zje mäso z modrého býka. Takže teraz ho musia skántriť.

„Keď raz zoberú môj život, potom veľmi rýchlo zoberú aj tvoj,“ povedal modrý býk. „Ak mi veríš a rozmýšľaš tak ako ja, musíme opustiť toto miesto ešte túto noc.“

Kráľova dcéra si nemyslela, že to je práve dobrý nápad opustiť svojho otca, ale to, aby zostala so svojou macochou v jednej domácnosti, bolo ešte horšie. Tak sľúbila modrému býkovi, že s ním odíde.

V noci, keď všetci odišli spať, kráľova dcéra sa potajomky vykradla z domu a prišla za býkom do chlieva. Ten ju vzal na svoj chrbát a odišiel z dvora tak rýchlo, ako len vedel. Keď kohút ráno trikrát zakikiríkal, ľudia prišli skántriť modrého býka, ale nemohli ho nikde nájsť. A keď kráľ vstal a chcel sa stretnúť so svojou dcérou, tá bola tiež preč. Poslal poslov do všetkých kútov kráľovstva, aby ich išli vyhľadať. Dal oznámiť ich zmiznutie vo všetkých farských kostoloch, ale nikto o nich nič nepočul a ani nevedel.

Medzitým modrý býk cestoval cez mnoho krajín s kráľovou dcérou na svojom chrbte. Jedného dňa prišli do veľkého medeného lesa, kde všetky stromy, konáre, listy, kvety, a všetko ostatné bolo z medi.

Ale predtým, ako vošli do lesa, modrý býk povedal kráľovej dcére:

„Keď vstúpime do tohto lesa, musíš si dávať veľký pozor, aby si sa nedotkla ani jedného lista v ňom, lebo sa dostaneme do veľkého nebezpečenstva. Všetko toto tu totiž vlastní obrovský trol s tromi hlavami, ktorý tu býva.“

Tak mu povedala, že si bude dávať pozor, aby sa ničoho ani len nedotkla. A skutočne bola veľmi opatrná. Zohýbala sa pod každou vetvičkou, aby sa ani jednej vôbec nedotkla. Pomaly ich dávala na stranu a dávala pozor, aby sa ani jeden konárik nezlomil. Lenže les bol taký hustý ako starý prales, a bolo miestami skutočne obťažné sa cezeň dostať ďalej. Nejako sa teda zachytila o jednu vetvičku, z ktorej sa odtrhol jeden list a spadol jej rovno do ruky.

„Och! Och! Čo si to teraz urobila?“ povedal modrý býk. „Teraz nás to bude stáť boj na život a na smrť, ale ten list, čo máš v ruke, starostlivo opatruj.“

Veľmi skoro nato prišli na koniec toho lesa. Veľký obrovský trol s tromi hlavami sa ponáhľal za nimi vo veľkom zhone.

„Kto si to dovolil dotknúť sa môjho lesa?“ spýtal sa obrovský trojhlavý poloľudský trol.

„Tento les je rovnako tvoj ako i môj!“ povedal modrý býk.

„Budeme zápasiť oň!“ zvrieskol trojhlavý škandinávsky trol.

„Nech sa tak stane,“ povedal modrý býk.

Vbehli jeden do druhého a začali sa ruvať medzi sebou. Býk kopal a mlátil do trola, čo sa doňho len zmestilo, ale trol bojoval rovnako dobre a dlho mu vedel vzdorovať. Tak to pokračovalo po celý deň, až napokon modrý býk kopol z posledných síl trojhlavého obrovského trola tak silno, že ten sa už viacej nepostavil. Býk samotný bol tiež dostatočne veľmi zranený, utŕžil veľa silných úderov a bol veľmi vysilený od toľkej veľkej a zdĺhavej bitky, že sa vedel ledva hýbať. Tak povedal, že jeden deň si odpočinú a aby mu kráľova dcéra priniesla liečivú mastičku, ktorú mal obrovský trol v parohu za opaskom a aby ho ním potrela na boľavých miestach. Potom bol zase samým sebou, silným a pri plnom zdraví. Na druhý deň, keď si dostatočne oddýchli, sa vydali na ďalšiu cestu. Po mnohých, mnohých dňoch a dlhej, dlhočiznej ceste prišli ku striebornej hore, kde bolo úplne všetko zo samého striebra.

