2*20*055 Chytač potkanov **(1,8k)

Veľmi, veľmi dávno mesto Hamel v Nemecku bolo napadnuté dotieravými potkanmi. Takými, akých predtým nikto nevidel a ani už nikdy neuvidí.

Boli to čierne potvory, ktoré v húfoch odvážne behali po uliciach za denného svetla. Boli všade po domoch. Takže ľudia nemohli nikam vkročiť alebo dotknúť sa niečoho bez toho, aby sa ich museli dotknúť. Keď sa ráno obliekali našli ich v nohaviciach a v spodničkách, v ich vreckách a topánkach. A keď chceli kúsok jedla, zistili, že nenásytná horda potkanov zožrala všetko od pivnice až po povalu. Noc bola ešte horšia. Hneď ako zhasli svetlá, títo neúnavní drobní škodcovia sa pustili do práce. Na povale, dlážke, v skriniach, po dverách pobehovali, vŕtali a brakovali tak zúrivo a hlučne, ako nebožiec, kliešte a pílky. Dokonca i hluchý človek by nemohol odpočívať od toľkého rámusu ani hodinu.

Ani mačky, ani psy, či otrava na potkany alebo pasce, dokonca ani zapaľovanie sviečok všetkým svätým, nič z toho nepomohlo sa ich zbaviť. Čím viacej ich zabili, tým viacej ich prišlo. Obyvatelia Hamela sa začali hnevať na svojich psov, lebo im neboli veľmi užitočné. Keď v jeden piatok prišiel do mesta muž s podivným výrazom v tvári, hral na gajdy a spieval tento refrén:

„Kto bude žiť, uvidí: Tu je chytač potkanov ozajstný.“

Bol to veľký, ťarbavý a nemotorný chlapík, drsný a opálený, s ohnutým nosom, so zatočenými dlhými fúzami. Mal dve žlté, prenikavé oči s posmešným pohľadom. Na hlave mal veľký padnutý klobúk so šarlátovým, jasnočerveným pierkom. Mal oblečené zelené sako a červené krátke nohavice s koženým opaskom. Obuté mal sandále opásané remienkami okolo nôh v cigánskej móde.

Takto ho možno vidieť do dnešných čias namaľovaného na okne v katedrále v Hameli.

Zastavil sa na trhovisku pred radnicou. Obrátil sa chrbtom ku kostolu a pokračoval so svojou hudbou, spievajúc:

„Kto bude žiť, uvidí: Tu je chytač potkanov ozajstný.“

Práve zasadala mestská rada, aby sa zhodli na tom, že je to ako zamorenie v Egypte, od ktorého nikto nemohol zachrániť mesto.

Cudzinec poslal správu členom mestskej rady, že keby to vedeli správne ohodnotiť, spraví koniec potkanom v ich meste ešte pred polnocou.

„Potom on musí byť určite čarodejník!“ volali občania jedným hlasom. „Musíme sa mať pre ním na pozore.“

Mestský radca, ktorý bol považovaný za múdreho a bystrého, ich uistil a povedal: „Čarodejník alebo nie. Ak tento hráč na gajdy hovorí pravdu, je to on, ktorý nám sem poslal týchto strašných škodcov a chce nás ich teraz za jeden deň zbaviť za peniaze. Nuž, musíme sa naučiť chytiť diabla do jeho vlastnej pasce. Nechajte to na mňa.“

„Nechajme to na mestského radcu,“ povedali si obyvatelia jeden druhému.

A cudzinca predviedli pred nich.

„Pred polnocou,“ povedal, „zbavím celé mesto Hamel všetkých potkanov, ak mi zaplatíte groš na hlavu.“

„Groš na hlavu!“ kričali občania. „Ale veď to vyjde na milióny šilingov.“

Mestský kancelár len potriasol plecami a povedal cudzincovi:

„Dohodnuté! Do práce! Za potkanov zaplatíme groš na hlavu. Tak ako žiadaš.“

Hráč na gajdy oznámil, že začne ešte pred večerom, keď vyjde mesiac. Dodal, že obyvatelia by mali v tú hodinu opustiť ulice a uspokojiť sa pozeraním sa z ich okien na to, čo sa bude diať. Žeby to malo byť veľmi príjemné predstavenie. Keď ľudia v Hameli počuli o ponuke, všetci zvolávali: „Groš na hlavu! Veď to nás bude stáť veľké množstvo peňazí!“

„Nechajme to na mestského kancelára,“ povedala mestská rada s nežičlivými pohľadmi. A ľudia v Hameli si opakovali s poradcami: „Nechajme to na mestského kancelára.“

Okolo deviatej večer sa hráč na gajdy opäť objavil na trhovisku. Tak ako predtým, otočil sa chrbtom ku kostolu. V danom momente vyšiel mesiac na horizont. Gajdy sa rozozneli: „Dudy dudy dudadá!“

Najprv pomaly, maznavým tónom. Potom viacej a viacej živšie, úpenlivo a neúprosne. Tak zvučne a prenikavo, že ich bolo počuť po alejach a ústraniach po celom meste.

