2*22*057 Zlatá vetvička **(6,0k)

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa voda sypala a piesok sa lial, žil raz jeden kráľ, ktorý bol taký mrzutý a nepríjemný, že sa ho všetci jeho poddaní obávali. Mali na to veľmi dobrý dôvod, lebo i za nepatrné previnenie im dal odťať hlavu. Tento kráľ Hundroš, ako ho nazývali, mal jedného syna, ktorý bol od svojho otca odlišný, ako sa len dalo. Žiaden princ sa mu nevyrovnal v chytrosti a láskavosti v srdci, ale nanešťastie bol strašne škaredý. Mal krivé nohy a bol škuľavý, veľké ústa na jednej strane a mal na chrbte hrb. Nikdy nebola taká krásna duša v takom strašidelnom tele. No i napriek jeho výzoru, každý ho mal rád. Kráľovná, jeho matka, ho nazývala Kučierko. Pretože to bolo meno, ktoré sa jej veľmi páčilo a zdalo sa, že sa mu hodí.

Tento kráľ Hundroš, ktorý sa staral viacej o svoju vlastnú veľkoleposť ako o synovo šťastie, si želal zasnúbiť svojho syna princa s dcérou susedného kráľa, ktorého veľké pozemky sa spájali s jeho vlastnými. Myslel si, že toto spojenie by ho urobilo mocnejším než kedykoľvek predtým. A čo sa týka princeznej, tá by sa princovi Kučierkovi hodila veľmi dobre, lebo ona bola rovnako škaredá ako on sám. V skutočnosti sa nedalo utajiť, že bola naozaj strašidelná. Bola taká dokrívaná, že vkuse chodila s barlou. A tak ju ľudia volali princezná Kapustná stonka.

Kráľ požiadal o jej portrét. Keď ho prijal, dal ho zavesiť do veľkej haly na stenu pod klenbu. Potom poslal po princa Kučierka. Povedal mu, že to je portrét jeho budúcej nevesty. Dúfal, že bude pre neho príťažlivá.

Princ však pri prvom pohľade na ňu pohŕdavo odvrátil od nej zrak, čo veľmi urazilo jeho otca.

„Mám tomu rozumieť tak, že nie si potešený?“ povedal veľmi zostra.

„Nie, nie som, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal princ. „Ako by som mohol byť potešený so sobášom s takou škaredou a zmrzačenou princeznou?“

„Samozrejme, ty si ten, ktorý má mať námietky,“ povedal kráľ Hundroš, „lebo ty sám si taký škaredý, že vystrašíš hocikoho.“

„To je tá správna príčina,“ povedal princ, „pre ktorú si želám sa zosobášiť s nejakou, ktorá nie je škaredá. Už som dosť unavený z pozerania sa na seba.“

„Vravím ti, že sa s ňou zosobášiš,“ kričal kráľ Hundroš nahnevane.

A princ ako videl, že je zbytočné protestovať, poklonil sa a odišiel.

Keďže kráľ Hundroš nebol zvyknutý na odvrávanie a odporovanie v hocičom, bol veľmi podráždený kvôli svojmu synovi. Rozkázal, aby ho uväznili vo veži určenou pre vzdorovitých princov, ktorá sa nepoužívala už viac ako dvesto rokov, pretože to nebolo potrebné. Princovi sa zdali všetky izby tam čudne staromódne. Bol v nich antický nábytok, ale bola tam aj dobrá knižnica. To ho veľmi potešilo, lebo veľmi rád čítal a skoro dostal povolenie vziať si toľko kníh, koľko sa mu len páčilo. Ale keď si ich začal prezerať, zistil, že sú písané už dávno zabudnutým jazykom a nemohol rozumieť ani jedno slovo, hoci sa veľmi zabával nad zvláštnymi slovami, ktoré tam boli.

Kráľ Hundroš bol taký presvedčený, že princa Kučierka zunuje väznica a bude súhlasiť so sobášom s princeznou Kapustnou stonkou, že poslal veľvyslancov k jej otcovi s ponukou, aby sa zosobášila s jeho synom, ktorý by ju urobil úplne šťastnou.

Kráľ bol potešený takou dobrou ponukou, hoci, povedať pravdu, našiel nemožné obdivovať princov portrét, ktorý mu kráľ Hundroš poslal. Akokoľvek, umiestnil ho pod najlepším osvetlením, ako len mohol a poslal po princeznú. Lenže v momente, ako ho zbadala, pozrela nabok a začala plakať. Kráľ bol nazlostený, keď videl, ako veľmi sa jej obraz nepáči. Vzal zrkadlo, držal ho pred nešťastnou princeznou a povedal:

„Vidím, že sa ti nezdá princ veľmi rúči, ale pozri sa na seba a povedz mi, či máš nejaké právo si sťažovať ohľadom toho?“

„Vaše Veličenstvo,“ odpovedala, „ja si neželám sťažovať sa. Len žiadam o to, aby si ma nevydával vôbec. Radšej budem nešťastná princezná Kapustná stonka celý svoj život, ako kaziť pohľad na život mojou škaredosťou ešte niekomu inému.“

Ale kráľ ju vôbec nepočúval a poslal ju preč s veľvyslancami.

Medzitým bol princ bezpečne uzamknutý vo svojej veži. Na to, aby bol jeho život nudný a nezaujímavý tak, ako sa len dalo, kráľ Hundroš prikázal, aby sa s ním nikto nerozprával a aby mu dávali čo najmenej na jedenie. Ale všetci princovi strážcovia ho mali tak veľmi radi, že urobili preňho všetko, na čo sa len odvážili napriek kráľovým príkazom, aby mu čas uplynul čo najpríjemnejšie.