Predtým, ako vošli do toho strieborného lesa, modrý býk povedal kráľovej dcére: „Keď vstúpime do tohto lesa, musíš, pre božie nebesá, byť veľmi opatrná a ničoho sa ani len nedotýkať a dávať si pozor, aby sa neodtrhol ani len jediný lístoček zo stromov. Ak sa tak stane, tak s nami obidvoma bude koniec a môžeme sa rozlúčiť so životom. Býva tu totižto veľký obrovský škandinávsky poloľudský trol so šiestimi hlavami, ktorému patrí tento les. No a ja si nemyslím, že by som ho vedel premôcť a zdolať, on je taký silný.“

„Dobre,“ povedala princezná, „budem si dávať veľký pozor na to, aby som sa ani len nedotkla ničoho, tak ako si želáš.“

Ale keď sa dostali do lesa, ten bol tak nahusto zarastený, že sotva sa vedeli pohnúť z miesta dopredu. Ona bola veľmi opatrná, ako sa len dalo. Uhýbala sa pri každej drobnej vetvičke, koľko sa len dalo. Pomaličky opatrne posúvala vetvičky pred sebou do strán, no jedna sa zrazu uvoľnila a uderila ju rovno do tváre, pričom sa z nej odlomil jeden list.

„Och! Nie! Čože si to teraz urobila?“ povedal modrý býk. Budeme musieť podstúpiť boj na život a na smrť, lebo tento obrovitánsky trol má šesť hláv a je dvakrát silnejší ako ten prvý. Ale nech sa deje, čo sa deje, ten strieborný lístok si dobre stráž a ponechaj u seba.“

Hneď ako to povedal, pribehol k nim obrovský šesťhlavý trol. „Kto sa opovažuje dotýkať sa môjho strieborného lesa?“ povedal.

Býk mu nato: „Je rovnako tvoj ako i môj.“

„Pomeriame si sily a uvidíme, koho je,“ zvrieskol škandinávsky obrovský trol.

„Nech sa tak stane,“ povedal modrý býk a rozbehol sa oproti trolovi. Nabral ho rohami, až sa od toľkého šoku trolovi zatmelo pred očami. Hneď nato mu rozpáral nimi brucho, až mu z neho bolo vidno všetky vnútornosti. No i napriek tomu sa trol držal dobre a bol naozaj dosť veľmi silný, lebo bojovali celé tri dni a až potom sa podarilo býkovi pripraviť škaredého trola o život. Ale potom bol veľmi unavený a vysilený od boja. Mohol sa hýbať len s veľkým úsilím a s ohromnými bolesťami. Tak bol taký zoslabnutý a zranený po celom tele, že skoro mu z nich priam krv striekala. Ešte vládal povedať kráľovej dcére, aby vzala z parohu, ktorý mal trol za opaskom liečivú mastičku a potrela mu ňou jeho rany. Malo to naňho priam blahodarné účinky. Znovu prišiel ku svojim zmyslom a svojej pôvodnej sile. No museli počkať celý týždeň, pokiaľ sa úplne zotavil z utŕžených rán a mohli pokračovať ďalej.