Skoro nato od spodku pivníc až hore po povaly, spod nábytku, zo všetkých rohov a kútov v domoch vyšli von potkany. Hľadali dvere. Vybehli na ulicu, tip top tip, a zhromaždili sa pred mestskou radnicou. Natlačili sa spolu vedľa seba tak, že pokryli celý chodník i ulicu ako vlny plávajúceho prúdu.

Keď bolo námestie celkom plné, hráč na gajdy sa otočil. Pritom stále rezko hral. Začal kráčať smerom k rieke, ktorá tiekla pod múrmi mesta Hamel.

Keď došiel až k rieke, otočil sa. Potkany ho nasledovali.

„Hop! Hop! Hop!“ zvolal, ukazujúc pritom prstom doprostred prúdu rieky, kde sa voda vírila a tiekla dolu ako nejakým lievikom. A hop, hop, hop, bez akéhokoľvek zaváhania skákali a plávali smerom k víru, kde sa úplne ponorili a zmizli v prúde vody.

Toto skákanie a ponáranie do vody pokračovalo až do polnoci.

Napokon tam došiel s veľkou námahou a ťažkosťami jeden veľký potkan. Bol vekom už celý biely. Zastavil sa na brehu.

Bol to kráľ celej veľkej skupiny.

„Sú tam všetky, priateľ Blanšet?“ spýtal sa hráč na gajdy.

„Všetky sú tam,“ odpovedal priateľ Blanšet.

„A koľko veľa ich bolo?“

„Deväťstodeväťdesiattisíc deväťstodeväťdesiatdeväť.“

„Dobre spočítané?“

„Veľmi dobre spočítané.“

„Tak choď a pripoj sa k nim, starý kráľ. A dovidenia.“

Potom starý biely potkan skočil tiež do rieky. Plával až do víru, ktorý ho nenávratne pohltil preč.

Keď hráč na gajdy ukončil svoju záležitosť, odišiel si ľahnúť do svojej izby v hostinci. A po prvý raz za tri mesiace ľudia v Hameli mohli pokojne spať celú noc.

Nasledujúce ráno o deviatej hodine sa hráč na gajdy vrátil do mestskej radnice, kde ho už mestská rada očakávala.

„Všetky vaše potkany skočili včera do rieky,“ povedal členom mestskej rady, „a garantujem vám, že žiaden z nich sa už viacej nevráti späť. Bolo ich deväťstodeväťdesiattisíc deväťstodeväťdesiatdeväť, za jeden groš na hlavu. Spočítané!“

„Spočítajme najskôr hlavy. Jeden groš na hlavu je jedna hlava – jeden groš. Kde sú hlavy?“

Chytač potkanov nepočítal s takouto zákernou otázkou. Zbledol od hnevu a z očí mu šľahali plamene.

„Hlavy!“ volal. „Ak ťa zaujímajú hlavy, choď a nájdi ich v rieke.“

„Takže,“ odpovedal mestský radca, „ty odmietaš dodržať podmienky tvojej dohody? My by sme ti mohli odmietnuť akúkoľvek odmenu. Ale bol si pre nás užitočný a preto ťa nenecháme odísť len tak bez rekompenzácie. A ako odmenu ti ponúkam päťdesiat korún.“

„Nechaj si svoju rekompenzáciu pre seba,“ odpovedal chytač potkanov hrdo. „Ak mi nezaplatíš ty, zaplatia mi tvoji dediči.“

Bez strácania času si stiahol klobúk ponad oči a ponáhľal sa z mestskej haly. Opustil mesto bez toho, žeby bol hovoril čo i len so živou dušou.

Keď ľudia v Hameli počuli, ako sa vyvinula celá záležitosť, pošúchali si obe ruky a bez menšieho zaváhania, presne ako mestský radca, sa smiali nad chytačom potkanov. Vraveli, že sa chytil do svojej vlastnej pasce. Ale to, čo ich rozosmialo najviacej bolo, že bude zaplatený ich dedičmi. Ha! Len toľko si želali, aby mali takých veriteľov po celé svoje životy.