Jedného dňa, ako sa princ prechádzal hore a dole veľkou galériou mysliac pritom na to, aké mizerné to je byť taký škaredý a ešte k tomu donútený sa zosobášiť s rovnako hrôzostrašnou princeznou, pozrel zrazu hore a všimol si, že namaľované okná boli akosi zvláštne jasné a krásne. Preto aby zmenil svoje smutné myšlienky, začal ich pozorne skúmať. Zistil, že obrázky sa zdali byť scénky muža, ktorý sa nachádzal na každom okne. Princovi sa to páčilo hlavne preto, lebo v tom mužovi videl nejakú podobu so sebou. Tak ho to veľmi zaujalo. Na prvom okne bol jeho obrázok, ako je v jednej z vežičiek svojho väzenia. Na ďalšom, ako hľadal niečo v štrbine steny. Na treťom, ako otvára starú skrinku so zlatým kľúčom. A tak prešiel cez radu malieb a scén, až došiel k tým, kde iná postava zastávala hlavné miesto. Tentokrát to bol rúči, mladý, vysoký muž. Úbohý Kučierko našiel potešenie sa naňho pozerať. Bol taký vyrovnaný a silný. O tom čase už nadišla tma a princ musel ísť späť do svojej izby. Tam sa zabával prezeraním si starobylej, malebnej knižky a obrázkov v nej. K jeho veľkému prekvapeniu reprezentovali tie isté scénky ako okná v galérii. Dokonca sa zdalo, ako keby ožívali. Ako sa pozeral na hudobníkov, zdalo sa, ako keby sa im ruky hýbali a začal počuť sladkú hudbu. Bol tam obrázok bálu a princ mohol vidieť, ako sa ľudia pohybovali sem a tam v rytme tanca. Otočil stranu a tam zacítil lahodnú vôňu slávnostnej večere. Jedna z postáv, ktoré sa tam hostili sa naňho pozrela a povedala:

„Pijeme na tvoje zdravie, Kučierko. Pokús sa nám dať opäť našu kráľovnú. Ak tak urobíš, budeš odmenený, ak nie, bude to pre teba ešte horšie.“

Pri týchto slovách princ, ktorý začínal byť čím ďalej, tým viac udivený, sa úplne vystrašil. Kniha mu vypadla z rúk a spadol s veľkým rachotom na zem do bezvedomia. Hluk zburcoval strážnikov a prišli mu na pomoc. Keď ho prebrali, sa ho spýtali, že čo sa stalo. Odpovedal im, že bol už taký malátny a mal závrate od hladu, že videl a počul rôzne čudné veci. Hneď nato, napriek kráľovým príkazom, mu priniesli bohatú večeru. Keď sa najedol a opäť otvoril svoju knihu, už nevidel tie báječné obrázky. To ho presvedčilo o tom, že sa mu to muselo predtým iba snívať.

Akokoľvek, keď prišiel do galérie nasledujúci deň a pozrel na maľované okná, zistil, že sa pohli. Postavy sa hýbali, ako keby boli živé. Sledoval jednu postavu, ktorá bola ako on, ktorá našla v štrbine steny kľúč a otvorila ním starú skrinku. Rozhodol sa, že preskúma vežičku a začal klopkať na steny, až prišiel k miestu, ktoré sa zdalo mať v sebe dutinu. Zobral kladivo a rozbil kúsok kameňa, za ktorým našiel zlatý kľúč. Ďalšou vecou bolo nájsť skrinku. Princovi sa ju podarilo nájsť v tmavom rohu, hoci bola taká stará a ošúchaná, že by si ju nikdy nebol všimol, keby ju nebol býval hľadal. Najprv nevedel nájsť žiadnu kľúčovú dierku, ale po dôkladnej prehliadke ju našiel v rezbe. Zlatý kľúč sa tam akurát zmestil. Tak princ ním rázne otočil a dvere na nej sa otvorili.

Nič vo vnútri skrinky sa nedalo porovnať s tým, aká bola škaredá a stará zvonka. Princove oči tam zbadali len samú krásu a bohatstvo. Každá zásuvka bola vyrobená z krištáľu, jantáru alebo nejakých vzácnych kameňov, a všetky boli plné rôznych bohatstiev. Princ Kučierko bol veľmi potešený. Ako si to tak prezeral, našiel v jednej malej zásuvke smaragdový kľúč.

„Verím tomu, že týmto sa otvárajú tie malé zlaté dvere uprostred miestnosti,“ pomyslel si princ. Vložil do nich kľúč a otočil ním. Malé dvere sa otvorili. Jasnočervené svetlo zaplavilo celú miestnosť. Princ prišiel na to, že to pochádzalo zo skrinky, ktorá bola vyrobená s veľkých žiariacich rubínov. Nestrácal čas a otvoril ju. No, ku svojmu veľkému zdeseniu tam našiel ľudskú ruku, ktorá držala obraz. Prvou jeho myšlienkou, ktorú mal, bolo zatvoriť tú strašnú skrinku a utiecť z tej veže. Lenže hlas v jeho uchu mu povedal: „Táto ruka patrí tomu, ktorému môžeš pomôcť a uviesť ho do pôvodného stavu. Pozri na tento krásny portrét. Originál, ktorý mi spôsobil veľa nešťastia. Ak si želáš mi pomôcť, nemeškaj ani chvíľu a choď do veľkej galérie. Všimni si tam miesto, kde slnečné lúče svietia čo najjasnejšie. Ak tam budeš hľadať nájdeš môj poklad.“

Hlas sa utíšil. A hoci princ vo svojom zmätku sa pýtal mnoho otázok, nedostal žiadnu odpoveď. Tak princ položil naspäť skrinku a znovu zamkol dvere. Kľúč umiestnil na jeho pôvodné miesto v pukline na stene. Potom sa ponáhľal dolu do veľkej galérie.

