2*21*056 Malá Zlatá čiapočka **(1,2k)

Všetci poznajú rozprávku o Červenej čiapočke. V pôvodnej verzii ju a jej babku vlk oklamal a spolu so zákuskom a maslom zjedol. V skutočnosti to však bolo trochu inak. Malé dievčatko sa nevolalo Červená čiapočka, ale Zlatá čiapočka. A po druhé, nebola to ona a stará babka, ale vlk, ktorý bol nakoniec chytený a zničený.

Stalo sa to takto:

Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno roľnícke dievča. Bola pekná a ľúbezná ako hviezda za mesačnej noci na oblohe. Jej skutočné meno bolo Blanšeta, ale častejšie ju volali malá Zlatá čiapočka. A to kvôli tomu, že stále nosila na sebe plášť s čiapkou prešívanou zlatými a rôznymi inými pestrofarebnými niťami. Túto čiapku jej dala jej stará mama, ktorá bola taká stará, že už ani nevedela svoj vek. Malo jej to priniesť šťastie v živote, lebo bola vyrobená zo slnečných lúčov, ako jej povedala. A keďže stará dobrá žena bola považovaná za čarodejnicu, všetci si mysleli, že malá čiapka bola akosi začarovaná tiež.

Jedného dňa povedala matka svojej dcére: „Pozrime sa, moja malá Zlatá čiapočka, či sa už vieš postarať o seba. Vezmeš tento kúsok múčnika starej mame na jej zajtrajšie nedeľné pohostenie. Spýtaš sa jej, že ako sa má, a hneď sa vrátiš domov. Nikde sa nezastavuj a nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi, ktorých nepoznáš. Rozumela si, všakže?“

„Áno, úplne rozumiem,“ odpovedala veselo Blanšeta. Potom odišla so zákuskom a bola celkom hrdá na svoje vybavovačky.

Ale stará mama žila vo vedľajšej dedine, pri ktorej bol veľký les, ktorý musela prejsť. Ako sa cesta zabáčala, zrazu počula nejaký šramot medzi stromami. Tak sa spýtala: „Kto je tam?“

„To som ja, priateľ vlk.“

Videl dievča, ako kráča osamote, tak darebák vlk čakal na ňu, že ju zožerie. Keď v tom istom momente si všimol nejakých drevorubačov, ktorí si ho mohli všimnúť, tak zmenil svoje úmysly. Namiesto toho, aby skočil na Blanšetu, prišiel k nej a začal okolo nej poskakovať šantivo ako malý psík.

„To si ty! Moja pekná, malá Zlatá čiapočka,“ povedal. Tak malé dievčatko zastalo a začalo sa rozprávať s vlkom, ktorého ona vôbec nepoznala.

„Ty ma teda poznáš!“ povedala. „Ako sa voláš?“

„Ja som priateľ vlk. A kdeže si sa vybrala, moja pekná, s tým košíkom v náručí?“

„Idem ku svojej starej mame. Mám pre ňu kúsok koláča na jej zajtrajšie nedeľné pohostenie.“

„A kde býva tvoja stará mama?“

„Ona býva na druhej strane lesa blízko mlyna, hneď v prvom dome v dedine. Vieš?“

„Och, áno! Už viem,“ povedal vlk. „To je presne tam, kam idem aj ja. Určite tam prídem skôr, bezpochyby. Ty s tvojimi malými nôžkami tam prídeš oveľa neskôr. Poviem jej, že ju prichádzaš pozrieť. Potom ťa ona bude očakávať.“

Hneď nato si to vlk zobral krížom cez les a za päť minút prišiel do domu starej mamy.

Zaklopal na dvere: klop, klop.

Žiadna odpoveď.

Zaklopal hlasnejšie.

Nikto.

Postavil sa na zadné a prednými labkami odsunul závoru na dverách, ktoré sa otvorili.

V dome nebola ani živá duša.

Stará žena vstala skoro, aby mohla ísť do mesta predávať liečivé bylinky. Odišla v takom zhone, že nechala posteľ neupravenú, s jej nočnou čiapkou na vankúši.

„Dobre!“ pomyslel si vlk. „ Viem, čo urobím.“

Zatvoril dvere. Dal si na hlavu babkinu nočnú čiapku, zatiahol závesy a ľahol si do postele.

Medzitým dobrá Blanšeta si išla rýchlo svojou cestou ako mladé dievčatá zvyknú. Zabávala sa trhaním sedmokrások. Pozorovala vtákov, ako si stavajú svoje hniezda. A behala za motýľmi, ktoré poletovali v slnečnej žiare.