Nasledujúci deň, keď bola nedeľa, všetci išli veselo do kostola. Mysleli len na to, že po omši si doma konečne zajedia z niečoho, čo pred nimi už nechutnali potkany.

Nikdy by neočakávali hrozné prekvapenie, ktoré ich čakalo pri ich návrate domov. Neboli tam žiadne deti. Všetky zmizli do jedného!

„Naše deti! Kde sú naše úbohé deti?“ bolo počuť nárek na každej ulici.

Potom z východnej strany prišli traja malí chlapci, ktorí plakali a nariekali. A toto je to, čo povedali:

Zatiaľ čo boli rodičia v kostole, všade na okolí bolo počuť nádhernú hudbu. Všetci malí chlapci a malé dievčatá, ktorí zostali doma veľmi skoro vyšli von. Pritiahla ich čarovná hudba. Ponáhľali sa za ňou ku trhovisku. Tam našli chytača potkanov, ako hral na gajdy presne na tom istom mieste, ako včera večer. Vtedy ten cudzinec začal rýchlo kráčať a oni ho nasledovali. Bežali, spievali a tancovali ku zvukom hudby až po úpätie hory, ktorá je nad mestom Hamel. Ako sa priblížili k hore, tá sa trochu pootvorila a hráč na gajdy aj deti vošli dnu. Za nimi sa hora opäť zatvorila. Iba traja malí chlapci, ktorí rozpovedali príbeh, zostali vonku akoby zázrakom. Jeden bol s nohami do o. Takže nemohol bežať veľmi rýchlo. Ďalší sa ponáhľal v takom zhone, že si obul len jednu topánku a druhú nohu mal bosú, ktorú si zranil o kameň a nemohol stíhať sa ponáhľať s ostatnými. Tretí prišiel načas, ale ako sa ponáhľal, tak silno sa uderil o stenu, že spadol dozadu a v tom momente sa hora zatvorila za jeho kamarátmi.

Tento príbeh len zdvojnásobil lamentovanie rodičov. Bežali s kopijami a krompáčmi k hore. Hľadali až do neskorého večera otvor, v ktorom mohli zmiznúť ich deti, ale bezúspešne. Napokon, ako sa všade rozprestrela noc, sa beznádejne vrátili do Hamela.

Ale najnešťastnejší zo všetkých bol mestský radca, lebo prišiel o troch malých synov a dve pekné dcéry. A nadovšetko k tomu, ľudia z Hamela ho zahrnuli výčitkami. Zabudli pritom i na to, že so všetkým s ním v ten večer súhlasili.

Čo sa stalo s týmito nešťastnými deťmi?

Rodičia vždy dúfali, že ich deti nie sú mŕtve a že ich chytač potkanov, ktorý určite musel vyjsť z hory von, ich zobral so sebou do svojej vlastnej krajiny. Preto po niekoľko rokov posielali poslov do rôznych krajín, aby ich hľadali, ale nikto sa nikdy nevrátil so žiadnymi správami o ich úbohých deťoch a o tom, čo sa mohlo s nimi stať.

Až oveľa neskôr sa zistilo, že čo sa s nimi asi stalo.

Asi stopäťdesiat rokov po tejto udalosti, keď už nikto z rodičov, bratov či sestier týchto detí už nežil, prišli do Hamela obchodníci z Brém, ktorí sa vracali z východu a tam sa rozprávali s ľuďmi, ktorí tam žili. Povedali, že za Maďarskom sa nachádza horská krajina Transylvánia, kde v jednej časti obyvatelia hovoria len nemecky, zatiaľ čo všetci okolo nich hovoria len maďarsky. Títo ľudia vyhlasovali, že pochádzajú z Nemecka, ale že nevedia za akých zvláštnych okolností sa ocitli v tej zvláštnej cudzej krajine.

„Takže,“ povedali obchodníci z Brém, „títo Nemci nemôžu byť nikto iní ako potomkovia stratených detí z Hamela.“

Ľudia z Hamela o tom nepochybovali. A od toho dňa považujú za isté, že v Transylvánii majú svojich spoluobyvateľov, ktorých predkovia, ešte ako deti, tam boli privedení chytačom potkanov. A to je určite pravda, lebo existuje mnoho tajuplnejších vecí, ktoré je ťažko uveriť.

@[Ch. Marelles]@OH***