Keď do nej vstúpil, všetky okná sa zatriasli a zahrkotali čudným spôsobom. Ale princ tomu nevenoval žiadnu pozornosť. Dôkladne si všímal, kde slnečné lúče svietia najjasnejšie. Zdalo sa, že je to nad portrétom najskvelejšieho a najrúčejšieho mladého muža.

Išiel hore, aby to preskúmal. Zistil, že to miesto je na čiernom ebenovom a zlatom obloženom obklade, ktoré bolo na všetkých ďalších obrazoch na stene. Princ si lámal hlavu nad tým, čo má teraz urobiť. Hlavou mu prebehla myšlienka, že možno mu napovedia maľby na oknách. Keď sa pozrel na tie najbližšie pri ňom, uvidel obrázok seba, ako nadvihuje obraz zo steny.

Nechal sa inšpirovať a nadvihol nabok obraz bez najväčších ťažkostí. Zbadal pod ním vchod do mramorovej siene ozdobenou sochami. Odtiaľ prešiel cez množstvo nádherných miestností, až napokon prišiel k jednej, ktorá bola celá pokrytá modrými plachtami. Steny boli tyrkysovo zelené. Na priestrannom gauči ležala krásna dáma. Ako sa zdalo, tak spala. Jej vlasy, čierne ako ebenové drevo, mala rozpustené  na vankúšoch, čo robilo jej tvár vyzerajúcou bielou ako slonovina. Princ si všimol, že mala asi nepokojné sny. Keď sa k nej priblížil, obávajúc sa, aby ju nezobudil, počul ju hlasno dýchať a šepkať si len tak pre seba:

„Ach! Ako si si len mohol myslieť, že získaš moju lásku tým, že ma oddelíš od môjho milovaného Florimonda? V mojej prítomnosti si mu odťal tú drahú ruku, ktorú si si aj ty mal ctiť a mať z nej strach!“

A slzy sa kotúľali dolu jej pôvabnými lícami. Princ Kučierko začínal rozumieť, ona bola začarovaná a že tá ruka, ktorú našiel, patrila jej milencovi.

V danom momente vletel do izby veľký orol. Vo svojich pazúroch držal zlatú vetvičku. Zdalo sa, že na nej rastie strapec čerešní, lenže každá čerešňa bol trblietajúci sa rubín.

Toto podal princovi, ktorý hádal, že prišiel čas nejakým spôsobom prelomiť začarovanie, pod ktorým bola spiaca dáma. Vzal vetvičku a zľahka sa jej dotkol vraviac:

„Kráska, neviem pod akým začarovaním si, ale v mene tvojho milovaného Florimonda ťa zaprisahávam, aby si sa vrátila naspäť do života, ktorý si stratila, ale nezabudla.“

Okamžite dáma otvorila svoje ligotavé oči a uvidela vznášajúceho sa orla vedľa nej.

„Ach! Zostaň láska moja, zostaň,“ zvolala. Ale orol vydal zo seba úpenlivý výkrik, zatrepotal svojimi širokými krídlami a zmizol. Potom sa tá dáma obrátila k princovi Kučierkovi a povedala mu:

„Viem, že tebe dlžím za moje prinavrátenie zo začarovania, v ktorom som bola už dvesto rokov. Ak je niečo, čo môžem pre teba spraviť za odmenu, stačí, keď mi to len povieš a sila, ktorú mám ako víla, bude použitá pre tvoje šťastie.“

„Madam,“ povedal princ Kučierko, „želám si, aby si mi dovolila uviesť do pôvodného stavu tvojho milovaného Florimonda, aby bol v jeho prirodzenej podobe, lebo nedokážem zabudnúť na slzy, ktoré si ronila kvôli nemu.“

„To je veľmi roztomilé od teba, drahý princ,“ povedala víla, „ale to je určené urobiť pre niekoho iného. Viacej ti teraz nemôžem vysvetliť. Ale existuje niečo, čo by si si želal len pre seba?“

„Madam,“ zvolal princ a hodil sa jej k nohám, „len pozri na moju ohyzdnosť. Volám sa Kučierko a som predmetom výsmechov. Prosím ťa, urob ma menej smiešnym výzorom.“

„Vstaň, princ,“ povedala víla a dotkla sa ho zlatou vetvičkou. „Nech sa splní to, aby si bol odteraz rúčim mužom a volaj sa odteraz princ Jedinečný, pretože to je titul, ktorý ti odteraz pristane.“

Od radosti zostal v nemom úžase. Pobozkal jej ruku, aby vyjadril svoju vďačnosť. Keď sa postavil, uvidel svoj obraz v zrkadlách, ktoré boli okolo neho. Hneď pochopil, že Kučierko je už navždy preč z jeho života.

„Ako veľmi si želám,“ povedala víla, „aby som sa odvážila ti povedať, čo všetko ti život naložil a aké nástrahy na teba číhajú, ale nesmiem. Uteč z veže, princ, a pamätaj si, že víla Sviežosť bude tvojou priateľkou už navždy.“

Keď ukončila svoju reč, princ, ku svojmu veľkému údivu, sa ocitol mimo veže. Bol v hustom lese vzdialenom od nej aspoň sto míľ. Musíme ho tam chvíľu nechať a pozrieť sa, čo sa dialo medzitým niekde inde.

Keď strážcovia zbadali, že princ nepýta svoju večeru ako zvyčajne, išli do jeho izby, kde ho však nenašli. Veľmi ich to naľakalo. Prehľadali celú vežu od rohovej vežičky až po väznicu, ale bez úspechu. Vedeli, že kráľ by im určite dal odťať hlavy, keby sa bol dozvedel, že princ utiekol. Tak vybrali spomedzi nich najmenšieho, ktorý vyzeral ako princ Kučierko, čo najviacej, ako sa len dalo. Dali ho do postele a išli informovať kráľa.