Napokon sa vybrali na ďalšiu svoju cestu do neznáma, ale býk bol stále veľmi zoslabnutý a nemohol ísť veľmi rýchlo. Princezná mu povedala, že ho bude šetriť a že ochotne bude vedľa neho kráčať, lebo sa cíti ľahko a plná života, ale modrý býk jej to nedovolil a bola nútená zostať sedieť na jeho chrbte, ako išli. Nuž cestovali takto hrozne dlhý čas cez mnoho neznámych krajín. Kráľova dcéra vôbec nemala ani poňatia, kam ju nesie modrý býk. No po dlhej, veľmi dlhej ceste a putovaní prišli k zlatému lesu. Toľko zlata tam bolo, že sa priam blyšťalo naširoko-ďaleko, kam sa len človek pozrel. Úplne všetko bolo zo zlata, stromy, konáre, vetvy, kvety, a dokonca aj listy boli z čistého zlata. Tu sa stalo presne to isté ako v medenej a striebornej hore. Modrý býk povedal princeznej, aby sa žiadnych okolností nedotýkala zlata, ktoré tam bolo, lebo v tom lese býval obrovský deväťhlavý trol, ktorému to tam všetko patrilo. Tento bol väčší a silnejší než obaja dvaja prví spoločne. A modrý býk tentoraz si bol viac než istý, že sa mu ho naozaj nepodarí premôcť. Tak mu povedala, že si dá veľmi veľký pozor, aby sa ničoho ani len nedotkla a že sa môže sám presvedčiť, aký veľký pozor si dáva, aby o nič ani len nezavadila. No keď došli do lesa, ten bol ešte hlbší a hustejší ako strieborný les. A čím ďalej sa do jeho vnútra dostávali, tým bol stále viacej zarastený. Les bol stále hustejší a hustejší, všade na okolí bolo samé zlato. Stromy a konáre boli stále k sebe tesnejšie a tesnejšie. Napokon si princezná myslela, že nie je žiaden spôsob a cesta, ako sa dostať cez ten les. A bola z toho všetkého taká vystrašená, že sa bála čo i len z miesta pohnúť, lebo nechcela nič zlomiť. Konáre okolo nej boli už ako hustá pavučina, prepletali sa jeden cez druhý. Snažila sa odsunúť pomaly rukami všetky tie konáre okolo nej po jednom, ale tie sa pružne vždy vrátili a uderili ju do tváre, takže za chvíľu bola z toho šľahania konárov a blyšťania zlata všade na okolí tak zmätená a oslepená, že nevidela ani to, čo mala pred sebou pri rukách, ktorými sa snažila nájsť si bezpečnú cestu z klbka konárov v lese preč. Predtým, ako sa nazdala, nevdojak, ani nevedela ako, zrazu držala v ruke zlaté jablko. Bola taká vystrašená, že začala plakať a chcela to jablko zo zlata odhodiť preč, ale býk jej povedal, aby si ho dobre opatrovala a ponechala si ho. Potom ju upokojil tak veľmi, ako len vedel. No on sám vedel, že ho čaká veľký boj, z ktorého ani sám naozaj nevedel, či vyviazne živý.

Práve vtedy sa pred nimi objavil veľký škandinávsky obor, deväťhlavý trol, ktorý bol taký hrozivý a desivý, že kráľovej dcére naháňal taký strach, že sa  sotva odvažovala naňho čo i len pozrieť.

„Ktože sa to odvažuje lámať môj les?“ zavrešťal hrozne zvučným hlasom.

„Ten les je rovnako môj ako i tvoj,“ povedal modrý býk.

„Nuž, pobijeme sa oň a kto zvíťazí ten bude v práve a tomu bude patriť celý tento zlatý les,“ zahučal dunivo obrovský trol.

„Nech sa tak stane,“ povedal býk. Vrhli sa v náhlivosti jeden do druhého a začali medzi sebou bojovať. Bol to taký strašný pohľad na nich, že princezná skoro stratila vedomie a omdlela. Modrý býk prebodol rohami divokému trolovi oči a prebodol mu hlavu skrz-naskrz. Lenže ako tak urobil, ďalšia hlava sa prebudila k životu a všetko začalo odznova. A tak s ním bojoval deväť dní. Na deviaty deň padla trolovi aj posledná hlava a obor sa zvalil mŕtvy býkovi k nohám. Ale býk bol dočista vyčerpaný a unavený, ubolený a jeho telo bola jedna veľká modrina a rana jedna hneď vedľa druhej. Nevládal už vysloviť ani pol slova. Princezná už vedela o zázračnej mastičke, že určite i tento obor ju bude mať za opaskom. Tak ju našla a celého modrého býka ponatierala hojivou mastičkou. Tak sa mu napokon prinavrátilo vedomie, ale i tak trvalo celé tri týždne, pokým sa modrý býk bol vôbec schopný pohnúť a pokračovať v ceste.