Napokon prišla až ku dverám.

Klop, klop!

„Kto je tam?“ spýtal sa vlk, snažiac sa zjemniť svoj hrubý hlas čo najviac, ako len vedel.

„To som ja, babka, tvoja malá Zlatá čiapočka. Prinášam ti kúsok koláča na zajtrajšie nedeľné pohostenie.“

„Zatlač za západku, potlač dvere a tie sa otvoria.“

„Čože? Ty máš chrípku, stará mama?“ spýtala sa vchádzajúc.

„Hapčí! Trochu, trochu…“ odpovedal vlk, predstierajúc nádchu. „Dobre zatvor dvere, moje malé jahňa. Polož košík na stôl, vyzleč si svoje dlhé šaty, ľahni si vedľa mňa a odpočiň si trochu.“

Dobré malé dieťa zhodilo so seba plášť. Ale pozor! Nechala si na hlave čiapku. Keď prišla bližšie do postele k vlkovi, bola veľmi prekvapená, ako jej babka vyzerá.

„Ó!“ zvolala. „Ako veľmi sa ty podobáš priateľovi vlkovi, babka!“

„To len kvôli tej čiapke, dieťa,“ odpovedal vlk.

„Ó! Aké chlpaté ramená ty máš, stará mama.“

„Aby som ťa mohla lepšie objímať, dieťa moje.“

„Ó! Aký veľký jazyk ty máš, stará mama!“

„Aby som sa vedela lepšie rozprávať s tebou, dieťatko.“

„Ó! Aké veľké biele zuby ty máš, stará mama!“

„To mám na chrúmanie malých detí, ako si ty!“ A vlk roztvoril svoje čeľuste doširoka, aby mohol prehltnúť Blanšetu.

Ale ona skrčila hlavu pod duchnu a vykríkla:

„Mama! Mama!“ a vlk zachytil do svojej tlamy len jej čiapku.

A potom, ó, môj bože! Vlk sa stiahol späť, reval od bolesti, jeho čeľusť sa mu triasla, ako keby zjedol rozžeravené červené uhlíky.

Bola to tá malá zlatistá čiapka s ohnivo-jasnými farbami na nej, ktorá popálila vlkovi jazyk, ba a aj celý jeho krk.

Malá zlatistá čiapka bola jedna z tých čiapok, ktorá za starodávnych čias, v príbehoch, robila tých, čo ju nosili, neviditeľnými a nezraniteľnými.

Tak vlk s popáleným krkom vyskočil z postele a snažil sa nájsť dvere. Skučal a zavýjal, ako keby sa plašili všetky psy v krajine.

Práve v tom momente prišla stará mama. Vrátila sa z mesta s prázdnym dlhým vrecom prehodeným cez plece.

„Á! Zbojník!“ zvolala. „Počkaj chvíľu!“ Rýchlo otvorila vrece uprostred dverí a šialený vlk skočil doňho rovno hlavou napred.

A teraz je to on, ktorý je pohltený vrecom, chytený ako list v poštovej schránke.

Statočná stará dáma zatvorila vrece a rýchlo s ním bežala a vyprázdnila ho do studne. Tam sa zbojník hádzal zo strany na stranu, stále zavýjal, až sa napokon utopil.

„Ach, darebák! Myslel si si, že rozhryzieš moje malé vnúča! Nuž, zajtra jej urobíme rukávnik z tvojej kože a ty sám budeš rozdrvený, lebo zajtra dáme tvoje mŕtve telo roztrhať psom.“

Hneď nato stará mama sa poponáhľala poobliekať úbohú Blanšetu, ktorá sa ešte stále triasla od strachu v posteli.

„Nuž teda,“ povedala jej, „kde by si bola teraz bez svojej čiapky, moje zlatko?“ A aby jej upokojila srdce a nohy od trasenia, dala jej zjesť hodný kus z jej koláča a napiť sa dúšok z vína. Potom ju chytila za ruku a odviedla späť domov.

A tam kto bol tým, kto ju vyhrešil, keď sa dozvedel, že čo sa stalo?

To bola jej matka.

Ale Blanšeta sľúbila znovu a znovu, že už nikdy nezastaví, aby sa rozprávala s vlkom. Tak jej napokon matka odpustila.

A Blanšeta, malá Zlatá čiapočka, dodržala svoje slovo. A v dobrom počasí ju možno vidno na poliach s jej peknou malou čiapkou s farbami slnečných lúčov.

Ale aby ste ju uvideli, musíte vstávať zavčas rána.

@[Ch. Marelles]@OH***