Kráľ Hundroš bol celkom potešený touto správou, že jeho syn ochorel, lebo si myslel, že tým skôr bude donútený urobiť tak, ako si želá a zosobáši sa s princeznou. Tak poslal strážcom správu, aby s ním zaobchádzali rovnako prísne ako doteraz, čo bolo to, čo očakávali, že sa stane. Medzitým dorazila do paláca princezná Kapustná stonka. Cestovala na nosidlách.

Kráľ Hundroš vyšiel ju von uvítať. Ale keď ju zbadal s kožou, ktorú mala ako korytnačka, jej husté obočie sa stretávalo s koncom jej dlhého nosa a jej ústa mala široké od ucha k uchu, nedokázal si pomôcť, aby nezvolal:

„Nuž, myslím, že Kučierko je dostatočne škaredý, ale nemyslím si, že ty si musela dvakrát rozmýšľať predtým, ako si súhlasila so sobášom s ním.“

„Vaše Veličenstvo,“ odpovedala, „viem príliš dobre to, aká som, aby som sa nechala raniť tým, čo hovoríš, ale uisťujem ťa, že si vôbec neželám sobášiť sa s tvojím synom a radšej sa chcem volať princezná Kapustná stonka ako kráľovná Kučierka.“

Toto kráľa veľmi rozhnevalo.

„Tvoj otec ťa poslal sem, aby si sa zosobášila s mojím synom,“ povedal, „a môžeš si byť istá, že ho neurazím tým, že zmením dohodu, ktorú sme uzatvorili.“ Tak úbohá princezná bola poslaná preč v nemilosti do jej vlastného apartmánu a dámam, ktoré ju prišli uvítať nakázal, aby ju priviedli do lepšej nálady.

V tejto kritickej chvíľke strážcovia, ktorí sa strašne obávali, že sa na nich príde, poslali kráľovi správu, že jeho syn je mŕtvy, čo ho veľmi nazlostilo. Okamžite si zmyslel, že je tomu úplne na vine princezná a dal príkazy, aby ju uväznili vo veži na miesto, kde bol predtým princ Kučierko. Princezná Kapustná stonka bola nesmierne udivená nad týmto nespravodlivým zaobchádzaním. Poslala veľa sťažností kráľovi Hundrošovi, ale ten bol taký rozčúlený, že nikto sa neodvážil ich doručiť, dokonca ani tie listy, ktoré napísala svojmu otcovi. Akokoľvek, keďže nevedela o tom, žila v nádeji, že sa skoro vráti do svojej vlastnej krajiny a začala sa zabávať tak dobre, ako len mohla, dokedy nepríde jej čas. Každý deň sa prechádzala hore a dole po galérii, až napokon bola tiež fascinovaná a zaujatá stále sa meniacimi maľbami na oknách. Dokonca rozpoznala seba samú v jednej zo zobrazených postáv. „Zdá sa, že mali veľké potešenie ma maľovať ešte predtým, ako som prišla do tejto krajiny,“ povedala si len tak pre seba. „Niekto by si pomyslel, že ma tam i s barlou nakreslili štíhlejšou než som, aby som vyzerala pôvabne a roztomilo. Presne tak, ako pastierka na ďalšom obrázku, ktorá vyzerala krajšie kvôli väčšiemu kontrastu farieb. Ach! Aké pekné by bolo byť taká pekná, ako je ona.“ Potom sa pozrela na seba v zrkadle a rýchlo sa otočila späť so slzami v očiach zo žalostného pohľadu. Zrazu si uvedomila, že nie je tam samotná. Za ňou stála malá stará žena s čepcom na hlave, ktorá bola rovnako škaredá ako ona a aj takisto dokrívaná.

„Princezná,“ povedala, „tvoj žiaľ je taký dojímavý, že som ti prišla ponúknuť na výber medzi dobrotou a krásou. Ak si vyberieš byť peknou, tak sa i stane, ale stále budeš márnivá, rozmarná a povrchná. Ak zostaneš taká, ako si, staneš sa múdrou, prívetivou a skromnou.“

„Ach beda, madam,“ zvolala princezná, „je možné byť zároveň múdra a krásna?“

„Nie, dieťa moje,“ odpovedala stará žena, „pre teba je nariadené, že si musíš vybrať medzi tými dvoma možnosťami. Pozri! Priniesla som rukávniky. Jeden z nich je biely a druhý žltý. Dýchni na žltý a budeš ako tá pekná pastierka a získaš lásku rúčeho pastiera, ktorého obraz na maľbe si s takým záujmom sledovala. Ak dýchneš na biely, tvoj výzor sa nezmení, ale budeš lepšia a šťastnejšia zo dňa na deň. Teraz si vyber.“

„Nuž dobre,“ povedala princezná, „považujem za nemožné, aby niekto mal všetko. Definitívne je lepšie byť dobrá než pekná.“

Tak dýchla na biely rukávnik a poďakovala sa starej víle, ktorá okamžite zmizla. Princezná Kapustná stonka sa cítila veľmi osamotená, keď odišla. Začala myslieť na to, že jej otec určite poslal už armádu na to, aby ju zachránil.