Tak cestovali postupne pomalým tempom. Býk povedal, že musia ísť ešte o hodný kus ďalej. Tak prekročili ešte veľa vysokých kopcov a hustých lesov. Už ich nečakali žiadne prekážky. Prišli k takému malému údoliu medzi skalnatými horami.

„Vidíš niečo v diaľke?“ spýtal sa býk.

„Nie, nič tam nie je, len jasná obloha a rúbaniská po stranách vysokých kopcov,“ povedala kráľova dcéra.

Nuž vystúpili ešte vyššie, pokles sa zvýšil, tak mohli dovidieť ďalej okolo kopcov.

„Vidíš niečo teraz?“ spýtal sa modrý býk.

„Ale áno! Vidím malý zámok, ktorý je veľmi ďaleko v diaľke,“ povedala princezná.

„Vlastne on nie je veľmi malý,“ povedal býk.

Po dlhom, veľmi dlhom čase prišli k strmej skalnatej stene.

„Čo vidíš teraz?“ spýtal sa modrý býk.

„Áno, teraz vidím zámok celkom blízko, a zdá sa byť oveľa väčší. Vlastne je naozaj veľmi veľký,“ povedala kráľova dcéra.

„Tam pôjdeš,“ povedal býk. „Hneď pod zámkom je prasací chlievik, tam zostaneš. Keď tam dôjdeš, nájdeš tam drevený župan, ktorý si oblečieš. Potom pôjdeš na zámok a povieš im, že sa voláš Kari Županová a že hľadáš miesto na bývanie. Ale teraz musíš zobrať svoj malý nožík a moju hlavu spolu s medeným a strieborným listom a so zlatým jablkom položiť pod kameň. Blízko toho kameňa je malá palička, a keď budeš niečo potrebovať len ňou zaklop o ten kameň.

Najskôr to nechcela urobiť, ale keď býk jej povedal, že toto bola jediná odmena, ktorú mohol pre ňu spraviť za to, čo preňho urobila, tak mu zobrala hlavu a ukryla ju spolu s medeným a strieborným listom a zlatým jablkom pod kameň.

Keď tak urobila, odišla do prasacieho chlievika, ale celou cestou, ako išla, plakala a bola veľmi smutná. Potom si obliekla drevený župan a išla do kráľovského paláca. Keď tam prišla, išla rovno do kuchyne a pýtala si miesto, kde by mohla zostať a dostať nejakú prácu. Predstavila sa ako Kari Županová.

Kuchárka jej povedala, že tam môže zostať a umývať riady, lebo dievča, ktoré to robilo, práve odišlo preč. „A keď ťa zunuje táto práca, tiež sa môžeš zobrať a kedykoľvek odísť odtiaľto preč,“ povedal jej kuchár.

A tak teda umývala a robila to veľmi poriadkumilovne.

V nedeľu došli do kráľovského paláca nejakí cudzinci, tak Kari poprosila, či by nemohla doniesť vodu princovi do kúpeľa. No ostatní sa na nej len smiali a zabávali: „Čo tam ty chceš? Myslíš, že princ zdvihne niekedy svoj zrak na taký postrach, ako si ty?“

No ona to nevzdávala. Prosila čo najviac, ako len vedela, až ju to napokon nechali urobiť. Keď išla hore po schodoch, jej drevený župan robil taký hrmot, že princ sám vyšiel von a povedal jej:

„Čo si ty za stvorenie?“

„Mala som sem priniesť vodu do kúpeľa,“ povedala Kari.

„Ty predpokladáš, že si ja zoberiem nejakú vodu od teba?“ povedal princ a vylial krčah s vodou rovno jej na hlavu.

Ona nemala inú možnosť, len to potichu zniesť. Potom si vypýtala povolenie ísť do kostola. Kostol bol celkom blízko, tak jej to povolili. Najprv išla ku kameňu, pod ktorým bola tá býčia hlava a všetky tie tri vzácne veci. Zaklopala naň paličkou, ktorá tam bola, a okamžite sa pred ňou zjavil muž a spýtal sa jej, čo si želá. Kráľova dcéra povedala, že dostala povolenie ísť do kostola a počúvať kázeň od kňaza, ale že nemá žiadne poriadne oblečenie, v ktorom by tam mohla ísť. Hneď jej priniesol župan, ktorý bol taký jasný ako práve vyleštená meď. Dostala od neho i koňa a sedlo k tomu. Keď prišla do kostola, bola taká pekná a nádherne oblečená, že všetci sa divili, že kto to len môže byť. Skoro nikto nepočúval, čo hovorí kňaz. Všetky pohľady sa upierali na ňu, aká je nádherná. Samotný princ nedokázal od nej odtrhnúť svoj zrak, tak sa mu páčila. Keď odchádzala z kostola, princ ju nasledoval a podarilo sa mu za ňou zatvoriť dvere a uchopiť jednu jej rukavicu, ktorú si ponechal. Potom ona znovu nastúpila na svojho koňa. Princ vyšiel von za ňou a spýtal sa jej, že odkiaľ prišla.

„Som z Kúpeľnej krajiny,“ povedala mu Kari. Princ jej chcel vrátiť rukavicu, no ona mu na to odpovedala:

„Temnota je za mnou, svetlo predo mnou, takže princ nesmie vedieť, kam idem dnes.“

Princ nikdy nevidel podobnú, tak nádhernú, rukavicu. Tak šiel sa spýtať po celej krajine, široko-ďaleko, či niekto nevidel hrdú dámu, ktorá jazdila na koni len s jednou rukavicou. Pýtal sa, že kde sa len mohla nabrať, ale nikto nepoznal tú Kúpeľnú krajinu.

Ďalšiu nedeľu mal niekto doniesť princovi uterák.

„Ó! Môžem to urobiť ja?“ spýtala sa Kari.

„Načo by to bolo dobré?“ spýtali sa ostatní v kuchyni. „Sama si videla, čo sa stalo minule.“

Kari sa nevzdávala, pokračovala s prosením, až napokon jej to dovolili. Potom, ako bežala hore schodmi, jej drevený župan robil taký hrkot, že princ vybehol predo dvere, vzal jej uterák a hodil jej ho rovno do tváre.

„Vypadni odtiaľto, ty škaredý škriatok,“ povedal. „Myslíš si, že ja si zoberiem od teba uterák, ktorý si ty držala svojimi špinavými prstami?“

Následne nato odišiel princ do kostola. Kari si tiež pýtala povolenie, aby mohla ísť. Spýtali sa jej, že ako chce ísť do kostola, keď nemá na seba nič pekného na oblečenie, až na ten ufúľaný, čierny a škaredý drevený župan. Ale Kari povedala, že si myslí o kňazovi, že je veľmi dobrotivý muž, a že mala veľa dobrého na povzbudenie duše z jeho kázne. Napokon ju teda pustili.

Išla rovno ku kameňu a zaklopala oň paličkou. Hneď nato došiel k nej ten istý muž a dal jej župan celý vyšívaný striebornými niťami. Žiarila v ňom ako celý strieborný les. Dal jej tiež najkrajšieho koňa, akého dovtedy nevidela. Uzda i sedlo boli tiež celé pokryté striebrom.

Keď kráľova dcéra prišla do kostola, všetci ľudia ju už z diaľky vyzerali na kopci, hneď vedľa kostola. Všetci rozmýšľali nad tým, kto to len môže byť. Princ tiež hneď spozornel, keď prišla a podišiel k nej a chcel jej podržať koňa, aby sa jej ľahšie z neho schádzalo. Lenže ona z neho svižne zoskočila a povedala mu, že nie je na to dôvod, lebo kôň bol veľmi dobre vychovaný, že stál pevne, keď mu prikázala, a prišiel k nej, keď ho vyzvala. Tak všetci išli potom spolu do kostola, ale sotva sa našiel niekto, kto by bol počúval kázeň. Všetky oči boli nasmerované na ňu. Princ ku nej zahorel hlbokou láskou ešte viacej ako predtým.