„Len ak by som sa mohla dostať do rohovej vežičky,“ pomyslela si, „aby som videla, či niekto neprichádza z diaľky.“ Ale vyštverať sa hore bolo celkom nemožné. Napriek tomu prišla na plán. Na vežičke boli veľké hodiny, ako vedela, hoci závažia z nich boli v galérii. Vzala jedno z nich a uviazala sa namiesto neho na lano. Hodiny sa začali točiť a lano ju vytiahlo hore do vežičky. Popozerala sa naokolo po krajine, ale neuvidela nikoho prichádzať. Sadla si, aby si odpočinula. Náhodou sa oprela o miesto v stene, ktoré tak náhlivo poškodil kladivom princ Kučierko, či radšej princ Jedinečný. Zo zlomeného kameňa vypadol zlatý kľúč. Jeho rinčanie pri dopade na dlážku upútalo pozornosť princeznej Kapustnej stonky.

Zdvihla ho a po chvíli uvažovania prišla na to, že musí byť od starej skrinky v rohu, v ktorom nebolo vidno žiadnu viditeľnú kľúčovú dierku. Však onedlho sa jej ju podarilo otvoriť a začala obdivovať bohatstvá, ktoré sa v nej nachádzali, presne takisto ako princ Jedinečný pred ňou. Napokon prišla k rubínovej skrinke. Hneď ako ju otvorila, zatriaslo ju od strachu. Chcela ju odhodiť preč, ale nejaká záhadná sila ju donútila držať ju proti svojej vôli. V danom momente počula vo svojom uchu jemný hlas, ktorý jej hovoril:

„Naber odvahu, princezná. Od tohto dobrodružstva záleží tvoje budúce šťastie.“

„Čo mám urobiť?“ spýtala sa princezná, pričom sa celá triasla.

„Vezmi skrinku,“ odpovedal hlas, „a skry ju pod svoj vankúš. Keď uvidíš orla, daj mu ju bez zaváhania.“

Princezná bola síce veľmi vyplašená, ale veľmi si nad tým hlavu nelámala a poslúchla. Náhlivo uložila všetky tie vzácne veci presne na to isté miesto, kde ich našla. O tomto čase ju už všade hľadali strážcovia. Boli užasnutí nad tým, že ju našli hore v rohovej vežičke. Mysleli si, že sa tam dostala pomocou nejakej mágie. Počas nasledujúcich dní sa nič zvláštneho nedialo. Ale napokon počas jednej noci princezná začula niečo trepotať krídlami o okno. Odostrela závesy a v mesačnom svite uvidela orla.

Pokrivkávajúc prišla čo najrýchlejšie k oknu a otvorila ho dokorán. Veľký orol silno zatrepotal svojimi veľkými krídlami od radosti. Princezná nestrácala čas a podala mu rubínovú skrinku, ktorú uchopil svojimi pazúrmi a okamžite sa vytratil a na jeho mieste sa objavil najnádhernejší princ, akého kedy len videla, ktorý bol skvostne oblečený a na hlave mal diamantovú korunu.

„Princezná,“ povedal, „už dvesto rokov som bol zakliaty jedným zlomyseľným čarodejníkom. Obaja sme milovali tú istú vílu, ale ona uprednostňovala mňa. Akokoľvek, on bol mocnejší než ja. A keď som bol bez svojich strážcov, podarilo sa mu uspieť v tom, že ma premenil na orla. Zatiaľ čo moja kráľovná bola ponechaná začarovaná v spánku. Vedel som, že za dvesto rokov ju princ privolá späť na denné svetlo a že princezná mi prinavráti ruku, ktorú mi môj nepriateľ odťal, a tým ma privedie do mojej prirodzenej podoby. Víla, ktorá dohliada na tvoj  osud mi to povedala. To bola ona, ktorá ťa doviedla ku skrinke v rohovej vežičke, kde bola umiestnená moja ruka. Takisto to je ona, ktorá mi dovolila preukázať ti moju vďačnosť tým, že pre teba spravím akúkoľvek službu, o akú len požiadaš. Povedz mi princezná, čo je to, čo si najviac želáš? Mám ťa urobiť takou krásnou, akou si len zaslúžiš byť?“

„Ach, keby si len mohol!“ zvolala princezná a v danom momente počula praskanie a pukanie vo všetkých svojich kostiach. Vystrela sa priamo do výšky a celá opeknela. Oči mala žiarivé ako hviezdičky a pleť bielu ako mlieko.

„Och, úžasné! Môže toto byť moje úbohé ja?“ vykríkla. Pozerala s úžasom dolu na svoju malú ošúchanú barlu, ako ležala na dlážke.

„Skutočne, princezná,“ odpovedal Florimond, „si to ty, ale teraz musíš mať iné meno, pretože to staré sa ti už teraz nehodí. Budeš sa volať princezná Oslnivá, lebo si žiarivá a pôvabná dostatočne na to, aby si si zaslúžila toto meno.“

A po týchto slovách zmizol niekam preč. Princezná sa zrazu tiež ocitla niekde úplne inde. Začala sa prechádzať v tieni stromov na brehu priezračno-čistej vody v rieke. Samozrejme že prvou vecou, ktorú urobila, bolo, že sa pozrela do rieky na zrkadlenie svojho obrazu na jej hladine. Bola mimoriadne prekvapená, lebo si všimla, že vyzerá presne ako pastierka, ktorú tak veľmi obdivovala. Dokonca mala také isté šaty a kvetinový veniec, aké boli na maľbách okien vo veži.  Aby bola podobnosť dokonalá, dokonca tam bolo obďaleč aj jej stádo oviec, ktoré sa tam páslo okolo nej. A na brehu rieky našla veľmi peknú pastiersku palicu ozdobenú lúčnymi kvetmi. Dosť unavená toľkými novými zážitkami si ľahla pri kmeň stromu a tam rýchlo zaspala. Náhodou sa nachádzala v tej istej krajine, v ktorej sa ocitol princ Jedinečný. Teraz, zatiaľ čo princezná Oslnivá spala, ten prišiel sem a túlal sa po okolí, aby našiel šťavnaté pasienky pre svoje ovečky.