Keď bola kázeň u konca, odišla z kostola. Ako chcela nasadnúť na svojho koňa, pristúpil k nej princ a spýtal sa jej odkiaľ pochádza.

„Ja som z Krajiny uterákov,“ povedala kráľova dcéra. Nasadla na koňa a odhodila svoj jazdecký bič na zem. Princ sa zohol, aby ho zodvihol. No, keď jej ho chcel podať, povedala mu:

„Temnota je za mnou, ale svetlo predo mnou, takže princ sa nesmie dozvedieť, kam idem dnes.“

A znovu bola nenávratne odídená preč od princa. Ten vôbec nevedel zistiť, kam sa podela. Šiel široko-ďaleko po celej krajine a pýtal sa na tú krajinu, ktorú mu povedala, že z nej pochádza. Tak princ bol donútený byť znovu trpezlivý a čakať na ďalšiu príležitosť.

O týždeň v nedeľu mal ísť niekto ku princovi s hrebeňom. Kari veľmi prosila, aby jej dovolili mu ho priniesť. No ostatní jej pripomínali, že však už vie, čo môže očakávať, keď tam príde, že sa stane to isté, čo minule. Vyhrešili ju za to, že chce vidieť princa, a pritom je taká špinavá a škaredá v jej drevenom župane. Lenže ona prosíkala až dovtedy, pokým jej predsa len dovolili ísť zaniesť princovi hrebeň. Ako išla hore po schodoch hrkotala dreveným županom, ktorý mala na sebe. Princ sa zase rozčúlil, vyšiel von z izby, vytrhol jej hrebeň z ruky a hodil ho do nej. Nariadil jej potom, aby mu zmizla z očí tak rýchlo, ako sa len dalo. Po tejto udalosti princ išiel do kostola. Kari prosila o povolenie, aby mohla ísť aj ona do kostola. Zase sa jej pýtali, že čo tam bude robiť, že je taká špinavá a škaredá, a že nemá ani poriadne slušné oblečenie vhodné do kostola, také, ako majú ostatní ľudia. Princ alebo niekto iný ju môže ľahko spoznať, a potom aj ona i oni budú mať veľké ťažkosti. No Kari im povedala, že oni majú v kostole úplne niečo iné na starosti, nie to, sa zaujímať o ňu. A neprestala prosiť o povolenie, až pokým ho predsa len dostala.

No a teraz sa stalo presne to isté, čo po minulé razy. Prišla pri kameň. Zaklopala naň paličkou. Prišiel k nej muž, dal jej župan, ktorý bol veľkolepejší než tie dva predtým. Skoro celý bol vyrobený z čistého zlata a diamantov. Dostala tiež vzácneho koňa, ktorý mal zlatom vyšívané sedlo a uzdu zo zlata.

Keď kráľova dcéra prišla ku kostolu, kňaz a ľudia na okolí, všetci ju už čakali pri kostole pod kopcom. Princ k nej hneď pribehol a chcel jej podržať koňa, ale ona z neho svižne zoskočila vraviac:

„Nie, ďakujem. Nie je za potreby. Môj kôň je veľmi dobre trénovaný. Keď ho vyzvem, zostane stáť na mieste bez pohnutia.“

Tak sa spoločne všetci ponáhľali do kostola. Kňaz vošiel do kazateľnice a začal kázať svätú omšu. No, nikto ho nepočúval. Všetky pohľady sa upierali smerom na ňu. Každý, kto tam bol, sa zamýšľal nad tým, že odkiaľ vlastne mohla prísť. Princ bol do nej zamilovaný oveľa viacej než vtedy, keď ju stretol dva razy predtým. Nevšímal si ničoho iného, len pohľadu na ňu.