V momente zachytil pohľadom princeznú, ktorú rozpoznal ako pôvabnú pastierku z malieb v rohovej vežičke. Zdala sa mu oveľa krajšia, ako si ju odtiaľ pamätal. Ďakoval osudu, že ho náhoda priviedla práve sem. Pozoroval ju s obdivom, až pokým neotvorila oči. Ona ho tiež spoznala podľa malieb na oknách a veľmi rýchlo sa z nich stali veľkí priatelia. Princezná sa spýtala princa Jedinečného, keďže on poznal krajinu lepšie ako ona, aby jej povedal, že kde nájde nejakú roľníčku, ktorá by jej vedela poskytnúť ubytovanie. On jej odpovedal, že pozná jednu starú ženu, ktorej chalupa by bola najlepším miestom pre ňu. Tá bola taká pekná a útulná. Tak hneď ju aj išli spoločne hľadať. Princezná bola očarená starou ženou, a takisto i všetkým, čo jej patrilo. Večera bola rozprestretá pod tienistým stromom. K hostine pozvala aj princa, aby sa s ním podelila o smotanu a hnedý chlieb, čo im postupne stará žena poskytla. Týmto bol veľmi potešený. Odbehol do svojej záhrady priniesť aj jahody, čerešne, orechy, a kvety, ktoré tam rástli. Sadli si spolu a bolo im veľmi veselo. Po tomto sa stretávali každý deň, ako pásli svoje stáda. Boli tak veľmi spolu šťastní, že princ Jedinečný požiadal princeznú, aby sa zaňho vydala, nech sa viacej od seba neodlúčia. Hoci sa teraz zdalo, že princezná Oslnivá je len chudobná pastierka, nikdy nezabudla, že je v skutočnosti princeznou. Tak si celkom nebola istá, či by sa mala vydať za skromného pastiera, i keď vedela, že by tak urobila s veľkou radosťou. Preto sa rozhodla konzultovať to s jedným čarodejníkom, o ktorom už tak veľa počula, odkedy bola pastierkou. Bez toho, žeby povedala čo i len slovo hocikomu, koho poznala, rozhodla sa ísť na zámok, kde žil i so svojou sestrou, ktorá bola veľmi mocná víla. Cesta tam bola veľmi dlhá. Musela ísť cez hustý les, v ktorom princezná počula čudné hlasy, ako za ňou volali zo všetkých strán. No ona bola v takom zhone, že im nevenovala veľkú pozornosť a nikde sa nezastavovala. Napokon prišla na nádvorie, kde ležal ten zámok. Tráva a šípkové ruže boli také vysoké, ako keby tam sto rokov nestúpila žiadna ľudská noha. Však princeznej sa napokon predsa len podarilo dostať cez tú záhradu, hoci pritom utŕžila dosť veľa škrabancov po celom tele. Potom vošla do tmavej, ponurej dvorany, kde nebolo nič iné, len jedna malá diera v stene, cez ktorú vchádzalo dnu denné svetlo. Závesy boli všetky urobené z netopierích krídiel, zo stropu viselo dvanásť mačiek, ktoré vypĺňali halu svojím prenikavým kričaním a mňaukaním. Na dlhom stole viselo dvanásť myší a pod ich nosmi, mimo ich dosahu, boli kúsky chutnej slaniny, a ony boli takto mučené pohľadom a vôňou na tieto chutné kúsky mäsa, ktoré nikdy nemohli dosiahnuť. Princezná zdesene pozerala na úbohé stvorenia. Vtom zrazu vošiel čarodejník. Mal oblečený dlhý čierny plášť. Na hlave mal prichyteného krokodíla a v ruke držal korbáč vytvorený z dvadsiatich dlhých hadov, všetky boli živé a zvíjali sa. Princezná bola taká zhrozená z desivého pohľadu naňho, že si želala, aby sem nikdy nebola bývala prišla. Bez slova bežala ku dverám, ale tie už boli pokryté hustou pavučinovou sieťou. Keď ju roztrhala, za ňou našla ďalšiu a ďalšiu. V skutočnosti, nebolo im konca. Princeznú už boleli ruky od ich trhania, a stále nebola ani o kúsok ďalej. Zlomyseľný čarodejník sa spoza nej na nej škodoradostne zabával. ,,Môžeš stráviť zvyšok života trhaním pavučín, ktorých je tam nespočetne veľa, ale keďže si celkom mladá a zatiaľ najkrajšie stvorenie, ktoré som videl po dlhý čas, zosobášim sa s tebou. Dám ti všetky tie mačky a myši, ktoré vidíš, len pre tvoje vlastné potešenie. To sú všetko samí princovia a princezné, ktorí ma nejako urazili. Oni predtým milovali jeden druhého tak veľmi, ako sa teraz navzájom nenávidia. Haha! Je to pekná malá pomsta udržiavať ich takto.”

,,Ách! Keby si ma len tiež premenil na myš!” zvolala princezná.

,,Och! Tak ty sa za mňa nevydáš?” povedal. ,,Ty malý hlupáčik, mohla si mať všetko, čo si len srdce zažiada.”

,,Nie, vskutku nie! Nič ma nedonúti zosobášiť sa s tebou. A v skutočnosti si myslím, že nikdy nebudem ľúbiť nikoho.”

,,V takom prípade,” povedal čarodejník a dotkol sa jej, ,,radšej nech sa staneš jedným zvláštnym druhom stvorenia, ani ryba, ani vták, a zelená ako tráva, v ktorej budeš žiť. Preč s tebou, pani Lúčna kobylka.” A princezná natešená, že je znovu voľná, vyskočila do záhrady ako najkrajšia zelená lúčna kobylka na celom svete. Ale hneď ako bola bezpečne vonku, začala nariekať nad sebou.