Keď kázeň bola u konca a kráľova dcéra sa práve chystala opustiť kostol, zistila, že vo vchode bolo rozsypané za vedro asfaltu, ktorý tam prikázal rozliať princ za tým účelom, aby jej mohol pomôcť prejsť cez ten asfalt a preniesť ju. Ale ona si z toho nerobila ťažkú hlavu. Vstúpila jednou zlatou topánkou rovno doprostred asfaltu a prekročila ho, ale tá jedna topánka sa jej tak hlboko a pevne zaryla do lepkavého asfaltu, že tam zostala. Keď sa usadila na koňa, princ k nej pribehol a spýtal sa jej, že odkiaľ pochádza.

„Z Krajiny hrebeňov,“ povedala Kari. Ale keď jej chcel princ podať jej zlatú topánku, povedala:

„Temnota je za mnou, ale svetlo predo mnou. A ty, princ, sa nesmieš dozvedieť, kam ja idem dnes.“

Princ nemal ani poňatia, kam mohla odísť. Tak cestoval dlho po celom svete, až kým nebol z toho celý uťahaný a unavený. Všade sa pýtal na Krajinu hrebeňov. No nikto mu nevedel povedať, kde by sa mohla nachádzať. Nikto o nej nič nepočul. Keď sa nedozvedel o tej krajine absolútne nič, dal vyhlásiť, že si zoberie za manželku hociktorú ženu, ktorej sadne zlatá topánka. Pekné devy i škaredé devy prišli zo všetkých kútov sveta, ale žiadna z nich nemala takú malú nohu, aby sa jej chodidlo zmestilo do zlatej topánky. Po dlhom, dlhom čase prišla aj macocha Kari Županovej i so svojou dcérou. Topánka jej sadla.  Ale ona bola taká škaredá a odporná, že princovi sa veľmi nechcelo splniť svoj sľub. Napriek tomu pripravili sa na sobáš. Vyparádili ju ako nevestu, ale ako išli do kostola, malé vtáča na strome začalo štebotať:

_„Kúsok z päty, kúsok z palca,

_odrezali jej z nohy, je to pasca.

_Kari Županová tá má nohu tiež,

_ešte menšiu, ako si predstaviť vieš!“

A keď macochinej škaredej dcére pozreli na nohu, všimli si, že vtáča hovorilo pravdu, lebo jej z nohy tiekla krv. Tak všetky dvorné dámy a slúžky na zámku si museli vyskúšať zlatú topánku, ale nenašla sa žiadna, ktorej by pasovala.

„Ale kde je teda Kari Županová?“ spýtal sa princ, keď už všetky ostatné vyskúšali zlatú topánku, lebo rozumel vtáčiemu spevu a dobre si pamätal, čo to malé vtáča štebotalo.

„Och, to stvorenie!“ povedali ostatní. „To je úplne zbytočné, aby si ju skúšala, lebo ona má takú veľkú nohu ako kôň.“

„To je možno pravda,“ povedal princ, „ale všetky ostatné si ju už skúšali, tak nech si ju vyskúša aj ona.“

„Kari! Kari! Kde si?“ volal vo dverách. A Kari pribehla hore schodmi v jej drevenom župane, ktorý hlasno hrmotal a robil veľký hluk, ako sa ponáhľala, ako keby pochodoval celý pluk drakov hore na poschodie.

„Teraz si máš vyskúšať zlatú topánku a keď ti sadne, bude z teba princezná,“ povedali jej druhí sluhovia a smiali sa a doberali si ju. Kari vzala topánku. Obula si ju s nepredvídanou ľahkosťou a sadla jej ako uliata. Potom odhodila svoj drevený župan a zostala tam stáť v zlatom župane, v šatách, ktoré mala naposledy v kostole a ktoré žiarili slnečným jasom, a na druhej nohe mala ďalšiu zlatú topánku. Princ ju hneď v danom momente spoznal a bol taký rád, že ju konečne našiel a spoznal, že k nej pribehol, chytil ju do náručia a vybozkával, koľko sa len dalo. Keď sa potom dozvedel, že ona je vlastne kráľovou dcérou, bol ešte radšej. Potom sa konala veľkolepá svadba. Odvtedy si žili spolu šťastne až doteraz a mali na čo spomínať celý život, ako kľukato ich cesty životom priviedli k sebe.

@[P. C. Asbjornsen]@OH***