,,Ach! Florimond,” povzdychla si, ,,je toto koniec tvojmu daru? Určite krása žije krátko a táto zábavná malá tvár so zeleným mrzutým oblečením je pre mňa strašne zlým, komickým koncom. Radšej som sa mala zosobášiť s prívetivým pastierom. Lenže moja pýcha ma odsúdila na to byť lúčnou kobylkou a spievať dňom i nocou v tráve pri tomto potoku, i keď radšej by som mala plakať.”

Medzitým princ Jedinečný zistil, že nikde nemôže nájsť princeznú. Tak začal nariekať a žialiť nad tým na okraji potoka. Vtedy si zrazu všimol neďaleko seba prítomnosť malej starej ženy. Bola podivne oblečená v šatách s naberaným golierom a vystuženou sukňou, krinolínou. Jej snehobiele vlasy mala zakryté fialovou kapucňou.

,,Vyzeráš žalostne, syn môj,” povedala. ,,Čo sa ti prihodilo?”

,,Bohužiaľ, stará matka,” odpovedal princ, ,,stratil som svoju sladkú pastierku, ale som rozhodnutý precestovať celý svet pre to, aby som ju našiel.”

,,Choď tamtým smerom, syn môj,” povedala stará žena, ukazujúc pritom na cestičku smerujúcu na zámok. ,,Mám tušenie, že tam ju skoro zastihneš.”

Princ sa jej srdečne poďakoval a vybral sa na cestu. Keďže mu v ceste nestála žiadna prekážka, skoro dosiahol zakliaty les, ktorý obklopoval zámok. Zdalo sa mu, že medzi stromami vidí svoju princeznú Oslnivú. Princ Jedinečný zrýchlil svoje tempo a ponáhľal sa za ňou tak rýchlo, ako len vedel, ale nemohol ju nikde zastihnúť. Vtedy zvolal z plného hrdla:

,,Môj miláčik, Oslnivá, len počkaj chvíľu na mňa!”

Ale jej tieňový obraz len letel pred ním rýchlejšie. Princ tak strávil celý deň v tomto bezvýslednom naháňaní. Keď nadišla noc, uvidel pred sebou zámok, ktorý bol celý osvetlený. Domnieval sa, že princezná musí byť v ňom. Vstúpil dnu bez akýchkoľvek ťažkostí. Vo dvorane stretol desivú starú vílu. Bola taká chudá, že svetlo prenikalo cez ňu. Oči jej žiarili ako lampáše, pokožku mala ako žralok, jej ramená boli tenké ako úzke doštičky a prsty mala ako ihlice. Napriek tomu mala na perách rúž a tvár mala nalíčenú. Plášť mala so strieborného brokátu a na hlave mala korunu z diamantov. Jej šaty boli pokryté šperkami a zelenými a ružovými mašľami.

,,Napokon si ma prišiel navštíviť, princ,” povedala. ,,Nemrhaj viacej myšlienkami nad tou malou pastierkou, ktorá je ťa nehodná. Ja som Kráľovná komét a môžem ti preukázať veľkú česť, ak si ma vezmeš za ženu.”

,,Zosobášiť sa s tebou, madam,” zvolal princ so zdesením. ,,Nie, nikdy s tým nebudem súhlasiť!”

Nato dva razy švihla v zúrivosti so svojou kúzelnou paličkou a celá galéria sa zaplnila s hrôzostrašnými škriatkami, proti ktorým musel princ bojovať, aby si zachránil svoj život. Hoci mal len dýku, počínal si dobre, ubránil sa a unikol bez akéhokoľvek zranenia. Víla potom zastavila ruvačku a spýtala sa princa, že či predsa len nezmení svoje rozhodnutie. Keď si ten stále pevne stál za svojím, vyvolala výzor princeznej Oslnivej na druhom konci galérie a povedala:

,,Vidíš svoju milovanú? Buď opatrný v tom, čo povieš. Lebo ak znovu odmietneš vziať si ma za manželku, dám ju roztrhať dvom tigrom.”

Princa to znepokojilo, lebo sa mu zdalo, že počuje svoju drahú pastierku plakať a prosiť ho, aby ju zachránil. V zúfalstve zakričal:

,,Ó, víla Sviežosť, po toľkých prísľuboch priateľstva si ma už opustila? Pomôž, pomôž nám teraz!”

Okamžite počul jemný hlas vo svojom uchu:

,,Buď odhodlaný, nech sa stane, čo sa má stať, a hľadaj zlatú vetvičku.”

Tak posmelený, princ zotrval vo svojom odmietaní. Stará víla v zúrivosti naňho zvolala: ,,Prac sa mi z očí, tvrdohlavý princ. Nech je z teba cvrček.”

A okamžite sa rúči princ Jedinečný premenil na obyčajného malého čierneho cvrčka, ktorého jediná myšlienka bola, aby bol v nejakej útulnej štrbine za horiacim kozubom. Našťastie si pamätal príkaz víly Sviežosti hľadať zlatú vetvičku.

Tak sa ponáhľal preč z osudného zámku a vyhľadal prístrešok v dutine stromu, kde našiel opustenú lúčnu kobylku, kvočiacu v kúte. Bolo jej dosť mizerne na to, aby spievala.

Bez najmenšieho očakávania sa jej princ spýtal:

,,A kdeže ideš, kmotra Lúčna kobylka?”

,,Kde ideš ty sám, kmotor Cvrček?” odpovedala pani Lúčna kobylka.

,,Čože! Ty vieš rozprávať?” povedal on.

,,Prečo by som nevedela rozprávať? Veď aj ty vieš. Nie je lúčna kobylka dostatočne taká dobrá, ako cvrček?” povedala ona.

,,Ja viem rozprávať preto, lebo som bol princ,” odpovedal cvrček.

,,Kvôli tomu istému dôvodu ja by som mala byť schopná rozprávať lepšie než ty, lebo ja som bola princezná,” odpovedala lúčna kobylka.

,,Tak teda ťa postretol ten istý osud ako mňa,” povedal. ,,Ale kam ideš teraz? Nemohli by sme cestovať spoločne?”

,,Zdalo sa mi, že počujem hlas vo vzduchu, ktorý povedal: ,Buď odhodlaná, nech sa stane, čo sa má stať, a hľadaj zlatú vetvičku,’” odpovedala lúčna kobylka. ,,Myslela som si, že ten príkaz patrí mne, tak som hneď aj začala, hoci neviem cestu k nej.”

V danom momente ich konverzáciu prerušili dve myši, ktoré, akoby bez dychu od bežania, sa vrhli strmhlav cez dieru v dutine stromu dovnútra. Skoro pomliaždili lúčnu kobylku a cvrčka. Ale hneď odstúpili nabok a stúpli si v tmavom rohu.

,,Ach, madam,” odpovedala tlstejšia z oboch, ,,mňa tak všetko bolí od toho rýchleho behu. Ako sa cíti sama Vaša Výsosť osobne?”

,,Ja som si stiahla svoj chvost,” odpovedala mladšia myš, ,,ale bola by som na čarodejníkovom jedálenskom stole, ak by som tak neurobila. Myslíš, že nás stále prenasleduje? Aké šťastné môžeme byť, že sa nám podarilo uniknúť.”

,,Ja len verím tomu, že sa nám podarí vyhnúť mačkám a pasciam a nájsť skoro zlatú vetvičku,” povedala tlstá myš.

,,Ty teda poznáš k nej cestu?” povedala ďalšia.

,,Ó, drahá, áno! Tak dobre, ako cestu do môjho domu, madam. Táto zlatá vetvička je skutočne úžas. Jeden, jediný lístok z nej ťa urobí bohatou navždy. Prelomí zaklínadlá a všetkých, ktorí sa k nej priblížia, urobí mladými a krásnymi. Musíme sa vybrať na cestu hneď ráno, ako sa rozbrieždi.”

,,Smieme mať tú česť cestovať s vami, tento ctihodný cvrček a ja?” preriekla lúčna kobylka, pristúpiac k nim bližšie.

Myši zdvorilo súhlasili a po mnohých zdvorilých rozhovoroch celá skupinka zaspala. Skoro za úsvitu už boli na svojej ceste. A hoci boli myši v neustálom strachu, že ich niekto dolapí alebo že sa chytia do pasce, dosiahli zlatú vetvičku v bezpečí. Rástla uprostred nádhernej záhrady. Všetky cesty k nej boli priam posypané perlami veľkými ako hrach. Ruže boli karmínové – tmavočervené diamanty so zelenými smaragdovými listami. Granátové jablká boli z minerálneho granátu, nechtíky z topásu, narcisy zo žltých diamantov, fialky zo zafíru, nevädze z tyrkysu, tulipány z ametystu, opálu a diamantu, takže celá záhrada sa trblietala ako slnko. Samá zlatá vetvička narástla taká vysoká ako lesný strom a ligotala sa s červenými rubínovými čerešňami až k jej najvyššie položenej halúzke. Hneď ako tam došli, sa lúčna kobylka a cvrček dotkli zlatej vetvičky a boli uvedení do ich pôvodnej formy. Ku svojmu veľkému prekvapeniu a radosti sa navzájom spoznali.

V danom momente Florimond a víla Sviežosť sa objavili pred nimi vo veľkej nádhere a pompéznosti. Víla zostúpila zo svojho voza a povedala s úsmevom:

,,Tak vy dvaja ste sa znovu našli, ako vidím. Ale ja mám pre vás ešte jedno prekvapenie. Neváhaj povedať, princezná, svojmu oddanému pastierovi, ako vrúcne ho ľúbiš, lebo on je princ, za ktorým ťa poslal tvoj otec, aby si sa s ním zosobášila. Poďte sem obaja, nech vás korunujem za kráľovský pár. Hneď a zaraz bude i svadba.”

Princ a princezná jej ďakovali z celých svojich sŕdc a vyhlásili, že za všetko ich šťastie vďačia jej. Vtedy dve princezné, ktoré boli predtým myšami, k nim pristúpili a prosili vílu, aby oslobodila ich nešťastných priateľov, ktorí boli stále pod čarodejníkovým zaklínadlom.

,,Skutočne,” povedala víla Sviežosť, ,,pri tejto šťastnej udalosti nemôžem nájsť v srdci miesto na to, aby som vám niečo odmietla.” A tri razy švihla svojou čarovnou paličkou po zlatej vetvičke a okamžite sa ocitli všetci väzni v čarodejníkovom zámku na slobode. Plnou rýchlosťou prišli do tej nádhernej záhrady, kde sa jedným dotykom zlatej vetvičky premenili do svojho pôvodného stavu. Začali sa navzájom spoznávať a zdraviť s veľkou radosťou. Aby bola táto štedrá práca kompletná, víla každému z nich darovala veľkú skrinku, v ktorej bolo mnoho cenných bohatstiev, čo by stáli najmenej desať kráľovstiev. Ale princovi Jedinečnému a princeznej Oslnivej dala palác a záhradu so zlatou vetvičkou, kde boli nesmierne bohatí a veľmi milovaní a obľúbení všetkými svojimi poddanými. A tam si žili a žijú šťastne až doteraz.

[@LeRameaud’Or. Par Madame d’Aulnoy]@OH***